30 rokov bez cenzúry z pohľadu umelecko-historickej praxe

Príprava na tento text začala až vzorne školácky, zo zvedavosti som si prečítala definície cudzieho slova vo viacerých vydaniach slovníkov cudzích slov. Ukázalo sa, že aj zdanlivo exaktná vec ako slovníková definícia odráža dobu a kontext, v ktorom vzniká. Zhrnúť to možno tak, že ide o úradne predpísané, nariadené skúmanie a kontrolu obsahu so zreteľom na štátne, spoločenské a mravné záujmy. Prieskum však zároveň hovorí o tom, že definícia a chápanie cenzúry sa v priebehu histórie menilo podľa podmienok, a teda možno predpokladať, že súčasnosť prispeje k jej inému definovaniu a presadzovaniu, resp. k rozšíreniu/posunutiu obsahu pojmu cenzúra.

Všeobecne sme si cenzúru spojili s predchádzajúcim režimom – a vskutku v takej podobe, ako pred rokom 1989 sa s ňou naozaj nestretávame. Sústreďujem sa na oblasť výtvarnej prevádzky, a tu vychádzam z vlastnej skúsenosti a skúsenosti kolegov, keďže už dvadsať rokov pôsobím ako odborný pracovník vo verejnej inštitúcii – národnej galérii, ktorej sa kultúrna cenzúra dlhé roky pred revolúciou týkala. Môžem zodpovedne skonštatovať, že vstupy zo strany politických pozícií do výstavného plánu, čo bolo pred rokom 1989 nielen bežné, ale aj administratívne podchytené, sa nestávajú. Prípadné (veľmi zriedkavé) návrhy na vstupy do výstavného plánu neboli nikdy formulované autoritatívne a neboli dôsledkom politických preferencii. Boli odrazom spoločenských vzťahov a kontextov, prípadne aplikovaním faustovského modelu – ponukou finančnej podpory konkrétnemu projektu.

Priamy diktát bol vystriedaný kultivovanejším a jemnejším pradivom nových mravov, vzťahov a predovšetkým nastolením a upevnením postavenia dominantného príbehu (naratívu). Príkladom je, že keď sme v roku 2012 odprezentovali výstavu Prerušená pieseň. Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956, boli sme z pohľadu vlastníkov tohto príbehu obviňovaní nielen z propagácie socializmu ako prežitého a zatracovaného príbehu, ale vlastne aj z nedostatočnej autocenzúry. Pozíciu sme obhájili, ale nastolené otázky ako spracovávať umelecko-historický príbeh obdobia socializmu sa dodnes uspokojivo a konsenzuálne nevyriešili. Súčasná „cenzúra” nefunguje na báze zákazov, ale formou odmien (ekonomickej podpory projektov), spoločenskej prijateľnosti (posudzovania, ktoré nie je postavené na odborných kritériách) a najnovšie aj pod tlakom zo strany sociálnych médií.

Situácia dnes závisí v oveľa väčšej miere od spoločenského konsenzu než od konkrétne definovanej úzkej kultúrnej politiky, a to ju robí menej prehľadnou než pred rokom 1989. V praxi sa dnes nevystavujúci umelec nesťažuje na prekážky zo strany politiky vládnej strany/strán, ale na málo príležitostí, zlé ekonomické zázemie, nedostatok kontaktov a známostí, ale aj na hegemóniu prevládajúceho trendu. V konečnom dôsledku je predmetom kritiky predovšetkým odsunutie kultúry a umenia na okraj ekonomického záujmu spoločnosti.

Sme však pripravení na to, že požadovaná zmena prístupu môže so sebou priniesť väčšiu kontrolu zo strany „sponzora“, teda v tomto prípade štátu? Pred pár dňami sa v jednom mienkotvornom denníku pýtali politických strán kandidujúcich do nadchádzajúcich volieb na ich kultúrnu politiku. Jedna zo strán svoju politiku definovala negatívne, teda tým, čo určite podporovať nebude. Otvorene sa tak k cenzúre prihlásila, a keďže poznáme pôsobenie tejto strany v komunálnej politike, pozitívne vieme, že toto nie je len predvolebný sľub. Následná verejná reakcia hovorí o tom, že sme si od cenzúry odvykli a nie sme na jej prejavy citliví, resp. že sme zabudli, ako plazivo a záludne prichádza – pretože málokto, ak vôbec priamo, pomenoval do očí bijúcu skutočnosť, že na Slovensku existuje strana, ktorá sa po tridsiatich rokoch otvorene hlási a sľubuje cenzúru.

 Alexandra Kusá, PhD. / historička umenia a architektúry