Proces decentralizácie v kultúre

Doba sa zásadne mení. Sme v bode zlomu. Nič už nebude ako bolo a snaha obnoviť zastaralé je cestou k opätovnej kríze, napísal v úvodnom článku tohto čísla Kultúrneho kyslíka odborník na decentralizáciu, pán Nižnánsky. Čo pre nás predstavuje centrum moci? Prečo sa neustále chceme zbavovať zodpovednosti a nechávame si radšej všetko potvrdzovať centrom? Je to naša kultúrna tradícia a kedy sa jej konečne zbavíme? Aj to sú otázky, ktoré sme si kládli pri koncipovaní jesenného čísla KK.
Ak by sme mali snahu poučiť sa z našej kultúrnej histórie skutočne dôkladne, zistili by sme, že slovenské územie za časov Uhorského kráľovstva, teda pred sto rokmi, malo vždy niekoľko centier moci i kultúry. Kráľovské bohaté mestá, ktorými bolo naše územie priam posiate, umožňovali rozvoj vzdelanosti a kultúry a udržiavali spojenie s európskymi trendami. Nepotrebovali na to ani žiadne oficiálne centrum. Spiš, Košice, Gemer, Martin, Liptov, Nitra, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Modra…aby sme vymenovali len niektoré z nich. Po stáročia udržiavali kultúrnu úroveň a kultivovali okolie.
Prečo sa teda dnes staviame kriticky proti poriadnej decentralizácii riadenia kultúry (ale aj školstva) a cestujeme do Bratislavy k pánom ministrom, aby sme dostali inštrukcie, ktoré sami vieme lepšie formulovať? Prečo decentralizácia nie je prioritou v kultúrnej politike Ministerstva kultúry? Desí nás zodpovednosť a preto radšej sťahujeme kvalitných ľudí do centra namiesto toho, aby sme im vytvárali priestor po celom území Slovenska?
Každé číslo nášho KK sa snaží otvárať témy, ktoré sú nezbytné pre to, aby sme sa zmohli na normálnu, európsky ladenú, kultúrnu politiku. Dnes teda o zodpovednosti od Kapušian až po Čadcu.
Magda Vášáryová