Ak chce človek skutočne spoznať kultúru, popkultúre sa nemôže vyhýbať

Žijeme v dobe plnej zážitkov a podnetov. Či sa nám to páči alebo nie, sme súčasťou „mašinérie“ priemyselne produkovanej kultúry, ktorá sa zakladá primárne na spektakulárnosti – vizuálnej atraktivite – a, žiaľ, vo väčšine prípadov aj na prevahe formy nad obsahom. Netvrdím, že sme všetci podľahli čaru identického vkusu. Viem, že existuje nespočetné množstvo foriem kultúry i umeleckých prejavov a hlavne mnoho rôznych publík. No produkty, ktorými nás médiá a kultúrna produkcia zahŕňajú a obklopujú (či už ide o filmy, knihy, časopisy, hudbu, koncerty „celebritných“ spevákov či kapiel, divadelné predstavenia alebo iné typy zážitkov), majú obvykle spoločných minimálne zopár stavebných pilierov. Sú krásne (sprístupňujú nám okázalé kulisy, pôvabné herečky, vyšportovaných hercov, vyzývavé kostýmy, nápadné líčenie) a ľahko pochopiteľné pre čo najširšie publikum. Aj kvôli nim našu komunikáciu neraz uchváti triviálnosť, prefabrikovanosť, štandardizovanosť. Zvykli sme si na zaužívané a dookola opakované dejové línie, jednoduchý slovník, afekt, neraz silený humor.

 

Dlhé roky som hromžila a popri tom s nepochopením študovala programy kín i divadiel. Televízor som radšej predala. Krútila som hlavou nad väčšinou komédií, kabaretov, sladkých romantických filmov s hereckým obsadením pripomínajúcim retušované snímky v kalendároch. S rovnakou skepsou som prechádzala poličky kníhkupectiev a tituly, ktoré ponúkali. Vyrastala som v rodine koncertnej umelkyne – organistky. Väčšinu spomienok z detstva mám preto popretkávanú klasickou hudbou. Mama doma neustále cvičila na klavíri, občas ma so sebou vzala do kostola či nejakej koncertnej sály, kde hrávala na organe. A ja som si tam šila šaty pre bábiku Barbie, skladala lego a neskôr som si popri jej hre čítavala knižky. Nič z toho sa mi nezdalo byť zvláštne či nesprávne.

 

Časom som si ale začala uvedomovať, že si celkom nerozumiem s rovesníkmi. Nepočúvala som skupiny Spice Girls a Backstreet Boys (vtedy boli veľmi populárne), nepoznala som televízne príbehy mimozemšťana Alfa, neovládala som hlášky šestice amerických Priateľov. Nebola som „in“. Ak som zašla do kina, tak na dokument o Dalajlámovi, nie na najnovší trhák s Juliou Robertsovou. Vždy som mala pocit, že tieto filmy sú vlastne všetky rovnaké, že predsa nepotrebujem znova a znova vidieť ten istý príbeh, len s inými hercami a sem-tam lepšou výpravou. Nie, nikdy som nemala pocit, že som outsider, ale asi od strednej školy som vnímala, že človek – ak chce žiť komfortne a zároveň naplno – nemôže existovať len vo svojej „kultúrnej bubline“. Mnohé veci, ktoré sa diali mimo mojej „bubliny“, tvorili pestrofarebný prúd kultúrnych podnetov. Existovali všade okolo mňa a čakali na uchopenie. Hoci som tomu dlho nerozumela, sú a vždy boli súčasťou nášho každodenného života. Ich ignorovaním síce nijako zvlášť intelektuálne neutrpíme, ale na druhej strane sa pripravíme o množstvo kultúrnych skúseností. S odstupom času priznávam, že mnohé z nich sú fascinujúce.

 

Populárnu kultúru dnes študujú tisíce vedcov, kritikov a mediálnych tvorcov. Teoretici jej väčšiu pozornosť začali venovať od polovice 60. a v 70. rokoch minulého storočia. Nárast ich záujmu o mediálne „príbehy“ sa stupňoval s globálnym rozmachom televízie. Dovtedy sa hovorilo hlavne o tzv. masovej kultúre, ktorá vznikla ako logický následok presunu ľudí do miest, továrenskej výroby, pomerne stabilnej pracovnej doby a nadobudnutia istého množstva voľného času. Existencia fenoménu voľného času podnietila popularizáciu tlače (a následne filmu, rozhlasu, napokon aj televízie). Dobové názory na masovú kultúru zdôrazňovali, že je homogenizovaná – určená čo najširšej skupine obyvateľstva. Taký bol aj jej charakter – nebola elitná, nebola tradičná, ale bola komercializovaná a zisková. Niet divu; jej produkty boli zábavné, „univerzálne“ zrozumiteľné a prijateľné takmer pre každého. Tvorcovia ju vyrábali nie pre seba, ale pre iných, výmenou za peniaze.

 

Žiadna sféra kultúry – prirodzene, ani jej podceňovaná a mnohými zatracovaná masová forma – však nie je a nikdy nebola statickým javom. Všetky druhy a úrovne kultúry sa vyvíjajú, pričom zrkadlia spoločenské usporiadanie a kolektívnu mentalitu. Nie je preto prekvapujúce, že i masová kultúra sa začala výrazne diferencovať. Aj za zdanlivo neohrozenej vlády mainstreamu sa predsa objavilo množstvo alternatívnych tvorcov a inovatívnych umelcov. Svojich priaznivcov si neudržal len bulvár, ale aj seriózny spôsob tvorby spravodajstva. Pod vplyvom technologického boomu a v duchu vyostrujúceho sa konkurenčného boja o konzumentov vznikali špecializované televízne stanice, nové typy programov, nové formy, nové žánre. Publikum sa výrazne rozštiepilo. Z jednej homogénnej masy (ktorá napokon možno existovala viac v predstavách kultúrnych kritikov než v reálnom svete) vzniklo množstvo špecializovaných, čiže heterogénnych publík. Médiá a kultúrni producenti súťažili o záujem rozličných skupín čitateľov, divákov, poslucháčov, používateľov. Ľudia si začali omnoho viac vyberať – bolo z čoho. Reklamné kampane a propagačné slogany neustále zdôrazňovali dôležitosť individuálneho vkusu a jedinečných zážitkov. Vnímajúc tieto zmeny, teoretici začali preferovať a používať pojem populárna kultúra (ide o kultúru, ktorá je jednoducho „obľúbená medzi ľuďmi“).

 

Slovo „populárny“ môže pochádzať z viacerých koreňov – z anglického populer, tzn. všeobecne známy, francúzskeho populeir, tzn. ľudový či latinského populus, tzn. ľudský. Chápanie populárnej kultúry prešlo veľmi zaujímavou genézou – od pôvodne negatívneho kontextu (bola vnímaná ako nízka, vulgárna, bežná, obyčajná) až po pozitívne prijatie (uznanie, že je, napriek všetkému, obľúbená, preferovaná, rozšírená, užitočná). Reprezentuje veľmi rozmanitý komplex mediálnej a kultúrnej produkcie. Predstavuje „obľúbenú kultúru“, resp. „kultúru ľudí“ (ako tvrdia E. P. Thompson či J. Fiske), ktorej produkty si ľudia sami vyberajú. Nie je „nanútená zhora“ (vyrobená masovými médiami) ako masová kultúra. A. Plencner ju šikovne definuje ako súhrn významov, foriem konania a prežívania, ktoré vznikajú na strane publika v okamihu spotreby produktov alebo foriem zábavy. Tieto produkty vytvorili alebo iniciovali inštitúcie masovej komunikácie a kultúrneho priemyslu. Mnoho vypovedajú aj jej znaky (uvádzam len tie, ktoré považujem za nosné); populárnu kultúru vytvárajú jej používatelia (nie je im „nanútená“, ale vzniká priamo medzi nimi, vychádza z ich potrieb), je polysémantická (tzn. odlišné sociálne skupiny si vedia rôzne vysvetliť rovnaký produkt), je intertextuálna (odkazy na ňu sú ľahko čitateľné, popkultúrne prvky sa šíria naprieč rôznymi druhmi posolstiev v podobách irónie, paródie, pastiša či plagiátu), prináša potešenie a je zdrojom sociálne relevantných významov (jej produkty sa vzťahujú na každodennú skúsenosť používateľov).

 

Mnohí autori, najmä americkí vedci, chápu popkultúru ako synonymum masovej kultúry (H. J. Gans), iní ich striktne odlišujú (S. Hall, P. Whannel, A. Plencner, s ktorým sa názorovo najviac stotožňujem). Iste, nemožno poprieť, že množstvo produktov masovej a populárnej kultúry sa prekrýva. Ak by sme uplatnili značné zjednodušenie, mohli by sme tvrdiť, že masová kultúra je podmnožinou populárnej kultúry. Populárna kultúra totiž nie je odkázaná len na šírenie pomocou masových médií. Produkty, ktoré si ľudia obľúbili a berú ich ako súčasť svojich bežných, každodenných životov – napr. hlášky z filmov či seriálov, módne kreácie, účesy, kulinárske špeciality alebo rovno životné postoje – sa totiž šíria samovoľne. V nás a prostredníctvom nás.

 

Oba priemyselne produkované druhy kultúry majú spoločné ciele – dosiahnuť ekonomický profit (sú určené pre čo najširšie publikum, vznikajú vo vidine generovania zisku) a prinášať eskapizmus svojim príjemcom (napĺňajú voľný čas ľudí, ponúkajú im únik pred neraz náročnou, stresujúcou, frustrujúcou a demotivujúcou realitou. Takýto únik nielen uvoľňuje napätie a odstraňuje všadeprítomný tlak, ale aj inšpiruje a občas dokonca chráni naše zdravie). Myslím, že práve preto v súčasnosti natoľko dominuje nenáročná zábava. Ľudia ju vnímajú ako záchranné koleso. Ak vidia možnosť uvoľniť sa, zabudnúť, dočasne „vypnúť“ zo stereotypného životného kolobehu, jednoducho ju radi využijú. Pozorujem to aj na sebe.

 

Žijem od deadlinu ku deadlinu, vo svete termínov a limitov. Týkajú sa práce, neúprosnej snahy o dosiahnutie akého-takého materiálneho dostatku, všadeprítomných účtov. Človek 21. storočia sa naučil nie prežívať, ale priam žiť na hrane, byť stále v strese, či stihne stanovené deadliny. Neraz sa trápi obavami, či by pre svoju budúcnosť nemohol urobiť čosi viac (lebo spoľahnúť sa musí len sám na seba – niektorí kolegovia trávia prácou ešte viac času), či na niečo nezabudol, či venuje dosť času a sily svojim blízkym. Tvorcovia masovej a populárnej kultúry často nemusia robiť takmer nič, aby spropagovali svoju ponuku – nepríjemná každodenná rutina nás neomylne privádza do náručia ľahko pochopiteľných, očarujúcich a príjemných zážitkov. Vyhľadávame ich opakovane. Napokon, už S. Freud vyslovil myšlienku, že človek nie je schopný vzdať sa príjemného zážitku, ktorý už niekedy okúsil.

 

Študovala som kulturológiu súbežne s masmediálnou komunikáciou, na Slovensku i v zahraničí, nejaký čas som žila v Dánsku, Česku, Rakúsku. Ako som už spomenula, vždy som inklinovala k vyššej kultúre, chodila po koncertoch, galériách, rôznych festivaloch, artových filmoch, divadelných predstaveniach, literárnych besedách. Opovrhovala som sledovaním televízie, rôznymi žánrami filmov i seriálov, pre mňa nekvalitnou hudbou… Všetky som považovala za plytvanie času a nechápala som ako niekto s pokojným svedomím investuje svoje voľné chvíle do sledovania fantazijného príbehu alebo telenovely, počúvania monotónnej, hlučnej a agresívne pôsobiacej hudby, hrania digitálnej hry a podobne. „Dospelý“ život mi však priniesol odpovede. Naučil ma, že či doma či v zahraničí, populárna kultúra (a neraz, žiaľ, aj jej braková odnož) je suverénnou a, dovolím si tvrdiť, nutnou súčasťou tak kultúry, ako aj života. Sama ju dnes aktívne sem-tam vyhľadávam. Pomáha mi relaxovať. Neznamená to, že som zabudla či zanevrela na vážnu hudbu, kvalitnú literatúru a umenie. Pochopila som však, že rôzne situácie a životné fázy si vyžadujú rozličné formy oddychu a podnety. Dnes viem, že kto ostentatívne ignoruje populárnu kultúru, dobrovoľne sa pripravuje o mnoho príjemných chvíľ a zážitkov. Už viem, že odmietanie niektorých kultúrnych foriem je jednoznačne snobské.

 

Prednášam na univerzite. Napriek tomu, že vekovo nie som študentom až taká vzdialená, vnímam veľké rozdiely medzi ich vnímaním života a vlastnými názormi na realitu všedného dňa. Jednou z prvých výziev tejto práce preto bolo nájsť si cestu, ako vysvetľovať poslucháčom odborné poznatky tak, aby ich dokázali pochopiť a aspoň časť z nich aj reálne využiť v praxi. Neraz mi k tomu pomohla populárna kultúra a jej produkty (filmy, seriály, hudobné diela, festivaly). Ak poviete študentom, že každý jeden z marvelovských superhrdinov je odrazom odvekých predstáv o existencii hrdinu zachraňujúceho svet, ak ich upozorníte, že aj Captain America, Iron Man, Thor, Spiderman či Hulk vychádzajú z literárnych tradícií a vlastne len odrážajú nadčasovú ľudskú prirodzenosť – hľadanie hrdinov a ich obdiv, vtedy sú ochotní počúvať a počúvajú naozaj pozorne. Keď im spomeniem „len“ C. G. Junga (autora, ktorý priniesol do nášho poznania psychoanalytickú teóriu archetypov a detailne vysvetlil, kto je hrdina), nik si nezapíše ani jediné slovo. Ak im však ukážem vhodne zvolený záber zo seriálu alebo najnovšieho blockbusteru, zrazu sú ochotní dohadovať sa o význame archetypov, ktoré sú doň (možno len podprahovo) vložené. Hoci nás tento fakt možno roztrpčuje alebo desí, súčasná doba je silne vizuálna. Trúfam si tvrdiť, že mnohé poznatky dnes odovzdáme študentom len vďaka schopnosti vytvárať obrazové asociácie – napr. spojiť odborné poznatky s prvkami populárnej kultúry, v ktorých sa tieto javy zrkadlia.

 

Takže áno, dnes už popri návštevách koncertov v Redute, počúvaní cielene vybraných rozhlasových relácií, sledovaní špecifických filmov, čítaní (pre mňa) zmysluplných novín a prechádzkach – po meste či v prírode – chodím už do kina aj na blockbustery (dokonca mám úprimne rada spomínané marvelovky). Do divadla si občas odskočím aj na komédiu. Z literatúry, žiaľ, momentálne čítam len vedecké štúdie a zároveň sa zorientúvam v detských knižkách. A žije sa mi veľmi príjemne. Naozaj.

 

To však neznamená, že môj syn sa nehráva a nezaspáva (a ja popri ňom) pri rozprávkových hlasoch K. Machatu, E. Vášáryovej, S. Valentovej, M. Dočolomanského, J. Kronera a ďalších velikánov, pri tónoch J. S. Bacha, A. Vivaldiho, L. van Beethovena či W. A. Mozarta. Práve naopak. Ak ma však trápi únava, prepracovanosť či stres, často siahnem práve po populárnej kultúre.

 

Myslím, že v prípade kultúry je, tak ako v ostatných aspektoch života, všetko o rozhľade, kombinácii a miere, ktorú človek pripustí. Výber však nemožno podceniť. Tak ako dokážu kultúrne a mediálne produkty človeka kultivovať, vzdelávať, zabávať a inšpirovať, dokážu ním aj manipulovať a degenerovať jeho vnímanie. Skúsenosť príjemcu je rozhodujúca – vďaka všestrannému kultúrnemu rozhľadu možno brať s rezervou aj inak desivo esteticky vyprázdnené obrazy, ktoré vznikajú v kultúrnom prostredí neskorej moderny.

 

 

 

Anna Kačincová Predmerská