Aktuálna ponuka práce: osobnosť kultúry

Vstupom štátov strednej Európy do Európskej únie sme prešli cestou síce tŕnistou, ale veľmi potrebnou na to, aby sme sa mohli včleniť do hospodárskeho a právneho priestoru s 500 miliónmi obyvateľov. Harmonizovali sme legislatívu, upravovali sme podmienky fungovania veľkých i malých podnikov, prispôsobovali sme pravidlá importu a exportu, ktoré vyžadoval náš prístupový proces. Každý z nás pritom prešiel inou cestou, hoci sme v minulosti patrili spolu do sovietskej sféry vplyvu. Poľnohospodárstvo Maďarska sa nerovnalo slovenskému a tobôž nie nemeckému, autorské práva, licencie, štatistiky i riadenie podnikov v Čechách sa nerovnali tomu v Poľsku. Celá infraštruktúra, na ktorej stojí ekonomická a finančná sila každého štátu, podliehala siahodlhým zmenám a my sme sa museli prispôsobiť.

 

Častokrát čítame romantické úvahy, čo by sa bolo stalo, keby sa európska integrácia začala od kultúry a nie od uhlia a ocele. Ale keď sa hlbšie ponoríme do skúmania súčasnej infraštruktúry , na ktorej spočíva sila jednotlivých národných kultúr, aj naivný nevedko zistí, že sú medzi nami také veľké, históriou podmienené rozdiely, že by sme doteraz sedeli v Ríme a hádali sa o to, ktorý systém riadenia kultúry je lepší a modernejší. A predsa, hoci kultúra nie je súčasťou integračných pravidiel, sa systémy financovania, riadenia inštitúcií a vzdelávania v kultúre v jednotlivých krajinách EÚ menia a svojím spôsobom aj harmonizujú. Jednu z rozhodujúcich úloh, popri finančných krízach a hosách, ktoré ovplyvňovali verejné rozpočty, hrali veľké osobnosti európskej kultúry, ktoré nastupovali v druhej polovici 20.storočia na posty ministrov kultúry so svojimi predstavami a plánmi.

 

Slovenská kultúrna infraštruktúra a jej riadenie doteraz trpí faktom, že zodpovedné ministerstvo kultúry bojovalo o to, aby bolo výlučné a nerozširovalo svoju pôsobnosť aj do priestoru kultúrnej edukácie, riadenia umeleckých škôl a kreatívnych priemyslov, čo by bolo zvýšilo rozpočet ministerstva a tým aj dalo väčšiu váhu postu ministra kultúry v slovenskej vláde. Lebo váha rezortov sa, či chceme alebo nie, meria veľkosťou kasy, ktorou disponuje. Ďalším problémom je fakt, že kým v procese európskej integrácie prešla väčšina ministerstiev a ich inštitúcií reformami, ministerstvo kultúry funguje viac-menej tak ako za komunizmu. Pri všetkých emocionálne vypätých situáciách pri rozdeľovaní Československa a vytváraní nového štátu sme my Slováci nedefinovali nanovo moderne úlohu kultúry v našom národnom i občianskom živote. Naopak, slovenská kultúrna elita rezignovala na svoju nezastupiteľnú úlohu pomenovať, čo pre nový štát kultúra bude znamenať a o aké inštitúcie a spôsob financovania sa bude opierať. Ministri kultúry sa striedali, niektorí sa snažli viac, niektorí tam boli iba na dovolenke, ale žiaden z nich nezanechal po sebe v našej kultúre takú stopu, ako veľkí reformátori kultúry v zahraničí. A stačilo im k tomu pár rokov.

 

Rozdiely v kultúrnej infraštruktúre a jej financovaní vychádzajú v každej krajine z piatich podmienok:

1.       Rozdielne postoje k postulátom kultúrnej politiky tak, ako ju formulujú vlády a samosprávy

2.       Rozdielne formy infraštruktúry v závislosti od spôsobu riadenia kultúry

3.       Odlišné tradície chápania postavenia kultúry v živote spoločnosti

4.       Rozdielny pohľad rozhodovacích orgánov na kultúrne špecifiká štátu

5.       Formy politického režimu, najmä čo sa týka podpory kultúry

 

Kultúrna infraštruktúra je konkrétnym priestorom verejného života, ktorý, či si to pripúšťame alebo nie, je mimoriadne ovplyvňovaný politickými a organizačnými fluktuáciami. Hojné dištancovania sa slovenských kultúrnych pracovníkov a umelcov od ovplyvňovania kultúrnej politiky a od spolupráce na vytváraní legislatívneho prostredia pre kultúru a plánov na modernizáciu jej štruktúry a financovania, sú poľutovaniahodné. Na Slovensku nemáme systematické výskumy posledných desaťročí, ktoré by porovnávali našu infraštruktúru s úspešnejšími modelmi aspoň u našich susedov a aj preto máme problém vyhnúť sa na jednej strane pocitu nedostatočnosti a tradicionalizmu a na druhej strane ignorácie európskych trendov a uzatvárania sa našej kultúry za ploty pasivity. A pritom by sme okolo nás našli niekoľko príkladov, hodných nasledovania.

 

Príklad prvý – Veľká Británia: od neviditeľnej ruky trhu k silnému regionalizmu

 

Ministerstvo kultúry vzniklo vo Veľkej Británii pomerne neskoro, ale jeho prvá ministerka Jenny Lee vypracovala so svojím tímom zásadnú vládnu správu  – Stratégiu o stave kultúrnej infraštruktúry  – už v roku 1965. S našou Stratégiou 2016-2020 teda meškáme už 50 rokov.  Presadila trojročné financovanie veľkých kultúrnych projektov a zaviedla aj dnes u nás kopírovaný model „arm ´s length principle“. Založila Housing Arts Fund, ktorý zhromažďoval financie na budovanie kultúrnej infraštruktúry, iniciovala založenie Regional Arts Associations, ktoré spolupracovali s centrálnym Arts Councilom, ktorého financie značne narástli. Hoci ministerka Lee bola na svojom poste len 4 roky, nechala postaviť a zrenovovať  100 divadelných budov najmä mimo Londýna pre školské a študentské divadlá, aby si kultúra vychovávala svoje obecenstvo.

 

Od roku 1998 si britské ministerstvo kultúry určilo 4 priority:

·         podpora všeobecnej dostupnosti kultúry,

·         starostlivosť o kvalitu a inovácie v kultúre,

·         podpora vyučovania o kultúre na základných a stredných školách,

·         vytváranie spojovníkov medzi kultúrnymi priemyslami a neziskovými časťami kultúry ako pomoc pri financovaní kultúrnych aktivít (teda všetko to, o čom stále diskutujeme, ale skutek utek).

 

Pri definovaní, čo pokladajú za kultúru, nevynechali Briti ani architektúru a projektovanie a už pred vyše tridsiatimi rokmi kládli dôraz na kultúrne priemysly, na čo sme sa my zmohli až v roku 2014, ale Briti sú už zase niekde inde. Väčšina kultúrnych inštitúcií je nepriamo podporovaná ministerstvom pomocou arm´s lenght principle cez Non-Departmental Public Bodies a okrem toho cez tzv. Quangos, teda kvázi mimovládne organizácie, rôzne súkromné nadácie, občianske spolky a súkromné spoločnosti, ktoré sa starajú o kultúrny život. Za kultúru v britskej vláde zodpovedá aj Ministerstvo školstva a práce, Ministerstvo zahraničných vecí, obrany, hospodárstva, ktoré ma na starosti autorské práva. O prezentáciu britskej kultúry v zahraničí sa starajú  British Council ako not-for-profit organizácie.

Zaujímavé je štúdium pomerov v riadení kultúry v Škótsku, ktoré začalo budovať svoju národnú kultúrnu infraštruktúra koncom 20. storočia. Má 5 miliónov obyvateľov, je teda porovnateľné so Slovenskom a na jeho príklade si môžeme dodať trochu sebavedomia. Od roku 1999 škótsky parlament disponuje svojím rozpočtom a v rokoch 2005/6 mal k dispozícii 26 miliárd libier – (cca 35,5 miliardy eur) z ktorého financuje aj kultúru. Úlohou ministerstva je spravovať turistiku, kultúru a šport, ale ani ono, ani ministerstvo školstva a mládeže neriadia bezprostredne kultúrne inštitúcie. Na to sú v celej Británii už odskúšané „quangos“, čo je veľká výzva pre našu kultúrnu politiku. Škótska vláda bezprostredne financuje len Škótsku radu umenia a filmu, Kráľovskú radu pre ochranu starožitností a historických monumentov a Kráľovskú komisiu pre umenie. Ministerstvo školstva financuje Škótske národné múzeum, národné galérie a národnú knižnicu ako primárne vzdelávacie inštitúcie. Škótska rada pre umenie je najväčším kanálom pre financovanie umeleckého života. Zodpovedá sa vláde a z polovice je financovaná z výnosov národnej lotérie. Špeciálne dofinacováva aj Medzinárodný festival v Edinburgu, ktorý založili už v roku 1947, škótsky balet, operu, národný orchester a jeden komorný orchester. Prednosťou škótskej kultúrnej infraštruktúry je

 

-          možnosť čerpať z tradície arm’s length principle, hlboko zakorenenej v Británii, kým my na Slovensku sme ešte stále neprekonali komunistický centralistický model

-          skutočnosť, že definovali kultúru ako jeden zo základných atribútov škótskej identity, ktorá nie je definovaná jazykom ako na Slovensku, ale dôrazom na tvorivosť

-          schopnosť oddeliť časť inštitúcií ako primárne zdroje vzdelávania občanov, čo núti múzeá,  galérie a knižnice byť súčasťou edukačného pokroku celej krajiny. Takéto plány na Slovensku ešte ani nevznikli, a predstava, že národná galéria je v prvom rade edukačná inštitúcia a až potom kultúrna, je priam kacírska. A pritom posledné výstavy v Slovenskej národnej galérii majú výrazne edukatívny charakter.

 

Príklad druhý – Írsko: krvavé boje proti okupantovi a kopírovanie kultúrnej infraštruktúry

 

Nezávislé Írsko malo od roku 1922 príliš veľa starostí so svojou samostatnosťou, ale zriadením ministerstva kultúry dalo najavo zodpovednosť štátu za rozvoj svojej novokoncipovanej národnej kultúry. Veľké osobnosti írskeho pôvodu odkazovali svoje autorské práva kultúrnym inštitúciám, aby aj v časoch malých rozpočtov prežili. Tak G.B. Shaw odkázal Národnej galérii svoje autorské práva, ktoré dostáva aj po svojej smrti za Pygmalion a za My Fair Lady. Niečo podobné sme na Slovensku ešte nezažili, možno preto, že nemáme G.B. Shawa.  Ale už v roku 1973 poslanci parlamentu nanovo definovali zásadnú úlohu kultúry a umelcov v írskom verejnom živote. Zároveň kopírujú kultúrnu infraštruktúru Veľkej Británie. V roku 1988 založili Council for Bussiness and Arts, ktorý spôsobil, že súkromné sponzorovanie umenia vzrástlo až o 40%. Teda už 25 rokov vedia začleniť súkromníkov, nebojme sa povedať snobov, a ich záujem do systému financovania kultúry. Zaujímavosťou je aj to, že zriadili Local Arts Officers v regiónoch, ktorí majú napríklad na starosti kontakt žiakov s miestnymi umelcami, podporujú miestnych spisovateľov, malé knižnice v mene vyrovnávania rozdielov medzi jednotlivými časťami krajiny.  Riaditelia veľkých kultúrnych inštitúcií sa schádzajú pravidelne v Council of National Cultural Institutions, kde sa spoločne kriticky vyjadrujú ku kultúrnej politike štátu a ministerstva. U nás sú riaditelia vydaní na milosť a nemilosť ministra, nemajú za sebou autonómne rady, ktoré by ich chránili pred jeho svojvôľou a minister ich môže kedykoľvek odvolať. Pritom nenesie priamu zodpovednosť za činnosť týchto inštitúcií. Naopak, z riaditeľov si urobilo ministerstvo obyčajných radových úradníkov.  Napríklad minister im podpisuje všetky pracovné cesty, aj do susedného Krakova.  Nečudo, že sa do týchto funkcií nehrnú kultúrne osobnosti zo zahraničia, ktoré by zmenili staré vyžité spôsoby riadenia a priniesli by nový svieži vietor do ich múrov.

 

Príklad tretí – Francúzsko: od revolučného hesla Liberté, Egalité, Fraternité po lídra európskej kultúry

 

Francúzsko je typickým centralizovaným  modelom kultúrnej infraštruktúry, ale vďačíme im za zavedenie ochrany kultúrneho dedičstva ako úlohu štátu a to už od Francúzskej revolúcie v roku 1793. Začali otvorením kráľovského Louvru pre verejnosť. Ministerstvo kultúry majú ale až od roku 1959. André Malraux (inak bývalý marxista a komunista) vlastnoručne vypracoval program dostupnosti kultúrnych statkov a napísal:  „v rezorte kultúry sú najdôležitejšie demokratizácia, dostupnosť kultúrneho dobra a tvorivosť umení“. Ministerstvo kultúry sa každoročne zúčastňuje na vypracovávaní národného plánu rozvoja Francúzska a kultúra získava čím ďalej tým väčší rozpočet a zároveň aj dôležitejšie miesto vo vláde. Prezident Charles de Gaulle predstavil kultúrnu misiu francúzskeho štátu. Jeho minister Malraux mal veľkú autoritu, už vtedy bol nositeľom Goncourtovej ceny a hoci bol ministrom len 10 rokov, dodnes sa všetci jeho nasledovníci opierajú o jeho reformy a najmä o postavenie kultúry vo verejnom živote, ktoré on osobne presadil. Od roku 1793 je tradíciou ochrana štátu nad umelcami a ich tvorivou prácou, nad múzejníkmi a nad pedagógmi. Nastal proces vytvárania veľkých múzeí a galérií a verejne dostupných knižníc. Veľkú pozornosť venoval školeniu pracovníkov v kultúre a ochrane kultúrnych priemyslov. Malraux budoval domy kultúry ako stánky zdokonaľovania Francúzov v duchovno-estetickej oblasti a priestory pre vyučovania kódov a konvencií modernej kultúry. Predstavoval si ich ako katedry súčasnosti. Po problémoch s ich financovaním sú dnes transformované na Centrá kultúrnych akcií a sú financované lokálnymi vládami. Komunistická myšlienka – do každej dediny dom kultúry – zanechala aj u nás obrovské priestory, ktoré dediny a mestečká nevedia využiť, ale štát a ministerstvo ich nechalo napospas trhovníkom a svadobčanom. Ešteže sa niektorých ujali mimovládne združenia, ako v Bátovciach Divadlo Pôtoň. Ale tomu naše ministerstvo nevenuje pozornosť.

 

Ďalší z veľkých ministrov francúzskej kultúry bol Jacques Duhamel, ktorý do systému Malrauxa vniesol „občiansku kultúru“. Za 4 roky zmenil financovanie kultúry tak, že pritiahol záujem „mladých vlkov“ z ministerstva financií a tí sa začali o kultúru zaujímať. Oni umožnili zásadne a trvalo zlepšiť financovanie kultúry. „Kultúru nemôžete nadekrétovať“ hovoril minister a vyhľadával v slávnej škole École nationale d´Administration najlepšie manažérske talenty tak, že úradnícku kariéru začínali v rezorte kultúry robiť tí najschopnejší.

Tretím výrazným ministrom bol Jaques Lang. Zdvojnásobil rozpočet ministerstva kultúry na vytúžené 1% HDP. Založil 22 regionálnych fondov na podporu moderného umenia a uzavrel zmluvy ministerstva s lokálnymi vládami. V roku 1981 priblížil kultúru k hospodárskym rezortom novými spôsobmi financovania kníh, nahrávania hudby, filmov, audiovizuálnych médií…..a to trvá dodnes. Sme pozadu 35 rokov. Zároveň vyzdvihol súkromných mecenášov kultúry a vymenovával každý rok „Protektorov kultúry“ medzi malými a strednými podnikateľmi. Otvoril kultúru horizontálne i vertikálne aj medzi sektormi kultúry a jednotlivými štátnymi inštitúciami. To, že pre Francúzsko je kultúra už dávno uznávaná ako činiteľ hospodárskeho rozvoja, zásadným spôsobom ovplyvňuje  kvalitu života a súkromný aj spoločenský rozvoj a v konzekvencii aj rozvoj občianskej uvedomelosti. Najmä Lang spôsobil, že sa kultúra nekoncentruje len do veľkých miest. Francúzi neustále redefinujú úlohu kultúry a tým sa snažia vyhýbať obvineniu z elitárstva. To Lang, ktorý bol ministrom necelých 8 rokov, stojí na začiatku silnej medializácie kultúrnych činov. Slávne boli najmä jeho tlačové konferencie, jednu z nich som videla a môžem to potvrdiť.  Štyristo novinárov, všetky televízie, zápaslisto gestikulujúci minister, v dnešnom ponímaní celebrita – a pritom erudita.

 

Ministerstvo kultúry nemá monopol vo financovaní. Už v roku 2002 65 % všetkých prostriedkov v kultúre pochádzalo od malých a stredných firiem, ktoré financujú najmä hudbu, výtvarné umenie a múzeá. Od roku 1982 fungujú kontrakty medzi ministerstvom a obcami, alebo okresmi, v ktorých je dohodnutý percentuálny podiel, ktorý musí obec investovať, aby MK podporilo kultúrny projekt. To je účinná forma decentralizácie kultúry , na ktorú sme sa ešte v našej kultúrnej politike ani nezmohli a podľa Stratégie ani o tom neuvažujeme.

 

Príklad štvrtý – Rakúsko: historická Viedeň verzus údolná kultúra

 

Rakúsko je zvláštnou formou federálneho štátu s historicky autonómnymi Landami a tak najväčšou zmenou v riadení kultúry prešli až pri prístupovom procese Rakúska do EÚ a harmonizáciou právneho systému s EÚ. Nemajú ministerstvo kultúry, ale jedno ministerstvo pre školstvo, vedu a umenie, ktorému podliehajú všetky knižnice, národná knižnica i rakúska fonotéka. Ministerstvo je len mecenášom niektorých veľkých múzeí a KulturKontakt je nezávislým centrom, ktoré priamo komunikuje s umelcami, lokálnymi združeniami, sponzormi a aj s ministerstvom.  Tento veľmi decentralizovaný systém je výnimočný.  V roku 2002 dávala do kultúry 34 % federácia, 30 % Landy, obce 30 % a zvyšok Viedeň. Kým v roku 1976 vydávali na kultúru 0,65 % HDP, v roku 1990 to bolo 0,76 % a v roku 1997 1,3 %. Ale každá väčšia banka má svoju kultúrnu nadáciu a majú aj cenu pre Mecenáša roku. Od roku 1990 majú zákon o sponzorstve, ktorý umožňuje odpisy z daní. Hospodárenie veľkých viedenských divadiel je zabezpečené Bundestheater Holding ako s. r. o. so spoločným Divadelným servisom. Dostáva tak ako KulturKontakt dotáciu od federálnej vlády a mesta Viedeň. Od roku 1993 majú OFI, Rakúsky filmový inštitút, ale veľkú úlohu odohrávajú mimovládne organizácie, napr. Medzinárodný Inštitút audiovizuálnej komunikácie a kultúrneho rozvoja, ktorý funguje od roku 1969 a publikuje svoje analýzy a štúdie, alebo Rakúske centrum kultúrnej dokumentácie. O výsledky týchto výskumov sa potom ministerstvá môžu opierať pri koncipovaní svojich politík. Aj preto riadenie kultúry u našich susedov vzbudzuje dojem dobre fungujúceho priemyslu, na ktorý sa Slovensko ešte len chystá a aj to nielen neskoro, ale aj veľmi amatérsky.

 

Príklad piaty – Nemecko: od porazených po víťazov

 

Nemecko je príkladom iného typu decentralizácie, ktorá je výsledkom iného postavenia nemeckých štátov vo zväze, teda v Bunde. Od roku 1998 majú funkciu splnomocnenca pre kultúru v úrade kancelára a veľkú úlohu zohráva  aj Bundestag, teda parlament a jeho Komisia pre kultúru a médiá. Kultúru financujú všetky subjekty štátu a po spočítaní to vyzerá tak, že Nemecko vydáva na kultúru 1,6 % z verejných rozpočtov, čo je ale len 0,4 % HDP. 45 % do kultúry prispievajú obce, 43 % Landy, 12 % federácia a 7,9 % ide potom ešte zo súkromných zdrojov a z nadácií. Treba podotknúť, že SRN dokáže veľa financií na svoju kultúru vytiahnuť aj z rozpočtu EÚ. Kým v posledných rokoch federácia financuje najmä Berlín a jeho kultúrny rozvoj, čo sa prejavuje vo výraznej zmene Berlína na európske centrum kultúry, ktorým bol doteraz Paríž, úlohu veľkým nemeckých nadácií nemožno podceňovať. Napríklad Stiftung Preussischer Kulturbesitz spravuje 17 múzeí a 2 inštitúty. V roku 2002 založili aj Federálnu nadáciu kultúry, ktorá sídli v Halle. Od roku 2004 majú aj novú politiku podpory filmu a založili Spolok pre film, ktorý sa stretáva raz v roku. Zákon o filme má za úlohu vtiahnutie hospodárskych subjektov do financovania filmov, čo je asi schodnejšia cesta ako náš zákon o Audiovizuálnom fonde, ktorý takúto spoluprácu s hospodárskymi subjektmi priamo vylučuje. Zaujímavé je ale, že za promovanie nemeckých filmov v zahraničí je zodpovedné Ministerstvo zahraničných vecí!

 

Kultúra je v Nemecku Kulturhoheit – kultúrne veličenstvo. Pracuje pre ňu minimálne 640 000 ľudí, takže je to oprávnene veľká časť nemeckého hospodárstva. V snahe koordinovať kultúrne politiky tak decentralizovaného štátu založili v roku 1981 Deutsche Kulturrat, v ktorom 210 kultúrnych inštitúcií z celého Bundu spolupracuje na nezávislých kritických komentároch, z ktorých potom čerpajú nové myšlienky a projekty pre kultúrnu politiku federácie.

Človekom, ktorému sa podarilo presadiť zásadnú formuláciu definície kultúry, bol Ralf Dahrendorf a nepotreboval byť k tomu ani federálnym ministrom kultúry. Bol sociológom, filozofom a neskoršie aj európskym komisárom. Odvtedy je kultúra v Nemecku definovaná ako priestor pre slobodný dialóg a tvorivé partnerstvo. A to všetko sa udialo ešte začiatkom 70. rokov 20. storočia. Okamžite sa zmenilo chápanie úlohy kultúry a Ministerstvo zahraničných vecí Bundu podpísalo zmluvu o spolupráci s Goetheho inštitútom, ktorá ale zaručuje, že GI zostáva nezávislou organizáciou, ktorá hrá nezastupiteľnú úlohu v kultúre a vzdelávaní nielen doma, ale odvtedy aj v zahraničí. GI sú v 126 miestach v 77 štátoch. Hlavné sídlo GI je v Mníchove. Financovanie je decentralizované. Je to jeden z ďalších príkladov, ako jednotlivci prispeli k výraznej zmene kultúrnej infraštruktúry a úlohy kultúry v spoločnosti.

 

Príklad šiesty – Taliansko: národná kultúra je podriadená svetovému významu talianskej kultúry

 

Taliansko je špecifickou krajinou, ktorej kultúrne bohatstvo nepatrí národu, ale celému svetu. A pritom v jeho kultúrnej politike sa hlavný dôraz kladie na regionalizmus. Ministerstvo kultúry  a kultúrneho dedičstva majú pritom iba od roku 1988. Okrem neho majú ešte ministerstvo osvety. V roku 1990 nastal veľký skok vo financovaní, ale najviac peňazí išlo na reštaurovanie historických kultúrnych objektov. Pritom v roku 2000 išlo z verejných rozpočtov na kultúru len 0,55 % HDP. Najviac odvtedy vzrastá financovanie kultúry z rozpočtov obcí, ktoré dnes vydávajú na svoje kultúrne špeciality až 31,6 % podielu celého HDP. Od roku 1982 majú zákon o možnom odpise z daní a súkromné dary možno dnes úplne z daní odpísať, ale len ak dary idú do inštitúcií, ktoré spravuje štát. Od roku 1998 majú nový zákon, ktorý umožnil odovzdať mnohé kultúrne inštitúcie do rúk súkromných nadácií. Napríklad mnohé operné scény, benátske Biennale, Vyššia filmová škola sú financované mimo štátneho rozpočtu. Počas vlády P. Berlusconiho prežili aj horúcu debatu o možnosti sprivatizovania objektov kultúry, ktorá nakoniec vyústila do vytvorenia listiny objektov, ktoré mohli byť odovzdávané a ktoré museli zostať pod patronátom štátu. Takúto vydiskutovanú listinu by sme potrebovali aj na Slovensku, kde sme skoro tak, ako v Taliansku, pochovaní pod pamiatkami, veď v každej obci je minimálne jeden vzácny kostol a nejaké božie muky, ktoré si vyžadujú opateru, prípadne na skale ešte jedna ruina, zruinovaný kultúrny dom, nefungujúca obecná knižnica a aspoň jedna pamätná tabuľa či izba. Zostaviť na základe verejnej debaty v parlamente a medzi odborníkmi súpis kultúrnych pamiatok, o ktoré sa bude starať štát, a tie, ktoré si preberie na seba samospráva alebo súkromníci pod dohľadom štátu a za podmienok určených štátom, je zatiaľ v nedohľadne. Pamiatkový úrad by bol za, obce by boli za, štát by určil podienky, za ktorých sa môže vymeniť riaditeľ regionálnej galérie a financovanie by bolo prehľadne decentralizované.

 

Záver

 

Analýza niektorých posunov v kultúrnej politike európskych štátov môže byť pre nás, okrem frustrácie, aj prínosom. Ukazuje niektoré cesty, ktorými by sme sa mohli vybrať, ale dôležitejšie je zistenie, že na začiatku všetkých reforiem v tomto citlivom rezorte je pocit misie a úprimné odpovede na základné otázky:

  • Ako chápeme kultúru na Slovensku dnes?
  • Aké miesto majú kultúra a vzdelávanie zaujať v našom verejnom živote?
  • Ako budeme vychovávať pre kultúru nasledujúce generácie?

 

Ak si na každú z otázok odpovieme otvorene a vyhneme sa falošným deklaráciám, môžeme sa podujať úlohy zostaviť realistickú stratégiu rozvoja kultúry na nasledujúce roky a nie popis problémov, ktoré evidujeme. A táto debata by nebola len medzi nami – kultúrnikmi, ale aj s finančníkmi, manažérmi a mecenášmi. Jednou z prvých úloh takto pripravenej stratégie by bol zoznam legislatívnych krokov, ktorými by sme umožnili viaczdrojové a viacročné financovanie nielen veľkých kultúrnych projektov, ale predovšetkým otvorili dvere sponzorom a mecenášom pre partnerskú spoluprácu a začali si ich vážiť a konečne vytvorili priestor pre skutočný trh s umením. Naše Ministerstvo kultúry sa vzdalo úlohy zvyšovať kvalitu umeleckých škôl a musí sa rozhodnúť, akým spôsobom chce zabezpečiť slovenskej kultúre poučené obecenstvo v nasledujúcich desaťročiach. Vyžíva sa v centrálnom úradníckom riadení národných kultúrnych inštitúcií a tým bráni tomu, aby riadenie kultúry prilákalo najlepších manažérov a veľké osobnosti zo zahraničia. Bolo by dobré, keď už máme priamo voleného prezidenta, aby sa aj on zhostil nejakej významnejšej úlohy v oblasti kultúry tak, ako má pod palcom Grand Travaux prezident vo Francúzsku. A konečne popíšme tvorivý potenciál Slovenska a uvoľnime byrokratické putá, ktoré znemožňujú mimovládnym organizáciám plne využiť ich potenciál. A to všetko si vyžaduje ministrov, ktorí nastúpia do funkcie s víziou, pripravenými návrhmi a tak ako ich slávni predchodcovia v Európe zanechajú po sebe nezmazateľné stopy v našej kultúre.

 

Magda Vášáryová