Anketa

Milan Lasica

Oficiálna cenzúra otravovala a zastrašovala každého, ale na druhej strane nielen humoristovi priniesla potrebu vyjadrovať sa v metaforách, podobenstvách, dá sa povedať umeleckejšie, poetickejšie, ako keď neexistovala. Do istej miery skvalitňovala moje texty, prinútila ma vyjadrovať sa obraznejšie. Dnes môžeš povedať priamo, čo chceš. Horšia bola autocenzúra. Pretože človek začal uvažovať, či to, čo mu prišlo do pera, je možné vôbec povedať, alebo si dokonca myslieť.

—–

Tomáš Janovic

Príklad z mojej praxe: keď mi cenzorský úrad zastavil prvú knižku, dozvedel som sa, že dôvod bol i verše v mojej básničke Vo vlaku – „hlava mi lieta zo strany na stranu”. „Súdruh Janovic“, dohováral mi cenzor, „a ty nevieš, že my máme len jednu stranu!?” Opravil som teda verš na – „hlava mi lieta z boka na bok” a cenzor bol spokojný.

—–

Ivan Kamenec

Cenzor nedovolil vydať už moju dizertáciu a tak som si na ňu počkal dvadsať rokov. Ale oveľa horšia bola autocenzúra za normalizácie. Cenzori vymedzovali limity a dalo sa ich nejako obísť, ale pri autocenzúre sme si limity mali určovať sami. A tak prenikala do každého autora, do každého z nás neistota, čo sa môže a čo už nie a to spôsobilo, že sme boli opatrnejší, ako bolo potrebné, čím utrpela tvorba a kvalita myšlienok.

—–

Peter Mikulík

Na tlačový dozor sme nosili texty, ktoré sme chceli hrať. Sedel tam jeden dôstojník, Lingurský, ten bol taký „sedlácky” a druhý, vraj sa volal Hus, sa tváril veľmi kamarátsky. Ak sme dostali zelenú pečiatku, text sa mohol hrať. Druhou časťou cenzúry bola návšteva generálnej skúšky pred premiérou v divadle, Prišiel pán, sadol si dozadu a po generálke povedal, či sa môže hrať alebo nie. Záležalo to teda od jedného jediného človeka, ktorý bol platený štátom. Doplatilo na to predstavenie Lasicu a Satinského Môj priateľ René, ktoré som režíroval. Hralo sa potom až o 10 rokov.

——

Soňa Szomolányiová

Zrušenie cenzúry pre mňa znamená, že už sa mi nedostane takého záujmu, aby odbornú  štúdiu recenzovali desiati a z toho rozhodujúca väčšina štátostrane lojálnych. Na začiatku  roku 1989 mi jej zamietnutím zvýšila rating u súdnych a „Poučením z krízového vývoja…” nezastrašených. Dnes v zápase  o vnímavé oko už k upútaniu čitateľa nestačí odvaha povedať „cisár je nahý” v kruhu rovnako mysliacich. O to väčšia je výzva osloviť tých „inak mysliacich”.