Archívy autora: ikp

Nástup novej kultúrnej politiky ako program novej politickej generácie?

Pohľad Inštitútu pre kultúrnu politiku na programy kultúrnej politiky vo volebnej kampani 2020

Zatiaľ sa v Inštitúte pre kultúrnu politiku nevieme rozhodnúť, či máme kričať Hossana, alebo zachovať umiernenosť. Faktom ale je, že hoci politické postoje jednotlivých aktérov voči kultúre (bez jej definovania) ju odsúvajú na posledné stránky ich programov, niektoré jej body dokazujú znalosť terénu a dokonca aj schopnosť kritickej analýzy doterajšieho stavu, čo oceňujeme.

Pokračovať v čítaní

Monitoring IKP

Budú sa meniť pomníky a riaditelia kultúrnych inštitúcií?

Tamtamy z Ministerstva kultúry SR ohlasujú veľké personálne zmeny v lete. Pani ministerka, alebo kto to tu teraz vlastne riadi kultúru, sa zrejme rozhodla pre ručné riadenie. Čo to znamená? Nič nové, veď sme si takých ministrov doteraz celkom užili a sme zvyknutí. Tu sa niekto pohladká a dostane pridané, tu niekto uvidí zdvihnutý prst a menej dotácie. Poliaci tomu hovoria veľmi trefne – “sobiepanstwo” – panstvo pre mňa, preložila by som. Cieľom je podporiť tú “jedinú našu” slušnú literatúru a umenie zvlášť. Skrátka, všetci do krojov, čupagy do ruky a ta ho preskakovať vatry. To je predsa tá naša kultúra. A kto nepôjde s nami … nič nedostane, nech sa nečuduje. Ale veď toto tu už, preboha bolo, nie?

 

 

Opera SND hľadá mladé talenty, ktoré (si) bude vzdelávať

V jubilejnej 100. sezóne sa rozhodla Opera SND znovu otvoriť svoje Operné štúdio. Jeho vedúci, Marek Mokoš, hovorí o “vytvorení platformy pre mladých začínajúcich umelcov”. Pre plánovaných osem účastníkov či účastníčok prvej sezóny vytvorili koncept tvorivej opernej divadelnej dielne, ktorý sa zameriava nielen na ich spevácko-interpretačné schopnosti, ale myslí aj na javiskový pohyb či prácu s režisérom a dirigentom. (Hurá!) Na nás, nespevákov, čaká po ich prvej sezóne uvedenie opier Zuzanka Hraškovie a Dido a Aeneas, no i zvedavosť, čo slovenskej kultúrnej scéne prinesie nádejná mladá operná krv.

 

 

Koho a čo v tomto roku zatienil Štefánik?

Rok 2019 je pre Ministerstvo kultúry len rokom M. R. Štefánika. Zatiaľ hľadajú dôkaz o tom, ako veľmi sa angažoval v kultúre. A zatiaľ:

Vo februári sme si mohli spomenúť na slovenského Shakespeara – Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý sa narodil pred 170 rokmi vo Vyšnom Kubíne.

V apríli sme si pripomenuli, teda aspoň niektorí z nás, 75. výročie úmrtia Mikuláša Moyzesa. Pred prvou svetovou vojnou patril k najuznávanejším skladateľom katolíckej duchovnej hudby v Uhorsku.

150. výročie oslávila Živena, najstaršia ženská organizácia na Slovensku

Okrem nej oslavuje 70. výročie založenia Vysoká škola múzických umení v Bratislave.

25. apríla uplynulo 100 rokov od založenia Bauhaus, školy pre výtvarné umenie, architektúru a umelecké remeslo.

28. júna uplynie 100 rokov od podpísania Versaillskej mierovej zmluvy.

To len na osvieženie pamäti.

Odporúčania IKP

Rukoväť IKP Mestská kultúra, kde si sa nám podela?

Naša posledná publikácia je pre nás dôkazom, že stále držíme ruky na tepe kultúrnej doby a najmä, zdá sa, videli sme do hlavy našej novej ministerky kultúry. Aj pre ňu sme pripravili 35 strán faktov a uvažovaní o vzťahu ľudovej, teda dedinskej, a mestskej kultúry. Vysvetľujeme rozdiel medzi folklórom a folklorizmom, objasňujeme osud mestských archívov slovenských stredovekých miest, analyzujeme vzťah komunistického režimu k ľudovej kultúre a nakoniec si odpovedáme na otázku, čo chcú dnešní mestskí, ale najmä prímestskí ľudia, ktorí dali prednosť dedine, ale mentálne a fyzicky počas piatich dní týždňa žijú v meste. Citujeme Matušku, Liptáka, Baumanna, a najmä amerického filozofa Feinberga, ktorý rok tancoval vo folklórnom súbore Hornád. Neuveriteľné, však?

 

Živena, 150 rokov spolku slovenských žien

Áno, 150 rokov trvalo, kým si budete môcť zalistovať v 300 stranách histórie tohto zaujímavého najstrašieho ženského spolku na Slovensku a zároveň najstaršieho kontinuálne aktívneho ženského spolku v Európe. Pod vedeckým dozorom obetavej historičky D. Kodajovej a ostatných autoriek a autora zo Slovenskej akadémie vied vznikla ojedinelá štúdia nielen osudu spolku a žien a mužov, ktorí boli jeho súčasťou, ale dozviete sa doteraz nepoznané súvislosti z našich dejín a ich peripetií. Nejde o výčitky, že si už mnohé nepamätáte a že niektoré slovenské intelektuálky vypadli z našej národnej pamäte (škoda!), ale najmä o zmapovanie pozoruhodného osudu spolku umiernených feministiek, ktoré napriek životu v ťažkých časoch nikdy nestratili zo zreteľa svoj hlavný cieľ – vzdelávať slovenskú postať. Graficky krásne vytlačená kniha ponúka na leto naozajstný intelektuálny zákusok. Nebojte sa, kniha má menný register, môžete si vyhľadávať ako v Googli.

 

 

 

Stretneme sa na Pohode?

Preč sú časy, keď usporiadatelia Pohody museli presviedčať sponzorov, aby sa zúčastnili a pomohli. Ministerstvo kultúry dodnes nepochopilo, o čo na Pohode ide a zotrváva v presvedčení, že ide o nejaké podozrivé dožinky. Ministerstvo obrany SR každý rok tuho premýšľa, či festival dovolí na letisku, alebo tentoraz nie a, ako vieme, v zelenom trvá premýšľanie strašne dlho. Moderné umenie, ktoré sa na Pohode prezentuje, je mimo mentálneho sveta funkcionárov v kultúrnej oblasti. Možno aj preto, lebo témy, o ktorých sa v stanoch diskutuje, presahujú nielen trenčiansky región, ale aj stredoeurópsky svet. My, čo tomu rozumieme, tam budeme.

 

Na návšteve u severných susedov

Vo varšavskej Králikárni (Królikarnia) sa konala výstava pomníkov strednej Európy v rokoch 1918 až 2018. Jedinečná ilustrácia politických, spoločenských a kultúrnych zmien. Taký pomník nie je veru nevinný, alebo neutrálny. Je dôkazom hodnôt, ktoré sa vyznávali v tom ktorom politickom režime a ako sa menili hranice štátov v strednej a východnej Európe. Pomník dotvára verejný priestor ideologicky a formuje historickú pamäť podľa spoločenskej atmosféry. To, čo si pamätáme z minulosti, predsa určuje, ako sa staviame k prítomnosti a budúcnosti. Všetci autoritatívni vládcovia a totalitné režimy, ktoré sa prehnali naším územím, dobre vedeli, ako na to. Najväčšiu pozornosť budia pomníky macedónskeho hlavného mesta Skopje. Po roku 2010 ich už tam postavili 130 – pomníkov starých Grékov spolu s jazdeckou sochou Alexandra Veľkého. Výstava ukazuje aj plány pomníkov, ktoré sa nikdy nezrealizovali alebo ktoré nastupujúca generácia či režim zlikvidovali. Z našej časti sveta je na výstave zdokumentované rozoberanie ohromného pomníka Stalinovi v Prahe nad Vltavou. Škoda, že nepridali aj nášho nešťastného koňa s vychudnutým Svätoplukom pred Bratislavským hradom. Ale čo nebolo, môže byť. Len viacej takých pomníkov! Treba sa zviditeľniť.

 

Ako sme vyplnili Európsky rok kultúrneho dedičstva 2018?

V posledných rokoch sa pojem kultúrneho dedičstva sa mimoriadne rozširuje. Už nielen objekty našej adorácie, ale význam, aký im pripisujeme, sa stáva dôležitým. Rok 2018 nebol vybraný náhodne, ale ako významný osmičkový rok. Ako sme ho teda využili na Slovensku? Koordinátorom bolo Ministerstvo kultúry SR. Stačí ísť na webstránku ministerstva a hneď je jasné, že sme to poňali ako vždy. Formálne, čiarky boli a … koniec.

 

Koľko ľudí sme nalákali, aby sa začali zamýšľať nad významom kultúrneho dedičstva, ktorým môžeme u nás “prikladať do pece”, ako sa hovorí? Koľko významných konferencí sme zorganizovali, aby sme diskutovali o zamlčanom, nepriznanom a obtiažnom kultúrnom dedičstve? Ako sme pracovali s literatúrou? Mali sme vôbec naše vlastné logo na túto výnimočnú príležitosť? Zahrnuli sme do kultúrneho dedičstva dizajn? Aké publikácie a reklamné materiály vydalo ministerstvo? Zbytočne sa pýtate. Nič z toho! A pritom to bolo prvýkrát, keď sa téma literatúry a dedičstva stala témou politického rozhodnutia EÚ. Dokonca otázky kultúrneho dedičstva sa stali časťou Svetového ekonomického fóra v Davose. Mohli sme sa teda zviditeľniť, predstaviť naše poklady v Európe, zúčastniť sa na podujatiach a stať sa súčasťou výmeny informácií na európskej úrovni … nič z toho. Ako obvykle, zaliezli sme do kanafasových perín a nanajvýš sme sa obrátili na druhý bok. Ťapákovci stále žijú!

 

Prehľad srandy na slovenskom webe od IKP

ZOMRI – keep calm and Zomri; priamočiaro, kruto, drzo a nemilosrdne – nepáči sa ti? Nuž, tak Zomri. Portál, ktorý denne baví krutými reakciami na domáce dianie už takmer 200 000 ľudí; fenomén novej zábavy (nielen) mladých; mapovanie Slovenska a jeho osobností bezcitnou optikou; admini sú metaloví slniečkárski sorošovci, ktorí za krvavé petrošekely podkopávajú piliere našej slovänskej prapodstaty.

 

Fičí SME – „všetko, čo fičí slovenským internetom”; ak práve nepripravujú nové mémy a politické vtipy, píšu o cestovaní a hodnotia knihy; ak ste napríklad zmeškali inauguráciu prezidentky, záznam na fičí síce nenájdete, no zozbierané najobľúbenejšie vtipy z nej určite áno.

 

Dailymale.sk – vraj „Tam, kde ste, ked sa tvárite, že pracujete.”; blogy na témy rôzne – pracovné, osobné, politické – priamo, úprimne, niekedy vulgárne, niekedy menej.

 

Refresher – ako „hlas modernej generácie” sa rozlieha na takmer všetkých sociálnych sieťach; napríklad prezidentky sa portál v rozhovore pýtal na slovenských raperov a položil jej aj skúšobnú otázku, či by si obliekla norkový kožuch z pravého zvieraťa.

 

EMEFKA – komunitný zábavný webový portál; ešte pred otvorením článku nám autori pridaním malého emotikonu naznačia, či bude článok Haha, Jeej, Woow, Fňuk, Grr, Uups alebo Fuuj; súťaživé typy nájdu aj kvízy, napríklad aj o tom, ktorej filmovej postave patria okuliare na obrázku.

 

Gulas.sme.sk – „guláš zábavy, čo zaženie nudu”; takmer Instagram, no bez príspevkov influenceriek a influencerov; zbierka prvoplánového internetového humoru, ktorý pridávajú samotní „čitatelia”.

 

Cynická obluda – nešetrí nikoho. Vtipy, za ktoré by Obludu mohli žalovať, sú pre istotu platené.

 

Pre tých, čo by na Facebooku chceli tráviť viac času, pridávame ďalšie zdroje prízemnej slniečkarskej zábavy:

-       Prečo ľuďom hrabe

-       Kancelária Koordinátora úderky

-       Rusko Online

-       Blbec.online

-       Genitív na dnešný deň

 

 

Kultúra smiechu

Dejiny a najmä život našich predkov vnímame predovšetkým prostredníctvom rozdielov. Hľadáme rozdiely, porovnávame s našimi súčasnými pomermi a životným štýlom. Stáva sa, že keď televízia či film zobrazuje život ľudí v predošlých storočiach, obraz akosi potemnie, dostane zvláštnu patinu a ľudia ťažko pracujú, bojujú, modlia sa, intrigujú a bojujú o moc. A je neuveriteľne náročné sa stotožniť s hrdinami, ktorí žijú pre tak romantické ciele a prezentujú tie skutočné hodnoty. A pritom medzigeneračný most vedie jednoducho cez smiech.

 

Na smiechovú kultúru predkov upozornil Michail Michajlovič Bachtin vo svojom diele Francois Rabelais a ľudová kultúra stredoveku a renesancie. A vyzerá to na skutočnú masovú zábavu. Popisuje karneval, taký skutočný, stredoveký, v mojich predstavách rezonuje predovšetkým ako veľký groteskný sprievod v Hugovom Chráme Matky Božej v Paríži. Sám Hugo tvrdí, že groteska sa nájde všade. Karnevalové obdobie bolo pre našich predkov jednou z možností uvoľniť sa z každodennosti. Čaro obdobia spočívalo v možnosti uvoľniť inak pevnú hierarchiu spoločnosti, porušiť prísne spoločenské normy mravnosti. Hranice prestali existovať a ľudia sa ocitli vo fantazijnom svete. Škaredí sa mohli stať kráľmi, tak ako Quasimodo. Počas karnevalu panovala zvláštna forma familiárneho kontaktu medzi ľuďmi, ktorí v nekarnevalovom živote delili bariéry, a to majetkové, rodinné či vekové. Vzájomná cudzosť dočasne zmizla. Karnevalu panovali blázni, klauni, šľachtici sa prezliekali za sedliakov (tomuto zvyku holdovala napríklad i Mária Terézia, ktorá obzvlášť rada v prezlečení navštevovala viedenské štvrte inak nevhodné pre jej pobyt), ulicami sa ozývali „rôzne formy a žánre familiárnej pouličnej vravy“, teda nadávky, kliatby, zaprisahávanie.

 

Cirkev tieto slávnosti a sviatky jednak tolerovala, a tiež bola inšpiračným zdrojom. Každý cirkevný sviatok mal svoju ľudovú smiechovú stránku, napríklad chrámové sviatky sprevádzané jarmokmi. Smiech sprevádzal obyčajné svetské ceremoniály a obrady, nemohli tam chýbať blázni, ktorí parodovali rôzne momenty. Bežné hody obsahovali smiechovú organizáciu, napríklad voľba kráľa a kráľovnej na dobu hostiny. Narozdiel od spoločnosťou diktovanej duchovnosti, dominuje Rabelaisovmu dielu telesnosť, dianie vo vnútri tela, vylučovanie, proces metamorfózy.

 

Plynutím času, spoločenskými zmenami, požiadavkami klasicizmu, neskôr romantizmu, sa smiechová kultúra transformuje. Prechádza zo sviatočných ulíc do introvertnejšieho chápania. Smiech sa v romantizme mení na humor, iróniu a sarkazmus. Prestáva byť smiechom radostným. V 20. storočí však dochádza k novej mocnej obrode grotesknosti.

 

Má dve línie:

  • modernistická     grotesknosť – je spätá s tradíciami romantickej grotesknosti a v súčasnosti sa vyvíja pod vplyvom existencionálnych prúdov,
  • realistická grotesknosť je spätá s tradíciami groteskného realizmu a ľudovej kultúry a vykazuje i bezprostredný vplyv karnevalových prejavov.

Uvedené členenie vynikajúco vystihuje turbulentnosť 20. storočia, ktoré bolo následne zakončené technologickou revolúciou. A pokiaľ premýšľame nad tým, kam sa smiechová kultúra posunula v 21. storočí, a čo sme do nej priniesli my, ako súčasná generácia, tak je to predovšetkým a takmer výhradne len spôsob jej šírenia.

 

Keď si pustíme televíziu a sledujeme svetovo distribuované zábavné formáty, talentové súťaže, show, v ktorých sa smejeme na bláznoch, paródiách, prezliekaní, obrátenej realite, hrajúcej sa na tú skutočnú, musíme konštatovať, že sa opäť ocitáme v karnevalovom svete smiechu. Ktorý zdieľame možno introvertnejšie, ako naši stredovekí predkovia, častejšie, ako ich tri karnevalové mesiace v roku, ale obsah akoby zostal nezmenený. Smiechová kultúra nikdy nezmizla, ani nezmizne, ani ľudová kultúra. V slovenskej kultúrnej politike, najmä v súčasnosti čelíme otázke, ktorá z uvedených línií potrebuje väčšiu podporu. Smiech je medzigeneračným mostom, ale nemala by doň každá generácia prispieť svojou troškou namiesto uchovávania, a ktorá z línií nám túto možnosť prináša?

 

Jana Javorská

 

 

Ako herný priemysel dokáže ovplyvniť náš vzťah ku kultúre

Mala by kultúra slúžiť pre zábavu, alebo by to mala byť čisto seriózna záležitosť, ktorá má obohatiť dušu človeka? Predstavujeme si pod kultúrou aj niečo moderné, alebo ju vnímame skôr cez schátralé historické pamiatky, literárny jazyk, ktorým už dnes nikto nerozpráva a klasických hudobných skladateľov, ktorým sa už nikdy nikto nevyrovná? Pokiaľ by sme sa pozreli na slovo klasika ako ho definuje slovník cudzích slov, našli by sme, že sa jedná o vrcholné obdobie antickej literatúry alebo umelecké dielo, ktoré je považované pre svoje vynikajúce hodnoty za trvalý vzor. Už len samotné slovo však vyvoláva dojem niečoho veľmi vzdialeného. Navyše klasické diela sa omieľajú stále dookola a možno rovnako, ako pri povinnej literatúre v mnohých z nás častokrát už vopred vyvolávajú pocit niečoho neaktuálneho, nezaujímavého a nudného.

 

Do veľkej miery sa tento jav v istom období odrazil aj v oblasti vážnej hudby. Prieskum DCMS (Department for Digital, Culture, Media & Sport) v Spojenom kráľovstve uverejnený v marci 2015 s názvom „Taking part, Focus on“ porovnáva dáta zbierané z obdobia 2006/07 s obdobím 2013/14. Z uvedených dát vychádza, že len 2.8% populácie v Anglicku „konzumuje“ klasickú hudbu prostredníctvom živých koncertov. Tieto čísla predstavovali pre koncertné sály a symfonické orchestre nočnú moru, ktoré mohli viesť k devastačným následkom. Z prieskumu sa dozvedáme aj to, že klasická hudba bola najmenej konzumovaná mladými ľuďmi, a že reprezentatívnu zložku publika, ktoré navštevuje živé koncerty tvorí veková skupina 65 – 74 rokov. Navyše vďaka digitálnej revolúcii bolo až 51.9% klasickej hudby konzumovanej mimo koncertných sál prostredníctvom elektronických médií (dnes je to určite viac). Hudobné inštitúcie sa tak ocitli pred otázkou – ako zvýšiť záujem o klasickú hudbu a návštevu koncertných sál a symfonických orchestrov? A tu vstupuje na scénu videoherná kultúra, ktorá dnes už nie je iba doménou nadšencov Comic Con-u a tzv. „nerdov“ a „geekov“, ktorí žijú so svojimi rodičmi do tridsiatky a len sporadicky opúšťajú svoju izbu.

 

V roku 2010 usporiadalo americké Nashville Symphony, ktoré v tom období bojovalo s recesiou a škodami spôsobenými povodňou niekoľko koncertov, ktoré boli venované najúspešnejším videoherným soundtrackom. Toto rozhodnutie pomohlo podržať nashvillský orchester v ťažkom období nad vodou. Ako uviedol v rozhovore preThe Wall Street Journal viceprezident orchestra Larry Tucker: „nechcel by som mať sezónu bez týchto druhov koncertov. Ľudia, ktorí sa zúčastnia jedného koncertu 83-členného nashvillského symfonického orchestra utratia $13.000 na akčné figúrky, plagáty, tričká a iné suveníry. Zvyčajne, ak predáte $2.000, alebo $3.000 je to pre populárne klasické koncerty dobrá noc. Je to vážne unikátne publikum.“ Ďalším príkladom je Mann Center vo Philadelphii, ktoré sa tiež v roku 2012 rozhodlo usporiadať videoherný koncert. Ako sa ukázalo, priemerná návštevnosť klasických koncertov sa odvtedy zdvojnásobila. Postupom času začalo byť usporadúvanie takýchto koncertov nesmierne populárne, čoho výsledkom je napríklad turné s názvomVideo Games Live, ktoré vypredáva sály po celom svete. Londýnska filharmónia nahrala a vydala album najlepších videoherných skladieb a Kráľovská opera dokonca uviedla videohru s názvom „The Show Must Go On“, v ktorej hráč režíruje vlastnú operu, alebo balet. Rastúca popularita týchto koncertov pomohla vyrovnať pokles tržieb v amerických orchestroch. Okrem toho však vzrástol aj záujem mladšieho publika ku klasickej hudbe, ktoré sa prostredníctvom takýchto koncertov dopracovalo až k návštevám koncertov klasickej hudby. James Williams (výkonný riaditeľ Royal Philharmonic Orchestra v Londýne) v rozhovore s britským denníkomThe Telegraph uviedol, že hudba z videohier je: „skvelým „prístupovým bodom“ pre deti do sveta klasickej hudby.“ Rovnako vie o tom svoje aj azda jeden z najznámejších hudobných skladateľov súčasnosti a držiteľ ceny Oskar za filmovú hudbu – Hans Zimmer (Leví Kráľ, Gladiátor, Počiatok), ktorý sa tiež podieľal na výrobe hudby pre videohruCall of Duty Modern Warfare 2. Ako sa vyjadril v interview preUSA Today, videohry považuje za legitímny druh umenia. „Ako muzikant hrám celý svoj život, takže myšlienka hrania a zároveň byť toho súčasťou je skutočne celkom úžasná pre muzikanta. Účasť je kľúč.“ Skutočnosť, že videohry naozaj ovplyvnili vnímanie klasiky dokazuje aj každoročné hlasovanie do siene slávyClassic FM, kde sa počas posledných rokov v rebríčku Top 100 klasických skladieb pravidelne objavujú skladby komponované pre videohry. Azda najobľúbenejším soundtrackom je hudba zo sérieFinal Fantasy od Nobua Uematsu, ktorá si drží svoje miesto medzi takými skladateľmi, akými sú Mozart, či Beethoven.

 

To je len jeden z mnohých príkladov toho, že videohry sa stali mainstreamom, ktorý má v oblasti kultúry veľký vplyv. Ako technológia od svojich prvopočiatkov pokročila míľovými krokmi, a stále napreduje, vyvíja sa aj herný dizajn, ktorý zohráva čoraz dôležitejšiu rolu než dokonca filmový priemysel hollywoodskeho typu. Doba z čias zbierania guľôčok, skladania kociek a mechanického preskakovania prekážok vo videohrách výrazne pokročila, nehovoriac o grafickom spracovaní. Okrem čoraz väčšieho otvoreného sveta, kontrole nad postavami, možnosťami voľby, rozhodnutí a ovplyvňovania deja, má videohra vlastný príbeh a emócie, vďaka ktorým sa hráč cíti ako súčasť hry, čo ďaleko prevyšuje možnosti filmového priemyslu.

 

Jedným k najznámejších producentov v oblasti herného priemyslu je francúzska spoločnosťUbisoft, ktorá s ročnými predajmi v hodnote1, 731.9 miliónov eur za obdobie 2017/18 patrí medzi najväčšie a najziskovejšie organizácie v oblasti herného priemyslu nielen v samotnom Francúzsku, ale vo svete. Jej vlajkovou loďou je herná sériaAssassin’s Creed, ktorá patrí k najúspešnejším hrám v histórií. Jedná sa o akčnú adventúru, ktorá vychádza zo skutočných historických udalostí a osobností dejín, s prvkami sci-fi. Za svoju existenciu sa jednotlivé diely odohrávali napríklad v meste Jeruzalem v období križiackych výprav, v renesančnom Taliansku, v Severnej Amerike počas americkej revolúcie, viktoriánskom Londýne, revolučnom Paríži, starovekom Egypte a najnovšie v antickom Grécku. Azda najväčšou výsadou tejto hernej série je veľmi detailné a precízne grafické spracovanie uvedených miest a lokalít v danej dobe, vrátane najznámejších kultúrnych pamiatok, ktoré dnes tak veľmi dobre poznáme a radi navštevujeme. Zrejme každý z nás si pri návšteve niektorých z týchto miest predstavoval, ako to tam asi muselo vyzerať v čase najväčšej slávy. Práve táto séria ponúka výnimočný zážitok, ktorý túto predstavu umožňuje. Fanúšikovia série vytvárajúvideá, v ktorých navštevujú skutočné miesta, ktoré dovtedy poznali z jednotlivých dielov a porovnávajú ich grafické spracovanie.

Nešťastná udalosť, ktorá postihlakatedrálu Notre-Dame v Paríži v marci 2019 sa hlboko dotkla mnohých milovníkov histórie a umenia. Jedná sa zrejme o najznámejšiu katedrálu na svete, ktorá svojim gotickým štýlom ovplyvnila podobu kostolov v celej Európe. Najhoršiemu sa podarilo zabrániť, avšak len veľmi málo chýbalo k tomu, aby sa celá katedrála nezrútila. Po celom svete sa spustila kampaň za obnovu tejto pamiatky, súčasťou ktorej je ajverejná zbierka.Okrem miliardárov, ktorí venovali veľkú časť peňazí na jej obnovu sa do kampane zapojila aj spoločnosť Ubisoft. Tá v roku 2014 vydala hru s názvomAssassin’s Creed Unity, ktorá sa odohrávala v Paríži počas Veľkej francúzskej revolúcie. Ako sa ukázalo, táto hra by mohla dokoncapomôcť pri obnovení zhorenej katedrály, nakoľko tím vývojárov disponuje grafickými vizualizáciami, na ktorých pracovali 2 roky. Spoločnosť sa rozhodlavenovať na obnovu katedrály 500 000€ a ako bonus počas obdobia dvoch týždňovposkytla zdarma aktivačné kódy na hru Unity pre všetkých, ktorí mali záujem. Katedrála by mala byť pre verejnosťzatvorená minimálne najbližších 5 až 6 rokov a preto si spoločnosť želá, aby: „všetci mali možnosť objaviť majestátnosť a krásu katedrály v najlepšej možnej podobe.“ Tak ako Victor Hugo dokázal svojho času pomôcť Chrámu Matky Božej v Paríži, spoločnosť Ubisoft sa so svojim AC Unity tejto úlohy zhosťuje dnes.

Videoherný priemysel tak pomaly stiera predsudky, ktoré vyplývali z nezmyselného ťukania tlačidiel a neustále sa opakujúcich úkonov. Stáva sa nielen súčasťou kultúry, ale aj umenia. Kreatívnym spôsobom dokáže „klasické“ diela predstaviť moderne, atraktívne a zároveň zábavne. Aj keď trávenie voľného času hraním videohier je stále diskutovaná téma, stojí minimálne za zváženie, či v tomto ohľade dokáže poskytnúť viac, než povedzme sledovanie televíznych relácií typu Zámena manželiek, Nákupné maniačky, alebo posledné vyhlásenia výsledkovankety OTO

 

 

 

 

Denis Farkaš

O Cimrmanově divadle

Zdeněk Svěrák

 

Divadlo Járy Cimrmana je záhadný úkaz. Protože působím v jeho nitru, těžko mohu usilovat o jeho objektivní vysvětlení či posouzení. A tak nabízím jen subjektivní pohled spoluautora a herce.

Co se to vlastně na našem jevišti a v našem hledišti děje? Diváci, šťastní, že sehnali vstupenky, nejprve poslouchají výklady o zneuznaném Čechu, jehož genialitu pochopila teprve současná doba. Publikum i účinkující vědí, že to není pravda, ale rádi se té iluze zúčastní, protože je zábavná. Zábavné je už to, jak snadno a věrohodně se dá smyšlená postava vpašovat do dějin. Komicky také působí, jak pseudovědecký jazyk přednášek dokáže obhájit její nápady, byť jsou evidentně podivínské a naivní. Za takzvaného totáče sehrála svou roli i doba, do níž jsme Cimrmana zasadili. Rakousko-uherský útlak, jemuž musel čelit, působil jako alegorie o současné nesvobodě.

Ve druhé půli večera se pak divák dočká jednoaktové komedie, která s tématem úvodního semináře souvisí a kterou předvedou herecky neškolení přednášející. Publiku jejich plachost či topornost nevadí, vždyť jsou to teoretici, kteří se pouze uvolili, že kus amatérsky sehrají. Tato okolnost byla důležitá zejména v počátcích tohoto divadla, kdy jsme opravdu neuměli hrát. Denním pobytem na scéně jsme tuto kvalitu bohužel ztratili. Bylo třeba ji nahradit zkušeností, jak s humorem na scéně zacházet.

Tento projekt je tedy mystifikací, která nechce diváka oklamat, ale má být prohlédnuta ve prospěch humoru. Proti prognózám kulturních recenzentů, že takové divadlo jednoho nápadu zazáří a brzy zhasne, a k našemu vlastnímu údivu žije a plní sály přes půl století. Bez ohledu na to, že se historické kulisy okolního světa tak proměnily.

Když přišel Jiří Šebánek v roce 1966 na nápad tuto kuriózní scénu založit, netušil, jaké vejce to jeho fantazie snesla do sálku v pražské Malostranské besedě. Prvními diváky byli studenti a intelektuálové, dnes najdete v publiku diváky různého věku a různého vzdělání. Jedno mají však společné: nechybí jim smysl pro humor a dávali ve škole aspoň občas pozor. Tyto dva předpoklady jsou nezbytné, protože bez nich se tu nezasmějete. Lidé s takovým vybavením tvoří naši diváckou obec.

Tato obec je velká. Jsou v ní i lidé, kteří v Divadle Járy Cimrmana nikdy nebyli a ani o to neusilují. Díky televizi a nahrávkám stalo se všech patnáct komedií, které uvádíme, pramenem hlášek a citací, jimiž lidé komunikují doma i v práci. Má to, myslím si, jakousi stmelovací společenskou funkci. Stačí jedna věta a lidé, co dávali ve škole pozor, se spojují. Vědí, že si budou rozumět. Že můžou společně odolávat politickým frázím a v nečitelném, surovém světě si ochrání duši humorem. Komediální divadlo je svým způsobem zdravotnické zařízení, neboť smích je prokazatelně zdravý. Je otázka, zda děláme satiru, nebo jen laskavý humor. Nevím. Jsem však přesvědčen, že poetika, kterou pěstujeme, má i politický, občanský rozměr. Poskytuje nadhled. Chytrý humor je i satirou proti hlouposti.

Proč se vídeňský rodák Jára Cimrman stal v televizní anketě největším Čechem? Důvodů bude jistě víc. Já podtrhuji jeden: byl to smolař. Kdyby mohl, ukázal by světu, co umí. Tento pocit je v české kotlině doma. Střídání velmocenských útlaků nám vnuklo klamné přesvědčení, že jsme skvělí, ale nemůžeme to světu předvést. Humor Cimrmanova divadla se tomuto sebeklamu směje. A nachází připravené publikum, které už vyrostlo ze střevíců nacionalismu. Proto u nás můžou Hus, Komenský či Havlíček vystupovat jako komické postavy a nikdo nezuří, že urážíme svaté. V národě, který ještě stůně národní pýchou a uctíváním vlasteneckých vůdců, by takové divadlo nemohlo vzniknout. A kdyby vzniklo, nemělo by tolik vděčných a spolupracujících diváků.

 

Zdeněk Svěrák

český režisér, divadelník, autor a herec

Haluz

My, Slováci, ale i Slovenky, si ľúbime vypiť. Touto ľúbosťou dokážeme prekonať i tú trápnosť situácie, keď navoňaná sekretárka víta hneď zarána zahraničnú návštevu s táckou s presne rozpočítanou formáciou niečoho priezačného, retiazkujúceho a najmä poriadne tuhého. Keď sa rozviažu jazyky, dáme do druhej nohy. Pijatika je skrátka súčasťou národnej kultúry. U susedov je večerný chlast a popelníček súčasťou švejkovského imidžu hlavy štátu, u nás sa zase exprezident a expremiér práve hádajú, kto dal viac ká-bé-ešiek (tú skratku predsa všetci poznajú). Aj pred slovenskými súdmi sú alkohol a stav opojenia z neho obstojnou poľahčujúcou okolnosťou. Nejde o žiadnu novinku. Opäť siahneme po našom obľúbenom Jánovi Lajčiakovi, ktorý vo svojej knihe Slovensko a kultúra pred vyše 100 rokmi zachytil obraz spoločnosti:

 

O slovenskom ľude sa hovorí ako o holubičom národe. I keď nechceme popierať, že v tom väzí kus pravdy, nesmieme zabudnúť ani na diabolskú povahu toho istého ľudu. Kto s ľudom žije a vidí i všetky jeho zlé stránky, ten určite tak ideálne o ňom zmýšľať nemôže. Diabolská povaha ľudu vybúši s elementárnou silou menovite vtedy, ked je ľud náš ochmelený pálenkou.

 

Žiadna veľká zmena teda nenastala. V kultúrnej ponuke je alkohol často používanou skratkou pri prezentácii našej kultúry či prírody. Nedostatok kreativity či zohyzdené hory aj doly plátame ponukou mystických obzorov spostredkovaných borovičkou či mimozmyslových zážitkov so slivovicou, ktorej sila sa blíži k technickému liehu. I mladí junci z iných kútov Európy zistili zanedlho po otvorení Šenk-enského priestoru, že Slovensko je atraktívna alkoturistická destinácia. Tu tkvie obrovský nevyužitý potenciál pre cestovný ruch: nadrbať sa síce môžete aj v Rusku, no tu sa dá za chlast platiť eurami.

 

Nepáči sa ti tu? Vypi si a bude sa ti!