Archívy autora: ikp

Slovníček IKP

Vybrali sme pre vás slová, spojené s cenzúrou a jej dôsledkami, ako poučenie pod stromček:

Národná cenzúra

Idea romantizmu prispela k oživeniu záujmu o náš prostý ľud. I jali sa národovci skúmať ľudovú kultúru a spisovali ich rozprávania. Nevedno, či sa už vtedy, pri práci v teréne, červenali (malomeštiaci), ale faktom, ktorý si dnes už priznávame, je, že nám odovzdali rozprávky prostého slovenského ľudu poriadne scenzurované. Boli totiž pôvodne určené dospelým, ktorý v zimnej tme pri slabom ohni počúvali príbehy, plné násilia, sexu a tragédií, ktoré im boli blízke. A pri všetkej ich romantickej cenzúre sú doposiaľ rozprávky z Dobšinského hororom s odtnutými rukami, hlavami, údmi…stále nevhodné pre dnešné nevinné deti. Potrebujú ďalšiu cenzúru?

Mravnostná cenzúra

Toto kultúrne podmienené a spoločnosťou v tej ktorej dobe oceňované vhodné správanie sa človeka už donieslo v minulosti do nešťastia mnoho umelcov, ktorých dnes oceňujeme. Ale vtedy… napríklad taký Oscar Wilde, Po premiére hry „Je dôležité mať Filipa”, ktorá sa dnes bežne hráva v divadlách a ani veľmi konzervatívne kruhy nespisujú petície proti, autora zatkla polícia a obvinila ho zo sexuálnych vzťahov s mužmi. Hru stiahli z repertoáru, Wilde strávil dva roky vo väzení a do piatich rokov v chudobe a zabudnutí zomrel. To sa udialo v rokoch 1895 až 1902. Niektorí po takýchto trestoch túžia aj dnes.

Pípacia a bodkovacia cenzúra

Slová, ktoré nazývame sprostými, sú medzi obyvateľmi mimoriadne populárne a používané. Súkromnej sféry akoby sa nedotýkala puritánsko-politická mravnostná panika a slová – vlastne prečo sa im hovorí sprosté a nie hnusné alebo aspoň neprístojné?  – na p… a k… a j…používajú ľudia, viď debaty pána Kočnera so sudkyňami, bežne, asi ako Česi slovo „vole”. Voli neprotestujú, hoci sú to božie hoviadka. Bodkovacia a pípacia prax je smiešna a nepotrebná, pretože každý z nás si doplní slovo podľa prvého písmena a kto ich ešte nevie, tak sa rýchlo doučí. Kultúrnou pozoruhodnosťou je, že my, Slovania, nadávame do zvierat, čo šokuje západniarov, ale oni zase majú veľmi obmedzený slovník. Fuckt to ten náš, kvetnatý, nenahradí.

Cenzúra „svinstva”

Je o tom, ako sa mravne vyspelí hrubokrkí a fašoidní vlastenci prvý raz v živote dostavili na balet v Banskej Bystrici a zhrozili sa nad tým, čo videli. Ich bigotné mysli pobúrili pohyby a príliš sporé oblečenie baleťákov a rozhodli sa konať. Ich šéf, ktorý držal ruku na pokladnici župy, odmietol takéto svinstvo financovať. Že vraj umenie, že vraj kultúra, pohoršovali sa. Nuž, musíme si zvyknúť, že niektorí nováčikovia v kultúre sú prekvapení, čo všetko je umenie. Veď doteraz videli len odzemok a nanajvýš nejakého rapera. Bojové pole v slobodnej spoločnosti je otvorené pre všetkých, ktorí by si chceli udrieť a na ňom sa budú aj v budúcnosti odohrávať ideologické a kultúrne bitky. A kultúra a umenie sa musia naučiť brániť.

Koordinovaný systém cenzúry

Nie, nevolá sa to politická cenzúra, ale koordinovaná propaganda nátlakových skupín obyvateľstva, vybavených finančnými prostriedkami a spoločenským vplyvom. Môže zastaviť vystavovanie, produkovanie, tvorenie čohokoľvek, ako sa jej len zapáči. Samozrejme, že v mene hodnôt, ako inak – a môžete si vymyslieť rozličné prídavné mená k nim. Hneď vám aj pošepneme, ktoré zaručene fungujú. Napríklad také „tradičné hodnoty národa” – síce nikto nevie, či sú to tie jánošíkovské, alebo gardistické, nebodaj, ale o obsah slov v snahe zastaviť rozvoj kultúry predsa nejde. Aj kresťanské hodnoty zavážia a na druhej strane európske sú tiež fajn. Platí pravidlo, že nešpecifikujete, len sa oháňate nimi ako budzogáňom. A kultúra spolu s tvorivými jednotlivcami sa prikrčí, schová v kúte a vy budete víťazom. Tento nový spôsob cenzúry funguje aj u nás veľmi efektívne.

Monitoring

Kreatívna Európa

Na rozpočtové obdobie 2014-2020 bolo na program Európskej únie Kreatívna Európa vyčlenených takmer jeden a pol miliardy eur. Väčšina financií – 56%, ide na filmovú tvorbu, vzdelávanie a distribúciu, 31% na kultúrne projekty a 13 % na administratívu, napríklad na spoluprácu a náš kultúrnokreatívny pult. Ešteže ju máme, tú EÚ. V IKP sme radi, že slovenské organizácie a projekty sa úspešne zapájajú. Z veľkej európskej štangle si aspoň trošku ozobkajú vcelku príčetné aktivity ako Divadelná Nitra, Brak, festival Pohoda, či preklady slovenských kníh do cudzích jazykov.

A po aj našich veľkých protestoch má nová Európska komisia komisárku aj pre kultúru. Je ňou naša bulharská priateľka a energická žena – Marija Gabriel. Držíme palce!

 

Kto má na kultúru?

Od malička nás učili, že sa spoločnosť delí len na dve triedy, akýchsi vzdelancov pomimo a vedenie komunistickej strany. 30 rokov po sa zrazu ukazuje, že to už nie je pravda. Nás na výskume českých sociologičiek, ktorý nedávno v Prahe uverejnili, zaujalo, ako je to teraz so záujmom o kultúru v nových šiestich spoločenských triedach. Zaistená stredná trieda má veľa povinností, ale chodí do divadla a na koncerty a má doma knižnicu. Nastupujúca kozmopolitná trieda vlastní silný kultúrny kapitál, konečne rozumie aj modernej kultúre, ale nečíta knihy. Tradičná robotnícka trieda sedí v malých mestách a dedinách každý večer pri televízii. Trieda miestnych väzieb chodí spať so sliepkami. Do ohrozenej triedy patria najmä ženy, vychovávajúce deti a vnúčatá, teda žije v bezprostrednom dotyku s problémami, ktoré máme so vzdelávaním. Chudobná trieda je zložená zo všetkých vekových kategórií a má problémy, ktoré jej znemožňujú akýkoľvek prístup ku kultúre. Chápete problém?

 

100 rokov slovenského divadla

V roku 2020 si pripomenieme 100. výročie prvého profesionálneho divadla na Slovensku – Slovenského národného divadla. Prvé predstavenie SND sa totiž uskutočnilo 1. marca 1920. V súčasnosti si už len ťažko predstavujeme, aké asi mohlo byť pre Slovákov zažívať profesionálne výkony prvých slovenských divadelníkov. Je otázne, či sa súčasní žiaci majú možnosť o tom dozvedieť v rámci školských osnov. Rok 2020 by nemal byť len oslavou nabitou nekonečným radom predstavení v divadlách za potlesku burácajúcich divákov. Mal by byť rokom, kedy si úprimne priznáme, že stále v zahraničí ťaháme za kratší koniec, máme problém presadiť sa na európskej pôde, naše súbory hosťujú málo, nevieme robiť slovenskému divadlu dobré PR a čoraz častejšie súbormi otriasajú vnútorné spory a „blbá” nálada. Možno by to mohol byť rok, keď divadlo nastaví svoju tvár nielen spoločnosti, ale i samo sebe. A my v tom držíme palce, lebo to je tá najťažšia rola zo všetkých. Tešíme sa na recenziu storočnice budúci december.

Bibliotéka

Čím ďalej, tým väčšia, tým obsiahlejšia a tým rôznorodejšia. Ak niečo skutočne máme v našom štáte, tak sú to knihy. Škoda, že väčšinou už číta len staršia a stredná generácia, a najmä ženy – a nielen učiteľky, dúfame. Stánky vydavateľstiev sa predháňajú v ponukách titulov, autoriek a autorov. Aj v tom sme už na európskej úrovni. A dokonca na tejto bibliotéke sme sa konečne zaradili medzi vyspelé európske štáty. Prvýkrát od roku 89′ sa o to, aby sme mali vôbec čo čítať, zaujíma priamo Kremeľ. A dokonca v slovenčine a nie v ruštine, ako predtým. Bohužiaľ, nemôžeme podať správu, či sú preklady kvalitné, keďže u nás v IKP takúto literatúru nepreferujeme. A tak len veríme, že na propagandu zostanú sociálne siete a ľudia si na bibliotéke kúpili naozaj hodnotnú slovenskú a svetovú literatúru. Bolo jej tam habadej, až sa vidlami dala prehadzovať.

 

Kreatívne centrá

Keď začne Ministerstvo kultúry SR komunikovať s kultúrnou obcou a v každom riadku je slovo „kreatívny”, odporúčame spozornieť. A preto aj keď síce vítame, že eurofondy konečne prenikli aj do živej kultúry, obávame sa, že to skončí tak, ako vždy. Nič pripravené, nič prediskutované, len rýchlo-rýchlo minúť peniaze. A keďže cudzie slovo „kreatívne” spojené s ďalším cudzím slovom „centrum” je módne, všade budú kreatívne centrá, od Prešova cez Jelšavu až po Čadcu. Že vlastníte staromódny kultúrny dom, nemáte dostatok „kreatívnych” ľudí a vôbec, zateká vám strecha, to MK SR nezaujíma. Kreatívne centrum bude a hotovo.

 

Ekokultúra

Po tom, ako sa postupne svetom čoraz hlasnejšie ozývajú spojenia ako ekologická kríza, klimatická kríza a vlády prijímajú plejády opatrení, je čas, aby kultúrne organizácie nielen nasledovali, ale stáli na čele zmeny v prospech životného prostredia a odpadového hospodárstva. Aj my v Kultúrnom kyslíku chceme hovoriť o odpade, pretože sila hnutia Zero Waste sa postupne udomácňuje aj v oficiálnej kultúre. Veľmi oceňujeme kroky Fondu na podporu umenia, ktorý si dal vypracovať enviromentálnu politiku v súvislosti s odporúčaniami pre uvedenie enviro-stratégie do praxe. Zohľadňovanie ekologického aspektu pri posudzovaní žiadostí a najmä pri vyúčtovaní projektov bude určite jedným z tých krokov vpred, ktorému budeme tlieskať a prestaneme používať tony papiera.

 

Odporúčania IKP

Pretože sme pripravili zimné číslo Kultúrneho kyslíka celkom zámerne na voľné chvíle pred, pod a za stromčekom, pred a po Popoluške, prípadne po Kubovi, naše odporúčania sa budú týkať priestoru domáceho krbu:

 

Neviete, čo čítať?

Nasledujúce mesiace bude celý svet čítať knihy poľskej spisovateľky Oľgy Tokarczuk a to najmä „Bieguni” – teda po slovensky Póly a „Ksiegy Jakubowe”, Knihy Jakubove. Autorka sa objavila aj pre nás v IKP na začiatku 90. rokov a zo začiatku jej málokto rozumel. Nie je sentimentálna, hoci píše priam anachronicky. Zaujíma ju svet vo svojej komplexnosti, ale nie je kazateľkou v kostole. Je produktom osvietenectva, tak nenávideného cirkevnými hodnostármi i u nás, fascinujú ju mýty a zároveň je racionálna. Nehovorí a nepíše vo frázach a neustále nás núti sa pýtať „a prečo”? Dostala za to Nobelovu cenu za literatúru. Zase trafili tesne vedľa nás, Slovenska, ale gratulujeme.

 

Neviete, čo pozerať?

Odporúčame, vyhnite sa Netflixu. Je to nebezpečná droga, novodobé ópium más. Jeho šéf Reed Hastings sa priznal celkom otvorene: „Naším najväčším konkurentom je ľudská potreba spánku”. A hoci sa vám nejaký seriál vlastne ani nepáči, predsa len chcete vedieť, ako to skončí, no nie? Tento fear of missing out, alebo v skratke FOMO, môže dokonca rozložiť aj celkom „tradičnú” rodinu, ak sa partneri nezhodnú na spoločnom pozeraní ďalšej časti Black Mirror. Zatiaľ nevieme poradiť, kde sú kliniky, ktoré by túto závislosť vyliečili. Ako vidieť, naše zdravotníctvo zase nie je dokonalé.

 

Neviete, čo sledovať?

Odporúčame sledovať samého alebo samu seba v duchu modernej kognitívnej vedy. Uvedomte si, že keď sedíte v kresle, v žalúdku pláva kapor v kapustnicovej omáčke vo vzácnej komitivite a zavriete slastne oči, teda pretnete akúkoľvek interakciu s inými objektmi, vaše myšlienky nie sú produktami len vášho mozgu, vášho individuálneho myslenia, ale aj efektmi evolúcie, a v tom aj kultúry, v ktorej ste vyrastali a ktorá vytvorila vaše individuálne neuronálne spoje v mozgu. Vážte si ju, vašu kultúru, je vašou stvoriteľkou.

 

Neviete, kam predsa ísť?

Choďte do kina na film Todda Phillipsa Joker. Pri reklame sviatkov porozumenia, lásky a obdarovávania vás možno zaujme príbeh premeny človiečika na monštrum. Zoznámite sa aj so skutočnou kultúrou vysmievania sa, ktorú teraz pestujeme, napríklad vo všetkých súťažiach tanca, spievania a objavovania talentov, priamo vo vašej obývačke. Kým kresťanské Vianoce nám majú priniesť uvedomenie si a odpustenie našich hriechov, za ktoré visí Kristus na kríži, Joker nie je o Katharsis. Naopak, je o ubližovaní. A o chichote, ktorý zabíja. A po východe z kina si môžete položiť otázku – Len ja blázniem, alebo sa dnes na bláznov začína meniť nielen Trump alebo Farage, ale celé ľudstvo?

 

Tetuška má v taške morku

„Tetuška má v taške morku
ktorú vezie do New Yorku
mladý muž sa ženie hurtom
do Mohanu nad Frankfurtom
nesie im ta naše párky (šubi-dubi)“

Slová pesničky z legendárneho albumu Bolo nás jedenásť od Lasicu, Satinského a Filipa z roku 1981 pozná dnes takmer každý… za generáciu súčasných dvadsiatnikov by som za to síce ruku do ohňa nedal, ale teraz nie je reč o kultúrnej pamäti národa. Alebo že by? Nech je ako chce, tento album patrí k najlepším počinom v histórii slovenskej populárnej hudby. Dôkazom je aj fakt, že aj v roku 2019, už vlastne tretí rok po sebe, zazneli naživo piesne z tohto albumu počas najväčšieho hudobného festivalu na Slovensku – na Pohode. Ťažko si dnes asi vieme predstaviť, že by podobné texty mohli spadať do kategórie „nebezpečné“, „nevhodné” či „protištátne”. A napriek tomu mohol tento album vyjsť len vďaka kladnému posudku Ľubomíra Feldeka. Napadlo by vám, že by mohlo byť niečo také niekedy zakázané? Rozumiete tomu? Pretože ja asi celkom nie. Ale poďme ďalej. Film s názvom Ja milujem, ty miluješ od režiséra Dušana Hanáka z roku 1980, ktorého spoluautor je známy spisovateľ Dušan Dušek, bol označený za dielo, ktoré sa vraj zámerne orientovalo na ľudí zo spoločenskej periférie, aby prostredníctvom nich zosmiešnilo celú socialistickú spoločnosť. Avšak viac ako spoločnosť mi prišiel smiešny tento myšlienkový pochod. Musím povedať, že som pri pozeraní tohto filmu nemal rovnaký pocit, aký asi mali svojho času naši súdruhovia. Príde mi to skôr ako smutno-groteskná predstava, že by tieto veci mohli byť niekedy zakázané. Mnohé diela, ktoré pred rokom 1989 podliehali cenzúre, sa po páde komunizmu ukázali skutočne vysoko cenenými umeleckými dielami. A našli sa také, ktoré sa voľakedy ocitali na piedestáli, ale povedzme si otvorene, neoprávnene.

V roku 2019 slovenský film „Kto je ďalší” od režiséra Miroslava Drobného rozpútal veľkú diskusiu. Napriek jeho vzdelávaciemu zámeru sa ministerstvo školstva od neho dištancovalo a vydalo stanovisko, kde riaditeľom škôl neodporúča, aby deti tento film videli. Odborníci z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie spochybnili jeho preventívny a vzdelávací zámer a poukázali na to, že film môže mať skôr opačný efekt. Cenzúra? Dnes už ťažko hovoriť o nejakej cenzúre – snáď jediní, ktorí majú plné ústa „cenzúry“, sú tí, ktorí predstavujú politický extrém. Keď sa však médiá po parlamentných voľbách v roku 2016 rozhodli ignorovať stranu ĽSNS a jej predstaviteľov, išlo o cenzúru alebo nie? Je skutočne cenzúra to, keď odmietame rešpektovať extrém? Ako sa po rokoch ukázalo, ignorácia zo strany médií nebola najvhodnejšou stratégiou, ale to je zase iná debata.

Popri dnešných hudobných klipoch plných vulgarizmov a obnažených tiel, popri sitkomoch z prostredia nekompletných rodín či nechutných reality show, popri slobodnom a okamžitom prístupe k internetu, nie je pre nás jednoducho predstaviteľné, aby mohla nejaká cenzúra existovať. Pre nás, generáciu prvorodených Slovákov, vyvstávajú dnes celkom iné problémy. Zdá sa, ako keby sme mali historicky dané neustále sa zmietať v extrémoch. Raz vľavo, raz vpravo, raz červená, raz hnedá… raz cenzúra, raz sloboda slova. A keď, tak extrémna. Toto základné ľudské právo, garantované ústavou vyspelých demokratických krajín, umožňuje každému z nás prejaviť svoj názor. Vďaka tomu existuje priestor na realizáciu umelcov a vznik dôležitých umeleckých diel, ktoré posúvajú hranice nielen umenia, ale celej spoločnosti. Na strane druhej však vznikol priestor na realizáciu sa aj takých, ktorí by radšej nemuseli robiť nič. Vďaka tomu dnes môžeme napríklad v kníhkupectvách nájsť okrem iného aj množstvo brakovej literatúry, či literatúry alternatívnych faktov. Samozrejme, že literatúra pred rokom 89 bola vďaka propagande tiež v dosť veľkých problémoch – a to sú práve tie spomínané extrémy. Zdá sa, akoby chýbala skôr akási autocenzúra toho, čo je ešte únosné. Veď výsledky absencie autocenzúry správania sa môžeme dnes v slovenskej spoločnosti vidieť takmer všade, v kultúre nevynímajúc.

 

Denis Farkaš, IKP

 

Cenzúra – bola. Čo bude v budúcnosti?

November 1989 priniesol okrem zvolenia prvého nekomunistického prezidenta a zrušenia monopolu KSČ aj slobodu. Prestali sme sa báť a začali sme sa slobodne zhromažďovať a slobodne  hovoriť aj na verejnosti. Každý si mohol povedať, čo si myslel v tej chvíli a zdalo sa, že aj to, čo mu práve slina priniesla na jazyk. Dovtedy sme skoro 60 rokov žili v paralelných svetoch, ako o tom písali už vtedy poľskí sociológovia v zaujímavej teórii Paralelné systémy. Žili sme v dvoch svetoch, ktoré boli vedľa seba, ale nepretínali sa. V súkromnom sme si mysleli svoje a ticho hovorili len s tými, ktorým sme dôverovali a ráno sme preskočili do verejného a tam sme buď boli ďalej ticho, alebo hovorili v bezpečných frázach, niektorí dokonca radi vykrikovali predpísané heslá. A všetko to boli vlastne fake news, akurát sme im hovorili nemoderne po slovensky klamstvá. V súkromí.

Ako sme si predstavovali tú zrazu sa objavenú slobodu? Ako vždy najprv jánošíkovsky ako slobodu robiť si, čo sa nám práve zažiada – teda freedom from, ako o tom napísal Isaiah Berlin, ale niektorí už vedeli, že moderne chápaná slobodu je freedom to – už od Immanuela Kanta osobné presvedčenie nerobiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám, alebo tzv. mravný imperatív. Hádky o tom, čo sa môže a čo už nie pokračujú v našej spoločnosti dodnes.

Úrad cenzorov je, samozrejme, stará inštitúcia. Od cisárskych zákazov, cirkevných indexov, nacistických zoznamov zakázaných kníh, ktoré horeli na hraniciach až po začierňovanie celých viet a vytrhávanie stránok s fotografiou Masaryka v učebniciach za Slovenského štátu počas II. svetovej vojny. To som už videla na vlastné oči, lebo otec si niektoré učebnice odložil a schoval ich pod uhlie, aby ich eštebáci nenašli. Bol to zvláštny pocit listovať nimi a naraziť na začiernený riadok. Hneď vzbudil moju zvedavosť. Čo tam také bolo napísané, že sa to nesmelo čítať? Niekde cez čerň presvitali jednotlivé písmená, napríklad „dem…” – žeby demokracia bola vtedy na indexe, hútala som. A potom v 50tych rokoch to už išlo reálne, filmy do trezoru, knihy do šrotu, demokrati do väzenia. Niektorí si aj na to zvykli a dnes je im za tými časmi veľmi ľúto.

Ale ako hovorí Lasica v ankete nášho Kultúrneho kyslíka, existencia Úradu pre tlač a informácie nebola to najhoršie pre slobodu myslenia. Doma si autor niečo napísal, dostavil sa na úrad a cenzor posúdil – toto, súdruh, áno a toto už nie. Alebo zakázal všetko, ale autor a jeho tvorivý červíček nebol priamo cenzúrou dotknutý. Zostával mu malý, ale predsa akýsi priestor pre slobodnú tvorbu. Tie najhoršie časy nastali s tzv. „normalizáciou” (strašný fake termín). Cenzorov v roku 1968 zrušili a zaviedli autocenzúru ako pokrok v kultúrnej politike. Priestor pre slobodné myslenie definitívne zmizol. Autori sedeli doma za stolom, alebo stáli v ateliéroch a rozmýšľali – čo vlastne môžem povedať, aby som prežil a môžem si to vlastne aj myslieť? Alebo radšej nie, veď treba deti dostať na školy. Strach z postihu, ktorý už nebol zosobnený, ani vypočítateľný a vlastne ani formálne neexistoval, rástol do obrovských rozmerov. Ako bolo možné odhadnúť, čo si dnes ráno myslí súdruh Biľak, alebo Lenárt, alebo dokonca minister kultúry Válek, inak geniálny básnik? Ale géniovia – vieme – sú často zvláštni ľudia. Autocenzúra vyprázdnila šuplíky, strach a trezor zvíťazili. Ak ste aj niečo vytvorili a bolo to dobré, niekto neznámy, anonymný rozhodol a šup do trezoru. A tam to malo zostať na večné veky a nikdy inak.

Problémy s cenzúrou a slobodou slova sú ale aj dnes, hoci diametrálne iné. Niežeby niektorí staromilci nechceli znovu inštalovať trezory a cenzorské úrady. Ale otázka, nakoľko môže byť mediálny priestor sociálnych sietí bez akejkoľvek kontroly, to je problém dneška. Môže si tam niekto anonymný propagovať fašistické symboly, lebo si myslí, že sú graficky fajn? Môže akýkoľvek anonymný troll obviňovať politikov alebo slávnych ľudí z čohokoľvek bez dôkazov? Môže matka s dieťaťom na rukách, usmievajúca sa na fotografii FB, beztrestne písať o tom, že tá alebo ten musí visieť, alebo že ho zabije, lebo sa zamilovala do iného politika? Anonymous, trollovia, neobmedzený priestor propagandy, je to ešte sloboda, tá freedom to? Alebo už len anarchia informácií? A bude horšie. Dnes už technika umožňuje narábať s fotografiami alebo s videom tak, že nikto nespozná, že vám primontovali vašu tvár na cudzie telo, alebo vyrobili aj váš hlas – to sú tie hoaxy a my už nemáme ani slovenské slovo pre to. Navrhujem, aby sme tomu všetkému hovorili pekne po slovensky podvod. Hoci to bude ťažké, lebo dnes má vraj pravdu každý a každá svoju s neexistuje jedna pravda, ako si to stáročia mysleli všetci filozofi na svete.

Najväčšiu zodpovednosť dnes tak ako predtým majú autori textov, správ, videí, filmov, všetkých originálnych diel. Žiadny cenzor im dnes nepovie „toto, súdruh, neprejde”. Aj postihy sú oveľa menšie, lebo spoločnosť si zvyká na vykročenia mimo morálky, súcitu, pokory, vedomia hriechu. Na druhej strane autori požívajú aj najväčšiu ochranu, o akej doteraz mohli len snívať – tvrdý a nekompromisný autorský zákon. Ale kto nás ochráni pred trollmi, teda po slovensky platenými agentmi, ktorí môžu dokonca sedieť na druhej strane Uralu a zarábať si na našom nešťastí.

Tým všetkým by sa dnes a denne mala zaoberať naša kultúrna politika. Ministri kultúry, pracovníci v kultúrnych inštitúciách, ktorí by mali byť autonómnymi osobnosťami a nie poddanými ministra, by mali denne písať články, vystupovať v televíznych debatách, zúčastňovať sa pri tvorbe európskych noriem pre sociálne siete a samozrejme, pokiaľ by ich to otravovalo, môžu si občas posedieť v kroji, dať si slivovičku a zaujúkať si. Ale aktívna účasť pri riešení našich i globálnych problémov s informáciami, by mala byť ich prioritou. Pripraviť a nastaviť pravidlá na Slovensku tak, aby sme mali kritickú masu ľudí, ktorí tomu rozumejú, sledujú trendy, vysvetľujú po dedinách a mestečkách, čo sú podvody a čo klamstvá. Už dávno sme mali mať, ministerstvom kultúry vypracované a financované, projekty pre kultúrne a osvetové centrá, aby sme nenechali obyvateľov napospas propagande, ako sa tomu po starom hovorilo. A ešte by si mali byť vedomí zodpovednosti za vytvorenie priestoru pre umelcov, aby vytvorili nové národné narácie – po slovensky rozprávky, moderné alebo dokonca postmoderné, aby sme nemuseli čítať len u Dobšinského tú o Hlúpom Janovi, čo sa stal kráľom.

Magda Vášáryová, IKP

To najlepšie a to najhoršie

Čo boli podľa mňa najväčšie klady a zápory troch desaťročí od prevratu v roku 1989 – otázku položil Inštitút pre kultúrnu politiku,

Tá najlepšia vec je, že sme sa stali súčasťou Západu. Okrem mnohých iných vecí to znamená, že na kultúru bolo možné hľadieť a stavať sa k nej ako v západných spoločnostiach:

    • kultúra prestala byť jedným z bojísk celosvetového triedneho boja, ďalšou oblasťou, v ktorej mal komunizmus poraziť kapitalizmus,

    • kultúra už nebola naďalej súčasťou marxistickej nadstavby, rezistentnej voči podnikaniu, mimo sféry „výrobných síl”,

    • kultúrne aktivity sa už nekonali za podmienok trvalého nedostatku všetkého,

    • kultúra prestala byť prostriedkom kódovanej politickej komunikácie.

Pred zmenou sa dalo robiť len to, čo bolo povolené – ale to, čo bolo povolené, bolo zároveň povinné, naplánované a prefabrikované.

Oslobodení od všetkých tých hlúpych balastov, umelci a ďalší kultúrni činitelia sa po komunizme postupne stali súčasťou Západu. Čelia rovnakým problémom ako ich západní kolegovia a skúšajú ich riešiť západnými spôsobmi.

Čím patríme k tomu istému „Západu”, napriek všetkej tej našej rôznorodosti, či niekedy až vzájomnému odporu? Pre mňa Západ – a najmä Európa – dnes znamená tú časť ľudstva, ktorá berie hodnoty vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv vážnejšie než ktorákoľvek iná civilizácia na Zemi.  Hoci nie vždy explicitne, rešpekt a tolerancia sú kategorickými imperatívmi, ktoré možno postrehnúť vo väčšine prejavov západnej kultúry.

Aká je najhoršia vec, ktorá sa kultúre stala po zmene režimu? Homogenizácii pod vplyvom konzumerizmu sa odoláva ťažko. Digitalizácia sa stala pre väčšinu aspektov kultúry väčšou hrozbou než príležitosťou.

No tou najhoršou vecou je, že v našich spoločnostiach dochádza k návratu do minulosti. Namiesto slobody, tolerancie a otvorenosti sa vracajú niektoré východné črty – nie však exoticky orientálne, ale provinčne východné. Celá západná civilizácia je postihnutá populizmom, no postkomunistické krajiny predstavujú osobitnú podkategóriu. Pri pohľade na zoznamu problémov pochovaných s minulými režimami môžeme smutne konštatovať, že:

    • kultúra sa čoraz viac zneužíva na ideologické ciele,

    • okrem estetických a intelektuálnych hodnôt narástla na význame politická lojalita,

    • kritická a experimentujúca kultúra musí bojovať o kyslík (pričom dvorná kultúra sa teší z bohatých zdrojov),

    • byť odvážnym a kritickým smerom k politickej moci sa opäť stalo hodnotou a rizikom.

Aj keď tento obraz naznačuje postupnosť od dobra k zlu, tieto dve sily našťastie jestvujú bok po boku. Zostávame súčasťou Západu, čo je pre nás to najlepšie nastavenie pre kultúru a vďaka čomu sú kultúrni činitelia pripravení na úspešné zvládnutie zložitej situácie.

Péter Inkei, Budapest Observatory

Slovenské filmové prostredie po 30 rokoch

Čo sa podarilo.

Slovenský film dostal svoj podporný grantový systém – AVF. Podarilo sa mu presadiť sa vo vedľajších sekciách „A“ svetových festivalov. Podarilo sa mu získať jednu z hlavných cien v Rotterdame (Môj pes Killer – Mira Fornay). Podarilo sa mu presvedčiť aj slovenských kinodivákov, že náš film dokáže naplniť kinosály populárnou komédiou, žánrovým filmom aj politickým thrillerom. Podarilo sa mu naštartovať kvalitnú seriálovú tvorbu a nestratiť zručnosti, ktoré môžu prilákať zahraničné produkcie. Podarilo sa rýchlo a kvalitne digitalizovať slovenské kiná.

 

Čo sa nepodarilo.

Vyrovnať kvalitu slovenského festivalového filmu so susednými krajinami strednej a východnej Európy. Porovnávanie sa iba s českým filmom a sústredenie sa na účasť iba na festivale v Karlových Varoch spôsobilo, že český a slovenský film nemal v hlavnej súťaži v Cannes svojho zástupcu už skoro 50 rokov, v Berlíne skoro 30 rokov. V Benátkach prelomil dvadsaťročnú absenciu Václav Marhoul a jeho majoritne český film – Nabarvené ptáče. Okolité krajiny strednej a východnej Európy majú v hlavných súťažiach na festivaloch v Cannes, Berlíne a Benátkach svoje pravidelné zastúpenie. Český a slovenský film nie. Nepodarilo sa vrátiť na Slovensko vysokorozpočtové zahraničné produkcie. Nepodarilo sa výraznejšie koprodukovať s krajinami EÚ okrem Českej republiky. Nepodarilo sa vytvoriť dôstojnú a nezávislú sieť slovenských artových kín. Nepodarilo sa vytvoriť vplyvné kritické filmové prostredie na reflexiu kvalitného festivalového filmu. Slovensko nemá definované priority v podpore filmových festivalov. Slovenské artové kiná nemajú silnú platformu, ktorá ich dokáže adaptovať na moderné komunitné, obchodné a trendy reflektujúce prostredie. Ostávajú v starom klubovom móde, kde ich činnosť pokrývajú skoro výlučne verejné zdroje.

 

Čo sa musí v budúcnosti podariť.

Kvalita slovenského filmového prostredia závisí na kultivácii všetkých úrovní, nielen jednej, produkčnej. Tvorba je iba časť ekosystému slovenského filmu. Musíme nájsť vyrovnaný model podpory vývoja filmovej tvorby, a nielen produkcie, ale aj distribúcie – festivalov – kritickej reflexie – marketingu – reformovaných filmových klubov a kín – seriálovej, dokumentárnej a internetovej audiovizuálnej tvorby. Musíme nanovo zadefinovať úlohu RTVS vo vzťahu k tvorbe a popularizácii najlepšieho festivalového filmu a jeho vplyvu na tvorbu slovenského filmu, ktorý sa musí dostať ďalej než do Karlových Varov. Musíme vrátiť Slovenský filmový ústav do polohy správcu audiovizuálneho obsahu a zbaviť ho zodpovednosti za kino, filmové kluby a festivaly. Musíme kultivovať kritikov a umožniť im vidieť filmy v Cannes a Berlíne, aby svojimi hodnoteniami následne formovali producentské prostredie nárokmi, ktoré dostanú slovenský film do prvej festivalovej ligy. Nesmieme ignorovať krátke formy a musíme nájsť spôsob ako podporovať novú generáciu internetových tvorcov. Slovenský film musí byť aj genderovo vyvážený. Musíme mať fungujúcu a na zdravej ekonomike založenú Slovak Film Commission. A verejné zdroje nesmú byť jediným príjmom a jediným finančným cieľom slovenských filmových inštitúcií.

 

Ivan Hronec, Film Europe

30 rokov bez cenzúry z pohľadu umelecko-historickej praxe

Príprava na tento text začala až vzorne školácky, zo zvedavosti som si prečítala definície cudzieho slova vo viacerých vydaniach slovníkov cudzích slov. Ukázalo sa, že aj zdanlivo exaktná vec ako slovníková definícia odráža dobu a kontext, v ktorom vzniká. Zhrnúť to možno tak, že ide o úradne predpísané, nariadené skúmanie a kontrolu obsahu so zreteľom na štátne, spoločenské a mravné záujmy. Prieskum však zároveň hovorí o tom, že definícia a chápanie cenzúry sa v priebehu histórie menilo podľa podmienok, a teda možno predpokladať, že súčasnosť prispeje k jej inému definovaniu a presadzovaniu, resp. k rozšíreniu/posunutiu obsahu pojmu cenzúra.

Všeobecne sme si cenzúru spojili s predchádzajúcim režimom – a vskutku v takej podobe, ako pred rokom 1989 sa s ňou naozaj nestretávame. Sústreďujem sa na oblasť výtvarnej prevádzky, a tu vychádzam z vlastnej skúsenosti a skúsenosti kolegov, keďže už dvadsať rokov pôsobím ako odborný pracovník vo verejnej inštitúcii – národnej galérii, ktorej sa kultúrna cenzúra dlhé roky pred revolúciou týkala. Môžem zodpovedne skonštatovať, že vstupy zo strany politických pozícií do výstavného plánu, čo bolo pred rokom 1989 nielen bežné, ale aj administratívne podchytené, sa nestávajú. Prípadné (veľmi zriedkavé) návrhy na vstupy do výstavného plánu neboli nikdy formulované autoritatívne a neboli dôsledkom politických preferencii. Boli odrazom spoločenských vzťahov a kontextov, prípadne aplikovaním faustovského modelu – ponukou finančnej podpory konkrétnemu projektu.

Priamy diktát bol vystriedaný kultivovanejším a jemnejším pradivom nových mravov, vzťahov a predovšetkým nastolením a upevnením postavenia dominantného príbehu (naratívu). Príkladom je, že keď sme v roku 2012 odprezentovali výstavu Prerušená pieseň. Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956, boli sme z pohľadu vlastníkov tohto príbehu obviňovaní nielen z propagácie socializmu ako prežitého a zatracovaného príbehu, ale vlastne aj z nedostatočnej autocenzúry. Pozíciu sme obhájili, ale nastolené otázky ako spracovávať umelecko-historický príbeh obdobia socializmu sa dodnes uspokojivo a konsenzuálne nevyriešili. Súčasná „cenzúra” nefunguje na báze zákazov, ale formou odmien (ekonomickej podpory projektov), spoločenskej prijateľnosti (posudzovania, ktoré nie je postavené na odborných kritériách) a najnovšie aj pod tlakom zo strany sociálnych médií.

Situácia dnes závisí v oveľa väčšej miere od spoločenského konsenzu než od konkrétne definovanej úzkej kultúrnej politiky, a to ju robí menej prehľadnou než pred rokom 1989. V praxi sa dnes nevystavujúci umelec nesťažuje na prekážky zo strany politiky vládnej strany/strán, ale na málo príležitostí, zlé ekonomické zázemie, nedostatok kontaktov a známostí, ale aj na hegemóniu prevládajúceho trendu. V konečnom dôsledku je predmetom kritiky predovšetkým odsunutie kultúry a umenia na okraj ekonomického záujmu spoločnosti.

Sme však pripravení na to, že požadovaná zmena prístupu môže so sebou priniesť väčšiu kontrolu zo strany „sponzora“, teda v tomto prípade štátu? Pred pár dňami sa v jednom mienkotvornom denníku pýtali politických strán kandidujúcich do nadchádzajúcich volieb na ich kultúrnu politiku. Jedna zo strán svoju politiku definovala negatívne, teda tým, čo určite podporovať nebude. Otvorene sa tak k cenzúre prihlásila, a keďže poznáme pôsobenie tejto strany v komunálnej politike, pozitívne vieme, že toto nie je len predvolebný sľub. Následná verejná reakcia hovorí o tom, že sme si od cenzúry odvykli a nie sme na jej prejavy citliví, resp. že sme zabudli, ako plazivo a záludne prichádza – pretože málokto, ak vôbec priamo, pomenoval do očí bijúcu skutočnosť, že na Slovensku existuje strana, ktorá sa po tridsiatich rokoch otvorene hlási a sľubuje cenzúru.

 Alexandra Kusá, PhD. / historička umenia a architektúry