Archívy autora: ikp

Monitoring IKP

Budú sa meniť pomníky a riaditelia kultúrnych inštitúcií?

Tamtamy z Ministerstva kultúry SR ohlasujú veľké personálne zmeny v lete. Pani ministerka, alebo kto to tu teraz vlastne riadi kultúru, sa zrejme rozhodla pre ručné riadenie. Čo to znamená? Nič nové, veď sme si takých ministrov doteraz celkom užili a sme zvyknutí. Tu sa niekto pohladká a dostane pridané, tu niekto uvidí zdvihnutý prst a menej dotácie. Poliaci tomu hovoria veľmi trefne – “sobiepanstwo” – panstvo pre mňa, preložila by som. Cieľom je podporiť tú “jedinú našu” slušnú literatúru a umenie zvlášť. Skrátka, všetci do krojov, čupagy do ruky a ta ho preskakovať vatry. To je predsa tá naša kultúra. A kto nepôjde s nami … nič nedostane, nech sa nečuduje. Ale veď toto tu už, preboha bolo, nie?

 

 

Opera SND hľadá mladé talenty, ktoré (si) bude vzdelávať

V jubilejnej 100. sezóne sa rozhodla Opera SND znovu otvoriť svoje Operné štúdio. Jeho vedúci, Marek Mokoš, hovorí o “vytvorení platformy pre mladých začínajúcich umelcov”. Pre plánovaných osem účastníkov či účastníčok prvej sezóny vytvorili koncept tvorivej opernej divadelnej dielne, ktorý sa zameriava nielen na ich spevácko-interpretačné schopnosti, ale myslí aj na javiskový pohyb či prácu s režisérom a dirigentom. (Hurá!) Na nás, nespevákov, čaká po ich prvej sezóne uvedenie opier Zuzanka Hraškovie a Dido a Aeneas, no i zvedavosť, čo slovenskej kultúrnej scéne prinesie nádejná mladá operná krv.

 

 

Koho a čo v tomto roku zatienil Štefánik?

Rok 2019 je pre Ministerstvo kultúry len rokom M. R. Štefánika. Zatiaľ hľadajú dôkaz o tom, ako veľmi sa angažoval v kultúre. A zatiaľ:

Vo februári sme si mohli spomenúť na slovenského Shakespeara – Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý sa narodil pred 170 rokmi vo Vyšnom Kubíne.

V apríli sme si pripomenuli, teda aspoň niektorí z nás, 75. výročie úmrtia Mikuláša Moyzesa. Pred prvou svetovou vojnou patril k najuznávanejším skladateľom katolíckej duchovnej hudby v Uhorsku.

150. výročie oslávila Živena, najstaršia ženská organizácia na Slovensku

Okrem nej oslavuje 70. výročie založenia Vysoká škola múzických umení v Bratislave.

25. apríla uplynulo 100 rokov od založenia Bauhaus, školy pre výtvarné umenie, architektúru a umelecké remeslo.

28. júna uplynie 100 rokov od podpísania Versaillskej mierovej zmluvy.

To len na osvieženie pamäti.

Odporúčania IKP

Rukoväť IKP Mestská kultúra, kde si sa nám podela?

Naša posledná publikácia je pre nás dôkazom, že stále držíme ruky na tepe kultúrnej doby a najmä, zdá sa, videli sme do hlavy našej novej ministerky kultúry. Aj pre ňu sme pripravili 35 strán faktov a uvažovaní o vzťahu ľudovej, teda dedinskej, a mestskej kultúry. Vysvetľujeme rozdiel medzi folklórom a folklorizmom, objasňujeme osud mestských archívov slovenských stredovekých miest, analyzujeme vzťah komunistického režimu k ľudovej kultúre a nakoniec si odpovedáme na otázku, čo chcú dnešní mestskí, ale najmä prímestskí ľudia, ktorí dali prednosť dedine, ale mentálne a fyzicky počas piatich dní týždňa žijú v meste. Citujeme Matušku, Liptáka, Baumanna, a najmä amerického filozofa Feinberga, ktorý rok tancoval vo folklórnom súbore Hornád. Neuveriteľné, však?

 

Živena, 150 rokov spolku slovenských žien

Áno, 150 rokov trvalo, kým si budete môcť zalistovať v 300 stranách histórie tohto zaujímavého najstrašieho ženského spolku na Slovensku a zároveň najstaršieho kontinuálne aktívneho ženského spolku v Európe. Pod vedeckým dozorom obetavej historičky D. Kodajovej a ostatných autoriek a autora zo Slovenskej akadémie vied vznikla ojedinelá štúdia nielen osudu spolku a žien a mužov, ktorí boli jeho súčasťou, ale dozviete sa doteraz nepoznané súvislosti z našich dejín a ich peripetií. Nejde o výčitky, že si už mnohé nepamätáte a že niektoré slovenské intelektuálky vypadli z našej národnej pamäte (škoda!), ale najmä o zmapovanie pozoruhodného osudu spolku umiernených feministiek, ktoré napriek životu v ťažkých časoch nikdy nestratili zo zreteľa svoj hlavný cieľ – vzdelávať slovenskú postať. Graficky krásne vytlačená kniha ponúka na leto naozajstný intelektuálny zákusok. Nebojte sa, kniha má menný register, môžete si vyhľadávať ako v Googli.

 

 

 

Stretneme sa na Pohode?

Preč sú časy, keď usporiadatelia Pohody museli presviedčať sponzorov, aby sa zúčastnili a pomohli. Ministerstvo kultúry dodnes nepochopilo, o čo na Pohode ide a zotrváva v presvedčení, že ide o nejaké podozrivé dožinky. Ministerstvo obrany SR každý rok tuho premýšľa, či festival dovolí na letisku, alebo tentoraz nie a, ako vieme, v zelenom trvá premýšľanie strašne dlho. Moderné umenie, ktoré sa na Pohode prezentuje, je mimo mentálneho sveta funkcionárov v kultúrnej oblasti. Možno aj preto, lebo témy, o ktorých sa v stanoch diskutuje, presahujú nielen trenčiansky región, ale aj stredoeurópsky svet. My, čo tomu rozumieme, tam budeme.

 

Na návšteve u severných susedov

Vo varšavskej Králikárni (Królikarnia) sa konala výstava pomníkov strednej Európy v rokoch 1918 až 2018. Jedinečná ilustrácia politických, spoločenských a kultúrnych zmien. Taký pomník nie je veru nevinný, alebo neutrálny. Je dôkazom hodnôt, ktoré sa vyznávali v tom ktorom politickom režime a ako sa menili hranice štátov v strednej a východnej Európe. Pomník dotvára verejný priestor ideologicky a formuje historickú pamäť podľa spoločenskej atmosféry. To, čo si pamätáme z minulosti, predsa určuje, ako sa staviame k prítomnosti a budúcnosti. Všetci autoritatívni vládcovia a totalitné režimy, ktoré sa prehnali naším územím, dobre vedeli, ako na to. Najväčšiu pozornosť budia pomníky macedónskeho hlavného mesta Skopje. Po roku 2010 ich už tam postavili 130 – pomníkov starých Grékov spolu s jazdeckou sochou Alexandra Veľkého. Výstava ukazuje aj plány pomníkov, ktoré sa nikdy nezrealizovali alebo ktoré nastupujúca generácia či režim zlikvidovali. Z našej časti sveta je na výstave zdokumentované rozoberanie ohromného pomníka Stalinovi v Prahe nad Vltavou. Škoda, že nepridali aj nášho nešťastného koňa s vychudnutým Svätoplukom pred Bratislavským hradom. Ale čo nebolo, môže byť. Len viacej takých pomníkov! Treba sa zviditeľniť.

 

Ako sme vyplnili Európsky rok kultúrneho dedičstva 2018?

V posledných rokoch sa pojem kultúrneho dedičstva sa mimoriadne rozširuje. Už nielen objekty našej adorácie, ale význam, aký im pripisujeme, sa stáva dôležitým. Rok 2018 nebol vybraný náhodne, ale ako významný osmičkový rok. Ako sme ho teda využili na Slovensku? Koordinátorom bolo Ministerstvo kultúry SR. Stačí ísť na webstránku ministerstva a hneď je jasné, že sme to poňali ako vždy. Formálne, čiarky boli a … koniec.

 

Koľko ľudí sme nalákali, aby sa začali zamýšľať nad významom kultúrneho dedičstva, ktorým môžeme u nás “prikladať do pece”, ako sa hovorí? Koľko významných konferencí sme zorganizovali, aby sme diskutovali o zamlčanom, nepriznanom a obtiažnom kultúrnom dedičstve? Ako sme pracovali s literatúrou? Mali sme vôbec naše vlastné logo na túto výnimočnú príležitosť? Zahrnuli sme do kultúrneho dedičstva dizajn? Aké publikácie a reklamné materiály vydalo ministerstvo? Zbytočne sa pýtate. Nič z toho! A pritom to bolo prvýkrát, keď sa téma literatúry a dedičstva stala témou politického rozhodnutia EÚ. Dokonca otázky kultúrneho dedičstva sa stali časťou Svetového ekonomického fóra v Davose. Mohli sme sa teda zviditeľniť, predstaviť naše poklady v Európe, zúčastniť sa na podujatiach a stať sa súčasťou výmeny informácií na európskej úrovni … nič z toho. Ako obvykle, zaliezli sme do kanafasových perín a nanajvýš sme sa obrátili na druhý bok. Ťapákovci stále žijú!

 

Prehľad srandy na slovenskom webe od IKP

ZOMRI – keep calm and Zomri; priamočiaro, kruto, drzo a nemilosrdne – nepáči sa ti? Nuž, tak Zomri. Portál, ktorý denne baví krutými reakciami na domáce dianie už takmer 200 000 ľudí; fenomén novej zábavy (nielen) mladých; mapovanie Slovenska a jeho osobností bezcitnou optikou; admini sú metaloví slniečkárski sorošovci, ktorí za krvavé petrošekely podkopávajú piliere našej slovänskej prapodstaty.

 

Fičí SME – „všetko, čo fičí slovenským internetom”; ak práve nepripravujú nové mémy a politické vtipy, píšu o cestovaní a hodnotia knihy; ak ste napríklad zmeškali inauguráciu prezidentky, záznam na fičí síce nenájdete, no zozbierané najobľúbenejšie vtipy z nej určite áno.

 

Dailymale.sk – vraj „Tam, kde ste, ked sa tvárite, že pracujete.”; blogy na témy rôzne – pracovné, osobné, politické – priamo, úprimne, niekedy vulgárne, niekedy menej.

 

Refresher – ako „hlas modernej generácie” sa rozlieha na takmer všetkých sociálnych sieťach; napríklad prezidentky sa portál v rozhovore pýtal na slovenských raperov a položil jej aj skúšobnú otázku, či by si obliekla norkový kožuch z pravého zvieraťa.

 

EMEFKA – komunitný zábavný webový portál; ešte pred otvorením článku nám autori pridaním malého emotikonu naznačia, či bude článok Haha, Jeej, Woow, Fňuk, Grr, Uups alebo Fuuj; súťaživé typy nájdu aj kvízy, napríklad aj o tom, ktorej filmovej postave patria okuliare na obrázku.

 

Gulas.sme.sk – „guláš zábavy, čo zaženie nudu”; takmer Instagram, no bez príspevkov influenceriek a influencerov; zbierka prvoplánového internetového humoru, ktorý pridávajú samotní „čitatelia”.

 

Cynická obluda – nešetrí nikoho. Vtipy, za ktoré by Obludu mohli žalovať, sú pre istotu platené.

 

Pre tých, čo by na Facebooku chceli tráviť viac času, pridávame ďalšie zdroje prízemnej slniečkarskej zábavy:

-       Prečo ľuďom hrabe

-       Kancelária Koordinátora úderky

-       Rusko Online

-       Blbec.online

-       Genitív na dnešný deň

 

 

Kultúra smiechu

Dejiny a najmä život našich predkov vnímame predovšetkým prostredníctvom rozdielov. Hľadáme rozdiely, porovnávame s našimi súčasnými pomermi a životným štýlom. Stáva sa, že keď televízia či film zobrazuje život ľudí v predošlých storočiach, obraz akosi potemnie, dostane zvláštnu patinu a ľudia ťažko pracujú, bojujú, modlia sa, intrigujú a bojujú o moc. A je neuveriteľne náročné sa stotožniť s hrdinami, ktorí žijú pre tak romantické ciele a prezentujú tie skutočné hodnoty. A pritom medzigeneračný most vedie jednoducho cez smiech.

 

Na smiechovú kultúru predkov upozornil Michail Michajlovič Bachtin vo svojom diele Francois Rabelais a ľudová kultúra stredoveku a renesancie. A vyzerá to na skutočnú masovú zábavu. Popisuje karneval, taký skutočný, stredoveký, v mojich predstavách rezonuje predovšetkým ako veľký groteskný sprievod v Hugovom Chráme Matky Božej v Paríži. Sám Hugo tvrdí, že groteska sa nájde všade. Karnevalové obdobie bolo pre našich predkov jednou z možností uvoľniť sa z každodennosti. Čaro obdobia spočívalo v možnosti uvoľniť inak pevnú hierarchiu spoločnosti, porušiť prísne spoločenské normy mravnosti. Hranice prestali existovať a ľudia sa ocitli vo fantazijnom svete. Škaredí sa mohli stať kráľmi, tak ako Quasimodo. Počas karnevalu panovala zvláštna forma familiárneho kontaktu medzi ľuďmi, ktorí v nekarnevalovom živote delili bariéry, a to majetkové, rodinné či vekové. Vzájomná cudzosť dočasne zmizla. Karnevalu panovali blázni, klauni, šľachtici sa prezliekali za sedliakov (tomuto zvyku holdovala napríklad i Mária Terézia, ktorá obzvlášť rada v prezlečení navštevovala viedenské štvrte inak nevhodné pre jej pobyt), ulicami sa ozývali „rôzne formy a žánre familiárnej pouličnej vravy“, teda nadávky, kliatby, zaprisahávanie.

 

Cirkev tieto slávnosti a sviatky jednak tolerovala, a tiež bola inšpiračným zdrojom. Každý cirkevný sviatok mal svoju ľudovú smiechovú stránku, napríklad chrámové sviatky sprevádzané jarmokmi. Smiech sprevádzal obyčajné svetské ceremoniály a obrady, nemohli tam chýbať blázni, ktorí parodovali rôzne momenty. Bežné hody obsahovali smiechovú organizáciu, napríklad voľba kráľa a kráľovnej na dobu hostiny. Narozdiel od spoločnosťou diktovanej duchovnosti, dominuje Rabelaisovmu dielu telesnosť, dianie vo vnútri tela, vylučovanie, proces metamorfózy.

 

Plynutím času, spoločenskými zmenami, požiadavkami klasicizmu, neskôr romantizmu, sa smiechová kultúra transformuje. Prechádza zo sviatočných ulíc do introvertnejšieho chápania. Smiech sa v romantizme mení na humor, iróniu a sarkazmus. Prestáva byť smiechom radostným. V 20. storočí však dochádza k novej mocnej obrode grotesknosti.

 

Má dve línie:

  • modernistická     grotesknosť – je spätá s tradíciami romantickej grotesknosti a v súčasnosti sa vyvíja pod vplyvom existencionálnych prúdov,
  • realistická grotesknosť je spätá s tradíciami groteskného realizmu a ľudovej kultúry a vykazuje i bezprostredný vplyv karnevalových prejavov.

Uvedené členenie vynikajúco vystihuje turbulentnosť 20. storočia, ktoré bolo následne zakončené technologickou revolúciou. A pokiaľ premýšľame nad tým, kam sa smiechová kultúra posunula v 21. storočí, a čo sme do nej priniesli my, ako súčasná generácia, tak je to predovšetkým a takmer výhradne len spôsob jej šírenia.

 

Keď si pustíme televíziu a sledujeme svetovo distribuované zábavné formáty, talentové súťaže, show, v ktorých sa smejeme na bláznoch, paródiách, prezliekaní, obrátenej realite, hrajúcej sa na tú skutočnú, musíme konštatovať, že sa opäť ocitáme v karnevalovom svete smiechu. Ktorý zdieľame možno introvertnejšie, ako naši stredovekí predkovia, častejšie, ako ich tri karnevalové mesiace v roku, ale obsah akoby zostal nezmenený. Smiechová kultúra nikdy nezmizla, ani nezmizne, ani ľudová kultúra. V slovenskej kultúrnej politike, najmä v súčasnosti čelíme otázke, ktorá z uvedených línií potrebuje väčšiu podporu. Smiech je medzigeneračným mostom, ale nemala by doň každá generácia prispieť svojou troškou namiesto uchovávania, a ktorá z línií nám túto možnosť prináša?

 

Jana Javorská

 

 

Ako herný priemysel dokáže ovplyvniť náš vzťah ku kultúre

Mala by kultúra slúžiť pre zábavu, alebo by to mala byť čisto seriózna záležitosť, ktorá má obohatiť dušu človeka? Predstavujeme si pod kultúrou aj niečo moderné, alebo ju vnímame skôr cez schátralé historické pamiatky, literárny jazyk, ktorým už dnes nikto nerozpráva a klasických hudobných skladateľov, ktorým sa už nikdy nikto nevyrovná? Pokiaľ by sme sa pozreli na slovo klasika ako ho definuje slovník cudzích slov, našli by sme, že sa jedná o vrcholné obdobie antickej literatúry alebo umelecké dielo, ktoré je považované pre svoje vynikajúce hodnoty za trvalý vzor. Už len samotné slovo však vyvoláva dojem niečoho veľmi vzdialeného. Navyše klasické diela sa omieľajú stále dookola a možno rovnako, ako pri povinnej literatúre v mnohých z nás častokrát už vopred vyvolávajú pocit niečoho neaktuálneho, nezaujímavého a nudného.

 

Do veľkej miery sa tento jav v istom období odrazil aj v oblasti vážnej hudby. Prieskum DCMS (Department for Digital, Culture, Media & Sport) v Spojenom kráľovstve uverejnený v marci 2015 s názvom „Taking part, Focus on“ porovnáva dáta zbierané z obdobia 2006/07 s obdobím 2013/14. Z uvedených dát vychádza, že len 2.8% populácie v Anglicku „konzumuje“ klasickú hudbu prostredníctvom živých koncertov. Tieto čísla predstavovali pre koncertné sály a symfonické orchestre nočnú moru, ktoré mohli viesť k devastačným následkom. Z prieskumu sa dozvedáme aj to, že klasická hudba bola najmenej konzumovaná mladými ľuďmi, a že reprezentatívnu zložku publika, ktoré navštevuje živé koncerty tvorí veková skupina 65 – 74 rokov. Navyše vďaka digitálnej revolúcii bolo až 51.9% klasickej hudby konzumovanej mimo koncertných sál prostredníctvom elektronických médií (dnes je to určite viac). Hudobné inštitúcie sa tak ocitli pred otázkou – ako zvýšiť záujem o klasickú hudbu a návštevu koncertných sál a symfonických orchestrov? A tu vstupuje na scénu videoherná kultúra, ktorá dnes už nie je iba doménou nadšencov Comic Con-u a tzv. „nerdov“ a „geekov“, ktorí žijú so svojimi rodičmi do tridsiatky a len sporadicky opúšťajú svoju izbu.

 

V roku 2010 usporiadalo americké Nashville Symphony, ktoré v tom období bojovalo s recesiou a škodami spôsobenými povodňou niekoľko koncertov, ktoré boli venované najúspešnejším videoherným soundtrackom. Toto rozhodnutie pomohlo podržať nashvillský orchester v ťažkom období nad vodou. Ako uviedol v rozhovore preThe Wall Street Journal viceprezident orchestra Larry Tucker: „nechcel by som mať sezónu bez týchto druhov koncertov. Ľudia, ktorí sa zúčastnia jedného koncertu 83-členného nashvillského symfonického orchestra utratia $13.000 na akčné figúrky, plagáty, tričká a iné suveníry. Zvyčajne, ak predáte $2.000, alebo $3.000 je to pre populárne klasické koncerty dobrá noc. Je to vážne unikátne publikum.“ Ďalším príkladom je Mann Center vo Philadelphii, ktoré sa tiež v roku 2012 rozhodlo usporiadať videoherný koncert. Ako sa ukázalo, priemerná návštevnosť klasických koncertov sa odvtedy zdvojnásobila. Postupom času začalo byť usporadúvanie takýchto koncertov nesmierne populárne, čoho výsledkom je napríklad turné s názvomVideo Games Live, ktoré vypredáva sály po celom svete. Londýnska filharmónia nahrala a vydala album najlepších videoherných skladieb a Kráľovská opera dokonca uviedla videohru s názvom „The Show Must Go On“, v ktorej hráč režíruje vlastnú operu, alebo balet. Rastúca popularita týchto koncertov pomohla vyrovnať pokles tržieb v amerických orchestroch. Okrem toho však vzrástol aj záujem mladšieho publika ku klasickej hudbe, ktoré sa prostredníctvom takýchto koncertov dopracovalo až k návštevám koncertov klasickej hudby. James Williams (výkonný riaditeľ Royal Philharmonic Orchestra v Londýne) v rozhovore s britským denníkomThe Telegraph uviedol, že hudba z videohier je: „skvelým „prístupovým bodom“ pre deti do sveta klasickej hudby.“ Rovnako vie o tom svoje aj azda jeden z najznámejších hudobných skladateľov súčasnosti a držiteľ ceny Oskar za filmovú hudbu – Hans Zimmer (Leví Kráľ, Gladiátor, Počiatok), ktorý sa tiež podieľal na výrobe hudby pre videohruCall of Duty Modern Warfare 2. Ako sa vyjadril v interview preUSA Today, videohry považuje za legitímny druh umenia. „Ako muzikant hrám celý svoj život, takže myšlienka hrania a zároveň byť toho súčasťou je skutočne celkom úžasná pre muzikanta. Účasť je kľúč.“ Skutočnosť, že videohry naozaj ovplyvnili vnímanie klasiky dokazuje aj každoročné hlasovanie do siene slávyClassic FM, kde sa počas posledných rokov v rebríčku Top 100 klasických skladieb pravidelne objavujú skladby komponované pre videohry. Azda najobľúbenejším soundtrackom je hudba zo sérieFinal Fantasy od Nobua Uematsu, ktorá si drží svoje miesto medzi takými skladateľmi, akými sú Mozart, či Beethoven.

 

To je len jeden z mnohých príkladov toho, že videohry sa stali mainstreamom, ktorý má v oblasti kultúry veľký vplyv. Ako technológia od svojich prvopočiatkov pokročila míľovými krokmi, a stále napreduje, vyvíja sa aj herný dizajn, ktorý zohráva čoraz dôležitejšiu rolu než dokonca filmový priemysel hollywoodskeho typu. Doba z čias zbierania guľôčok, skladania kociek a mechanického preskakovania prekážok vo videohrách výrazne pokročila, nehovoriac o grafickom spracovaní. Okrem čoraz väčšieho otvoreného sveta, kontrole nad postavami, možnosťami voľby, rozhodnutí a ovplyvňovania deja, má videohra vlastný príbeh a emócie, vďaka ktorým sa hráč cíti ako súčasť hry, čo ďaleko prevyšuje možnosti filmového priemyslu.

 

Jedným k najznámejších producentov v oblasti herného priemyslu je francúzska spoločnosťUbisoft, ktorá s ročnými predajmi v hodnote1, 731.9 miliónov eur za obdobie 2017/18 patrí medzi najväčšie a najziskovejšie organizácie v oblasti herného priemyslu nielen v samotnom Francúzsku, ale vo svete. Jej vlajkovou loďou je herná sériaAssassin’s Creed, ktorá patrí k najúspešnejším hrám v histórií. Jedná sa o akčnú adventúru, ktorá vychádza zo skutočných historických udalostí a osobností dejín, s prvkami sci-fi. Za svoju existenciu sa jednotlivé diely odohrávali napríklad v meste Jeruzalem v období križiackych výprav, v renesančnom Taliansku, v Severnej Amerike počas americkej revolúcie, viktoriánskom Londýne, revolučnom Paríži, starovekom Egypte a najnovšie v antickom Grécku. Azda najväčšou výsadou tejto hernej série je veľmi detailné a precízne grafické spracovanie uvedených miest a lokalít v danej dobe, vrátane najznámejších kultúrnych pamiatok, ktoré dnes tak veľmi dobre poznáme a radi navštevujeme. Zrejme každý z nás si pri návšteve niektorých z týchto miest predstavoval, ako to tam asi muselo vyzerať v čase najväčšej slávy. Práve táto séria ponúka výnimočný zážitok, ktorý túto predstavu umožňuje. Fanúšikovia série vytvárajúvideá, v ktorých navštevujú skutočné miesta, ktoré dovtedy poznali z jednotlivých dielov a porovnávajú ich grafické spracovanie.

Nešťastná udalosť, ktorá postihlakatedrálu Notre-Dame v Paríži v marci 2019 sa hlboko dotkla mnohých milovníkov histórie a umenia. Jedná sa zrejme o najznámejšiu katedrálu na svete, ktorá svojim gotickým štýlom ovplyvnila podobu kostolov v celej Európe. Najhoršiemu sa podarilo zabrániť, avšak len veľmi málo chýbalo k tomu, aby sa celá katedrála nezrútila. Po celom svete sa spustila kampaň za obnovu tejto pamiatky, súčasťou ktorej je ajverejná zbierka.Okrem miliardárov, ktorí venovali veľkú časť peňazí na jej obnovu sa do kampane zapojila aj spoločnosť Ubisoft. Tá v roku 2014 vydala hru s názvomAssassin’s Creed Unity, ktorá sa odohrávala v Paríži počas Veľkej francúzskej revolúcie. Ako sa ukázalo, táto hra by mohla dokoncapomôcť pri obnovení zhorenej katedrály, nakoľko tím vývojárov disponuje grafickými vizualizáciami, na ktorých pracovali 2 roky. Spoločnosť sa rozhodlavenovať na obnovu katedrály 500 000€ a ako bonus počas obdobia dvoch týždňovposkytla zdarma aktivačné kódy na hru Unity pre všetkých, ktorí mali záujem. Katedrála by mala byť pre verejnosťzatvorená minimálne najbližších 5 až 6 rokov a preto si spoločnosť želá, aby: „všetci mali možnosť objaviť majestátnosť a krásu katedrály v najlepšej možnej podobe.“ Tak ako Victor Hugo dokázal svojho času pomôcť Chrámu Matky Božej v Paríži, spoločnosť Ubisoft sa so svojim AC Unity tejto úlohy zhosťuje dnes.

Videoherný priemysel tak pomaly stiera predsudky, ktoré vyplývali z nezmyselného ťukania tlačidiel a neustále sa opakujúcich úkonov. Stáva sa nielen súčasťou kultúry, ale aj umenia. Kreatívnym spôsobom dokáže „klasické“ diela predstaviť moderne, atraktívne a zároveň zábavne. Aj keď trávenie voľného času hraním videohier je stále diskutovaná téma, stojí minimálne za zváženie, či v tomto ohľade dokáže poskytnúť viac, než povedzme sledovanie televíznych relácií typu Zámena manželiek, Nákupné maniačky, alebo posledné vyhlásenia výsledkovankety OTO

 

 

 

 

Denis Farkaš

O Cimrmanově divadle

Zdeněk Svěrák

 

Divadlo Járy Cimrmana je záhadný úkaz. Protože působím v jeho nitru, těžko mohu usilovat o jeho objektivní vysvětlení či posouzení. A tak nabízím jen subjektivní pohled spoluautora a herce.

Co se to vlastně na našem jevišti a v našem hledišti děje? Diváci, šťastní, že sehnali vstupenky, nejprve poslouchají výklady o zneuznaném Čechu, jehož genialitu pochopila teprve současná doba. Publikum i účinkující vědí, že to není pravda, ale rádi se té iluze zúčastní, protože je zábavná. Zábavné je už to, jak snadno a věrohodně se dá smyšlená postava vpašovat do dějin. Komicky také působí, jak pseudovědecký jazyk přednášek dokáže obhájit její nápady, byť jsou evidentně podivínské a naivní. Za takzvaného totáče sehrála svou roli i doba, do níž jsme Cimrmana zasadili. Rakousko-uherský útlak, jemuž musel čelit, působil jako alegorie o současné nesvobodě.

Ve druhé půli večera se pak divák dočká jednoaktové komedie, která s tématem úvodního semináře souvisí a kterou předvedou herecky neškolení přednášející. Publiku jejich plachost či topornost nevadí, vždyť jsou to teoretici, kteří se pouze uvolili, že kus amatérsky sehrají. Tato okolnost byla důležitá zejména v počátcích tohoto divadla, kdy jsme opravdu neuměli hrát. Denním pobytem na scéně jsme tuto kvalitu bohužel ztratili. Bylo třeba ji nahradit zkušeností, jak s humorem na scéně zacházet.

Tento projekt je tedy mystifikací, která nechce diváka oklamat, ale má být prohlédnuta ve prospěch humoru. Proti prognózám kulturních recenzentů, že takové divadlo jednoho nápadu zazáří a brzy zhasne, a k našemu vlastnímu údivu žije a plní sály přes půl století. Bez ohledu na to, že se historické kulisy okolního světa tak proměnily.

Když přišel Jiří Šebánek v roce 1966 na nápad tuto kuriózní scénu založit, netušil, jaké vejce to jeho fantazie snesla do sálku v pražské Malostranské besedě. Prvními diváky byli studenti a intelektuálové, dnes najdete v publiku diváky různého věku a různého vzdělání. Jedno mají však společné: nechybí jim smysl pro humor a dávali ve škole aspoň občas pozor. Tyto dva předpoklady jsou nezbytné, protože bez nich se tu nezasmějete. Lidé s takovým vybavením tvoří naši diváckou obec.

Tato obec je velká. Jsou v ní i lidé, kteří v Divadle Járy Cimrmana nikdy nebyli a ani o to neusilují. Díky televizi a nahrávkám stalo se všech patnáct komedií, které uvádíme, pramenem hlášek a citací, jimiž lidé komunikují doma i v práci. Má to, myslím si, jakousi stmelovací společenskou funkci. Stačí jedna věta a lidé, co dávali ve škole pozor, se spojují. Vědí, že si budou rozumět. Že můžou společně odolávat politickým frázím a v nečitelném, surovém světě si ochrání duši humorem. Komediální divadlo je svým způsobem zdravotnické zařízení, neboť smích je prokazatelně zdravý. Je otázka, zda děláme satiru, nebo jen laskavý humor. Nevím. Jsem však přesvědčen, že poetika, kterou pěstujeme, má i politický, občanský rozměr. Poskytuje nadhled. Chytrý humor je i satirou proti hlouposti.

Proč se vídeňský rodák Jára Cimrman stal v televizní anketě největším Čechem? Důvodů bude jistě víc. Já podtrhuji jeden: byl to smolař. Kdyby mohl, ukázal by světu, co umí. Tento pocit je v české kotlině doma. Střídání velmocenských útlaků nám vnuklo klamné přesvědčení, že jsme skvělí, ale nemůžeme to světu předvést. Humor Cimrmanova divadla se tomuto sebeklamu směje. A nachází připravené publikum, které už vyrostlo ze střevíců nacionalismu. Proto u nás můžou Hus, Komenský či Havlíček vystupovat jako komické postavy a nikdo nezuří, že urážíme svaté. V národě, který ještě stůně národní pýchou a uctíváním vlasteneckých vůdců, by takové divadlo nemohlo vzniknout. A kdyby vzniklo, nemělo by tolik vděčných a spolupracujících diváků.

 

Zdeněk Svěrák

český režisér, divadelník, autor a herec

Haluz

My, Slováci, ale i Slovenky, si ľúbime vypiť. Touto ľúbosťou dokážeme prekonať i tú trápnosť situácie, keď navoňaná sekretárka víta hneď zarána zahraničnú návštevu s táckou s presne rozpočítanou formáciou niečoho priezačného, retiazkujúceho a najmä poriadne tuhého. Keď sa rozviažu jazyky, dáme do druhej nohy. Pijatika je skrátka súčasťou národnej kultúry. U susedov je večerný chlast a popelníček súčasťou švejkovského imidžu hlavy štátu, u nás sa zase exprezident a expremiér práve hádajú, kto dal viac ká-bé-ešiek (tú skratku predsa všetci poznajú). Aj pred slovenskými súdmi sú alkohol a stav opojenia z neho obstojnou poľahčujúcou okolnosťou. Nejde o žiadnu novinku. Opäť siahneme po našom obľúbenom Jánovi Lajčiakovi, ktorý vo svojej knihe Slovensko a kultúra pred vyše 100 rokmi zachytil obraz spoločnosti:

 

O slovenskom ľude sa hovorí ako o holubičom národe. I keď nechceme popierať, že v tom väzí kus pravdy, nesmieme zabudnúť ani na diabolskú povahu toho istého ľudu. Kto s ľudom žije a vidí i všetky jeho zlé stránky, ten určite tak ideálne o ňom zmýšľať nemôže. Diabolská povaha ľudu vybúši s elementárnou silou menovite vtedy, ked je ľud náš ochmelený pálenkou.

 

Žiadna veľká zmena teda nenastala. V kultúrnej ponuke je alkohol často používanou skratkou pri prezentácii našej kultúry či prírody. Nedostatok kreativity či zohyzdené hory aj doly plátame ponukou mystických obzorov spostredkovaných borovičkou či mimozmyslových zážitkov so slivovicou, ktorej sila sa blíži k technickému liehu. I mladí junci z iných kútov Európy zistili zanedlho po otvorení Šenk-enského priestoru, že Slovensko je atraktívna alkoturistická destinácia. Tu tkvie obrovský nevyužitý potenciál pre cestovný ruch: nadrbať sa síce môžete aj v Rusku, no tu sa dá za chlast platiť eurami.

 

Nepáči sa ti tu? Vypi si a bude sa ti!

Ak chce človek skutočne spoznať kultúru, popkultúre sa nemôže vyhýbať

Žijeme v dobe plnej zážitkov a podnetov. Či sa nám to páči alebo nie, sme súčasťou „mašinérie“ priemyselne produkovanej kultúry, ktorá sa zakladá primárne na spektakulárnosti – vizuálnej atraktivite – a, žiaľ, vo väčšine prípadov aj na prevahe formy nad obsahom. Netvrdím, že sme všetci podľahli čaru identického vkusu. Viem, že existuje nespočetné množstvo foriem kultúry i umeleckých prejavov a hlavne mnoho rôznych publík. No produkty, ktorými nás médiá a kultúrna produkcia zahŕňajú a obklopujú (či už ide o filmy, knihy, časopisy, hudbu, koncerty „celebritných“ spevákov či kapiel, divadelné predstavenia alebo iné typy zážitkov), majú obvykle spoločných minimálne zopár stavebných pilierov. Sú krásne (sprístupňujú nám okázalé kulisy, pôvabné herečky, vyšportovaných hercov, vyzývavé kostýmy, nápadné líčenie) a ľahko pochopiteľné pre čo najširšie publikum. Aj kvôli nim našu komunikáciu neraz uchváti triviálnosť, prefabrikovanosť, štandardizovanosť. Zvykli sme si na zaužívané a dookola opakované dejové línie, jednoduchý slovník, afekt, neraz silený humor.

 

Dlhé roky som hromžila a popri tom s nepochopením študovala programy kín i divadiel. Televízor som radšej predala. Krútila som hlavou nad väčšinou komédií, kabaretov, sladkých romantických filmov s hereckým obsadením pripomínajúcim retušované snímky v kalendároch. S rovnakou skepsou som prechádzala poličky kníhkupectiev a tituly, ktoré ponúkali. Vyrastala som v rodine koncertnej umelkyne – organistky. Väčšinu spomienok z detstva mám preto popretkávanú klasickou hudbou. Mama doma neustále cvičila na klavíri, občas ma so sebou vzala do kostola či nejakej koncertnej sály, kde hrávala na organe. A ja som si tam šila šaty pre bábiku Barbie, skladala lego a neskôr som si popri jej hre čítavala knižky. Nič z toho sa mi nezdalo byť zvláštne či nesprávne.

 

Časom som si ale začala uvedomovať, že si celkom nerozumiem s rovesníkmi. Nepočúvala som skupiny Spice Girls a Backstreet Boys (vtedy boli veľmi populárne), nepoznala som televízne príbehy mimozemšťana Alfa, neovládala som hlášky šestice amerických Priateľov. Nebola som „in“. Ak som zašla do kina, tak na dokument o Dalajlámovi, nie na najnovší trhák s Juliou Robertsovou. Vždy som mala pocit, že tieto filmy sú vlastne všetky rovnaké, že predsa nepotrebujem znova a znova vidieť ten istý príbeh, len s inými hercami a sem-tam lepšou výpravou. Nie, nikdy som nemala pocit, že som outsider, ale asi od strednej školy som vnímala, že človek – ak chce žiť komfortne a zároveň naplno – nemôže existovať len vo svojej „kultúrnej bubline“. Mnohé veci, ktoré sa diali mimo mojej „bubliny“, tvorili pestrofarebný prúd kultúrnych podnetov. Existovali všade okolo mňa a čakali na uchopenie. Hoci som tomu dlho nerozumela, sú a vždy boli súčasťou nášho každodenného života. Ich ignorovaním síce nijako zvlášť intelektuálne neutrpíme, ale na druhej strane sa pripravíme o množstvo kultúrnych skúseností. S odstupom času priznávam, že mnohé z nich sú fascinujúce.

 

Populárnu kultúru dnes študujú tisíce vedcov, kritikov a mediálnych tvorcov. Teoretici jej väčšiu pozornosť začali venovať od polovice 60. a v 70. rokoch minulého storočia. Nárast ich záujmu o mediálne „príbehy“ sa stupňoval s globálnym rozmachom televízie. Dovtedy sa hovorilo hlavne o tzv. masovej kultúre, ktorá vznikla ako logický následok presunu ľudí do miest, továrenskej výroby, pomerne stabilnej pracovnej doby a nadobudnutia istého množstva voľného času. Existencia fenoménu voľného času podnietila popularizáciu tlače (a následne filmu, rozhlasu, napokon aj televízie). Dobové názory na masovú kultúru zdôrazňovali, že je homogenizovaná – určená čo najširšej skupine obyvateľstva. Taký bol aj jej charakter – nebola elitná, nebola tradičná, ale bola komercializovaná a zisková. Niet divu; jej produkty boli zábavné, „univerzálne“ zrozumiteľné a prijateľné takmer pre každého. Tvorcovia ju vyrábali nie pre seba, ale pre iných, výmenou za peniaze.

 

Žiadna sféra kultúry – prirodzene, ani jej podceňovaná a mnohými zatracovaná masová forma – však nie je a nikdy nebola statickým javom. Všetky druhy a úrovne kultúry sa vyvíjajú, pričom zrkadlia spoločenské usporiadanie a kolektívnu mentalitu. Nie je preto prekvapujúce, že i masová kultúra sa začala výrazne diferencovať. Aj za zdanlivo neohrozenej vlády mainstreamu sa predsa objavilo množstvo alternatívnych tvorcov a inovatívnych umelcov. Svojich priaznivcov si neudržal len bulvár, ale aj seriózny spôsob tvorby spravodajstva. Pod vplyvom technologického boomu a v duchu vyostrujúceho sa konkurenčného boja o konzumentov vznikali špecializované televízne stanice, nové typy programov, nové formy, nové žánre. Publikum sa výrazne rozštiepilo. Z jednej homogénnej masy (ktorá napokon možno existovala viac v predstavách kultúrnych kritikov než v reálnom svete) vzniklo množstvo špecializovaných, čiže heterogénnych publík. Médiá a kultúrni producenti súťažili o záujem rozličných skupín čitateľov, divákov, poslucháčov, používateľov. Ľudia si začali omnoho viac vyberať – bolo z čoho. Reklamné kampane a propagačné slogany neustále zdôrazňovali dôležitosť individuálneho vkusu a jedinečných zážitkov. Vnímajúc tieto zmeny, teoretici začali preferovať a používať pojem populárna kultúra (ide o kultúru, ktorá je jednoducho „obľúbená medzi ľuďmi“).

 

Slovo „populárny“ môže pochádzať z viacerých koreňov – z anglického populer, tzn. všeobecne známy, francúzskeho populeir, tzn. ľudový či latinského populus, tzn. ľudský. Chápanie populárnej kultúry prešlo veľmi zaujímavou genézou – od pôvodne negatívneho kontextu (bola vnímaná ako nízka, vulgárna, bežná, obyčajná) až po pozitívne prijatie (uznanie, že je, napriek všetkému, obľúbená, preferovaná, rozšírená, užitočná). Reprezentuje veľmi rozmanitý komplex mediálnej a kultúrnej produkcie. Predstavuje „obľúbenú kultúru“, resp. „kultúru ľudí“ (ako tvrdia E. P. Thompson či J. Fiske), ktorej produkty si ľudia sami vyberajú. Nie je „nanútená zhora“ (vyrobená masovými médiami) ako masová kultúra. A. Plencner ju šikovne definuje ako súhrn významov, foriem konania a prežívania, ktoré vznikajú na strane publika v okamihu spotreby produktov alebo foriem zábavy. Tieto produkty vytvorili alebo iniciovali inštitúcie masovej komunikácie a kultúrneho priemyslu. Mnoho vypovedajú aj jej znaky (uvádzam len tie, ktoré považujem za nosné); populárnu kultúru vytvárajú jej používatelia (nie je im „nanútená“, ale vzniká priamo medzi nimi, vychádza z ich potrieb), je polysémantická (tzn. odlišné sociálne skupiny si vedia rôzne vysvetliť rovnaký produkt), je intertextuálna (odkazy na ňu sú ľahko čitateľné, popkultúrne prvky sa šíria naprieč rôznymi druhmi posolstiev v podobách irónie, paródie, pastiša či plagiátu), prináša potešenie a je zdrojom sociálne relevantných významov (jej produkty sa vzťahujú na každodennú skúsenosť používateľov).

 

Mnohí autori, najmä americkí vedci, chápu popkultúru ako synonymum masovej kultúry (H. J. Gans), iní ich striktne odlišujú (S. Hall, P. Whannel, A. Plencner, s ktorým sa názorovo najviac stotožňujem). Iste, nemožno poprieť, že množstvo produktov masovej a populárnej kultúry sa prekrýva. Ak by sme uplatnili značné zjednodušenie, mohli by sme tvrdiť, že masová kultúra je podmnožinou populárnej kultúry. Populárna kultúra totiž nie je odkázaná len na šírenie pomocou masových médií. Produkty, ktoré si ľudia obľúbili a berú ich ako súčasť svojich bežných, každodenných životov – napr. hlášky z filmov či seriálov, módne kreácie, účesy, kulinárske špeciality alebo rovno životné postoje – sa totiž šíria samovoľne. V nás a prostredníctvom nás.

 

Oba priemyselne produkované druhy kultúry majú spoločné ciele – dosiahnuť ekonomický profit (sú určené pre čo najširšie publikum, vznikajú vo vidine generovania zisku) a prinášať eskapizmus svojim príjemcom (napĺňajú voľný čas ľudí, ponúkajú im únik pred neraz náročnou, stresujúcou, frustrujúcou a demotivujúcou realitou. Takýto únik nielen uvoľňuje napätie a odstraňuje všadeprítomný tlak, ale aj inšpiruje a občas dokonca chráni naše zdravie). Myslím, že práve preto v súčasnosti natoľko dominuje nenáročná zábava. Ľudia ju vnímajú ako záchranné koleso. Ak vidia možnosť uvoľniť sa, zabudnúť, dočasne „vypnúť“ zo stereotypného životného kolobehu, jednoducho ju radi využijú. Pozorujem to aj na sebe.

 

Žijem od deadlinu ku deadlinu, vo svete termínov a limitov. Týkajú sa práce, neúprosnej snahy o dosiahnutie akého-takého materiálneho dostatku, všadeprítomných účtov. Človek 21. storočia sa naučil nie prežívať, ale priam žiť na hrane, byť stále v strese, či stihne stanovené deadliny. Neraz sa trápi obavami, či by pre svoju budúcnosť nemohol urobiť čosi viac (lebo spoľahnúť sa musí len sám na seba – niektorí kolegovia trávia prácou ešte viac času), či na niečo nezabudol, či venuje dosť času a sily svojim blízkym. Tvorcovia masovej a populárnej kultúry často nemusia robiť takmer nič, aby spropagovali svoju ponuku – nepríjemná každodenná rutina nás neomylne privádza do náručia ľahko pochopiteľných, očarujúcich a príjemných zážitkov. Vyhľadávame ich opakovane. Napokon, už S. Freud vyslovil myšlienku, že človek nie je schopný vzdať sa príjemného zážitku, ktorý už niekedy okúsil.

 

Študovala som kulturológiu súbežne s masmediálnou komunikáciou, na Slovensku i v zahraničí, nejaký čas som žila v Dánsku, Česku, Rakúsku. Ako som už spomenula, vždy som inklinovala k vyššej kultúre, chodila po koncertoch, galériách, rôznych festivaloch, artových filmoch, divadelných predstaveniach, literárnych besedách. Opovrhovala som sledovaním televízie, rôznymi žánrami filmov i seriálov, pre mňa nekvalitnou hudbou… Všetky som považovala za plytvanie času a nechápala som ako niekto s pokojným svedomím investuje svoje voľné chvíle do sledovania fantazijného príbehu alebo telenovely, počúvania monotónnej, hlučnej a agresívne pôsobiacej hudby, hrania digitálnej hry a podobne. „Dospelý“ život mi však priniesol odpovede. Naučil ma, že či doma či v zahraničí, populárna kultúra (a neraz, žiaľ, aj jej braková odnož) je suverénnou a, dovolím si tvrdiť, nutnou súčasťou tak kultúry, ako aj života. Sama ju dnes aktívne sem-tam vyhľadávam. Pomáha mi relaxovať. Neznamená to, že som zabudla či zanevrela na vážnu hudbu, kvalitnú literatúru a umenie. Pochopila som však, že rôzne situácie a životné fázy si vyžadujú rozličné formy oddychu a podnety. Dnes viem, že kto ostentatívne ignoruje populárnu kultúru, dobrovoľne sa pripravuje o mnoho príjemných chvíľ a zážitkov. Už viem, že odmietanie niektorých kultúrnych foriem je jednoznačne snobské.

 

Prednášam na univerzite. Napriek tomu, že vekovo nie som študentom až taká vzdialená, vnímam veľké rozdiely medzi ich vnímaním života a vlastnými názormi na realitu všedného dňa. Jednou z prvých výziev tejto práce preto bolo nájsť si cestu, ako vysvetľovať poslucháčom odborné poznatky tak, aby ich dokázali pochopiť a aspoň časť z nich aj reálne využiť v praxi. Neraz mi k tomu pomohla populárna kultúra a jej produkty (filmy, seriály, hudobné diela, festivaly). Ak poviete študentom, že každý jeden z marvelovských superhrdinov je odrazom odvekých predstáv o existencii hrdinu zachraňujúceho svet, ak ich upozorníte, že aj Captain America, Iron Man, Thor, Spiderman či Hulk vychádzajú z literárnych tradícií a vlastne len odrážajú nadčasovú ľudskú prirodzenosť – hľadanie hrdinov a ich obdiv, vtedy sú ochotní počúvať a počúvajú naozaj pozorne. Keď im spomeniem „len“ C. G. Junga (autora, ktorý priniesol do nášho poznania psychoanalytickú teóriu archetypov a detailne vysvetlil, kto je hrdina), nik si nezapíše ani jediné slovo. Ak im však ukážem vhodne zvolený záber zo seriálu alebo najnovšieho blockbusteru, zrazu sú ochotní dohadovať sa o význame archetypov, ktoré sú doň (možno len podprahovo) vložené. Hoci nás tento fakt možno roztrpčuje alebo desí, súčasná doba je silne vizuálna. Trúfam si tvrdiť, že mnohé poznatky dnes odovzdáme študentom len vďaka schopnosti vytvárať obrazové asociácie – napr. spojiť odborné poznatky s prvkami populárnej kultúry, v ktorých sa tieto javy zrkadlia.

 

Takže áno, dnes už popri návštevách koncertov v Redute, počúvaní cielene vybraných rozhlasových relácií, sledovaní špecifických filmov, čítaní (pre mňa) zmysluplných novín a prechádzkach – po meste či v prírode – chodím už do kina aj na blockbustery (dokonca mám úprimne rada spomínané marvelovky). Do divadla si občas odskočím aj na komédiu. Z literatúry, žiaľ, momentálne čítam len vedecké štúdie a zároveň sa zorientúvam v detských knižkách. A žije sa mi veľmi príjemne. Naozaj.

 

To však neznamená, že môj syn sa nehráva a nezaspáva (a ja popri ňom) pri rozprávkových hlasoch K. Machatu, E. Vášáryovej, S. Valentovej, M. Dočolomanského, J. Kronera a ďalších velikánov, pri tónoch J. S. Bacha, A. Vivaldiho, L. van Beethovena či W. A. Mozarta. Práve naopak. Ak ma však trápi únava, prepracovanosť či stres, často siahnem práve po populárnej kultúre.

 

Myslím, že v prípade kultúry je, tak ako v ostatných aspektoch života, všetko o rozhľade, kombinácii a miere, ktorú človek pripustí. Výber však nemožno podceniť. Tak ako dokážu kultúrne a mediálne produkty človeka kultivovať, vzdelávať, zabávať a inšpirovať, dokážu ním aj manipulovať a degenerovať jeho vnímanie. Skúsenosť príjemcu je rozhodujúca – vďaka všestrannému kultúrnemu rozhľadu možno brať s rezervou aj inak desivo esteticky vyprázdnené obrazy, ktoré vznikajú v kultúrnom prostredí neskorej moderny.

 

 

 

Anna Kačincová Predmerská

Kultúra nás môže naučiť, ako žiť radostne

„Bytie človekom je byť niečím iným ako byť kameňom, zvieraťom alebo Bohom”, napísal Ortega y Gasset. Oni sa predsa nesmejú, hoci zanietení psíčkari budú tvrdiť, že ich miláčik má veľký zmysel pre huncút….joj nie, toto slovo predsa podľa etymológie bolo veľmi vulgárne, teda pre žartíky.

 

Je radosť nejaká konštantná veličina, rozdelená vo svete v konštantnom množstve a teda, keď jej má niekto menej, tak ten druhý má z nej viac? Alebo ide, ako rád tvrdí profesor Putna, o pomstu starých bohov z dávnej minulosti, ktorí nám tu zanechali pozostatky panteizmu, deizmu, sekulárny humanizmus, skepsu, pornografiu a samozrejme, humor. Aby sme sa občas zasmiali, zaradovali v tomto slzavom údolí a aspoň na chvíľu prestali byť úzkostlivo malomeštiacki.

 

„Nerob priveľa, ak chceš žiť radostne”, radí nám Demokritos, filozof z hlbín staroveku.

Opusťme teda fňukanie nad zneucťovaním kultúry zábavou, už je to dávno „démodé” teda, po slovensky, vyšlo to už z módy. Ešte pred druhou svetovou vojnou lkal P. A. Sorokin v knihe Krize našeho věku, v tých časoch veľmi populárnej a za komunistov prísne zakázanej:

Umenie sa stáva čím ďalej, tým viac tovarom, vyrábaným pre trh a jeho motívom je „humanae laudis amor“ a „temporalis premii cupiditas“ – teda určené ako úžitkový predmet, na oddych, rozptýlenie a zábavu, k podráždeniu unavených nervov a pohlavnej rozkoši. Miesto toho, aby umenie povznášalo dav na svoju úroveň, klesá na úroveň obecného stáda. Hodnoty náboženské a morálne sú zriedka zábavné a rozptyľujúce v zmysle „víno a ženy“.

Každý taký tovar má ale krátky život. Božské hodnoty pomaly miznú z predstavivosti publika. Hranica medzi skutočným umením a púhou zábavou sa stráca a dokonalé meradlá dokonalého umenia miznú a sú nahradzované falošnými kritériami psedoumenia. To sa nazýva senzitívnym umením. Ide po povrchu, je loďou bez kormidla, hnanou raz sem a raz tam nárazmi rozmarov, trhu a vlastnej túžby po senzácii.” (1936) Pokojne by to mohlo ako lament nad našou kultúrou vyjsť aj dnes.

 

Chceme show, show, show, ozýva sa zo všetkých izieb. Ešte aj politické protesty a občianske hnutia v snahe pritiahnuť ľudí, vytvárajú priestor pre zábavu, stánky s občerstvením, aby ľudia mohli chodiť od šenku k mikrofónu a späť. Karneval. Zábava je ako droga. Aké množstvo potrebujeme denne vstrebať, aby sme sa cítili šťastní a uspokojení? Hedonizmom dneška je odmietanie asketizmu, utrpenia alebo nebodaj vykupovania hriechov. To naposledy robila Matka Tereza. Zhodili sme dlhé sukne, parochne, prísne uviazané kravaty a odhalili sme smiešne časti našich tiel. Dokonca sa ich snažíme nabotoxovať, zbaviť sadla, pomocou drog vypracovávať svaly, ktoré mali kedysi iba manuálne pracujúci a tvárime sa, že je zábavné byť karikatúrou samého alebo samej seba. Bulvár nás presviedča, že sa nemáme za čo hanbiť a mali by sme sa konečne prestať riadiť takouto nepotrebnou emóciou. Žiadne červenanie sa, všetko je dovolené, najmä na úkor druhých. Asi sa budú trápne brániť, keď zverejníme všetko z ich súkromia a my sa budeme z nich smiať, lebo je to zábava a okrem toho to prináša obrovský zisk. Peniaze, many. Voľakedy to boli škriepky pre galérie, kde chodili tí najchudobnejší, dnes aj deti chcú byť youtubermi a zosmiešňovať seba či druhých ako dávni príživníci, dodávatelia atrakcií, upíri na cudzích životoch. Ale kto by sa dnes bál výsmechu? Na sociálnych sieťach pokojne napíšeme čokoľvek s hrúbkami, úprimne až do kostí. Aj starí ľudia, ktorí kedysi ukrývali prejavy staroby pod šatkami a kabátmi a muži si sťahovali pásmi vyčnievajúce bruchá, dnes pokojne chodia ulicami a vrážajú do nás pupkami, ktoré nesú známky neoperovaných hernií. A tak sa veselíme a sami zo seba robíme radostne terče posmechu pre druhých.

Nebáť sa posmechu, to je dnes kľúčovou súčasťou kultúry. Čokoľvek bizarné je báječné, veď aj veriť v hocičo sme pripravení. Vždy pripravení!

 

Miroslav Horníček, slávny dnes by sa povedalo zabávač (ten by nám dal) rozlišoval dva druhy smiechu. Jeden je ten náš, naše žartovanie a ten druhý ten, ktorý nám pripravili druhí, a ten nás bude do konca života desiť. Mohli by sme sa aj zamyslieť, akým spôsobom nás ovplyvnil český Švejk, ktorý sa stal súčasťou našej kultúry a stal sa aj veľmi dobrým vývozným tovarom českého humoru, tento druh hospodského myslenia a chytráctva, toto živelné darebáctvo. A akým spôsobom sme prežuli židovské poňatie humoru? Dodnes sú ich vtipy jedny z najlepších, aj keď sme sa nehodným spôsobom zbavili ich tvorcov.

 

Ešte si pamätáme strach bohorovných náčelníkov pred karikatúrou a rehotom. V Roháči mohli byť iba primerané vtipy, vtedy sme ich volali komunálne. Napríklad o tom, že nedostať toaletný papier alebo mäso, to bolo veselosti, keď sme sa mohli nad vlastnou úbohosťou aspoň zasmiať. Kto nás zvedie tentokrát?

 

Potrebujeme zmiznúť z biedermeiera, kde bolo všetko len také provinčné napodobňovanie a cenilo sa to, čo bolo primerane skryté. Aj naša dnešná tendencia k etnocentrizmu, presadzovaná ministerkou kultúry, či kým vlastne zo Smeru, je okrem snahy pritiahnuť voličov so zapadnutých dediniek len dôkazom vidieckej arogantnosti a retrográdnosti. Postaviť ľudovosť proti elitám je to, čo opísala Hanna Arendt ako začiatok fašizmu.

 

Zmysel pre humor je vzácny druh talentu a ak to nie je len obyčajné strieľanie si z druhých, tak si vyžaduje veľkú dávku životných skúseností a spracovaných zážitkov. Smiech a spoločné zdieľanie veselosti vyžaduje elasticitu myslenia, tvorivosť tých, čo zábavu produkujú a prispôsobenie sa rôznych ľudí jednej atmosfére. Kultúra zábavy môže byť teda akési moderné poriadne lepidlo spoločnosti. Dobré heslo – „spoločným smiechom k zjednotenému národu”. Ale čo iné by nás malo dokázať spojiť lepšie? Pôsobivé fasády sú dnes na smiech.

 

Mnohí si kladú otázku, prečo násilie, ukrutnosť a vulgarita prináša ľuďom radosť a smiech. Dokonca pocit satisfakcie. Preto, lebo sa cítime byť menejcenní a ponížení? Preto, lebo panuje presvedčenie, že obete nemôžu páchať zlo a teda prevziať zaň zodpovednosť? Ako sa zbavíme týchto spoločenských osýpok, aby nás nebola hlava a žalúdok od nahromadenej nenávisti a zlosti a aby sme neboli nosiči nákazy a nenainfikovali nimi spoločnosť. Vyvolávanie smiechu a dobrej nálady je charitou? Smiech a zábava, podporená alkoholom, ako psychická kultúrna hygiena? Potrebujeme „zaklínačov humoru”, aby vrhali do priestoru kultúry veselé slová a ironické narážky ako účinné vakcíny. Autoritárski mocibažní medzi nami bez zmyslu pre humor budú mať aspoň dôvod dokazovať, že humor spôsobuje autizmus.

 

Humor bol vždy súčasťou zápasu o slobodu a bol to zápas vedený kultúrnymi prostriedkami proti násiliu a zlu. Aj keď sa často stávalo, že humoristi sa nechali najať, lebo dostali zaplatené. Ako napísal významný kritik kultúry F. X. Šalda – posluž a táhni!

Odvážme sa byť odvážni a otvorení hlúpostiam všetkého druhu ako naši predkovia. Veď čo tí vystrájali po nociach a holiach cez karnevaly a svätojánske noci! Aké erotické rozprávky si hovorili pri ohni. Škoda, že sa nezachovali v originále pred tým, než ich naši národovci prepísali v duchu biedermeierovskej morálky. Mali by sme v nich vzpruhu vzoprieť sa pátosu a problémom a konečne si zatancovať v našom kráľovstve. Potrebujeme si oživiť aj túto časť našej kultúrnej pamäti a použiť ju ako základ životného optimizmu, ktorý posilní v spoločnosti pocit dôvery a spojenia.

 

Slovenský národ aj zo všetkými prímesami sa nevyznačuje len náboženským vzťahom k valaške a gätiam, ani príslušnosťou k jednej zemi a jednej krvi, lebo to nie sme, ale určite sa vyznačuje chápaním humoru a vzťahom k zábave. Veď spoločné chápanie vtipu je priam hradbou proti kultu nenávisti a rasizmu. Budovanie zvyku spoločnej citlivosti, čo smiech je, je ako úžasný body-building, aby sme získali väčšie svaly, väčšiu slobodu mysle tak, ako to napísal Daniel Coyle v knihe The Culture Code – Tajomstvo najúspešnejších skupín.

Zaveďme kultúru veselých slávností a na chvíľu zabudnime na zodpovednosť za osud sveta. Ako napísal v siedmej knihe odstavec 38 Marcus Aurelius, sediac u nás doma na skale: „Je pochabosťou zanevrieť na beh sveta, veď svet si to vôbec nevšíma.”

 

Ako bolo, tak bolo, ale ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo.

 

Magda Vášáryová

Slovníček

Slová, ktoré sa kultúrne vytrácajú z nášho jazyka (naša nová rubrika)

Cítiť

Podľa krátkeho etymologického slovníka sme kedysi hovorili cútiť v zmysle priviesť k vedomiu, vnímaniu. A cítiť je od českého Cítiti. Nečudo, že pokiaľ sa nevrátime k cúteniu, tak sa aj slovo súcit bude viazať už len s ohrozenými stromami a týranými zvieratkami. Súcitiť s ľuďmi sa prestáva nosiť. “Nech sa radšej topia v tom Stredozemnom mori”, prehlásila veriaca katolíčka po východe z kostola.

Slová, ktoré ich nahrádzajú

Front-loading

Vopchať všetko podstatné do prvých rokov pracovného života tvorcov tak, aby boli natoľko výnosné, aby nositelia nových kultúrnych trendov mohli od 40tky vylehávať na Bahamách a žiť z autorského. Táto kulminácia vraj zodpovedá žilke fantázie a inovácie v mladých mozgoch a telách, ktoré ešte nepodliehajú nostalgii a parkinsonu.

Deferred life ply

Trend predlžovania detstva a nezodpovednosti. Tí a tie zrelé tridsiatničky v maminej kuchyni a chladničke. Zrejme to súvisí s predlžovaním veku starších, ktorí dnes tvoria a vystupujú na pódiách do posledných dní svojho života. Zároveň sa hrajú na šialene mladých a poskakujú ako Mike Jagger do 80tky. Prečo by sa teda ponáhľali tvorcovia obmedzovať svoju slobodu plodením detí a vstávaním v noci k boľavým bruškám v mladom veku, keď sa o to môžu pokúsiť v 70tke.

Zvrátiť tento trend môžu len prirýchle autá a lietanie na rogale.

 

Life-shifting

Cez to všetko, že máme elektrinu na počkanie, teplú vodu v kohútikoch, polotovary v mrazničke, tvorivá práca nás nezvykle vyčerpáva a tak si predlžujeme voľný čas, ako sa len dá. Treba lietať po celom svete, nakúkať do osád primitívnych kmeňov, ochutnať červy v Ázii a to všetko by malo prispieť k rozvoju našej fantázie a tvorivých schopností. Škoda, že sa môžeme tak rýchlo presúvať z jednej strany zemegule na druhú. V tomto to mal Štefánik ľahšie. Cesta na Tahiti trvala týždne a on mal čas na premýšľanie.

Time-deepening

Keď sa už dáme do práce, všetko musí okolo nás fungovať bez čakania. Žiadne rady na pomaranče, čo zakúsili tvorcovia toť prednedávnom, žiadne otáľanie s operáciami bypassov. Tento trend spôsobuje prenášanie netrpezlivosti aj do tvorby a hlavne do očakávaní jej hodnotenia. Natočím prvý film a hneď do Cannes. Nafotím štyri fotografie a už je výstava. Nebudeme predsa čakať, všetci sme predsa hneď geniálni. Tak aké márnenie času!

Prosumerizmus

Ste prosumeristi? Ak neviete, čo to znamená. nerobte si výčitky svedomia. Toto slovo nenájdete nielen v našom slovníku cudzích slov, ale ani v Duden  a v Oxford. ….

takže vysvetlenie: nové slovo vzniklo kombináciou dvoch – konzument a producent. Za jeho zrod je zodpovedný internet, ktorý umožnil, aby mladí ľudia umenie nielen konzumovali, ale ho hneď aj pretvárali. Ak ste teda prosumeristi, tak ste tvorcovia  a zároveň prijímatelia kultúry.