Archívy autora: ikp

Divadelný festival ako súčasť kultúrneho turizmu

Hudobné a filmové festivaly sa stávajú vo svete v rámci kultúrneho turizmu čoraz väčším lákadlom. Okrem medzinárodných športových podujatí, alebo vládnych protestov je to v podstate jediný priestor, kde sa dokážu zhromaždiť tisíce ľudí, ktorí majú niečo spoločné. Medzi tie najznámejšie na Slovensku patrí hudobný festival Pohoda v Trenčíne a medzi filmové by sa dal zaradiť Art Film Fest v Košiciach. Patria medzi najznámejšie kultúrne udalosti roka a niektorí z nás si kupujú lístky aj s niekoľkomesačným predstihom, plánujú si dovolenky na ich termíny a chcú si naplno vychutnať atmosféru a výber z toho najlepšieho, čo sa k nám dostalo. Odkladáme si peniaze, pretože vieme, že okrem lístkov nás čakajú aj mnohé iné výdaje. Ubytovanie, strava, doprava, suveníry.

Ak sa počas festivalu naskytne nejaký voľný čas, tak sa rozhliadneme po okolí a naraz sa dozvieme, že tam je aj vynikajúca galéria, kúsok odtiaľ je krásny zámok, za rohom sa nachádza zaujímavé múzeum a po ceste naspäť sa možno zastavíme v nejakom aquaparku. Ale okrem hudobných a filmových festivalov treba spomenúť aj tie divadelné, ktoré nie sú popoluškou. Festival d‘Avignon vo Francúzsku je najstarším a najväčším divadelným festivalom na svete. Koná sa pravidelne od roku 1947, kedy ho založil režisér Jean Vilar. Vďaka tomu majú nadšenci divadla možnosť každoročne počas celého júla navštíviť desiatky až stovky predstavení, pouličných vystúpení, či rôznych sprievodných podujatí všakovakého žánru. Podujatie patrí medzi najprestížnejšie udalosti roka a Francúzi sú si toho vedomí, a aj sa s tým patrične chvália. V priebehu jedného mesiaca sa Avignonom premelie viac ako 100 000 divákov z celého sveta. Zúčastňujú sa ho súbory zo všetkých možných krajín, čím vzniká jedinečný priestor pre konfrontáciu národov, jazyka a najmä kultúry. Avignon sa na mesiac stáva Mekkou divadelníkov a každý ho musí v živote navštíviť aspoň raz.

Podobnú ochutnávku živej zahraničnej divadelnej kultúry, len v oveľa menšej miere, máme aj my na Slovensku. Divadelná Nitra sa dá pokladať za najväčší divadelný festival v našej krajine. Podľa štatistík sa na ňom za rok 2017 zúčastnilo niečo cez 6 000 divákov. V rámci svojho hlavného programu však ponúka počas jedného týždňa iba zopár zahraničných súborov a navyše Nitra po 19. ročníkoch festivalu prišla o výsadu udeľovania divadelných ocenení sezóny – DOSKY. Odovzdávanie sa tak od roku 2015 presunulo do priestorov Slovenského národného divadla v Bratislave, čím Divadelná Nitra stratila to, čo bolo dovtedy považované za vyvrcholenie festivalu.

V snahe pozdvihnúť umeleckú úroveň a ukázať nám, Slovákom čosi viac z toho veľkého zahraničného divadelného sveta, sa vedenie Slovenského národného divadla v roku 2014 rozhodlo založiť festival Eurokontext.sk. Festival európskeho divadla SND má charakter bienále, čiže sa striedavo koná prehliadka činoherného divadla a hudobno-dramatického a tanečného divadla. Do veľkej miery sú však v rámci programu zastúpené domáce inscenácie SND a zahraničné súbory tvoria len menšiu polovicu. Bolo by až príliš naivné myslieť
si, že za našimi divadelnými festivalmi cielenie cestujú návštevníci zo zahraničia, možno až na zopár jedincov. Existuje teda na Slovensku divadelný festival, ktorý by mal potenciál rozvíjať kultúrny turizmus? Iste, potenciál majú všetky, ale do akej miery je to ich zámerom? Pravdepodobne prevláda ambícia prilákať zahraničných účastníkov, ale nie zahraničných návštevníkov. Do istej miery to súvisí aj so samotným programom. Sami vieme, že keď sa chystáme na festival, tak nás prilákajú buď veľké mená, zaujímavé
tituly či nejaká tá „exotika“. V rámci stredoeurópskeho priestoru však existuje jedinečný festival, ktorý spĺňa tieto parametre. Koná v Bratislave každé dva roky už od roku 1997 a organizuje ho Divadelná fakulta VŠMU. Reč je o festivale Istropolitana Projekt. Ide o platformu pre stretávanie sa budúcich profesionálnych divadelníkov a vzájomnú
konfrontáciu mladých umelcov z domácich a zahraničných umeleckých škôl. Za svoju históriu sa na festivale predstavilo vyše 100 škôl z celého sveta, ako napríklad Izrael, USA, Hong Kong, Nemecko, Poľsko, Taliansko, India, Rusko, Indonézia, Irán, Česká republika a mnohých iných. Odohralo sa cez 200 rôznych predstavení a zúčastnili
sa ho také osobnosti, ako napríklad Baz Luhrmann. V porovnaní s vyššie uvedenými slovenskými divadelnými festivalmi hovoríme o kumulácii najväčšieho množstva zahraničných divadelných súborov počas priebehu festivalu. V priemere je to asi 15 súborov, čo v kombinácii s veľkými menami, starostlivo vybranými titulmi a exotikou v podobe zúčastnených krajín, vytvára dokonalý predpoklad na prilákanie množstva návštevníkov, medzi nimi aj cudzincov. Napriek tomu zostáva festival Istropolitana Projekt, mierne povedané,
uzavretým festivalom, ktorý je určený najmä pre účastníkov. Svedčí o tom aj fakt, že meno festivalu rezonuje najmä v profesionálnom divadelnom prostredí, alebo jednotlivých školách, ktoré sa ho pravidelne zúčastňujú. Bolo by zaujímavé sledovať, aký účinok by malo väčšie otvorenie a sprístupnenie tohto festivalu verejnosti. Keď ho už máme.

Denis Farkaš

Vydávanie internetového štvrťročníka Kultúrny kyslík z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Slovníček IKP

Vybrali sme pre vás slová, spojené s cenzúrou a jej dôsledkami, ako poučenie pod stromček:

Národná cenzúra

Idea romantizmu prispela k oživeniu záujmu o náš prostý ľud. I jali sa národovci skúmať ľudovú kultúru a spisovali ich rozprávania. Nevedno, či sa už vtedy, pri práci v teréne, červenali (malomeštiaci), ale faktom, ktorý si dnes už priznávame, je, že nám odovzdali rozprávky prostého slovenského ľudu poriadne scenzurované. Boli totiž pôvodne určené dospelým, ktorý v zimnej tme pri slabom ohni počúvali príbehy, plné násilia, sexu a tragédií, ktoré im boli blízke. A pri všetkej ich romantickej cenzúre sú doposiaľ rozprávky z Dobšinského hororom s odtnutými rukami, hlavami, údmi…stále nevhodné pre dnešné nevinné deti. Potrebujú ďalšiu cenzúru?

Mravnostná cenzúra

Toto kultúrne podmienené a spoločnosťou v tej ktorej dobe oceňované vhodné správanie sa človeka už donieslo v minulosti do nešťastia mnoho umelcov, ktorých dnes oceňujeme. Ale vtedy… napríklad taký Oscar Wilde, Po premiére hry „Je dôležité mať Filipa”, ktorá sa dnes bežne hráva v divadlách a ani veľmi konzervatívne kruhy nespisujú petície proti, autora zatkla polícia a obvinila ho zo sexuálnych vzťahov s mužmi. Hru stiahli z repertoáru, Wilde strávil dva roky vo väzení a do piatich rokov v chudobe a zabudnutí zomrel. To sa udialo v rokoch 1895 až 1902. Niektorí po takýchto trestoch túžia aj dnes.

Pípacia a bodkovacia cenzúra

Slová, ktoré nazývame sprostými, sú medzi obyvateľmi mimoriadne populárne a používané. Súkromnej sféry akoby sa nedotýkala puritánsko-politická mravnostná panika a slová – vlastne prečo sa im hovorí sprosté a nie hnusné alebo aspoň neprístojné?  – na p… a k… a j…používajú ľudia, viď debaty pána Kočnera so sudkyňami, bežne, asi ako Česi slovo „vole”. Voli neprotestujú, hoci sú to božie hoviadka. Bodkovacia a pípacia prax je smiešna a nepotrebná, pretože každý z nás si doplní slovo podľa prvého písmena a kto ich ešte nevie, tak sa rýchlo doučí. Kultúrnou pozoruhodnosťou je, že my, Slovania, nadávame do zvierat, čo šokuje západniarov, ale oni zase majú veľmi obmedzený slovník. Fuckt to ten náš, kvetnatý, nenahradí.

Cenzúra „svinstva”

Je o tom, ako sa mravne vyspelí hrubokrkí a fašoidní vlastenci prvý raz v živote dostavili na balet v Banskej Bystrici a zhrozili sa nad tým, čo videli. Ich bigotné mysli pobúrili pohyby a príliš sporé oblečenie baleťákov a rozhodli sa konať. Ich šéf, ktorý držal ruku na pokladnici župy, odmietol takéto svinstvo financovať. Že vraj umenie, že vraj kultúra, pohoršovali sa. Nuž, musíme si zvyknúť, že niektorí nováčikovia v kultúre sú prekvapení, čo všetko je umenie. Veď doteraz videli len odzemok a nanajvýš nejakého rapera. Bojové pole v slobodnej spoločnosti je otvorené pre všetkých, ktorí by si chceli udrieť a na ňom sa budú aj v budúcnosti odohrávať ideologické a kultúrne bitky. A kultúra a umenie sa musia naučiť brániť.

Koordinovaný systém cenzúry

Nie, nevolá sa to politická cenzúra, ale koordinovaná propaganda nátlakových skupín obyvateľstva, vybavených finančnými prostriedkami a spoločenským vplyvom. Môže zastaviť vystavovanie, produkovanie, tvorenie čohokoľvek, ako sa jej len zapáči. Samozrejme, že v mene hodnôt, ako inak – a môžete si vymyslieť rozličné prídavné mená k nim. Hneď vám aj pošepneme, ktoré zaručene fungujú. Napríklad také „tradičné hodnoty národa” – síce nikto nevie, či sú to tie jánošíkovské, alebo gardistické, nebodaj, ale o obsah slov v snahe zastaviť rozvoj kultúry predsa nejde. Aj kresťanské hodnoty zavážia a na druhej strane európske sú tiež fajn. Platí pravidlo, že nešpecifikujete, len sa oháňate nimi ako budzogáňom. A kultúra spolu s tvorivými jednotlivcami sa prikrčí, schová v kúte a vy budete víťazom. Tento nový spôsob cenzúry funguje aj u nás veľmi efektívne.

Monitoring

Kreatívna Európa

Na rozpočtové obdobie 2014-2020 bolo na program Európskej únie Kreatívna Európa vyčlenených takmer jeden a pol miliardy eur. Väčšina financií – 56%, ide na filmovú tvorbu, vzdelávanie a distribúciu, 31% na kultúrne projekty a 13 % na administratívu, napríklad na spoluprácu a náš kultúrnokreatívny pult. Ešteže ju máme, tú EÚ. V IKP sme radi, že slovenské organizácie a projekty sa úspešne zapájajú. Z veľkej európskej štangle si aspoň trošku ozobkajú vcelku príčetné aktivity ako Divadelná Nitra, Brak, festival Pohoda, či preklady slovenských kníh do cudzích jazykov.

A po aj našich veľkých protestoch má nová Európska komisia komisárku aj pre kultúru. Je ňou naša bulharská priateľka a energická žena – Marija Gabriel. Držíme palce!

 

Kto má na kultúru?

Od malička nás učili, že sa spoločnosť delí len na dve triedy, akýchsi vzdelancov pomimo a vedenie komunistickej strany. 30 rokov po sa zrazu ukazuje, že to už nie je pravda. Nás na výskume českých sociologičiek, ktorý nedávno v Prahe uverejnili, zaujalo, ako je to teraz so záujmom o kultúru v nových šiestich spoločenských triedach. Zaistená stredná trieda má veľa povinností, ale chodí do divadla a na koncerty a má doma knižnicu. Nastupujúca kozmopolitná trieda vlastní silný kultúrny kapitál, konečne rozumie aj modernej kultúre, ale nečíta knihy. Tradičná robotnícka trieda sedí v malých mestách a dedinách každý večer pri televízii. Trieda miestnych väzieb chodí spať so sliepkami. Do ohrozenej triedy patria najmä ženy, vychovávajúce deti a vnúčatá, teda žije v bezprostrednom dotyku s problémami, ktoré máme so vzdelávaním. Chudobná trieda je zložená zo všetkých vekových kategórií a má problémy, ktoré jej znemožňujú akýkoľvek prístup ku kultúre. Chápete problém?

 

100 rokov slovenského divadla

V roku 2020 si pripomenieme 100. výročie prvého profesionálneho divadla na Slovensku – Slovenského národného divadla. Prvé predstavenie SND sa totiž uskutočnilo 1. marca 1920. V súčasnosti si už len ťažko predstavujeme, aké asi mohlo byť pre Slovákov zažívať profesionálne výkony prvých slovenských divadelníkov. Je otázne, či sa súčasní žiaci majú možnosť o tom dozvedieť v rámci školských osnov. Rok 2020 by nemal byť len oslavou nabitou nekonečným radom predstavení v divadlách za potlesku burácajúcich divákov. Mal by byť rokom, kedy si úprimne priznáme, že stále v zahraničí ťaháme za kratší koniec, máme problém presadiť sa na európskej pôde, naše súbory hosťujú málo, nevieme robiť slovenskému divadlu dobré PR a čoraz častejšie súbormi otriasajú vnútorné spory a „blbá” nálada. Možno by to mohol byť rok, keď divadlo nastaví svoju tvár nielen spoločnosti, ale i samo sebe. A my v tom držíme palce, lebo to je tá najťažšia rola zo všetkých. Tešíme sa na recenziu storočnice budúci december.

Bibliotéka

Čím ďalej, tým väčšia, tým obsiahlejšia a tým rôznorodejšia. Ak niečo skutočne máme v našom štáte, tak sú to knihy. Škoda, že väčšinou už číta len staršia a stredná generácia, a najmä ženy – a nielen učiteľky, dúfame. Stánky vydavateľstiev sa predháňajú v ponukách titulov, autoriek a autorov. Aj v tom sme už na európskej úrovni. A dokonca na tejto bibliotéke sme sa konečne zaradili medzi vyspelé európske štáty. Prvýkrát od roku 89′ sa o to, aby sme mali vôbec čo čítať, zaujíma priamo Kremeľ. A dokonca v slovenčine a nie v ruštine, ako predtým. Bohužiaľ, nemôžeme podať správu, či sú preklady kvalitné, keďže u nás v IKP takúto literatúru nepreferujeme. A tak len veríme, že na propagandu zostanú sociálne siete a ľudia si na bibliotéke kúpili naozaj hodnotnú slovenskú a svetovú literatúru. Bolo jej tam habadej, až sa vidlami dala prehadzovať.

 

Kreatívne centrá

Keď začne Ministerstvo kultúry SR komunikovať s kultúrnou obcou a v každom riadku je slovo „kreatívny”, odporúčame spozornieť. A preto aj keď síce vítame, že eurofondy konečne prenikli aj do živej kultúry, obávame sa, že to skončí tak, ako vždy. Nič pripravené, nič prediskutované, len rýchlo-rýchlo minúť peniaze. A keďže cudzie slovo „kreatívne” spojené s ďalším cudzím slovom „centrum” je módne, všade budú kreatívne centrá, od Prešova cez Jelšavu až po Čadcu. Že vlastníte staromódny kultúrny dom, nemáte dostatok „kreatívnych” ľudí a vôbec, zateká vám strecha, to MK SR nezaujíma. Kreatívne centrum bude a hotovo.

 

Ekokultúra

Po tom, ako sa postupne svetom čoraz hlasnejšie ozývajú spojenia ako ekologická kríza, klimatická kríza a vlády prijímajú plejády opatrení, je čas, aby kultúrne organizácie nielen nasledovali, ale stáli na čele zmeny v prospech životného prostredia a odpadového hospodárstva. Aj my v Kultúrnom kyslíku chceme hovoriť o odpade, pretože sila hnutia Zero Waste sa postupne udomácňuje aj v oficiálnej kultúre. Veľmi oceňujeme kroky Fondu na podporu umenia, ktorý si dal vypracovať enviromentálnu politiku v súvislosti s odporúčaniami pre uvedenie enviro-stratégie do praxe. Zohľadňovanie ekologického aspektu pri posudzovaní žiadostí a najmä pri vyúčtovaní projektov bude určite jedným z tých krokov vpred, ktorému budeme tlieskať a prestaneme používať tony papiera.

 

Odporúčania IKP

Pretože sme pripravili zimné číslo Kultúrneho kyslíka celkom zámerne na voľné chvíle pred, pod a za stromčekom, pred a po Popoluške, prípadne po Kubovi, naše odporúčania sa budú týkať priestoru domáceho krbu:

 

Neviete, čo čítať?

Nasledujúce mesiace bude celý svet čítať knihy poľskej spisovateľky Oľgy Tokarczuk a to najmä „Bieguni” – teda po slovensky Póly a „Ksiegy Jakubowe”, Knihy Jakubove. Autorka sa objavila aj pre nás v IKP na začiatku 90. rokov a zo začiatku jej málokto rozumel. Nie je sentimentálna, hoci píše priam anachronicky. Zaujíma ju svet vo svojej komplexnosti, ale nie je kazateľkou v kostole. Je produktom osvietenectva, tak nenávideného cirkevnými hodnostármi i u nás, fascinujú ju mýty a zároveň je racionálna. Nehovorí a nepíše vo frázach a neustále nás núti sa pýtať „a prečo”? Dostala za to Nobelovu cenu za literatúru. Zase trafili tesne vedľa nás, Slovenska, ale gratulujeme.

 

Neviete, čo pozerať?

Odporúčame, vyhnite sa Netflixu. Je to nebezpečná droga, novodobé ópium más. Jeho šéf Reed Hastings sa priznal celkom otvorene: „Naším najväčším konkurentom je ľudská potreba spánku”. A hoci sa vám nejaký seriál vlastne ani nepáči, predsa len chcete vedieť, ako to skončí, no nie? Tento fear of missing out, alebo v skratke FOMO, môže dokonca rozložiť aj celkom „tradičnú” rodinu, ak sa partneri nezhodnú na spoločnom pozeraní ďalšej časti Black Mirror. Zatiaľ nevieme poradiť, kde sú kliniky, ktoré by túto závislosť vyliečili. Ako vidieť, naše zdravotníctvo zase nie je dokonalé.

 

Neviete, čo sledovať?

Odporúčame sledovať samého alebo samu seba v duchu modernej kognitívnej vedy. Uvedomte si, že keď sedíte v kresle, v žalúdku pláva kapor v kapustnicovej omáčke vo vzácnej komitivite a zavriete slastne oči, teda pretnete akúkoľvek interakciu s inými objektmi, vaše myšlienky nie sú produktami len vášho mozgu, vášho individuálneho myslenia, ale aj efektmi evolúcie, a v tom aj kultúry, v ktorej ste vyrastali a ktorá vytvorila vaše individuálne neuronálne spoje v mozgu. Vážte si ju, vašu kultúru, je vašou stvoriteľkou.

 

Neviete, kam predsa ísť?

Choďte do kina na film Todda Phillipsa Joker. Pri reklame sviatkov porozumenia, lásky a obdarovávania vás možno zaujme príbeh premeny človiečika na monštrum. Zoznámite sa aj so skutočnou kultúrou vysmievania sa, ktorú teraz pestujeme, napríklad vo všetkých súťažiach tanca, spievania a objavovania talentov, priamo vo vašej obývačke. Kým kresťanské Vianoce nám majú priniesť uvedomenie si a odpustenie našich hriechov, za ktoré visí Kristus na kríži, Joker nie je o Katharsis. Naopak, je o ubližovaní. A o chichote, ktorý zabíja. A po východe z kina si môžete položiť otázku – Len ja blázniem, alebo sa dnes na bláznov začína meniť nielen Trump alebo Farage, ale celé ľudstvo?

 

Tetuška má v taške morku

„Tetuška má v taške morku
ktorú vezie do New Yorku
mladý muž sa ženie hurtom
do Mohanu nad Frankfurtom
nesie im ta naše párky (šubi-dubi)“

Slová pesničky z legendárneho albumu Bolo nás jedenásť od Lasicu, Satinského a Filipa z roku 1981 pozná dnes takmer každý… za generáciu súčasných dvadsiatnikov by som za to síce ruku do ohňa nedal, ale teraz nie je reč o kultúrnej pamäti národa. Alebo že by? Nech je ako chce, tento album patrí k najlepším počinom v histórii slovenskej populárnej hudby. Dôkazom je aj fakt, že aj v roku 2019, už vlastne tretí rok po sebe, zazneli naživo piesne z tohto albumu počas najväčšieho hudobného festivalu na Slovensku – na Pohode. Ťažko si dnes asi vieme predstaviť, že by podobné texty mohli spadať do kategórie „nebezpečné“, „nevhodné” či „protištátne”. A napriek tomu mohol tento album vyjsť len vďaka kladnému posudku Ľubomíra Feldeka. Napadlo by vám, že by mohlo byť niečo také niekedy zakázané? Rozumiete tomu? Pretože ja asi celkom nie. Ale poďme ďalej. Film s názvom Ja milujem, ty miluješ od režiséra Dušana Hanáka z roku 1980, ktorého spoluautor je známy spisovateľ Dušan Dušek, bol označený za dielo, ktoré sa vraj zámerne orientovalo na ľudí zo spoločenskej periférie, aby prostredníctvom nich zosmiešnilo celú socialistickú spoločnosť. Avšak viac ako spoločnosť mi prišiel smiešny tento myšlienkový pochod. Musím povedať, že som pri pozeraní tohto filmu nemal rovnaký pocit, aký asi mali svojho času naši súdruhovia. Príde mi to skôr ako smutno-groteskná predstava, že by tieto veci mohli byť niekedy zakázané. Mnohé diela, ktoré pred rokom 1989 podliehali cenzúre, sa po páde komunizmu ukázali skutočne vysoko cenenými umeleckými dielami. A našli sa také, ktoré sa voľakedy ocitali na piedestáli, ale povedzme si otvorene, neoprávnene.

V roku 2019 slovenský film „Kto je ďalší” od režiséra Miroslava Drobného rozpútal veľkú diskusiu. Napriek jeho vzdelávaciemu zámeru sa ministerstvo školstva od neho dištancovalo a vydalo stanovisko, kde riaditeľom škôl neodporúča, aby deti tento film videli. Odborníci z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie spochybnili jeho preventívny a vzdelávací zámer a poukázali na to, že film môže mať skôr opačný efekt. Cenzúra? Dnes už ťažko hovoriť o nejakej cenzúre – snáď jediní, ktorí majú plné ústa „cenzúry“, sú tí, ktorí predstavujú politický extrém. Keď sa však médiá po parlamentných voľbách v roku 2016 rozhodli ignorovať stranu ĽSNS a jej predstaviteľov, išlo o cenzúru alebo nie? Je skutočne cenzúra to, keď odmietame rešpektovať extrém? Ako sa po rokoch ukázalo, ignorácia zo strany médií nebola najvhodnejšou stratégiou, ale to je zase iná debata.

Popri dnešných hudobných klipoch plných vulgarizmov a obnažených tiel, popri sitkomoch z prostredia nekompletných rodín či nechutných reality show, popri slobodnom a okamžitom prístupe k internetu, nie je pre nás jednoducho predstaviteľné, aby mohla nejaká cenzúra existovať. Pre nás, generáciu prvorodených Slovákov, vyvstávajú dnes celkom iné problémy. Zdá sa, ako keby sme mali historicky dané neustále sa zmietať v extrémoch. Raz vľavo, raz vpravo, raz červená, raz hnedá… raz cenzúra, raz sloboda slova. A keď, tak extrémna. Toto základné ľudské právo, garantované ústavou vyspelých demokratických krajín, umožňuje každému z nás prejaviť svoj názor. Vďaka tomu existuje priestor na realizáciu umelcov a vznik dôležitých umeleckých diel, ktoré posúvajú hranice nielen umenia, ale celej spoločnosti. Na strane druhej však vznikol priestor na realizáciu sa aj takých, ktorí by radšej nemuseli robiť nič. Vďaka tomu dnes môžeme napríklad v kníhkupectvách nájsť okrem iného aj množstvo brakovej literatúry, či literatúry alternatívnych faktov. Samozrejme, že literatúra pred rokom 89 bola vďaka propagande tiež v dosť veľkých problémoch – a to sú práve tie spomínané extrémy. Zdá sa, akoby chýbala skôr akási autocenzúra toho, čo je ešte únosné. Veď výsledky absencie autocenzúry správania sa môžeme dnes v slovenskej spoločnosti vidieť takmer všade, v kultúre nevynímajúc.

 

Denis Farkaš, IKP