Archívy autora: ikp

Čo s tou našou kultúrou?

Svojho času sme zverejnili v KK č…..ironický článok o tom, ako rozdeliť kompetencie MK SR, aby sme s týmto “fucking” ministerstvom konečne zúčtovali. Dosť sme sa vtedy na tom nasmiali.

Netušili sme, že sa k tomu, podľa mnohých z kultúrnej obce, armagedonu pomaly ale isto blížime. Ale pretože nám vo Via Cultura nie je vlastný pesimizmus a čakanie na apokalypsu, zamýšľame sa nad zásadnými otázkami, ktoré sa roky vynárajú pri pohľade na kultúrnu politiku našich vlád, ale keďže vsádzame vždy radšej na kritickú analýzu problému ako na odovzdanosť osudu, môžeme vám ponúknuť nielen pár zaujímavých otázok, ale aj odpovedí.

Prvý problém, ktorým sme sa na stránkach KK  mnohokrát zaoberali, je definícia, čo je to kultúra. Storočia sa touto otázkou zaoberajú filozofi, sociológovia, antropológovia a historici. My sme si v KK č…..vybrali Maxa Webera. Skrátka, bez kultúry ľudstvo neexistuje. Jeden z výplodov kultúry, umenie, “ nám prináša(lo) životnú múdrosť a pokoj duše”, napísal biochemik L. Kováč. A podobných citátov môžeme predostrieť nepreberné množstvo. “Len kultúra nám umožňuje vedome pociťovať spolupatričnosť  s celým živým svetom”. Kultúrna podstata  našej existencie nás vydeľuje zo sveta iných živočíchov a spôsobuje, že sme “extrémne citliví na kultúrne vplyvy”.

Našou úlohou a cieľom ale nie je zasypať vás, našich čitateľov dôkazmi, že sme niektoré knihy naozaj prečítali a niečo sa z nich na nás aj nalepilo. Chceme a zaoberáme sa úlohou kultúry, lepšie povedané, riadením, organizovaním kultúrneho života v Slovenskej republike.

Na to máme už niekoľko desaťročí zriadené ako súčasť vlády ministerstvo, ktoré dostalo v roku 1969 názov Ministerstvo kultúry.

História jeho zrodu, teda tradície, v ktorej sme boli  a do istej miery sme stále uväznení, nás musí zaujímať, ak sa chceme dostať k návrhu, čo s našim terajším Ministerstvom kultúry. Nemôžeme a vlastne nesmieme ignorovať tradíciu myslenia, predstáv a snov o úlohe kultúry našich predchodcov. Nestvoríme “nového človeka”, ktorý bude zrazu úplne iný, ako boli naši prarodičia. O tom sme sa už presvedčili na škodu kultúry pred 70 rokmi.

Ponúkame vám preto krátky prehľad osobností a náhodných okoloidúcich, ktorí formovali organizačný rámec okolo kultúry a umenia na našom území, zachránenom vznikom Československej republiky na konci roku 1918..

Prvou osobnosťou, ktorou by sme sa mali zaoberať po štyroch desiatkach rokov, kedy sa jeho meno nesmelo ani spomenúť, je  Dr. Milan Hodža, niekoľko rokov minister školstva a národnej osvety prvej ČSR. Pochádzal zo známej rodiny Hodžovcov a bol  synovcom Michala Miloslava Hodžu. Hej toho!  Patril medzi najvzdelanejších osobností svojej doby a mal dokonca prístup k následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi. Ovládal sedem jazykov, čo uvádzame ako jeden z predpokladov komunikácie pri prezentácií našej kultúry a národnej existencie v zahraničí. Ako sa hovorí, nemému ani vlastná mater nerozumie. Zanechal nám niekoľko kníh a prejavov a v nich sa dočítame o jeho predstavách, kam by Slováci mali patriť a prečo. Napríklad:  „Každý národ, veľký či malý, musí prežiť a prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva. Schopný národ vyniká až v medzinárodnej súťaži, ale aby mohol vynikať, musí mať morálnu oporu…“

R. W. Seton-Watson, britský historik a znalec strednej Európy a problémov menších národov o ňom napísal: „(M. Hodža) sa vymanil skôr než ktokoľvek iný z provincionálneho nazerania a hľadel na slovenský problém v celom jeho rozsahu ako na dôležitú súčasť celej európskej situácie.“

Do konca života v emigrácii sa snažil nájsť miesto Slovenska v Európe a je príznačné, že jeho poslednú knihu Federation Central Europe sme do slovenčiny preložili až po roku 1993. Dovtedy sme o myšlienky posledného demokratického predsedu vlády Československa nejavili záujem.

Osveta, toto slovo stratilo význam, ktorý sme my, v komunizme “osvecovaní”, poznali ako možnosť vnútiť ľuďom teóriu o komunistickom raji ako hlavnom cieli celého ľudstva pod vedením pár jednotlivcov, ktorí vedeli lepšie ako masa. Aj preto v Českej republike v momente oddelenia sa od Slovenska v roku 1994 osvetu zrušili spolu s osvetovými centrami. My sme si ich nechali, ale Ministerstvo kultúry neurčilo ich program ani cieľ. Typické. Posty s platmi zostali a dnes Národné osvetové centrum plní všetky ciele, na ktoré si práve ministri zmysleli a nevedeli čo s nimi, vrátane štatistiky. Český sociologický slovník osvecuje slovo osveta v zmysle, ktorý malo v časoch Hodžu. “Důsledkem o. je překonání nezaviněné kult. zaostalosti, v níž nedobrovolně žijí početné skupiny populace. O. je prostředkem kult. i soc. emancipace. V etymologii slova je obsažena polarita mezi světlem a tmou, to, že cílem je něco „osvěcovat“. O. uvedlo v život osvícenství, a proto se orientuje na jeho postuláty, tj. víru v rozum jako hlavní nástroj poznání a změny světa, svobodu poznání, liberalismus, demokratismus, racionální kritiku tradičních teorií a autorit.” A v tomto duchu osvecoval M. Hodža kultúrne zaostalé časti našej domoviny.

Ďalšou z osobností, ktorý sa staral o rozvoj školstva, osvety a teda kultúry v časoch demokratického Československa  bol JUDr. Ivan Dérer, minister školstva a národnej osvety od roku 1929 do 1934. Dérer bol vzdelaný právnik, ktorý bol zranený v I.svetovej vojne v  bitke pri Ivangorode v roku 1914. Bol spoluautorom a signatárom Martinskej deklarácie. Vo vláde bol zodpovedný za šírenie vzdelania a informácií. Bol mnohokrát aj ministrom spravodlivosti československých vlád. Nikdy sa nevzdal svojho presvedčenia o prednostiach demokracie a právneho štátu a aj preto ho nacisti uväznili na Pankráci po tom, ako mu slovenskí gardisti rozbili a vykradli byt a vyhnali ho do Prahy, a neskôr ho internovali v koncentračnom tábore v Terezíne. Útrapy prežil, ale v rokoch 19541955 bol uväznený znovu, tentoraz komunistickým režimom. Po prepustení sa zamestnal v Ústave jazykov a literatúry ČSAV.  Z jeho odkazu, ktorý je platný dodnes: Hlinkovská autonómia nie je ničím iným, než ústrojenstvom na zachovanie tmy a nevedomosti…

Po týchto dvoch pánoch už žiaden minister a tobôž ministerka nedosiahli úroveň ich vzdelania, znalosť klasických i moderných jazykov a medzinárodné kontakty. Začali sme teda latkou vysoko a v týchto kritériách sme ju veľmi rýchlo opustili  a dnes sme skončili úplne na dne. Je užitočné si to uvedomiť pre prípad, že by nasledujúci účastník ministerského postu chcel zísť latkou úrovne ešte nižšie.

Na ministra školstva a národnej osvety počas existencie Slovenského štátu Jozefa Siváka, učiteľa, poslanca československého parlamentu a autora učebníc pre prvé triedy, by sme   nemali zabudnúť, ale nie pre jeho zásluhy na rozvoji slovenského školstva bez českých profesorov, ale pre tradičnú slovenskú lojalitu k totalitnému režimu. Časopis Kultúra, ktorý obhajuje ľudákov a gardistov a je platený zo štátneho rozpočtu, ho označuje v roku 2007 za pozoruhodnú osobnosť argumentom, že predsa mohol rezignovať a na jeho miesto mohol prísť niekto horší. Spomenutia hodná  tradícia v slovenských reáliách. Nakoniec veď “vyreklamoval jednu paniu z transportu a snažil sa zachrániť dvoch českých profesorov – Kostlivého a Štefánka”. Bol vraj aj odporcom deportácií Židov zo Slovenska a “bol stále odhodlaný na protest odstúpiť z postu ministra, ale nakoniec odstúpil až 5. septembra 1944 na znak nesúhlasu s pozvaním nemeckých vojsk na potlačenie SNP”. Skrátka, trpel 6 rokov pozbavovanie židovského obyvateľstva majetku a občianskych práv a keď jeho pozbavili na dva roky jeho občianskych práv a majetku po vojne, považoval to za neprípustné. Strpel aj vyšklbnutie stránok s portrétom  prezidenta Masaryka z učebníc a začiernenie všetkých informácií o demokracii a demokraticky zmýšľajúcich ľuďoch, cenzurovanie slovenskej i svetovej literatúry a vyraďovanie kultúrnych artefaktov, ktoré sa nehodili do fašistickej ideológie štátu z múzeí a galérií. Rovnako ako vyhadzovanie demokratov z funkcií v školstve a pozbavenie ich možnosti slušného života. Presadzovanie Technickej univerzity v Košiciach má tieto činy zatieniť? Mimochodom, naša kultúrna obec neprotestuje, že MK SR míňa financie a dotuje vydávanie časopisov ako Kultúra. Možno je to sivákovská tradícia neprotestovať, nič neurobiť, ale radšej “strpieť” neprávosti, kým mám stoličku pod zadkom. Z jeho “tvorby” a myšlienok sa nezachovalo nič, čo by stálo KK za publikovanie.

Vojna skončila,  na pozíciu povereníka pre školstvo a osvetu prichádza predseda Demokratickej strany JUDr. Jozef Lettrich. Od roku 1939 v protifašistickom odboji, signatár Vianočnej dohody, ilegálnej a v roku 1944 povstaleckej Slovenskej národnej rady, povereník pre školstvo a osvetu v Banskej Bystrici. V marci 1948 emigroval cez Rakúsko (“dvoch dôstojníkov, ktorí mu pomohli, odsúdili neskôr na 15 a 20 rokov straty slobody”) do USA. Pôsobil v Rade slobodného Česko-Slovenska a publikoval v exilovej  i americkej tlači. V roku 1990 bola jeho urna prevezená do Martina na Národný cintorín.

Zanechal nám knihu The History of Modern Slovakia, 1955, New York, ktorá vyšla aj v slovenčine, napríklad ju vydalo Múzeum SNP. Po rokoch neustáleho citovania sfalšovanej histórie je jeho kniha príjemným osviežením a zdrojom nových faktov.

Pre celú kultúrnu obec a tvorbu modernej kultúrnej politiky je veľká škoda, že dodnes nemáme v historických štúdiách presnejšie zmapované, čo ľudia ako Hodža, Dérere a Letrich urobili pre slovenské umenie a kultúru, aké boli ich predstavy o roli umenia  a umelcov. Zatiaľ sa môžeme o ich pôsobení v oblasti osvety dozvedieť len cez propagačné úlomky. Malo by byť úlohou kulturológov, aby vo svojich magisterských alebo doktorských prácach zmapovali ich predstavy o úlohe kultúry a umenia, ktoré sa určite premietajú aj do dnešných úvah tých osobností, ktoré sa zaoberajú plánmi pre kultúru do budúcnosti. Nemôžeme ich predsa preskočiť a myslieť si, že všetko vždy môže začínať na zelenej lúke. .

Týka sa to aj ďalšieho významného muža slovenskej literatúry a umenia  Ladislava Novomeského, básnika, redaktora, novinára a politika. Tento komunista od mladosti bol redaktorom komunistických novín Pravda, ktorá  bola riadená od roku 1924 priamo Klementom Gottwaldom. Na jeho podnet sa dostal aj do skupiny DAVu, ktorú založili slovenskí ľavicovo orientovaní študenti D.Okáli, A.Sirácky a V. Clementis v Prahe v roku 1922. DAV bola skratka ich krstných mien a hovorili si davisti. Vydávali časopis, ktorý sa venoval  otázkam umenia, literatúry, kritiky, politiky z pozícií marxistickej filozofie a proletárskeho internacionalizmu, kritike buržoázneho štýlu života a podpore krokov Komunistickej strany Československa. Novomeský si získal povesť skôr „kaviarenského komunistu“ ako revolucionára. V roku 1943 sa spolu so svojim mladším priateľom Gustávom Husákom stal členom V. ilegálneho vedenia KSS. V tejto funkcii sa zúčastnil aj SNP. Po vojne sa stal povereníkom  pre školstvo a osvetu (1945 – 1950). V procese so slovenskými buržoáznymi nacionalistami bol odsúdený do väzenia, na rozdiel od Husáka sa priznal ku všetkým vymysleným obvineniam, “lebo nemal rád fackovanie”.  Vo väzení napísal 4000 básni na tabakové papieriky a v roku 1955 bol prepustený na podmienku.Podľa nových zistení a kritických analýz ho obviňujú, že jeho výpovede boli použité v procese proti jeho priateľovi Clementisovi a tým prispel k jeho odsúdeniu na trest smrti. V roku 1963 ho plne  na základe rozhodnutia Barnabitskej komisie rehabilitovali. Pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV a po  okupácii 21. augusta 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a predsedom Matice slovenskej. V roku potvrdenej okupácie 1969 bol vyznamenaný  Leninovým radom udeleným Prezídiom Najvyššieho sovietu ZSSR. Spoločnosť Ladislava Novomeského sa ho snaží očistiť a priniesť nové informácie o jeho osobnosti a vydala v roku 2017 knihu Kultúrna revolúcia Laca Novomeského.

Z jeho básnickej tvorby zostáva najmä zbierka Svätý za dedinou a Do mesta 30 minút: “Som to vôbec ja, či je to iný ktosi, kto po spomienkach vo mne prichodí?”

Od roku 1950 sa kultúre  venovalo Povereníctva školstva, z ktorého bolo v roku 1956  vytvorené Povereníctvo školstva a kultúry. Na jeho čelo sa dostal prof. PhDr. Ernest Sýkora, CSc., pedagóg, univerzitný profesor, dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, komunista, ktorý zásadne ovplyvnil premenu školského systému na Slovensku podľa sovietskeho vzoru. Pôsobil aj v Slovenskej akadémii vied. Je ideológom stavby Trate mládeže, tejto jednosmernej železničnej trate do Banskej Štiavnice, ktorá už ďalej nevedie. Je vlastne dodnes príslovečnou “slepou uličkou”. Možno aj preto ju nakoniec sám hodnotil skôr ako projekt dôležitý pre novú komunistickú mládež, ako projekt skutočnej modernizácie. Jeho meno zapadlo v kultúrnej obci prachom, ale je dobré si ho pripomenúť ako neúnavného presadzovateľa socialistického školstva, marxistickej filozofie a bojovníka proti všetkému, čo len zaváňalo Západom. Je významné tiež uvedomiť si, že kým kultúra bola decimovaná nekompromisnou cenzúrou a vytlačením nekomunistických umelcov z umenia a zastrašovaním  politickými procesmi, najmä s Encyklopedistami Matice, ľudia jeho razenia sa snažili o vymývanie mozgov novej generácie a zamedzenie prístupu iných informácií zo sveta ako z Moskvy. Tomu venoval profesor svoj celý život.

 

Jeho pokračovateľom sa príznačne stal RSDr. Vasiľ Biľak. Dnešná generácia umelcov už asi ani nevie, kto bol tento pôvodne paholok a potom krajčír z rusínskej dedinky a ako nasledujúcich vyše 30 rokov ovplyvnil a zanešváril celú kultúru a nielen na Slovensku. Vasila Biľaka zastihlo SNP v Trnave, kde sa k nemu pridal a utrpel aj zranenie. Po porážke Povstania sa dostal do Bratislavy a po jej oslobodení v roku 1945 vstúpil do KSČ (“prijali ho až na tretí krát”).Cez deň pracoval v krajčírskom salóne, večer chodil na školenia, schôdze, v nedeľu na brigády a  agitoval. Absolvoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a v roku 1953 získal neblahý akademický titul RSDr. Odvtedy sa až do roku 1989 pohyboval vo vysokých funkciách, prevažne v Prahe.

Biľak bol dvadsať rokov jedným z hlavných predstaviteľov normalizácie, bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a hlavným exponentom brežnevovského vedenia v KSČ, reprezentantom neo stalinského dogmatizmu. Bol ideologickým autorom Poučenia z krízového vývoja, okupáciu Československa nazýval “bratskou pomocou” a na začiatku každého roku rozhodoval, kto z umelcov sa v televíznych a rozhlasových programoch môže objaviť  a koho “bolo už príliš”. Báli sa ho všetci, dokonca aj členovia vlády. Tento nevzdelaný človek potopil na 20 rokov všetky snahy umelcov o slobodnú tvorivosť a kontakty so svetom. Jeho tieň leží dodnes na našej kultúre a nielen umení. Na našom správaní sa, na kultúre slova a vyjadrovania sa, na predstavách, ako by kultúrny svet Slovenska mal vyzerať. odišiel až v roku 1991 a nikdy sa verejne nepriznal, čo všetko spôsobil. Nič neoľutoval a tak môže počítať s nasledovníkmi. KK cíti potrebu na to upozorniť.

 

Federalizácia Československa v roku 1969 znamenala založenie Ministerstva kultúry SR a na jeho čelo sa po potlačení protestov proti okupácii postavil ďalší slovenský básnik Miroslav Válek a zotrval na svojom poste 20 rokov. S cynickým pobavením spoza večne zapálenej cigarety sledoval vyhadzovanie riaditeľov z postov v kultúrnych inštitúciách, šéfredaktorov z médií, zákazy činnosti mnohým umelcom, zavretie Divadla na Korze, zákaz pre Lasicu a Satinského, emigráciu tisícok vzdelaných ľudí zo Slovenska. Dodnes sa literárni kritici i politický komentátori prú, či bol naozaj takým nemilosrdným komunistom, alebo si povedal to tradičné slovenské – keď tam nebudem ja, bude horšie.

Do Komunistickej strany Československa vstúpil tento absolvent cirkevného gymnázia v roku 1962, to mal už vyše 30 rokov a nebola to mladícka pobláznenosť. O tri roky neskoršie sme si kupovali jeho Milovanie v husej koži, modernú poéziu, ktorá nadchla celú mladú generáciu. Dodnes z nej čerpajú napríklad speváci populárnej piesne ako  Miroslav Žbirka – Jesenná láska, Marián Varga – Smutná ranná električka, alebo Richard Müller – Dáma so závojom. Jeho “normalizátorské” postoje po okupácii boli preto šokom a pre neho, ako básnika, tvorivou  tragédiou. Jeho zbierka Slovo, ktorú venoval Komunistickej strane v roku 1976, ktorá ho vraj “učí stať sa človekom”, dnes oprávnene zapadá prachom.

Jeden z najlepších básnikov, akých slovenská zem nosila, prekladateľ Verlaina, …s mimoriadne negatívnym politicko-kultúrnym odkazom. Možno zachránil pár ľudí (nie z transportu), ale pred úplným vyhodením z práce, ale nepochybne nesie pred históriou  zodpovednosť za dvadsaťročné zadusenie slovenského umenia a kultúry. Básnik, ktorý napísal: Ideme, letíme, rúcame pagody, orieme, sejeme často i do vody… Len to nám odkázal.

 

Čo nám zanechali tieto osobnosti, slúžiace komunistickej idei, na čom sme mohli stavať, plejúc po roku 1990 burinu, ktorou zarástli police v knižniciach a dramaturgické plány výstav, koncertov, divadiel a  filmov? Čo zanechalo nezmazateľné stopy v kultúrnej atmosfére, ktorá sa nestratila ani po 30 rokoch? Tie haldy kníh, ktorých hodnota sa nerovnala ani cene papiera, na ktorom boli vytlačené? Alebo nám môžu slúžiť ako príklady zmárnených talentov, ktoré sa predali za misu šošovice a za pár metálov, ktoré dávno skorodovali? Kultúra nezahynula ani v tých cenzúrou obmedzovaných časoch a niečo sa prešmyklo cez ich ruky. Ale mohlo toho byť nepomerne viac a najviac je nám v KK ľúto, že sa dodnes nepodarilo nadviazať na medzinárodné kontakty. Sme stále len neznámym Slovenskom a to dokonca dnes aj v Čechách. Bohatý mečiarovský privatizér nie je dostatočným vývozným kultúrnym artefaktom.

 

Noví ministri kultúry stáli  v roku 1990 pred množstvom problémov.

1. Ako rýchlo sa dá nadviazať na hodnotu, ktoré pre tvorivých ľudí predstavuje sloboda po 60 rokoch brzdenia kultúry pomocou cenzúry, autocenzúry, dirigizmu na základe dvoch totalitných ideológií? Ako sa dá zbaviť vyučeného strachu zo slobody, ak ste strávili polku života za mrežami železnej opony?

 

2. Kam sa zatiaľ poberal svet, ktorému by sme sa mali skokovo prispôsobiť? Ako vyzerajú nové trendy v európskej a svetovej kultúre, s ktorou sme nemali desiatky rokov tesné kontakty?

 

3. Čo si počať s rezíduami ľudáctva a socialistického realizmu v hlavách umelcov, kňazov, učiteľov, aktivistov?

 

Prvým skutočným ministrom kultúry bol mgr. Ladislav Snopko, archeológ a známy aktivista a organizátor kultúrneho života. Ešte v 80 rokoch 20.storočia organizoval pre mladé publikum Koncert mladosti, Blues na Dunaji, Folkfórum, Gitariádu, ktoré rozhodne nepatrili medzi ideologicky posvätené akcie. Do funkcie ministra nastúpil ako kandidát slovenskej Verejnosti proti násiliu. Vkročil vlastne do jamy levovej, snažil sa nielen vytvoriť nové štruktúry ministerstva a financovania kultúry, ale založil aj prvý grantový systém Pro Slovakia. Dodnes organizuje kultúrne eventy a vyjadruje sa kompetentne ku kultúrnej politike štátu a jeho argumenty by mali byť vypočuté v budove MK SR. Povedal: Pevne verím, že sa aj k tomuto dostane obyvateľstvo Slovenska, že začne veriť samé sebe, svojej kultúre a svojím dejinám, lebo toto sa ešte neudialo.“”

 

Po voľbách ho vystriedal PhDr. Dušan Slobodník, CSc., slovenský spisovateľ a prekladateľ, kandidát politického hnutia V. Mečiara HZDS.

Jeho životopis presne vyjadruje verš Ľ. Feldeka „esesák sa objal s eštebákom“. Ako mladík vstúpil v roku 1944 do Hlinkovej mládeže a zúčastnil sa  kurzu pre diverzantov vedeného nemeckou tajnou službou v Sekuliach. V roku 1945 bol zatknutý sovietskou vojenskou kontrarozviedkou SMERŠ a sovietsky vojenský súd  ho odsúdil podľa na 15 rokov nútených prác v sovietskych gulagoch. Po Stalinovej smrti bol prepustený a v decembri 1953 sa vrátil ako presvedčený komunista na Slovensko. Bol aj riaditeľom Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied. Kultúrna obec protestovala proti človeku nielen s takou minulosťou, ale aj proti jeho politickým krokom a mimoriadnej arogancii, s akou vystupoval proti svojim kritikom, vedomý si sily politickej strany HZDS. Pre kultúru na Slovensku nezanechal nič, čo by sme mohli spomenúť, ale mal nasledovníka, Mudr Ivana Hudeca, ktorý nastúpil na post ministra po  krátkom intermezze slovenského herca  Ľuba Romana. Roman sa snažil o zreálnenie rozpočtu ministerstva a o reformy v tomto duchu, ale niekoľko mesiacov vo funkcii mu nestačilo zanechať hlbšiu stopu.

Vláda politickej strany HZDS nad kultúrou bolo 6 ďalších zmárnených rokov, ktoré skončili neslávne v momente, keď dr. Hudec utiekol s kabátom na hlave pred protestujúcimi a nahnevanými hercami slovenských divadiel.

 

Od októbra 1998  po parlamentných voľbách, ktoré síce vyhralo HZDS, ale nebolo schopné zostaviť vládu, sa do MK SR dostali noví ľudia. Ako prvý Milan Kňažko, známy herec a moderátor protestov z roku 1989, ktorý pár mesiacov podporoval Mečiarov režim, lebo mu sľúbili, že bude ministrom zahraničných vecí, čo aj splnili, ale nakoniec sa pred voľbami v roku 1998 spojil s protimečiarovskou opozíciou a pomohol zostaviť vládu zmeny Mikuláša Dzurindu. Ako minister kultúry na príhovor jedného z najlepších bibliografov Národnej knižnice a Matice slovenskej doc. Miloša Kovačku urobil politicky nebezpečný, ale potrebný krok a vyňal s pôsobnosti Matice Slovenskú národnú knižnicu. Bohužiaľ, M.Kňažko dodnes nenapísal žiadnu správu o svojom pôsobení v MK SR na rozdiel od jeho nástupcu, Doc. PhDr. Rudolfa Chmela, DrSc., pedagóga,  literárneho vedca, hungaristu a  česko-slovenského veľvyslanca v Maďarsku. Prezidentka Zuzana Čaputová ho ho vyznamenala Radom Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu. Po dlhej dobe sa ocitol vzdelaný demokrat – intelektuál a autor mnohých kníh o slovenskej politike a kultúre na poste ministra. Ani jemu sa však nepodarilo urobiť v tomto zaprášenom ministerstve zásadnú reformu štruktúr ministerstva a podriadených kultúrnych inštitúcií. Ale oplatí sa listovať jeho knihami, napríklad z vydavateľstva Kalligram v knihe Slovenský komplex: “ Pri všetko svojom liberálnom presvedčení o tom, že každý si je tvorcom svojho šťastia predovšetkým sám, nazdávam sa, že pri starostlivosti o kultúru by sa aj náš štát mal približovať štandardom, ktoré sú vo vyspelých krajinách Európskej únie celkom prirodzené.”  Alebo: “…kde sú kultúra, umenie, vzdelávanie, veda, základné atribúty vlastenectva ( teda identity).” Ďakujeme, pán profesor.

 

Na jeden rok ho vystriedal Ing. František Tóth, ktorý stihol zaviesť populárne a úspešné kultúrne poukazy, spôsob financovania kultúrnych inštitúcií so zapojením žiakov škôl, ktorí ich navštevovali. Nechce sa nám vyhľadávať, kto všetko ich nakoniec pomohol zrušiť, keď udal ministrovi, že za poukazy sa chodí aj na  – predstavte si! – americké filmy. Zdvihla sa vlna pobúrenia správne orientovaných občanov a nastupujúca vláda Smeru a M.Maďarič sa s chuťou vyvŕšili na chudiatkach kultúrnych poukazoch a odvtedy až podnes sa všetci v MK SR dušujú, že vydajú poukazy, až keď budú môcť “zabrániť potenciálnemu zneužívaniu Kultúrnych poukazov, zároveň by mal (systém zrejme) byť flexibilnejší a najmä transparentnejší”. Koľko rokov už hľadajú ten systém?

Najväčšiu stopu modernizácie mohol v MK SR zanechať v kresle ministra mgr. Marek Maďarič, ktorý nastúpil po parlamentných voľbách v roku 2006. S krátkym intermezzom ministra mgr. Daniela Krajcera bol vo funkcii 10 rokov. Vyštudovaný scenárista, dramaturg a politik, ktorý bol dokonca v silnej pozícii podpredsedu strany Smer. V roku 2002 pôsobil ako vedúci mediálneho a tlačového oddelenia strany SMER – sociálna demokracia. Nikdy nevysvetlil, prečo v roku 1988 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, ktorá rozhodne nebola nikdy blízko sociálnej demokracii a to ho diskvalifikovalo v očiach mnohých ako človeka, ktorý nesleduje, alebo nevie odhadnúť spoločenský vývoj ani rok vopred. Je možné, že mu išlo len o kariéru, čoho  dôkazom sú roky príprav politických kampaní pre stranu. Napríklad aj tú pred vstupom SR do EÚ, ktorú Smer zobrazil ako budúcnosť Slovenska s holými detskými zadočkami.

Počas svojej činnosti trávil, bohužiaľ, viac času v centrále Smeru, ako v budove MK. Pozitívnym výsledkom zostáva pomerne dobre spracovaný autorský zákon, implementácia európskej smernice a dva fondy, ktoré boli za jeho vlády vytvorené v zmysle arm-length princípu. Pre spravodlivosť treba dodať, že neboli jeho iniciatívou, ale presadili ju umelci v oblasti audiovízie a pani Zora Jaurová so spolupracovníkmi pre umenie. Žiaľ, zákony o fondoch neumožňujú dva dôležité procesy – jedným je evaluácia fondov, vyhodnotenie efektívnosti ich činnosti a teda aj poučenie sa, čo treba robiť inak a druhým je nemožnosť vstupu súkromných investorov do podpory slovenskej kultúry, pretože tzv. fondy sú vlastne len pokladnicami, v ktorých umelci a tvorcovia dostávajú finančnú podporu bez ohľadu na to, či ich projekty prinesú pre nich aj významnejší finančný zisk.

Najväčšia škoda pre kultúru počas jeho vlády v MK vznikla pri digitalizácii národného kultúrneho dedičstva. My vo Via sa dokonca domnievame, že škodu možno v najmä v prípade digitalizácie Národnej knižnice v Martine vyčísliť sumou 40 miliónoc eur. Pritom 18 mesiacov ministra D. Krajcera aspoň zabránilo ešte väčšej škode, alebo korupcii. Mnohokrát sme na túto skutočnosť upozorňovali, ale MK SR ani kultúrna obec nereagovala a dodnes nereaguje ani na korupciu, ani na obrovské straty, ktoré vznikli v SNK. Je to ďaleko kdesi v Martine a ide len o originály nášho kultúrneho dedičstva, napríklad Štúrovcov. A to dnes už nikoho z kultúrnej obce nezaujíma. í

Podrobnejšie hodnotenie ministra M.Maďariča ( 20 strán) nájdete na ……..

 

Po demisii M.Maďariča, ktorý odstúpil po vražde novinára J.Kuciaka a jeho snúbenice, nastúpila do kresla ministerky kultúry prvá žena – mgr. Ľubica Laššáková. Neznáma regionálna politička, ktorá študovala na Katedre rozhlasovej a televíznej žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, pracovala v regionálnej redakcii Slovenského rozhlasu a vstúpila do politiky na samosprávnej úrovni v roku 2013. Ako členka politického subjektu Hlas sa v Bratislave  v očiach kultúrnej obce neuviedla príliš pozitívne. Ministerstvo pod jej vedením rozhodlo o zastavení dotácií pre LGBTI organizácie a v máji 2019 výrazne znížilo rozpočty pre prioritné projekty Slovenskej národnej galérie a bratislavskej Kunsthalle. Po celé dva roky preferovala výlučne folklorizmus v duchu svojej provinčnej tradície. Výsledkom jej pôsobenia bolo prehĺbenie  frustrácie celej kultúrnej obce., ktorá pokračuje aj po nastúpení novej ministerky z politického subjektu OĽANO a ďalšej nepripravenej političky, ktorá sa zoznamuje s aktivitami MK SR až po nastúpení do funkcie. Zatiaľ stihla odovzdať prestížne múzeum Slovenského národného povstania do rúk vojakov. Lebo SNP bolo pre ňu a jej tím zrejme len vojenskou akciou a nie civilizačným postupom Slovenska na európskom parkete.

Via Cultura sa po celý čas snažila a snaží o evaluáciu jednotlivých ministrov a výsledkov ich aktivít na poste MK SR, ale zápasíme so zásadným  problémom. Neexistujú programy jednotlivých ministrov pred nástupom do funkcie v rezorte kultúry. Politici ich vyťahujú ako králikov z klobúka na poslednú chvíľu a samotní “králici” potom po štyri roky žmúria oči do slnka problémov v kultúre, o ktorých ani netušili, krčia plecami pred prosebníkmi a kritikmi a behajú v kolese konfliktov od rána do večera a tak po nich nezostávajú žiadne profesionálne hodnotenia ich počinov, ak nerátame hnevlivé články v novinách a rozhorčené reakcie kultúrnej obce. Ale kultúrna obec po nich nevyžaduje, aby napísal svoje hodnotenie predtým, ako opustia budovu Tatra banky, alebo aspoň zvolali tlačovú konferenciu, kde by sa vyspovedali zo svojich hriechov. Aj to by pomohlo, aby každý nasledujúci “králik” alebo “králička”? (v tomto vám nepomôže ani jazyková poradňa) nezačínala od nuly, alebo v lepšom prípade od rušenia štruktúr svojich predchodcov. Programy politických strán pred voľbami nie sú nápomocné, pokiaľ sa dočítate až po poslednú stranu, kde sa za chrbtom športových úspechov krčí naša popoluška kultúra. Predsavzatia, čo mienia urobiť v kultúre, sú alebo príliš vágne, neurčité, alebo dokonca smiešne a najmä mnohokrát nerealistické a populistické, akoby politici predpokladali, že sa nebudú musieť uchádzať o malé, politicky bezvýznamné ministerstvo s mikro rozpočtom. Ani kultúrna obec zmysluplné programy od strán nevyžaduje, lebo sa upäla len na jeden bod -  “dajte nám viac peňazí na kultúru”. Pripomína to situáciu s Ministerstvom školstva SR, kde všetky debaty o potrebných reformách vzdelávania nakoniec skončia žiadosťou – “dajte viac peňazí na platy učiteliek a učiteľov” a ….uvidíte.

Už Nietzsche napísal:

Človek potrebuje ilúziu, aby nezomrel od pravdy. A jediné, čo nám pomôže to vydržať, je umenie. Nie je to útek od pravdy, ale taká forma jej predstavenia, ktorá pravdu urobí znesiteľnou. Umenie je to svetlo a herbert – je veľká priepasť medzi nami a svetlom.

Čím sa vlastne MK SR zaoberá?

MK zodpovedá okrem iného za činnosť 31 – slovom tridsaťjeden -  kultúrnych inštitúcií tak rozdielnych ako Národné múzeum,  Žilinský symfonický orchester, ÚĽUV a SĽUK. Pokus o decentralizáciu v dobách vládnych reforiem sa teda veľmi nepodaril. A to vo Via poznáme niekoľko desiatok regionálnych kultúrnych inštitúcií pod samosprávami, ktoré si neprajú nič iné, len sa  vrátiť späť pod krídla ministra. Pre porovnanie – české MK spravuje podobný počet inštitúcií od múzea v malom meste na Morave až  po Národní divadlo. Tradícia nepustí.

Také Dánske kráľovstvo, ktoré je počtom obyvateľstva porovnateľné so Slovenskou republikou má Ministerstvo kultúry, ktoré je zodpovedné za kultúrne dedičstvo, umenie, šport a médiá. Spravuje aj 4 kultúrne nadácie, 7 umeleckých vysokých škôl, kráľovskú knižnicu a ešte jeden fond. Trochu rozdiel, však?

Ďalšia z porovnateľných krajín je Nórsko. Má, samozrejme, ministerstvo kultúry a ,čuduj sa svete, rovnosti – “equality”. Podporu modernizácie hodnotového systému štátu a snahu vymýtiť pomocou umenia prejavy diskriminácie považuje za neoddeliteľnú súčasť kultúry. My vo VIA súhlasíme. Okrem toho je zodpovedné za autorské práva, médiá, šport a dobrovoľníctvo. Teda aj mimovládne organizácie, ktoré tak ležia v žalúdku mnohým našich spoluobčanom. Peniaze dostáva aj od Norsk Tipping, inštitúciu pre kontrolu štátnych lotérií, ale aj tých v súkromných rukách. Spravuje aj 14 podriadených organizácií od antidiskriminačného tribunálu cez ochranu kultúrneho dedičstva, kde patrí aj Národná knižnica a archív a známy nórsky Filmový inštitút. Jeho štruktúra a systém fungovania sme dobre poznali, keď sme analyzovali možnosť vzniku Audiovizuálneho fondu.  Škoda, že MK zahodil do kanála niektoré prodstavy podľa tohto vzoru. Najmä rozdelenie zodpovednosti za vznik dobrých diel.

Úprimne, už roky sa čudujeme, že naše MK je zodpovedné za “kreatívny priemysel” Teda aj “kultúrny priemysel”, ale to nám nezdvihlo mandle. Zato starostlivosť o kreatívny, teda zrejme tvorivý a k tomu ešte priemysel áno. Ako sa oň stará? Pýtali sme sa dookola a odpovede boli väčšinou typu pokrčenia ramenami a tak si dnes myslíme, že mať kolonku kreatívny priemysel bolo pred takými desiatimi -. pätnástimi rokmi veľmi populárne a niekto to dopísal do úloh MK, aby sme boli modernejší  a už to tam zostalo. Niežeby sme si nevedeli predstaviť skutočnú podporu kultúrnemu dianiu, ktorá by bola aj výnosná, ale radíme, aby si túto kolonku MK zo svojej stránky radšej stiahlo. Niekto by sa mohol spýtať na zisky  a kde sa objavujú v rozpočte MK. Inak sa neprestaneme chytať za bruchá.

Kultúrne dedičstvo

Slovensko je krajina, ktorá sa prehýba pod pamiatkami. Vykopávky v Bojnej, románske ruiny, stredoveké mestá, gotické kostoly, renesančné paláce, synagógy, každé údolie, nehovoriac o mestách má svoje pôvodné stavby, opevnenia, kostoly, a to v každej väčšej dedine aspoň dva. Dve svetové vojny, ktoré pochovali originálne pamiatky  u našich severných susedov, boli k Slovensku mimoriadne láskavé. A keďže ich máme toľko, tak sme si my sami pomohli a zbúrali sme aspoň niečo, aby sme sa nemuseli pod nimi naozaj prehýbať. Ale zostalo ich ešte dosť, aby sme mali problém poriadne ich katalogizovať a najmä rozhodnúť, čo zachovať, čo zmodernizovať a čo (nedajbože) privatizovať. Len čo sme sa rozhodli to urobiť, zrazu sa ukázalo, že pamiatkou chce byť všetko. Dnes aj staré fabriky. Naozaj nemusíme zbierať staré tehly zďaleka ako Poliaci z vybombardovaného Štetína, aby si znovu postavili v 70. rokoch 20.storočia Kráľovský palác vo Varšave.  My sme dobrovoľne zbúrali bratislavské podhradie a postavili štvorprúdovku 6 metrov od gotickej katedrály. Veď ich aj tak máme bezpočet. A dosiahli sme komunistický cieľ oddeliť katedrálu od Hradného vrchu a vtedy hlavne centrum náboženstva od sídla parlamentu.

Komunistické plány na zbúranie tých starých nepotrebných rárohov, postavených v zlých vykorisťovateľských časoch, slávili našťastie len čiastočné úspechy. Ako príklad sa dá uviesť štiavnické svätotrojičné námestie, ktoré našťastie zostalo stáť a plán komunistického primátora zahynul na nedostatok búračov a alkoholu na mestských schôdzach.  Ale podarilo sa aspoň vysťahovať z neho ľudí a rozkradnúť vždy aspoň polovicu stavebného materiálu, ktorý bol určený na nevyhnutné opravy. Zato z neho vyrástol les viliek pod Kalváriou a cestou zobrali aj jednu z ranno barokových kaplniek a pár artefaktov, ktoré si noví majitelia hrdo zavesili na dvere novej garáže. Ale Holíč to stihol. Zbúral si polovicu historickej zástavby, takže zo sídliska do aleje cisárskeho paláca je to čoby kameňom dohodil. Čo asi rozhodlo, že aj palác nezbúrali, len ho vyplienili a znehodnotili celé okolie? Nakoniec, zo slávnych bratislavských záhrad, ktoré chodila obdivovať celá Európa, tiež nezostal kameň na kameni.

Po zmene režimu v roku 1989 sme si počkali na ďalší zmysluplný krok v kultúrnej politike až po roku 2003, kedy za ministrovania pána Chmela vznikol projekt, ktorý viac.menej funguje dodnes – grantový systém Obnovme si svoj dom. (Len tie stále sa predlžujúce termíny rozhodnutí!) Má aj príznačný názov, ale nepodarilo sa nám nájsť jeho autora. Áno, všetky “stariny” i ruiny sú naším domovom, naším dedičstvom. Zrúcané, rozkradnuté, poškodené, ale naše. Aj keď ich stále neprijímame do našej národnej rozprávky, moderne povedané do našej narácie. V nej sme my, Slovač, len tí z podzámčia, z chalúpok, kde sme mali všetci vyrastať aj so zvieratami a bez umývania sa. Zrejme aj Ežo Vlkolinský. V zámkoch a kaštieľoch boli vraj len tí cudzí, čo k nám nepatrili a nepatria.  Ujúkali na holiach? Zaháňali sa valaškami? Ískala ich mater a vyberala im vši zo štice? Ak nie, tak to nie sú Slováci, ale akýsi skaderuka skadenoha. Veď aj naša pokroková mlaď v 80.rokoch, ktorá potom zasadla do parlamentu, neopravovala kaštiele, ale senníky, aby aspoň polia s nimi vyzerali ako za čias poddanstva podľa romantických fotografií pána Plicku. Ktorý pre nás, Čech jeden, romantiku našej vlasti vlastne objavil. Dodnes sa na ňu pozeráme jeho očami a nie našimi. Neveríte, Pustite si Zem spieva.

Problémom pamiatok je, že ich stále sami ničíme aj po nákladných opravách tak, ako sme boli desaťročia zvyknutí. Veď mnohí starí otcovia majú ešte doma v skrini za tú rabovačku kultúrneho dedičstva metále. A nakoniec, čo do tých veľkých budovísk dať? Sú  obrovské a  tak nepodobné chalupám a nízkym verajám dverí, kde sme si zvykli skloniť hlavy. Čo tam, preboha, dať? Toľko galérií a múzeí ani nepotrebujeme. Ktoré teda premeniť na moderné obydlia? Na tom sa ako národ nezhodneme. Síce sme ich zničili a fest, ale nikomu nedovolíme, aby si ich upravil pre seba. Nech patria všetkým. Aj preto ich, premenené podľa amerických filmov, moderní zbohatlíci, ktorí sa k nim dostali v dobe “kešu”, ukrývajú za nepreniknuteľné ploty.

A tak opravujeme, niekedy aj bez plánu, čo v Národných kultúrnych pamiatkach bude a najmä kto sa o ne bude ďalej starať. Len v posledných dvadsiatich rokoch sa objavujú Kalvárske fondy, Gotické cesty, opravené drevené chrámy za Svidníkom, a mnohé iné občianske iniciatívy, ktoré začínajú meniť nielen pamiatky, ale aj myslenie ľudí okolo nich. V mene ich záchrany pred nami samými. Akú zásadnú úlohu v tom hrá MK SR okrem strihania pások a vyhlasovania cien? Zatiaľ sa stará o to, aby boli terchovské muziky, goralské spevy a podobne zapísané aj v zahraničí a v UNESCO ako naše pamiatky.

Nuž veru, dozrel čas zmeniť tú našu starú romantickú rozprávku. Ale chcelo by to iné postavenie MK vo vládach a iných ministrov a ministerky.

médiá a autorské práva

Úloha a poslanie MK, ktoré nám roky a aj dnes pripadá ako jedna z dôležitejších, je určovanie priestoru pre všetky média, udržiavanie slobody prejavu a vyjadrovania sa aj za cenu nepochopenia, naprávanie chýb z minulosti (a že ich je!) a v tomto prípade skutočne osvetové pôsobenie  s cieľom naučiť občanov vážiť si slobody, ku ktorej sme sa dostali (väčšina netušiac) a ktorej významu veľká časť našich spoluobčanov nerozumie a preto ju, možno aj nechtiac, ohrozuje. Dnes sú to najmä sociálne siete plné nezmyslov, ktoré sa osídľujú rýchlosťou svetla v ich mozgoch a dokonca ich zabíjajú.

Ak si myslíme, že ľudia podliehajú klamstvám a manipuláciám len dnes, prikladáme rozhovor starogréckeho filozofa Sokrata s Glaukonom (to je ten nevidiaci, ktorý dal meno ochoreniu očí). Títo dvaja diskutujú pred naším letopočtom o otázke, prečo ľudia veria hlúpostiam, majú predsudky a podliehajú v našom modernom vyjadrení propagande. Sokrates hovorí, že sa to deje, lebo žijeme v tme, pozeráme sa na film a myslíme si, že to, čo uzavretí v tme vidíme, je skutočnosť. A nestačí len otvoriť okná, dvere a vyjsť na dvor. Mimochodom, aj Platón, tiež pred.n.l., nás vystríha, že to nestačí. Lebo keď vyjdeme z tmy na svetlo, sme oslepení a keď sa potom vrátime do tmy, nič nevidíme. Sokrates pokračuje: Ľudia majú oči, poznajú pravdu, ale nedokážu s ňou žiť. Pozrieť sa pravde do očí si totiž vyžaduje odstup. Zmeniť priestor, zmeniť život, a až potom pochopíme, čo je skutočné. A na to, aby sme to podstúpili, potrebujeme spoznať kriticky prepracovanú znalosť o našej minulosti.

Zmeniť spôsob myslenia a nazerania na svet nám pomáha literatúra, príbehy, potom spracované v televíznych programoch, vo filmoch, ale aj v popkultúre a výtvarnom umení, sprostredkované cez médiá všetkých druhov, ktoré máme teraz k dispozícii.Preto sú v niektorých európskych štátoch MK zodpovedné za programy proti dezinformáciám a cudzej propagande, pretože bez zapojenia kultúry, umelcov a kultúrnych inštitúcií, medzi ktoré patria aj médiá, sa ďaleko nedostaneme. MK už mala mať dávno vypracované – veď stačí skopírovať staré návrhy, ktoré neprijal minister Maďarič – pravidlá na ochranu novinárov pred útokmi z domácich kruhov a najmä zahraničných centrál a požadovať, aby prijaté zákony boli aj kontrolované a ich implementácia sledovaná.

Mimochodom, koľkokrát sme upozorňovali, že síce máme obrovské množstvo “kultúrnych” časopisov (napríklad aj Slovenské národné noviny Matice slovenskej, ktoré si obhajujú pozíciu najľudáckejšieho a proti európskeho periodika, tiež plateného z našich daní a idúceho proti oficiálnej politike štátu), ale mienkotvorný časopis, alebo noviny, ako bol Kultúrny život, nemáme. Kultúrny dvojtýždenník k nim nepatril a Plus 7 dní sa neráta. Žiaden príčetný minister sa do tejto strategickej úlohy MK nepustil. My vo VIA dlhodobo na to upozorňujeme….  Ako chceme bojovať s hydrou, ktorej po odseknutí jednej hlavy narastú tri, ako o tom boli starí Gréci presvedčení, keď kultúra nemá okrem pár výstrelov na sociálnej sieti nástroj, ako ovplyvňovať verejnú mienku smerom, ktorý potrebujeme na to, aby Slovenská republika zostala európskym moderným štátom a z ktorej by mladí ľudia neutekali za lepším.

Problémom, ktorý riešili všetky vládne zoskupenia je spôsob financovania verejnoprávnych médií. Teda dnes už vlastne len RTVS. Koncesionársky systém, ktorý funguje v niektorých štátoch, napríklad vo Veľkej Británii, nikdy u nás nebol skutočne predávanými koncesiami. Po reforme M.Maďariča platíme za elektrické zásuvky. Tento projekt funguje celkom spoľahlivo v štátoch EÚ, ale u nás ho MK obalilo toľkými populistickými výnimkami, že jednoducho nenapĺňa rozpočet RTVS natoľko, aby bolo od politikov nezávislé. To M.Maďarič, ktorého tým v MK zle spočítal, koľko vlastne podľa nového “zástrčkového” zákona RTVS dostane , zachraňoval svoj tím dotáciou a aby dostál svojej populistickej povesti, obalil obyčajný prísun peňazí požiadavkou, aby boli len na “národné” programy. Dosť sme sa bavili, ako pracovníci RTVS vymýšľali, čo všetko môže byť “národné, aby boli v Smere spokojní a ich voliči to oceňovali. Tento stav, kedy vedenie RTVS nevie, koľko financií dostane každý rok a koľko bude musieť vyžobrať vo vláde a hlavne, čo za to bude musieť sľúbiť, naďalej trvá. A obyvateľstvo platí novú daň a hoci ide o pár eur, každý príčetný politik si rozmyslí, či zdvihne túto daň aspoň o jedno euro, alebo zruší výnimky. Hnev majiteľov tatranských hotelov by ho mohlo stáť miesto v politike.

A tak celý čas hráme hru, že máme nezávislé verejnoprávne médium a zároveň všetci vieme, že nezávislé nie je ani náhodou. Priznať verejne tento problém a presadiť iné riešenie je úlohou MK SR a jeho osadenstva. Ale chce to skutočného politika na jeho čele a nie “poseroutku”.

Cirkvi

Moderne mysliaci arcibiskup katolíckej cirkvi v Lodži Grzegor Rys napísal v časopise Tygodnik Powszechny: (VIA preložila, lebo dnes už ani intelektuáli poľštine nerozumejú, na rozdiel od Hodžu).

 

“V našej kultúre sme došli do momentu, keď sa nám všetkým zdá, že žijeme v kresťanskom svete. V každej dedine sú najmenej dva kostoly,  aj naša popkultúra má znaky a kódy kresťanské, máme strany, ktoré sa volajú kresťanské, plno charitatívnych kresťanských organizácií. V tomto kresťanstve rozprávame o tom, aké máme potreby, očakávania a že rozhodujeme o tom, čo je slušné a čo nie. Ale kresťanstvo to nie je, kresťanstvo je stretnutie s Ježišom, osobné, intímne stretnutie s Ním”. A pokračuje, že pokiaľ sa nezbavia Poliaci masového katolicizmu, bude to koniec kultúrneho fenoménu kresťanstva v krajine. Masový katolicizmus skončil, pritvrdil arcibiskup.

 

U nás podobne zmýšľajúcim biskupom a kňazom cirkevná vrchnosť zalepila ústa, alebo ich jednoducho vyhodila oknom, von zo spoločenstva. Zrejme  sa snažia prežiť obdobie zmien a tešia sa na návrat do “starých časov”. Kto im vysvetlí, ak nie tí, čo ich platia, že tie časy sa už nikdy nevrátia? Hoci, keď sa pozrieme na dnešný Irán, nevieme, nevieme. Tam sa to podarilo. Chcú sa kresťanské cirkvi učiť u islamistov a ajatolláhov, ako sa vrátiť do 17.storočia?

MK SR sa úlohy modernizácie kultúrnej atmosféry v štáte a v kultúre, do ktorej neoddeliteľne patria aj náboženstvá, nemôže zbaviť. Presne tak ako aj presadzovania rovnosti príležitostí a rovnoprávnosti občanov pred zákonom, plánov na obranu ľudí všetkých vyznaní a rás pred diskrimináciou a ponižovaním. Túto úlohu by sme si v MK vedeli lepšie predstaviť ako podporu kreatívneho priemyslu. Síce z nej neplynú úžasné zisky, ako z toho priemyslu ( len kde to skrýva rozpočet MK?), ale zato mení celé kultúrne nastavenie v krajine  a modernizuje ju. Dokonca tvorivo, to sa nevylučuje.

Nevieme sa zároveň zbaviť pocitu, ktorý sme vo VIA nabrali po rokoch čítania slovenskej literatúry a konečne aj vydania necenzurovanej Lajčiakovej knihy Kultúra (MK na tom nemá žiadnu zásluhu, samozrejme), že Slovensko je okrem Trnavy kultúrne protestantské. Okrem Bernoláka sa už v našich učebniciach spomínajú len protestanskí kňazi a ich deti, dokonca aj ich vzdelané dcéry. Ak chcete ako príklad – Timrava. Ešte aj komunista, predseda Matice a mečiarov podporovateľ Vladimír Mináč bol po pár vodkách protestant. Naše pôvodné kultúrne centrum Martin sa protestantmi predsa len hemžilo. A to po stáročiach krvavej rekatolizácie a pôsobenia jezuitov. Sú to tvrdé nátury, tí protestanti augsburského vyznania.

 

Možno našim problémom v kultúre je aj tá hlboká a nepomenovaná priepasť medzi väčšinovým panujúcim náboženstvom – katolicizmom a kultúrnym protestantizmom, v ktorom sme vychovávaný v školách. Dokonca aj za komunizmu. Toto je naša úvaha, ktorá nám nedá spávať už veľa rokov. Diskusia príde?

Štátny jazyk, zahraniční Slováci a menšiny

Kto by si dnes pamätal parlamentné rozpravy a výkriky pred NR SR v obrane slovenčiny. Mnohým sa totiž prisnilo, že je ich materčiny ohrozená. Zabudli, že je ohrozená najmä nimi sami, pretože ju neovládajú.

Z toho plynie poučenie aj pre kultúrnu obec a MK. Musíme sa naučiť, keď máme vlastný štát, rozlišovať, čo je a bude aj v budúcnosti dôležité a čo sú len výstrely do vzduchu nevychovaných ľudí, ktorí neovládajú svoje emócie: Aj keď práve oni môžu dokonca prispieť k vytvoreniu nových predpisov a zákonov, ktoré dokonca škodia priamo im.

Medzinárodná spolupráca

Na tento odstavec sme sa najviac tešili, lebo v ňom nemáme  o čom písať. Po Milanovi Hodžovi sme už nemali nikoho, kto by bol medzinárodne uznávaný a známy. Kto z ministrov a ministeriek bol pozvaný na medzinárodnú konferenciu, kde vystúpil ako prvý s hodnotným prejavom v cudzom jazyku – napríklad vo francúzštine? Pravda, ovládal ju Milan Kňažko, ale nikde nenájdete ním napísaný prejav pre zahraničie, ktoré by bolo citované. Raz do roka chodil M.Maďarič do Paríža do UNESCO. Čítali ste niekedy jeho prejavy? A pritom on takých prejavov v slovenčine bol občas schopný. A bez papiera. Profesor R.Chmel isto vystupoval v dokonalej maďarčine v Budapešti. A kde sú na stránke MK jeho prejavy? Prejav Slobodníka v nemčine v Rakúsku neodporúčame radšej publikovať. Hanba nech pozostane v rodine. Ale nemčinu mal slušnú. Len ten obsah. Ruština? Angličtina? Ako sa chceme prezentovať vo svete ako kultúrna krajina, keď politickí  reprezentanti kultúry nie sú schopní povedať aspoň dve slová navyše k rýchlo naučenému Herzlich Willkommen? (Boli sme svedkami)

Problémom slovenskej kultúry smerom von je jej zatienenosť a neviditeľnosť. Tienia nás kultúry našich susedov, ktorí majú v zahraničí známych reprezentantov a fakt neviditeľnosti. Naši umelci a literáti nemajú jedinú naj svetovú cenu za svoju tvorbu. Oskar za film, ktorý natočil aj český režisér Klos, nestačí. Pre známosť kultúry vo svete je najdôležitejšia literatúra. Skrátka, na počiatku je SLOVO.

Od neho sa totiž odvíja celá audiovízia i divadlá. Literatúra prináša témy aj pre iné druhy umenia. Potrebujeme silnú a dobre dotovanú literárnu obec, ktorej reprezentant/ka konečne dostane Nobelovu cenu, alebo aspoň Man Booker Prize. Slovenská kultúra nemá žiadnu. A čo to urobí s celou kultúrnou obcou a so známosťou národnej kultúry, sa môžeme teraz presvedčiť u našich severných susedov, kde spisovateľka Oľga Tokarczuk získala obidve

 prestížne ocenenia za svoju tvorbu, za tie Knihy Jakubove a podobne. Sme presvedčení vo VIA, že máme také spisovateľky a možno aj spisovateľov, ktorí by dokázali také knihy napísať. Poviedky na to nestačia. Tie oceňujeme čím ďalej, tým viac len našou domácou cenou Anasoft litera. Na ich napísanie nepotrebujete dva roky, ale môžete normálne chodiť do roboty, aby ste sa uživili. Lebo literatúra na Slovensku nikoho neuživí. A tu by mala byť viditeľná úloha Ministerstva kultúry. Ak by bola jedna osobnosť tak známa a prekladaná po celom svete civilizovanom svete, budú známi a vyhľadávaní aj jej súputníci v národnej kultúre. Ak si myslíte, že k tomu, aby niekto získal Nobelovku, nepotrebujeme plán a poriadnu dávku kultúrnej diplomacie, ničomu nerozumiete. Len prosím, nevyberajme zase niekoho, kto niekedy z mladíckej nerozvážnosti  napísal oslavnú báseň na Tisa. To neprešlo a už nikdy neprejde.

Potrebujeme nové a príťažlivé príbehy (moderne story) a nielen pre zahraničie. Aj pre nás sú dôležité nové metafory a nové mýty. To by mohli byť témy kampane pre nových záujemcov o kreslo ministra, nemyslíte?

Mohli by sme ešte popisovať a komentovať ďalšie nesplnené zámery a sny, Projekty, ktoré zomreli ešte predtým, než sa narodili, napríklad taký branding SR, ktorý vždy nakoniec skončí na “svojstojnosti”, alebo “svojráznosti”, nazvite si to, ako chcete. A na svetovej výstave v krajine, kde skoro nikto nevie, kde je Slovensko, je najdôležitejšie, aby minister varil halušky. Panebože!

Čo teda vlastne kultúrna obec požaduje od MK SR?

 

Odpoveď je jednoduchá. Väčšina chce, aby im zabezpečilo viac financií na projekty, skrátka bolo plnšou pokladnicou štátneho rozpočtu a dodatkovou peňaženkou dvoch fondoch a grantového systému MK.

 

A aké je postavenie MK v štruktúre vlády SR?

 

Jednoduché. MK so svojím minimálnym rozpočtom nikoho nezaujíma. Nech si tam v kútiku niečo mrmle, my tu predsa riešime miliardy, znie vo vláde. Prečo by mali počúvať nariekanie kultúrnej obce, keď musia myslieť na ministerstvá, ktoré majú niekoľkonásobné rozpočty a mnoho voličov za nimi.

 

Niet čo dodať.

Pokiaľ sa kultúra nestane jedným z veľkých a dôležitých ministerstiev, ktoré bude spravovať umenie, vzdelanie, umelecké školstvo vrátane ZUŠ, šport, diskrimináciu, boj s konšpiráciami a metodicky ovplyvňovať dianie v celej kultúre na Slovensku, Ministerstvo kultúry v tejto podobe je podenkou a takou aj zostane a preto sa žiadna politická sila a nikto príčetný/á nebude oň uchádzať. Howgh!

 

Nové formy komunikácie

Milé priateľky a priatelia Kultúrneho kyslíka.
Po siedmich rokoch vyjadrovaní touto formou našich kritických názorov na minulosť, súčasnosť a najmä budúcnosť politických plánov a reálnych krokov v oblasti umenia, kultúrneho dedičstva a kultúrnych inštitúcií v Slovenskej republike i v zahraničí sme sa rozhodli zmodernizovať naše aktivity a prispôsobiť ich novej móde a novej forme. Pripravujeme inováciu nielen Kultúrneho kyslíka, ale aj našej webovej stránky a opustíme so smútkom aj značku IKP, pod ktorou sme sedem rokov existovali. Celkom náhodou,( určite), pomenoval presne tak isto odchádzajúci minister kultúry M.Maďarič Inštitút kultúrnej politiky v Ministerstve kultúry SR- IKP. Nechávame tak našu značku iste potrebnému IKP v rámci Ministerstva kultúry a budeme naďalej kriticky oceňovať prácu desiatky ľudí v ňom. Kolektívne i individuálne.
Zostávame pod našou najstaršou značkou Via Cultura, ktorú vlastníme už vyše deväť rokov. Mimochodom, jej grafickú podobu nám zhotovil výnimočný majster log, pán Miroslav Cipár a roky sme sedávali pod jeho obrazom, ktorý nám pri príležitosti nového loga daroval. Nikdy na Vás, majstre, nezabudneme a ešte raz ďakujeme.
Zaznamenali sme mimoriadny úspech našej publikácie, ktorá obsahovala najdôležitejšie články z Kultúrneho kyslíka z prvých štyroch rokov vychádzania KK. Pripravíme pre vás aj druhú z ďalších päťnástich čísel KK a veríme, že bude mať u vás podobný úspech. Najmä, keď nové formy našej aktívnosti umožnia publikovať väčšiemu počtu expertov i zapálených amatérov na nových stránkach KK.
Po rokoch schádzania sa v našom sídle v Pistoriho paláci, kde udržujeme aj našu bohatú knižnicu, opustíme aj neustále sa zvyšujúce nájomné v paláci a financie, ktoré platíme Starému Mestu radšej použijeme na primárne účely Via Cultura. Radi vám umožníme zriedkavú rozkoš pre všetkých knihomoľov a v priebehu februára si budete môcť prísť vybrať knihy, ktoré budú u vás v dobrej a užitočnej opatere. Presný termín včas zverejníme na našej FB stránke.
Veríme, že nám ostanete verní a tešíme sa na vás aj v roku 2022.
Váš tím Via Cultura

“Jedine kultúra robí človeka autentickým živým tvorom” – Ladislav Kováč v knihe O zmysle ľudského života

Čo nás zaujalo?

Ešte (stále) Hnusoba Mučí Kultúru

Kým v írskom Galway v uplynulom roku pandémia zhatila mnohé projekty EHMK, jeho hlavná koordinátorka ku koncu obdobia nominácie hlavu nevešia. Odvoláva sa na impulz, ktorý projekt vyvolal, teší sa na jeho kontinuitu a ďalší rast. Na Slovensku naopak, projekt EHMK 2026 dostáva reálne kontúry. Poznáme finálové trio, ktoré po pilotnom projekte na východe Slovenska v roku 2013 zamierilo na opačnú stranu – vítame v užšom výbere Nitru, Trenčín a Žilinu. My len dúfame, že po ročnom kultúrnom fiasku v oblasti podpory kultúry bude EHMK 2026 vládnou prioritou a neskončí ako vládou schválený rok 2020, ktorý (ne)bol Rokom slovenského divadla. Projekty sú ambiciózne, a či už budú Rozvíjať zvedavosť / Cultivating Curiosity, pôjdu von Oknom príležitostí, alebo budúBodom zlomu, sa dozvieme v decembri. Sledujte s nami.

Kto nepôjde na Oscara?

V čase počiatočných príprav tohto vydania Kultúrneho kyslíka v nás driemala pomyselná myšlienka na slovenského, prípadne československého filmového Oscara (pozn. SR v koprodukcii s ČR), keďže v širšom výbere cudzojazyčných hraných filmov sme mali dvoch kandidátov – Správa režiséra Petra Bebjaka a bratsky česká nominácia Šarlatán Agnieszky Holland. V čase editovania tohto vydania však už vieme, že tento rok sa do mesta anjelov necestuje. Hoci naše filmy neocenila najvyšším ocenením filmová akadémia, rozhodne stoja za pozretie. Dostať sa do výberu na konkurenčnom poli celého sveta je predsa len prestíž, tak sa pohodlne usaďte a užívajte si kvalitnú kinematografiu.

Na prečítanie v pandemických nudných dňoch

 Ešte v 90.rokoch vyšlo niekoľko zaujímavých kníh amerických historikov, ktorým nedala spávať tragická i ironická história strednej Európy. Profesor Larry Wolff z New Your University sa zamiloval do Habsburgov, najmä do nášho Ferenc Jóžku. Napísal objemnú knihu o Haliči,(Galícii) a 600 stranovú bichlu o tom, prečo nás západniari považujú za barbarov. Kniha sa volá Inventing Eastern Europe, The Map of Civilization on the Map of Enlightenment. (v 2020 vyšiel poľský preklad).  Popisuje a cituje velikánov 18.storočia, počínajúc Voltairom a končiac Encyklopedistami, ktorý doteraz požívali úctu v našich kruhoch, ale odkrýva pred našimi užasnutými zrakmi vymysleniny a vedecké opisovačky o nás, stredoeurópanoch, ktorý sme pre nich vyzerali ako potomkovia Skýtov (pre nevzdelancov už Herodot považoval Skýtov za ukrutných barbarov), nevzdelaných divochov, skrátka za priestor pre kultúrnu, neskoršie hospodársku a nakoniec vojenskú okupáciu (Napoleon 1812)Oni sa pričinili o rozšírenie predsudkov a mýtov o nás, hoci Voltaire bol najďalej v Berlíne.  Ale pokojne opisoval staré cestopisy a trochu si aj povymýšľal. Nepreháňame to s tými hodnoteniami opísaných diplomoviek?

Fejsbúk sa priam prehýba od rôznorodých umeleckých aktivít, počínajúc od Konvergencií, cez výstavy a výtvarnícke aktivity – napr. Sphéru v Žiline, streamovaním aj ne-stramovateľných vystúpení a končiac odstránením nepotrebných billboardov v Bratislave. Vyberať sa dá. Fb a iné platformy sú, samozrejme, plné aj ne-kultúrnych a nekultúrnych prejavov, ale tie môžeme zablokovať alebo nahlásiť. Nemusíme sa na ne dívať a konzumovať ich. Dokonca sa nad nimi nemusíme ani povinne rozčuľovať. A a tom je zásadný rozdiel medzi totalitným režimom a jeho povinne sledovanými činmi a pravidlami a atmosférou v spoločnosti, ktorá je slobodná. Stačí, aby sme si ten rozdiel uvedomili.

Mimochodom,

všimli ste si nástup žien, speváčok vo svetovej pop-music? Okrem von der Leyen na čele Európskej komisie, Christine Lagarde na čele Svetovej banky, fínskej premiérky Sanny Marin a našej prezidentky si už aj v pope muži neškrtnú? Ženy si odniesli všetky hlavné ceny Grammy. Kde sa podeli muži so svojimi sonórnymi hlasmi, aby nahradili Sinatru, Crosbyho alebo Deana Martina? Presunuli sa všetci do IT?

Kritika v malom

Kde, prosím vás, beriete na to čas?

Všetci ste na NETFLIX. Voľakedy som vedela, že financovali a produkovali Hořící keř, ale dnes je to obrovské množstvo seriálov, nestačím sledovať ani názvy, nie to ešte o čom to je. V mojej bubline sa pravidelne objavuje nevyspatý/á, ktorá zdeľuje, že si pozrel/a 12 dielov naraz niečoho, čo bolo odporúčané. Môžete vysvetliť, ako si viete vyšetriť toľko hodín na seriál, o ktorom nakoniec napíšete, že nestojí za to? Potrebujem to vedieť, aby som mohla držať s vami krok. A ešte, kedy potom čítate knihy?  Kˇuž, ja by som si rada pozrela Full Moon Fleures – servis VOD, ktorý púšťa samé béčkové filmy, väčšinou zlé a nepodarené. A má milióny záujemcov. Pandémia?

Slovníček

Mockumentary, mockument, never heard? A predsa sa s tým stretávame denne. Anglické slovo “mock” už znie ako niečo, čo nie je seriózne, falošné a presne toto je obsah slova moc a k tomu ešte výsmech, fraška. Ak niekto zavesí na sociálne siete mockument, tak to znamená, že nedje o reálny dokument, postavený na faktoch a dôkazoch, ale ide o pascu akéhosi šaša, ktorý sa bude radovať, ako vás nachytal na frašku a ako jej veríte. Áno, klauni sa radujú, že sme sprostí.

 

Pishingoví hackeri

 

Tieto krátke anglické slová majú veľký emocionálny náboj, už len keď ich vyslovíte. Pin, pig, pill, pip, piss, a k tomu pish, čo znamená niečo ako vyjadriť netrpezlivosť, pohoršenie, nevôľu. A keď sa toho chytia hackeri – ani na to už nemáme slovenskí výraz, zostávame len pri zlodejoch, vandaloch, kradošoch, blbcoch – teda niekto, kto sa vám nabúra do vášho internetového účtu a spôsobí v ňom paniku a rozvráti vám celý systém, prípadne niečo ukradne. Občas sme ešte mali fantáziu a našli sme si slovenské výrazy na novodobých nespratníkov – ale to sú všetko slová na 4 slabiky. To sa nedá porovnať s anglickým jadrným slovom – pish, pishing

 

Cancel culture

Nie sme na svete jediní, ktorí sa sťažujú a upozorňujú, že sme sa na kultúru… – doplňte si vlastné vyjadrenia, ktoré vám prídu na jazyk podľa situácie a stavu konta v banke.

Kultúra a umenie  zákazmi produkcií všade utrpeli, ne-virtuálne publikum sedí doma aj s peňaženkami. Nepočuť smiech, vzlyky, potlesk, vidieť len chladnú modrú obrazovku. A keď sa k tomu „prifarí“ odkaz publika – umelci k lopate – zrušenie, škrtanie, odpísanie kultúry je holý fakt. Bez ohľadu na to, koľko ľudí “pracuje! v Ministerstve kultúry.

 

Spillover efekt

 

V podstate nejde o nič iné, ako o známy výrok bývalého predsedu vlády Ruskej federácie Viktora Stepanovicova Černomyrdina, ktorý my, medzi nami Slovanmi, šírime už roky. Ten výrok znie – Mysleli sme to dobre a dopadlo to ako vždy. Alebo výraz – pohár trpezlivosti pretiekol. Skrátka, niečo, alebo aj niekto vyzeral a hovoril báječne a nakoniec sa ukázalo, že to bolo len “šme”. Niečo ako vedľajší produkt našej nekonečnej a nekončiacej naivity.

Kultúra znevažovania

 

Všetci a všetky máme pocit, že ľudia predošlých generácií si tých od kultúry vážili. Ale to si myslíme len preto, lebo o správaní sa našich predchodcov nič nevieme. Spomienkový optimizmus zafungoval. Umelci a tvoriví ľudia, inteligencia, výnimočné osobnosti boli znevažovaní u nás i inde skoro vždy. Až nad ich rovmi a v pohrebných rečiach, prípadne po sto rokoch sme boli schopní ako národ ich zásluhy oceniť. Dokonca sme aj radšej pozabúdali, koho sme predtým oceňovali a zahŕňali poctami, lebo by sme sa museli veľmi hanbiť a červenať. Ale odkedy sa anonymné listy a výkriky objavujú na fejsbúku bez akejkoľvek cenzúry, zdá sa nám, že taká škála cynizmu ešte nebola. Bol, bola. A zrejme aj bude.

 

Čo nás zaujalo?

Ešte (stále) Hnusoba Mučí Kultúru

 

Kým v írskom Galway v uplynulom roku pandémia zhatila mnohé projekty EHMK, jeho hlavná koordinátorka ku koncu obdobia nominácie hlavu nevešia. Odvoláva sa na impulz, ktorý projekt vyvolal, teší sa na jeho kontinuitu a ďalší rast. Na Slovensku naopak, projekt EHMK 2026 dostáva reálne kontúry. Poznáme finálové trio, ktoré po pilotnom projekte na východe Slovenska v roku 2013 zamierilo na opačnú stranu – vítame v užšom výbere Nitru, Trenčín a Žilinu. My len dúfame, že po ročnom kultúrnom fiasku v oblasti podpory kultúry bude EHMK 2026 vládnou prioritou a neskončí ako vládou schválený rok 2020, ktorý (ne)bol Rokom slovenského divadla. Projekty sú ambiciózne, a či už budú Rozvíjať zvedavosť / Cultivating Curiosity, pôjdu von Oknom príležitostí, alebo budúBodom zlomu, sa dozvieme v decembri. Sledujte s nami.

Kto nepôjde na Oscara?

 

V čase počiatočných príprav tohto vydania Kultúrneho kyslíka v nás driemala pomyselná myšlienka na slovenského, prípadne československého filmového Oscara (pozn. SR v koprodukcii s ČR), keďže v širšom výbere cudzojazyčných hraných filmov sme mali dvoch kandidátov – Správa režiséra Petra Bebjaka a bratsky česká nominácia Šarlatán Agnieszky Holland. V čase editovania tohto vydania však už vieme, že tento rok sa do mesta anjelov necestuje. Hoci naše filmy neocenila najvyšším ocenením filmová akadémia, rozhodne stoja za pozretie. Dostať sa do výberu na konkurenčnom poli celého sveta je predsa len prestíž, tak sa pohodlne usaďte a užívajte si kvalitnú kinematografiu.

 

Na prečítanie v pandemických nudných dňoch

 

 Ešte v 90.rokoch vyšlo niekoľko zaujímavých kníh amerických historikov, ktorým nedala spávať tragická i ironická história strednej Európy. Profesor Larry Wolff z New Your University sa zamiloval do Habsburgov, najmä do nášho Ferenc Jóžku. Napísal objemnú knihu o Haliči,(Galícii) a 600 stranovú bichlu o tom, prečo nás západniari považujú za barbarov. Kniha sa volá Inventing Eastern Europe, The Map of Civilization on the Map of Enlightenment. (v 2020 vyšiel poľský preklad).  Popisuje a cituje velikánov 18.storočia, počínajúc Voltairom a končiac Encyklopedistami, ktorý doteraz požívali úctu v našich kruhoch, ale odkrýva pred našimi užasnutými zrakmi vymysleniny a vedecké opisovačky o nás, stredoeurópanoch, ktorý sme pre nich vyzerali ako potomkovia Skýtov (pre nevzdelancov už Herodot považoval Skýtov za ukrutných barbarov), nevzdelaných divochov, skrátka za priestor pre kultúrnu, neskoršie hospodársku a nakoniec vojenskú okupáciu (Napoleon 1812)Oni sa pričinili o rozšírenie predsudkov a mýtov o nás, hoci Voltaire bol najďalej v Berlíne.  Ale pokojne opisoval staré cestopisy a trochu si aj povymýšľal. Nepreháňame to s tými hodnoteniami opísaných diplomoviek?

 

Fejsbúk sa priam prehýba od rôznorodých umeleckých aktivít, počínajúc od Konvergencií, cez výstavy a výtvarnícke aktivity – napr. Sphéru v Žiline, streamovaním aj ne-stramovateľných vystúpení a končiac odstránením nepotrebných billboardov v Bratislave. Vyberať sa dá. Fb a iné platformy sú, samozrejme, plné aj ne-kultúrnych a nekultúrnych prejavov, ale tie môžeme zablokovať alebo nahlásiť. Nemusíme sa na ne dívať a konzumovať ich. Dokonca sa nad nimi nemusíme ani povinne rozčuľovať. A a tom je zásadný rozdiel medzi totalitným režimom a jeho povinne sledovanými činmi a pravidlami a atmosférou v spoločnosti, ktorá je slobodná. Stačí, aby sme si ten rozdiel uvedomili.

 

Mimochodom,

všimli ste si nástup žien, speváčok vo svetovej pop-music? Okrem von der Leyen na čele Európskej komisie, Christine Lagarde na čele Svetovej banky, fínskej premiérky Sanny Marin a našej prezidentky si už aj v pope muži neškrtnú? Ženy si odniesli všetky hlavné ceny Grammy. Kde sa podeli muži so svojimi sonórnymi hlasmi, aby nahradili Sinatru, Crosbyho alebo Deana Martina? Presunuli sa všetci do IT?

 

Kritika v malom

 

Kde, prosím vás, beriete na to čas?

 

Všetci ste na NETFLIX. Voľakedy som vedela, že financovali a produkovali Hořící keř, ale dnes je to obrovské množstvo seriálov, nestačím sledovať ani názvy, nie to ešte o čom to je. V mojej bubline sa pravidelne objavuje nevyspatý/á, ktorá zdeľuje, že si pozrel/a 12 dielov naraz niečoho, čo bolo odporúčané. Môžete vysvetliť, ako si viete vyšetriť toľko hodín na seriál, o ktorom nakoniec napíšete, že nestojí za to? Potrebujem to vedieť, aby som mohla držať s vami krok. A ešte, kedy potom čítate knihy?  Kˇuž, ja by som si rada pozrela Full Moon Fleures – servis VOD, ktorý púšťa samé béčkové filmy, väčšinou zlé a nepodarené. A má milióny záujemcov. Pandémia?

 Pavol Danišovič

Kultúra SK

Určite sa zhodneme na tom, že kultúra je pre každú civilizovanú spoločnosť životne dôležitá. Existuje mnoho skvelých definícií kultúry, ale pre potreby tohto článku stačí, ak si povieme, že jednoducho charakterizuje spoločnosť, kultivuje jej vnútorné aj vonkajšie vzťahy. Hneď vedľa (niekedy aj uprostred) je umenie, ktoré kultúre dodáva všetky potrebné ingrediencie k rozvoju a je na kultúre, čo si z nich vyberie.

Toľko teória a teraz konkrétne a o nás. Všetci, teda občania, aj ich volení predstavitelia tvrdia, že spoločnosť bez kultúry nemôže existovať. Už niekoľko volebných období je celkom viditeľný nezáujem, a ak, tak len formálny, zaradiť do volebných programov politických strán zásadné návrhy v oblasti kultúry, samozrejme aj s odvážnym finančným plánom. V iných oblastiach nie je problém sľúbiť čokoľvek. Prečo? Jednoducho, naši politici pozorne počúvajú hlasy svojich voličov. A tí sa nejako o kultúru nebijú. Prečo? Možno majú dojem, že je kultúry okolo nich tak akurát. Skúsme si len zľahka zmapovať, čo všetko má náš občan k dispozícii v rámci kultúry alebo, čo mu ten dojem vytvára.

Začnime štátnou správou. Všetko zastrešuje Ministerstvo kultúry. Jeho záber je obrovský. Spravuje pamiatky, digitalizuje archívy, chráni a zveľaďuje naše kultúrne dedičstvo. V jeho pôsobnosti je tridsať organizácií (múzeá, galérie, divadlá, knižnice, orchestre, centrá – osvetové, hudobné, rôzne ústavy, atď). Predĺženou rukou štátnej správy sú okresy. Máme ich 79 (slovom sedemdesiatdeväť) a v každom okresnom meste je minimálne jedno oddelenie, ktoré sa zaoberá kultúrou v danom rozsahu.

Poďme teraz na územnú samosprávu. Máme osem samosprávnych krajov a každý z nich má celkom slušne rozvinutý odbor určený na podporu a rozvoj kultúry, ktorý koordinuje v priemere 25 kultúrnych zariadení (múzeá, galérie, knižnice, divadlá, osvetové strediská). Máme 2 890 obcí a 141 miest. Aj tu je občan konfrontovaný s rôznymi typmi organizovania kultúry. Samozrejme inú kapacitu má hlavné mesto a inú malá obec.

Potom je tu oblasť, ktorej hovoríme verejnoprávna. Tu pochopiteľne dominuje Rozhlas a televízia Slovenska, so všetkým, čo si k tomu môžeme dosadiť, aj tú kultúru. Do tejto oblasti patria aj fondy (pre umenie, audiovizuálny, hudobný, literárny, výtvarných umení), ktoré síce bežný občan vníma okrajovo, ale vie o nich.

A ešte je tu školstvo, sieť stredných a vysokých umeleckých škôl, štátnych, aj súkromných.

Už len z tohto jednoduchého prehľadu je zrejmé, že občan – volič (mimochodom aj daňový poplatník a koncesionár) asi nemá obavu o rozvoj kultúry zo strany štátu. Na prvý pohľad to vyzerá, že pomaly aj v tej najmenšej vieske je pracovník kultúry pripravený okamžite vyhľadať a podporovať každý talent. Mimochodom, viete si predstaviť, že by túto štruktúru ovládla partia totalitne zmýšľajúcich ľudí. A mimochodom po druhýkrát, už sme ju tu raz mali a tá organizačná štruktúra je tak trochu aj ich dielom…

Ale život ide ďalej a nová doba priniesla nové možnosti. Najprv spontánne, neskôr už trochu koordinovanejšie vznikala alternatíva k štátom organizovanej kultúre. Individuálne motivácie vzniku môžu byť rôzne, ale spája ich snaha o nezávislosť, absolútnu slobodu, rýchlu realizáciu, nechuť spolupracovať s byrokratickým aparátom. Vznikla mimoriadne pestrá, dynamická, aj dravá scéna alternatívnej kultúry. Pretože jej charakteristickým znakom je vysoká miera autenticity a túžby po originalite, nie je namierená k masám (ospravedlňujem sa za ten výraz), ale hľadá podobne zmýšľajúcich priaznivcov. A tak vzniklo a vzniká množstvo menších aj väčších komunít, ktoré sa venujú tomu svojmu. Od pestovania autentického folklóru svojho mikroregiónu, cez experimentálne divadlo, až po punkovú slam poetry. Je úžasné sledovať, čo všetko dokázala vygenerovať táto scéna v priebehu troch desiatok rokov. Legislatívne operuje hlavne v priestore mimo štátom riadenej kultúry.

Ministerstvo vnútra registruje viac ako 27 tisíc neziskových organizácií, občianskych združení, spolkov a zväzov. Neexistuje presná štatistika, ale hrubý odhad naznačuje, že asi tretina z nich má viac, alebo menej niečo spoločné s kultúrou. Len pre ilustráciu,  môžeme tu nájsť rôzne zväzy a ochranné zväzy autorov a ich diel, umelecké agentúry, promotérov, organizátorov malých aj veľkých festivalov, záujmové združenia a spolky s kultúrnym poslaním. Ďalšou samostatnou kapitolou sú nadácie (firemné, grantové, operačné), ktoré tak isto komunikujú s kultúrou. A k tomu treba ešte priradiť rôzne druhy eurofondov a zahraničných nadácií, ktoré sú otvorené aj smerom k nám.

Toľko štatistiky, so snahou o prehľadnosť, zjednodušený pohľad na schému kultúrnej pavučiny na Slovensku.

Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, dovolím si v drobných zjednodušeniach pokračovať. Vžilo sa delenie na zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru. Tá prvá je súčasťou štátnych štruktúr, tá druhá je mimo nej. Zriaďovaná kultúra má štátom garantovanú finančnú podporu, nezriaďovaná si musí pomôcť sama. Našťastie, až taká jednoduchá a striktná deliaca čiara medzi nimi nie je. Aj nezriaďovaná kultúra sa môže uchádzať o podporu štátu prostredníctvom fondov, grantov a podporných programov. Ale riziko, že nedostane to, čo potrebuje, tam je. Má však možnosť operatívne hľadať prostriedky aj v súkromnom sektore. Problém je, že túto možnosť majú aj tí v zriaďovanej kultúre… ale, k tomu sa ešte dostaneme.

Existuje aj ďalšia kategória, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou predznamenáva vývoj a smerovanie modelovania kultúry. Celkom prirodzene sa rozvinula na platforme alternatívnej, ak chcete nezriaďovanej kultúry.

Kreatívny priemysel, alebo dnes častejšie používaný termín Kultúrny a kreatívny priemysel (KKP). V podstate ide o všetky služby a činnosti spojené s podnikaním v kultúre v súkromnom sektore. Teda nielen umelci, autori, producenti, ale aj všetky podporné profesie potrebné pri výrobe filmu, nahrávaní hudby, produkcii divadla, organizovania festivalov … je tam naozaj množstvo profesií, ktoré v danom projekte pracujú. Samozrejme, spôsob takto organizovanej práce tu bol už dávno, ale nie v súkromnom, dokonca trhovom prostredí. Akútna potreba zistiť ako to vlastne s KKP u nás je, vznikla v strese pandémie a doteraz nevieme výsledok. Skúsme si pomôcť Kultúrnou štatistikou (Eurostat 2016), kde sa píše, že v Európskej únii bolo približne 700 000 kultúrnych trhovo orientovaných podnikov, ktoré zamestnávali približne 2,2 milióna ľudí. Toľko všeobecná informácia a toto už by nás mohlo zaujímať viac: registrované spoločnosti v KKP sú veľmi malé – v priemere sa jedná o entitu s jednou osobou, maximálne piatimi. Pri realizovaní veľkých projektov sa tieto mikropodniky spájajú do veľkých celkov stoviek, niekedy aj tisíc ľudí, upresňuje Eurostat. Teda ide o mimoriadne živý organizmus, ktorý je neustále v pohybe. Odhady, ako je to u nás, sa rôznia, mikropodnikov môžu byť niekoľko stoviek až po tisíce. Celoštátne štatistiky zamestnanosti sú zamerané na zber dát z podnikov, ktoré majú minimálne 5 zamestnancov, čo je v prípade KKP zriedkavé. Navyše v rámci štatistických klasifikácií ekonomických činností niektoré profesie KKP nemajú „svoju kolónku“. Mnohí sa venujú paralelne viacerým aktivitám, je ťažko určiť zamestnávateľa. Slovenské hospodárstvo je dlhodobo orientované na priemyselnú výrobu, čomu je podriadený aj zber dát. Zatiaľ nie je vytvorený systém, ktorý by dostatočne zmapoval atypické formy slobodného povolania, charakteristického pre KKP.

A teraz sa vrátim na začiatok tohto textu. Určite to so slovenskými voličmi nie je také zlé. Ako vidieť z predchádzajúcich odstavcov, kultúra je všadeprítomná a len tak to nevzdá, ale potrebuje podporu a investície, respektíve podporu, alebo investície? Už v samotnom význame slova podpora, je zakódovaná istá miera pasívneho udržiavania pri živote. Naproti tomu investícia je niečo, čo už teraz myslí na budúcnosť. A to je možno návod k použitiu. Podpora by mala smerovať do komnát, kde je uložené naše rodinné striebro, ktoré definuje našu kultúrnu kontinuitu. S investíciou to je podstatne zložitejšie. Pri nej treba poznať čo najpresnejšie súčasný stav a na základe tohto poznania určiť stratégiu do budúcnosti. A to by chcelo zásadnú revíziu, lebo ide o peniaze (o peniaze išlo aj doteraz, len som o nich taktne mlčal).

Buďme realisti, toľko očakávaný a propagovaný Plán obnovy s kultúrou príliš neráta. Treba si poradiť s tým, čo máme. Domnievam sa, že by sa tam ešte niečo našlo.

Všetkým, aj kultúre by výrazne prospelo zjednodušenie administratívy štátneho aparátu. Jasne zadefinovať, čo spravuje štátna správa a čo samosprávy. Zvonku, ale aj zvnútra to často vyzerá, že mnohé aktivity sú identické, navzájom sa prekrývajú a vyznať sa v nastavených pravidlách žiadostí o podporu sú neprehľadné. Zavádzanie digitalizácie u nás zatiaľ prináša viac byrokracie, ako rýchlej výmeny informácií. Ale keď raz budeme mať jednotnú databázu pre potreby všetkých kultúrnych inštitúcií, môžeme sa dopracovať k rýchlym a operatívnym rozhodnutiam. A čas sú tiež peniaze.

Samostatnou kapitolou je Kultúrny a kreatívny priemysel. Chápem, že mnohým umelcom tento názov nie je po chuti, ale asi je najbližšie k tomu, ako živá kultúra dnes funguje. Mnohé európske krajiny už majú vypracovaný systém štátom garantovaných investícií do tejto oblasti. Investíciou je napríklad aj zníženie daní, pretože KKP je predovšetkým o poskytovaní služieb, nie o výrobe a výmene tovaru. K tomu dopracovaný zákon o sponzoringu, ktorý jasne motivuje partnerov k finančnej podpore kultúrnych projektov. Pre začiatok, by aj toto stačilo.

Potenciál Kultúrneho a kreatívneho priemyslu je však oveľa väčší. Dokáže dať prácu mnohým profesiám, zdanlivo nesúvisiacim s kultúrou. Každá produkcia s divákmi potrebuje napríklad propagáciu, niekto musí postaviť scénu, zariadiť osvetlenie a ozvučenie, dopraviť a ubytovať účinkujúcich. A to nehovorím o realizácii veľkého festivalu, kde sa po tri dni stretáva 30 tisíc ľudí, alebo o niekoľkoročnej práci na celovečernom filme. Celkom prirodzene sa kreatívny priemysel prepája s kultúrnym turizmom. Koncert na hradnom nádvorí, ukážky z historických hier, alebo súčasný jazz, to všetko môže zatraktívniť pobyt klienta cestovnej kancelárie. Najlepšie zahraničného. Kultúrny turizmus je v Európe veľkou témou, analyzujú sa možnosti, aby sa tie najoptimálnejšie čo najrýchlejšie realizovali v praxi. Napríklad kultúrna stratégia Prahy sa opiera o niekoľkoročný výskum merania ekonomického dopadu kultúrneho priemyslu a kultúrneho turizmu. Dobrým príkladom je aj Chorvátsko. Našli rezervu v živých koncertoch a tak v letných mesiacoch zdvojnásobili počet festivalov na pobreží. Všetky boli vypredané. Domnievam sa, že v tejto oblasti máme veľké rezervy, ale aj veľký potenciál (čo tak rozhýbať projekt Good Idea – Slovakia). Ešte by sa našlo všeličo na debatu, ale dnes už to necháme tak.

Všetko je už rok znehybnené, zamrznuté, kultúra má omrzliny minimálne druhého stupňa a leto je zatiaľ v nedohľadne. Štátny aparát dopláca na roky bujnejúcu byrokraciu a v situácii, kedy musí rýchlo, jednoznačne a rozhodne reagovať, beznádejne zlyháva. A všetko, ako už veľakrát predtým, si odnesú tí na konci reťazca, tí, ktorí to naozaj musia urobiť, lebo inak by bolo zle. A dokážu to, vynájdu sa, vydržia aj nemožné. Klobúk dolu. A takto si tu žijeme. Dnes ide naozaj o život, ale naša stará hra na prehadzovanie horúceho zemiaku (máme aj iný prímer, ale zostanem kultúrny) pokračuje akoby nič.

Kultúra určite prežije, lebo ona prežije všetko, aj nás, má to vo svojom DNA. Na nás však je v akom bude stave. Či ju dôstojne vyštafírujeme do sveta 21. storočia, alebo jej bude trčať slama z čižiem. Nespoliehajme sa donekonečna, že nejak bolo a nejak bude. Samozrejme, vždy sa nájdu tí, ktorým to nie je jedno a potiahnu tým správnym smerom. Ale to nie je riešenie. Naozaj to chce poriadnu inventúru, aspoň trochu sebareflexie a veľkú dávku empatie.

Pavol Danišovič

 

Ideme na zelenú? Ekologizácia kultúry na Slovensku

Dôvod, prečo sa chceme vyjadriť k tejto téme je prozaický. Horí nám pod zadkami. A to priam doslova. Teplota na našej zemi konštantne stúpa (to je problém) – niežeby sme sa neradi opaľovali, ale súčasná situácia hlási najskôr úpal ako bronz na tvári, a vzápätí našim krajinným susedom v kultúre nedávame mnoho signálov, že máme záujem tento trend obratom meniť.

Tento článok však nepojednáva o klíme ako takej, hoci máme v názve periodika kyslík :) . Kladieme otázky či na Slovensku vôbec máme vôľu a podmienky meniť procesy v kultúrnej infraštruktúre na lepšie – v zmysle viac eko, efektívnejšie a udržateľnejšie. A keďže my, vo Via Cultura sa považujeme skôr za odborníkov na iné oblasti, prizvali sme si hosťa, ktorý nám naše otázky zodpovie alebo sa o to aspoň pokúsi. Milo Juráni je divadelný kritik dobre zorientovaný v súčasnom divadle a ako teatrológ skúma spojitosti tohto umenia s environmentálnymi témami a otázkami ekológie, ekologizácie a udržateľnosti. Aký príbeh (či drámu?) o tom, ako na Slovensku prechádzame túto kultúrno-ekologickú križovatku nám Milo rozpovedal? Ideme na zelenú? Stagnujeme? Alebo cúvame?

1.      Začneme v oblasti v ktorej si najviac doma. Aké zastúpenie majú environmentálne a ekologické otázky v dramatickej tvorbe a dramaturgii v divadle na Slovensku?

Ešte za socializmu vzniklo niekoľko divadelných hier, ktoré sa týchto tém dotýkali. Štefan Králik napríklad napísal drámu Margaret zo zámku o mladej žene, ktorá sa búri voči svojmu svokrovi, ropnému magnátovi, ktorý čistí svoje lode na pobreží talianskeho ostrova. Hra mala jasný ideologický nádych, ale nemožno povedať, že by jej chýbala environmentálna angažovanosť. Dnes by mohla byť opäť v kurze. Okrem toho tu bola silná enkláva performerov ako Dezider Tóth, Peter Bartoš, Michal Kern a ďalší, ktorí sa vo svojich akciách venovali práve prírodnému prostrediu. Napriek tradícii a tomu, aký mali ochranári podiel na prevrate, ohrozenie prírody po roku 1989 úplne odišlo zo zorného poľa verejnosti a tým aj umenia. Situácia sa postupne mení. Divadelný ústav v Bratislave minulý rok vydal hutný zborník dramatických textov s názvom Green Drama, ktoré reflektujú rôzne rozmery vzťahu človeka a prírody. To je nielen dobrá správa, no aj, ak ma znalosti neklamú, svetová rarita. Verím, že sa hry dostanú z papiera aj na javiská divadiel, pretože tie zatiaľ na všetky súčasné krízy spojené s prírodou – človekom zapríčinená klimatická zmena, masové vymieranie druhov, neudržateľná deforestácia, atď. – prakticky nereagovali. Česť výnimkám z oblasti nezávislého divadla.

2.      Keď povieme slovné spojenie ekologizácia v kultúre, čo ti napadne?

Slovo ekológia, to je spojenie oikos a logos. Pôvodne to teda znamená náuku o dome. Kultúra, teda chápaná v zmysle ako kreatívna činnosť, má mnoho domovov. Inštitúcie, festivaly, kluby, hniezda undergroundu, kultúrne domy… a dalo by sa pokračovať do nekonečna. Rovnako je súčasťou prírodného sveta. Ekologizácia teda znamená, že sa kultúra neuzavrie do seba, ale bude ašpirovať na to stať sa pevnou súčasťou planetárnych vzťahov a zároveň bude participovať na tom aby fungovali. Ako definoval už filozof Félix Guattari, existuje viacero ekológií. Vedľa tej, ktorá sa týka vzťahu človeka a prostredia je ešte ekológia sociálna a mentálna, teda ekológie politiky, medziľudských vzťahov, indivídua ako takého. U nás je dostatok ľudí, ktorí by radi započali komplexnú ekologizáciu kultúry. Na to však potrebujú podporu aj oporu na vyššom stupni legislatívy. K tomu, žiaľ, nedochádza.

3.      Je z tvojho pohľadu eko téma pálčivá (a vážna?) aj v štrukturálnych otázkach v oblasti kultúry?

Znie to ako klišé, no klíma na nič nečaká, rýchlo sa mení a čas sa kráti. Preto, ak chce Európska únia do roku 2050 dosiahnuť nulové emisie, zaoberať sa environmentálnou udržateľnosť v kultúre je nevyhnutné. Dôvodom nie je ani tak podiel kultúrneho sektora na devastácii prostredia ako skôr morálno-etické otázky, ktoré s tým súvisia. Uvediem jednoduchý príklad. Ako môže Slovenské národné divadlo uviesť hru s environmentálnou tematikou, keď na ňu spotrebuje kvantum jednorazového materiálu, využije množstvo energie z neobnoviteľných zdrojov a vygeneruje množstvo nezhodnotiteľného odpadu? Keby malo divadlo moderné technické zázemie, využívalo zelené energie a efektívny systém práce s materiálom, tak by to zrazu malo celkom iný význam. Naše inštitúcie zväčša nemajú definované ani jednoduché interné environmentálne politiky. Ak je však jedným z ich cieľov aj zvyšovanie kultúrnej úrovne obyvateľstva, musia ísť príkladom, ideálne byť výkladnými skriňami ukážkovej praxe. Ale, žiaľ aj v tomto prípade platí záver predošlej odpovede. Iniciatívnych jednotlivcov brzdí realita.

4.      Vnímaš či na Slovensku modernizácia našich kultúrnych ustanovizní zohľadňuje ekologické potreby a trendy?

U nás k modernizácii dochádza skôr zvnútra. Trendom v pamäťových inštitúciách, knižniciach a archívoch je digitalizácia, ktorá, môže mať priaznivý dopad na spotrebu materiálov, znižuje nutnosť transportovať objekty a tiež vedie k menším presunom ľudí. Toto všetko potom priaznivo ovplyvňuje aj environmentálnu udržateľnosť. Ale kedy naposledy došlo k nejakej naozaj významnej a veľkej rekonštrukcii? Okrem Slovenskej národnej galérie a Múzea Andyho Warhola ktoré sú v procese a preto sa nedajú hodnotiť si nespomínam na žiadny príklad. Takže, keďže sa modernizácia prakticky nedeje, nevnímam ani to, že by zohľadňovala nejaké trendy.

5.      Máme našim krajinným susedom v tejto problematike čo závidieť či skôr naopak? Prípadne sa inšpirovať z ich spôsobu implementácie zelených opatrení do štruktúr v oblasti kultúry?

Nemám prehľad, ako je to v Maďarsku či v Poľsku. Môžem však povedať, že v Čechách, hoci na úrovni národných a lokálnych politík sú na tom podobne, cítim od ľudí v kultúre o túto problematiku omnoho intenzívnejší záujem. Navyše, majú aj jeden ukážkový príklad. Národní divadlo už v roku 2008 prešlo rekonštrukciou, ktorá umožnila výrazne znížiť spotrebu energie aj za pomoci obnoviteľných zdrojov. Solárne kolektory na streche budovy, voda z Vltavy pre chladenie aj ohrev, teplo z vetrania sály a mnohé ďalšie technologické „zázraky“ výrazne prispeli k environmentálnej udržateľnosti. Zároveň za 10 rokov sa investícia nielen vrátila, ale ide o ziskovú záležitosť. Environmentálna udržateľnosť vôbec nemusí ísť ruka v ruke s ekonomickou stránkou, ale tento príklad dokazuje, že sa to dá. To by mohlo motivovať aj príslušné orgány u nás.

6.      Pomerne nedávno Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zverejnilo dokument s názvom Reformy pre udržateľný rozvoj kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorý prezentuje konkrétne reformné kroky v 5 oblastiach. Dokument sa pýši zeleno-modrými eko friendly farbami a slovíčkom „udržateľnosť”, ale z nášho pohľadu reflektuje skôr zmeny spôsobené v dôsledku pandémie a sanuje takmer ročné meškanie pomoci všetkým zúčastneným ako dlhodobo udržateľnú víziu v oblasti kultúry. Prípadne sa snaží o prevenciu v budúcnosti… Čo na tento strategický dokument hovoríš ty?

Z reformných krokov v piatich oblastiach sa žiadny priamo ani nepriamo nedotýka otázky environmentálnej udržateľnosti, no zdá sa, že to ani nebol zámer. Naozaj ide skôr o rýchlu sanáciu a snahu dobehnúť zameškané napríklad v oblasti kultúrnych pamiatok. Ale mne tento dokument veľmi nehovorí, pretože sa mi nezdá, že by riešil mnohé prioritné otázky ku ktorým patrí napríklad udržateľnosť a správa kultúrnych domov, udržateľný život nezávislého umelca, stratégia kultúrnej politiky a tiež diplomacie a na záver aj otázky ako smerovať k väčšej environmentálnej udržateľnosti v kultúre.  Bolo by však úžasné, keby tento dokument viedol aspoň k tomu, že sa zdevastované kultúrne pamiatky prebudujú (samozrejme architektonicky citlivo) na zelené budovy, ktoré budú príkladne využívať obnoviteľné zdroje energie.

7.      Posledná otázka. Si spokojný akým smerom sa uberá slovenská kultúra v nadväznosti na riešenie zelených otázok? Prípadne máš nejaké odporúčania?

Podstata problému spočíva v tom, že sa kultúra stále chápe ako niečo, čo súvisí s človekom, spoločnosťou, civilizáciou, no takmer nijako s prírodou. Angažované umenie je ešte od čias socializmu chápané iba ako totalitná agitka. Do istej miery z toho pramení aj súčasný nezáujem o environmentálne otázky v kultúrnom sektore. Samotní tvorcovia si tieto historické omyly už uvedomili a zo všetkých oblastí kreatívy sa valia (v pozitívnom zmysle slova) rôzne zelené produkty a diela tematizujúce vzťah človeka s prírodou i dobré iniciatívy. Umelci však musia ešte stále bojovať s verejnou mienkou, ktorá berie celú klimatickú zmenu ako výmysel, alebo okrajovú záležitosť. Práve preto títo ľudia potrebujú finančnú, morálnu aj ideovú podporu. Otázkou je od koho. Fond na podporu umenia sa už sa tejto otázke čiastočne venuje, v projektoch zohľadňuje aj environmentálne kritériá. To však nestačí. Reálne systémové riešenia na vyššej úrovni by si vyžadovali komplexnú kooperáciu Ministerstiev kultúry, životného prostredia aj hospodárstva a možno samostatný fond, pracovnú skupinu či inštitút. Na niečo tak ambiciózne však zrejme nemá nikto ani čas a zatiaľ zjavne ani chuť.

 Iveta Konýčková

Miloslav Juráni – divadelný kritik, doktorand Divadelných štúdií VŠMU v Bratislave, absolvent Teórie a kritiky divadelných umení na VŠMU a Environmentalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2018 pôsobí ako doktorand katedry divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sa zaoberá rôznymi priesečníkmi medzi environmentálnym myslením a divadelnou tvorbou. Počas zimného semestra 2017/2018 navštívil Ruhr Universität v Bochume, kde na katedre Divadelnej vedy viedol na túto tému seminár. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje možnostiam toho, ako môžu dráma, inscenácia, performancia a postdramatické tvary prekonávať tradičný antropocentrizmus živých umení, decentralizovať ľudský subjekt a otvoriť sa ne-ľudským bytiam a svetu. Okrem toho pôsobil ako šéfredaktor časopisu kød – konkrétne o divadle, dramaturg festivalu Dotyky a spojenia v Martine a je aktívny člen platformy MLOKI, ktorá sa zaoberá divadelnou kritikou aj osvetou. V súčasnosti sa nachádza na doktorandskom erasme na Ruhr Universität Bochum, kde pokračuje vo výskume svojej témy.

Ďakujeme Milovi za odpovede (tento rozhovor prebiehal elektronicky, takže žiaden papier – ker ani strom pri ňom neprišli o život). S uvedenými názormi musíme súhlasiť. Vnímame snahu divadelníkov a performerov otvárať tieto otázky, na Slovensku vznikajú diela, ktoré na tieto témy upozorňujú (pozn. spomínaná Green drama), tiež sme svedkami rôznych happeningov, protestných vystúpení či festivalov, ktoré si nás podmanili svojou akceptovateľnou mierou ekoterorizmu. Najmä kultúrne domovy bez strechy na tieto problémy zareagovali najrýchlejšie – vratné poháre, kompostovateľný riad, separovacie stanice, mobilné trafostanice či mobilná solárna elektráreň. Skrátka Pohoda :) . Na druhej strane tu máme tie pevne ukotvené v našej zemi, niektoré s ňou už čoskoro budú ze jedno (ak nesanujeme, rozpadnú sa v prach) alebo sú zaseknuté v dobe minulej a modernizáciu chápu zle. Čo sa deje? Komfortne prokrastinujeme alebo sme blízko čiernej diery, kde sa naša realita javí OK, ale udalosti vo svete plynú rýchlejšie, a teda v náš neprospech? Len z Milovej výpovede vidíme, že za dobrým príkladom nemusíme chodiť ďaleko. Aj rieku by sme v Bratislave mali a tak časom uvidíme či sa s novým Národným klarinetistom niekam posunieme. Úprimne držíme palce. Na druhej strane je tu mätúci dokument o udržateľnosti kultúry, ktorý sme pochopili buď zle my, alebo tí druhí. Jednak prišiel neskoro, jednak si dokument o udržateľnosti predstavujeme inak, možno má iba zlý názov a možno v sebe skrýva viac podkapitol a podprogramov… Ale to je príliš veľa „možno” na to, že nemáme čas. A možno iba nemáme chuť.

PS: Ako vidíme slovenský kultúrno-ekologický semafor? Červený, s občasne pokazeným prebliknutím na žltú.

Potrebujú divadlá novú filozofiu?

Poznámky k financovaniu a činnosti samosprávnych divadiel v novom desaťročí Máloktorú oblasť kultúry pandémia zasiahla viac, ako práve performatívne umenia. Divadlá nehrajú, resp. hrajú v obmedzenom režime, už viac než rok. Nedá sa predpokladať, kedy sa ich plná prevádzka obnoví a za akých okolností, preto sa začína čoraz viac hovoriť o tom, že keď sa divadlá sa po dlhej vynútenej prestávke znova otvoria, budú iné, ako keď sa zatvárali. Ak by sme aj nehovorili hneď o hodnotovej alebo estetickej transformácii, je aktuálne rozmýšľať o ich financovaní zoči-voči novej realite obmedzenej organizácie hromadných kultúrnych podujatí. Ak teda stojíme na prahu istej premeny divadelnej prevádzky, možnože je vhodný čas porozmýšľať nad tým, čo všetko z aktuálneho stavu fungovania verejných divadiel by mohlo ostať pri ich opätovnom otvorení minulosťou.

Základné čísla na úvod. Podľa Revízie výdavkov na kultúru Inštitútu finančnej politiky SR publikovanej v júli 2020 a vychádzajúcej z dát z roku 2018 funguje na Slovensku 27 zriaďovaných a 53 nezriaďovaných divadiel. Medzi zriaďované patria 4 štátne a 23 divadiel, ktorých zriaďovateľom je mestská alebo regionálna samospráva. Kým na chod prvého typu divadiel (zriaďovaných) je potrebné ročne vynaložiť dovedna približne 80 miliónov Eur, tie druhé (nezávislé), ktorých je takmer dvojnásobok, si ročne vystačia s celkovou sumou menej ako 5 miliónov Eur, ktorú získavajú prostredníctvom grantov a dotácií. Opusťme perspektívu štátnych divadiel, ktoré majú špecifické postavenie, a hovorme o divadlách zriadených samosprávami – ich ročné náklady dohromady tvoria sumu 27 miliónov Eur. Stále je to viac ako päťnásobok voči sume potrebnej na chod viac ako dvojnásobného počtu nezávislých divadiel. Nehovoriac o tom, že nezávislé divadlá viac ako 30 percent nákladov na svoju činnosť pokrývajú príjmami zo vstupného, pričom pri divadlách zriadených samosprávou je to v priemere 14 percent. Neopomenuteľný je aj fakt, že počet nezávislých divadiel sa od roku 2013 viac ako zdvojnásobil a stále rastie. Tieto štatistiky nás automaticky privedú k pocitu, že je nutné prehodnotiť systém financovania divadelnej činnosti na Slovensku. Treba sa však vyvarovať krátkozrakému porovnávaniu. Finančná náročnosť divadla ponúkajúceho výpravnejšie žánre ako opera a balet (nehovoriac o zverenom majetku a nákladoch na jeho správu a údržbu) a produkcia nezávislého divadla, ktoré pracuje v inej škále výrazových prostriedkov a v odlišných priestoroch, sú neporovnateľné veličiny a stavať ich proti sebe by viedlo k skresleným výsledkom. K podobnej nepresnosti dospejeme, ak keby sme chceli v absolútnych číslach porovnávať návštevnosť divadla, ktoré odohrá približne 200 predstavení ročne na 300-miestnej sále (priemerné zriaďované divadlo) s divadlom, ktoré odohrá 50 predstavení ročne na 100-miestnej sále (priemerné nezávislé divadlo).

Realita je totiž taká, že všetky divadlá na Slovensku, aj zriaďované aj nezriaďované, čelia vysokej miere podfinancovania a ľudia, ktorí sa rozhodli v nich pracovať, sú dlhodobo finančne podhodnotení. Začať preto treba inde, ako pri rozpočtoch. Obrovská disproporcia, ktorú ilustrujú citované štatistiky IKP, je totiž príznakom vážnejšej a dlhé roky neliečenej choroby slovenskej kultúry, a tou je absencia jej koncepčného uchopenia. Skúsme sa pozrieť na to, ako sa to v praxi prejavuje v oblasti divadiel zriadených samosprávami. Ako vyzerá divadelná sieť.

Prvá otázka, ktorú sa treba zaoberať, je zriaďovateľské a územné rozdelenie samosprávnych divadiel. Samo osebe nemá koncepčný ráz a vzniklo historickým vývojom po viacerých delimitáciách v rámci reforiem verejnej správy. 23 samosprávnych divadiel má momentálne 11 zriaďovateľov (7 žúp a 4 mestá). Polovica krajských miest nezriaďuje žiadne divadlo, trenčianska župa tiež nezriaďuje žiadne, bratislavská zase 4. Vznikajú bizarné situácie, kedy napríklad mesto zdaní župné divadlo absurdne vysokou daňou z nehnuteľnosti, napriek tomu, že slúži aj občanom mesta. Niektoré divadlá s regionálnym zriaďovateľom plnia funkciu čisto mestských divadiel.

Odkiaľ získavajú divadlá zdroje? Začnime porovnaním s fungovaním nezávislej divadelnej scény. Nezriaďované divadlá, pokiaľ chcú existovať a tvoriť predstavenia, musia si financie zohnať spravidla v grantových výzvach. Na to, aby boli úspešné, musia na pravidelnej báze vypracúvať projektové žiadosti, v ktorých formulujú ciele, plánujú kroky, nadväzujú na priority vyhlasovateľa grantu, jednoducho – neustále svoju činnosť popisujú, obhajujú a opakovane o financie súťažia. O tohto všetkého je samosprávne divadlo oslobodené. Jeho rozpočty sú schvaľované zriaďovateľom na základe pravidiel, ktoré sa menia od mesta k mestu a od župy k župe. Niekde sú postavené vyslovene na zvykovom poli a tvorba rozpočtu je len kopírovanie toho minuloročného s pripočítaním prípadnej valorizácie miezd. Niekde je proces štrukturovanejší, všeobecne však platí, že zriedka sa zákonodarci, ktorí za rozpočet hlasujú a tým pádom aj zodpovedajú, zaujímajú o filozofiu jeho tvorby a najmä väzbu na kvalitu verejnej služby, ktorú to-ktoré divadlo za dané zdroje poskytuje verejnosti. Zriaďované divadlo nepredkladá projekt, nestanovuje si priority, väčšinou nič neobhajuje ani neprezentuje a už vôbec o svoje financie nesúťaží (ak opomenieme fakt, že celý sektor kultúry v samosprávnom rozpočte neprestajne súperí o svoju existenciu s „prioritnejšími” sektormi).

Kto divadlá riadi? Systém menovania a odvolávania riaditeľov samosprávnych divadiel naráža na limity zákonníka práce. Momentálne neexistuje možnosť, ako viazať funkciu na vopred ohraničené časové obdobie. Zriaďovateľom ostáva jediná možnosť – napriek podpísanej pracovnej zmluve na dobu neurčitú riaditeľa po istom počte odslúžených rokov (napr. po piatich) odvolať a vyhlásiť konkurz. Na to je však nutné hlasovanie zastupiteľstva, čo robí tento proces veľmi krehkým. To, čo by malo byť procesným štandardom pri výkone verejnej funkcie (strata mandátu po istom vopred stanovenom období), je degradované 2 na momentum v rukách aktuálnej politickej reprezentácie. Riaditelia zostávajú vo svojich funkciách často dlhé roky, dlhšie, než je reálne udržať jednu silnú umeleckú éru. Je to celkom odlišný stav než ten, v ktorom funguje už dlho napríklad sektor školstva. Bez zmeny v tomto nastavení bude presadzovanie zmien vo fungovaní divadiel na Slovensku menej efektívne. Navyše práve tento jav môže byť jednou z príčin neustáleho nárastu počtu nezávislých divadiel – bez pravidelnej výmeny estetických prístupov v zriaďovaných divadlách (pričom je dôležité zdôrazniť, že v žiadnom prípade nemá dochádzať k strate kontinuity) nastáva v divadle proces uzatvárania sa znemožňujúci nadväzovanie nových či širších spoluprác.

Ako sú divadlá hodnotené? Mestá a župy musia plniť svoje plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktorých prijatie je podmienkou čerpania eurofondov a súčasťou týchto plánov sú tzv. „merateľné ukazovatele” pre každý sektor, vrátane kultúry. Vzťahujú sa aj na činnosť zriadených kultúrnych inštitúcií. Pri divadlách je merateľným ukazovateľom spravidla návštevnosť a počet predstavení, pričom treba povedať, že ani jeden z týchto parametrov, pokiaľ je vytrhnutý z kontextu, nevypovedá o kvalite. Divadlo, ktoré hrá každý večer ľahkú komédiu, bude v takejto štatistike úspešné. Divadlo, ktoré namiesto toho vycestovalo hrať predstavenie o šikane do regionálnej školy a na druhý deň namiesto hrania zorganizovalo pre žiakov diskusiu s psychológom, bude naopak neúspešné. To prvé hralo dvakrát pre 200 ľudí, to druhé iba raz a pre 30 ľudí.

Kde je však napísané, ktorá z týchto dvoch filozofií je správna? Kto o tom rozhoduje? Čo je vlastne úloha verejného divadla? K obsahu činnosti divadiel spravidla neexistuje žiaden schválený predpis a tým pádom o vyššie spomínanej otázke nerozhodol nikto. To, čo by malo byť úlohou zriaďovaného divadla, komu by mala byť jeho produkcia určená, a aké ciele by sa ňou mali dosahovať, neurčuje centrálna legislatíva ani regionálne záväzné nariadenia. Jediný písomný dokument, v ktorom je zmienka o funkcii verejného divadla, je jeho zriaďovacia listina. Tá však obsahuje len všeobecný niekoľko-slovný popis žánrového zamerania (ak také je) – napríklad: divadlo tvoriace diela v oblasti súčasného tanca. Výnimkou sú prípady, kedy je koncepčné uvažovanie o úlohe divadiel zahrnuté v strategickom dokumente prijatom mestom alebo krajom – v stratégii rozvoja kultúry. Aj tu sa však často stáva, že stratégia hovorí o činnosti divadla len v neutrálnej rovine, prípadne ponúka odpočet plnenia spomínaného druhu merateľných ukazovateľov, v lepšom prípade obsahuje investičný plán obnovy technického zázemia. Opäť len veľmi zriedka býva reč o tom, čo vlastne dané divadlo má ponúkať občanom žijúcim na území, pre ktoré je zriadené.

Kde hľadať záchytné body ak to chceme inak? Ako z pozície zriaďovateľa menežovať obsah a nezamieňať si to so vstupom do dramaturgie? Ak prijmeme premisu, že verejné divadlo je inštitúcia slúžiaca občanom, ktorí si túto službu predplácajú ako daňoví poplatníci, musí divadlo v prvom rade slúžiť všetkým. Jedných zo základných nárokov zriaďovateľa na divadlo by preto mala byť jeho dostupnosť, pričom sa tu nemyslia len bezbariérové technické riešenia, ktoré sú už aj na Slovensku v podstate samozrejmosťou. Reč je o programovej skladbe, ktorá by mala obsahovať ponuku pre široko stanovenú cieľovú skupinu občanov: nielen pre „všeobecnú verejnosť”, ale aj pre deti, žiakov, študentov, rodiny, seniorov, marginalizované skupiny, špecifické komunity, občanov so znevýhodnením, obyvateľov všetkých častí mesta resp. regiónu, príp. turistov. Samozrejme, ak mesto či kraj zriaďuje viac divadiel, je možná ich užšia špecializácia tak, aby pokrývali nároky verejnosti komplementárne (jedno divadlo je pre deti, druhé tanečné a pod). Takéto divadlá by mohli minimálne zdieľať niektoré služby, ideálne spolupracovať aj strategickejšie a pracovať jedno v prospech druhého (mládežnícke divadlo „vychováva” diváka pre dramaturgiu ostatných divadiel atď). Inkluzívne aj exkluzívne.

Z vyššie uvedeného je jasné, že predstava o divadle ako o stánku vysokého umenia, ktoré sa otvára o pol siedmej na večerné predstavenie, je v dnešnej dobe už nedostatočná. Čoraz viac sa akcentuje nutnosť pripravovať širšiu škálu programov menšieho rozsahu pre čo najširší záber recipientov (občanov) vzhľadom na imperatív dostupnosti kultúry ako verejnej služby. Pandémia túto tendenciu nepochybne zvýraznila a ešte zvýrazní, a to nielen kvôli výraznému zníženiu finančných možností divadiel, či kvôli obmedzeniam v počte návštevníkov, ale v nadväznosti na súčasný trend uvažovania pri tvorbe verejných kultúrnych politík, ktorý posúva akcent zhora smerom nadol, od úzkeho k širokému, od odborníkov smerom k občanom, od elitného ku komunitnému. Rozvoj kultúry na samosprávnej úrovni sa vníma čoraz viac ako súčasť komplexného rozvoja územia a čoraz menej ako úzko-profilový rozvoj špecializovaného sektora. To však neznamená, že rola samosprávneho divadla v 21. storočí má rezignovať na umeleckú excelentnosť. Práve naopak.

Tvoriť a prezentovať špičkové umenie je základný cieľ každej kultúrnej inštitúcie (nehovoriac o tom, že by to mal byť jeden z hlavných cieľov štátnej kultúrnej politiky). Pokiaľ by tento cieľ prestal byť pre divadlá prioritou číslo jeden, začal by sa postupne ich zánik a premena na všestranné kultúrno komunitné centrá. Najvážnejšou ambíciou samosprávnych divadiel preto v každom prípade musí byť získanie špičkového umeleckého kreditu, ideálne nielen v domácom, ale aj v zahraničnom porovnaní. Bez excelentných umelcov a ich excelentných výkonov nie je možné, aby domáca divadelná kultúra bola relevantná pre zahraničný vývoz a tým pádom sa prepadá do polohy lokálneho anachronizmu a nepodieľa sa na vytváraní kultúrnej identity krajiny. Dôsledkom môže byť, že krajina stavia svoju kultúrnu identitu na minulosti – spravidla na folklóre, čo nás napriek nespornej hodnote a kvalite slovenského folklóru odsudzuje do polohy irelevantnosti v súčasnom kultúrnom dialógu. Na to, aby sa na domácej pôde špičkoví umelci mohli vôbec zrodiť, je potrebné systematicky na to vytvárať podmienky a neuvrhovať kultúru do polohy neustálej čakateľky na lepšie časy (budeme sa tomu venovať, keď sa ekonomicky stabilizujeme – ergo nikdy).

Prvým predpokladom na rozvoj domácej kultúry je premyslená práca s 4 deťmi a mládežou a následne práve silná podpora činnosti verejných kultúrnych inštitúcií. Je nevyhnutné, aby zriaďované divadlá nepretržite pracovali na progrese svojich umeleckých výsledkov a rozvíjali tak domácu divadelnú tradíciu. Ak majú na niečo poslúžiť „merateľné ukazovatele” tak práve na to, aby zachytili estetickú stagnáciu. Ak sú divadlá otvorené novým impulzom, ak pre svoje súbory pripravujú vzdelávacie programy, zúčastňujú sa zahraničných workshopov, vstupujú do medzinárodných sietí, pravidelne spolupracujú s renomovanými tvorcami, ak sú pozývané na medzinárodné festivaly a získavajú na nich ceny, určite nestagnujú. A všetky tieto veci sú „merateľné.”

Bez zbytočných limitov. Napriek mnohým vynikajúcim umeleckým výsledkom, množstvu kvalitných osobností, ktoré v nich a pre ne tvoria a tisícom spokojných divákov, fungujú slovenské samosprávne divadlá v rámcoch, ktoré si prestali tykať s 21. storočím. Nedá sa však krátkozrako tvrdiť, že je to ich vlastnou vinou. Zásadnou prekážkou k tomu, aby mohli svoju činnosť naplno rozvíjať, je zväzujúca právna forma, v ktorej sú zriadené. Zákony o rozpočtových pravidlách verejnej správy a územnej samosprávy v prvom rade komplikujú príspevkovým organizáciám možnosti na získavanie financií z viacerých zdrojov, pretože obmedzujú podnikateľskú činnosť a nakladanie s majetkom. Bez súhlasu zriaďovateľa nemôže divadlo prenajímať svoje priestory a ak aj súhlas dostane, cenová politika musí byť v súlade so smernicami zriaďovateľa. Príspevková organizácia nemôže svoj majetok predať ani založiť a čerpať tak úvery. Navyše príspevkové organizácie nemôžu zakladať ďalšie právne subjekty, čo je pre strategickejšie typy spoluprác limitujúci moment (uveďme len ten najtriviálnejší príklad: ak sa chcú združiť viaceré divadlá, nemajú prakticky inú možnosť, ako založiť občianske združenie svojich štatutárov, čo po praktickej stránke nie je to isté ako združenie právnických osôb). Samostatnou kapitolou sú limity zákonníka práce, ktorý je praktickom rozpore s realitou divadelného života – neumožňuje riešiť súbeh výkonu zamestnaneckého pomeru s umeleckou alebo napríklad aj pedagogickou činnosťou. Nielen že je prakticky nemožné, aby umelecký šéf režíroval, alebo šéfka dielní vytvárala scénickú výpravu, ale ak chce divadlo navyše aj rozšíriť svoju ponuku napríklad o vzdelávacie programy pre mládež vedené členmi umeleckého súboru, stojí pred takmer nemožnou úlohu skĺbiť prácu herca s prácou lektora v jednom pracovnom dni tak, aby tým dodržal ustanovenia zákona. Viac dôvery Na to, aby bolo možné hovoriť o zmene právnej formy samosprávnych divadiel, bolo by nutné priliať do vzťahu medzi zriaďovateľmi a ich inštitúciami kvantá vzájomnej dôvery, ktorá je na Slovensku v správe vecí verejných dlhodobo nedostatkovou ingredienciou. Takáto dôvera by sa vo vyspelej spoločnosti mala zakladať na hlbokej vnútornej zhode o spoločnom cieli. Vzťah zriaďovateľa a inštitúcie by nemal byť postavený na stavaní preventívnych hrádzí – zákonných mantinelov v mene kontroly a ochrany verejného majetku a financií, ale naopak na otvorení a posilnení vzájomnej spolupráce v rámci kvalitne nastavených moderných právnych vzťahov.

Pokiaľ by sme si predstavili, že príspevkové organizácie sa transformujú na istý typ verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií (návrh takéhoto zákona je v susedných Čechách pripravený už niekoľko rokov a tiež zatiaľ nebol schválený, podobne ako na Slovensku stále stojí transformácia ústavov Slovenskej akadémie vied na verejné výskumné inštitúcie), znamenalo by to, že inštitúcia bude sama hospodáriť so svojim majetkom, podnikať bez obmedzení, vstupovať do združení, vytvárať ďalšie subjekty a žiadať o všetky typy (aj medzinárodných) grantov, pričom zriaďovateľ bude mať silné zastúpenie v jej správnych a dozorných orgánoch a bude mať cez ne mandát na pozastavenie akejkoľvek aktivity, ktorá nebude v súlade so vzájomnými dohodami. Menovanie a odvolanie riaditeľa by bolo v kompetencii správnej rady a ohraničené funkčné obdobie by sa stalo samozrejmosťou. Ak by sme išli ešte ďalej a predstavili si, že by takáto verejná kultúrna inštitúcia mala viacerých zriaďovateľov (župa, mesto, súkromná spoločnosť), zastúpenie v orgánoch je ešte pluralitnejšie, organizácia podlieha ešte širšej demokratickej zhode, viaczdrojové financovanie má širší záber a takáto inštitúcia by v ideálnom prípade získala zdroje na to, aby mohla pomýšľať na európske parametre svojej produkcie.

Stratégia je cesta, nie cieľ. Ak by sme nechceli čakať na prijatie zákona o verejných kultúrnych inštitúciách, ktorý na Slovensku zatiaľ neexistuje ani v polohe draftu, stav fungovania divadiel na samosprávnej úrovni po obsahovej stránke sa dá do istej miery zmeniť cez vypracovanie a prijatie kvalitných strategických dokumentov na úrovni zriaďovateľa. Dôležité však je, aby stratégie nevznikali len z povinnosti, ale aby skutočne obsahovali konkrétny a vykonateľný plán. V ideálnom prípade sa stratégia rozvoja kultúry napája na ostatné rozvojové dokumenty zriaďovateľa a tie zase pracujú v línii s materiálmi prijatými na európskej úrovni – napríklad s Agendou 2030. Priority takto pripravenej stratégie by si mali osvojiť aj zriadené organizácie. Pokiaľ povedzme mesto prijme za svoju prioritu znižovanie uhlíkovej stopy, stane sa táto jednou z priorít aj pri rozvoji kultúry a konkrétne nástroje na jej dosiahnutie bude musieť prijať aj každá mestom zriadená inštitúcia. V praxi to znamená, že mestské divadlo si bude musieť vypracovať napríklad internú environmentálnu smernicu a merať svoje dopady na životné prostredie a na plnenie tohto cieľa bude potom viazať svoje rozpočtové nároky na zriaďovateľa, ktorý na to musí vytvoriť podmienky. A následne divadlo plnenie tohto cieľa pravidelne odpočtuje tak zriaďovateľovi, ako aj verejnosti. Nehovoríme tu teda o kvantitatívnych, ale kvalitatívnych parametroch jeho činnosti, ktoré zásadne prekračujú triviálny princíp „merateľných ukazovateľov.”

Môže byť pandémia impulzom? Väčší zásah do svojho fungovania samosprávne divadlá nezažili desaťročia, pokiaľ opomenieme rozpočtové škrty v banskobystrickej župe súvisiace s administratívou Mariana Kotlebu. Možnože nastal čas na to, aby sme sa na tom našom dlhom divadelnom home-office prísnejšie pozreli do zrkadla a skúsili zistené nedostatky neodstraňovať kozmeticky, ale zásadnou zmenou životného štýlu.

Zuzana Hekel

Trnava

 

NÁZOR

Prežívame adaptáciu ľudí zo systému analógovej komunikácie do systému digitálnej. Asi tak, ako po vzniku rádia a filmu, ktoré využili amorálni a inteligentní majitelia kľúčov na ohlupovanie ľudí, museli sa postupne ľudia zo sveta šírenia informácií hovoreným a tlačeným slovom adaptovať na ich šírenie rádiom a filmom. A trvalo nám sto rokov (a niekde stále ešte trvá), kým sme pochopili, že medzi živou informáciou a sprostredkovanou je veľký rozdiel. Zatiaľ čo pri živom stretnutí s politikom odhalí intuitívne a podvedome každý človek všetky nebezpečenstvá politikovej osobnosti, pri masívnej propagande v médiách sa stávame obeťou davového šialenstva zbožňovania idolu z rádia, alebo z plátna, či TV obrazovky. Všetky nebezpečenstvá jeho osobnosti sú média schopné eliminovať selekciou slov, záberov, uhlov pohľadu a doplniť ju o pozadie a o hudbu, či umelé, nahrané výkriky bravó a nahratým potleskom. Doba internetu a sociálnych sietí je ešte omnoho komplikovanejšia. Prelína sa s dobou rádia, filmu a televízie, využíva ich výrazové prostriedky, ale dokáže počítačovým algoritmom veľmi presne ovplyvňovať šírenie informácií v správnom – požadovanom čase, smere, priestore k správny ľuďom a tým vytvoriť požadovaný dojem o čomkoľvek ( dovolenka, auto, dom) a o KOMKOĽVEK! Adaptovať sa na túto situáciu si vyžaduje veľké úsilie skúmania každej informácie, veľkú trpezlivosť vo vyhľadávaní relevantných, overiteľných zdrojov informácií, ktoré obídu, poprú, znefunkčnia nastavenie systému a algoritmu, a v neposlednom rade si orientácia v systéme takéhoto šírenia informácií vyžaduje vzdelanie, nadhľad a IQ. Preto je dnes možné, veľmi jednoduché a rýchlo dosiahnuteľné, ovplyvniť cez internet obrovské množstvo voličov a získať si ich sympatiu aj k totálnemu „blbcovi”. Využívaná je na to, tak ako už stovky tisíc rokov, hlavne prirodzená ľudská potreba úniku od strachu z premenlivého a nebezpečného sveta, do ilúzie stability, istoty a nemennosti – táto do nemoty opakovaná ilúzia sa stáva pre väčšinu neotrasiteľnou a nemennou pravdou – on jediný nás spasí.

So srdečným pozdravom

Juraj Benčík