Archívy autora: ikp

Editorial

Určite ste už niekde čítali alebo počuli názor, že európska integrácia by bola iná a rozhodne príťažlivejšia, ak by celý proces od päťdesiatych rokov minulého storočia začal elegantnými rozhovormi o spoločnej kultúrnej politike. Veď sme predsa všetci odchovanci európskej kultúry od Homéra až po Goetheho. Hlásatelia názoru pohŕdajú nekonečnými rokovaniami o množstevných obmedzeniach produkcie uhlia a ocele, produktov, ktoré boli spoľahlivými rozbuškami niekoľkých ničivých vojen na európskej pôde. Neviem, či propagátori Schillerovej ódy o tom, že sme všetci bratia (a dnes aj pár sestier k tomu) niekedy niečo na európskej úrovni dohadovali, ale vzhľadom na ich nehynúce presvedčenie, že sa predsa dohodneme minimálne na tom, aby bola kultúra rozhodujúcim faktorom našich usilovaní o mier na kontinente, predpokladám z 99% istotou, že nie. Inak by si museli byť vedomí, že dodnes by sme nemali nielen Európske hospodárske spoločenstvo, ktorým všetko začalo, ale ani Európsku úniu so spoločnými politikami, medzi ktorými na žiadosť členských štátov Únie výrazne absentuje oblasť kultúry, vzdelávania, sociálnej politiky a mnohých iných čiastkových oblastí. Prekvapujúcejšie je to aj preto, že väčšinou ide zároveň o zástancov silnejšej pozície národných štátov so svojou národnou kultúrou v rámci EÚ a dôsledného dodržiavania subsidiarity, teda princípu, podľa ktorého kompetencie, ktoré môžu lepšie vykonávať suverénne štáty, nemajú byť politikami EÚ. Hoci ide aj o veľmi príťažlivé osobnosti slovenskej kultúry, ktoré bez ohľadu na dôsledky pohŕdajú úsilím niekoľkých generácií Európanov dohodnúť sa aspoň na merateľných komoditách namiesto kopania zákopov, nazdávam sa, že je našou povinnosťou poskytnúť im niekoľko faktov. Chápem že ich postoj kopíruje špecifický fenomén, tak častý v našich dejinách, napríklad sen o ruskom dubisku z 19. storočia, ktorí šírili a šíria aj tí, ktorí sa neunúvali prekonať dvojtisíckilometrovú vzdialenosť a hrdia sa heslom: “nigdá som tam nebou”, aby sme citovali kultúrneho klasika.

Oplatí sa vedieť viac!

 

Pripravili sme preto pre vás  stručný, nenudný prehľad možného zasahovania politík EÚ do tvorby našej svojstojnej kultúrnej politiky. Či sa už jedná o autorské práva  a iné legislatívne kroky, alebo o historický prehľad snahy presadiť niektoré spoločné postupy v rámci Creative Europe, až po v Kultúrnom kyslíku tak obľúbené kritické pohľady na (ne)schopnosť komunikovať a prezentovať na európskej úrovni výsledky našej kultúrnej praxe.

Ani sme netušili na začiatku roka 2019, ako sa trafíme do noty turbulentných čias.

 

Magda Vášáryová

 

Kultúrny kyslík 1/2019

Kultúrno-politický časopis Kultúrny kyslík 1/2019 Inštitútu pre kultúrnu politiku.

Dajme život mlynu!

Ing., Ing. arch. Ema Kiabová

Uplynulý rok sme sa v rámci výuky na Katedre architektúry Stavebnej fakulty rozhodli, že výuku „pamiatkarských“ predmetov (rozumej: zoznámenie sa s prostredím archívov a pamiatkových úradov, následné projektovanie obnovy budov atď.) sa posnažíme v čo najväčšom rozsahu prepojiť s praxou.  Tento krok sa na začiatku vždy zdá veľmi málo reálny a ťažko spracovateľný, nakoľko študentské práce vždy ostanú študentskými prácami a prax si vyžaduje určitú formu skúseností projektanta, ako aj vyššiu odbornosť. Nie je toto však iba zažitými frázami? Nemáme na univerzite dostatok šikovných študentov a odborníkov, ktorí dokážu ustriehnuť kvalitu výstupu svojich „zverencov“?

Áno, téma obnovy pamiatok je ďaleko komplexnejšia, ako sa môže zdať. Popri architektonickej fáze navrhovania je potrebné súbežne uvažovať nad problematikou statického zabezpečenia a spôsobom technologického odstránenia porúch. Často sa stáva, že práve zohľadnenie týchto aspektov má vplyv aj na architektonické riešenie. Aby si študent  osvojil  potrebu zohľadňovania všetkých aspektov – pamiatkových hodnôt v zmysle pamiatkového zákona, architektonicko-historických  a archívnych výskumov,  musia byť neoddeliteľnou súčasťou už v etape  predprojektovej prípravy .

Opäť sme sa ale zamysleli, prečo by toto malo byť nereálne? V rámci Stavebnej fakulty máme k dispozícii (na rôznych špecializovaných pracoviskách) odborníkov jednotlivých oblastí a umenie ostáva už iba v ich vzájomnom prepojení pri vypracovaní projektu obnovy.

Na jar tohto roku sme sa do toho pustili. Rozbehli sme spoluprácu so súkromným vlastníkom „Štampelovského mlyna“ v Modre, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Výsledky práce zapálených študentov a pedagógov bolo možné po polročnom snažení  prezentovať aj pred verejnosťou.  Na jeseň tohto roku bola otvorená  výstava v predmetnom objekte, ktorá prezentovala kompletnú predprojektovú prípravu vrátane archívneho a architektonicko-historického výskumu, statických a stavebno-technologických prieskumov a prvotných architektonických návrhov. Výstava sa zdarne prepojila s dňami otvorených vínnych pivníc v Modre a svojou vysokou odbornosťou a grafickým spracovaním oslovovala návštevníkov. Koniec koncov – víno a kultúra kráčajú ruka v ruke pri sebe, takže výstava úspešnejšie ani dopadnúť nemohla.

Našou momentálnou snahou je získanie dotácie z grantového programu Obnovme si svoj dom  Ministerstva kultúry SR, aby projekt mohol zdarne pokračovať v ďalších fázach až po realizáciu. Veľmi sa z toho tešíme a sme plní očakávaní, ako tento „experiment“ bude pokračovať, no prvotným posolstvom je pre nás neodškriepiteľná vec: dá sa to!

Dozrela naša spoločnosť na dedičstvo funkcionalistických pamiatok ?

Ing. arch. Dušan Mellner, Ph.D.

Prvorepubliková moderna znamenala pre nás jedinečný prerod zo sveta 19. storočia do moderného stredoeurópskeho štátu vo všetkých jeho aspektoch s výraznou demonštráciou novej architektúry. Vznik Československej republiky priniesol dovtedy nepoznané možnosti demokratickej spoločnosti. S týmto novým svetom sa slobodní občania pomerne plynulo zžili a do svojej novej identity prijali aj modernú architektúru. Bolo treba vymaniť sa z ťaživého dedičstva Uhorska a pozerať sa dopredu s konkrétnou víziou budovania republiky, viac menej od základov. Postavili sa celé mestá, napr. Zlín (ČR), Partizánske, Svit a i. Moderna sa včlenila do historických centier, vznikali nové rozsiahle mestské štvrte a stavby so svojou špecifickou regionálnou modernou. Budovali sa nové školy, úrady, ministerstvá, domy, byty, továrne. Celá republika bola funkčne vybudovaná za 20 rokov (1918 – 1939).

Rozsiahlosť dedičstva architektúry z medzivojnového obdobia I. Československej republiky predstavuje podstatnú časť moderných slovenských dejín 20. storočia. Je nedeliteľnou súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva.

Z toho vyplývajú aj záväzky, starostlivosť a ochrana našich pamiatok. Súčasná (i odborná) spoločnosť tú snahu má, ale jej schopnosť obsiahnuť celé dedičstvo slovenskej moderny- funkcionalistickej architektúry –  je stále problematická. Okrem toho snaha o štiepenie názorov na vlastnú históriu (napr. politickou elitou i historikmi), robí situáciu ešte neprehľadnejšou, zahmlieva podstatné udalosti a ich význam, z ktorých boli odvedené jednotlivé činy.

Životaschopnosť myšlienky konceptu prvej republiky bola úspešná. To potvrdzuje fungovanie celej občianskej spoločnosti. Uvedomme si, že len za 20 rokov bola naštartovaná, realizovaná a vžitá nová koncepcia urbanizmu a moderného bývania v takej kvalite, ktorá nás priraďovala k najvyspelejším krajinám sveta. Samotné stavby, hmotné doklady doby, užívame doteraz, často bezo zmien.

Súčasné požiadavky na zvýšenie štandartu prostredia neobišli ani architektúru moderny. Nové technické požiadavky na  teplotechniku budov a nové funkčné využitie vedie k zásadným prestavbám týchto domov a celých areálov. Bez zamyslenia sa nad ich hodnotami. Vplyvom zvýšenia zúročenia investícií, a šetrenia nákladov na obnovu dochádza k celkovej zmene fasády ale i interiérov. Obytné domy i administratívy či nemocnice sa často búrajú z dôvodu nízkej efektivity využitia pozemku. Prízemné alebo dvojpodlažné domy s veľkým pozemkom v centrách miest nedokážu odolať tlaku efektivity, v horizontálne či vertikálnej rovine. Mnohokrát je „efektívne“ zastavaný celý pozemok. Vysoké požiadavky na parkovanie zase likvidujú mestské ulice a tým fungujúci urbanizmus mesta. Toto sú len vybrané problémy dneška v súvislosti s funkcionalistickou architektúrou, ktorej akoby stále neprislúchala váha historickej hodnoty.

Tieto objekty často nie sú vyhlásené za Národné kultúrne pamiatky a keď aj sú, tak primárnym nedostatkom koncepcie ich ochrany je absencia manuálu ich obnovy.  Absenciu metodiky obnovy funkcionalistikých objektov je možné evidovať  tak na krajských pamiatkových ako aj stavebných  úradoch. Ochrana a obnova ostáva najmä v rukách jednotlivcov, alebo občianskych iniciatív. Je funkcionalistická architektúra pre súčasné generácie pamiatkou? Dozrela naša spoločnosť na dedičstvo funkcionalistických pamiatok?

Aká je realita v ochrane a obnove architektúry postavenej v 20. a 30. rokoch 20. storočia? Ako sa vysporiadavame s touto problematikou v prvých dekádach 21. storočia? Takpovediac vágne, neisto a bez jasných pravidiel. Určitú úlohu v rozpačitom postoji ku modernej architektúre  zohráva aj skutočnosť, že napriek jej nepopierateľným kvalitám demonštrujúcim  „nový život“ sa jej nedá uprieť aj necitlivé odmietanie  tradičných princípov stavania podľa ktorých boli začiatkom 20-teho storočia  vybudované všetky naše mestá a ktorých zažitý genius loci moderná architektúra často ignorovala. Preto stojíme dnes, na začiatku 21.storočia pred ťažkou otázkou – ako chrániť jednotlivé typy rôznych pamiatkových štruktúr? Ako nastaviť mechanizmus hodnotenia moderných objektov, ktoré sami nechránili predošlú zástavbu a tak nie div, že nie sú dnes ani ony chránené?

Absencia objektívnych kritérií pri hodnotení architektúry má za následok, že sa ani vo funkcionalistickej architektúre nerobí rozdiel, či ide o zásah do tradičnej štruktúry alebo o kvalitne vybudovaný súbor či areál moderných budov,  majúci  nielen architektonické ale aj urbanistické kvality. Pred podobným problémom stojí aj industriálna architektúra.

K vybraným príkladom zachovaných modernistických urbanistických celkov patrí problém vyhlásenia mestskej pamiatkovej rezervácie v Partizánskom,  Svite, mestskej štvrte Svojdomov v Žiline, či jednotlivé stavby ako Machnáč v Trenčianskych Tepliciach a i. Každý prípad je špecifický a preto jeho ochranu a obnovu treba riešiť s citom . Pravdou ostáva, že moderná architektúra predstavuje samostatný špecifický fenomén v oblasti ochrany a obnovy pamiatok a ako k takému sa je treba ku nej aj postaviť. Ak to neurobíme , nezabránime ďalším svojvoľným  prestavbám tak solitérov v podobe  rodinných domov, a ich nekoncepčných  projektov  obnovy, ako aj chátraniu celých urbanistických komplexov , ktoré patrili ku skvostom modernej architektúry.

Píše sa rok 2018 a pri 100. výročí založenia Československej republiky by sme mali náš pohľad na túto súčasť nášho kultúrneho dedičstva prehodnotiť a dôslednejšie vnímať a následne chrániť architektúru, ktorá tvorí súčasť našej ťažko získanej československej identity.

 

Obr.1 Pohľad z ulice Kálov na dominantu Žiliny (2008). Zatienenie dominanty po postavení obchodného domu MIRAGE v mestskej pamiatkovej rezervácií Žilina (2010), foto D. Mellner.

Obr. 2 Vátralova vila v Žiline od architekta M. M. Scheera, realizácia 1927.  Foto – stav z roku 2003 a 2010 …, foto D. Mellner.

 

 

 

 

 

Moderná národná kultúrna pamiatka?

Ing. arch. Eva Borecká, PhD.

Pod pojmom národná kultúrna pamiatka, si zväčša bežný človek predstaví honosnú slohovú budovu paláca alebo kaštieľa. Do tejto kategórie však  patria, okrem iného,  aj  výnimočné stavby modernej architektúry 20. storočia. Ako vnímať hodnoty stavieb medzivojnovej architektúry, ich ochrane a prípadnej konverzii pôvodnej funkcie pre ich fyzickú záchranu, tejto téme sa venovala novembrová  konferencia v Metodickom centre modernej architektúry v Brne s názvom Forum & československá moderna, na ktorej  sa stretli odborníci zo Slovenska, Moravy  a Čiech.

Názov zrozumiteľný úzkemu kruhu odbornej verejnosti v sebe skrýva veľa.  Forum bol časopis pre umenie a architektúru, vychádzajúci v Bratislave, v komplikovanom medzivojnovom období vzmáhajúceho sa nacizmu. Založený bol v 1931 a zanikol spolu s prvou Československou republikou v roku 1938.  Zakladateľom časopisu a zodpovedným redaktorom bol bratislavský architekt Endre ( Andrej) Szönyi. Neskôr sa redakcia rozrástla o pobočku v Brne, vedenú architektom Endre Steinerom, rodákom z Dunajskej Stredy. Časopis sa vyznačoval vynikajúcou grafikou, fotografiami a pôvodnými príspevkami od domácich – slovenských a českých aj zahraničných prispievateľov. Jeho spracovanie bolo po každej stránke na  vysokej úrovni.  Časopis Forum si  objednávali  aj naše veľvyslanectvá, ktoré  do sveta šírili dobré meno architektúry Slovenska a českých zemí. Jazykom časopisu bola nemčina, spoločný jazyk národov bývalej monarchie.

Popri verejnosti známych menách slovenských architektov ako Dušan Jurkovič, Michal Milan Harminc, Emil Belluš, slovenské mestá začiatkom storočia formovala plejáda ďalších –  domácich architektov nemecko- maďarsko – židovského pôvodu. Po vzniku Československej republiky sa pridali k tejto pestrej zmesi architekti z českých zemí. Stavby všetkých týchto tvorcov vytvárali kolorit našich miest, niekde nenápadne a skromne splynuli s existujúcim prostredím, inde vyčnievajú ako výkričník nedokončenej urbanistickej koncepcie, spomedzi  drobnej zástavby zachovaných jednopodlažných predmestských domov. Nástup medzivojnovej architektúry do existujúceho urbánneho prostredia bol často tvrdý a likvidačný. V mene presadenia sa moderny a modernizácie mesta nemilosrdne padali mnohé historické stavby  modelujúce mestotvornú štruktúru. Na druhej strane  mnohé solitéry funkcionalistickej architektúry rámcované adekvátnym prostredím priniesli novú vizuálnu a funkčnú kvalitu.

Konferencia v Brne  pripomenula intelektuálne prepojenie Bratislava-Brno prostredníctvom časopisu Forum. Hovorila o (možno už zabudnutých) medzivojnových architektoch združených okolo časopisu, ktorí sa pričinili o novú architektúru a formulovanie progresívnych názorov na bývanie ( E. Szönyi, F. Wimmer, E. Steiner, bratia Šlapetovci), venovala sa ohrozeným výnimočným stavbám  nachádzajúcim sa na pokraji fyzického zániku (národná kultúrna pamiatka zotavovňa Machnáč v Trenčianskych Teplicich od Jaroslav Krejcara a kúpele v Zábrdovicích od Bohuslava Fuchsa) aj stavbám, ktorým sa podarilo prekročiť svoj tieň a zaskvieť sa v pôvodnej kráse (synagóga v Žiline od Petra Berhrensa).

Často diskutovaná téma stretu staré-nové, tradičné-moderné nenachádza jednoznačné východiská a závery. Zachovať a obnovovať alebo búrať?  Rozhodnutie, na ktorú stranu sa prikloníme sú svedectvom doby, hierarchie  a hodnôt ktoré spoločnosť v súčasnosti vyznáva.

Zdroj:  https://www.svf.stuba.sk/sk/diani-na-svf/forum-ceskoslovenska-moderna.html?page_id=7504

O autorovi

Ing. arch. Eva Borecká, PhD.,

pôsobí na katedre architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave  ako pedagogička. Prednáša dejiny architektúry 20. storočia. Dlhodobo sa venuje výskumu medzivojnovej architektúry na Slovensku. K tejto téme publikovala vedecké články a štúdie v odborných a vedeckých časopisoch. Je členkou Slovenskej komory architektov a autorkou realizovaných architektonických diel.

 

Balašov palác * palác bez krídel

Ing. Lukáš Vargic

 

 

V uplynulom roku si Slováci a Česi pripomenuli 100 rokov od založenia prvého spoločného štátu, ktorý znamenal definitívne ukončenie obdobia monarchie na našom území. Táto kapitola našich dejín výrazným spôsobom ovplyvnila vývoj spoločnosti, či rozvoj miest a obcí. Stále cítiť jej hlbokú stopu, ktorá tvorí významný obraz a identitu mnohých sídel. Bratislava, vtedy ako Prešporok, patrila pochopiteľne k tým najvýznamnejším, čo viedlo v jej dejinách k mnohým zmenám a malo za následok jej neustále osídľovanie a budovanie.

Marquartov plán z roku 1765

 

 

 

Prešporok bol v čase monarchie kráľovským mestom, ktoré samozrejme disponovalo fortifikačným systémom hradieb, brán, bášt a priekop. Keď však na prahu novoveku začali hradby strácať svoj význam a Mária Terézia nariadila fortifikačný systém zrušiť, Prešporok sa postupne menil zo stredovekého kráľovského mesta na modernú stredoeurópsku metropolu, v ktorej si hľadala útočisko vyššia inteligencia či šľachta, budujúca si v Prešporku svoje sídla a paláce.

Medzi prvé stavby, budované
v priestoroch už dožívajúcich hradieb, patril palác na dnešnej Panskej ulici č. 15 (parcela č. 194 na Marquartovom plane), pomenovaný po svojom stavebníkovi Pavlovi Balassovi. Stavba Balassovho paláca prebiehala v rokoch 1754 – 1762
a ako mnohé iné, aj tento vznikol prestavbou starších stredovekých domov.

Palác Pavla Balassu

Od doby svojho vzniku menil viackrát svojho majiteľa, čo sa odzrkadľovalo v menších či väčších prestavbách. Pôvodne
4-krídlový palácový objekt
s vnútorným nádvorím prešiel najvýznamnejšou zmenou v 30-tych rokoch minulého storočia, kedy postupne asanovali jeho dvorové krídla a neskôr pribudla aj celkom nenápadná nadstavba. Zaujímavým faktom je autorizácia projektov búracích prác významným architektom Bellušom.

Dnes, po vyše 250 rokoch od postavenia, je vlastníkom zostávajúcej časti paláca Spolok architektov Slovenska, ktorý objekt spravuje, prenajíma, ale najmä v ňom sídli. Inštitúcia propagujúca osvetu architektonického remesla však ako občianske združenie nedisponuje kapitálom, ktorý by si vyžadovala potrebná komplexná obnova dnes už národnej kultúrnej pamiatky. Havarijné stavy sa darí Spolku… odstraňovať len pomaly a s nutnou spoluúčasťou Ministerstva kultúry SR  prostredníctvom dotačných programov.

Veľkou ranou a zároveň aj hendikepom súčasneho stavu je zastavané nádvorie, ktoré kedysi obkolesovali krídla pôvodneho paláca. Pamiatkovo chránený objekt na Panskej ulici 15 totiž končí za dverami prejazdu, kde sa v súčasnosti nachádza jeden zanedbaný a špinavý priestor, zahltený výparmi z kuchyne či vzduchotechniky a okupovaný holubmi. Pôvodná parcela je pochopiteľne rozdelená v nepochopiteľnom pomere a preto akýkoľvek žiadúci zásah do vnútrobloku by si vyžadoval neuveriteľné úsilie. Jestvujúci fragment pôvodného paláca tým totiž trpí a ak by mal prejsť veľkou rekonštrukciou, vnútorný dvor by nemal ostať nepovšimnutý. V najideálnejšom prípade by sa mohla asanovať vnútorná stavba, ktorá by mohla uvoľniť priestor pre verejné aktivity. Z majetkoprávneho pohľadu je to však skôr utópia.

Vnútornú dispozíciu dnes okupuje okrem spomenutého Spolku.. viacero nájomcov, ktoré si žijú svojim životom a vytvárajú spolu jeden disharmonický celok. Hodnotné interiérové priestory sa nachádzajú v podzemnom podlaží, pivníc pôvodných stredovekých objektov, rovnako aj na prízemí, kde sa za posledné obdobie vystriedalo už viacero gastronomických prevádzok. Najhodnotnejším barokovým priestorom je okrem schodiska celé piano nobile na druhom nadzemnom podlaží, kde sídli administratíva Spolku… a redakcia najstaršieho architektonického časopisu na Slovensku – časopisu Projekt.

Priestory paláca vystriedalo ešte viacero ďalších nájomníkov, zväčša architektov, prípadne iných firiem. Z väčšej časti dnes interiéry zívajú prázdnotou a čakajú na novú náplň. Preto  ponúkla Katedra architektúry na Stavebnej fakulte STU, (ako konštituujúce sa pracovisko so zameraním na interdisciplinárnu obnovu pamiatok),   Spolku… pomoc. V rámci ateliérových prác na obnove pamiatok sa spracovávajú  modelové štúdie funkčného využitia paláca.  Od októbra 2018 začalo na nich pracovať 10 študentských tímov, zložených z poslucháčov posledného ročníka inžinierskeho štúdia. Balassov palác volá po novom reštarte, ktorý by mu prinavrátil niekdajšiu slávu,a funkčne ho adekvátne začlenil do historického jadra mesta.

Od začiatku semestra prebiehajú hromadné konzultácie pod vedením docentky Jany Gregorovej, (gestorky spomenutej  iniciatívy), za spolupráce  ďalších  kolegýň  a kolegov z katedry. Pre rýchlejšie a dôkladnejšie spoznanie objektu bolo študentom umožnené prostredníctvom viacerých exkurzií nahliadnuť do interiérov, aj bežne neprístupných priestorov paláca. Relevantnosť informácií a faktov o pamiatke zabezpečili poskytnuté architektonicko-historické výskumy  docentky  Zuzany Ševčíkovej, ktorá  aj osobne  vysvetlila stavebno-historický vývoj objektu všetkým účastníkom exkurzie priamo na mieste.

Zadanie od Spolku architektov Slovenska vytvorilo priestor pre široké uchopenie témy obnovy významnej národnej kultúrnej pamiatky. Očakávajú sa kreatívne nápady zo strany študentov, ktoré by  boli vhodné pre  dané prostredie  a palácovú budovu. Okrem aktívneho parteru, ktorý sa opakuje v rôznych podobách  pri každom navrhovanom variante, sa v niektorých variantoch overuje možnosť rúznych typov bývania, vrátane rezidenčného. V nemalej miere sa kladie dôraz na historické hodnoty objektu  a ich spôsoby prezentácie.

V priebehu semestra bola taktiež zorganizovaná konzultácia prác formou prezentácie rozpracovaných konceptov  pred  členmi prezídia Spolku, kde sa k jednotlivým variantom formou pripomienok usmerňovali  študenti v ich ďalšej práci. Výsledné návrhy  budú obhajované  koncom januára 2019  na Katedre architektúry SvF STU a následne by sa mali  sprístupniť verejnosti aj formou  výstavy priamo v priestoroch paláca.

Výsledné návrhy by mali pomôcť pri hľadaní optimálneho funkčného využitia paláca, ktorý by aj naďalej mal  slúžiť celej komunite slovenských architektov. Variantné riešenia študent

ROZHOVOR PRE KULTÚRNY KYSLÍK s Janou Gregorovu

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa začali venovať pamiatkam?

S touto predispozíciou sa asi človek narodí, navyše som vyrastala v rodine, kde sa ctila história a tradícia.  V neposlednom rade sa na mojom formovaní  podieľal aj fakt, že som vyrastala v bezprostrednej blízkosti  historického jadra  mesta Trnavy, ktoré sa v dobe mojej  mladosti výrazne devastovalo.  Asi aj preto som sa rozhodla pre  štúdium na  Fakulte architektúry, kde výborní odborníci a pedagógovia moju snahu nasmerovali na záchranu ubúdajúceho architektonického dedičstva.

 

Nebolo v tej dobe odvetvie obnovy a ochrany pamiatok v neľahkej situácií v čase zmeny režimu? Predsa ešte doznievala pachuť socializmu, ktorý sa s pamiatkami moc nemaznal.. Doba bola veľmi rozporuplná.

Začiatkom  80-tych rokoch, keď som začínala s mojou architektonickou profesiou, bol vzťah spoločnosti ku pamiatkam ovplyvnený nevôľou voči všetkému, čo nevzniklo po znárodnení, prípadne čo sa netýkalo prejavov folklóru. Bolo preto pomerne ťažké praktizovať pamiatkovú starostlivosť v historických mestách, ktoré sa nenachádzali pod pamiatkovou ochranou. Na druhej strane sa však  pamiatková starostlivosť na vybraných chránených územiach výrazne zdokonaľovala. Možno práve kvôli tomuto tlaku sa vyformovalo  množstvo špičkových odborníkov, ktorí vo vtedajších pamiatkových ústavoch praktizovali profesionálnu „pamiatkarsku prax“.  Dnešní pracovníci pamiatkových úradov sa uplatňujú iba v administratívno- legislatívnej rovine. A ja som mala to šťastie, že ma v zárodku mojej kariéry formovali práve títo špičkoví odborníci z pamiatkovej praxe.

 

Narodili ste sa v Trnave, ktorú nazývame aj malým Rímom. Ovplyvnilo Vás toto stredoveké prostredie pri voľbe povolania alebo ste sa dostali k svojmu remeslu inak?

Ako som už spomenula, začiatky mojej odbornosti sa viažu na historické jadro Trnavy, ktorá spočiatku nebola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu  a z tohto dôvodu sa zničilo veľa  z jej  hodnotnej zástavby. Moje prvé odborné práce sa týkali prieskumov častí mesta, ktoré boli určené na asanáciu. Áno, dá sa povedať, že moja dnešná  špecializácia na prezentáciu pamiatok  úzko súvisela so snahou zachraňovať rodné historické mesto. Táto snaha sa aj v spolupráci so spomínanými  odborníkmi vyplatila . Koncom 80- tych rokov minulého storočia bolo historické jadro Trnavy  vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu a od toho času sa začalo s koncepčnou obnovou historického jadra, ktorá trvá až dodnes.  O výsledkoch mnohoročnej snahy sa zmieňuje aj nasledovný článok. https://www.novostavby.sk/blog-novostavieb-a-developerskych-projektov/305-historicke-centrum-trnavy-sa-znovu-rozvija/

 

Aké boli vaše prvé kroky v profesionálom živote? Podarilo sa Vám napĺňať stanovené méty, alebo sa Vám zmenil pohľad na problematiku..

Moje prvé kroky boli výrazne motivované romantickým pohľadom na vec. Veľa energie som venovala práve procesu spoznávania zničených pamiatok, ktoré boli dlhodobo zanedbané. Neskôr, po sumarizácii podstatných informácií sa začala etapa návrhov ich obnovy a následnej realizácie  . V tejto etape sa už samozrejme na problematiku nedalo nazerať romanticky, nastúpila tvrdá prax kompromisov. Spracovávali sme  koncepčné materiály pre mnohé mestá na Slovensku, riešili sa  aj viaceré pamiatkové objekty a mojou srdcovou záležitosťou boli úpravy ruín architektúry, ktorým som sa venovala od svojich študentských rokov. Tieto výzvy bolo treba napľňať tak, ako sa ponúkali, nemala som jasne stanovené méty. Snáď iba tie, že som v svojej architektonickej praxi výrazne uprednostňovala riešenie problémov,  bezprostredne súvisiace  s obnovou pamiatok.

 

Dlhé roky ste popri aktívnej architektonickej tvorbe učili na fakulte architektúry. Vašimi rukami prešlo dnes už mnoho úspešných pamiatkarov či architektov a stále ste sa svojej pedagogickej činnosti nevzdala. Môžeme dnes hovoriť, že ste sa našli aj v našom neslávnom učiteľstve?

Ak človek berie svoje poslanie vážne, tak vždy sa v určitom štádiu spýta sám seba, kto bude v nastolených trendoch, o ktorých je presvedčený že sú správne, pokračovať. Potrebu učiť sa a vzápätí odovzdávať čo som sa naučila  som pociťovala od začiatku svojej profesionálnej praxe a preto som sa prihlásila na doktorandské štúdium na Fakulte architektúry. Po skončení doktorandského štúdia  som mohla na akademickej pôde spojiť výskum, prax aj výuku do jedného procesu. Táto kombinácia bola začiatkom 90-tych rokov 20.storočia základom pre zahájenie špecializovaného štúdia obnovy pamiatok na Fakulte architektúry, na ktorom som sa podieľala.  Ak sa dobre nastaví systém,  tak vzniká ideálna situácia – máte objednávateľa, ktorý sa obráti na renomovanú , neskorumpovanú inštitúciu, máte priestor na výskum, na variantné návrhy obnovy, a následne na ich realizáciu. Spájanie výskumu s výukou, navrhovaním a následnou realizáciou vás udržia v dostatočnom nadhľade, aby ste pri projektovaní neskĺzli do rutiny a pri výskumoch vykonávali výskumy so zreteľom na reálnu prax. Dá sa povedať, že sa mi podarilo vo výuke a následne aj v praxi zaviesť  pojem tzv. „metodického projektovania“. V tomto duchu som viedla aj doktorandov, z ktorých sa mnohí uplatnili v metodicko- správnej alebo metodicko – projekčnej  oblasti. Viacerí kolegovia, ktorí ostali na Fakulte architektúry, tento systém výuky tiež aplikujú.

 

Minulý rok ste nastúpili do radov susednej stavebnej fakulty. V odborných kruhoch sa stále špekuluje o určitom napätí medzi týmito inštitúciami. Ako ste vnímali pozvanie z katedry architektúry?

Ak sa dlhodobo venujete špecializácii  v jednom odbore, nutne časom pociťujete potrebu rozšíriť znalosti o príbuzné odvetvia, ktoré vám pomôžu profesionálnejšie riešiť nastolené úlohy. Tak aj pri obnove pamiatok problém interdisciplinarity nutne sprevádza vaše snaženie. Na fakulte architektúry sa interdisciplinarita riešila v oblasti pamiatkarskej ,umelecko-historickej a architektonickej , na stavebnej fakulte je potenciál riešiť interdisciplinaritu  s väčším dôrazom aj na technické, technologické, prípadne geodetické problémy. Od architekta sa už viac očakáva koncepčno-koordinačná poloha s ambíciou dotiahnuť snaženie až do realizačného konca.  Preto som pozvanie na Stavebnú fakultu s radosťou prijala a z tejto pozície sa budem snažiť, aby sa napätie medzi fakultami maximálne eliminovalo – plánuje sa spolupráca , nie rivalita. V tomto smere sú už pripravené  konkrétne  kroky, ale nebudem predbiehať…

 

Síce je to niečo vyše roka, no v dnešnom rýchlom svete sa toho dokáže za takú dobu veľa zmeniť. V úvode tohto čísla ste sa zmieňovali o aktivitách a plánoch do budúcna, ktorými by mala katedra architektúra doplniť chýbajúce zázemie pre danú profesiu. Hýbu sa ľady dobrým smerom?

Príchodom  na Katedru architektúry som zahájila radu rokovaní s vedením fakulty, Slovenskou komorou  stavebných inžinierov, Spolkom architektov Slovenska a Ministerstvom kultúry SK, ktoré by mali viesť k ustanoveniu celoslovenskej odbornej platformy ,zaoberajúcou sa aj interdisciplinaritou v obnove pamiatok. Tieto snahy boli zapracované aj do relevantných projektov a grantov. Z plánovaných aktivít sa realizuje tento typ výuky na inžinierskom štúdiu. V rámci povinných predmetov sa minulý semester zahájila interdisciplinárna výuka obnovy pamiatok aj za účasti renomovaných externých odborníkov. Naše snaženie sa posúva do realizačnej roviny a na prezentáciu metodiky výuky tohto typu sa pripravuje aj skriptum.  Plánuje sa rozšírenie  špecializácie aj pre doktorandské štúdium a následne aj pre postgraduál.

 

Vyzerá to tak, že začína svitať na lepšie časy pre pamiatky. Vzniká veľké množstvo aktivistických hnutí, ktoré sa usilujú o záchranu zostávajúcej historickej stopy minulosti. Ako vnímate ich činnosť? –

Tlak globalizmu v nás vyvoláva zdravú potrebu, vracať sa ku svojim koreňom. Tento tlak je prirodzený, vyplýva zo základných potrieb ľudského jedinca , ktorý sa rád vracia  domov a doma nachádza známe veci a domy. Tento trend je aj prirodzenou reakciou na dlhodobo praktizované a jedine správne estetické vzorce moderny. Súčasný svet je postavený pred problém urobiť si poriadok v tomto zmätku a preto je na jednej strane vítaná snaha laikov o obnovu architektonického dedičstva, na druhej strane treba ich aktivity usmerňovať, aby  sa „nevylialo s vaničkou dieťa“. Aj pri našom snažení ide najmä o to, aby sa vychovala nová generácia, ktorá na jednej strane nadobudne citový vzťah k dedičstvu svojich predkov ale na strane druhej bude aj natoľko vzdelaná, že sa bude vedieť  k problému postaviť profesionálne.

Regionalizmus a jeho vplyv na tvorbu vo vidieckom prostredí

Ing. Filip Bránický

Regionalizmus ako architektonický smer vzniká v 60. rokoch 20 storočia ako odpoveď na pretrvávajúci internacionálny štýl. Problematika slohov a štýlov 20. storočia v architektúre je veľmi komplexná, veľmi zjednodušenou formou sa dá opísať nasledovným spôsobom.

Začiatkom 20. storočia sa začali objavovať rôzne nové umelecké či filozofické prúdy všeobecne nazývané pojmom moderna. Tento myšlienkový smer zasiahol architektonickú tvorbu všetkých mierok a postupne sa dostával pod kožu množstvu architektov, investorov či staviteľov. Priniesol úplne nové možnosti, bol racionálny a logický. Menej je viac a forma nasleduje funkciu. Ornament je zločin a dom je stroj na bývanie. V duchu týchto a mnohých ďalších vyjadrení známych a významných architektov sa modernistické premýšľanie stalo internacionálnym štýlom, ktorý bol generický, univerzálny a mohol byť použitý všade na svete, bez ohľadu na kontext. Budovy boli jednoduché, prísne funkčné a bez komplikovaného detailu. Očisťovali sa od všetkých foriem ornamentu až k ich samotnej tektonickej podstate. Po istom čase dominancie tohoto mainstreamu si však začali ľudia uvedomovať, že je pre nich príliš nudný. S odpoveďou na tento stav prišila postmoderna, ktorá hlásala presný opak. Ornament sa začal oslavovať ako prvok, bez ktorého architektúra nemôže existovať. Dekór sa používal ako hlavný výrazový prostriedok. Miešali sa slohy a štýly rôznych období. Výsledkom tohto javu bola chaotická, farebná a náladová stavebná substancia rôznych materiálov, mierok a proporcií, pôsobila však veľmi lacným dojmom. Preto trvala len krátke obdobie. V 60. rokoch 20. storočia sa rodí myšlienkový smer – regionalizmus, medzi ktorého zakladateľov patria mená ako Peter Pásztor, Luis Barragán či Imre Makovecz. Všetci títo sa snažili architektúru prispôsobiť miestnym podmienkam a hľadali prieniky v predošlých extrémnych prúdoch.

Odkaz regionalizmu nachádzame v tvorbe mnohých architektov aj v súčasnosti. Architektonické diela tohto myšlienkového smeru reflektujú kultúru a tradíciu regiónu od urbánneho osadenia cez architektonický návrh až po voľbu materiálu a konštrukčný detail. Pracuje sa s pojmami regionálna identita, tradícia a genius locci. Dalo by sa povedať, že vo vidieckom prostredí alebo pri tvorbe v krajine sa regionalizmus stáva esenciálnou zložkou a východiskovým smerom. Vidiek je totiž priestor, ktorý nie je súčasťou mestského osídlenia. Dediny, osady alebo samoty a krajina, v ktorej ležia, sú dokopy veľmi úzko späté. Sídla sa vyznačujú nízko podlažnou zástavbou rodinných domov s absenciou parteru. Rodinné domy majú svoju hospodársku časť, kde sa ešte prednedávnom nachádzala prvovýroba. Dnes slúžia skôr na relax, chod domácnosti a obrábanie záhrady. Architektúra v takomto prostredí má prevažne príjemne ľudskú mierku. V našich končinách prešiel vidiek v 20. storočí mnohými premenami stavebnej substancie. Koniec 19. storočia bol charakteristický  tradičnou architektúrou a prirodzeným spôsobom stavania. V každej dedine sa nachádzal miestny tesár – remeselník, ktorý mal svoj rukopis a vtláčal ho do svojho bezprostredného prostredia. Tento jav spôsobil väčšie či menšie odchýlky v stavebných tvaroch a metódach na úrovni mikroregiónov, ba dokonca samotných sídel. Pojem regionálna identita nejestvoval, ale predsa bol všadeprítomný. Obydlia mali spoločné prvky, spolu vytvárali harmonizovaný celok. Použitý materiál pochádzal z blízkeho okolia. Postupne sa techniky zdokonaľovali, z jednopriestorových dreveničiek sa stávali troj a viac priestorové domy s pavlačou. V medzivojnovom období sa začali tieto archetypálne formy citovať do stavieb z pevného stavebného materiálu, ale stále v sebe niesli ideu historického a geografického kontextu. Tento prirodzený vývoj však zastavila vlna socializmu. Ako každý diktátorský režim, aj tento sa snažil spoločnosť meniť prostredníctvom architektúry. V najlepšej snahe o zavedenie hygienického štandardu, otvorenia možností dispozície a sprístupnenie podkrovia sa zaviedla silná typovosť viacgeneračných rodinných domov často priveľkých objemov a výšok. Generické domy s manzardou a domy typu štvorec sa objavili vo všetkých sídlach menších či väčších a stoja tam dodnes. Osadzovali sa bez kontextu, často krát priamo medzi jednopodlažné drevené zruby. Týmto spôsobom v pomerne krátkom čase ľudová tradičná architektúra zanikla, v lepšom prípade sa presunula do skanzenov. Po nežnej revolúcií sa tomuto stavu príliš nepomohlo. Frustrácia z predošlého režimu sa pretavila citeľne aj do architektúry obydlí. Návrat k stavebným tradíciám sa nekonal. Obyvatelia nielen na vidieku podľahli všetkému novému a trendovému, čo videli alebo zažili v zahraničných krajinách. Nefungujúce regulácie alebo nevôľa občanov tie jestvujúce dodržiavať spôsobila ešte silnejšiu devastáciu vidieckej krajiny. A tak na jednom kilometri štvorcovom dnes vidíme toskánsku vilku, kanadský zrub, funkcionalistický dom alebo bangladéšsky bungalov. Pomedzi to sa mihne viktoriánsky dom spolu s barokovým susedom a domom pripomínajúcim zámok. Toto priehrštie tvarov, proporcií a mierok je podčiarknuté nemenej dôležitým farebným žiarivým spektrom. Obecné pravidlo inakosti je dodržiavané precízne a bez kompromisov. Dalo by sa povedať, že do takéhoto kontextu sa dá vstupovať naozaj rôzne. Kde tu však ešte chátra neobývaná tradičná zrubová drevenica na kamennej podmurovke alebo neobnovená plátennícka kúria, pre obyčajného človeka pôsobiaca častokrát skôr odpudivo. A práve tieto zrnká múdrosti našich predkov sú nesmierne dôležité pre znovu oživenie tradičnej regionálnej identity. Skúmanie tvarov, pomerov proporcií a technológií v jednotlivých regiónoch je esenciou prístupu k novej tvorbe architektúr v krajine.

Navracanie sa k tradíciám je v súčasnosti neutíchajúcim globálnym trendom, a to nie len v architektúre. Vidíme množstvo realizovaných diel, silno pripomínajúcich stodoly a humienka či tradičné archetypy obydlia. Je však dôležité nespadať do akejsi pseudo-tradičnej tvorby, kedy prvky použité na novej budove nemajú s regiónom žiadnu spojitosť. Na našom území sa nachádza niekoľko špecifických regiónov, ktoré sa od seba odlišujú v menšej alebo vo väčšej miere, osadením stavby, dispozičným programom či konštrukčným detailom. Každý región má predsa svoju vlastnú kultúrnu vyspelosť, vplyvy, ktoré naň pôsobili v minulosti, iné typografické a geomorfologické charakteristiky. Tieto faktory je dôležité poznať, aby mohla v jednotlivých regiónoch vznikať   nová  architektúra, čerpajúca zo špecifík odlišnosti, vyplývajúcich z klímy či už spomínanej geomorfológie terénu.  Nepochopenie zmyslu zaužívaného prvku v danom kontexte môže viesť k diskomfortu obyvateľa, nefunkčnosti a iným poruchám.

Regionalizmus má veľmi podstatný vplyv na tvorbu vo vidieckom prostredí, jeho metódy sú navrhovaniu v krajine vlastné a blízke. Vie byť  inšpiráciou v mnohých aspektoch budovaného diela. Otázkou ostáva, aké množstvo  poznatkov môžu výskumníci získať   pri tak málo zachovaných  fragmentoch regionálnej architektúry. O zistených faktoch je  vhodné oboznamovať   laickú aj  odbornú verejnosť. Často sa jedná o nepísané  pravidlá  a múdrosti, ktoré boli v obdobiach silných režimov programovo zotierané. Ich opätovné spoznávanie nám pomáha   obnovovať vlastnú stratenú identitu prostredníctvom uplatňovania tradičných princípov stavania . V takto vytvorených artikulovaných prostrediach sa budú  nasledujúce generácie určite cítiť lepšie a oveľa sebavedomejšie. V prostredí kde nachádzame svoje korene sa totiž každý cíti dobre, lebo má pocit že je doma …

Kvalitná výuka, kvalitná prax?

Ing., Ing. arch. Ema Kiabová

 

Množstvo známych sa ma (ako doktorandky na Katedre architektúry SvF STU) pýta, či sú výstupy z mojich výskumov  publikovaných v periodikách či na konferenciách uplatniteľné aj pri projektovaní. Mojou reakciou  býva otázka, či dokážu aj oni aplikovať vedomosti zo školy pri výkone ich povolania, na čo často dostávam rozpačité reakcie. Toto kritické zrkadlo súčasného spôsobu výuky ma doviedlo k presvedčeniu, že na škole by sa malo viac času venovať práve projektom, ktoré študentov čiastočné (ak nie úplne) dostanú do kontaktu s praxou.

Moja dizertačná práca (pod vedením doc. Jany Gregorovej) sa ťažiskovo venuje téme kultúrnej udržateľnosti, ktorej nástrojmi je práve pamiatková ochrana, zameranej aj na technickú stránku . Spôsoby zachovania našej kultúrnej identity a teda zároveň aj autenticity historických staviteľských diel začínajú byť čoraz viac  skloňované na rôznych fórach, kedy sa problematika obnovy ako takej stáva záujmom širšej verejnosti. Zásadným problémom je stále sa formujúca priepasť medzi Stavebným zákonom a Pamiatkovým zákonom, kedy architekt často rozumie požiadavkám oboch z nich, no ich realizovanie sa navzájom vylučuje.

Ako priviesť život do národnej kultúrnej pamiatky, keď kvôli pamiatkarským požiadavkám nebudem vedieť zabezpečiť vyhovujúci komfort užívateľa? Ako priviesť život do národnej kultúrnej pamiatky, keď splnením legislatívnych požiadaviek na vnútorný komfort užívateľa stratím jej kultúrno-historické hodnoty?

Čo je v mojej doktorandskej práci ťažiskové a pre prax výsostne potrebné, je najmä spôsob prístupu k tomuto „rozkolu“ – snaha minimálny zásah do originálnej podstaty pamiatky, čo má za následok snahu o uplatnenie maximálnej  reverzibility všetkých nových prvkov. Tento spôsob aplikovania neinvazívnych zásahov na zabezpečenie súčasných požiadaviek bez ohrozenia pamiatkových hodnôt má však nielen architektonickú stránku. Spolu s požiadavkami na uplatňovanie optimálneho komfortu pri pamiatkach vznikajú prieniky aj s technickými disciplínami. Menovite aj s technickým zariadením budov.

Téma riešenia neinvazívnych zásahov v oblasti technických zariadení budov pri pamiatkovo chránených objektoch  je síce zdanlivo jasná, no doteraz neriešená a opomínaná.  Uplatniteľnosť optimálnych riešení pre prax môže nastať až vtedy, ak sa vyškolia stavební špecialisti, ktorí dokážu priniesť atypické riešenia zohľadňujúce  požiadavky  technického  aj pamiatkového charakteru.

Práve interdisciplinárna spolupráca  je kľúčom ku kvalitnej výuke. Tá totiž zabezpečí, aby teoretický výskum nebol   venovaný iba jednej z oblastí. Študent, pedagóg či výskumník potrebuje aplikovať svoje vedomosti riešením prípadových štúdii ako komplexných projektov s presahom do všetkých dotknutých sfér, aby medzi záväznými požiadavkami relevantných zákonov  nevznikali priepaste, ale mosty vedúce k preklenutiu spomínaných disproporcií v prospech vyváženého riešenia. Ak sa to podarí, môžeme to tiež považovať za ďalší vklad do upresňovania limitov obnovy pamiatok v intenciách trendu kultúrnej udržateľnosti.

 

 

Udržateľnosť a kultúrna udržateľnosť pri obnove našich historických miest.

Doc. Ing. arch. Jana Gregorová, PhD.

Ochrana  pamiatok je zložitý proces, ktorý sa týka ochrany dedičstva našich predkov vo všeobecnosti.  Hodnotné pamätihodnosti sa chránili už v staroveku. Tak ako sa vyvíjali civilizácie a v nich jednotlivé kultúry, tak sa menil aj spôsob ochrany a neskôr aj obnovy pamiatok.

Ak sa v 19. storočí začala formovať vedecká báza ochrany, s výskumami a následnými názormi na prezentáciu zistených nálezov, tak sa v polovici 20.storočia začali formovať rôzne pamiatkové školy, využívajúce rôzne metódy obnovy. Posun v názore na obnovu dovtedy iba tradičných štruktúr sa výrazne prejavil nástupom moderny, ktorá začína meniť charakter dovtedajších  homogénnych sídel. Dlhodobou aplikáciou rôznych prístupov k obnove  sa v súčasnosti zachovali rôzne  narušené, obnovené, prípadne zachované historicky cenné lokality, či celé územia. Konzervatívne krajiny, s pretrvávajúcim súkromným spoločenským zriadením si svoje kultúrne bohatstvo zachovali vo vysokej miere, liberálnejšie krajiny s určitou mierou prestavby, krajiny výrazne zasiahnuté vojnou často stáli pred zásadnou otázkou „ako ďalej?“ , lebo od  odpovede na otázku sa   na dlhé roky odvíjal spôsob ich nápravy. (obr. 1)

Zvláštnu skupinu predstavovali krajiny východného bloku, ktoré zmenou súkromného vlastníctva na spoločné, mohli zahájiť úplne iný spôsob realizácie pamiatkových výskumov a následnej obnovy. Stratou súkromného vlastníctva sa totiž stratili nároky súkromných jedincov na ochranu a spôsob naloženia so svojím majetkom (aj keď sa jednalo o pamiatky)  a výskumní pracovníci mali tak v znamení vyššieho záujmu ochrany a obnovy celku neobmedzený prístup do všetkých objektov . Tak sa v pomerne krátkom čase podarilo zmapovať základné pamiatkové charakteristiky hodnotných sídel či ich častí a následne navrhnúť spôsob ich ochrany. Tak sa vyformovala v druhej polovici 20. storočia tzv. „maďarská pamiatková škola“ (typický výraznou aplikáciou novotvarov a betónov pri prezentácii zaniknutých pamiatok) , „poľská pamiatková škola „ ( s výraznou rekonštrukciou celých zbombardovaných miest), ako aj „československá pamiatková škola“, cenená najmä z hľadiska komplexného prístupu k obnove svojich historických miest vďaka už spomenutým plošným pamiatkovým výskumom.

Prestavba a akceptovaná aplikácia nových postupov pri obnove pamiatok mala za následok, že za takmer 50 rokov sa rôznou mierou narušili spomínané historicky cenné štruktúry a vznikla nová požiadavka – opätovne prehodnotiť adekvátnosť zásahov do historických miest.  Koncom 90-tych rokov 20. storočia sa čoraz výraznejšie objavuje požiadavka na  zachovanie charakteru našich miest , tzv.“genia loci“. Nastupujúca globalizácia , výrazne stierajúca rozdiely medzi kultúrami , (formovanými storočia, či v niektorých prípadoch až tisícročia) spustila protireakciu, prejavujúcu sa pomenovaním problému vo všetkých oblastiach  a nastolenie trendu tzv. „kultúrnej udržateľnosti“. Tento trend v procese obnovy našich historicky vznikajúcich miest znamená, že v oblasti  pamiatkovej starostlivosti sa nastolila požiadavka  interdisciplinárnej obnovy, ktorý nezohľadňuje iba pamiatkové a architektonické aspekty obnovy (ako v prvej vlne obnovy realizovanej od 2.polovice 20.storočia), ale aj problémy statické, technologické, materiálovo-technické a iné, súvisiace s výrazným rozvojom všetkých vedných a odborných disciplín, súvisiacich s ochranou a obnovou pamiatok. V snahe maximálne ochraňovať pôvodnosť (autenticitu) sa pri nových zásahoch preferujú reverzibilné konštrukcie (nové konštrukcie realizované spravidla suchým stavebným procesom, ktoré je možné  odstrániť bez porušenia originálu).

V oblasti navrhovania nových objektov v snahe zachovať „genius loci“ , sa do popredia dostávajú alternatívy  v navrhovaní novostavieb, akceptujúce požiadavky na udržateľnosť architektúry, či kultúrnu udržateľnosť. Začínajú sa formovať nové architektonické trendy ako redizajn, recyklácia materiálov, rekonverzia priemyselných či agrárnych (poľnohodpodárskych  areálov), rehabilitácia historických štruktúr aj formou náznakov či dôsledných rekonštrukcií hodnotných zaniknutých štruktúr a iné.

Zmena klímy a s ňou súvisiaci rozvoj výskumu v oblasti komfortu prostredia (či už interiérového alebo exteriérového ) je dôvodom, prečo  sa začínajú klásť vysoké nároky aj na kvalitu prostredia pamiatkovo chránených štruktúr, v ktorých je aplikácia nových zásahov logicky determinovaná typom pamiatkovej ochrany.

Nové tisícročie prináša nové spôsoby riešenia, vyžadujúce si presah rôznych profesií vo všetkých štádiách riešenia. Vzniká požiadavka interdisciplinarity v oblasti obnovy pamiatok ako aj jasnejšie stanovenie limitov na kontextuálnu architektúru, ktorá sa programovo inšpiruje existujúcou  hodnotnou zástavbou.

A práve o aktivitách formujúceho sa pracoviska   KARCH na SvF STU v Bratislave , ktoré sa ťažiskovo zaoberá   interdisciplinaritou pri obnove pamiatok ( a s ňou súvisiaci nový postup pri navrhovaní obnovy , tzv. “metodické projektovanie“) a kontextuálnym  architektonickým  navrhovaním pri novostavbách, budú referovať nasledovné príspevky.

Jednotlivé príspevky sa budú venovať tematike dizertačných prác doktorandov, ktoré na danú problematiku boli vypísané, aktivitám, ktoré sa v zmysle nastavenej metodiky už aplikujú pri navrhovaní konkrétnych objektov v rámci výuky,  zberu informácií a propagácii modernej architektúry v rámci medzinárodných projektov ,  ako aj výskumu v oblasti komfortu prostredia aplikovaného na pamiatkovo chránené štruktúry.