Archívy autora: ikp

Tridsať rokov bez cenzúry

Cenzúra je priamym opakom autorskej a vydavateľskej slobody. Jej odstránenie si preto treba pripomínať, hoci pre nepamätníkov slovo cenzúra znie podobne vzdialene ako konská železnica alebo vycestovacia doložka.

Nostalgicky si predstavujem, akou opojnou bola náhla necenzurovaná sloboda krátkeho obdobia šesťdesiatych rokov. Bol som vtedy len dieťaťom, ale z rozprávania pamätníkov aj čítania dobových textov tuším, že to muselo byť krásne. Zrazu vychádzalo viac západných autorov, viac textov kriticky hodnotiacich komunizmus, alebo aspoň chyby, ktoré komunisti urobili. A kultúrny národ bažiaci po kvalitných textoch dychtivo kupoval knihy, čítal a o prečítanom zanietene diskutoval. Nemal veľmi čo iné robiť, pretože svet bol ďaleko, televízia v plienkach, o nejakom internete ani nehovoriac. Potom prišli tanky a zasa bol koniec.

Nová necenzurovaná sloboda začiatku rokov deväťdesiatych sa dostala do rúk tomu istému národu, ale už žijúcemu v inom svete. Ešte stále sme chceli bažiť po kvalitných textoch, ktoré nám totalitná moc odopierala. A v kútiku duše sme chceli aj dobehnúť všetko zameškané, čo sa nám za tých ostatných dvadsať rokov nedostalo do rúk. Súčasne sme boli už trochu rozmaznaní perestrojkou, ktorá pootvorila dvere do kritického myslenia. A šialene sme túžili mať všetko to, čo už majú na Západe a dovtedy sme to videli len v rakúskej televízii.

Myslím, že niekedy vtedy sa pojem cenzúra stal pre nás irelevantným. Stále sa domnievam, že to je dobrá správa. Stali sme sa súčasťou sveta, ktorý na cenzúru nemal prečo myslieť.

Rýchlo sme dobehli mnohé exilové a disidentské resty. V priebehu rokov sa nám v preklade dostali do rúk najlepšie tituly o histórii komunistického hnutia a jeho dôsledkoch. V tomto roku sme dokonca dostali možnosť čítať Annu zo Zeleného domu v plnom znení (akokoľvek to znie neuveriteľne, aj v takejto knihe sa dalo niečo cenzurovať, konkrétne sa v slovenskom preklade Anna napríklad pred spaním nemodlila). Je to skvelé a všetko je, ako má byť.

Nezávisle od nás sa však svet technologicky hnal obrovskou rýchlosťou vpred. Žijeme zrazu na úplne inej planéte. Všetko sa dá a všetko sa smie. Aj čítať aj rozmýšľať sa smie, aj diskutovať o prečítanom sa smie, len nám na to akosi nezostáva čas. Aj nesúhlasiť a nadávať sa smie, na to z nejakého dôvodu netreba toľko času a veľa ľudí to stíha.

Zrazu má veľmi veľa ľudí názor na to, čo sa vlastne nesmie. Tí ľudia nie sú designovaní cenzori, ale majú jasný názor a vedia ho vyjadriť – v lepšom prípade na svojich sociálnych sieťach, v tom horšom aj na masovejších platformách, napríklad v takzvaných médiách. Tak sme sa dostali do štádia, kedy smieme vyjadriť akýkoľvek názor, ale hrozí nám, že ak ten názor niekomu stúpi na otlak, dostaneme to pocítiť.

Je rizikové písať v prospech Európskej únie alebo proti nej, v prospech LGBT komunity alebo proti nej, v prospech sociálne znevýhodnených spoluobčanov alebo proti nim, v prospech čohokoľvek alebo proti čomukoľvek. A tí, ktorí nechcú riskovať problém, sa prestávajú v našom slobodnom svete vyjadrovať.

Pre poriadok a jasnosť chcem polopatisticky napísať, že toto nie je problém Slovenska ani postkomunistických krajín, ale rozvinutého sveta. V kníhkupectvách západnej Európy a severnej Ameriky sa prejavuje tým, že kníhkupci prestávajú mať v ponuke knihy, ktoré by niekoho z ich zákazníkov mohli uraziť – nahotou, homosexualitou, politickým názorom, čímkoľvek iným. V ktoromsi článku som čítal zhodnotenie tohto trendu: snaha nikoho neuraziť je povýšená nad slobodu slova. Žijeme v zlatej ére autocenzúry.

Osobne si myslím, že dnes by už žiadny americký vydavateľ nevydal Lolitu. Nie je na to potrebná žiadna inštitucionalizovaná cenzúra. Je mi trochu smutno z toho, že dôsledkom slobody našej internetovej generácie nie je pestrofarebná paleta názorov a príbehov, ale skôr niečo, čo vyzerá ako tisíc (alebo dokonca len päťdesiat) odtieňov šedej.

Juraj Heger, Slovart

 

Anketa

Milan Lasica

Oficiálna cenzúra otravovala a zastrašovala každého, ale na druhej strane nielen humoristovi priniesla potrebu vyjadrovať sa v metaforách, podobenstvách, dá sa povedať umeleckejšie, poetickejšie, ako keď neexistovala. Do istej miery skvalitňovala moje texty, prinútila ma vyjadrovať sa obraznejšie. Dnes môžeš povedať priamo, čo chceš. Horšia bola autocenzúra. Pretože človek začal uvažovať, či to, čo mu prišlo do pera, je možné vôbec povedať, alebo si dokonca myslieť.

—–

Tomáš Janovic

Príklad z mojej praxe: keď mi cenzorský úrad zastavil prvú knižku, dozvedel som sa, že dôvod bol i verše v mojej básničke Vo vlaku – „hlava mi lieta zo strany na stranu”. „Súdruh Janovic“, dohováral mi cenzor, „a ty nevieš, že my máme len jednu stranu!?” Opravil som teda verš na – „hlava mi lieta z boka na bok” a cenzor bol spokojný.

—–

Ivan Kamenec

Cenzor nedovolil vydať už moju dizertáciu a tak som si na ňu počkal dvadsať rokov. Ale oveľa horšia bola autocenzúra za normalizácie. Cenzori vymedzovali limity a dalo sa ich nejako obísť, ale pri autocenzúre sme si limity mali určovať sami. A tak prenikala do každého autora, do každého z nás neistota, čo sa môže a čo už nie a to spôsobilo, že sme boli opatrnejší, ako bolo potrebné, čím utrpela tvorba a kvalita myšlienok.

—–

Peter Mikulík

Na tlačový dozor sme nosili texty, ktoré sme chceli hrať. Sedel tam jeden dôstojník, Lingurský, ten bol taký „sedlácky” a druhý, vraj sa volal Hus, sa tváril veľmi kamarátsky. Ak sme dostali zelenú pečiatku, text sa mohol hrať. Druhou časťou cenzúry bola návšteva generálnej skúšky pred premiérou v divadle, Prišiel pán, sadol si dozadu a po generálke povedal, či sa môže hrať alebo nie. Záležalo to teda od jedného jediného človeka, ktorý bol platený štátom. Doplatilo na to predstavenie Lasicu a Satinského Môj priateľ René, ktoré som režíroval. Hralo sa potom až o 10 rokov.

——

Soňa Szomolányiová

Zrušenie cenzúry pre mňa znamená, že už sa mi nedostane takého záujmu, aby odbornú  štúdiu recenzovali desiati a z toho rozhodujúca väčšina štátostrane lojálnych. Na začiatku  roku 1989 mi jej zamietnutím zvýšila rating u súdnych a „Poučením z krízového vývoja…” nezastrašených. Dnes v zápase  o vnímavé oko už k upútaniu čitateľa nestačí odvaha povedať „cisár je nahý” v kruhu rovnako mysliacich. O to väčšia je výzva osloviť tých „inak mysliacich”.

 

Konzervativizmus, tradícia

Kto sme?

Ktovie, prečo si tak málokedy dávame túto základnú otázku – kto vlastne sme? Nemáme knihy podobné Masarykovým, Peroutkovým, Patočkovým, Havlovým, preložené do svetových jazykov, aby sme mohli počuť, ako na ňu – tú otázku – odpovedajú národy okolo nás alebo v Európe. Máme útlu analýzu od Jána Lajčiaka, rozhnevané eseje od Alexandra Matušku a dnes si môžeme prečítať úvahy Ľubomíra Liptáka, alebo Dušana Kováča a touto otázkou sa kontinuálne zaoberá Rudolf Chmel. Bývalý minister kultúry Slovenskej republiky. Stačí si otvoriť pár stránok jeho eseje Slovenský komplex.

„Tradícia Slovenska zatvoreného, zahľadeného do seba…” …Úskalia dilemy zatvorenej a otvorenej spoločnosti na princípe nacionálnom postupne začal silne ovplyvňovať rozmer sociálny, ideológie minulého storočia. Iba tej zdanlivo normálnej, teda demokratickej či liberálno-demokratickej, pluralitnej, teda otvorenej spoločnosti sme si akosi v 20. storočí nestačili príliš užiť.“

Potom prišiel rok 1989 a odvtedy už 30 rokov žijeme v demokratickej spoločnosti, kde by dokonca mala platiť naša ústava a vláda práva. Sedíme ako rovnoprávni po prvýkrát za európskym stolom, môžeme sa cítiť celkom bezpečne (aspoň doteraz), svet sa nám otvoril a čaká, čo mu donesieme a preložíme. Kto sme teda dnes, po tých voľnosti a pri otvorených oknách, ktorými prúdi čerstvý vzduch. Dýchame ho, či sa nám to páči, alebo nie. Páči sa nám to?

Kam sme sa teda v kultúrnej politike a vlastne v celom kultúrno – spoločenskom živote posunuli za tie roky?  Kultúrna infraštruktúra prešla decentralizáciou, nie všetci sú dnes spokojní a radi by sa vrátili pod dostatočne vzdialené krídla ministerstva, ako boli zvyknutí, ale efekty postupne hodnotíme. Vznikajú nové kultúrne centrá, Košice sa na rok stali Európskym hlavným mestom kultúry, Banská Štiavnica bola rok hlavným mestom kultúry Slovenska, na základe dobrej praxe zo zahraničia máme Fond na podporu umenia ako príklad arm-length-principle, otvorili sme novú budovu SND, zrekonštruovali sme budovu Reduty, kde sídli filharmónia spolu s prechádzajúcimi električkami DPHMB, rekonštruujeme roky Národnú galériu v Bratislave a určite máme špičkových umelcov vo viacerých kultúrnych a umeleckých oblastiach. Zároveň sme pochovaní pod pamiatkami storočí, na ktorých obnovu nemáme dostatok síl, financií i nápadov, platy pracovníkov v kultúre, vysokoškolských vzdelancov, sú hlboko pod slovenským priemerným platom a v porovnaní so susednými štátmi sú bedármi a zvyšovanie kapitoly štátneho rozpočtu na kultúru sa javí len ako štatistická korekcia. Slovenská kultúra pre neskúsenosť a plachosť ministrov nesiahla do vrecka európskych fondov, peniaze Európanov čerpáme na diaľnice, tunely, námestia s potôčikmi a účasť slovenských subjektov v spoločných európskych projektov je nepatrná.  Achillovou pätou je fakt, že sme nepostavili jedinú originálnu modernú budovu pre kultúru a umenie. A to je len veľmi hrubý výpočet plusov a mínusov, ktorý ma núti premýšľať, prečo neustále robíme krok vpred, krok vzad, a keď sa podaria dva kroky vpred a svitne aká- taká nádej, zistíme, že v EÚ ťaháme stále za kratší koniec.

V prieskume RTVS, s ktorým sme pracovali pri tvorbe Rukoväti II, je v závere uvedené: „naša spoločnosť sa liberalizuje iba pozvoľne”. Ďalej prichádzajú charakteristiky. „Sme konzervatívni. Sme tradicionalistickí. Sme málo otvorení zmenám. Niekedy ich prijímame s odporom.” Sú toto kotvy, ktoré nás vracajú spať, a kvôli ktorým sme za 30 rokov nedosiahli ani 1% z HDP na kultúru? Viem, aj na školstvo dávame menej ako 2,8 % HDP, pričom priemer členských štátov EÚ za posledné tri roky je 5,2%. A pritom tieto sektory sú priamou cestou do budúcnosti, kde bude rozhodovať kreatívnosť, otvorenosť a my nie sme schopní ani prepojiť dva tak významné sektory, aby spolupracovali pri vytváraní nielen kultúrnej ponuky, ale aj pri výchove budúceho, informovaného publika.

Konzervativizmus

Pokiaľ zadáte do slovníka slovo konzervativizmus, zistíte, že v prvom rade ide odmietanie zmien, lipnutie na starom spôsobe myslenia a konania, opatrnosť a nedôvera k novotám alebo umiernené pozorovanie vývoja z diaľky, čo sa prejavuje navonok konvenčným životným štýlom.  To známe „cudzie nechceme a svoje si nedáme”. ” tak to robila moja mama a tak to robím aj ja”. Slovník ďalej uvádza, že je to vágne označenie pre niekoľko rôznych politických ideológií (smerov, postojov), ktoré odmietajú aktuálne spoločenské pomery zmeniť radikálnym spôsobom; inak povedané zameranie sa na „tradičné” spomínanie na 19. storočie, romanticky podfarbené už profesionalizovanou hudbou a výšivkami, čo sa pretavuje do vkusu v  kultúre, ale ovplyvňuje aj ekonomické a politické myslenie, pričom predstava o „tradičnosti” sa môže výrazne líšiť, čo vedie k rôznym významom pojmu konzervativizmus.

Národné osvetové centrum predstavilo v roku 2018 správu z výskumu, ktorým zisťovali kultúrnu a hodnotovú orientáciu obyvateľstva Slovenskej republiky. Zber dát prostredníctvom „face to face” rozhovorov prebiehal od 15. septembra do 25. septembra 2017 a zrealizovala ho výskumná agentúra Focus Research. Výskumná vzorka je reprezentatívna vzhľadom na populáciu Slovenska nad 16 rokov a bola zostavená prostredníctvom kvótneho výberu. Pri tvorbe dotazníka sa inšpirovali aj inými výskumami, ako sú napríklad Výskum európskych hodnôt, Európska sociálna sonda, Medzinárodný program sociálneho výskumu issp, Kolektívne identity na súčasnom Slovensku 2003, ktoré realizoval Sociologický ústav sav, a výskum Kultúrna rozmanitosť a jej vnímanie žiakmi základných škôl na Slovensku, realizovaný Centrom pre výskum etnicity a kultúry. „Za leitmotív, ktorý sa objavuje v reakciách respondentov na mnohé skúmané témy, môžeme označiť konzervativizmus a  dôraz na tradície. Jednak sa to ukazuje na úrovni deklarácií, keď sa zo všetkých skúmaných hodnôt ku konzervatívnej orientácii hlási najviac ľudí, jednak sa táto konzervatívna orientácia manifestuje pri postojoch a názoroch na rodinu, na rodové roly, na náboženstvo. Konzervativizmus ide ruka v ruke s dôrazom na tradície, čo môžeme vidieť napríklad pri tom, ako ľudia vnímajú kultúru, ako ju definujú, čo od nej očakávajú. Obzvlášť pokiaľ ide o slovenskú kultúru, ako keby jej súčasné formy boli nepovšimnuté, v horšom prípade odmietnuté. Konzervativizmus, ukazuje sa, spôsobuje, že sa spomína na minulosť, ale niekedy sa pri tom zabúda na súčasnosť.” Akoby slovenské moderné umenie bojovalo s veternými mlynmi, alebo tak echt slovensky, akoby sme hrach o stenu hádzali, ak sa snažíme priniesť do tohto prostredia Kultúrny kyslík. Nečudo, že pred dôležitými voľbami sa aj politické subjekty prezliekajú do krojov a snažia sa tancovať odzemok, aby si za scénou uviazali kravaty a nasadli do najmodernejších tátošov, namiesto aby sa nechali odviezť vozom s volkami.

Tradícia

V Rukoväti, ktorú sme v IKP tento rok vydali, píše Magda Vášáryová: „Čo je to tá tradícia? – pýtal sa už v 30. rokoch kritický mozog Alexander Matuška a treba ho znovu čítať a citovať, aby sme si uvedomili, v akom začarovanom kultúrnom kruhu sa neustále pohybujeme. Tradícia je … „Čarovný prútik, ktorým sa otvárajú brány najvyššieho pokroku a  najväčšieho tmárstva”. Chceme sa stále vracať k lyrizmu, ako o tom písal M. Kundera, „Lyrický postoj k svetu ako nadšenie z krásnej budúcnosti pred ošklivosťou súčasnosti, schopnosť zabudnúť v lyrickom opojení na problémy. Musí existovať rozpor medzi neautentickým moderným životom a iným, autentickejším, ku ktorému folklorizmus predstavuje prepojenie. Dostávame sa tak do kultúrneho konfliktu, ktorý má alebo bude mať politický i sociálny rozmer”.

Dnes sa snažíme hodnotiť 30 rokov slobody a môžeme konštatovať, že zažívame nevídaný technický, ekonomický zahraničnopolitický, sociálny a ďalšie pokroky. Chudoba sa Slovensku nevyhýba, ale skutočne chudobných Slovákov postupne ubúda a životná úroveň rastie – podľa štatistík ŠúSR. Nie sme, samozrejme, spokojní, práve naopak, ale naozaj sme aktuálne na tom tak zle, že nám nezostáva nič iné, len držať sa 19.storočia, ktoré si už nikto z nás nepamätá a utiekať sa do lyrického sveta romantizmu, keď svet je už dávno v postmoderne?

Chceme ísť vpred, alebo sa prešľapovanie na mieste stalo národnou ideológiou?

Aký je vedľajší efekt upevňovania konzervativizmu v kultúre? Otvára sa ďalšia veľká priepasť medzi veľkými mestami a rurálnymi oblasťami, ale s tým, že naša dedina už nie je „tradičnou“, ľudia dochádzajú do mesta za prácou, aby cez víkendy žili napoly mestským životom pred televízorom. Už nemusia vstávať ku kravám a v predzáhradke majú bazén namiesto mrkvy. Ale naša kultúrna politika, ak si vôbec zaslúži toto pomenovanie, im vtláča do hláv, že slovenské je len dedinské z 19.storočia. Dnešní umelci, ktorí majú možnosť čerpať podporu pre svoje projekty, majú podľa odhadov našej analýzy z Rukoväti kultúrnej politiky I-III k dispozícii len 5,7% na samotnú tvorbu, ako sme ju my nazvali, na „súčasnú, živú, modernú kultúru”. A tak sa nečudujme, že z tých 300 000 obyvateľov, ktorí emigrovali zo Slovenskej republiky za posledných 10 rokov, aby sa pripojili k migračnému trendu v rámci EÚ, tvoria nezanedbateľnú časť tvorivé mozgy, ktoré nám budú veľmi chýbať v budúcnosti nielen v IT sektore, ale aj v školstve, kultúre, umení a aktivizme.

Zvlášť zvláštne v danom kontexte pôsobí prístup Ministerstva kultúry SR.

Web MKSR: „Historický okamih pre podporu tradičnej slovenskej kultúry. Ministerka kultúry a predseda vlády dnes na tlačovej konferencii v Očovej predstavili jedinečný projekt „Folklór – duša Slovenska”. Projekt podporí aktivity folklórnych súborov a individuálnych ľudových umelcov v celkovej sume 1,5 milióna eur.” Slovami ministerky kultúry: „Ľudová kultúra plní už po stáročia tú istú úlohu. Pomáha ľuďom prežívať ich skutočné problémy, prináša im nádej, že aj pomocou tradícií  sa vedia ľahšie vyrovnať so svojimi životnými údelmi”.

Paradoxne týmto prístupom robí v skutočnosti MKSR vlastným inštitúciám medvediu službu, pretože štúdia NOC na záver uvádza: „Kultúru totiž, minimálne pokiaľ ide o inštitucionalizované umenie, podporujú a držia pri živote skôr ľudia, ktorí sú menej konzervatívni a viac otvorení.” Presne tí, ktorých sa snažíme prerobiť, vychovať, zaradiť do našej predstavy tradičnej spoločnosti. Obetujeme naše kultúrne organizácie naháňaniu politických bodov? Alebo si jednoducho nikto nespojil súvislosti? Alebo chýba vízia v oblasti kultúry a umenia?

Jana Javorská

 

Haluz

Námestie, dav ľudí, ktorí obkolesujú nesmierne obľúbenú a charizmatickú politickú osobnosť, je kampaň. Dôchodkyne v mdlobách, načahujúce sa ruky, masová extáza. Matka podáva svoje dieťa – taká príležitosť sa predsa vyskytne len zriedkavo. Ešte niekoľko dekád bude na to spomínať, tá matka. Slávna osobnosť dvíha dieťa do výšky, v domnení, že tak to bude fotogenickejšie. Malý nedobrovoľný fanúšik však zatiaľ nechápe, ako sa má v prítomnosti takmer božskej bytosti správať a rozplače sa. Tento moment, presvetlený zapadajúcim slnkom, zachytáva objektív mladého fotografa. Výsledok je uchvacujúci. Ako z kvalitného hororu. Charizma-necharizma, človek s dieťaťom na zábere vyzerá desivo, ako ľudožrút chystajúci sa na mladú človečinku. A čo myslíte, uvidíte niekedy túto fotografiu otca národa?

Editoriál

Keď sa pýtali Slovákov (či aj Sloveniek nevieme) niekedy okolo roku 1930, ako sú spokojní so životom v Československej republike, veľká väčšina sa sťažovala a dôvodila, že „za Maďarov bolo lepšie”. Argumentovali pokojom, stabilitou, žiadne zmeny na obzore a vôbec, bolo lepšie. To, že Slováci nemali školy, všetci sa mali sa stať Maďarmi, slovenská kultúra mala zmiznúť z povrchu zemského, nebol pre nich dôvod, aby sa cítili zle. Veď tí ”Maďari” chceli len, aby sme sa prispôsobili a so všetkým súhlasili a to bola príjemná stabilita. Československo ako jediná demokratická krajina v okolí totiž vyžadovala chodiť voliť, vyberať si z kandidátov, noviny boli aj také aj onaké, bolo sa treba prihlasovať k tomu či hentomu, vraj sa mali učiť poriadne po slovensky, deti posielať do škôl, cítiť sa zodpovední za svoje voľby …no povedzte, nebolo za útlaku lepšie?

Aj dnes je dosť veľa našich spoluobčanov vrcholne nespokojných  s demokraciou, slobodou a nutnosťou zaoberať sa problémami vo verejnom priestore. Nebolo lepšie za komunizmu? Raz za čas ste sa zúčastnili na schôdzi, zdvihli ruku za čokoľvek, na prvého mája si dali párky, občas zakričali „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak” a vrátili sa domov pokojný, že sa nič nemení a takto to bude do skonania sveta. Koho zaujímalo, že umelci nemohli slobodne tvoriť, že slovenská kultúra mala podťaté možnosti, že sme žili za ostnatým drôtom. Mali sme stabilitu a keď sme sa prispôsobili, nič nehrozilo. A dnes? Samé kampane a voľby, ukazujú nám moderné umenie miesto fujár, na výstavách dokonca  nahých chlapov, miesto odzemku hrajú rapy, v divadle stále len o slobode vyprávajú, akoby sa dala dať do chladničky a ženy sa pchajú dopredku miesto toho, aby sa tešili, že dostanú po papuli ako prejav lásky. A vôbec, mlieko bolo za dve koruny.

Čo sa dá s tým robiť? História nás učí, že nič. Týchto našich spoluobyvateľov už nezmeníme. Dôležité ale je, aby tí, čo rozumejú modernej kultúre, sú už inak vzdelávaní ako  klamstvami v učebniciach za komunizmu, videli už kus sveta, prispeli každý tak ako vie k modernizácii Slovenska. Tej kultúrnej, civilizačnej zmene. Potrebujeme nové národné narácie, potrebujeme dokázať Európe, že aj my môžeme mať literatúru, ktorú ocenia Man Booker Price, že talentovaní nebudú musieť odchádzať do Prahy, aby získali uznanie, že učiteliek a učiteľov, ktorým záleží na rozvoji detí bude viac, než tých nostalgických, čítajúcich Zem a Vek.

Pripravili sme pre vás kritické zimné číslo ako spomienku na 30 rokov bez cenzúry. 30 rokov slobody pre našu kultúru. Mohli sme dokázať viac, určite, ale nenariekajme. To nepomôže. Ako prvý krok robme svoju prácu najlepšie. ako vieme a nenechajme sa odradiť. Prispejme svojou troškou k mentálnej reforme Slovenska a spolupracujme. A možno že budeme mať ministra alebo ministerku kultúry, ktorá bude aj  kultúrnym človekom, nielen politikom. To by na začiatok stačilo

 

Na úvod pár desatoro

 

  1. Vyriešili sme za 30 rokov problém nezávislosti verejnoprávneho média a TASR? Nie

  2. Máme rozpočet rezortu kultúry na úrovni porovnateľných štátov EÚ? Nie

  3. Pritiahli sme do kultúry európske a mecenášske peniaze? Nie

  4. Postavili sme jeden moderný kultúrny stánok, napríklad knižnicu, na Slovensku? Nie

  5. Zreformovali a zmodernizovali sme sektor kultúry zásadným spôsobom?  Nie

  6. Dostali slovenskí tvorcovia svetovú prestížnu cenu, napríklad Nobla za literatúru? Nie

  7. Prepojili sme rezort školstva a kultúry v mene rozvoja kultúrnosti našej mládeže? Nie

  8. Zmohli sme sa na efektívnu prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí? Nie

  9. Vytvorili sme štipendiá pre zahraničných záujemcov o štúdium našej kultúry? Nie

  10. Stále považujeme za našu kultúru len folklorizmus? Áno

 Magdaléna Vášáryová

 

Slovníček

Mentalita

Matrica, typologická konštrukcia, ktorá vzniká pod tlakom dejín a skúsenosti určitej skupiny ľudí – tak tvrdia historickí sociológovia. “Je kultúrne stabilizovaným duchovným, psychickým a afektuálnym postojom” píše profesor Havelka, autor hlavného článku nášho KK. Skrátka, neovplyvňuje nás ani tak sama realita, ako to, ako ju vnímame, ako nás vychovali a aké predsudky do nás v detstve naočkovali. (Kedy budeme protestovať proti tomuto očkovaniu? Ktoré z nás definitívne robí “národných” autistov?) A sociálni psychológovia dodávajú, že argumentovaniu logikou myslenia nemá význam, logika sa skrátka v mentalite nenosí. Potrebujeme kultúrne vzorce, ktoré vychádzajú z logiky, teda rácia. Súrne!

 

Mentálna mapa

Priestor, frames sebapochopenia a identity. U každého z nás je zostavená a zakotvená veľmi hlboko v kultúrnej realite. Skladá sa zo symbolov, obrazov a spomienok. A jednou zo zaujímavých skutočností je sociálne zabúdanie na kultúrne pamiatky. Vznikali za určitých podmienok a mali svoj účel, ale vypadávajú z “národnej“ pamäti podľa účelu v jednotlivých sociálnych procesoch. Prestávajú hrať dôležitú úlohu v historickej skúsenosti a pomaly a systematicky sa prepadávajú do zabudnutia. Ako nepotrebné podliehajú vandalizmu, rozpadávajú sa a po čase si už nikto nepamätá, na čo slúžili a kto ich vybudoval. Posledným štádiom je kolektívne upieranie ich zakotvenosti v historickej a kultúrnej skutočnosti.

 

Informačná kaskáda

Už filozof David Hume tvrdil, že nič nie je pre človeka dôležitejšie a čo ho veľmi trápi, ako jeho povesť v jeho “bubline”, povedali by sme dnes. A informačná kaskáda znamená, že sa prestaneme spoliehať na fakty a dokonca potlačíme aj vlastnú mienku len preto, aby sme pocítili dostatočne jasne signály nášho okolia a prispôsobili sa im. Sociológovia potom hovoria o “normatívnom konformizme” a strachu hovoriť inak, ako naša “tlupa”. Veď by nás mohli vylúčiť zo svojho stredu a to je v dobe globálnej komunikácie ešte väčší trest ako predtým. Aj na konferenciách o kultúre treba vedieť, akým slovníkom sa teraz hovorí a aké sú trendy popisovania problémov. Kto/rá ide svojou cestou, je vysmievaný/á. Vieme o tom svoje.

Panika

Pomenovanie zvláštneho stavu spoločnosti, ktorý sa vyznačuje netypickým správaním sa ľudí a zároveň ( z pohľadu lingvistiky) slovo tento stav aj vyvoláva. Veda si kladie otázku: prečo padla voľba ľudí práve na tieto zvuky a nie na iné. Prečo paniku nepomenovali ľudia slovom láska alebo kvet? Ale pa – ni – ka. Krátke úderné slabiky.  Aký bol dôvod výberu starovekých Grékov práve týchto písmen a nie iných a aké sú dnes možné zákonitosti (ak vôbec nejaké sú) takejto kombinácie? A prečo my používame tento, dnes francúzsky výraz na všeobecný davový chaos, ďalšie importované slovo imigrantmi. Veď ho máme, to rýdze slovenské slovo aj s prehlasovaným a dlhodobo zaznávaným naším špecifikom medzi národmi – “ä” – zmätok. Áno, dnes žijeme v zmätku, priateľky a priatelia.

Monitoring

Nikto z nás nečítal knihu, ktorá prevráti všetky naše istoty na neistoty. Paul Davies napísal traktát pod názvom „The Demon in the Machine. How Hidden Webs of Information Are Finaly Solving the Mystery of Life“.  Kým my sa trápime otázkou, komu dať hlas vo voľbách a my v IKP píšeme kritické úvahy o mieste kultúry v programoch politických subjektov, revolúcia sa nepozorovane blíži. Revolúcia o tom, ako rozumieme náš život na zemi, teda zásadnú kultúrnu bázu našich životov. Istota života je nielen systém chemických reakcií v našom tele, to už vieme, ale aj s nimi zviazaná informácia. Doteraz sme si mysleli, že je výlučne zakódovaná v génoch, ale nová kvantová fyzika nám odkazuje, že informácia krúži v celom našom organizme. A najdôležitejšia sa stáva, okrem génov, informácií v nich a chémie – ešte logika. Skrátka, naučte sa pojem démon Maxwella. O pár rokov ho bude poznať každý kultúrny človek

Rozpadli sa nám metanarácie – jajžebože!

(Lyotard 1980)

A keď sa rozpadli, treba ich nahradiť. Ale kto ich môže vytvoriť nanovo, modernejšie, užitočnejšie? Jednou z odpovedí je – literatúra. Táto emocionálna, intelektuálna a existenciálna oblasť môže a zhusta to aj robila, zmeniť spôsob myslenia “národa”, jeho fungovanie, jedným slovom život u nás. Potrebujeme nové mýty, tieto inštrukcie obsluhy, návod, ako sa myslí, správa, hovorí, koho uznávame a koho nenávidíme, tento spôsob, ktorý vylučuje kritické myslenie a k tomu literatúra dodáva nadhľad, dištanc, horizont. Nemôžeme predsa nechať, aby naši mladí prijímali len černošský raperský štýl, v ktorom naši bieli chlapci vyzerajú stále trochu smiešne. Aby starí žili naivnými a snovými  spomienkami na 19.storočie, alebo aby stredniaci nariekali za úžasnou totalitou a mliekom za 2 Kčs bez mobilov a Schengenu. Ako ešte zrozumiteľnejšie vykrikovať, že sa okrem koncentrovania na vonkajších podmienkach a hrozbách musíme začať intenzívne zaoberať vnútornými okolnosťami našej existencie v našom štáte a snažiť sa o úprimné sebapoznanie. Poviedky a romány o nás môžu byť štartom premeny, čiastočnej alebo aj metamorfózy. Kto sa podujme?

A čo tak Theodor Adorno so svojou knihou Kultúrny priemysel (nepreložili sme!)?

Mohli by sme sa začítať u tohto predstaviteľa tzv. frankfurtskej školy do eseje o “Televízia ako ideológia, alebo aktuálnejšiu “ Teória Freuda a model fašistickej propagandy” a začať sa báť ešte intenzívnejšie. Alebo esej pod titulom “Rezignácia”, ktorá sa venuje dileme intelektuálov, ktorí píšu, ako by to malo byť, ale krompáč do ruky nevezmú. Ale Adorno upozorňuje, že uprednostňovanie praxe pred myslením zvyčajne končí tak, že kopanie krompáčom sa stáva len pseudoaktivitou a to sme niektorí ešte zažili. Dostať sa z tejto pasce populizmu je ťažké a jediným východiskom je, čuduj sa svete, kritické myslenie. “Myslenie je šťastie a to aj vtedy, keď opisuje, čo je nešťastie a to preto, že o tom hovorí. Šťastie, ktoré sa rodí v oku mysliaceho človeka, je šťastím pre celé ľudstvo”.

 

Kde sa nám podela kritika?

Nemáme presvedčivé a zaujímavé teórie súčasnosti

Preto sa vynárajú konšpirácie

Odporúčania IKP

 

Varovanie

75 rokov od oslobodenia Auschwitzu od Nemcov a ich pomocníkov. V tom aj niektorých Slovákov, na ktorých sme, bohužiaľ, radšej zabudli. A nemali by sme zabudnúť na ich ľahostajnosť k osudu väzňov a ukrutnosť, ktorú po vojne zamkli na sedem západov. Keď si znovu pripomíname Holokaust, zabíjanie detí v Kremničke gardistami, kántrenie demokraticky zmýšľajúcich ľudí, pociťujeme smútok a aj po dvoch generáciách – zodpovednosť. Okrem faktov, ktoré sa stále vynárajú z historickej pamäti, si musíme zvykať na tajomstvo, ktoré sa nedá vysvetliť racionálnym prístupom k činom ľudí, ktorí s radosťou vítali možnosť posielať druhých, tých iných, na smrť, alebo ich priamo zabíjať. V literatúre je tento problém transracionálnych pocitov popisovaný mnohokrát. Zlo vždy ničí dobro a nie je nič ľudskejšie ako utrpenie, ktoré sa môže stať žriedlom múdrosti a počiatkom súcitu.

Tri veľké N nášho dnešného sveta

Tri kultúrne fenomény – Národ, Nacionalizmus, Náboženstvo. Spája ich romantizmus – národ ako romantický konštrukt, nacionalizmus presiaknutý romantizmom, katolicizmus bez kresťanstva, ako o tom často píše a hovorí kňaz Tomáš Halík u našich susedov. Argumentuje, že kresťanstvo dnes stratilo svoju prirodzenú, sociálno-kultúrnu „biosféru“. A objavujúci sa „anateizmus“ je vyzvaním, aby sa náboženstvo zbavilo aj nacionalizmu aj politizácie, teda, preložené do jednoduchej reči, sakralizácie národa a politiky a klerikalizmu.

 

Vzory v kultúrnej politike veľkých miest

Wroclav, poľský,  Vratislav, keď bol český, Breslau, keď bol nemecký

Mesto, ktoré stratilo po II.svetovej vojne obyvateľstvo a všetci dnešní občania sú potomkami imigrantov z východu, najmä z Ľviva – po poľsky Ľvova, po nemecky Lemberga.

Nositeľka nobelovej ceny za literatúru, Oľga Tokarczuk, zakladá Nadáciu mesta Vroclav na podporu kultúry a umenia a rozvoja občianskeho povedomia. Venovala jej na začiatok 350 000 zlotých, asi 90 000 eur z Nobelovej ceny za literatúru. Mesto dodá ročne 200 000 zlotých (50 000 eur), a zároveň darovalo Nadácii vilu Karpowiczow, ktorí ju v dedičstve odkázali mestu a venovali literatúre. V meste už dávnejšie skvele funguje vroclavský Dom literatúry a teraz je odmenený za zásluhy o rozvoj literatúry a čítania víťazstvom svojej aplikácie v Sieti kreatívnych miest UNESCO.

Pre Vroclav je kultúra  základ a nie len nejaký dodatok aktivít mesta – povedal A. Azoulay, GR UNESCO.

Mesto, ktoré vstalo z ruín, občania, ktorí zbožňujú operu, dlhoroční skvelí primátori.

A aj tým popierajú strašnú históriu nacistického väzenia, v ktorom ešte používali gilotínu a kde zotli hlavu vo veku 23 rokov aj Maruške Kudeříkovej, ktorú som hrala vo filme …a pozdravuji vlaštovky Jaromíra Jireša.

 

Výsledok pozorovania IKP

Úroveň rozpráv v našej Národnej rade Slovenskej republiky o Dohovore Rady Európy, ktoré sa venuje násiliu na ženách a deťoch nás doviedla do knižnice a siahnutí po diele kanadskej spisovateľky Margaret Atwood, nositeľky niekoľkých Booker Prize . Už v roku 1985 opublikovala “Príbeh služobníčky”, knihu, ktorú sme aj preložili (Slovart). Takže je prístupná pre všetky a všetkých. Je to vlastne príbeh o totalitarizme, po ktorom dnes tak mnohí vzdychajú. A hoci strávila len niekoľko týždňov v Poľsku v 80tych rokoch minulého storočia, teda v našej časti sveta za železnou oponou, vykreslila dostatočne stav absolútneho úpadku mravov a slobody jednotlivca ako novej formy barbarstva, úroveň mizogýnie v spoločnosti a zbavovanie žien ich základných práv, ktorý sa nám v našom Gileade pripomína. Atwood upozorňuje, že za snami o dedinskom štýle života, kde muž odchádza za prácou a žena je pokorným strojom na rodenie detí, len zakrýva temné fantázie týchto ľudkov o hierarchii pohlaví, ktorá je základom moci a násilia. “Testamenty”, ktoré sú akýmsi pokračovaním, sme nepreložili. Ale keby áno, mohli by si aj “strážcovia čistoty mravov” prečítať o nástupe systému, ktorý je založený na strachu a vzájomnom vydieraní a brutálnej manipulácii  s psychikou tých slabších. A nemusia to byť len muži, aj dobre situované a vzdelané ženy si rady udrú do žien, aby si potvrdili svoje miesto za sklenenou stenou. Kto číta po poľsky, môže začať. Odporúčame

 

Nástup novej kultúrnej politiky ako jeden sen, alebo nebuďme neprebudení!

Inštitút pre kultúrnu politiku uverejnil pred parlamentnými voľbami vo februári 2020 úvahu o prípadnom nástupe novej kultúrnej politiky, ktorej nositeľkami bude nová politická generácia. Nuž je na čase, v období po konštituovaní novej vlády SR, kriticky ohodnotiť naše snívanie.

V programoch politických subjektov ( používame radšej toto slovo, pretože niektoré subjekty majú ďaleko k tomu, aby boli politickými stranami) sme postrehli znalosť terénu kultúrnej politiky a dokonca aj schopnosť kritickej analýzy doterajšieho stavu. Upozornili sme na absenciu verejnej diskusie o tom, čo všetko považujeme za kultúru a za čo všetko je kvalita kultúry zodpovedná. Či je to len umenie, platy cirkevných predstaviteľov a hvezdáreň, alebo aj rezortizmus voči umeleckým školám a voči ZUŠkám zvlášť, celý sektor vzdelávania, náš životný štýl, osveta, úroveň chápania histórie nášho územia, teda to, čo sme na vlastnú škodu z kultúry vyhodili.

  1. 1.     Snívali sme o otvorenej a kritickej diskusii o mieste kultúry v našej spoločnosti a v našom štáte? Zabudnime. Nie preto, že teraz sedíme doma a snažíme sa aj individuálne odohnať nákazu spred našich dvier, ale preto, že kultúra nielen bola na poslednom mieste v programoch  počas kampane politických hráčov, ale dnes nie je ani posledná. Zmizla.

Uvažovali sme o tom, že druhou podstatnou úlohou bude rozpútať verejnú debatu kultúrnej obce o mieste Ministerstva kultúry v kultúrnom prostredí Slovenska a v našich životoch. Uviedli sme, že MK SR nemôže zostať len pokladnicou štátnych finančných zdrojov pre umelcov a ich projekty…inak sa budeme cyklicky vracať k idei „ľudovosti“ ( pamätníci, spomeňte si na kultúrneho netvora komunistickej kultúrnej politiky Zdeňka Nejedlého) ako k akejsi náhradnej nacionálnej ideológii, tomuto sebaklamu, kde sa „ľudovosť“ stáva „púhou“ rekvizitou.

  1. 2.     Nedostatok osobných kontaktov a zhromažďovania sa na výstavách, konferenciách by nám nemal zabrániť otvoriť diskusiu a vyzvať inteligenciu, aby sa vyjadrila k úlohe Ministerstva kultúry. Snáď všadeprítomný strach z „nelásky“ nového vedenia ministerstva a odmietnutia grantov nám nezabráni vyjadrovať sa kriticky a otvorene. Za skúšku to stojí.

Kultúrna politika Slovenskej republiky potrebuje kultúrno-politický časopis na mieru moderných časov 21. storočia, apelovali sme. Stále financujeme zo štátneho rozpočtu Slovenské národné noviny, ktoré sa vrátili do čias Slovenského štátu a ľudákov, Literárny dvojtýždenník, ktorý zaspal v roku 1969 a ešte sa neprebudil, Slovenské pohľady, ktoré stratili akýkoľvek význam, a tak sme pokračovali vo vyratúvaní stratených šancí v našej kritickej výzve.  Sme presvedčení, dôvodili sme, že potrebujeme priestor na diskusiu typu bývalého Kultúrneho života. Bolo cieľom počas 30 rokov bez cenzúry neumožniť debatu o našej kultúrnej identite? Debatu o „slovenskej otázke“, ktorú otvárali jednotlivo Matuška, Lipták, Chmel, Kováč, Kamenec a iní?

  1. 3.     Dnes SME zo zisku z iných novín financuje malý Kultúrny život. Oceňujeme, ale to nestačí. Potrebujeme novú generáciu kriticky mysliacich kulturológov, literárnych znalcov, ľudí, ktorí čítajú podobné noviny z celého sveta, aby nás voviedli do 21.storočia nielen pár vetami na FB, ale dlhými analytickými článkami zmenili národnú naráciu, ten neustály pocit malosti a obete, ktorý nás kvári. Načo by sme prednostne mali použiť časť eurofondov, ak nie na toto?

Tieto naše snívania sa netýkali pre kultúrnu obec podstatnej chlebovej témy, navýšenia rozpočtu MK SR a jeho fondov, legislatívne dotiahnutých možností sponzoringu a crowfundingu. V tomto bode máme veľmi zlú správu

  1. 4.     Zabudnime na rozpočty, navyšovanie zdrojov vo fondoch, ich profesionalizáciu, vysporiadanie sa s 2% daňou, ktorú umelci platia ako pamiatku na komunistické časy… financie nebudú ani v tej výške, v akej boli doteraz. Zvyknime si. Nebude nová moderná Národná knižnica v Bratislave, nebude kultúrny Aupark, nebude modernizácia knižníc, nebude nič z našich snov. V tom bude nákaza vírusom nielen dobrou výhovorkou, ale aj skutočnosťou. A ak snívate o tom, že záchrana kultúrnych podujatí a umelcov, ktorí stratili príjem, bude prioritou vlády, zobuďte sa. Nové vedenie MK SR nebude také silné, aby presadilo čokoľvek. A už vôbec nie odstrašujúcu úroveň platov v kultúrnych zariadeniach. Sme pesimisti? V tomto áno.

Upozorňovali sme aj na nedostatok strategického myslenia v oblasti podpory živej kultúry. Všetci chcú zachraňovať radšej ruiny a zámky, zrejme to podstatné, čo zanecháme pre budúce generácie. Nie to, čo my teraz vytvoríme, ale to, čo vytvorili ľudia, žijúci na našom území a ktorých históriu zhusta nepovažujeme za „svoju“. Stále sa opájame plebejskosťou nášho pôvodu a negujeme všetkých lepšie situovaných šľachticov a mešťanov, Ežom Vlkolinským počnúc. Bystričania a ostatní potomkovia kráľovských miest, zabudnite na bohaté mestá so svojou kultúrou a školami a hor za do horehronských krojov.

  1. 5.     Valaškám s blýskajúcim sa ostrím a sprostonárodným hulákaniam, vydávaným za „ľudovosť“ rozumie každý a každá z nás. Ale porozumieť Konvergenciám, Pohode, divadelným predstaveniam v Nitre, inštaláciám v moderných výstavných priestoroch vyžaduje učenie sa a vstrebaním množstva informácií. Neučíme v školách o tom, nemáme v RTVS edukatívne programy s týmito témami a nariekanie by mohlo pokračovať. Ale nik nám nemôže zabrániť, aby sme si podobné programy nestvorili online. Mnohí to už začali, ale riečka je ešte malá.

(Dovoľujeme si upozorniť na našu čerstvú publikáciu Rukoväť slovenskej kultúrnej politiky: Mestská kultúra, pretože dnes presadzovaný tradicionalizmus vnímame ako hrozbu pre budúce fungovanie kultúrnych inštitúcií, ako aj projektov súčasného umenia. Čo vy na to? Pridáme sa? Nákaza nám praje.

Päť bodov by aj stačilo. A tak na koniec nášho vytriezvenia ešte upozornenie: OĽANO, dnes vedúca sila v MK SR  by rado podľa svojho programu spravilo „poriadok v médiách“. Domnievame sa právom, že pani ministerka tento program nielen čítala, ale aj napísala. V IKP máme z tohto vyjadrenia mimoriadne zimomriavky a nepríjemnú konotáciu s minulými poriadkami. Očakávame čo najskôr dohodu na úrovni koalície o spôsobe financovania RTVS a TASR a novelu tlačového zákona o ochrane novinárov. To musí byť priorita a kultúrna obec a všetci intelektuálne zdatní občania musia na tom trvať – nákaza sem, nákaza tam! Tento bod už mal byť v 40. opatreniach novej vlády. Nie je!

 

 

 

Lekcie z moderného sveta

Ako sa mení náš svet?

  1. nastupuje umelá inteligencia

  2. globálne firmy majú monopol

  3. komunikujeme virtuálne v sieťach

  4. potopa vzbúrenými informáciami

  5. začíname žiť do 100vky

 

Kam sa má zaradiť kultúrna politika?

  1. podporiť bezprostrednú skutočnú komunikáciu medzi ľuďmi

  2. vytvoriť nové narácie, ktoré nás zaujmú

  3. vyučovať schopnosť rozumieť a kriticky oceňovať svet okolo

  4. umožniť adaptačné myslenie, niečo, čo prekračuje doposiaľ uznávané horizonty

  5. zamerať sa na cross-cultural kompetenciu v rôznorodom kultúrnom svete

 

Ak nevieme, čo by malo byť v kompetencii moderného ministerstva kultúry, tak tu je návod.