Archívy autora: ikp

Slovník IKP

Evidence-based policy

Tak sme už presadili na ministerstve kultúry arm’s length principle, či už viete, čo to znamená alebo nie, a teraz musíme vytvoriť nátlak, aby sme kultúrnu politiku nevycuciavali z prsta v momente nástupu každého ministra do bývalej Tatrabanky, teda na základe emócií a dojmov, ale aby sme uplatňovali politiku založenú na dôkazoch, vychádzajúcu z overených faktov. To by bol zázrak, čo? Kto to má byť novým ministrom?

 

Redpilling

Treba sa naučiť tento výraz, ktorý pochádza z filmu Matrix (1999) a vynára sa z popola rasizmu a nacizmu. Pod heslom „my bieli sme niečo viac”, „naša biela kultúra je niečo viac”. Čo vám to pripomína? Že nejde o nič nové na našom dvore.

 

Relativizácia mýtov a stereotypov

Na Slovensku by to znamenalo prihlásiť sa po 14 rokoch k európanstvu. My by sme veľmi privítali relativizáciu rozprávky o hlúpom Janovi, ktorý sa stal kráľom. Alebo ďalšiu už modernejšiu rozprávku o dúchaní do pahrieb. Skrátka, hľadá sa niekto, kto začne vymýšľať nové mýty s novými stereotypmi. Prihláste sa na našej adrese.

 

Kazetové vydavateľstvo

Viete, že nastáva renesancia magnetofónových kaziet, ďalšieho zo starých analógových nosičov? Ide o estetický objekt retrománie, nostalgie za starými časmi, te toraz v neškodnej podobe. Nedá sa nič robiť, ide o nový popkultúrny fenomén.

 

Silent night

Ide o organizáciu koncertov tichej, príjemnej hudby, na ktoré si ľudia prídu pospať. Orchester tichučko hrá, návštevníci sa uvelebia v kreslách – a postupne zaspia. Ako reagujú hudobníci na prípadné hlasné chrápanie? To organizátori tohto druhu koncertov zatiaľ nezverejnili. Ale to, že sa pri tichej hudbe dobre spí, je všeobecne známe.

 

Atmosférická a hluková hudba

Pripadá vám to ako rozporuplné? Podporovateľom moderných kultúrnych trendov nie. Ide o hudbu medzi sound artom, súčasnou klasikou a experimentálnou hudbou, len aby ste vedeli.

 

Monitoring

Nový predseda Matice slovenskej

Naša rodná Matica určite potrebuje novú krv, nové myšlienky a nové projekty. Preto nás mimoriadne zaujíma jej novozvolený predseda. JUDr. Marián Gešper vyrastal s bývalým predsedom Mariánom Tkáčom v tom istom valale za Vranovom nad Topľou. Pôsobil ako predseda Mladej Matice a neskôr ako člen predsedníctva starej Matice. Zároveň je aj právnikom Matice, za čo mal mesačnú odmenu. A pretože je veľmi energický, je aj mestským poslancom strany Smer. Ako právnik na čele chce riešiť najmä kadejaké matičné aktivity a nie nudné vedecké činnosti.

 

Dobrovoľný odchod Mareka Maďariča z budovy Tatrabanky

Nie sme prekvapení. Po tom, ako Marek Maďarič, ideologicko-marketingový šéf SMER-u, stratil precedovu priazeň (lebo mu prehral niekoľko volieb), čakal na vhodný okamih, aby opustil kapitánsky mostík deravej materskej lode a presunul sa medzi radových robotníkov strany do strojovne. Už dlhšiu dobu sme mali podozrenie, že v budove Ministerstva kultúry mal len vedľajší úväzok. Usúdil, celkom správne, že cynická vražda dvoch mladých ľudí vyvolá vlnu oprávneného hnevu verejnosti, a tak si šiel zasurfovať. Jedno programové obdobie eurofondov má už predsa za sebou.

 

Kúpili sme si po dlhšom čase Slovenské národné noviny

A zase to dlho neurobíme. Dozvedeli sme sa z nich totiž, že juh Slovenska už už bude maďarskou autonómiou, že prezident Slovenskej republiky by si zaslúžil vyznamenanie – podľa Matice – od Soroša. Keby mu aspoň vedeli poriadne napísať meno. Propagandistické články sú stále plné nadávaní na „čechoslovakistov, prispievateľov denníka N, menších potentátov, prezidenta ako zneucťovateľa slovenskej štátnosti“. A to všetko za peniaze daňových poplatníkov a vo farbe. Spolu s rozhovorom pre nich najdôležitejším človekom a Slovákom, Vladimírom Mečiarom, ktorý tvrdí, že sme 1600 rokov bojovali o svoju štátnosť. To sme sa zase priučili. Aj sme sa chceli zasmiať, keby to nebolo také smutné. Tomu sa hovorí sprivatizovaná Matica, pán odchádzajúci minister kultúry, M. Maďarič. Aj toto je obraz vášho desaťročného pôsobenia.

Ekonomicky v 21. storočí, kultúrne v 19. storočí

Úspech televíznej relácie Zem spieva prekvapil. Publikum zasadlo k obrazovkám, aby sa kochalo „našou unikátnou ľudovou kultúrou, ktorú nemá nikto na svete“. Ako keby iné národy nemali svoj folklór. Možno ho ale nepremenili na jediný a výlučný kultúrny počin, ktorým sa hrdia. Nóri tiež tancujú v krojoch, ale zároveň sa hrdia po celom svete aj Munchom, napríklad. Prečo by mal byť navždy, dnes už profesionálmi prepracovaný ľudový spev a zľahka scenzurované ľudové rozprávky, tým jediným kultúrnym odkazom, ktorý posielame do sveta? Máme len tento „dotyk s duchom národa“, alebo „hĺbkou jeho múdrosti“, ako sa o tom zmieňoval Zelienka? A čo mestská kultúra na slovenskom území? Tú nepovažujeme za svoju? Tá sa nás nedotkla, neformovala nás? Veď okrem Čičmian ukazujeme turistom hrdo aj Spišský hrad a stredoveké mestá. A tam sa netancoval šatkový tanec.

Pre definíciu mestskej kultúry som sa inšpirovala Robertom Redfieldom, ktorý v 40. rokoch 20. storočia v článku „The Folk Society“ (Ľudová spoločnosť) postavil do protikladu mestský život ako mnohovrstvový, individualizovaný a multikultúrny s obrazom ľudovej komunity, ktorú charakterizoval ako malý, posvätný, izolovaný a homogénny svet. Postavil sa v duchu romantizmu na stranu obrancov kultúrnych tradícií, ktorí žijú na vidieku, a presťahovaním do mesta, do urbanizovanej kultúry, posilňujú kultúrnu dezorganizáciu a výskyt sociálnych patologických javov.Tento názor, 80 rokov starý, je stále prítomný v našej mestskej kultúre.

Pred vyše 30 rokmi nás varoval historik Ľubomír Lipták, aby sme sa dobrovoľne nevzdávali našich deväťstoročných uhorských dejín, najmä nie v moderných časoch, keď už nie sme ohrozovaní zánikom národa. Prečo túto jeho výzvu nevztiahnuť aj na kultúrne zážitky mestských ľudí, modernejšie mýty a mestské legendy v silne industrializovanom prostredí Slovenska od 15. storočia?

Prečo by sme mali byť kultúrne len potomkami roľníkov, keď skutočných roľníkov bolo v slovenských horách málo. Boli to kovoroľnícke komunity robotníkov v hutách a baniach.

Mestské a prímestské kultúry mali predsa tiež svojich démonov, duchov, dobové kultúrne praktiky, ktoré zrejme neboli príťažlivé pre Dobšinského, hoci bol mestským vzdelancom. Veď takzvané dedinské rozprávky, až na niekoľko špeciálnych prípadov, tiež vychádzali zo všeobecne známych európskych rozprávkových vzorcov. Ako rodáčka z mesta som vyrastala na mýte o Nácovi a to nebol baník, ktorý by vyčepčený tancoval s valaškou odzemok. Ani sitnianski rytieri nevykrúcali dievčatko v šatôčke, ale s mečom vyrobenom v slovenskej huti sa oháňali a na koňoch nezvážali seno, ale jazdili na panských sedlách.

Môžeme rozumieť tomu, že naši predkovia sa v 19. storočí odklonili od mestskej kultúry, ktorá bola multinacionálna, ako to dokazovali naše dialekty, plné cudzích slov prevzatých z cudzích jazykov. To sme už stihli umelo vyčistiť. Ale prečo sme s tým vyčistili kultúru mestských ľudí? Prečo sme vyliali s vaničkou aj dieťa?

Mohli by sme nad tým mávnuť rukou, keby táto nami vybudovaná priepasť medzi maľovanými okienkami a mestskými gotickými bránami dodnes neovplyvňovala náš kultúrny pocit zo sveta a jeho behu. Prečo si nepoložíme otázku, ako sa kultúrne inak nastavené mestá museli emocionálne vysporadúvať so štátom podporovanými atakmi dedinskej kultúry v celom 20. storočí? Ako ich v kultúrnom vývoji zabrzdili krojovaní komunisti, ktorí boli zároveň aj nacionalistickými romantikmi, nech to znie akokoľvek absurdne? Komunistická idea bola totiž výlučne mestským fenoménom a internacionálna. Len u nás nie. Čo všetko naše bohaté mestá stratili v procese presviedčania mešťanov, že len fujary sú garantom národnej kultúry? Skončili spolky, kultúrne akcie v kúpeľoch, domáce muzicírovanie. Veľké knižnice sme vyhádzali na vozy a odviezli neznámo kam. Nastúpili predmestské a vidiecke masy. A aj dnes si chceme vylepšovať imidž kritizovaním všeobjímajúcej masovej kultúry. Ale veď my sme si ju presadili! A to v mene jednoty a jednakosti národa.

Dobre, sme v 21.storočí a pozeráme sa na Zem spieva. Možno to už nie sú tie pôvodné piesne – niektoré naozaj pochádzajú skôr z Ukrajiny – ale dokedy budeme trvať na tom, že sme plebejcami, aj s našimi 18 kráľovskými mestami a zámočkom v každej tretej dedine? Kultúrne nás to zráža. Znamená to, že sme stále uzavretí pred svetom, nedôverujeme mu a ani vlastným silám. Najradšej by sme sa kultúrne oplotili v mene uchovania „našej jedinej“ kultúry a s tou strašnou túžbou, aby sme všetci boli akoby nás jedna mater mala. Mestá sa vždy dokázali ekonomicky i kultúrne vysporiadať s rôznosťou etník, náboženstiev, jazykov. A ani zaboha sa k tomu nechceme vrátiť.

Načo sme potom vyhnali všetkých tých Nemcov, Židov, Maďarov a Čechov z miest, nenechali ich prosperovať a slovenská národná kultúra nezostala na dedine husi pásť, há?

Magda Vášáryová

Kreatívna ekológia

Umenie v jadre a kultúra naokolo, ja si to celé predstavujem ako jablko.

V IKP sme toto prirovnanie už tiež použili, keď sme formulovali ako jadro – živú, modernú kultúru. A ten zvyšok sme nazvali dreňou.

Avšak jadro jablka bez drene nemôže existovať. Ani zem bez zemského jadra, rovnako ako bunka, ktorá má v jadre základnú DNA informáciu. Načo by nám však bolo samotné DNA bez cytoplazmy so všetkými zásadnými orgánmi, samotné zemské jadro bez zmyselných zemských sfér jaderník jablka bez drene?

Hovoríme o vysoko prepojených systémoch, ktoré aby sme popísali, musíme využiť definíciu ekológie.

Takže pojem ekológia: Ide o vedný odbor, ktorý skúma vzťahy medzi organizmami a životným prostredím a vzťahy medzi živými organizmami navzájom. Kultúru, umenie, životný štýl, prácu, vzdelanie, životné prostredie, …  nič z toho nemôžeme chápať izolovane. Zároveň snaha pochopiť všetko naraz nás upozorňuje na naše obmedzené chápanie. Sokratovské „Viem, že nič neviem“ je v tomto danom kontexte ideálnou barličkou.

John Howkins sa vo svojom diele Creative ecologies – Where Thinking Is a Proper Job svoje východiská naozaj hľadá v biológii, v Darwinovskej evolučnej teórii, u evolucionistického Schumpetera a teórie spoločenských a inštitucionálnych zmien.  Rozvíja a v istom zmysle oponuje Richarda Floridu a jeho vnímanie Kreatívnych priemyslov. Uvedené slovné spojenie sa mu totiž zdá príliš zjednodušujúce a ohraničujúce. „Mali by sme byť opatrní pri slove priemysel… stalo sa metaforou pre široko – spektrálnu, opakujúcu sa, masovú produkciu … v rozsahu (v zmysle rôznorodosti aktivít), v akom pracujú tvoriví pracovníci , tento pojem je nerozumný.“ Preto „priemysel“ nahrádza „ekológiou“ a hovorí o tvorivom systéme. V Európe je ako jadro vnímané umenie, v ázijských krajinách sú to často najmä technológie a inovácie, čo je výsledkom spoločenského vnímania, konsenzu a nastavenia kultúrnej politiky. V kreatívnej ekológii tiež môžeme vnímať snahu o vymanenie ekonomického prínosu zo úplného centra prepojeného systému, pomyselným DNA je v tomto prípade myšlienka a nápad, ktorú ale môže prinášať ktokoľvek, lebo ako Howkins pripomína „Každý môže byť kreatívny“, čiže vstupov do systému je nekonečné množstvo. Podobne zmýšľame napríklad o internete.

Ja sa pri spojení kreatívna ekológia vždy prenesiem do filmu Avatar na fantastickú planétu Pandoru obývanú, v našich mysliach, až mýtickým mierumiovným obyvateľstvom kmeňa Na´vi. Zápletka hovorí ako inak o násilnej kolonizácii nenásytnou ľudskou rasou. Ale mimo nej sa pred našimi očami rozprestiera svet, ktorý hrá svetelné divadlo v každej jeho pulzujúcej cievke. Domorodí obyvatelia nám ukazujú, ako posvätne sa správajú k svojej matke zemi, ktorú volajú „Íva“ . Íva pulzuje z útrob zeme a prepája všetko vo svojom okolí, ako superpočítač, ako dokonalý mechanizmus, kde každý tvor, každá bunka je nevyhnutnou čiastočkou pre fungovanie celého ekosystému – sveta. Pulzujúcimi prepojenými vláknami prechádzajú informácie, ktoré svietia a pulzujú, akoby sme sa pozerali na pulzovanie krvi v ľudskom tele, miazgy v kmeni stromov. Domorodí obyvatelia žijú v dokonalej symbióze so svojím prostredím, rešpektujú ho v nevídanej miere. Oni sú prototypom dokonalých obyvateľov kreatívnych ekosystémov.

Kreatívna ekológia je pohľad na svet cez optiku poznania, zodpovedného a etického správania sa a hľadania nových a nepoznaných myšlienok a nápadov.

Ľudia majú možnosť svet okolo seba meniť, denno-denne to robia. Vytvárajú a udržiavajú neprebernú pavučinu vzťahov, ktoré v každom momente vznikajú, zanikajú, a ktorú môžeme pomenovať kreatívna ekológia. Náš ekosystém môže prosperovať, alebo môže byť deštrukčný. To je však už otázka kvality kultúry. A pokory a tolerancie všetkých jej spolutvorcov. Kmeň Na´vi je pozitívnym príkladom vo svete fantázie.

Jana Javorská

 

Eurofondy na kultúrnu infraštruktúru: slovenské výsledky

V IKP sme si položili pár nepríjemných otázok:

  1. Koľko nových budov pre kultúrne inštitúcie, čiže knižnice, divadlá, múzeá, galérie, filharmónie atď., vzniklo za 14 rokov od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie?

  2. Koľko percent zo štrukturálnych fondov išlo na kultúru a jej infraštruktúru?

  3. Koľko múzeí, knižníc atď. bolo zmodernizovaných na otvorené kultúrno-komunitné priestory?

Ide nám o iniciatívy Ministerstva kultúry, pretože súkromné iniciatívy, napríklad kníhkupectiev ako Martinus, Gorila, a, no dobre, aj tá džejentí napodobenina, vytvorili príjemné priestory, kam ľudia radi chodia, stretávajú sa, debatujú a konzumujú hipsterčiny, zatiaľ čo ministerstvo spí pod perinou starých konceptov v štýle – príďte, pozerajte sa, ale ničoho sa nedotýkajte, a vôbec, vypadnite, už je 15:00.

 

Urobme si malé porovnanie:

 

Národný symfonický orchester Poľského rozhlasu, Katowice

Slovenské národné divadlo – nová budova, Bratislava

Kapacita

2 sály

1800 + 300

spolu 2100

3 sály

901+635+192

spolu 1728

Náklady

145 miliónov €

148 miliónov €

Doba výstavby

4 roky

2010-2014

21 rokov

1986-2007

Plocha a priestor

25 450 m2

199 841 m3

46 776 m2

262 827 m³

Ročná návštevnosť

150 000

270 000

 

Sme jednoznačne lepší! Za rovnakú cenu je naše SND väčšie, aspoň čo sa priestoru týka. Má viac návštevníkov, aj keď 1800 ľudí by sa do jednej sály SND naraz nezmestilo. A hlavne, stavali sme ho dlhšie, v tom vynikáme. V Katowiciach samotná stavba trvala 2 roky, čo je zhruba toľko, koľko malo trvať dokončenie SND podľa sľubov každého jedného ministra kultúry SR.

 

Zásadný rozdiel medzi koncertnou halou v Katoviciach, ktorá je jednou z najmodernejších na svete, aj čo sa týka akustiky, a akusticky mizernou novou budovou SND v Bratislave je aj v tom, že kým naši severní príbuzní využili štedrú ponuku z európskych fondov, my sme si SND postavili za vlastné. Koncertná hala v Katoviciach bola postavená v časoch, kedy eurofondy tiekli plným prúdom, zatiaľ čo SND s pôvodným architektonickým zámerom priestoru pre veľké komunistické zhromaždenia, sa dočkalo otvorenia akurát v čase, kedy na čerpanie eurofondov neboli vytvorené schémy, vrátane obľúbených legalizačných.

 

A prečo teda neporovnávame koncertnú halu v Katoviciach s podobnou halou postavenou z eurofondov v rovnakom období na Slovensku? No predsa preto, že na Slovensku žiadna taká neexistuje! Dokončením novej budovy SND sa éra stavebného boomu nových budov skončila, čo sa týka veľkých verejne financovaných kultúrnych stánkov. A tak nám zostali len priestory z konca 19. storočia a k tomu kopa socialistických barabizní. Napríklad taký Istropolis, no fakt oštara.

 

Na Slovensku sme z Európskeho programu regionálneho rozvoja minuli na kultúrny potenciál regiónov, čiže strechy, polystyrén, omietky a plastové okná v zhruba stovke organizácií asi 125 miliónov eur, to by nebolo ani na jednu poriadnu koncertnú sálu. Aj tak by do nej nemal kto chodiť, s výnimkou MDŽ. Skrátka, my nebudujeme, my udržiavame. Neplánujeme nič nové, len vyčleňujeme mimoriadne rozpočty na rekonštrukcie starého.  Napriek tomu, že minister Maďarič bol podpredseda vlády a jeden z najvplyvnejších ľudí vo vládnej strane, peniaze išli na diaľnice a čističky, veď to zrejme na začiatok pre kultúru stačí. Keď sa pozrieme na mapu Poľska a to množstvo miest, kde vzniklo pre kultúru niečo nové, konštatujeme, že u nás je to úplne inak. Napriek proklamovanému hospodárskemu rastu je kultúra na Slovensku tradične na pokraji záujmu. Ministerstvo kultúry nevyrokovalo využitie fondov EÚ pre kultúru a budovanie jej infraštruktúry, ak nerátame tú hromadu hardvéru.

 

Martin Katuščák

 

Kultúrna vojna ante portas – a my čo?

Mali sme v histórii rôzne vojny. Tridsaťročnú, veľkú, druhú veľkú, studenú. Pravdepodobne sme zažili mnohokrát aj kultúrnu vojnu, ale nepoužívali sme pre ňu militaristické termíny. Volebné práva pre ženy z roku 1919 boli presadené bezprostredne po prvej veľkej, a slovo vojna sa radšej po verdunských hekatombách obetí nepoužívalo. Dnes, tridsať rokov po skončení studenej a sedemdesiat po skončení druhej svetovej, sa vraciame k termínom, akoby sme prestali cítiť z odstupu zápach bômb a preliatej krvi. Zabudli sme. Čo sa teda deje na poli kultúry nielen u nás, ale aj v Európe, že začíname písať, hovoriť a nakoniec aj všetci myslieť v kontexte vojny v oblasti kultúry.

 

Je to už niekoľko rokov, čo predstaviteľka ľavicovo-konzervatívnej strany KDH zrušia galeriu v centre Bratislavy kvôli vystaveným obrazom aktov. V mene morálky a pohoršenia z existencie ľudského tela, ktoré bolo aj je už stáročia inšpiráciou pre umelcov. Tie tisícky madon kojacich Ježiška s odkrytým prsníkom, by zrejme cez ňu neprešli. A to sme ešte o blížiacom sa konflikte, ktorý prerastie vo vojnu, netušili. Je preto namieste položiť si otázku, aký postoj v tejto otázke zaujalo Ministerstvo kultúry a minister. Odpoveď je jednoduchá – žiaden. K tomuto exemplárnemu prípadu kultúrneho postoja možno priradiť aj výmeny kvalitných riaditeliek a riaditeľov krajských galérií (Trnava, Banská Bystrica, Košice) v mene poskytnutia priestoru „tým našim, pravým slovenským umelcom”. Postoj ministerstva, „éto net naše délo”, čo znamená, že my sa staráme bezprostredne len o to, čo aj predtým. A možno aj práve preto neboli tieto posuny vo vnímaní autonómnosti a modernizačných tendencií v infraštruktúre slovenskej kultúry považované za prvé výstrely, prvé náznaky kultúrnej vojny, ale len za udržiavanie si strane naklonených voličov. A možno práve preto zostala slovenská kultúrna verejnosť pasívna v duchu hesla „čo sa mňa osobne nedotýka, na to nereagujem”, „to nie je moja vec”.

Osemdesiattisícový pochod za referendum pod heslom ochrany života nebol a nie je dodnes len problém medicínsky alebo ľudskoprávny. Je prvým útokom v kultúrnej vojne, ako ukazujú príklady zo susednej krajiny, z Poľska. Argumenty sa tentoraz netýkajú nahých mužských tiel, ale materníc dospelých žien. Ale podhubie je to isté. Kultúrne. V zmysle vnímania dnešných problémov, dnešných postojov časti spoločnosti, dnešných reakcií na posuny v kultúre v Európe. Ak by niekto nadobudol dojem, že zápas o kultúrny posun sa týka len extrémnej pravice a jej snahy zakonzervovať, izolovať Slovensko, mýli sa. Tento zápas, ak nechceme stále opakovať slovo vojna, sa vedie aj na inej fronte, kde nie je „klid”. Na jednej strane je tu viditeľná snaha ospravedlniť hrôzy represívneho komunistického režimu v päťdesiatych rokoch 20. storočia v mene zdôrazňovania tragédie bývalých komunistov, ktorých z rodnej strany vyhodili na začiatku 70. rokov v zápase o „normalizáciu“ života a kultúry v Československu. Spolu s touto snahou sa vedie tichý boj o interpretáciu fašustických i komunistických dejín Slovenska.To nie je len zápas virtuálny a politický (viď ĽSNS), ale najmä kultúrny. Boj o slová a ich významy, mená a ich cenzurované životopisy, o hrob Tisa a sochu na Dukle. To len na ilustráciu, aby sme si boli vedomí, že to je tá časť kultúrnej vojny, ktorá sa neprezentuje mnohotisícovými pochodmi a na bilbordoch, ale je rovnako neúprosná a zničujúca ako všetky ostatné fronty tento vojny.

 

Jedným z frontov, v súčasnosti mediálne najviditeľnejším, je vojna o symboly a slová pod značkou „Istanbulský dohovor”. Teda medzinárodný záväzok, ktorý sme bez veľkej pozornosti verejnosti podpísali, ale ktorý sa ako dobrá munícia teraz mimoriadne hodí. Už dávni nejde o akúsi machovskú snahu môcť žene jednu „strihnúť“ bez výčitiek svedomia. Ide o výhru v jednej bitke tejto kultúrnej vojny a zároveň o vyčistenie obrazu, kto na ktorej strane barikád stojí. Kto je zradcom, kto zatiaľ vyhráva informačnú vojnu a kto sa zakopal v kultúrou opevnených zákopoch. Je zaujímavé si uvedomiť, že kultúra a jej súčasť, umenie, nie je v takýchto súbojoch vždy príkladom nestrannosti, čistoty úmyslov a dobrej vôle, či dokonca európanstva, ale skôr len instantný prach do kanónov.

 

Vyzerá to na to, že táto vojna potrvá dlho. Jednu generáciu, vravia optimisti, počítajúc s úmrtnosťou veteránov. Zabúdajú, že „vstanou noví bojovníci“ a aj s Bohom na čele. Bez ohľadu na to, či ten boh je pre pre nich Tiso alebo Stalin. A nepriateľom Brusel, alebo globalizácia.

 

Magda Vášáryová

Proč patří etiketa do kultury

Dnes už málokdo pochybuje o tom, že etiketa otevírá dveře v jakémkoli kontaktu s lidmi, na úřadech, ve školách, ve společenském styku, v osobním životě, při obchodním jednání. „Slušnost nic nestojí, ale může přinést velké zisky jak jednotlivci, tak firmě,“ prohlásil americký milionář B. C. Forbes.

Lidé, kteří netuší, co si pod pojmem etiketa představit, se domnívají, že jde o jakýsi historicky překonaný soubor pravidel, jak se chovat v nejvyšších patrech společenského života. Na mysli jim vytanou fraky a dlouhé róby, bankety v rozzářených sálech, kde livrejovaní číšníci servírují na stříbře, královské rodiny nebo skupinky lordů u partičky bridže. Neuvědomují si, že největším benefitem etikety je její kulturní přínos lidské společnosti od počátků dějin. Aristoteles označil člověka za tvora společenského, zoon politikon. Člověk musí v průběhu celého života ctít pravidla, která se v průběhu společného soužití mezi lidmi ustálila. Etiketa není svěrací kazajka, do které bychom někoho nuceně uzavírali. Je to soubor historicky vytvářených a tradicí a kulturou ustálených pravidel chování.

Etiketa se vyvíjí, tak jak se vyvíjí lidská společnost. Autoři knih o etiketě nevytvářejí normu, ta existuje ve společnosti, knihy ji jen zaznamenávají a tím ji konzervují a stabilizují. Je to jako s jazykem, normu neurčují jazykovědci, ti ji jen kodifikují, normu určují uživatelé.

Americká básnířka Ella Wheller-Wilcoxová píše na začátku dvacátého století:

„Etiketa je jen jiné jméno pro laskavou mysl. Člověk, který by řekl: Neznám etikety, ani si neuvědomuje, že vlastně praví: Neznám zdvořilosti ke svým bližním! Avšak naštěstí je stále mnoho lidí dychtivých pomoci jinému a prokazovati drobné zdvořilosti, jež zahřívají srdce a povzbuzují ochablého ducha. Etiketa a zdvořilost jsou slova souzvučná.“

Dnes je etiketa imanentní součástí života všech vrstev, jsme u samé základny pomyslné společenské pyramidy, která hierarchicky stratifikuje společnost. „Do společnosti“ chodí prakticky každý. Kdo nebyl na podnikovém večírku, v divadle, v restauraci, na promoci příbuzného? Masový vstup všech sociálních a profesních vrstev do společenského života znamenal další zjednodušení a rozkolísání pravidel etikety. Na druhé straně účast nejširších vrstev na společenských akcích se projevuje kultivací těchto vrstev, protože lidé musejí přemýšlet, co si oblečou, jak představí sebe a svého partnera, zda umějí správně podat ruku a náležitě stolovat. Společenské akce navíc začali navštěvovat stále mladší lidé a ti mají ke konvencím principiálně podezíravý vztah. Zdálo by se, že všechna pravidla, která ještě ctili naši dědové, přestala platit. Přesnější vysvětlení je, že se strohá pravidla etikety devatenáctého století přizpůsobila novým vrstvám společnosti, které je také začaly užívat. Francouzské výrazy na pozvánkách jsou postupně nahrazovány českými a slovenskými, z mnoha zkratek francouzských vzkazů, které se psaly na vizitky, zůstalo jen P.F., složité úbory, jako frak či žaket, byly nahrazeny jednoduchým smokingem, ba i dvouřadový oblek ustupuje pohodlnějšímu jednořadovému. Typickým rysem chování dnešního člověka je větší neformálnost než dříve. Lidé se seznamují méně obřadně, rychleji si začínají tykat, komunikují daleko pružněji a přirozeněji prostřednictvím elektronických médií než formálními dopisy. Globalizace se neprojevuje jen v užívání moderních nástrojů komunikace, leteckými linkami spojujícími všechna světová města, ale i společně sdílenými hodnotami, respektováním lidských práv i v zemích, kde o nich neměli před dvaceti lety ani potuchy, stejnému životnímu stylu. To vede ke sbližování lidí, kultur, k překonávání formálních bariér. Moderní etiketa respektuje společenské změny a nebrání se jim, nemůže uzavřít život do fraku jako do pevného krunýře.

Etiketa je norma, kterou respektujeme dobrovolně, když nebudeme chtít, nikdo nás nepřinutí chovat se v souladu s pravidly etikety. Vyčleňovali bychom se tím ovšem z kulturní společnosti. Nepsané zákony jsou ovšem silnější než ty psané, to si málokdo uvědomuje. Jakýkoli psaný zákon může parlament změnit během dvaceti minut, může ho i zrušit. To u nepsaných pravidel nejde, ta jsou trvalá, nejsou dílem jakéhosi shromáždění, ale dědictvím předchozích generací. Nikdo s nimi nehne, žádná změna vlády ani režimu. Za prohřešky proti etiketě nejsou tresty, jen pohrdání našeho okolí.

Znalost a uplatňování pravidel etikety není nic nepřirozeného. Etiketa je součástí našeho života, je to životní styl. Etiketu nemůžeme po příchodu domů pověsit na věšák jako kabát, provází nás v každém okamžiku, protože jsme stále mezi lidmi. Cílem slušně vychovaného člověka – a mělo by být ctižádostí každého rodiče takto vychovat své děti – je být v každém okamžiku a v každé situaci ohleduplný, pozorný, taktní a empatický.

Ladislav Špaček

 

Anketa

Opýtali sme sa niekoľkých ľudí z oblastí podľa nás súvisiacich s kultúrou na ich názor. Otázka znela:

 

Cítite sa byť súčasťou kultúry a čo vám v dnešnom ponímaní kultúry na Slovensku chýba?

 

Byť členkou predsedníctva spolku Živena a viesť MO je pre mňa cťou i záväzkom zároveň. Viem, že som pokračovateľkou myšlienok, ktoré už 150 rokov implementujú ženy do spoločenského a politického života tejto krajiny. Práve umenie a kultúra sú priestorom, kde je možné neustále pripomínať potrebu presadzovania rovnosti práv a príležitostí, odbúravanie predsudkov a vnášanie ženského princípu. Prostredníctvom organizovania kultúrno-spoločenských podujatí sa snažím nielen zachovávať odkaz odvážnych a uvedomelých žien našich kultúrnych dejín, ale najmä reagovať na aktuálne výzvy, ktoré prinášajú tieto turbulentné časy. Žiaľ, nemám pocit, že súčasná spoločenská situácia vytvára priestor na presadzovanie ženského myslenia, názorov a postojov v kultúrnej či politickej oblasti.

Mgr. Renáta Taligová, Miestny odbor Živeny, Banská Štiavnica

Som súčasťou jednoznačne, teda profesne ako antikvár, propagátor literatúry a čítania, motivátor pozitívneho vzťahu ku knihám. Samozrejme aj osobnostne, ľudsky, ako autor, interpret, rozprávkár, teda aktívny tvorca, ale aj ako konzument, prijímateľ – divadlo, výtvarné umenie, čítanie, architektúra, film. K tomuto všetkému potom patrí aj spôsob vyjadrovania navonok a tým nemyslím umeleckú výpoveď, ale bežný ľudský kontakt, ten každodenný na slušnej úrovni. Čo mi chýba? Istým spôsobom si vystačím sám, ale všeobecne by som odporúčal umenie s porozumením. Čosi ako je čítanie s porozumením, teda nie bezducho. Na to treba kvalitných lektorov, ktorí vedia podať výklad ako zaujímavé informácie, ale potom so všetkým ďalej pracovať, dávať otázky, vysvetľovať, robiť z výkladu istý príbeh. Školy by mali mať aspoň päť dní na dobre pripravené návštevy múzeí, galérií, divadla, pamätných miest, či objektov aspoň v okolí a tiež s príbehom.

Jano Cíger z Mädokýša

Kultúra je pre mňa nielen dedičstvo, ale aj posolstvo, nádej a sila. Rozhranie, ktoré otužuje ducha, dvíha myseľ a posilňuje čnosti. Kultúra je fenomén, ktorý ľudí spája, formuje, tmelí, povzbudzuje. Bez kultúry, ako ju chápeme v našom stredoeuróskom kontexte civilizácie, človek tápe, je akosi okyptený. Kultúra dáva nadhľad, dovoľuje vzlietnuť, dívať sa očami „zhora”, rozbíja predsudky, dáva silu, ktorá sa čerpá z najvnútornejších pocitov, posilňuje vzťahy, dáva rásť dobru, nádhere, ktorá je odozvou raja a predchuťou neba.

Od malička som bol vedený ku kultúrnemu prežívaniu celého roka. Chýba mi napríklad ľudové divadlo, ktoré sa hrávalo v našich obciach počas zimných večerov, širšie povedomie a s tým spojené nebojácne, láskavé a dobrosrdečné zanietenie pre posolstvo kultúry, vrúcna túžba byť sprostredkovateľom kultúrneho rastu nehynúceho posolstva dobra a lásky.

Som vďačný všetkým, ktorí nesmierne milujú našu kultúru a ju s nevšednou láskou rozvíjajú.

 

Ľudovít Frindt, kňaz

 

Cítite sa byť súčasťou kultúry a čo vám v dnešnom ponímaní kultúry na Slovensku chýba?

Astronómia patrí medzi najstaršie vedné disciplíny, ktorá v sebe zahŕňa kultúrny vývoj civilizácie, dá sa povedať od jej formovania. Sledovanie hviezd bolo už  v dávnej minulosti nielen estetickým zážitkom, ale aj prostriedkom pre rozvoj civilizácie. Štúdiom dejín astronómie (názvoslovie súhvezdí, orientácia megalitických stavieb, riadenie poľnohospodárstva pozorovaním hviezd a pod.) je možné zmapovať postupný rozvoj kultúry a celkovo civilizácie. Astronómia podnecovala technický rozvoj a stála aj pri zrode modernej technickej civilizácie. Týmto spôsobom ju možno chápať ako nositeľa kultúrneho dedičstva.

Fascinácia človeka cudzími svetmi primäla astronómov pouvažovať aj nad sprístupnením abstraktného jazyka vedy bežným ľuďom. Takto vznikli planetáriá, verejnosti prístupné hvezdárne, popularizačné vedecké centrá, kde sa návštevníci môžu dozvedieť informácie o tom ako funguje veda, sami si vyskúšať niektoré z vedeckých postupov (verejné pozorovania, interaktívne pomôcky), poprípade si pozrieť relaxačný program pod umelou oblohou. Astronómia dokáže ponúknuť podobný kultúrny zážitok ako divadlá alebo kiná s akcentom na vedu.

Astronómia je súčasťou kultúry aj keď ju radíme skôr medzi jej menšinové oblasti. Za rok 2017 absolvovalo programy v astronomických zariadeniach na Slovensku približne 170 tisíc návštevníkov a ďalšie desiatky tisíc návštevníkov absolvovalo doplnkové programy ponúkané astronomickými zariadeniami mimo ich pracovísk.

Z pohľadu astronóma môžem vyjadriť potešenie, že sa astronómia na Slovensku etablovala nielen ako vedecká disciplína, ale aj širšia kultúrna entita. Ako všetci v kultúrnej branži by sme sa mohli posťažovať na finančné ťažkosti pri správe majetku, nedostatočné financie na činnosť, ale tu radšej hľadáme spôsoby ako zdokonaliť našu ponuku verejnosti s tým čo máme k dispozícii a maximálne využiť to čím nám môže prispieť štát prostredníctvom MK SR.

Mgr. Marián Vidovenec, generálny riaditeľ Slovenskej ústrednej hvezdárne v Hurbanove

 

Haluz

Žijeme tragické časy, priznajme si. A tak niet divu, že sme si v IKP spomenuli na tragicky zosnulého ministra kultúry SR Františka Tótha. Už sme kriticky hodnotili všetkých, ale jeho nie. A teraz prišiel ten čas, keďže nás opustil „najlepší“ a najdlhšie slúžiaci minister všetkých čias, Marek Maďarič. Tak sa pozrime, akým ministrom bol ten najkratšie slúžiaci.

 

František Tóth bol učiteľ, potom riaditeľ školy, štátny tajomník na školstve a napokon minister kultúry. Necelý rok. Tragicky zahynul dva mesiace po jeho odvolaní a táto kyslíková haluz bude pohľadom na jeho pôsobenie, ktoré je v istom zmysle haluz. A to pri zachovaní všetkej úcty.

 

Tóth bol z neslávne známej strany Aliancia nového občana (ANO). Pripomíname, že jej hlavné postavy čelia podozreniam a obvineniam z rozsiahlej korupcie či objednávky nájomnej vraždy. František bol v ANO tou „ľudskejšou“ tvárou. Ako dôkaz ju nosil vo vrecku v saku na kampaňových kartičkách a rozdával svojim fanúšikom. S jeho ministrovaním na MK SR to asi nebolo až také zlé, keď ho brutálne kritizovali aj mečiarovci. Nehovoriac o niektorých umelcoch, ktorých vydesili už len jeho reči o potrebe reformy rezortu kultúry. Hrôza ich opantala, keď tvrdil, že kultúrna politika je stále hlboko zakorenená v socialistických praktikách. Dokonca hovoril aj o nutnosti výskumov publika, niečo v zmysle merania hodnoty za peniaze. Už vtedy! Kultúra je predsa podporovaná z verejných zdrojov! Na chvíľu vyľakal aj predstaviteľov cirkví, keď s vážnou tvárou hovoril o potrebe inventarizácie cirkevných majetkov. No to by sme si už len dali! Reakcie ukázali, ako sa nám vlastne dobre žije v smrádočku nevyvetranej kultúrno-politickej komôrky. Načo čerstvý vzduch? Takto to bolo a tak nech to naveky zostane. Amen! Ešte aj tie Tóthove kultúrne poukazy, ktoré jedným vrzom riešili vzdelávanie v kultúre (konečne!) a návštevnosť nudných kultúrnych inštitúcií, Maďarič zmietol zo stola, len taký fukot. Tváril sa pri tom víťazoslávne ako Alexander Veľký, Slovenský. Aby ich po čase v tichosti a s ťažkosťami obnovoval.

 

Tak sme si na pána Tótha spomenuli. Aby sme nezabudli a aby sa každý nový minister či ministerka radšej dopredu vzdal/-a všetkých plánov na zásadné reformy, nech by boli akokoľvek potrebné. Osud ministra Tótha nech je mu alebo jej výstrahou.

Martin Katuščák