Archívy autora: ikp

Sme schopní tancovať na európskom parkete?

Uplynulo 30 rokov od hviezdnej chvíle roku 1989, ktorá nás ovanula dlho vysnívanou slobodou. Tušili sme, že zanikne profesia ideologických cenzorov, ktorí zakazovali krásne knihy, dobré scenáre, výnimočné obrazy, pretože im nerozumeli a zdali sa im podozrivé. Cenzori sa potichu vytratili z ministerstva, len niektorí jej vykonávatelia nám dodnes pripomínajú, aby sme bdeli, lebo vrátiť sa môžu kedykoľvek pod heslom Vždy pripravení!

 

Čakali sme netrpezlivo, kedy sa otvoria zásuvky, kufre spod postelí a zakopané poklady nedovolenej tvorby a naša kultúra vyletí do Európy ako bájny fénix. Všetci budú v úžase stáť a uvedomia si: ako je možné, že sme o tomto nadanom národe nevedeli. Kde sú Nobelove ceny za literatúru, Búk prajzy, najlepšie výstavné siene, Berlín, Cannes, ovenčime ich, sú odteraz nedieľnou súčasťou európskej kultúry. Krásne sny o tom, čo všetko by sme mohli byť, keby…

 

Dúfali sme aspoň, že sa stane niečo podobné, na čo  sme si nostalgicky pamätali z konca 60. rokov minulého storočia. Nové časopisy, plné kritických článkov vzdelaných novinárov, nová vlna vo filme, ktorá zdvihla zo sedadiel ľudí na celom svete, noví autori kníh, ktorí začali používať nový slovník, priam “Sloboda/ný”, nová hudba, ktorá rezignovala na názvuky ľudových piesní, a najmä nové obecenstvo, ktoré sa vynorilo z nebytia strašidelných päťdesiatych rokov. Nové myšlienky nás, vtedy mladú generáciu, zaplavili životodarnou kultúrnou energiou, ktorá bola pre červenú zónu, v ktorej sme boli uväznení, taká nebezpečná, že ju museli zadusiť až tanky v roku 1968.

 

Prešlo presne 30 rokov a my s nevôľou konštatujeme, že sa stále len rozčuľujeme, že nemáme nové moderné knižnice, stále sa bránime predstave tých, ktoré si myslia, že slovenská kultúra je len o valaškách a spevoch v krojoch, netrpezlivo čakáme, že financovanie kultúry osvieži zákon o sponzorstve, keď sa už sponzoring používa v športe a my nazrieme do moderných štatistík a konečne budeme vedieť, koľko peňazí vydávame na kultúru a či je to dosť. Silnejú síce hlasy, ktoré kritizujú rozštiepenie vnímania kultúry slovenskej spoločnosti na dve časti, ktoré sa nemôžu dohovoriť, akoby medzi nami bola neprekročiteľná bariéra, ale to už konštatoval pred 70. rokmi Alexander Matuška. Nič nové európske sa zatiaľ v kultúre neudialo.

 

Doteraz žiadny z ministrov kultúry nepresadil významné financovanie kultúrnej infraštruktúry zo štrukturálnych fondov tak, ako to urobili susedné štáty. Poľsko postavilo z európskych peňazí v každom krajskom meste modernú komunitnú knižnicu a výnimočné budovy filharmónie v Katoviciach a Štetíne, ktoré majú svetové parametre. My sa za to môžeme kochať nadmerným počtom strategických dokumentov a akčných plánov Ministerstva kultúry SR, ale nikde sa nedozviete, nakoľko boli naplnené a čo z toho vzniklo. Stránka Creative Europe bola naposledy aktualizovaná v máji 2014 a Kreatívny priemysel, ktorý by mal byť aj u nás najdynamickejším odvetvím s veľkou budúcnosťou, v januári 2016, čo nesvedčí o prílišnej snahe nás presvedčiť o užitočnosti aktivít ministerských úradníkov.

 

Rok 2018 bol vyhlásený rokom Európskeho kultúrneho dedičstva. Ministerstvá kultúry susedných štátov poverili už rok predtým vybrané agentúry, ktoré predložili špeciálne programy, ako naplniť celý rok podujatiami, ktoré by na jednej strane prezentovali kultúrne dedičstvo krajín v zahraničí a na druhej strane priblížili moderný prístup k výberu a ochrane kultúrneho dedičstva domácemu obyvateľstvu. Naše MK SR vyzvalo, aby všetci tí, ktorí niečo poriadajú, požiadali o možnosť použiť medzinárodné logo Európskeho kultúrneho dedičstva na svoje, dopredu plánované podujatia bez toho, aby určili aspoň základné priority. A tak sa tam popri pár konferenciách na rôzne, aj “ne-dedičné” témy ocitla aj ochutnávka tradičných remesiel, divadelné predstavenie “Kec chcu ženi vládnut”, až po organový koncert v chráme.

 

Ako si predstavujeme prezentáciu kultúry zo Slovenska na európskej pôde najlepšie dokumentuje porovnanie portálu Europeana s naším portálom Slovakiana. Finančne ten náš určite stál na európskej úrovni, ale výsledok ani po troch rokoch nezodpovedá ani tej regionálnej. Aj preto je naša prezentácia porovnateľná skôr s albánskou, ale určite nie s maďarskou alebo českou. Základným problémom je, že ani kultúrna obec na Slovensku nevyžaduje jej skvalitnenie a nevytvára tlak na vyšetrenie úniku financií z tohto projektu podobne, ako sa nezaujíma o osud digitalizácie zbierok našich pamäťových a fondových inštitúcií na čele so Slovenskou národnou knižnicou a financie, ktoré nám na ňu poskytli Európania. A to ide o milióny eur v oboch projektoch.

 

Naši ministri kultúry až na vzácne výnimky nikde necestovali, nezastávali významné funkcie na európskej úrovni a zhusta ani nemohli, lebo ich komunikačné schopnosti boli obmedzené len na dialóg s českými predstaviteľmi. A pritom prvým eurokomisárom na novom poste v Európskej komisii bol v rokoch 2004-2009 Ján Fígeľ. Jeho portfólio obsahovalo vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mnohojazyčnosť. Už z výberu aktivít je zrejmé, že to bola všehochuť, ako to býva, keď všetci vedia, že niečo by už malo začať, ale zatiaľ nik nevie, ako presne. Ale ak by sme si chceli prečítať, čo práca J. Fígeľa znamenala nielen pre EÚ, ale aj pre Slovensko, nenájdeme nič.  Pritom pán eurokomisár pracoval usilovne, len nevieme a ani sa nezaujímame, čo z toho zostalo. Ja si pamätám len jednu tradične poňatú konferenciu o multikulturalizme v Ljubljani, ale to vtedy ešte nebola výbušná téma nových európskych nacionalistov. Dnes je multi-kulti nadávka, ktorú slušne vychovaný človek nepoužíva.

 

Dodnes nevieme, aký veľký je modernizačný dlh v našej kultúre. Niežeby ho nikto nepopísal, ale nikto nevyčíslil závratnú sumu, ktorú predstavuje a nevypracoval ozajstný akčný plán na dvadsať rokov, aby sme ho odstránili. Po 30.rokoch nevieme, koľko úsilia a rokov nás bude stáť ďalší, reformný dlh v kultúre, ktorý sme si vyrobili tým, že Ministerstvo kultúry SR a jemu podriadené inštitúcie neprešli zásadnou reformou štruktúry, financovania a aktivít, ktorú absolvovali iné ministerstvá a celá spoločnosť Stačí vkročiť do budovy bývalej Tatra banky a dýchne na vás atmosféra stariny a prachu, zažratého do stien. Nehovoriac o zúfalých pokusoch niektorých moderne mysliacich riaditeľov kultúrnych inštitúcií, ktorí by mohli hodiny rozprávať o polenách, ktoré sa valia na ich snahy modernizovať zažité postupy.

 

A nakoniec – má Slovensko svoju európsku kultúrnu politiku? Predstavu, založenú na vyhodnocovaní vplyvov jednotlivých programov Kreatívnej Európy, regionálnych programov, ktoré by mali kultúrne zobudiť naše regióny podľa vzoru tých vo Francúzsku alebo Rakúsku, Víziu, naplánovanú aspoň na nové finančné obdobie EÚ, podloženú aj finančnými plánmi projektov, ktoré budeme musieť spolufinancovať. Predsavzatia spolupráce aspoň s ministerstvami susedných európskych štátov a relevantnými mimovládnymi organizáciami, aby sme sa zúčastňovali na kultúrnom pulze doby okolo nás. Alebo sme sa rozhodli, že sa naďalej budeme izolovať a potom nariekať, že nás nikto nepozná? Ako chceme dosiahnuť “skokové” investície do kultúry bez finančnej pomoci zo zahraničia?

 

Doterajšia prax riadenia kultúry na Slovensku sa nedá hodnotiť pozitívnymi, nič nehovoriacimi frázami. Z kritického postoja nás nevytrhnú dve pokladnice, nazývané fondami, ktoré za 12 rokov vo funkcii inštaloval jeden minister. Ale tak ako aj v iných oblastiach nášho života, bez oboznamovania sa s najnovšími trendmi kultúrnej politiky v zahraničí zostaneme vytvárať len úbohé a plačlivé variácie na dávno omielané témy nášho zaostávania. Všetci už máme najnovšie mobilné telefóny, vypisujeme moderné statusy na globálnych sociálnych sieťach, obliekame sa podľa najnovších módnych trendov, počúvame svetovú pop hudbu, prečo by sme akurát v našej kultúrnej politike mali tvrdohlavo zotrvávať v “gätiach” a malomestských snoch paničiek z minulého storočia? Budova Tatra banky potrebuje konečne novú generáciu, ktorá by mala z námestí prejsť rovno do dverí vedľa Divadla Astorka.

 

Magda Vášáryová

Haluz

My, Slováci, sme síce tvory celkom rozumné, ale naša tradícia nám velí zostať v zásade nepoučiteľní. A tak nejdeme dopredu ani dozadu, my najradšej svojstojíme na mieste, presne ako náš plechový najväčší Slovák na úpätí terchovskej doliny. Sme nepoučiteľní aj vo vzťahu k peniazom Európanov, ktorí nám ich sem v dobrej viere lejú, naivne sa domnievajúc, že ich použijeme na zveľadenie našej kultúry a kultúrnosti. Netušia, že naša slaviänska mater nás vychovala na potemkinovskom manažmente. A tak po našej Slávnej Slovakiane, ktorá nie a nie dosiahnuť európsku úroveň, ide budovať akési kreatívne centrum, po slovensky sa tam vraj bude tvoriť. Na iné vymýšľance už nie je čas a peniaze treba minúť čo najskôr – lebo inak by neboli žiadne malé aj väčšie domov, preboha! Radšej budeme vyzerať ako sprostí – na to sme zvyknutí – než by sme mali s hanbou vrátiť celú sumu. A kde bude to nové Kreatívne centrum? Predsa v Kunsthalle, lebo tá nám je aj tak nanič, lebo dokonca ani nevystavuje tradičnú kultúru.

A zhodou náhod je tu opäť náš najlepší minister kultúry, ktorý zase za nič nemôže. Práve naopak, vždy sa snažil či už išlo o desiatky miliónov na digitalizáciu, alebo toť nedávno o iné desiatky miliónov na kreatívny priemysel. Toľko stratégií iniciova! Vždy sa však našli nejakí nepriatelia kohézie, ktorí mu len polená pod nohy hádzali.

A tak SA zase všetko riadilo cez tie isté neosvedčené známe firmy, zase SA vyhlásili výzvy neskoro, a zase SA to len tak-tak stihne. Ak vôbec. Celé to bude vyzerať a chutiť ako tá slávna rozprávková torta z knihy O Psíčkovi a Mačičke. Chvalabohu, kultúra nikoho nezaujíma, takže nehrozí, že SA niekto bude sťažovať na námestiach. A iné na nášho najlepšieho ministra nefunguje.

Zmeny v autorských právach v EÚ: Revolúcia na internete?

Pojem „reforma copyrightu v Európskej únii“ neznie sexy dovtedy, kým sa Európanom nepovie aj to, že ich obvykle jednoduché zdieľanie textov, fotografií, hudby či videí na internete bude fungovať podstatne inak ako doteraz.

Vojna o autorské práva v digitálnom priestore prebieha už asi od čias, odkedy používatelia zistili, ako ľahko sa pomocou kombinácie klávesov „Ctrl C a Ctrl V“ dá zdieľať dostupný obsah. Ak autor na celosvetový web raz niečo uverejnil, bolo čoraz náročnejšie sledovať, kde všade sa jeho produkt ocitol.

Cieľ prispôsobiť autorské právo 21. storočiu bol rovnaký pre všetkých. Spôsoby, ako ho dosiahnuť, sa ale zásadne odlišovali a v roku 2016 sa odštartoval boj, ktorý začiatkom tohto roka prerástol do celoeurópskych masových protestov a petície, ktorú podpísalo viac ako päť miliónov Európanov.

Najintenzívnejšie sa nezrovnalosti odkrývali v súvislosti s rastom technologických gigantov a sociálnych sietí. Tie na cudzom textovom, hudobnom, obrazovom, či inom autorskom obsahu začali bezprecedentne bohatnúť. Aj keď nie vždy ponúkali k dispozícii celý autorský materiál, ich časti, názvy, či výňatky dokázali cudzie produkty duševnej činnosti speňažiť. Stále viac platili marketéri, reklamné agentúry a v ostatných rokoch už aj inštitúcie, asociácie, firmy a dokonca politici a bežní obyvatelia.

Podľa Eurostatu ešte v roku 2017 až 46 percent európskych spoločností tvrdilo, že na svoj marketing využili minimálne jednu z dostupných sociálnych sietí. Využívanie internetovej reklamy vtedy potvrdilo 26 percent firiem. Bolo preto len otázkou času, kedy si dotknuté strany povedia „dosť“. Hoci krajiny, vrátane Slovenska, isté pravidlá nastavené mali, obrovské zisky technologických gigantov iba vo veľmi oklieštenej podobe – ak vôbec – putovali do vrecák vydavateľov, či priamo autorov.

Spoločnosti ako Google, či Facebook tvrdia, že práve vďaka nim sa mnohým médiám, či autorom podarilo zasiahnuť viac záujemcov. Štatistík, ktoré by to potvrdzovali, je ale pramálo. Keď napríklad platforma Google News, ktorá zoskupuje titulky a krátke perexy iných médií ako prehľad spravodajstva, stiahla svoju službu v roku 2013 zo španielskeho webu, médiá registrovali zníženie záujmu o šesť až 30 percent. Štúdia z Nemecka z roku 2014 hovorí, že podobný scenár znížil navštevnosť médií vydavateľského domu Axel Springer o sedem percent.

Autorské práva sa stali stredobodom európskej pozornosti v súvislosti so záväzkom Bruselu zjednotiť členské štáty EÚ na digitálnom trhu tak, aby bola Únia schopná konkurovať svetovým ekonomikám. Hoci blok už minimálne pravidlá pre členské štáty nastavil v roku 2001, naprieč spektrom zainteresovaných sa našiel len málokto, čo by nové pravidlá prispôsobené súčasným používateľským praktikám a technológiám nepovažoval za potrebné.

Skutočný boj naprieč 28 krajinami, inštitúciami EÚ, vydavateľmi, platformami a autormi sa rozpútal s prvými návrhmi textu novej smernice.

Hoaxov sa v dlhej kampani objavilo mnoho. Jedna zo strán tvrdila, že Brusel sa chystá likvidovať vtipne prerobené fotografie, známe ako meme. Youtuberi sa obávali zákazu paródií, či cover verzií piesní. Agresívnejšie hlasy dokonca presviedčali o katastrofických scenároch reštrikcie slobody prejavu a internetu vôbec.

Zlepšenie licenčných praktík, cezhraničné licencovanie naprieč Úniou, prístup k autorskému obsahu pre školy, vedcov a výskumníkov, či lepšia dostupnosť európskej produkcie na videoplatformách na vyžiadanie (VOD) ako Netflix či HBO Go boli tie návrhy, ktoré sa potešili optimistickému prijatiu.

Rozličných a často nepravdivých informácii sa však týkali najmä najkontroverznejšie dva články: 11 a 13.

Podľa článku 11 navrhovanej smernice si bude zverejňovanie väčšieho množstva obsahu na online platforme, ktoré prekročí „rozsah jednotlivých slov alebo veľmi krátkych výpisov“, vyžadovať licenčnú zmluvu medzi autorom – respektíve držiteľom autorského práva – a platformou. V praxi to znamená, že weby ako Google, Facebook, ale aj menšie spoločnosti ako Zoznam na Slovensku, budú musieť postupne uzatvárať zmluvy s tisíckami držiteľov práv. Hoci má byť licencovanie zjednodušené, otázne je, kto získa skutočnú moc nad tým, ktorý obsah bude dostupný. Platformy si totiž môžu začať vyberať a prístup na tie najväčšie z nich nemusí byť udelený každému. Pozitívom by mohla byť bezpochyby rýchlejšia identifikácia nepravdivého obsahu, hoaxov, či konšpiračných médií, ktoré by platformy jednoducho nezazmluvnili.

Legislatíva ale nezaručuje, že sa poplatky za licencie naozaj dostanú ku skutočnému autorovi, alebo či skôr neskončia vo vreckách vydavateľských domov alebo združení, ktoré budú autorov zastupovať. Budú totiž minimálne omnoho mocnejšie v tom, aby sa s technologickými gigantami dohodli priamo. Odporcovia tvrdia, že aj v tomto bode sa jasne ukazuje to, že inžinieri celoeurópskej legislatívy mysleli na tvorcov obsahu až v úplne poslednom rade.

Ešte väčšiu polemiku spustil článok 13. Platformy, na ktoré používatelia nahrávajú obsah, totiž budú musieť zapojiť také systémy, ktoré rozlíšia, či používateľský príspevok spĺňa všetky copyrightové podmienky a či má platforma s pôvodným autorom uzavretú licenciu. Ak teda používateľ bude na svojom facebookovom profile zdieľať napríklad článok zo slovenského denníka, filter Facebooku by mal skontrolovať, či medzi konkrétnym médiom a sociálnou sieťou existuje platná licencia. Aby toho nebolo málo, online platforma za svojich používateľov v tomto ohľade preberá právnu zodpovednosť. Europoslanec Richard Sulík v poslednej rozprave o smernici prirovnal tento spôsob k prevádzkovaniu parkoviska: „Je to akoby prevádzkovateľa parkoviska mal byť zodpovedný za to, že auto, ktoré u neho odstavím, nie je kradnuté.“

Systémy kontroly, ktoré sa označujú aj nahrávacie filtre, používa už dnes napríklad YouTube v oblasti videoprodukcie. Spoločnosť Google, ktorá YouTube vlastní, však do nich investovala milióny a napriek tomu stále nefungujú tak, aby spĺňali požiadavky novej legislatívy. Pre menšie platformy či weby by takáto požiadavka mohla byť likvidačná.

Problematickou je aj výnimka z týchto podmienok. Tzv. „mikro a malé podniky“ by sa mohli povinnosti kontroly obsahu používateľov či licencovaniu vyhnúť len vtedy, ak by spĺňali naraz tri konkrétne kritériá: ročný obrat firmy by bol menej ako desať miliónov eur ročne, služby by boli verejnosti ponúkané menej ako tri roky a platformu by využívalo menej ako päť miliónov unikátnych užívateľov mesačne.

Výnimka pre malé a stredné podniky bola podmienkou aj slovenských zástupcov pri vyjednávacom stole. Organizácie zastupujúce startupy, či malé a stredné podniky hovoria, že v technologickom svete mikropodniky, ktoré by spĺňali naraz všetky kritériá, buď neexistujú, alebo ešte ani nezarábajú. Slovenská republika nakoniec v Rade Európskej únie celé znenie legislatívy – aj napriek kontroverznosti výnimky – podporila.

Pozornosť mnohých médií v posledných fázach prípravy legislatívy v Bruseli si copyright veľmi nevyslúžil. Printové, rozhlasové, ale aj televízne prostredie sa zväčša uspokojovalo s preberaním tlačových správ agentúr. Paradoxne to však boli práve ony, kto bol v boji o európske autorské práva jednou z dotknutých strán. Vyvažovanie vydavateľmi poskytovaných informácií sa nedialo. Ak sa do popredia dostával protinázor, mediálne domy sa častokrát postarali o to, aby bol považovaný za názor „bohatých a nenásytných“ spoločností, ktoré navyše ani nevznikli v Európe. Rástli podozrenia z lobbingu a obviňovania na oboch stranách barikády.

Julia Reda, jedna z najmladších europoslankýň v europarlamente, zmobilizovala komunitu mladých nielen zo svojej domovskej krajiny, z Nemecka, ale odkazujú na ňu mladí po celej Európe. Útla poslankyňa Európskeho parlamentu zanietene diskutuje o možnostiach dopadov a už celé mesiace upozorňuje na to, že legislatíva v súčasnej forme neochraňuje malých vydavateľov, ale vrhá ich napospas vydavateľom aj technologickým gigantom. Práve Reda bola obviňovaná z toho, že sa legislatívu snaží potopiť pre to, že za ňou takéto spoločnosti stoja.

Reda našla silnú podporu aj medzi internetovou komunitou. Hashtag SaveYourInternet (Zachráň si internet), ktorý spopularizovala, pohltil Twitter aj Instagram. V krajinách ako Nemecko, Holandsko, či Belgicko najmä mladí už celé týždne vychádzali do ulíc a žiadali zachrániť internet. „Súčasné znenie legislatívy je fraškou, ktorá je z hľadiska popierania reality porovnateľná s hnutím „plochej zeme“,“ uviedol Sascha Lobo, jeden z nemeckých aktivistov v magazíne Der Spiegel. Aktivisti tvrdia, že europoslanci a euroúradníci, ale ani vlády členských krajín nemyslia dostatočne na to, ako dnes mladí využívajú internet a po prijatí legislatívy môže preto dôjsť k nenávratným zmenám v celom kreatívnom priemysle dneška. Na posledných protestoch, ktoré sa organizovali vo vyše 70 európskych mestách, sa zišlo niekoľko desiatok tisíc prevažne mladých odporcov smernice.

S textom legislatívy už súhlasili Európska komisia aj členské štáty EÚ. Záverečné slovo mal ešte Európsky parlament. V posledný marcový týždeň sa 751 poslancov stretlo a o smernici hlasovalo napokon ako o jednom celku – len päť hlasov rozhodlo o tom, že články 11 a 13 sa samostatne schvaľovať nebudú.

Väčšina europoslancov nakoniec 26. marca celú smernicu schválila. Súčasné používateľské spôsoby zdieľania na internete sa teda už čoskoro výrazne zmenia a na bezbrehú slobodu v online oceáne budeme musieť zabudnúť všetci. Členské krajiny EÚ budú musieť smernicu zapracovať do národných legislatív v priebehu najbližších dvoch rokov.

Viac informácii o procese tvorby a prijímaní legislatívy o copyrighte nájdete tu.

Lucia Yar

Autorka je editorkou portálu EURACTIV Slovensko.

Editorial

Určite ste už niekde čítali alebo počuli názor, že európska integrácia by bola iná a rozhodne príťažlivejšia, ak by celý proces od päťdesiatych rokov minulého storočia začal elegantnými rozhovormi o spoločnej kultúrnej politike. Veď sme predsa všetci odchovanci európskej kultúry od Homéra až po Goetheho. Hlásatelia názoru pohŕdajú nekonečnými rokovaniami o množstevných obmedzeniach produkcie uhlia a ocele, produktov, ktoré boli spoľahlivými rozbuškami niekoľkých ničivých vojen na európskej pôde. Neviem, či propagátori Schillerovej ódy o tom, že sme všetci bratia (a dnes aj pár sestier k tomu) niekedy niečo na európskej úrovni dohadovali, ale vzhľadom na ich nehynúce presvedčenie, že sa predsa dohodneme minimálne na tom, aby bola kultúra rozhodujúcim faktorom našich usilovaní o mier na kontinente, predpokladám z 99% istotou, že nie. Inak by si museli byť vedomí, že dodnes by sme nemali nielen Európske hospodárske spoločenstvo, ktorým všetko začalo, ale ani Európsku úniu so spoločnými politikami, medzi ktorými na žiadosť členských štátov Únie výrazne absentuje oblasť kultúry, vzdelávania, sociálnej politiky a mnohých iných čiastkových oblastí. Prekvapujúcejšie je to aj preto, že väčšinou ide zároveň o zástancov silnejšej pozície národných štátov so svojou národnou kultúrou v rámci EÚ a dôsledného dodržiavania subsidiarity, teda princípu, podľa ktorého kompetencie, ktoré môžu lepšie vykonávať suverénne štáty, nemajú byť politikami EÚ. Hoci ide aj o veľmi príťažlivé osobnosti slovenskej kultúry, ktoré bez ohľadu na dôsledky pohŕdajú úsilím niekoľkých generácií Európanov dohodnúť sa aspoň na merateľných komoditách namiesto kopania zákopov, nazdávam sa, že je našou povinnosťou poskytnúť im niekoľko faktov. Chápem že ich postoj kopíruje špecifický fenomén, tak častý v našich dejinách, napríklad sen o ruskom dubisku z 19. storočia, ktorí šírili a šíria aj tí, ktorí sa neunúvali prekonať dvojtisíckilometrovú vzdialenosť a hrdia sa heslom: “nigdá som tam nebou”, aby sme citovali kultúrneho klasika.

Oplatí sa vedieť viac!

 

Pripravili sme preto pre vás  stručný, nenudný prehľad možného zasahovania politík EÚ do tvorby našej svojstojnej kultúrnej politiky. Či sa už jedná o autorské práva  a iné legislatívne kroky, alebo o historický prehľad snahy presadiť niektoré spoločné postupy v rámci Creative Europe, až po v Kultúrnom kyslíku tak obľúbené kritické pohľady na (ne)schopnosť komunikovať a prezentovať na európskej úrovni výsledky našej kultúrnej praxe.

Ani sme netušili na začiatku roka 2019, ako sa trafíme do noty turbulentných čias.

 

Magda Vášáryová

 

Dajme život mlynu!

Ing., Ing. arch. Ema Kiabová

Uplynulý rok sme sa v rámci výuky na Katedre architektúry Stavebnej fakulty rozhodli, že výuku „pamiatkarských“ predmetov (rozumej: zoznámenie sa s prostredím archívov a pamiatkových úradov, následné projektovanie obnovy budov atď.) sa posnažíme v čo najväčšom rozsahu prepojiť s praxou.  Tento krok sa na začiatku vždy zdá veľmi málo reálny a ťažko spracovateľný, nakoľko študentské práce vždy ostanú študentskými prácami a prax si vyžaduje určitú formu skúseností projektanta, ako aj vyššiu odbornosť. Nie je toto však iba zažitými frázami? Nemáme na univerzite dostatok šikovných študentov a odborníkov, ktorí dokážu ustriehnuť kvalitu výstupu svojich „zverencov“?

Áno, téma obnovy pamiatok je ďaleko komplexnejšia, ako sa môže zdať. Popri architektonickej fáze navrhovania je potrebné súbežne uvažovať nad problematikou statického zabezpečenia a spôsobom technologického odstránenia porúch. Často sa stáva, že práve zohľadnenie týchto aspektov má vplyv aj na architektonické riešenie. Aby si študent  osvojil  potrebu zohľadňovania všetkých aspektov – pamiatkových hodnôt v zmysle pamiatkového zákona, architektonicko-historických  a archívnych výskumov,  musia byť neoddeliteľnou súčasťou už v etape  predprojektovej prípravy .

Opäť sme sa ale zamysleli, prečo by toto malo byť nereálne? V rámci Stavebnej fakulty máme k dispozícii (na rôznych špecializovaných pracoviskách) odborníkov jednotlivých oblastí a umenie ostáva už iba v ich vzájomnom prepojení pri vypracovaní projektu obnovy.

Na jar tohto roku sme sa do toho pustili. Rozbehli sme spoluprácu so súkromným vlastníkom „Štampelovského mlyna“ v Modre, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Výsledky práce zapálených študentov a pedagógov bolo možné po polročnom snažení  prezentovať aj pred verejnosťou.  Na jeseň tohto roku bola otvorená  výstava v predmetnom objekte, ktorá prezentovala kompletnú predprojektovú prípravu vrátane archívneho a architektonicko-historického výskumu, statických a stavebno-technologických prieskumov a prvotných architektonických návrhov. Výstava sa zdarne prepojila s dňami otvorených vínnych pivníc v Modre a svojou vysokou odbornosťou a grafickým spracovaním oslovovala návštevníkov. Koniec koncov – víno a kultúra kráčajú ruka v ruke pri sebe, takže výstava úspešnejšie ani dopadnúť nemohla.

Našou momentálnou snahou je získanie dotácie z grantového programu Obnovme si svoj dom  Ministerstva kultúry SR, aby projekt mohol zdarne pokračovať v ďalších fázach až po realizáciu. Veľmi sa z toho tešíme a sme plní očakávaní, ako tento „experiment“ bude pokračovať, no prvotným posolstvom je pre nás neodškriepiteľná vec: dá sa to!

Dozrela naša spoločnosť na dedičstvo funkcionalistických pamiatok ?

Ing. arch. Dušan Mellner, Ph.D.

Prvorepubliková moderna znamenala pre nás jedinečný prerod zo sveta 19. storočia do moderného stredoeurópskeho štátu vo všetkých jeho aspektoch s výraznou demonštráciou novej architektúry. Vznik Československej republiky priniesol dovtedy nepoznané možnosti demokratickej spoločnosti. S týmto novým svetom sa slobodní občania pomerne plynulo zžili a do svojej novej identity prijali aj modernú architektúru. Bolo treba vymaniť sa z ťaživého dedičstva Uhorska a pozerať sa dopredu s konkrétnou víziou budovania republiky, viac menej od základov. Postavili sa celé mestá, napr. Zlín (ČR), Partizánske, Svit a i. Moderna sa včlenila do historických centier, vznikali nové rozsiahle mestské štvrte a stavby so svojou špecifickou regionálnou modernou. Budovali sa nové školy, úrady, ministerstvá, domy, byty, továrne. Celá republika bola funkčne vybudovaná za 20 rokov (1918 – 1939).

Rozsiahlosť dedičstva architektúry z medzivojnového obdobia I. Československej republiky predstavuje podstatnú časť moderných slovenských dejín 20. storočia. Je nedeliteľnou súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva.

Z toho vyplývajú aj záväzky, starostlivosť a ochrana našich pamiatok. Súčasná (i odborná) spoločnosť tú snahu má, ale jej schopnosť obsiahnuť celé dedičstvo slovenskej moderny- funkcionalistickej architektúry –  je stále problematická. Okrem toho snaha o štiepenie názorov na vlastnú históriu (napr. politickou elitou i historikmi), robí situáciu ešte neprehľadnejšou, zahmlieva podstatné udalosti a ich význam, z ktorých boli odvedené jednotlivé činy.

Životaschopnosť myšlienky konceptu prvej republiky bola úspešná. To potvrdzuje fungovanie celej občianskej spoločnosti. Uvedomme si, že len za 20 rokov bola naštartovaná, realizovaná a vžitá nová koncepcia urbanizmu a moderného bývania v takej kvalite, ktorá nás priraďovala k najvyspelejším krajinám sveta. Samotné stavby, hmotné doklady doby, užívame doteraz, často bezo zmien.

Súčasné požiadavky na zvýšenie štandartu prostredia neobišli ani architektúru moderny. Nové technické požiadavky na  teplotechniku budov a nové funkčné využitie vedie k zásadným prestavbám týchto domov a celých areálov. Bez zamyslenia sa nad ich hodnotami. Vplyvom zvýšenia zúročenia investícií, a šetrenia nákladov na obnovu dochádza k celkovej zmene fasády ale i interiérov. Obytné domy i administratívy či nemocnice sa často búrajú z dôvodu nízkej efektivity využitia pozemku. Prízemné alebo dvojpodlažné domy s veľkým pozemkom v centrách miest nedokážu odolať tlaku efektivity, v horizontálne či vertikálnej rovine. Mnohokrát je „efektívne“ zastavaný celý pozemok. Vysoké požiadavky na parkovanie zase likvidujú mestské ulice a tým fungujúci urbanizmus mesta. Toto sú len vybrané problémy dneška v súvislosti s funkcionalistickou architektúrou, ktorej akoby stále neprislúchala váha historickej hodnoty.

Tieto objekty často nie sú vyhlásené za Národné kultúrne pamiatky a keď aj sú, tak primárnym nedostatkom koncepcie ich ochrany je absencia manuálu ich obnovy.  Absenciu metodiky obnovy funkcionalistikých objektov je možné evidovať  tak na krajských pamiatkových ako aj stavebných  úradoch. Ochrana a obnova ostáva najmä v rukách jednotlivcov, alebo občianskych iniciatív. Je funkcionalistická architektúra pre súčasné generácie pamiatkou? Dozrela naša spoločnosť na dedičstvo funkcionalistických pamiatok?

Aká je realita v ochrane a obnove architektúry postavenej v 20. a 30. rokoch 20. storočia? Ako sa vysporiadavame s touto problematikou v prvých dekádach 21. storočia? Takpovediac vágne, neisto a bez jasných pravidiel. Určitú úlohu v rozpačitom postoji ku modernej architektúre  zohráva aj skutočnosť, že napriek jej nepopierateľným kvalitám demonštrujúcim  „nový život“ sa jej nedá uprieť aj necitlivé odmietanie  tradičných princípov stavania podľa ktorých boli začiatkom 20-teho storočia  vybudované všetky naše mestá a ktorých zažitý genius loci moderná architektúra často ignorovala. Preto stojíme dnes, na začiatku 21.storočia pred ťažkou otázkou – ako chrániť jednotlivé typy rôznych pamiatkových štruktúr? Ako nastaviť mechanizmus hodnotenia moderných objektov, ktoré sami nechránili predošlú zástavbu a tak nie div, že nie sú dnes ani ony chránené?

Absencia objektívnych kritérií pri hodnotení architektúry má za následok, že sa ani vo funkcionalistickej architektúre nerobí rozdiel, či ide o zásah do tradičnej štruktúry alebo o kvalitne vybudovaný súbor či areál moderných budov,  majúci  nielen architektonické ale aj urbanistické kvality. Pred podobným problémom stojí aj industriálna architektúra.

K vybraným príkladom zachovaných modernistických urbanistických celkov patrí problém vyhlásenia mestskej pamiatkovej rezervácie v Partizánskom,  Svite, mestskej štvrte Svojdomov v Žiline, či jednotlivé stavby ako Machnáč v Trenčianskych Tepliciach a i. Každý prípad je špecifický a preto jeho ochranu a obnovu treba riešiť s citom . Pravdou ostáva, že moderná architektúra predstavuje samostatný špecifický fenomén v oblasti ochrany a obnovy pamiatok a ako k takému sa je treba ku nej aj postaviť. Ak to neurobíme , nezabránime ďalším svojvoľným  prestavbám tak solitérov v podobe  rodinných domov, a ich nekoncepčných  projektov  obnovy, ako aj chátraniu celých urbanistických komplexov , ktoré patrili ku skvostom modernej architektúry.

Píše sa rok 2018 a pri 100. výročí založenia Československej republiky by sme mali náš pohľad na túto súčasť nášho kultúrneho dedičstva prehodnotiť a dôslednejšie vnímať a následne chrániť architektúru, ktorá tvorí súčasť našej ťažko získanej československej identity.

 

Obr.1 Pohľad z ulice Kálov na dominantu Žiliny (2008). Zatienenie dominanty po postavení obchodného domu MIRAGE v mestskej pamiatkovej rezervácií Žilina (2010), foto D. Mellner.

Obr. 2 Vátralova vila v Žiline od architekta M. M. Scheera, realizácia 1927.  Foto – stav z roku 2003 a 2010 …, foto D. Mellner.

 

 

 

 

 

Moderná národná kultúrna pamiatka?

Ing. arch. Eva Borecká, PhD.

Pod pojmom národná kultúrna pamiatka, si zväčša bežný človek predstaví honosnú slohovú budovu paláca alebo kaštieľa. Do tejto kategórie však  patria, okrem iného,  aj  výnimočné stavby modernej architektúry 20. storočia. Ako vnímať hodnoty stavieb medzivojnovej architektúry, ich ochrane a prípadnej konverzii pôvodnej funkcie pre ich fyzickú záchranu, tejto téme sa venovala novembrová  konferencia v Metodickom centre modernej architektúry v Brne s názvom Forum & československá moderna, na ktorej  sa stretli odborníci zo Slovenska, Moravy  a Čiech.

Názov zrozumiteľný úzkemu kruhu odbornej verejnosti v sebe skrýva veľa.  Forum bol časopis pre umenie a architektúru, vychádzajúci v Bratislave, v komplikovanom medzivojnovom období vzmáhajúceho sa nacizmu. Založený bol v 1931 a zanikol spolu s prvou Československou republikou v roku 1938.  Zakladateľom časopisu a zodpovedným redaktorom bol bratislavský architekt Endre ( Andrej) Szönyi. Neskôr sa redakcia rozrástla o pobočku v Brne, vedenú architektom Endre Steinerom, rodákom z Dunajskej Stredy. Časopis sa vyznačoval vynikajúcou grafikou, fotografiami a pôvodnými príspevkami od domácich – slovenských a českých aj zahraničných prispievateľov. Jeho spracovanie bolo po každej stránke na  vysokej úrovni.  Časopis Forum si  objednávali  aj naše veľvyslanectvá, ktoré  do sveta šírili dobré meno architektúry Slovenska a českých zemí. Jazykom časopisu bola nemčina, spoločný jazyk národov bývalej monarchie.

Popri verejnosti známych menách slovenských architektov ako Dušan Jurkovič, Michal Milan Harminc, Emil Belluš, slovenské mestá začiatkom storočia formovala plejáda ďalších –  domácich architektov nemecko- maďarsko – židovského pôvodu. Po vzniku Československej republiky sa pridali k tejto pestrej zmesi architekti z českých zemí. Stavby všetkých týchto tvorcov vytvárali kolorit našich miest, niekde nenápadne a skromne splynuli s existujúcim prostredím, inde vyčnievajú ako výkričník nedokončenej urbanistickej koncepcie, spomedzi  drobnej zástavby zachovaných jednopodlažných predmestských domov. Nástup medzivojnovej architektúry do existujúceho urbánneho prostredia bol často tvrdý a likvidačný. V mene presadenia sa moderny a modernizácie mesta nemilosrdne padali mnohé historické stavby  modelujúce mestotvornú štruktúru. Na druhej strane  mnohé solitéry funkcionalistickej architektúry rámcované adekvátnym prostredím priniesli novú vizuálnu a funkčnú kvalitu.

Konferencia v Brne  pripomenula intelektuálne prepojenie Bratislava-Brno prostredníctvom časopisu Forum. Hovorila o (možno už zabudnutých) medzivojnových architektoch združených okolo časopisu, ktorí sa pričinili o novú architektúru a formulovanie progresívnych názorov na bývanie ( E. Szönyi, F. Wimmer, E. Steiner, bratia Šlapetovci), venovala sa ohrozeným výnimočným stavbám  nachádzajúcim sa na pokraji fyzického zániku (národná kultúrna pamiatka zotavovňa Machnáč v Trenčianskych Teplicich od Jaroslav Krejcara a kúpele v Zábrdovicích od Bohuslava Fuchsa) aj stavbám, ktorým sa podarilo prekročiť svoj tieň a zaskvieť sa v pôvodnej kráse (synagóga v Žiline od Petra Berhrensa).

Často diskutovaná téma stretu staré-nové, tradičné-moderné nenachádza jednoznačné východiská a závery. Zachovať a obnovovať alebo búrať?  Rozhodnutie, na ktorú stranu sa prikloníme sú svedectvom doby, hierarchie  a hodnôt ktoré spoločnosť v súčasnosti vyznáva.

Zdroj:  https://www.svf.stuba.sk/sk/diani-na-svf/forum-ceskoslovenska-moderna.html?page_id=7504

O autorovi

Ing. arch. Eva Borecká, PhD.,

pôsobí na katedre architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave  ako pedagogička. Prednáša dejiny architektúry 20. storočia. Dlhodobo sa venuje výskumu medzivojnovej architektúry na Slovensku. K tejto téme publikovala vedecké články a štúdie v odborných a vedeckých časopisoch. Je členkou Slovenskej komory architektov a autorkou realizovaných architektonických diel.

 

Balašov palác * palác bez krídel

Ing. Lukáš Vargic

 

 

V uplynulom roku si Slováci a Česi pripomenuli 100 rokov od založenia prvého spoločného štátu, ktorý znamenal definitívne ukončenie obdobia monarchie na našom území. Táto kapitola našich dejín výrazným spôsobom ovplyvnila vývoj spoločnosti, či rozvoj miest a obcí. Stále cítiť jej hlbokú stopu, ktorá tvorí významný obraz a identitu mnohých sídel. Bratislava, vtedy ako Prešporok, patrila pochopiteľne k tým najvýznamnejším, čo viedlo v jej dejinách k mnohým zmenám a malo za následok jej neustále osídľovanie a budovanie.

Marquartov plán z roku 1765

 

 

 

Prešporok bol v čase monarchie kráľovským mestom, ktoré samozrejme disponovalo fortifikačným systémom hradieb, brán, bášt a priekop. Keď však na prahu novoveku začali hradby strácať svoj význam a Mária Terézia nariadila fortifikačný systém zrušiť, Prešporok sa postupne menil zo stredovekého kráľovského mesta na modernú stredoeurópsku metropolu, v ktorej si hľadala útočisko vyššia inteligencia či šľachta, budujúca si v Prešporku svoje sídla a paláce.

Medzi prvé stavby, budované
v priestoroch už dožívajúcich hradieb, patril palác na dnešnej Panskej ulici č. 15 (parcela č. 194 na Marquartovom plane), pomenovaný po svojom stavebníkovi Pavlovi Balassovi. Stavba Balassovho paláca prebiehala v rokoch 1754 – 1762
a ako mnohé iné, aj tento vznikol prestavbou starších stredovekých domov.

Palác Pavla Balassu

Od doby svojho vzniku menil viackrát svojho majiteľa, čo sa odzrkadľovalo v menších či väčších prestavbách. Pôvodne
4-krídlový palácový objekt
s vnútorným nádvorím prešiel najvýznamnejšou zmenou v 30-tych rokoch minulého storočia, kedy postupne asanovali jeho dvorové krídla a neskôr pribudla aj celkom nenápadná nadstavba. Zaujímavým faktom je autorizácia projektov búracích prác významným architektom Bellušom.

Dnes, po vyše 250 rokoch od postavenia, je vlastníkom zostávajúcej časti paláca Spolok architektov Slovenska, ktorý objekt spravuje, prenajíma, ale najmä v ňom sídli. Inštitúcia propagujúca osvetu architektonického remesla však ako občianske združenie nedisponuje kapitálom, ktorý by si vyžadovala potrebná komplexná obnova dnes už národnej kultúrnej pamiatky. Havarijné stavy sa darí Spolku… odstraňovať len pomaly a s nutnou spoluúčasťou Ministerstva kultúry SR  prostredníctvom dotačných programov.

Veľkou ranou a zároveň aj hendikepom súčasneho stavu je zastavané nádvorie, ktoré kedysi obkolesovali krídla pôvodneho paláca. Pamiatkovo chránený objekt na Panskej ulici 15 totiž končí za dverami prejazdu, kde sa v súčasnosti nachádza jeden zanedbaný a špinavý priestor, zahltený výparmi z kuchyne či vzduchotechniky a okupovaný holubmi. Pôvodná parcela je pochopiteľne rozdelená v nepochopiteľnom pomere a preto akýkoľvek žiadúci zásah do vnútrobloku by si vyžadoval neuveriteľné úsilie. Jestvujúci fragment pôvodného paláca tým totiž trpí a ak by mal prejsť veľkou rekonštrukciou, vnútorný dvor by nemal ostať nepovšimnutý. V najideálnejšom prípade by sa mohla asanovať vnútorná stavba, ktorá by mohla uvoľniť priestor pre verejné aktivity. Z majetkoprávneho pohľadu je to však skôr utópia.

Vnútornú dispozíciu dnes okupuje okrem spomenutého Spolku.. viacero nájomcov, ktoré si žijú svojim životom a vytvárajú spolu jeden disharmonický celok. Hodnotné interiérové priestory sa nachádzajú v podzemnom podlaží, pivníc pôvodných stredovekých objektov, rovnako aj na prízemí, kde sa za posledné obdobie vystriedalo už viacero gastronomických prevádzok. Najhodnotnejším barokovým priestorom je okrem schodiska celé piano nobile na druhom nadzemnom podlaží, kde sídli administratíva Spolku… a redakcia najstaršieho architektonického časopisu na Slovensku – časopisu Projekt.

Priestory paláca vystriedalo ešte viacero ďalších nájomníkov, zväčša architektov, prípadne iných firiem. Z väčšej časti dnes interiéry zívajú prázdnotou a čakajú na novú náplň. Preto  ponúkla Katedra architektúry na Stavebnej fakulte STU, (ako konštituujúce sa pracovisko so zameraním na interdisciplinárnu obnovu pamiatok),   Spolku… pomoc. V rámci ateliérových prác na obnove pamiatok sa spracovávajú  modelové štúdie funkčného využitia paláca.  Od októbra 2018 začalo na nich pracovať 10 študentských tímov, zložených z poslucháčov posledného ročníka inžinierskeho štúdia. Balassov palác volá po novom reštarte, ktorý by mu prinavrátil niekdajšiu slávu,a funkčne ho adekvátne začlenil do historického jadra mesta.

Od začiatku semestra prebiehajú hromadné konzultácie pod vedením docentky Jany Gregorovej, (gestorky spomenutej  iniciatívy), za spolupráce  ďalších  kolegýň  a kolegov z katedry. Pre rýchlejšie a dôkladnejšie spoznanie objektu bolo študentom umožnené prostredníctvom viacerých exkurzií nahliadnuť do interiérov, aj bežne neprístupných priestorov paláca. Relevantnosť informácií a faktov o pamiatke zabezpečili poskytnuté architektonicko-historické výskumy  docentky  Zuzany Ševčíkovej, ktorá  aj osobne  vysvetlila stavebno-historický vývoj objektu všetkým účastníkom exkurzie priamo na mieste.

Zadanie od Spolku architektov Slovenska vytvorilo priestor pre široké uchopenie témy obnovy významnej národnej kultúrnej pamiatky. Očakávajú sa kreatívne nápady zo strany študentov, ktoré by  boli vhodné pre  dané prostredie  a palácovú budovu. Okrem aktívneho parteru, ktorý sa opakuje v rôznych podobách  pri každom navrhovanom variante, sa v niektorých variantoch overuje možnosť rúznych typov bývania, vrátane rezidenčného. V nemalej miere sa kladie dôraz na historické hodnoty objektu  a ich spôsoby prezentácie.

V priebehu semestra bola taktiež zorganizovaná konzultácia prác formou prezentácie rozpracovaných konceptov  pred  členmi prezídia Spolku, kde sa k jednotlivým variantom formou pripomienok usmerňovali  študenti v ich ďalšej práci. Výsledné návrhy  budú obhajované  koncom januára 2019  na Katedre architektúry SvF STU a následne by sa mali  sprístupniť verejnosti aj formou  výstavy priamo v priestoroch paláca.

Výsledné návrhy by mali pomôcť pri hľadaní optimálneho funkčného využitia paláca, ktorý by aj naďalej mal  slúžiť celej komunite slovenských architektov. Variantné riešenia študent

ROZHOVOR PRE KULTÚRNY KYSLÍK s Janou Gregorovu

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa začali venovať pamiatkam?

S touto predispozíciou sa asi človek narodí, navyše som vyrastala v rodine, kde sa ctila história a tradícia.  V neposlednom rade sa na mojom formovaní  podieľal aj fakt, že som vyrastala v bezprostrednej blízkosti  historického jadra  mesta Trnavy, ktoré sa v dobe mojej  mladosti výrazne devastovalo.  Asi aj preto som sa rozhodla pre  štúdium na  Fakulte architektúry, kde výborní odborníci a pedagógovia moju snahu nasmerovali na záchranu ubúdajúceho architektonického dedičstva.

 

Nebolo v tej dobe odvetvie obnovy a ochrany pamiatok v neľahkej situácií v čase zmeny režimu? Predsa ešte doznievala pachuť socializmu, ktorý sa s pamiatkami moc nemaznal.. Doba bola veľmi rozporuplná.

Začiatkom  80-tych rokoch, keď som začínala s mojou architektonickou profesiou, bol vzťah spoločnosti ku pamiatkam ovplyvnený nevôľou voči všetkému, čo nevzniklo po znárodnení, prípadne čo sa netýkalo prejavov folklóru. Bolo preto pomerne ťažké praktizovať pamiatkovú starostlivosť v historických mestách, ktoré sa nenachádzali pod pamiatkovou ochranou. Na druhej strane sa však  pamiatková starostlivosť na vybraných chránených územiach výrazne zdokonaľovala. Možno práve kvôli tomuto tlaku sa vyformovalo  množstvo špičkových odborníkov, ktorí vo vtedajších pamiatkových ústavoch praktizovali profesionálnu „pamiatkarsku prax“.  Dnešní pracovníci pamiatkových úradov sa uplatňujú iba v administratívno- legislatívnej rovine. A ja som mala to šťastie, že ma v zárodku mojej kariéry formovali práve títo špičkoví odborníci z pamiatkovej praxe.

 

Narodili ste sa v Trnave, ktorú nazývame aj malým Rímom. Ovplyvnilo Vás toto stredoveké prostredie pri voľbe povolania alebo ste sa dostali k svojmu remeslu inak?

Ako som už spomenula, začiatky mojej odbornosti sa viažu na historické jadro Trnavy, ktorá spočiatku nebola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu  a z tohto dôvodu sa zničilo veľa  z jej  hodnotnej zástavby. Moje prvé odborné práce sa týkali prieskumov častí mesta, ktoré boli určené na asanáciu. Áno, dá sa povedať, že moja dnešná  špecializácia na prezentáciu pamiatok  úzko súvisela so snahou zachraňovať rodné historické mesto. Táto snaha sa aj v spolupráci so spomínanými  odborníkmi vyplatila . Koncom 80- tych rokov minulého storočia bolo historické jadro Trnavy  vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu a od toho času sa začalo s koncepčnou obnovou historického jadra, ktorá trvá až dodnes.  O výsledkoch mnohoročnej snahy sa zmieňuje aj nasledovný článok. https://www.novostavby.sk/blog-novostavieb-a-developerskych-projektov/305-historicke-centrum-trnavy-sa-znovu-rozvija/

 

Aké boli vaše prvé kroky v profesionálom živote? Podarilo sa Vám napĺňať stanovené méty, alebo sa Vám zmenil pohľad na problematiku..

Moje prvé kroky boli výrazne motivované romantickým pohľadom na vec. Veľa energie som venovala práve procesu spoznávania zničených pamiatok, ktoré boli dlhodobo zanedbané. Neskôr, po sumarizácii podstatných informácií sa začala etapa návrhov ich obnovy a následnej realizácie  . V tejto etape sa už samozrejme na problematiku nedalo nazerať romanticky, nastúpila tvrdá prax kompromisov. Spracovávali sme  koncepčné materiály pre mnohé mestá na Slovensku, riešili sa  aj viaceré pamiatkové objekty a mojou srdcovou záležitosťou boli úpravy ruín architektúry, ktorým som sa venovala od svojich študentských rokov. Tieto výzvy bolo treba napľňať tak, ako sa ponúkali, nemala som jasne stanovené méty. Snáď iba tie, že som v svojej architektonickej praxi výrazne uprednostňovala riešenie problémov,  bezprostredne súvisiace  s obnovou pamiatok.

 

Dlhé roky ste popri aktívnej architektonickej tvorbe učili na fakulte architektúry. Vašimi rukami prešlo dnes už mnoho úspešných pamiatkarov či architektov a stále ste sa svojej pedagogickej činnosti nevzdala. Môžeme dnes hovoriť, že ste sa našli aj v našom neslávnom učiteľstve?

Ak človek berie svoje poslanie vážne, tak vždy sa v určitom štádiu spýta sám seba, kto bude v nastolených trendoch, o ktorých je presvedčený že sú správne, pokračovať. Potrebu učiť sa a vzápätí odovzdávať čo som sa naučila  som pociťovala od začiatku svojej profesionálnej praxe a preto som sa prihlásila na doktorandské štúdium na Fakulte architektúry. Po skončení doktorandského štúdia  som mohla na akademickej pôde spojiť výskum, prax aj výuku do jedného procesu. Táto kombinácia bola začiatkom 90-tych rokov 20.storočia základom pre zahájenie špecializovaného štúdia obnovy pamiatok na Fakulte architektúry, na ktorom som sa podieľala.  Ak sa dobre nastaví systém,  tak vzniká ideálna situácia – máte objednávateľa, ktorý sa obráti na renomovanú , neskorumpovanú inštitúciu, máte priestor na výskum, na variantné návrhy obnovy, a následne na ich realizáciu. Spájanie výskumu s výukou, navrhovaním a následnou realizáciou vás udržia v dostatočnom nadhľade, aby ste pri projektovaní neskĺzli do rutiny a pri výskumoch vykonávali výskumy so zreteľom na reálnu prax. Dá sa povedať, že sa mi podarilo vo výuke a následne aj v praxi zaviesť  pojem tzv. „metodického projektovania“. V tomto duchu som viedla aj doktorandov, z ktorých sa mnohí uplatnili v metodicko- správnej alebo metodicko – projekčnej  oblasti. Viacerí kolegovia, ktorí ostali na Fakulte architektúry, tento systém výuky tiež aplikujú.

 

Minulý rok ste nastúpili do radov susednej stavebnej fakulty. V odborných kruhoch sa stále špekuluje o určitom napätí medzi týmito inštitúciami. Ako ste vnímali pozvanie z katedry architektúry?

Ak sa dlhodobo venujete špecializácii  v jednom odbore, nutne časom pociťujete potrebu rozšíriť znalosti o príbuzné odvetvia, ktoré vám pomôžu profesionálnejšie riešiť nastolené úlohy. Tak aj pri obnove pamiatok problém interdisciplinarity nutne sprevádza vaše snaženie. Na fakulte architektúry sa interdisciplinarita riešila v oblasti pamiatkarskej ,umelecko-historickej a architektonickej , na stavebnej fakulte je potenciál riešiť interdisciplinaritu  s väčším dôrazom aj na technické, technologické, prípadne geodetické problémy. Od architekta sa už viac očakáva koncepčno-koordinačná poloha s ambíciou dotiahnuť snaženie až do realizačného konca.  Preto som pozvanie na Stavebnú fakultu s radosťou prijala a z tejto pozície sa budem snažiť, aby sa napätie medzi fakultami maximálne eliminovalo – plánuje sa spolupráca , nie rivalita. V tomto smere sú už pripravené  konkrétne  kroky, ale nebudem predbiehať…

 

Síce je to niečo vyše roka, no v dnešnom rýchlom svete sa toho dokáže za takú dobu veľa zmeniť. V úvode tohto čísla ste sa zmieňovali o aktivitách a plánoch do budúcna, ktorými by mala katedra architektúra doplniť chýbajúce zázemie pre danú profesiu. Hýbu sa ľady dobrým smerom?

Príchodom  na Katedru architektúry som zahájila radu rokovaní s vedením fakulty, Slovenskou komorou  stavebných inžinierov, Spolkom architektov Slovenska a Ministerstvom kultúry SK, ktoré by mali viesť k ustanoveniu celoslovenskej odbornej platformy ,zaoberajúcou sa aj interdisciplinaritou v obnove pamiatok. Tieto snahy boli zapracované aj do relevantných projektov a grantov. Z plánovaných aktivít sa realizuje tento typ výuky na inžinierskom štúdiu. V rámci povinných predmetov sa minulý semester zahájila interdisciplinárna výuka obnovy pamiatok aj za účasti renomovaných externých odborníkov. Naše snaženie sa posúva do realizačnej roviny a na prezentáciu metodiky výuky tohto typu sa pripravuje aj skriptum.  Plánuje sa rozšírenie  špecializácie aj pre doktorandské štúdium a následne aj pre postgraduál.

 

Vyzerá to tak, že začína svitať na lepšie časy pre pamiatky. Vzniká veľké množstvo aktivistických hnutí, ktoré sa usilujú o záchranu zostávajúcej historickej stopy minulosti. Ako vnímate ich činnosť? –

Tlak globalizmu v nás vyvoláva zdravú potrebu, vracať sa ku svojim koreňom. Tento tlak je prirodzený, vyplýva zo základných potrieb ľudského jedinca , ktorý sa rád vracia  domov a doma nachádza známe veci a domy. Tento trend je aj prirodzenou reakciou na dlhodobo praktizované a jedine správne estetické vzorce moderny. Súčasný svet je postavený pred problém urobiť si poriadok v tomto zmätku a preto je na jednej strane vítaná snaha laikov o obnovu architektonického dedičstva, na druhej strane treba ich aktivity usmerňovať, aby  sa „nevylialo s vaničkou dieťa“. Aj pri našom snažení ide najmä o to, aby sa vychovala nová generácia, ktorá na jednej strane nadobudne citový vzťah k dedičstvu svojich predkov ale na strane druhej bude aj natoľko vzdelaná, že sa bude vedieť  k problému postaviť profesionálne.

Regionalizmus a jeho vplyv na tvorbu vo vidieckom prostredí

Ing. Filip Bránický

Regionalizmus ako architektonický smer vzniká v 60. rokoch 20 storočia ako odpoveď na pretrvávajúci internacionálny štýl. Problematika slohov a štýlov 20. storočia v architektúre je veľmi komplexná, veľmi zjednodušenou formou sa dá opísať nasledovným spôsobom.

Začiatkom 20. storočia sa začali objavovať rôzne nové umelecké či filozofické prúdy všeobecne nazývané pojmom moderna. Tento myšlienkový smer zasiahol architektonickú tvorbu všetkých mierok a postupne sa dostával pod kožu množstvu architektov, investorov či staviteľov. Priniesol úplne nové možnosti, bol racionálny a logický. Menej je viac a forma nasleduje funkciu. Ornament je zločin a dom je stroj na bývanie. V duchu týchto a mnohých ďalších vyjadrení známych a významných architektov sa modernistické premýšľanie stalo internacionálnym štýlom, ktorý bol generický, univerzálny a mohol byť použitý všade na svete, bez ohľadu na kontext. Budovy boli jednoduché, prísne funkčné a bez komplikovaného detailu. Očisťovali sa od všetkých foriem ornamentu až k ich samotnej tektonickej podstate. Po istom čase dominancie tohoto mainstreamu si však začali ľudia uvedomovať, že je pre nich príliš nudný. S odpoveďou na tento stav prišila postmoderna, ktorá hlásala presný opak. Ornament sa začal oslavovať ako prvok, bez ktorého architektúra nemôže existovať. Dekór sa používal ako hlavný výrazový prostriedok. Miešali sa slohy a štýly rôznych období. Výsledkom tohto javu bola chaotická, farebná a náladová stavebná substancia rôznych materiálov, mierok a proporcií, pôsobila však veľmi lacným dojmom. Preto trvala len krátke obdobie. V 60. rokoch 20. storočia sa rodí myšlienkový smer – regionalizmus, medzi ktorého zakladateľov patria mená ako Peter Pásztor, Luis Barragán či Imre Makovecz. Všetci títo sa snažili architektúru prispôsobiť miestnym podmienkam a hľadali prieniky v predošlých extrémnych prúdoch.

Odkaz regionalizmu nachádzame v tvorbe mnohých architektov aj v súčasnosti. Architektonické diela tohto myšlienkového smeru reflektujú kultúru a tradíciu regiónu od urbánneho osadenia cez architektonický návrh až po voľbu materiálu a konštrukčný detail. Pracuje sa s pojmami regionálna identita, tradícia a genius locci. Dalo by sa povedať, že vo vidieckom prostredí alebo pri tvorbe v krajine sa regionalizmus stáva esenciálnou zložkou a východiskovým smerom. Vidiek je totiž priestor, ktorý nie je súčasťou mestského osídlenia. Dediny, osady alebo samoty a krajina, v ktorej ležia, sú dokopy veľmi úzko späté. Sídla sa vyznačujú nízko podlažnou zástavbou rodinných domov s absenciou parteru. Rodinné domy majú svoju hospodársku časť, kde sa ešte prednedávnom nachádzala prvovýroba. Dnes slúžia skôr na relax, chod domácnosti a obrábanie záhrady. Architektúra v takomto prostredí má prevažne príjemne ľudskú mierku. V našich končinách prešiel vidiek v 20. storočí mnohými premenami stavebnej substancie. Koniec 19. storočia bol charakteristický  tradičnou architektúrou a prirodzeným spôsobom stavania. V každej dedine sa nachádzal miestny tesár – remeselník, ktorý mal svoj rukopis a vtláčal ho do svojho bezprostredného prostredia. Tento jav spôsobil väčšie či menšie odchýlky v stavebných tvaroch a metódach na úrovni mikroregiónov, ba dokonca samotných sídel. Pojem regionálna identita nejestvoval, ale predsa bol všadeprítomný. Obydlia mali spoločné prvky, spolu vytvárali harmonizovaný celok. Použitý materiál pochádzal z blízkeho okolia. Postupne sa techniky zdokonaľovali, z jednopriestorových dreveničiek sa stávali troj a viac priestorové domy s pavlačou. V medzivojnovom období sa začali tieto archetypálne formy citovať do stavieb z pevného stavebného materiálu, ale stále v sebe niesli ideu historického a geografického kontextu. Tento prirodzený vývoj však zastavila vlna socializmu. Ako každý diktátorský režim, aj tento sa snažil spoločnosť meniť prostredníctvom architektúry. V najlepšej snahe o zavedenie hygienického štandardu, otvorenia možností dispozície a sprístupnenie podkrovia sa zaviedla silná typovosť viacgeneračných rodinných domov často priveľkých objemov a výšok. Generické domy s manzardou a domy typu štvorec sa objavili vo všetkých sídlach menších či väčších a stoja tam dodnes. Osadzovali sa bez kontextu, často krát priamo medzi jednopodlažné drevené zruby. Týmto spôsobom v pomerne krátkom čase ľudová tradičná architektúra zanikla, v lepšom prípade sa presunula do skanzenov. Po nežnej revolúcií sa tomuto stavu príliš nepomohlo. Frustrácia z predošlého režimu sa pretavila citeľne aj do architektúry obydlí. Návrat k stavebným tradíciám sa nekonal. Obyvatelia nielen na vidieku podľahli všetkému novému a trendovému, čo videli alebo zažili v zahraničných krajinách. Nefungujúce regulácie alebo nevôľa občanov tie jestvujúce dodržiavať spôsobila ešte silnejšiu devastáciu vidieckej krajiny. A tak na jednom kilometri štvorcovom dnes vidíme toskánsku vilku, kanadský zrub, funkcionalistický dom alebo bangladéšsky bungalov. Pomedzi to sa mihne viktoriánsky dom spolu s barokovým susedom a domom pripomínajúcim zámok. Toto priehrštie tvarov, proporcií a mierok je podčiarknuté nemenej dôležitým farebným žiarivým spektrom. Obecné pravidlo inakosti je dodržiavané precízne a bez kompromisov. Dalo by sa povedať, že do takéhoto kontextu sa dá vstupovať naozaj rôzne. Kde tu však ešte chátra neobývaná tradičná zrubová drevenica na kamennej podmurovke alebo neobnovená plátennícka kúria, pre obyčajného človeka pôsobiaca častokrát skôr odpudivo. A práve tieto zrnká múdrosti našich predkov sú nesmierne dôležité pre znovu oživenie tradičnej regionálnej identity. Skúmanie tvarov, pomerov proporcií a technológií v jednotlivých regiónoch je esenciou prístupu k novej tvorbe architektúr v krajine.

Navracanie sa k tradíciám je v súčasnosti neutíchajúcim globálnym trendom, a to nie len v architektúre. Vidíme množstvo realizovaných diel, silno pripomínajúcich stodoly a humienka či tradičné archetypy obydlia. Je však dôležité nespadať do akejsi pseudo-tradičnej tvorby, kedy prvky použité na novej budove nemajú s regiónom žiadnu spojitosť. Na našom území sa nachádza niekoľko špecifických regiónov, ktoré sa od seba odlišujú v menšej alebo vo väčšej miere, osadením stavby, dispozičným programom či konštrukčným detailom. Každý región má predsa svoju vlastnú kultúrnu vyspelosť, vplyvy, ktoré naň pôsobili v minulosti, iné typografické a geomorfologické charakteristiky. Tieto faktory je dôležité poznať, aby mohla v jednotlivých regiónoch vznikať   nová  architektúra, čerpajúca zo špecifík odlišnosti, vyplývajúcich z klímy či už spomínanej geomorfológie terénu.  Nepochopenie zmyslu zaužívaného prvku v danom kontexte môže viesť k diskomfortu obyvateľa, nefunkčnosti a iným poruchám.

Regionalizmus má veľmi podstatný vplyv na tvorbu vo vidieckom prostredí, jeho metódy sú navrhovaniu v krajine vlastné a blízke. Vie byť  inšpiráciou v mnohých aspektoch budovaného diela. Otázkou ostáva, aké množstvo  poznatkov môžu výskumníci získať   pri tak málo zachovaných  fragmentoch regionálnej architektúry. O zistených faktoch je  vhodné oboznamovať   laickú aj  odbornú verejnosť. Často sa jedná o nepísané  pravidlá  a múdrosti, ktoré boli v obdobiach silných režimov programovo zotierané. Ich opätovné spoznávanie nám pomáha   obnovovať vlastnú stratenú identitu prostredníctvom uplatňovania tradičných princípov stavania . V takto vytvorených artikulovaných prostrediach sa budú  nasledujúce generácie určite cítiť lepšie a oveľa sebavedomejšie. V prostredí kde nachádzame svoje korene sa totiž každý cíti dobre, lebo má pocit že je doma …