Archívy autora: ikp

Monitoring IKP

Rok 2019 bol vyhlásený MK SR rokom M. R. Štefánika

My v IKP si uctievame svetového astronóma, francúzskeho a talianskeho generála, diplomata, používajúceho špeciálne metódy vyjednávania, zakladateľa Československa, veľkého Slováka, ktorý sa presadil vo svete, lebo sa chcel, len za boha si nevieme spomenúť, čo také urobil pre slovenskú kultúru. Škoda, že nám to MK SR nevedelo zdôvodniť okrem toho, že vyčlenilo zo svojho najmenšieho rozpočtu na to financie.

Čo sa stalo cez leto?

Stratili sme kúsok kultúrnej pamäte – k úmrtiu Miloša Kovačku

V jeden horúci pondelok odišiel do nenávratna náš priateľ, chodiaca encyklopédia a naprávač našej chabej pamäte. Vzdelaný muž, ktorý nemohol vždy písať o tom, o čom by bol chce (lebo nevzdelaní tak mocensky prikázali), matičiar, ktorý radšej odišiel (aby sa na tú hrôzu nemusel dívať), významný bibliograf (ktorého vypoťkali z Národnej knižnice, aby ho nahradili “našimi”), horlivý martinský evanjelik (to stačí na charakteristiku). Bo strojcom oddelenia SNK a jej záchrany pred hnednúcim dychom Matice slovenskej. Elegán, gentleman, demokrat, skrátka stará škola. Teraz budeme musieť hľadať v knihách a nebude stačiť len zavolať či použiť messenger. Nech Vám je, pán Kovačka, martinská zem ľahká!

Pohoda

V pohode, núti nás napísať. Bolo všetko. Kapely skoro ako na Szigete, ľudí všetkých generácií plno, pršalo len trochu, prezidentka prišla, Lasica spieval, prišli celebrity i osobnosti kultúry, okrem ľudí z ministerstva. Možno im ešte nedošlo, že letné festivaly patria do kultúry a pozorovanie ich a analyzovanie ich programov a smerovania patrí neoddeliteľne do kultúrnej politiky. Spolu s Východnou alebo Detvou. Niekde sa diváci nadchýňajú regionálnym cifrovaním, niekde najmodernejšími elektronickými zvukmi hudobných skupín. Domácich i zahraničných. Pchanie hláv do piesku nič nevyrieši.

 

Kultúrne pamiatky  a čo s nimi

V lete sa flákame po slovenskom okolí a prezeráme si pamiatky na minulosť. Kalvária v Banskej Štiavnici, nádherne v noci osvetlená, opravená, navštevovaná. Ešte tie sochy Horného kostola, ktoré sovieti rozstrieľali. Túlame sa po kedysi nádherných parkoch a záhradách a je nám ľúto, že ich nedokážeme obnoviť v celej kráse po tom, čo sme ich vyklčovali. Chodíme uličkami stredovekých miest a nazeráme do slepých okien, lebo kto by dnes chcel bývať v dvojmetrových múroch bez možnosti vnútro skutočne modernizovať. Máme systém Obnovme si svoj dom, mestá a kraje obnovujú námestia najlacnejšími kvadričkami, bohatší si berú za vzory stavieb cudzie vzory domov na Floride, a to všetko preto, lebo nemáme žiadnu premyslenú kultúrnu politiku, čo chceme zachrániť, čo chceme modernizovať a ako, čo radšej nechať v romantickej ruine. Nezmohli sme sa na to. A škoda, Lebo originálnymi pamiatkami sa môžeme obhadzovať. Čo by za to dali Poliaci.

Grantová jeseň - aby to nebolo len o tom, že ja som v kuchyni a ty si vo vlaku (voľne podľa J. Džuppovej)

Konvergencie

20 rokov sa usiluje pán Ľupták vzbudiť pozornosť divákov a nalákať ich na modernú vážnu hudbu. 20 rokov sa mu darí nájsť netradičné miesta pre koncerty, zavolať zaujímavých hudobníkov a vybrať kvalitný program. Neboli ste ani na jednom koncerte? Ani na Bartókovi? A čo koncert na počesť Jána Albrechta ako spomienka na neho a magický byt v Starom Meste, kde niektorí šťastlivci, či šťastlivkyne mali možnosť pobývať. 20 rokov práce a starostí – chapeau bas!

Igric

V jeseni zvyknú v našej časti zemegule padať listy zo stromov a s nimi padajú aj ceny do rúk tvorcov. Jednou z nich je cena Filmového a televízneho zväzu. Zaregistrovali sme igricovské Gala, vedené novou pani riaditeľkou a to sme si uvedomili poriadne, lebo sa aj poriadne prezentovala. Dokonca, na rozdiel od minulého ročníka, sa v hojnom počte dostavili aj ocenení. Kvitujeme.

Anasoft litera

Nezdá sa len nám v IKP, že tohtoročná Anasoft bola akási tichá? Prebehla nepozorovane, ani v kníhkupectvách nespôsobila chaos. Položili sme si otázku – prečo? Ako je to možné? Cena je stará? Nudná? Veď ju nedávno inovovali a rozbehli celkom zaujímavý PR. Alebo je málo za ňu, alebo v hodnotení žiaden román a otriasajúcou témou? Nuž, román žiaden. Komu by sa chcelo vysedávať tri roky a písať. Aj žiť treba.

Živena

150 rokov existencie by malo vzbudzovať údiv a obdiv. Ale 150 rokov Živeny, najstaršieho kontinuálne aktívneho ženského spolku v Európe (a to na Slovensku), môže vzbudiť aj závisť alebo nepochopenie, ale čo je dôležitejšie, je jeho obsah jeho histórie. Je plná žien a mužov, ktorí nám zanechali množstvo odkazov a kultúrnych statkov, ktoré vznikli za horších podmienok, než v akých žijeme dnes. Postavili sa fašizmu a odmietli spolupracovať s komunistkami. Nikdy sa nepoddali pre prospech alebo slávu. História, na ktorú môžeme byť tentoraz naozaj hrdí. Škoda, že na MK SR nevedia, čo to je Živena. Nikdy o nej nepočuli ani komisie Fondu pre umenie.  Nuž čo, treba zlepšiť informovanie.

A nakoniec -  zaznamenali sme heslo – Kto nepochoduje za život, sedí doma za smrť? Nový kultúrny fenomén.

(Dúfame, že ste si všimli, že sme nenapísali ani slovo o Gréte a ani o Gottovi. To za nás vybavili Putin a Babiš. Kto sú to? Nečudujeme sa, že neviete, nepatria do našej kultúry.)

 

 

Odporúčania IKP

Divadelná Nitra

Slová, slovné klišé, vyprázdnené frázy, sila propagandy, divadlá reagujú na najväčší problém dneška. Čítať už vieme všetci, (dnes sa ukazuje, že bohužiaľ), ale dokážeme slovám aj rozumieť v kontexte rozvinutých viet? A ako nám môže pomôcť umenie, aby sme neboli len ako hluchonemí jedinci, blúdiaci v priestore informácií a sociálnych sietí. Kto môže za to, že sú mimoriadne lepkavé a už mnohých chytili a vypasené pavúky čakajú hen za rohom. Cirkvi ako dôležité veto skupiny sa chytili tiež, akademici sa pokúšajú uniknúť, ale divadelníci sa snažia siete povysávať. Tentoraz v Nitre. (Osobne – škoda, že Dosky už nie sú na javisku doma)

Knihy o nebezpečenstve fake news (ako sa to povie po slovensky?)

Ján Markoš napísal knihu o podprahových informáciách a dobe bláznivej, v ktorej platí, že cukrík môžete vycmúľať a zároveň si ho strčiť celý do vrecka. Že to odporuje skúsenosti a logike? No a čo? Hovorí bežný, už infikovaný občan. Aspoň to skúsime, možno sa to dá. Aj zem môže byť plochá a zároveň si môže kúpiť papierovú okrúhlu zemeguľu, alebo romanticky snívať pri východe guľatučkého mesiaca. Že to je dôkaz? A čo keď nie! Hovorí tvrdošijne infikovaný.  Ale dôležité nie je len to, že o tom Markoš píše, ale že jeho kniha je deviata najpredávanejšia na trhu. Žeby nádej na logiku?

30 rokov po, alebo šanca niečo pochopiť

Vychádzajú knihy, natáčajú sa dokumentárne filmy, divadlá pripravili predstavenia, kurátori pripravili fotografické výstavy, každý čo angažovaný občan či občianka sa zúčastní aspoň dvoch debát o tom, čo prežíval počas nežnej. Na jednej strane vitaj konečne sloboda a na druhej veď nebolo tak zle, naša rodina udávala a mala za to prachy. Dnes tento zdroj príjmov zanikol, alebo si to aspoň myslíme. Prišla doba náročná na pamäť. Len čo keď je od nás múdrejšia a vymazáva z ľudského kompjútera to, čo nepotrebuje daná osoba? Bol som hrdina, pamätám si aj malé podrobnosti. Zachoval som sa hlúpo, nepamätám. Takže IKP odporúča čítať, vidieť a počuť čo najviac a selektovať. prípadne nevečerať a ísť do kina na Pomaľované vtáča.  (Len pop speváci stále čvirikajú o nekonečnej a zradnej láske)

Prezidenti ako odraz kultúrnej politiky Francúzska

Nie je to tak dávno, čo vyhorela katedrála Notre Dame v Paríži a Francúzi majú znova dôvod na smútok. Jacque Chirac, bývalý francúzsky prezident a predovšetkým známy milovník kultúry, vo svojich 86-tich rokoch zomrel. Jeho odkaz však zostáva nažive nielen v podobe Musée du quai Branly na ľavom brehu Seiny, ktoré dnes nesie jeho meno, ale aj v snahe o pozdvihnutie vkusu, vzdelanosti a presadzovania myšlienky o rovnosti kultúr.

Americkí prezidenti po svojom odchode z úradu zakladajú mahagónové knižnice s drevenými obkladmi a hlbokými kreslami, francúzski prezidenti zakladajú významné kultúrne inštitúcie.”

O tom, akú dôležitú úlohu zohráva kultúra vo francúzskej spoločnosti, a že je kľúčovým bodom programu všetkých jej významných štátnikov, píše vo svojom článku Michal Havran: “Akú kultúrnu politiku robia francúzski prezidenti”. A akú robia naši?

Kapitola z financovania kultúry pre laikov

Hodnota kultúry je niečo tak výsostne subjektívne, že sa na tom často nezhodnú ani erudovaní znalci, kritici, teoretici. Zatiaľ sme sa ako spoločnosť zhodli, že kultúru potrebujeme, pretože ju financujeme (aj keď by sme boli najradšej, keby bola zadarmo). „Kultúrnici“ si nasledujúcu otázku klásť nemusia, a pre tých, ktorí si ich kladú, poďme premýšľať a diskutovať.

Prečo sa musíme všetci skladať na našu kultúru a umenie?

Argument číslo 1: Pretože

je to už takmer 10 rokov, čo som odovzdala svoju bakalársku prácu, v ktorej som zo zvedavosti okrem iného vypočítala, koľko by stál lístok jedného dieťatka, keby chcelo vidieť predstavenie v Bratislavskom bábkovom divadle. Cena by bola približne 36 eur. Ale vďaka tomu, že je divadlo dotované, môže stáť lístok symbolickú sumu. Deti v divadle strávia možno hodinu, dve. Ale zážitok, ktorý sme im dopriali bude ich, a spolu s nimi i nás sprevádzať ešte veľmi dlho v tom, ako sa správajú, myslia a konajú. A keďže vieme (aj podľa množstva výskumov), že divadlo nás a ľudí okolo nás robí lepšími, chceme, aby deti do divadla chodili a nielen deti a nielen do bábkového divadla.

Argument číslo 2: Pretože

keď vlastníte pekárne, môžete hľadať riešenia, ako vyrábať efektívnejšie pri nákupe nových technológií, ktoré vám umožnia vyrobiť viac za kratší čas. Ale v umení to skrátka nejde a uvedomili si to už ekonómovia pred takmer 60timi rokmi. Čokoľvek sa vďaka pokroku podarilo zautomatizovať, zefektívniť a urýchliť, zahrať Beethovenovu symfóniu bude trvať vždy rovnako dlho, ako pred 100 rokmi, Sophiinu voľbu tiež neprečítame rýchlejšie, ako naši predkovia a Kocúrkovo nezahrajú herci expresnejšie. Skladáme sa na to, aby sme v kultúre a umení vyrovnali túto nevýhodu, ktorú majú voči ostatným segmentom v trhovom mechanizme.

Argument číslo 3: Pretože

je to podstatne efektívnejšie, ako podporovať iné sektory. Každé euro dodatočne vložené do kultúry vyvolá v ekonomike novú produkciu statkov či služieb vo výške až 2,6 eura a každé vložené euro zvýši HDP približne o 1,26 eura. Ak vložíme milión eur do sektora Tvorivé, umelecké a zábavné služby, vytvoríme až 38 nových pracovných úväzkov v celej ekonomike (8 úväzkov v sektore. Tvorivé, umelecké a zábavné služby a ďalších 30 v ďalších sektoroch hospodárstva). Kultúra sa v rebríčkoch odvetví, zostavovaných na základe hodnôt multiplikátorov, umiestnila na vyšších priečkach, ako napríklad automobilový priemysel, či programátorské služby, čo znamená, že výškou dopadov na náš život dokáže kultúra konkurovať mnohým hospodársky zdanlivo výhodnejším odvetviam, ktoré sú všeobecne vnímané ako tvorcovia zamestnanosti či výrazní prispievatelia na tvorbu HDP.

Argument číslo 4: Pretože

Keď kultúru prestaneme podporovať, prestaneme existovať. Obdivujeme, čo nám zanechali naši predkovia. Umenie, estetiku, krásu stavieb, sôch, malieb, básní, … . Tieto veci nám ich sprítomňujú, nemôžeme na nich zabudnúť. Keď stojíte vedľa Kolosea v Ríme, zrazu ste si vedomí, že nemôžete urobiť rozhodnutie v živote bez pomyslenia na to, aké bude mať následky o X rokov. Čo chceme my, aby tu po nás našli ďalšie generácie? Naozaj iba prázdne umelohmotné fľaše, nefunkčné mobily a zastaralé počítače? Ak nezanecháme stopy nášho myslenia a bytia, prestaneme v dejinách existovať, ako by sme tu ani neboli. A zároveň jedno upozornenie. V  kultúre nemôžeme robiť experimenty typu raz dáme peniaze, raz nedáme, lebo to, čo v kultúre raz nevznikne, už nevzkriesime  a neopravíme nákupom nových strojov.

Argument číslo 5: Pretože

si môže každý doplniť sám.

Ale prečo musím platiť za kultúru, keď ju štát aj z mojich daní dotuje?

Argument číslo 1: Pretože

naše kultúrne inštitúcie by tak boli ako rozpočtové organizácie priamo napojené len  na rozpočet zriaďovateľa, ktorý by tak získal nad nimi neobmedzenú moc. A to sme tu už mali a výsledok poznáme. Kultúrne organizácie boli cenzurované v mene jedinej ideológie a podliehali politickým vplyvom.

Argument číslo 2: Pretože

naším finančným príspevkom v podobe kúpy vstupenky vlastne rozhodujeme, čo navštívime, čo podporíme, o čo máme záujem. Vyjadrujeme tým svoje potreby, vkus, stávame sa spolutvorcami ponuky. Zároveň, keď nás niečo stojí vlastné úspory, je nám to vzácnejšie a správame sa k tomu zodpovednejšie.

Argument číslo 3: Pretože

kedysi veľkú časť kultúrnych stánkov financovali mecenáši, kultúrni ľudia s dostatkom finančných prostriedkov. Bolo to tak v antike, stredoveku i v renesancii. Možno by to tak bolo na Slovensku aj teraz, aj kultúrne mysliaci mecenáši sa už nájdu, len nám v kultúre chýba zákon o sponzoringu a tak mecenáši investujú do športu. Tam zákon existuje.

Argumenty 4 až nekonečno: Pretože

kultúrni pracovníci i umelci majú množstvo vlastných dôvodov.

Moje body určite môžu vyvolať diskusiu, vlastne ju len otvárajú, pretože takto jednoduché to v kultúre nemáme. Ideálne by bolo, keby si nikto tieto otázky klásť nemusel, pretože by chápal kultúru ako súčasť kyslíka, ktorý dýchame. Skrátka – Kultúrny kyslík.

Jana Javorská

Prečo mladí nepoznajú hoboj a ku klasike sa dostanú väčšinou len náhodou

Pozerám na tridsať rokov slobodnej slovenskej kultúry, z ktorej som zažila len dvadsať a pamätám si sotva pätnásť. V týchto riadkoch píšem o tom, čo som videla, zažila, počula, analyzovala a uvedomila si. Fakty nižšie sú objektívne, ale závery, ktoré z nich konštatujem, sú subjektívnou výpoveďou a kritickou úvahou nad stavom (kultúrnej) spoločnosti na Slovensku z pohľadu študentky, ktorá sa snaží chodiť po svete s otvorenými očami.

Keď som si vyberala vysokoškolský odbor, ktorému by som chcela zasvätiť niekoľko rokov svojho štúdia a chcela by som, aby smeroval môj kariérny život, uvažovala som, v ktorej sfére vidím silu a zároveň možný hybný potenciál spraviť zo spoločnosti lepšie miesto pre život. Zakotvila som pri umení, ktoré v mojich očiach tieto kritéria spĺňa, konkrétne pri klasickej hudbe, ktorá ma od malička fascinuje. Už tento samotný výber vzbudil u môjho okolia nepochopenie. „To si si nemohla vybrať niečo normálne? Niečo, čo ťa potom aj uživí?“ Aj napriek tomu, že silným a dôležitým spájacím pilierom národa je okrem štátneho zriadenia a ekonomiky vo výraznej miere kultúra, kvalitné umenie slovenská spoločnosť akoby prehliada. Práve kultúra vždy odrážala aktuálne nálady a dianie v krajine, a tým dodnes pomáha spoločnosti rásť a zároveň ju národnostne združuje.

Prečo si kvalitné umenie nenachádza svoje pravidelné miesto v diároch väčšiny Slovákov a Sloveniek? Má vôbec zmysel nalievať peniaze do klasickej hudby, aj keď náklady sú vysoké a ľudia potom ani neprejavujú záujem? A naozaj o ňu ľudia nestoja? Odpovede na tieto otázky dostávam aj bez cieleného hľadania – počas všedných dní. Na obede s kamarátkou, cestou do školy, na letnom festivale či počas telefonátu s rodičmi. Aké sú teda hlavné príčiny nízkeho záujmu napríklad o koncerty klasickej hudby?

Z odborného hľadiska odpovedá Stručný opis súčasného stavu kultúry na Slovensku v dokumente Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020 Ministerstva kultúry SR, ktorý ukazuje, že Slovenky a Slováci míňali v priemere na kultúrne služby len niečo nad 1% zo svojich celkových výdajov. Rovnako tak spomínaný opis identifikuje ako slabé stránky oblasti kultúry na Slovensku: neadekvátne postavenie kultúry v spoločnosti, podfinancovanosť, diskontinuitný vývoj či absenciu jednotiacej stratégie. Za najväčšiu prekážku ja považujem prepojenie a nadväznosť týchto javov. Bez jednotiacej stratégie nie je možný kontinuálny vývoj, čo v spojení s podfinancovaním zapríčiňuje neadekvátne postavenie kultúry v spoločnosti.

Z môjho laického pohľadu je však výrazným problémom aj nedostačujúce až úplne absentujúce vzdelávanie v niektorých oblastiach umenia. Ako je možné, že mnoho šikovných maturantov a maturantiek bežne nedokáže rozoznať klarinet od hoboja alebo husle od violy, o vibrafóne a marimbe nikdy nepočuli a čembalo poznajú iba zo seriálu o rodine Adamsovcov? Prečo nepatrí do študijných povinností okrem čítania Hviezdoslava či Timravy aj počúvanie Suchoňovej Krútňavy? Ak nás škola učí čítať a analyzovať lyrické básne, prečo nás neučí aj počúvať symfónie a rozoberať ich?

Práve preto ma otázka od kamaráta z mojich rodných Tatier „ako to vydržím na tých koncertoch orchestrov, veď to má niekedy aj viac ako hodinu a nič sa tam dokopy nedeje” až tak neprekvapila. Z hodín umenia a kultúry alebo dejepisu si maximálne priradí Bacha k baroku alebo Vltavu k Smetanovi, no bez špeciálneho prístupu v základnej umeleckej škole alebo od rodičov je to pre neho len náhodný súzvuk tónov, niečo, k čomu si len ťažko sám v dospelosti nájde cestu. Šanca, že on niekedy zavíta do filharmónie a okúsi jej čaro, je minimálna. Koncert z vlastnej iniciatívy nevyhľadá a zo školy pôjde maximálne do divadla na činohru, veď „opera by nikoho nebavila” a filharmónia je ešte vzdialenejšia alternatíva. Aj keď som na strednú školu chodila len pár kilometrov od Žiliny, o koncerte Štátneho komorného orchestra som v škole nikdy nič nepočula.

Možno z toho vyvstáva otázka, či to vôbec má zmysel. Orchester je plný muzikantov a muzikantiek a niekto ich platiť musí. Toľko peňazí len preto, aby bolo hľadisko poloprázdne? Dlho som si myslela, že problém je v tom, že to ľudí naozaj nebaví. Že si moje rovesníčky a rovesníci nedokážu z klasickej hudby odniesť taký hlboký zážitok ako ja. No moja mienka sa postupom času mení. Tohto roku v úvode festivalu Pohoda vystúpil Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Koncertný stan sa naplnil na maximum, a hoci si mnoho ľudí ešte chcelo orchester vypočuť, dovnútra sa už nevošli. A aké boli reakcie okrem búrlivého potlesku na konci koncertu? Kamaráti, ktorých klasika nikdy špeciálne nezaujímala, boli nadšení, nielenže ostali až do konca (čo sami nečakali), no dajú si špeciálny pozor, aby o rok podobný druh koncertu na Pohode nezmeškali. Čo sa im páčilo presne pomenovať nevedeli, možno preto, že ich to v škole neučili, možno preto, že po prvýkrát videli a počuli veľký symfonický orchester až vo svojich dvadsiatich rokoch. A to tiež iba náhodou na letnom festivale.

Spomínaný koncert na Pohode ma zaujal aj niečím ďalším. Hrali sa skladby súčasných skladateľov a skladateliek. Jedna dôležitá vec je robiť klasickej hudbe verejnú osvetu, druhá, nemenej podstatná, je podporovať aj vznik novej, slovenskej klasickej hudby. Vytvárať priestor na jej prezentáciu a zviditeľnenie. S ľahko dostupnou sieťou základných umeleckých škôl, čo je v porovnaní s inými krajinami našou obrovskou výhodou, máme potenciál vychovať nielen veľa muzikantov, ale aj hudobných skladateľov a skladateliek. Avšak aby ich tvorba mohla dosahovať najvyššiu kvalitu aj po skončení štúdia, je nevyhnutné vytvárať nové možnosti pre prezentovanie ich tvorby. A nestačí im pomáhať iba jednorazovo; vítanou, ba priam žiadanou je systémová podpora. Ak sa nám to podarí, otvoríme dvere pozitívnej a ušľachtilej prezentácii našej krajiny naprieč celým hudobným svetom.

V šírení svojich národných hudobných diel si môžeme brať príklad aj od susedného Česka. Vďaka ich dôkladnému a precíznemu spracovaniu umeleckej tvorby domácich skladateľských velikánov, ako napríklad Leoš Janáček, sú české hudobné klenoty pravidelne zaraďované do programov najslávnejších filharmónií (nielen) Európy.

Kde nastala chyba? Na prvý pohľad sa môže zdať, že chyba je v manažmente orchestrov, veď nech si spravia poriadnu reklamu a bude po probléme. Marketing nemusí byť vždy drahý, aby bol efektívny. Je však len dočasným a nekomplexným riešením tohto problému. Po tridsiatich rokoch našej slobodnej kultúrnej politiky je na čase úprimne si povedať, že bez zásadnej reformy sa nič stabilne a dlhodobo nevyrieši a bez dôkladnej výchovy mladých poslucháčov a poslucháčok bude kultúra klasickej hudby na Slovensku chátrať. Zásadnú, no nevyhnutnú zmenu môže len ťažko ovplyvniť jedna inštitúcia. Systémové riešenia sú v agende vlády, pretože je v moci ministerstiev reformovať spoločnosť a posúvať ju vpred.

Stručný opis súčasného stavu kultúry na Slovensku ministerstva vypracovaný v roku 2013 konštatuje, že: „V období od pádu socializmu po súčasnosť oblasť kultúry na Slovensku neprešla žiadnym cieľavedomým a systematickým procesom transformácie. Oblasť sa vyvíjala viac-menej neriadene, … Na základe uvedeného je možné skonštatovať, že celkové postavenie kultúry sa v modernej histórii Slovenska výrazne zhoršilo, čo má negatívny vplyv na celú spoločnosť.” Od roku 2013 prešlo šesť rokov. V dejinách hudby je to zanedbateľná doba, pre dejiny slovenskej hudby skôr zanedbaná. Posledný rok sa Slovensko otriaslo. To, či to pohlo Ministerstvom kultúry SR, žiaľ, stále neviem. Budem teda naďalej chodiť po svete s otvorenými očami a svedomito sledovať, či sa už konečne posunie.

Katarína Kandriková

Anketa

Oslovili sme bývalých ministrov kultúry a požiadali sme ich o odpovede na tieto tri otázky:

1. Boli ste pripravený na funkciu ministra kultúry?

2. Čo by ste boli bývali chceli urobiť a neurobili ste?

3. Čo bolo najväčšou prekážkou pre uskutočnenie Vášho plánu?

 

            1. Samozrejme, že nie. Vôbec nie, ale – od roku 1975 som organizoval projekty alternatívnej kultúry v Československu. Na to som tiež nebol ako archeológ pripravený. Iba som do toho po hlave skočil a – išlo to. Išlo to preto, že som mal vždy na mysli cieľ a nie iba jeden, pevný a nemenný spôsob ako ho dosiahnuť. Ten konkrétny spôsob, určoval vždy proces realizácie, keď som prácu na dosiahnutí cieľa prispôsoboval akútne sa meniacim podmienkam a vznikajúcim prekážkam. Od 27. marca 1990, keď som sa stal ministrom až do tuším 6. júna 1992, keď som ním prestal byť, bol ten proces rovnaký. Vedel som, čo chcem a systém – spôsob toho ako to dosiahnem som pružne prispôsoboval predmetnému cieľu. Takže za necelé dva aj pol roka a počas troch vlád, sa nám podarilo:

• Ako prvým v bývalom východnom bloku založiť kultúrno – umelecký fond Pro Slovakia (1991) a jediné čo sme nestihli – odčleniť ho od ministerstva a dať mu verejnoprávnu podobu. To sa podarilo až po 23 rokoch ministrovi Maďaričovi.

• Pripraviť zákony o verejnoprávne televízii a verejnoprávnom rozhlase.

• Pripraviť zákon o privátnych elektronických médiách (rozhlasoch a televíziách). FUN rádio začalo ako prvé v Československu vysielať ešte za našej éry.

• Pripraviť nové koncepcie fungovania národných kultúrnych inštitúcií (SND, SNG, SNM, UK, Technické múzeum)

• Pripraviť odčlenenie Národnej knižnice od Matice Slovenskej.

• Po dohode so zástupcami všetkých okresných múzeí, galérií, divadiel, knižníc a hvezdární ich pri rušení Okresných národných výborov zobrať pod správu Ministerstva kultúry a zaopatriť novými štatútmi, ktoré z nich urobili samostatné právne subjekty

• Zrušiť všetky komunistické umelecké zväzy a vytvoriť právne prostredie pre vznik nových samostatných združení

• Pripraviť novú koncepciu pamiatkovej starostlivosti

• V rámci nového členenia Slovenska na vyššie územné celky pripraviť koncepciu fungovania kultúrnych inštitúcií v nich (koncepcia VÚC vyšla v r. 1993 pod názvom Práva miest a ich ochrana ako župný variant, no nerealizovala sa).

• Pripraviť koncepciu prezentácie slovenskej kultúry a umenia v zahraničí

• etc….

 

2. Čo ma naozaj mrzí, je to, že som nezobral Dom umenia v Bratislave Národnému osvetovému centru a nevrátil ho výtvarníkom. Teda to, že som v ňom nezriadil Kunsthalle!

   3. Nedostatok času. Patril som medzi tých, ktorí márne Václava Havla presviedčali, aby volebné obdobie po prvých slobodných voľbách trvalo štyri a nie dva roky.

 

Ladislav Snopko

——–

1. Ako riaditeľ divadla som mal znalosti a predstavu o chode MK a financovaní kultúry. Preto moja pripravenosť bola vcelku dobrá, i keď samotná realita bola ťažšia, ako som si myslel.

2. Mal som v celku dobre pripravenú privatizáciu filmových ateliérov na Kolibe, no pre spory samotných umelcov sa nemohla uskutočniť.

3. Druhou prekážkou bol čas, lebo vláda bola dočasná.

Ľubo Roman

—————–

1. V kontexte iných ministrov kultúry sa považujem za jedného z tých pripravenejších. Jednak svojim vzdelaním (absolvent VŠMU), ale aj viacročnou praxou ako dramaturg v redakcii literárno-dramatických programov STV, scenárista a neskôr člen rady STV, čím chcem povedať, že do politiky som prišiel z prostredia kultúry a v určitých oblastiach som mal aj odborné znalosti. Súčasne som bol v rokoch 2002 až 2006 asistentom poslanca Dušana Čaploviča, ktorý bol v tom čase nielen členom výboru pre vzdelávanie a kultúru, ale bol aj tieňovým ministrom školstva a kultúry, takže som sa v spolupráci s ním priebežne oboznamoval s agendou rezortu kultúry.

 

2. Je mi ľúto, že sa nepodarilo dotiahnuť financovanie RTVS a to v podobe zreálnenia výšky koncesionárskych poplatkov a ich ďalšieho stanovovania v závislosti od inflácie a už bez vplyvu politikov, čím by táto dôležitá inštitúcia dostala významnú ekonomickú istotu a posilnila by svoju nezávislosť. Mrzí ma tiež, že sa neprijme zákon o sponzoringu v kultúre, ktorého prijatie bolo naplánované v druhej polovici tohto volebného obdobia a po prvý raz to bolo aj reálne priechodné vzhľadom na prajnú ekonomickú situáciu a otvorenosť bývalého ministra financií k tejto otázke. Treba pripomenúť, že úvahy o takomto zákone vždy padali na neochote ministerstva financií.

 

3. Ako je známe, zreálneniu koncesionárskych poplatkov zabránila SNS, čím mimochodom porušila programové vyhlásenie vlády. Druhý cieľ, zákon o sponzoringu alebo aspoň zavedenie inštitútu sponzorskej zmluvy bol “pochovaný” mojim odstúpením z funkcie ministra kultúry. Napriek tomu, že vláda Petra Pellegriniho skopírovala vládny program tej predchádzajúcej, prax ukazuje, že nie všetky zámery v ňom si aj osvojila. Vo všeobecnosti teda mali prekážky politický charakter.

Marek Maďarič

——–

 

 

——

1. Iba životom, ale našťastie kultúrnym.

2. Nepoznal som ministra kultúry, ktorý by si nesťažoval na nedostatok financií, ale na Slovensku bola vtedy kultúra vtedy na okraji politického záujmu. Myslím, že napriek malým výkyvom to platí dodnes. Aspoň som sa sa však vari snažil o maximálnu nezávislosť kultúry od štátu, od politiky aj politikov. Nešlo to ľahko. O jej autonómiu aj decentralizáciu (čo sa darilo menej). Nájsť ten správny kľúč na čo najspravodlivejšie rozdeľovanie finančných prostriedkov a pritom nezasahovať doň je asi tá najnáročnejšia úloha pre každého ministra. Ide to postupne vytváraním fondov, kuratórií, správnych rád, skrátka autonómnych, nezávislých, nepolitických a teda aj nadčasových inštitúcií, nezávislých od aktuálneho vnútropolitického vývoja, nedajboh volieb. A navyšovaním finančných prostriedkov, aby bolo čo rozdeľovať, ale najmä aby spoločnosť nehlúpla. Je to  však asi ilúzia každého donkichota, ktorý si sadne do kresla ministra kultúry. Patril som k nim, hoci som trochu vytriezvel.

3. Odpoveď asi nemožno personalizovať či unifikovať. Ale spomínam si napríklad na temer neprekonateľné byrokratické prekážky pri vyplácaní grantov, čo bola pre mňa priam nočná mora. No vari podstatnou prekážkou bolo vtedy, a asi je aj dnes, že kultúra stratila svoj štatút výnimočnosti, exkluzívnosti v dobrom i horšom zmysle slova, že kultúra dnes už nie je to, čo drží spoločnosť pokope, čo dáva nášmu životu vyšší zmysel. Ale keď vidím, čo sa deje s kultúrou v niektorých susedných štátoch, napriek všetkému skepticizmu nezúfam.

Rudolf Chmel

———

1. Nepoznám nikoho z mojich predchodcov a nástupcov, ktorý by sa dlhodobo a koncepčne pripravoval na funkciu ministra kultúry. Vrátane mňa. V rámci rezortu kultúry vnímam tieto 4 kľúčové oblasti: umenie a živá kultúra, kultúrne dedičstvo, média a audiovízia, financovanie kultúry. Vzhľadom na moje vzdelanie a prax som mal predpoklady zlepšiť situáciu najmä v dvoch oblastiach: v ochrane kultúrneho dedičstva a v oblasti médií a audiovízie.

2. Mali sme s kolegami viacero plánov a zámerov, ktoré sa pre krátkosť času nepodarilo dokončiť, alebo uskutočniť. Ide najmä o dokončenie reformy verejnoprávnych médií. Vytvorením RTVS a jej finančnou konsolidáciou sme len vytvorili predpoklady na udržateľné fungovanie inštitúcie. Reforma mala pokračovať aj riešením financovania a novým priestorovo-technickým zabezpečením. Naši nástupcovia však už v tom nepokračovali. Rovnako sme mali konkrétne plány na ešte rozsiahlejšiu obnovu našich pamiatok. Pokial by môj mandát trval dlhšie, určite by som na vláde navrhol nový model financovania cirkví, keďže diskusiu na tému som už otvoril. Škoda je aj stále nedoriešených Hurbanovych kasární, ktoré sme získali za 1 euro od ministerstva obrany. Asi najväčšou historicky nevyužitou šancou je pre rezort kultúry projekt digitalizácie kultúrneho dedičstva.

3. Najväčšou prekážkou bol pád našej vlády.

Daniel Krajcer

———————-

Milan Kňažko odmietol odpovedať.

Medzinárodné centrum kultúry a jeho publikum

Zásadná zmena v prijímaní kultúry

Medzinárodné centrum kultúry (MCK) v Krakove je štátnou inštitúciou, ktorá sa už 28 rokov sústreďuje na vedecko-výskumnú problematiku čo najširšie ponímaného kultúrneho dedičstva a to všetko prostredníctvom aktívneho dialógu so susednými štátmi Poľska a so svetom. Okrem toho, že sa zaoberáme vedeckou prácou, snažíme sa prezentovať poľskej verejnosti to najzaujímavejšie z umenia Strednej Európy, ktorá je pre nás priestorom medzi Baltikom a Jadranom, ohraničený Veľkým Poľskom dvoch národov a Habsburskou monarchiou. Sme totiž presvedčení, že táto časť Európy a jej história, najmä v 20.storočí, si zasluhuje výskum a zverejňovanie jeho výsledkov aj preto, aby sme poukázali a bojovali proti stereotypom a mýtom, ktoré panujú o nás vo svete. V MCK sme presvedčení, že kultúra je potrebným katalyzátorom dialógu v Strednej Európe.

Naša galéria priamo v budove MCK je priestorom, kde cez umenie rozpovedáme o histórii Strednej Európy. Nami organizované výstavy pozývajú návštevníkov, a nielen z Poľska, na výlety po nepoznaných častiach histórie a umenia našej časti sveta. Sme si vedomí, že dnešné výstavníctvo musí mať iné formy ako predtým a že  návštevníkom musíme ukazovať nielen obrazy, ale poskytovať s nimi aj informácie tak, aby jedna návšteva galérie MCK bola dobrou zámienkou navštíviť nás niekoľkokrát v roku. Považujeme to za dôležité v dnešnom globalizujúcom sa svete, kde má verejnosť množstvo možností zoznámiť sa s veľkou ponukou výstav z celého sveta a zároveň si uvedomujeme, že sme svedkami zásadnej zmeny prijímania kultúry.

Jedným z problémov poľskej kultúrnej politiky po roku 1989 bola absencia systémových zmien v oblasti umeleckého vzdelávania. Mladí ľudia, ktorí nastúpili do škôl v 90. rokoch, nemali skutočnú možnosť oboznámiť sa s dôležitosťou Umeleckej tvorby a tvorivosti, čo sa podpísalo na kultúrnej nekompetentnosti celej generácie. Dnes je už situácia trochu lepšia, lebo sochárstvo alebo hudba sú už v niektorých školských osnovách, no v snahe nahradiť nedostatky vo vzdelávaní sa snažili kultúrne inštitúcie, najmä múzeá, nalákať žiakov a študentov na zaujímavé projekty. Pre kultúrne inštitúcie to bola pokroková zmena, ktorá vylepšila ich programy. V ponuke są objavili aj projekty pre špecificky definovaných návštevníkov. Poľské Ministerstvo kultúry a národného dedičstva, vedomé si zodpovednosti za kultúrnu kompetenciu nastupujúcej generácie, si vpísalo vzdelávanie v kultúre medzi svoje priority.

To všetko sa zbehlo v období svetovej popularizácie pojmu „rozvoj publika”. Koncepcia, ktorá sa objavila vo Veľkej Británii ako „audience development” neznamená len snahu o zvýšenie počtu návštevníkov výstav a predstavení pomocou marketingových metód, ale hlavne dlhodobú prácu s verejnosťou, výskumom jej očakávaní tak, aby kultúrna ponuka stimulovala a posilňovala záujem o hodnoty, ktoré jej ponúkajú kultúrne inštitúcie. Je to plánovité a strategické myslenie zamerané v prvom rade na návštevníka, jeho potreby, aj keď nie vždy vychádzanie v ústrety jeho vkusu. V roku 2018 otvorili univerzity v Poznani a Varšave prvé post-diplomové štúdiá v oblasti „rozvoj publika” v rámci medzinárodného projektu CONNECT. Obsahom štúdia je výskum organizácie kultúrnych inštitúcií, metódy diagnostiky štruktúry a potrieb publika, hlavné modely práce s ním, teda teoretická práca spolu s „good practices” spolu s veľkým počtom medzinárodných kultúrnych inštitúcií.

MCK má sídlo na hlavnom námestí v centre Krakova, ktorého význam sa v posledných rokoch veľmi zmenil. Narástol počet domácich aj zahraničných turistov a centrum mesta opustili domáci obyvatelia. Naši návštevníci sú preto veľmi rôznorodí, ako nám potvrdil výskum Jagiellonskej univerzity v poslednom roku. Aby sme pochopili, ako sa zmenila skladba našich návštevníkov, musíme si stále robiť prieskumy, ktoré nám ukazujú , že 60% nášho „obecenstva” sú stále obyvatelia Krakova, ale 40% sú to už „cudzí” (Raport z projektu badawczego „Krakowski odbiorca kultury”         [2019], Ł. Gaweł, F. Skowron, A. Szostak (red.), Wydawnictwo Attyka, Kraków).

Výstavy, ktoré organizujeme, sa často týkajú nepríjemnej a kontroverznej histórie, konfliktov pamäti, o to viac sa musíme usilovať, aby boli zrozumiteľné, zaujímavé aj architektonicky a aby k tomu boli pripravené vysvetľujúce texty. Vydávame aj poľsko-anglické katalógy, ktoré pomôžu návštevníkom zo zahraničia pochopiť šírku problému a výstavu sprevádza množstvo podporných podujatí, prednášok a panelových diskusií v cykle stretnutí. Napríklad pre najmenších pripravujeme cyklus „Minispotkania ze sztuką” alebo pre seniorov „Dojrzali do sztuki”. Venujeme sa aj rodičom malých detí a otvárame pre nich výstavné priestory v pondelok, kedy by sme mali byť zatvorení. K tomu ešte patria tématické vychádzky, ktoré sú veľmi populárne a prázdninové filmové večery. Okrem toho pripravujeme „Kwadranse ze sztuką”, počas ktorých sa venujeme len určitým osobnostiam alebo trendom v umení. Počas teplých letných mesiacov organizujeme v krakovských parkoch víkendové pikniky, pretože opustenie našich múrov nám rozširuje možnosť nadviazania dialógu s novými potencionálnymi návštevníkmi. Týchto akcií sa zúčastňujú všetci pracovníci MCK, čo zároveň posilňuje ich lojálnosť a identifikáciu s miestom práce. Pri prezentácii výstav sme zaviedli  aj tlmočenie do  posunkovej reči, čo sa u nás stalo všeobecne prijímanou normou. A, samozrejme, umožňujeme záujemcom, aby nahliadli do našich priestorov a videli na vlastné oči, ako pracujeme. Sme si vedomí, že so zmenou prijímania a zúčastňovania sa v kultúre dochádza k zmene návštevníkov na „prosumentów”. To všetko nám dáva nádej, že záujem o našu ponuku bude trvalý a bude sa zväčšovať. Vzdelávanie a popularizácia umenia a kultúry sa stali našou prioritou.

Agata Wasowska-Pawlik, riaditeľka MCK

Zoznam výstav MCK z posledných rokov: Słowacji Koszycka moderna (2016), Czech Dom miłośnika sztuki (2010), Władcy snów. Symbolizm na ziemiach czeskich 1880-1914 (2014), Niemiec Max Ernst. Sny ornitologa (2016), Austrii Mroczna strona wyobraźni – sztuka Alfreda Kubina (2008), Węgier Zsolnay. Węgierska secesja (2017), Litwy M. K. Čiurlionis. Litewska opowieść (2015), Rumunii Kartograf złowrogiej historii. Tara (von Neudorf) (2013), Ukrainy Ukraina. Czekając na bohatera. Kostyrko, Rawski (2016) czy Chorwacji Adriatycka epopeja. Ivan Meštrović (2017). Polowanie na awangardę. Zakazana sztuka w Trzeciej Rzeszy (2011), Mit Galicji (2014), Architektura niepodległości w Europie Środkowej (2018).

 

Čo je to tá kultúrna obec?

Kultúrna obec. Veľmi nekonkrétny, no relatívne častý a dobre známy pojem. Keď sa k niečomu vyjadruje kultúrna obec, ide o niečo veľké, zásadné, pri čom by sme mali spozornieť, pretože kultúrna obec sa nevyjadruje len tak k niečomu. Koho si však predstaviť pod pojmom kultúrna obec? Ani vševediaci internet nemá vo svojej ponuke definíciu tohto pojmu. Dokonca ani zdrojov, ktoré vo svojom obsahu používajú toto slovné spojenie nie je tak veľa, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Zrejme najčerstvejším prípadom toho, kedy slovenská kultúrna obec vyjadrila svoje znepokojenie, bolo vyhlásenie, žesi neželá Ľubicu Laššákovú za ministerku kultúry. Súčasne s týmto vyhlásením vznikla aj výzva s názvomkultúrny reparát, ktorú podpísalo viac ako 322 signatárov z rôznych oblastí kultúry. Následne vznikla študentská platforma Stojíme pri kultúre, ktorá svojou internetovouPetíciou za odvolanie ministerky kultúry Laššákovej pre zasahovanie do odborných procesov a nekompetentnosť (ktorá má viac ako 9 000 podpisov) taktiež vyjadrila nespokojnosť s ešte stále súčasným vedením Ministerstva kultúry SR. Platforma Stojíme pri kultúre, ktorá v súvislosti s otvoreným kritizovaním súčasného vedenia ministerstva kultúry združuje niekoľko kultúrnych a umeleckých inštitúcií, zorganizovala dňa 22. mája 2019 zhromaždenie pred budovou Ministerstva kultúry SR, kde sazišlo vyše 300 účastníkov z kultúrnej a umeleckej obce. Týmto protestom tak vyjadrili svoj nesúhlas a požiadavku bezodkladnej zmeny vedenia Ministerstva kultúry SR. Neúspešne. Vo svojomotvorenom liste premiérovi Petrovi Pellegrinimu sa platforma podrobne venuje dôvodom na odvolanie ministerky Laššákovej, akými sú napríkladkauza Kunsthalle Bratislava,kauza Slovenská národná galéria,zmeny podmienok podpory kultúry znevýhodnených skupín, čiodvolanie generálneho riaditeľa SND, ktorého dôsledky si národné divadlo nešťastne prenieslo aj do začiatku svojej jubilejnej 100. sezóny,

A čo kultúrna obec v zahraničí? Existuje napríklad anglický ekvivalent? Zrejme najbližšie je pojem Cultural community, ktorý je však do veľkej miery spájaný skôr s otázkou identity a multikultúrnej spoločnosti. To zrejme nebude to, čo si pod kultúrnou obcou predstavujeme my. Napriek tomu, že by sme ekvivalent pojmu kultúrna obec hľadali v zahraničí len veľmi ťažko, existujú prípady, kedy je možné nájsť istú podobnosť pri aktivitách zástupcov kultúry a umenia na úrovni takého spoločenstva, akým je Európska únia. Dňa 10. septembra 2019 zverejnila novozvolená predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenzoznam eurokomisárov, vrátane rozdelenia jednotlivých pracovných portfólií na základe nových priorít komisie pre nasledujúce obdobie. Medzinárodná európska kultúrna sieť s názvomCulture Action Europe (CAE), ktorá vznikla v roku 1994 a je považovaná za „sieť sietí“, pretože združuje kultúrne siete, organizácie, umelcov, aktivistov, akademikov a tvorcov kultúrnej politiky zo všetkých členských štátov vo vzťahu k Európskej únií, sa rozhodla reagovať na kroky predsedníčky komisie výzvou, ktorá upozorňuje na absenciu kultúry v jej prioritách. Prostredníctvom internetovej petície s názvomBring back culture, Ms. President! (ktorú doposiaľ podpísalo len niečo cez 2 700 ľudí) vyslovuje vážne pochybnosti o tom, či kultúra zostane na primeranej úrovni pozornosti, nakoľko chýba v oficiálnom poste určeného komisára. Zároveň touto petíciou žiada podporu pri výzve na zmenu portfólia bulharskej eurokomisárky Mariya Gabriel, ktorá je zodpovedná za „inovácie a mládež“ na „inovácie, mládež a kultúru“ a taktiež na vytvorenie osobitného mandátu na podporu dialógu a synchronizáciu s ostatnými eurokomisármi zaoberajúcimi sa záležitosťami z oblasti kultúry.

Dalo by sa povedať, že pod kultúrnou obcou si predstavujeme istú skupinu ľudí, najlepšie profesionálov, zo všetkých odvetví umenia a kultúry. Čo to ale znamená? Musia to byť vždy len profesionáli? Musia to byť len umelci, alebo ľudia pracujúci v oblasti kultúry? Čo ľudia, ktorí len majú radi kultúru a umenie? Koľko takýchto ľudí tvorí kultúrnu obec? 50? 100? 300? Musia byť bezpodmienečne zastúpené všetky oblasti umenia a kultúry? Sú to nevyhnutne len jednotlivci a známe osobnosti, alebo sú to aj organizácie, združenia, centrá a zoskupenia? A sú to nezávislé subjekty, alebo organizácie spravované mestami, či štátom?

Prax nám ukazuje, že kultúrnu obec tvoria všetci, ktorí majú aktívny záujem o kultúru a umenie. Nezáleží na tom, či sú to jednotlivci, alebo organizácie, či sú to inštitúcie zriaďované štátom, alebo nezávislé centrá. Dôležitým aspektom tohto „duchovného“ zoskupenia, by mal byť jeho pozitívny a najmä aktívny vzťah ku kultúre. Áno, vždy má hlas kultúrnej obce väčšiu silu, pokiaľ znie od uznávaných a vážených osobností. Otázkou však zostáva, či je to v súčasnosti postačujúce. Je nesmierne dôležité, že kultúrna obec poukazuje na problémy a nedostatky, ale je momentálne dostatočne silná a jednotná na to, aby dokázala čokoľvek zmeniť?

Denis Farkaš

 

 

Haluz (mimovládneho) IKP

Tridsať rokov od Novembra 1989 je dosť na hodnotenie zmien zo širokého pohľadu vývoja v kultúrnom živote spoločnosti na našom území. Porovnanie nevyjadrí lepšie nič iné než prehľadná tabuľka:

 

Ľudovo-kultúrny jav

Pred 1989

V 2019

Ľuďom j*be

Áno

Áno

Kradne sa

Áno

Áno

Ničí sa životné prostredie

Áno

Áno

Vplyv politiky na kultúru

Áno

Áno

Michal David

Áno

Áno

Ostnatý drôt na hraniciach

Áno

Nie, ale chceme

 

Už z hĺbkovej analýzy starostlivo vybraných javov je zrejmé, že až na ten ostnatý drôt zmena nenastala. Aj pamäť už slabne, ani to nebolo také strašné a niektorým sa vyslovene cnie za spoločným socialistickým blahobytom – a tak je namieste otázka: bolo to vôbec nutné?

K Nežnej sa k protestom proti boľševikom pridali elitní herci Aj dnes sa ich nová generácia pridáva k protestom, na pódiách, húfne hrajú krvavú realitu či parodujú takých istých boľševikov. Takže ešte viac namieste je otázka: bolo to vôbec?

Nový kontext pre kultúru?

Po rokoch ne-existencie kultúry v politike Európskej únie, (až na krátke nevýnosné obdobie komisára zo Slovenska), ktorá si kedysi mohla v porovnaní s automobilovým priemyslom, energetikou a infraštruktúrou pre ne pripadať ako úbohá príbuzná a na poslednom mieste v hierarchii zobania fondov, sa dnes a konečne nachádza v strede ekonomického uvažovania ako tretia vlna modernizácie, ktorá sa skladá z inovácií, hodnoty intelektuálneho kapitálu a dôležitosti kvality poznania. V skratke a moderne sa tomu hovorí “úloha kreatívneho hospodárstva”, ktoré je považované za najdynamickejšiu časť dnešnej svetovej ekonomiky. určite ste si všimli, že sme o tom často v Kultúrnom kyslíku písali.

Jedným z hlavných príjmov z exportu v USA sú napríklad autorské práva, celá „copyright industry“ a k tomu sa pridružujú príjmy z „patent industry“ a „design industry“. Napokon zábava, nový životný štýl a jeho financovanie a spôsoby trávenia stále sa zväčšujúceho voľného času nových generácií sú na prvom mieste v prieskumoch priorít občanov severnej pologuli sveta. Veď 20% výdavkov rodín z tejto časti sveta je určených na „príjemnosti“. Skrátka – „intangible industries“. Tradičné formy intelektuálneho vlastníctva, na ktorých si my na Slovensku ešte zakladáme, pomaly strácajú na význame a sú podrobované výsmešnej kritike. Právom?

Druhou veľkou zmenou, ktorú zažívame, je demokratizácia verejného priestoru, spojená s používaním nových technológií a tým aj novými spôsobmi komunikácie. Spomeňme aspoň rastúci kult amatéra v kultúre, prosumerizmus, Wikinomia – explózia  individuálnej tvorivosti  v ére Wikipédie, peer production alebo peering ( od peer–to peer). Dominuje otvorenosť a zdieľanie pre každého, kto má chuť a chce niečo povedať. Takáto priam bezbrehá otvorenosť znamená vznik iného priestoru a vzťahov ku konkurencii, podporuje transparentnosť, prístup k informáciám v globálnom rozmere a umožňuje nebývalú spoluprácu, kde jazykové a priestorové bariéry už nič neznamenajú. Kontrola je marginalizovaná, ale zároveň možno mať na každého a celé siete veľký vplyv. Pre tých, ktorí majú financie, ale aj pre tých, čo ich nemajú.

Čo by teda malo byť úlohou kultúry 0.4?

1.   Vytvoriť prosumcijný (DO-IT-Your-SELF) model, kde sa kultúrne inštitúcie otvárajú záujemcom a ponúkajú im participáciu na svojich projektoch, teda na tvorbu modifikovanú zvonku. Kurátori strácajú svoje monopolné postavenie presne podľa vzoru expertov v iných oblastiach hospodárstva. Porovnajte si, kto všetko sa dnes vyjadruje k ekologickým problémom a ako sa trieda expertov bráni. A kto z nich má pravdu pri záchrane lesov, há? Problémom sa teda stáva  nastavenie proporcionality účasti vonkajšieho prostredia, pretože – nebuďme naivní -  hrozí „kanibalizácia“  kultúry a nielen jej. Stačí dobre nastavená továreň trollov a to je už realita.

2.   Premyslieť, čo teda urobiť pre autorov tvorivej ekonomiky, tohto melting potu práce a zábavy, opretej o individualitu, autoexpresiu a bezvýhradnú akceptáciu multi-kulti. Sektor kultúry rozširuje priestor konzumovania zážitkov s výrazným nedostatkom konformizmu a revolučným odporom k meritokracii. Nebude to ale znamenať „krčmoizáciu“ kultúry, kde uvoľnene možno poslať každého do…? (Aj my modernizujeme náš jazyk)

3.   Kultúra otvára pracovné príležitosti pre tzv. collarless. Keď k tomu pridáme prvú generáciu ľudí, tzv. Net Gen, vychovanú sieťami, budeme len z úzadia krútiť hlavami nad kvalitou snáh o kreatívnosť a závidieť výnimočnú social connectivity, rýchlosť tvorby a rôznorodosti tovarov, ktorú splodí? Nakoľko bezbrehá bude sloboda možností?

4.   Nedá sa nič robiť. Naše vnúčatá už žijú v inom čase, už nevstávajú o 5.00 do roboty vo fabrike. Vyžadujú trojminútové klipy, computerové hry, attention spa, teda skrátenie času vyžadovanej koncentrácie ( podľa štúdií o 10-20 min) a fragmentáciu. Žijú v synchronizovanom čase, nie ako my, ktorí sme žili v sekvenčnom čase.  Sú to generácie hesla money rich/time poor a time rich/money poor. Nebude sa nám to páčiť, ale dá sa proti tomu postaviť efektívne? Vytvoriť paralelný svet pre milovníkov pomalého uvažovania a čítania kníh?

Kultúra teda stratí niekoľko storočne pestované znakov lojálnosti, seniority, úctu k hierarchii tvorcov a všeobecne k autoritám. Čakajú nás smutné časy.

A povedľa talentovaných a dostatočne agresívnych tvorcov vznikne  nová „trieda“ ich špeciálnej obsluhy. Bude sa skladať z nepopulárnych, teda neúspešných tvorcov, alebo z novo vykreovaných sluhovských pováh?

Čo znamená tento výpočet a časový kontext zmien pre ekonomiku kultúry?

Zahraniční autori sa zhodujú:

a.   Postmodernú kompresiu času

b.   Mnohofunkčnosť priestoru a rolí

c.  Zrýchlenie obehu tovarov, služieb a informácií

d.   Skrátenie prijímania zážitkov

Čo z toho všetkého vyplýva, ak sa vám už z nových jazykových spojení a nových slov nezakrútila hlava?

1.   Ak teda má byť v týchto podmienkach umenie podporované z verejných a štátnych financií, musíme nájsť lepšie a novšie argumenty pre naše obyvateľstvo, platiteľov daní do štátneho rozpočtu, ako tie staré o kráse umenia a nedefinovanej dôležitosti pre spoločnosť. Dnes sa začína častejšie hovoriť o tom, že podpora kultúry je zároveň podpora verejnej hodnoty ako sú edukácia alebo zdravotníctvo, ale zatiaľ sa, podľa prieskumov verejnej mienky, míňa účinkom.

2.   Kultúra, budeme argumentovať, je „Experience goods“ – jej hodnota je symbolická alebo, ešte lepšie, vytvára symbolický kapitál, z ktorého môže spoločnosť čerpať informácie, zážitky, chuť tvoriť, duchovný priestor a ak chceme, môžeme v argumentácii zájsť až po identitu. Ako potom budú musieť vyzerať kultúrne inštitúcie v našich mestách, ako samotné mestá, štvrte, byty alebo školy, kde sa bude fantázia transformovať do kreativity? Nevieme, zatiaľ vôbec netušíme a blúdime. Preto sa radšej venujeme folkloristike, ktorú mnohí pokladajú za bariéru, ba priam železné vráta pred neznámym  a „hnusným“ moderným svetom?

3.   Môžeme skúsiť argumentovať „efektom škály“. Veď sektor kultúry produkuje „výrobky“, množstvo tovarov od popmusic cez dizajn až po zážitkové parky pre milióny ľudí na svete. Vždy to tak bolo, ale rozsah produkcie a schopnosti ju aj „skonzumovať“ narastá exponenciálne. Výhodou proti autám a pračkám je určitá nesmrteľnosť a neopotrebovanosť kultúrnych statkov. Veď ceny za obrazy Leonarda da Vinci sú príkladom najviditeľnejším a najdrahším. Nestrácajú hodnotu ani po stáročiach, ba priam naopak.

4.   Kultúra začína „predávať svoje tovary“ v balíku s inými produktami, ako je napríklad vytváranie siete zážitkov, poskytovanie množstva informácií na mnohých zdanlivo rozdielnych nosičoch, vstupy do doteraz nepoznaných a zakázaných zón a podobne. Ceny stúpajú v závislosti od atraktivity, doterajšej nedostupnosti a poskytovania injekcií adrenalínu a výlučnosti.

5.   Nie všetci tvoriví ľudia budú mať úspech, ale tí, čo ho získajú aspoň na krátky čas, budú zavalení objednávkami a financiami. Ich úspech nebude závisieť od hodnotenia kurátorov a znalcov, ale od akceptácie obecenstva. Aká veľká bude asymetria, ktorá vznikne medzi úspešnými, krátko populárnymi na jednej strane a kvalitnými tvorcami, ktorých ohodnotia až nasledujúce generácie na druhej? V tom sa kultúra bude líšiť od ostatných klasických sektorov ekonomík sveta. Tendencia podliehať móde tu bola, samozrejme, vždy, ale meradlo výskytu módnych tvorcov a tovarov bude neporovnateľné.

6.   Nové trendy sa budú meniť rýchlejšie ako stihneme produkovať analýzy starých. Takže v novom prostredí už nebude rozhodujúca hodnota diela, ale kvalita jeho prezentácie. Mágovia PR nastupujú aj v kultúre. Rozhodovať nebude, či vzniknú hodnotné diela, ale to, či  sa dostanú k odberateľom včas, kým trvá módny trend. Kultúrne „tovary“  a ich dobové ohodnotenie vždy záviseli od práve panujúceho vkusu, ale rýchla zmena trendov spôsobí, že sa ani náhodou nebude dať odhadnúť, aký vkus nastúpi. O to ťažšie bude pripraviť kultúrne tovary na úspech pomocou kampaní a reklamy.

Keď si tieto riadky prečítajú úradníci MK SR, majú dve možnosti. Začať sa smiať a chytiť valašku do ruky a ta ho do Východnej, lebo Slovenska sa modernita nedotkne, aj keby ju mali zadržať vlastnými krojmi, alebo začať rozmýšľať, ako rozvíjať malú národnú kultúru, aby nezanikla a plánovať:

1.   Infraštruktúru – mesta, grantových systémov, priestory pre „malú“ tvorivosť, špeciálne bývanie pre tvorcov, ich obsluhu. Je to výzva pre architektov, politikov samospráv, kultúrnu obec. Čo to je, tá kultúrna obec? Prečítajte si v našom KK.

2.   Ako umravniť a nasmerovať súkromné iniciatívy v kultúre, ktoré chcú presadzovať svoj vkus a zdominovať, obsadiť priestor len pre seba. Ako poverovať riadením kultúry príčetné osoby, ktorých vkus a rozhľadenosť nebudú brzdou rozvoja kultúry na Slovensku.

3.   Ako podporovať výchovu nových konzumentov kultúry a rozširovať ich rady cez médiá verejnej služby a ich programy, kultúrne inštitúcie financované štátom a samosprávy a ich projekty, ako upraviť školské osnovy a ako efektívne podporovať mimovládne iniciatívy v kultúre, ktoré prvé nabiehajú na nové trendy v šírení kultúrnych statkov a držia palce na tepe módy.

4.   Ako MK SR nastaví legislatívu v oblasti intelektuálneho vlastníctva. Ako nájde rovnováhu medzi vlastníctvom a ziskami, ktoré náležia tvorcom a  zároveň ako nastavia pravidlá, ktoré zabránia monopolizácii zmien na dlhšiu dobu. Ak zvíťazia hnutia ako Anonymus, hrozí celému kreatívnemu priemyslu krach! A tvorcovia tiež musia jesť!

5.   Ako rozvíjať v priestore národnej kultúry rôznorodosť v globálnom kontexte a ako propagovať rozvoj silnej kultúrnej národnej ekonomiky. Ako podporiť a nezničiť talenty, umelecké schopnosti, emócie, ktoré sú základom tvorby. Ako si začať po dlhých desaťročiach znovu vážiť ľudský tvorivý kapitál a nie masový súhlas s čímkoľvek. Kde nájsť zdroje na prehodnotenie nízkych platov v oblasti kultúry a zvýšenými príjmami pritiahnuť tých najtalentovanejších. V tomto teda veľmi nevynikáme, pretože stále vyháňame talenty z našej krajiny a dokonca sa primitívne tešíme, že sme sa ich zbavili.

6.   Ako sa postavíme k dôležitosti, ale aj deštrukčnej sile kultúrnej turistiky. Máme všetky predpoklady na to, aby sme sa stali centrom trendu spoznávania európskeho kultúrneho dedičstva. Len by sme sa museli dohodnúť, čo je naše, čo spoločné dedičstvo, čo to prekliate, ako ich predstavíme a budeme reklamovať tak, aby sme sa dokázali, ako obyvateľstvo, s tým stotožniť. Ako podporíme umelecké remeslá proti etnickému gýču a prekonáme odpor expertov, ktorí budú protestovať proti modernizácii pohľadu na originalitu ľudového umenia.

Čo nám teda v oblasti dnešnej kultúrnej politiky chýba?

1.   Nemáme vypracované teoretické základy modernizačnej reformy, ktorá by sa opierala o expertné analýzy, vypracované  pomocou  skúseností aj zo zahraničia. Dosiaľ nemonitorujeme v pravidelných cykloch celý sektor kultúry v štáte, aby sme mali materiál pre analýzy. Sme paralyzovaní strachom pred odporom umelcov, ktorí si zvykli na svoje postavenie. Chýba nám teda politická determinácia, odhodlanie, ktoré potrebujeme  na vytvorenie systémovej zmeny.

2.   V oblasti kultúry nemyslíme a nepostupujeme systematicky. Nemáme teda ani originálnu kultúrnu politiku podporenú najnovšími modernými pravidlami a zákonmi. Kultúra je jediný doteraz len čiastočne zreformovaný sektor verejného života na Slovensku. Nezaložili sme kultúrne nadácie, ktoré by pritiahli súkromných donorov a podporili tak spoluprácu štátu a mecenášov pri rozvoji našej kultúry. To, čo sme dosiahli v športe, nie sme schopní urobiť v kultúre.

2.   Pomaly a veľmi váhavo a neprofesionálne presadzujeme reformy, ktoré absolvovali európske štáty dávno pred nami. Zavádzame  síce populárny arm-length-principle, teda vznik sprostredkujúcich organizácií ako quazi-mimovládnych, ktoré podľa pravidiel distribuujú verejné prostriedky, ale zatiaľ sme z nich spravili len akési pokladnice, pred ktorými stoja umelci v rade ako na citróny za socializmu. Úloha fondov ako poradcov a zároveň zodpovedných činiteľov je potlačená.

3.   Potrebujeme zmeniť riadenie subsidovaných, teda príspevkových kultúrnych inštitúcií nielen v mene vzďaľovania sa od politických rozhodnutí MK SR v trende deetatizácie inštitúcií kultúry smerom k ich autonómnosti, ale nie sme schopní ani vyriešiť ich problémy so spravovaním budov, v ktorých sídlia. Sú to napospol nemoderné národné kultúrne pamiatky a oni ich musia udržovať zo svojich biednych rozpočtov namiesto toho, aby ich projekty boli primárne dôležité. MK SR sa úplne vzdalo mentorskej a metodickej činnosti a nie je schopné spolupracovať so školstvom a zabrániť, aby umenie a kultúra mizli zo školských osnov.

4.   Problémom bude odpoveď na otázku, ako získať podstatnú časť kultúrnej obce , aby začala diskutovať s reformátormi a akceptovala ich. Na to by sme potrebovali dlhodobé plánovanie v MK SR, finančnú stabilizáciu a trojročné štátne rozpočty, zvýšiť dôveru v nezávislosť grantov, kde stále panuje neochota niesť zodpovednosť za rozhodnutia a neexistencia akejkoľvek evaluácie. Pokiaľ bude úroveň financovania sektora kultúry na úrovni štatistickej chyby v štátnom rozpočte, nemôžeme hovoriť o vážnej dôležitosti našej kultúry v štáte. Vlastne nevieme, koľko financií máme k dispozícii pre kultúru, lebo súkromné financie nemáme štatisticky podchytené. Dôležitosť našej kultúry je v porovnaní s ostatnými štátmi EÚ pustý ostrov. Veď za 30 rokov sme neboli schopní vypracovať reálnu stratégiu promovania slovenskej kultúry v zahraničí.

5.   Umelci nielen tvoria, ale participujú na vytváraní nových trendov a novej spoločnosti. Tvoria vízie, ako bude  vyzerať naša spoločnosť v budúcnosti, diverzifikujú naše pohľady na súčasnosť. Dávajú nám nástroje, ktoré obsahujú znalosti, možnosť prognózovania, zmien. Budujú náš imidž v našich i zahraničných očiach. A reklama sa počíta, viď vyššie.

Howgh!

Magdaléna Vášáryová

Editorial

Po horúcom lete, ktoré bolo vraj horúcejšie ako tie predošlé, sme sa v IKP rozhodli ponúknuť vám na premýšľanie horúcu tému – kultúrna politika a vzťah ku kultúrnej obci a vice versa.

Kto to vlastne je, tá kultúrna obec, ako sa zmenila za posledné roky, čo s jej vkusom, ktorý mnohí aj z nás považujú za príšerný (snažíme sa pritvrdiť jazyk, aby sme boli fešnebl), existujú nejaké „gút praktisíz“?, prečo platíme za kultúru, keď je dotovaná, čo
má spoločné tavič z Košíc s košickou operou…až po zásadnú otázku, na ktorú sa dejatelia kultúrnej politiky nikdy neodvážili odpovedať – je kultúrna obec pripravená na skutočne radikálne reformy? Alebo ich vyžaduje len od iných skupín obyvateľstva,
pokiaľ možno na námestiach?

Inak si totiž nevieme vysvetliť, ako je možné, že Ministerstvo kultúry obýva najstaršiu, nemodernizovanú, zaprášenú budovu banky, kde nemôžete zavesiť moderný obraz, alebo stretnúť sa s výtvorom dnešnej modernej kultúry. Namiesto toho
visia na ponurej stene fotografie ministrov a pozerajú sa cez špinavé okná na nezmodernizované námestie SNP. Za 30 rokov sme nepostavili žiadnu skutočne modernú kultúrnu ustanovizeň, a ak ju máme, postavil nám ju Holanďan a veľmi sme
sa mu čudovali. Súčasná kultúra, samozrejme, existuje, ale prenikla z upravených pivničných priestorov do budovy manažérov kultúry na Slovensku? A zamýšľal sa niekedy vôbec niekto v tej budove nad “rozvojom publika”?

To všetko sme sa vám snažili pripraviť v našom jesennom čísle Kultúrneho kyslíka. Vraj kyslíka o chvíľu bude menej ako CO2, tak sa ho nadýchnite aspoň u nás. Nám zatiaľ nechýba, ale snažíme sa ho aj recyklovať. Prosíme o to aj vás, ktorí nás
čítate, aby ste naše otázky a snahu o ich zodpovedanie posunuli svojím priateľom, priateľkám a známym.

Ďakujeme a prajeme veľa hríbov! Všimli sme si, že kultúra zbierania a sušenia hríbov je u nás veľmi rozvinutá a nebývalo mediálne podporovaná.