Budúcnosť kultúrnych stavieb povojnovej architektúry

Zaujímavým zrkadlom rôznych spoločenských ér sú predovšetkým tie pozostatky architektúry, ktoré svojím zámerom, určením, pôsobnosťou, činnosťou spadali do sféry kultúrneho života daného mesta. Kultúrna infraštruktúra upriamuje pozornosť nielen na architektonické hodnoty v oblasti kultúrneho života, ale aj rozsiahle hodnoty krajiny, regiónu a mesta späté s kultúrou. Prostredníctvom rôznorodosti svojich objektov odhaľuje nielen skvosty slovenskej architektúry, ale prostredníctvom ich historického vývoja a súčasného stavu odkrýva tiež často neznámy umelecko-spoločenský kontext, ktorým dokazuje kultúrny rozkvet na Slovensku.

Počiatky kultúrnej infraštruktúry na Slovensku rozvíjala najmä uhorská šľachta v komornom, ale reprezentatívnom prostredí. Preto sa kultúrne stavby, predovšetkým galérie a divadlá určené aristokracii, stavali ako súčasť šlachtických sídel. Napríklad divadlo Erdödyovcov známe ako empírové divadlo v Hlohovci. K väčšiemu rozvoju dochádza v 19. storočí. Pozostatky tejto éry architektúry na Slovensku predstavuje napríklad Historická budova SND, Národný dom v Martine či budova Štátneho divadla v Košiciach. Ich budúcnosť je prostredníctvom potvrdenej výnimočnej historickej hodnoty „poistená“. Medzivojnová architektonická tvorba už taktiež presvedčila 21. storočie  o svojej hodnote. Nastupujúca moderná architektúra do centra svojej pozornosti umiestnila problém funkcie, formy a účelového usporiadania. Je pozoruhodné, že počas zlatej éry slovenskej architektúry vzniklo málo kultúrnych priestorov. Stavali sa skôr národné domy, napríklad v Banskej Bystrici od architekta Emila Belluša, alebo v Skalici od Dušana Jurkoviča. Dopĺňa ju Mestské divadlo v Žiline od Otta Reichnera a bratislavské MDPOH architektov Eugena Kramára a Štefana Lukačoviča, ktorého časť sa dočkala aj citlivej obnovy, realizovanej ateliérom BKPŠ.

Najväčšie množstvo kultúrnych budov a dnes aj tŕň v oku pre samosprávy, developerov, správcov či obyvateľov, pochádza z druhej polovice 20. storočia. Dlhé desaťročia po roku 1948 bola kultúra na Slovensku výlučne štátna a budovy stavané pre potreby realizovania štátnej kutúrnej politiky. Do hry tu však na miestach s priaznivejšou spoločenskou situáciou razantne vstúpila aj kvalita, prinášajúca hodnotnú architektúru. Rovné línie, celistvosť stavebného objektu, šetrnosť výzdoby, to všetko sú tendencie nového prelomového štýlu. Nová moderna čerpala inšpiráciu z funkcionalizmu. Premietla sa aj do socialistických stavieb. Prirodzene dochádza k využívaniu nových materiálov, konštrukcií, teda k zmene vyjadrovacieho jazyka. Nie zlá architektúra, alebo chýbajúca pamiatková ochrana, ale spojenie štátnej propagandy, šírenej z týchto objektov, bola príčinou ich schátrania. Na pozitívnom prípade Domu umenia v Piešťanoch od Ferdinanda Milučkého, Divadla Andreja Bagara v Nitre od Máriusa Žitňanského alebo Divadla Jonáša Záborského v Prešove od Karola Levického možno sledovať silu spoločnosti povzniesť sa a nájsť si cestu k novej tvorbe. Preto aj dnes môžeme vidieť architektonické hodnoty jednotlivých objektov, ktoré stále slúžia pôvodnej funkcii. Bohužiaľ, dielo architektov Konček, Titl a Skoček – Dom odborov Istropolis v Bratislave – už takú svetlú budúcnosť pred sebou nemá. Podpísal sa na ňom čas a bez pamiatkovej ochrany sa možno stratí vo futuristických plánoch developerov, kde hrozí popretie jeho hmotových a výtvarných princípov.

 Ing. Mgr. art. Palo Pilař