EDITORIAL- Interkultúrny dialóg je faktom a medzikultúrna komunikácia úlohou. Zvyknime si už!

Sýtime sa predstavou, že od čias Herodota až po „hroznú“ globalizáciu bola ľudská interakcia striktne ohraničená len na kontakt s bezprostrednými susedmi. Plánovane neprijímame na vedomie talianskych architektov našich miest, obrazy maľované podľa florentských vzorov, ukrajinské nápevy v našich ľudových piesňach, dokonca ani existenciu arabských číslic. Akoby sa naším územím nikdy neprehnal víchor protestantizmu z Augsburgu. Osvietenecký svet, ktorý bol striktne európsky, zostáva za múrmi nášho dobrovoľne okliešťovaného historického vedomia. Našu kultúrnu identitu stále hľadáme na poliach a snažíme sa ju vyorať vždy znova a znova namiesto toho, aby sme si konečne priznali, kým sme a čo všetko sme do seba vstrebali počas stáročí. Sovietsky zväz a jeho červené okolie, ktorého sme boli 40 rokov súčasťou, bolo síce plánované ako nový druh multikultúrneho prostredia, len súdruh Stalin ako hlavný cenzor so súdruhom Nejedlým takto nikdy neuvažovali. Z multikulturalistov narobili otrokov práce v gulagoch a ak mali smolu, systém ich zomlel ako mäso na fašírky propagandy. V komunistickej spoločnosti, obohnanej nepriechodným plotom pod Devínom napusteným elektrinou, mohol byť multikultúrny dialóg iba v neživej, umelej forme. Dôkazy o tom sa nachádzajú na zadných policiach našich archívov.

 

Dnes aj v slovenských dolinách občas pripúšťame, že sme neustále v dotyku s kultúrami aj z konca sveta, ale otázkou je, nakoľko sme schopní ich pravdivo a neskreslene chápať. A to chceli niektorí ľudia po roku 1989 urobiť zo Slovenska priam most medzi východným a západným svetom. Zatiaľ pri Devíne vyrástol len cyklomost… Mali sme byť cestou, po ktorej sa jednosmerne presúvajú novinky a trendy Západu na Východ, ktorý zase raz nenadšene priznáva, že jeho kultúra je vlastne fragmentárne ovplyvňovaná a asimilovaná kultúrne „hnijúcim“ Západom. Mali by sme teda očakávať, že pri realizácii takéhoto ambiciózneho projektu by sme mali byť komunikačne veľmi otvorení a kultúrne tolerantní a prestať zapisovať ďalších kultúrnych nepriateľov do nášho dlhého zoznamu, ktorý si stáročia pestujeme.

V tomto čísle Kultúrneho kyslíka si kladieme základné otázky: máme ale dostatok vlastného kultúrneho kapitálu, aby sme vedeli sebavedome spolupracovať s inými kultúrami? Môže typicky stredoeurópsky rozštiepená spoločnosť, akou sme, ktorá medzi sebou kultúrne nekomunikuje, efektívne komunikovať s kultúrami iných národov? Rozštiepenie, ktoré sa demonštruje pri každých slovenských voľbách a pri riešení aj tých najjednoduchších európskych problémov, je pohroma pre akúkoľvek kultúrnu súdržnosť. Ako sa staráme mať aspoň pôsobivú teatrálnu fasádu, aby tí druhí chceli s nami vojsť do kultúrnej interakcie?

Európu ako pojem v našich mysliach, ako politický projekt a prípadný objekt našej kultúrnej identifikácie, vytvorila medzikultúrna výmena. Interkulturalizmus vedie k Európe, nech je tento projekt dnes akokoľvek výbušný. Je to základ európanstva. Akurát si musíme položiť otázku, či v našich predstavách je interkultúrny dialóg nutne konfliktný, alebo my sme si jednoducho vytvorili svet, v ktorom sa so svornosťou už nepočíta. Mýtické Svätoplukove prúty neplatili vtedy a ani teraz? A z čoho teda vychádza naša európska identita? Lebo sme Európania! Alebo nie? Neustále odmietame zložitý svet protikladov, pretože chceme všetkému rozumieť a najmä, nad všetkým chceme mať kontrolu. Ešte šťastie, že naša vlastná prítomnosť si nepamätá všetko z našich dejín, lebo keby sme si do nej preniesli našu skutočnú minulosť, budúcnosti by sme sa už asi nedožili. Stále nás vzrušujú mýtické korene, ktoré sme si sami dobrovoľne a niekoľkokrát vytrhali.

Podľa Karla Poppera musia byť identity, aj tie kultúrne, vždy novo vymýšľané a objavované ex novo. K ich objavovaniu sa dostávame jedine v interkultúrnom dialógu so svetom.

Aj preto sme pre vás pripravili aktuálne číslo Kultúrneho kyslíka, ktoré sa venuje niektorým oblastiam tohto dialógu. Sem s tou identitou!

Magda Vášáryová

Slovník IKP

Stereotyp

Slovo, ktoré nevzniklo v slovenskej doline, ale u tučných Grékov. “Stereos” ako niečo malátne, tvrdé a “typos” ako vzor a odtlačok. Walter Lippmann nás naučil, že myslíme v týchto malátnych vzoroch “ľudia, ktorých nepoznám, sú rovnakí”. Hlavným vinníkom negatívnej vlastnosti tohto slova je kultúra. To naša kultúra nás naučí najprv stereotypy a až potom nám umožní prípadnú korekciu súčasným zážitkom. V malátnej spoločnosti mnohí na korekciu rezignujú.

 

Infiltrácia

Že vraj treba často meniť filtre, píšu v každom návode. Aby sme sa chránili. Slovensko si dokonca ústavou chráni čistú priezračnú vodu. Nemožno sa preto čudovať, že čierne, žlté a hnedé limonády nie sú u nás vítané. Nech sú akokoľvek sladké. My si svoju romantizmom prefiltrovanú vodu vziať nedáme, radšej budeme žiť za múrmi, prípadne ostnatými drôtmi.

 

Konšpirácia

Keď nevieš, že svet je komplikovaný, potrebuješ si ho zjednodušiť stoj čo stoj. A ak je jednoduchosť módna, tak sa prispôsob, alebo vypadni. Ak všetci nosia po kolená spustené gate, ktorými si dobrovoľne skrátia aj tak krátke nohy a zväčšia zadok, tak sa nerozčuľuj, že sa prechádzaš naším Slovenskom a na každom rohu nohy len po kolená a metrové zadky. Ak sú všetci v zelených tričkách, tak si také kúp. Ak nie, vypadni. My neveríme faktom, veríme len sami sebe.

 

Tekutá pozornosť

Chudák poľský sociológ Zigmund Bauman, ktorý sa raz zamyslel a vyprodukoval slovo “fluid”. Z nedostatku iných výrazov je aj na Slovensku zrazu všetko fluid. Vzdelanie, kultúra, spoločnosť a nakoniec aj my sami sa začíname roztekať ako améby. IKP proti tomu zásadne protestuje. Zatiaľ ešte nemeníme ani tvar, ani názory. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

 

Dehumanizácia

Keď znehodnotíme hodnoty a zamilujeme sa do mýtov, stanú sa z nás Čapkove roboty, z ktorých vypadávajú len predvídateľné vetičky a klišé. Asi ako keď píšete žiadosť o grant z Fondu na podporu umenia. Musíte dopredu vedieť, ktoré slogany a slovíčka môžete a ktoré nemôžete použiť, aby komisia rozumela, o čo vám ide. Originalita vyjadrovania nevítaná, zodpovednosť v nedohľadne. Tomu my hovoríme dehumanizácia kultúry a nás.

Monitoring IKP

… s nechápavo otvorenými ústami sme v IKP prijali zvesť, že v priestoroch budovy Ministerstva kultúry SR sa úradníci ministerstva mohli zoznámiť s putovnou výstavou amatérskych fotografií Ja a Rusko. Ak si myslíte, že v centre riadenia našej kultúry prezentovali gýč matrioškovitého typu, oslavovanie Vladimíra Vladimíroviča Veľkého, ktorý tu skolí tigra, tam nájde amfory na dne morskom, tu pózuje s najnovším kalašnikovom, nemýlite sa. Zaznamenávame nesporný oceneniahodný obrovský prínos Ruska na poli budovania svojského typu demokracie a nasledovaniahodnej kultúry slobody slova a prejavu (pokiaľ nie ste Nemcov).

 

… s chápavo zavretými ústami sme pochopili, že Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, ktoré sa uskutočnili v Bratislave v januári 2016 sa stali jedným z nádherných estetických zážitkov žiakov a študentov, ktorí mali skvelý program, kým ich učitelia štrajkovali. Oceňujeme najmä to, že sa žiaci mali možnosť zoznámiť s vážnou hudbou, baletom, slovami ako choreografia, ladnosť a celý rok im už učitelia nemusia vysvetľovať, čo je to vytrvalosť.

Ak, samozrejme, oni sami vytrvajú vo svojom proteste za lepšie zorganizované a kvalitnejšie školstvo.

 

… nechýba vám niečo? Nám áno. Pociťujeme naďalej akútny nedostatok ďalších stratégií a akčných plánov v kultúre. A tragédia nad tragédie, jedna stratégia sa nepodarila, aj keď bola riadne naplánovaná. Na Stratégiu rozvoja audiovizuálnej kultúry a priemyslu v SR na roky 2016 – 2020 jednoducho nevyšiel čas. Slzy nám nepomôžu – čo takto činy?

 

… deň pred parlamentnými voľbami sme sa posilnili dokumentom z prezidentských volieb Ťažká voľba režisérky Zuzany Piussi, ktorá sa nespolieha na našu verejnoprávnu televíziu, čo kvitujeme a preto predstavila svoj film v Martine. Do Mestskej scény sa dostavili rodinne založení diváci, asi 15 ľudí. S účasťou si vypočuli aktérov z dokumentu, ktorí, čo by nás na Slovensku zase nemalo tak prekvapovať, nielenže neboli schopní odpovedať na jasne položené otázky Piussi, ale v celom filme vypúšťali z úst len otrepané frázy a klišé, ešteže všetko v slovenčine. Pripomenuli nám výroky amerického prezidentského kandidáta Trumpa, ale tie sa do filmu nezmestili. Škoda, bolo by to multi-kulti.

 

… IKP konečne navštívil vynovenú Danubianu, aby sme na vlastné oči zočili tvorbu Kataríny Vavrovej na výstave Tak ďaleko. Okrem umeleckého zážitku nás zaujala ešte možnosť, ktorú Danubiana ponúka, a síce získať litografie Miroslava Cipára, Svetozára Ilavského a Petra Pollága a tým sa stať kultúrnym filantropom. Stačí, aby ste galérii kúpili jeden reflektor a jedna litografia je vaša. Zatiaľ nevieme, koľko reflektorov potrebujú, a tak stále zvažujeme.

 

… zomrel človek, ktorý dokázal, že tvorivosť nie je otázkou veku, ale vzdelania, sám Umberto Eco, ktorý bol všetkým a hlavne spoluzakladateľom semiológie. Ako napísal Petr Fischer v HN, s Ecovým dielom je to podobné ako so smiechom v Mene ruže. V závere románu (i filmu) vysvetľuje starý a slepý knihovník Jorge, chrániaci pred svetom tajomstvo zabudnutého druhého dielu Aristotelovej Poetiky: “Smiech zbavuje strachu, strachu z diabla, a bez strachu z diabla nie je dôvod, aby existovalo náboženstvo.” IKP začalo hľadať humoristov, satirikov a ironikov, budeme ich v dnešnom Slovensku potrebovať.

Evaluácia EHMK – Planéta – projekt

Keď listujem v katalógu, mám zmiešané pocity. Vynikajúci design, grafika, bezchybná typografia, zrozumiteľne vysvetlené myšlienky. Melina Mercouri, ktorá 13. mája 1985 prišla s myšlienkou projektu Európskeho hlavného mesta kultúry, by určite bola hrdá na tých, ktorí pripravili taký vynikajúci katalóg, kde by som mohla ešte čo-to zmeniť, ale spomienka na túto mimoriadnu ženu mi káže jednoducho držať prsty usporiadateľom, aby sa všetky tie, podľa očakávaní, znamenité podujatia vydarili.

Nechcem predstierať, že presne viem, ako by malo alebo nemalo vyzerať európske hlavné mesto kultúry. Na túto tému sa vo Wroclavi diskutuje aj v sociálnych médiách, aj v novinách a kultúrnych časopisoch. Už to, že sa o veciach hovorí, dokazuje že diskusie majú zmysel, že ich podstatou je nielen súhlasné prikyvovanie alebo súhlasné nariekanie, ale skutočný diškurz s hlasmi “pre” a hlasmi “proti”. Táto polemika obsahuje mnoho tém ktoré sú zaujímavé pre obyvateľov nášho mesta nielen teraz, a nielen v súvislosti so štatútom Európskeho hlavného mesta kultúry. Ale zostaňme pri tejto téme..

Na okamih zabudnime na plány a katalógy s krásnym dizajnom, v ktorom sú zabalené viac či menej konkrétne nápady. Sú vždy skvelé, brilantné a vo väčšine prípadov ich prijímame so súhlasom, ale aj s nesúhlasom. Dnes by sa mohlo zdať, že v tomto juhozápadnom rohu Poľska, ktoré sa za posledných desať rokov zaujíma viac ako inokedy politikou, je mesto Wroclav niečím špecifické. Je to ešte kultúrna periféria, ako si mnohí myslia, alebo je to miesto, kde intelektuálny kvas začína pozitívne ovplyvňovať celý štát?

V nedávnom vydaní vroclavského  kultúrneho časopisu “Rita Baum” (relatívne nízky náklad, ale distribuovaný celoštátne) Peter Czerniawski sa ostro vysporiadal s takýmito pochybnosťami a záver bol jednoduchý: nemáme príliš veľa oblastí kultúrneho života,  ktoré “hrajú prím” v štáte. Hodnotenia EHMK? Nie je to ťažké uhádnuť: pesimistický postoj k   realizátorom projektov, pripomínajúci im niektoré nedostatky a nedôslednosti. Napríklad projekt pre literatúru. Na túto kritiku  odpovedal kurátor projektu Irek Grin v podobnom duchu ako Czerniawski, rovnako tvrdo a nemilosrdne. Argumenty sa pravdaže ozývali aj z druhej strany barikády.  Hádka bola, hádka skončila, ale ponaučenie žiadne. Každý je tam, kde bol aj predtým.

V tom momente som si pripomenula príznačnú situáciu, kedy sme so Ziemowitom Szczerekom v uvoľnenej atmosfére diskutovali o výhodách a nevýhodách (najmä o chybách, pretože sme obaja Poliaci a ľahšie je nám hovoriť o nedostatkoch) našich domovských miest, teda o Krakove a Wroclavi. Rozhovor sa konal v takomto duchu: ” Ale vy to máte ľahšie, pretože máte rozvinutý kultúrny život!” – povedal jeden. “Aký rozvinutý? -  nahneval sa druhý a nasledoval  reťazec argumentov proti. Potom padalo to posvätné: “Ale čo všetko úžasné sa u vás deje! “Pche! Čo takého sa deje? “. Po niekoľkých minútach sme došli k záveru že niekto iný sa nás snaží zaškatuľkovať. Alebo naozaj nemáme žiadnu predstavu, ako vyzerá kultúrny život v mestách, v ktorých žijeme, a pritom tú kultúru každý z nás koniec koncov spoluvytvára, alebo niečo nie je v poriadku a sme obeťou nejakého druhu propagandy.

Spomínam si, že keď sa pred niekoľkými rokmi vo väčšine poľských miest zjavili billboardy s reklamou iných miest (slávne slogany: „fanúšikovia kapely X z Lodže pozdravujú fanúšikov z Wroclavi!“A pritom to nebol nevinný pozdrav, ale jednoducho reklama na koncert v jednom klube v Lodži, čo malo Wroclavanov podráždiť, ale nakoniec ich prinútilo vybrať sa na výlet a zúčastniť sa kultúrneho dobrodružstva v inom meste.  Možno, že to bol jeden z prvých okamihov povojnového kultúrneho života tejto krajiny, kedy Poliaci naozaj úprimne chválili samých seba, samozrejme preto, aby potom nariekali, že “a u nás, vidíte, nič sa nedeje.” Bolo to, ako keby sme žili na iných planétach.

A s Wroclavou je to rovnako ako s tými billboardami. Možno ako dlhoročná obyvateľka tohto mesta nie som schopná vidieť a oceniť čaro a výhody, ktoré prináša. Potrebujem niekoho z Krakova a Lodže, kto bude naštvaný, že v jeho meste sa nedeje to, čo ho zaujíma, a prečo musí ísť do Wroclavi, a ja budem asi prekvapená, že práve túto udalosť považuje za akúsi unikátnu a nie iné, že nevidí tie zjavné organizačné chyby, ktoré podujatie sprevádzajú, a že nechápe, že to v skutočnosti nie je také úžasné, ako by sa mu mohlo zdať. Veď ak v mojom meste už roky esistujú jedny z najlepších hudobných festivalov jazzu, klasickej, ambientnej alebo elektronickej hudby, je možné, že ja budem smútiť za rockovo-popovou atmosférou  Open air v Gdansku len preto, že to nie je u mňa doma.

 

Dúfam, že prekvapím moju poľskú povahu, keď priznám, že celkom dobre viem o tom, v čom sme dobrí vo Wroclavi. A ako som už spomenula, okrem toho, že je to skutočný raj pre tých, ktorí hľadajú nové objavy v hudbe, je to tiež skvelé miesto pre divadelných nadšencov: profesionálnych i amatérskych. Píšem to, hoci som si vedomá, že to protirečí názoru, že ak sa na niečo nehrnú davy fanúšikov, tak to nemá nijaký význam. Tiež to nemení nič na skutočnosti, že začiatok júla vo Wroclavi znamená nabité kaviarne, lebo polovica Poľska sa schádza na jednom z tých lepších filmových festivalov v tejto časti Európy, mám na mysli Nové horizonty.  A to nespomínam Festiwal Wysokich Temperatur teda Simchu . Má tiež svoje publikum. Teatr Polski, buď milovaný, alebo zavrhovaný, /po ktorého predstaveniach si prečítate recenzie a začnete uvažovať, či ste naozaj s recenzentom videli tú istú hru/,Teatr Polski, ktorý je slávny v zásade všade … okrem Wroclavi. Teatr Pieśni Kozła, teda jeden z najzaujímavejších divadelných projektov v Európe, kde každé predstavenie nabáda k zamysleniu, nehovoriac už o Grotowskeho inštitúte, ktorého predstavenia inšpirujú, nikdy nenechávajú účastníkov alebo divákov ľahostajnými. Amatérske , poloprofesionálne divadlá, hudobné divadlo Capitol, Teatr Współczesny, mohla by som naozaj dlho menovať divadlá, festivaly, výpočet by mohol pokračovať.

 

Okrem toho poznám vo Wroclavi maximálne tri dobré kníhkupectvá.

Zamýšľam sa, či sú vôbec tri. Ide mi o kníhkupectvá – nie o obchody s knihami. Literárny život vo Wroclavi neexistuje na tej úrovni, akú by sme si želali: nemáme veľa literárnych stretnutí, nediskutujeme priveľmi o knihách, spisovatelia nevysedávajú v kedysi kultovej „Literatce” . Knižné veľtrhy sú odsunuté nabok. Možno je to preto, že aj vo svete časy tak vnímaného a vysnívaného literárneho života sú navždy preč, význam literárnej kritiky upadol do zabudnutia. No netreba sa kvôli tomu urážať, ale skúsiť diskutovať o literatúre v rámci Międzynarodowego Festiwalu Opowiadania alebo Festivalu Bruna Schulza, alebo vôbec začať skúšať preformátovať takéto výmeny ideí.

 

Určite si kladiete otázku, ako to všetko súvisí s Európskym hlavným mestom kultúry a Európskym hlavným mestom literatúry. Naozaj neviem, pretože veci, na ktoré môžeme byť podľa mňa vo Wroclavi hrdí, dávno fungujú, po celé roky organizované pracovitými ľuďmi, ktorí rok čo rok vháňajú do mesta čerstvý literárny vzduch. Nedá sa povedať, že existuje akákoľvek platforma na výmenu názorov, na ktorej sa zúčastňujú wroclavskí vydavatelia, a neverím, že titul EHMK na tom čokoľvek zmení. Nesmierne ma mrzí, že tak úžasný projekt, akým je Európska noc literatúry, nebude tento rok venovaný novým knihám európskych spisovateľov, nebudeme počúvať preklady bieloruskej alebo španielskej prózy (vlani sme dokázali, že sú také zaujímavé, že búrka sem, búrka tam, tlačili sme sa v priechodoch domov, len aby sme mohli načúvať čítaniu), zato budeme oslavovať čítanie Shakespeara (ktorý, mimochodom, nemá žiadny vzťah s Wroclavou) – a ani nemusí mať, aj tak ho uznávame.

Chcem naozaj zdôrazniť, že to všetko, čo už máme, nie je zásluhou faktu, že Wroclav je Európske hlavné mesto kultúry. Brožúra s programom vyzerá skvele a vábne, ale tak má vyzerať každá brožúra. Inovatívne nápady nie sú vždy naozaj inovatívne, hoci sú čerstvo nalakované a lesknú sa. Netreba sa rozhorčovať, že tie plány vôbec nie sú inovatívne.  Buďme úprimní: vieme, že obálky sú dôležité a že prezentácia nápadu je už celé roky často dôležitejšia, než samotný nápad.

 

Čo pre mesto bude titul naozaj znamenať a aký bude prínos projektu, to sa dozvieme o rok. Vtedy sa hlavným mestom kultúry stane iné mesto – a my zostaneme tu, kde sme začali, a uvidíme, čo všetko z toho zostalo ako trvalá hodnota a čo bolo síce skvelým, ale len jednorázovým nápadom. Želám si, aby toho prvého bolo čo najviac.

Kama Margielska

O strachu z inej kultúry

Radosť, smútok, hnev, nechuť a strach sú emócie, ktoré sú určujúce, ale ťažko sa ovládajú zvnútra. Na to treba veľmi dobrú výchovu. Zaujímavé je, že sa pomerne ľahko dajú nariadiť zvonka. Stačí dobrá kampaň a kým pred ňou mal každý strach z niečoho iného, dobrí manipulátori dokážu dosiahnuť to, aby sme sa báli len toho, čo si prajú. Oni rozhodnú, ktorú z miliónov kombinácií emociálneho mixu potrebujú pre svoje ciele. Napríklad taký strach z neznámeho je veľmi užitočný. Môže operovať s neobmedzenou ľudskou fantáziou. Predmet strachu síce odborníci na strach konkretizujú, ale dávajú pozor, aby zostal dostatočný priestor pre predstavivosť úbohej obete, v tomto momente už nesvojprávnej.

 

Aj náš minister kultúry má strach. Napriek dlhoročnému budovaniu kultúry ako silného piliera sebavedomej spoločnosti sa to nakoniec zvrtlo tak, že sa sám, pasujúc sa za člena ohrozenej vrstvy, nevie zbaviť úzkostného pocitu a netúži po ničom inom, než sedieť za ostnatým plotom, čo počas predsedníctva SR v EÚ bude dosť kuriózne. IKP preto zo súcitu s ním a ďalšími ohrozenými víta podávanie silných protilátok a liekov na lepší spánok v podobe medzinárodnej výstavy Strach z neznámeho v Dome umenia v Bratislave.

 

V IKP sa bránime vlastnej naivite a potvrdzujeme, že strach je vlastne jeden z najžiadanejších kultúrnych produktov. Katastrofické filmy predsa zarábajú stovky miliónov dolárov. Superhrdina stojí proti bande, stelesňujúcej to najhoršie zlo. Strieľajú do neho, naháňajú ho, už-už ho idú vešať, no on, zranený, ale nezlomený, nakoniec zvíťazí, aby nám doprial dve hodiny hrôzy, obáv a zimomriavok. Nájazdy krutých a chlípnych inovercov, ktorí vyhadzujú do vzduchu dovtedy nedobytné citadely, unášajú najkrajšie ženy, prípadne práve idú zničiť celý svet, konzumujeme pravidelne pri večeri v našej obývačke. Milujeme strach a obdivujeme tých, ktorí nám ho naháňajú. Bez ohľadu na to, k akému národu či náboženstvu patria. Bojíme sa presne toho istého, čoho všetci diváci na celom svete. V tomto sme kultúrne globalizovaní.

 

IKP si ale prelistoval výskumy verejnej mienky, ktoré zisťovali, čoho sa na okrem King Konga a pádu asteroidu na Slovensku skutočne bojíme. Podľa nich sa bojíme a neznášame týchto ľudí: cudzincov, menšiny, prisťahovalcov, utečencov, homosexuálov a vozičkárov, najmä ich “nevkusné nájazdové plošiny”. Toto všetko prekáža normálnym Slovákom, ale s počudovaním zisťujeme, že sme síce kultúrne inde ako Západná Európa, ale veľmi dobre si rozumieme v stredoeurópskom priestore s našimi podobne xenofóbnymi susedmi. A čoho sa bojíme najviac? ZMENY. Že zajtra bude inak ako dnes, ako včera i predvčerom. Z toho v našej logike vyplýva, že máme strach sami zo seba, zo svojej neistoty, malosti, neschopnosti a pripravenosti kedykoľvek zlyhať. Čo s tým? IKP prichádza s návrhom pre pánov z komisie Audiovizuálneho fondu. Čo takto nejaký úderný strachopudný slovenský film? Taký akčný trhák, v ktorom by nakoniec roduverný Slovák zvíťazil nad valiacimi sa masami cudzích žien a detí, z ktorých časť sa topí v Dunaji. To by nám dodalo sebavedomie, keď “cez to naše Slovensko budú už čoskoro húfne tiahnuť milióny”, ako nám zvestoval významný kultúrno-politický činiteľ (radšej nemenujeme). Konečne zavítame do kín na slovenský film. Trhák a národná katarzia sú zaručené.

 

Priznávame, že návod použiť strašiaci film, ktorý vytrháva z nudy každodenného bezpečného života, v ktorom vám akurát môže padnúť tehla na hlavu, je zo zahraničia. A kde sú tie naše svojstojné slovenské kultúrne zdroje strachu, ktoré nám boli vštepované takpovediac od kolísky? Čo taký brutálny Dobšinský s ľudožrútskym Loktibradom? Alebo pre väčšie deti krvavá Bátoryčka? Pre národne-uvedomelo vystrašených Maďari? Ako sme tieto naše atavistické strachy prekonali, keď sa pokojne chodievame kúpať do Mošoňu? Keď sa slovenskí muži bez strachu ženia s pokoleniami žien, ktoré možno nesú DNA Bátoryčky? Kde teda nájsť v slovenskej kultúre našu vlastnú katarziu? Nemáte nejaký nápad?

 

Ponúkli by sme aj nejaké fakty, aby sme zbavili Slovensko hrôzy dneška. Napríklad graf klesajúceho trendu svetového terorizmu alebo pokles kriminality v Európe i vo svete, a ďalší hrozitánsky fakt klesajúcej chudoby vo svete, rámovanej príjmom 1,26 dolára na deň. Samozrejme, sme si vedomí hlúposti našej argumentácie, lebo ak aj fakty toto tvrdia, o to horšie je to pre fakty. Nás na Slovensku nič nepresvedčí o tom, že spoza hraníc prichádza niečo dobré. My vieme, že to je zlo, ubíjajúce priam kyjakmi našu vlastnú kultúru, a ako sa dnes módne hovorí – aj hodnoty. Je síce faktom, že Európa už mnohokrát absorbovala prichádzajúce kultúry, ktoré ju obohatili a dali možnosť vzniku nových kultúrnych a umeleckých vyjadrení, ale nás sa to nikdy netýkalo a ani sa týkať nebude. My sme si svoju kultúru vybudovali sami a sami si hu! aj ochránime. Argument, že nám na to dal Masaryk peniaze, u nás neplatí a platiť nebude. Kedykoľvek sme pripravení za našu čistotu pochodovať s fakľami Made in China.

Martin Katuščák

Ako sa stať Slovenkou

Zaujíma nás kultúra? Podľa volebných programov ani nie, podľa investícií do kultúry skôr nie, podľa odpovedí mojich respondentiek a respondentov tiež nie. Je pre nás zrejme jednoduchšie nadchýnať sa znakmi inej kultúry, ako slovenskej. Romantický obraz slovenskej dediny s jej životným štýlom ako jediný prejav slovenskosti je prežitý. Chceme ísť so svetom!, kričia umelci. Pár jednotlivcov sa pokúša o inováciu našej bukolickej predstavy o nás samých, ale musia si dať pozor, aby neboli náhodou obvinení, že sa stále len nadchýnajú nad už neexistujúcimi poľami pod Tatrami. Kde je problém? Prečo dnes nevieme rozvíjať tú romantickú predstavu? Globálny svet nás zahŕňa inými kultúrnymi kódmi a vzormi, ktoré nás nadchýnajú. A čo tam vnesieme my medzi tieto globálne trendy? Alebo nemáme čo modernizovať?

Prečítala som si knihu autoriekAnne Berest, Audrey Diwan, Caroline de Maigret, Sophie Mas „ Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek“.  Mladé ženy opisujú svoj životný štýl parížskych „šik“ žien s takým nadšením, nadhľadom, aroganciou a drzosťou, že som zatúžila  popíjať vínko večer s priateľmi z pohárov rôznych tvarov, avšak výhradne z číreho skla, vlastniť dokonalú vintage kabelku, ktorá sa dedí celé generácie a pozerať na sivastý Paríž s melancholickým oparom na lavičke v parku, dať len tak pusu čašníkovi z kaviarne cestou do práce. Nalejme si čistého vína. Našli by sa štyri Slovenky, aby s podobným zápalom opísali životný štýl slovenských žien? Žien, ktoré sa páčia, pôsobia sexi a nezávisle a tento svoj pocit chcú rozhodne exportovať.

S radosťou sme zvonku importovali nohavice miesto záster, koňak miesto slivovice a bubikopf miesto vrkoča. Tým sme sa stali pre našich mužov ešte o kúsok menej dostupné, ale elegantnejšie a praktickejšie.

Čítala som túto knihu, tento celosvetovo prekladaný a žiadaný artikel s úprimnou závisťou, že tieto ženy žijú v kultúre, ktorá je tak neuveriteľne hrdá, sebavedomá, arogantná a namyslená, že je presvedčená o tom, že okolo životného štýlu Parížaniek rotuje zvyšok sveta.

Pointou je, že mi autorky vsugerovali, že ich look, ich životný štýl, ich kultúru dosiahneme aj my Slovenky v paneláku v Krupine, len musíme chcieť a riadiť sa ich pokynmi. Mať doma tie správne príbory, jedny dokonalé jeansy  a tričko a Coco Chanell kabelku z blšáku. Odložila som knihu a položila som si položila otázku: Čo mám urobiť, aby som bola nie Parížankou, ale Slovenkou? Tou pravou! Napísala som Slovenkám na Facebooku. Kamarátkam, mamám, kolegyniam v reálnom i virtuálnom živote. Ako sa staneme tými pravými Slovenkami? Nastalo hlboké premýšľanie. Po dlhej chvíli prišiel jeden nesmelý nápad a nakoniec sme sa zastavili, ako vždy pri kroji a krosnách. Vo všeobecnosti však z môjho mini prieskumu, ktorý nepozostával z nijako sofistikovanej metodológie, vyplynulo, že je pre nás veľmi ťažké identifikovať špecifické znaky nášho životného štýlu, s ktorými by sa všetky vedeli stotožniť, ako tie Parížanky. Zhodli sme sa , že sme:

… pracovité. Slovenky sú pekné, ale prehnane kritické. Myslím, že sme starostlivé a rodina má u nás jednu z najvyšších priorít. Páčia sa nám kvetované čelenky, aj keď ich nenosíme bežne, určite mnohé z nás majú aspoň jednu doma. Slovensky majú podľa mňa cit pre módu a vkus a niektoré aj nie, ale vo všeobecnosti hej. Rady sa „fintíme“. Krásne ľudové piesne a kroje. Naši speváci a kapely, hlavne súčasní sú skvelí. Ale na zábavách, svadbách a podobne bude znieť asi už navždy Elán a hity Repete. Veľa kamarátok sa vo voľnom čase venuje ručným prácam. Podľa mňa sme cieľavedomé, pokojne aj odcestujeme za prácou, aj kvôli sebe, ale aj kvôli rodine. Máme pekný jazyk s peknou melódiou aj peknú hudbu a tance. V súčasnosti vznikli zaujímavé vizuály využívajúce tradičnú výšivku, tak asi to. Podľa mňa sa chceme vzdelávať, čítame viac, ako muži a vieme sa vynájsť, aj keď máme málo zdrojov. Myslím, že máme rady tanec aj šport, povzbudzujeme našich športovcov. Nielen Slovenky, ale Slováci všeobecne veľa riešia politiku. Sme pekné, ale doprajeme hlavne svojim. Aj v súčasnosti sú tradície, ktoré sa nám páčia aj rodine, jednou z nich je napríklad svadba.

Uvedených pár viet nie je profilom Slovenky. Veľmi z nich cítiť vzťah k rodine. Moje ďalšie otázky sú teda naformulované konkrétnejšie:

Stotožňujete sa s tvrdeniami:

Slovenky sú vychované ako klasické ženy. Vedia variť, upratovať a starať sa o deti.

…  Asi áno. Dosť zaškatuľkované. Doplnila by som, že popri tom máloktorá zostáva doma, zväčša toto všetko robíme popri práci. Určite. Áno. Aj keď to asi nie je tak strikné, ako v minulosti, tak stále si myslím, že toto všetko si z domu odnášame. Neviem, či toto má byť súčasná Slovenka. Čo ja viem, keď to takto povieme, ale asi áno. Aj muži by to mali vedieť. Myslím, že hej, možno, …

Slovenky sa pre svojich mužov často menia na matky, čím predlžujú mužovo detstvo.

… to súvisí s tou starostlivosťou. Hej, často sa to stáva. To je aj tak trochu problém. Myslím, že sa skutočne samé vtiahneme do tejto pozície. Neviem, ešte som toto nezažila, ale mama presne toto robila. …

Slovenky nemajú rady iné Slovenky, podceňujú ich.

… neviem, či je to podceňovanie, ale naozaj som nevolila ženu. Snažím sa myslieť opačne, ale áno závisť u Slovákov vo všeobecnosti je. Hej, som v zahraničí a mám pocit, že toto viem potvrdiť. Určite sme veľmi kritické, to som hovorila na začiatku.  …

Čo pre nás znamená, fakt, že naši muži sú presvedčení, že Slovenky sú najkrajšie na svete?

… lichotí to. Určite to zdvihne sebavedomie. Kombinácia pocitu, že sme pekné spojí s našou cieľavedomosťou a pracovitosťou, nám dáva silu. Som rada, že si to myslia, aj oni sú na to určite hrdí. …

 

 

Odpoveď na otázku (Ako sa stať Slovenkou) určite takto jednoducho nezískam. Musím pritom myslieť na množstvo ďalších faktorov a otázok. Okrem našich koreňov, demografického, geografického, ekonomického profilu Slovenska a jeho regiónov tiež na to, ako trávime voľný čas, ako sa správame našom milostnom živote, ako sa prezentujeme vo formálnom prostredí, v akých oblastiach najčastejšie pracujeme, aké máme očakávania, čo považujeme za prežitok a čo je naopak in…

A možno len stačia štyri Slovenky, ktoré správne uchopia a preslávia aj náš životný štýl.

Jana Javorská

Anketa, čo by ľudia pridali do volebných programov z oblasti kultúry, medzi profesionálmi

Moja odpoveď môže byť pomerne insitná, keďže sa necítim byť zatiaľ úplne doma v legislatívnych otázkach kultúrnych politík.  Ale každopádne si myslím, že by tam malo byť jasné, ČO kultúra znamená pre štát, že je jeho podstatou a tým pádom PREČO ju treba podporiť. No a samozrejme AKO. Jednou z kľúčových oblastí je určite podpora štátom nezriaďovaných inštitúcií transparentnými metódami financovania, zvýšenie finančného objemu do tejto oblasti, decentralizácia moci v pozícii toho, kto financie rozdeľuje (naopak – výber prostredníctvom odborníkov, nie politicky viazaných inštitúcii) a zároveň podpora nielen projektových zámerov, ale mechanizmus podpory samotných inštitúcii a ich prevádzky.

A áno  – program politických strán v oblasti kultúry je zúfalý. Je tam vidieť absolútne nepochopenie úlohy kultúry v živote jednotlivca, ale i národa.

Dana Kleinert, Slovak Arts Council

Téma kultúry ako širšieho konceptu, podľa latinského koreňa slova, ktoré pôvodne znamenalo kultivovať, obrábať pôdu, by mala byť prítomná v programovom vyhlásení akejkoľvek vlády automaticky. Dotýka sa totiž všetkých relevantných oblastí života: spoločenskej stability, kvality života, udržateľného rozvoja, znalostnej spoločnosti a – ako povedal klasik – je tým, čo nás definuje a odlišuje od zvierat.

 

Zuzana Duchová, Kultúrny kontaktný bod

V prvom rade by sa mala zmeniť kultúra správania sa, kultúra komunikácie. Mali by sme začať chápať, že kultúra nie je len umenie. Hoci aj ono výrazne a významne kultivuje medziľudské vzťahy, kultivuje spoločnosť. Rodina, škola, tam sú základy toho, čo neskôr môže literatúra, hudba, tanec, výtvarná tvorba, filmové, divadelné a tiež športové umenie zušľachťovať a robiť človeka lepším, kreatívnejším. Pre seba aj pre spoločnosť hodnotnejším. A spoločnosť takto pripravených, inteligentných a kultivovaných ľudí je silná po každej stránke. Je produktívnejšia. Zdravo a oprávnene sebavedomá. Preto by mali byť po voľbách navýšené aj investície do kultúry. Profesionálnej aj amatérskej, regionálnej. Aspoň na úroveň z roku 1993. Asi až potom pochopíme slogan „NA KULTÚRU SA NEDOPLÁCA! DOPLÁCA SA NA NEKULTÚRNOSŤ“

 Ján Greššo, divadelník

Kde sa poberieme hľadať dramaturgiu slovenskej kultúrnej diplomacie?

Nové technológie a otvorenosť ekonomík a svetových trhov umožnili nebývalú globalizáciu súčasnej spoločnosti. Všetci sme prepojení v sieťach, produktoch, módach. Tento neobmedzený kontakt štátov, inštitúcií, ľudí vytvára dynamickú a chaotickú komunikačnú sieť, až je niekedy ťažké odlíšiť jednotlivých účastníkov. Vhodným nástrojom a výraznou pomocou na to, aby sme sa vymotali z tohto dorozumievacieho štebotu, je kultúra, ktorá je stále nositeľom odlišných základných znakov národov a štátov. Kultúra a jej znaky, ktoré nás vo výsledku robia výnimočnými. Kultúrna diplomacia, o ktorej sa veľa hovorí, ale málokto sa ňou zaoberá, je potom tým elementom, ktorý buduje nálepku, dobré meno, imidž, goodwill, nation branding jednotlivých štátov (nazvite si to podľa vášho vkusu), a stáva sa neprehliadnuteľným reprezentantom, využívajúc národné kultúrne a umelecké prostriedky. Stačí pár mien, pár miest, titulov kníh a hneď vieme, kto sa nimi pýši a na trhu civilizačných hodnôt sa presadzuje ako dominantný. Kultúra sa teda zaradila aj oficiálne medzi také „zbrane“ v boji o miesto na slnku, ako je hrubý národný produkt, ťažba ropy alebo vlastníctvo atómovej bomby.
Kultúra v našom romantickom ponímaní nesie so sebou množstvo pozitívnych externalít a asociácií, že jej využitie ako nástroja diplomacie sa zdá byť politicky neutrálne a bezpečné. Veď kultúra je zo svojej podstaty čistá, bez postranných úmyslov, búra zažité predstavy, staré bariéry, neustále kladie nové otázky, len jednoznačné odpovede sa od nej nedajú očakávať. Kriticky reflektuje minulosť i súčasnosť a tak vytvára priestor pre dialóg medzi ľuďmi. Práve táto vlastnosť kultúry je neoceniteľná na poli budovania nových, ale i existujúcich medzinárodných vzťahov. Nemali by sme ale zabudnúť, že je zároveň aj nositeľom pocitu výnimočnosti a imperiálnej pýchy. Zmes uvedených vlastností vytvára dokonalý ľudský koktejl, umožňujúci v neformálnom časopriestore budovať a ovplyvňovať nové i existujúce vzťahy. Ako bonus môžeme uviesť, že časť kultúrnej produkcie dokonca nepozná jazykové bariéry, čo ju predurčuje byť skvelým nástrojom diplomacie všetkých smerov.
“V súčasnosti má každý štát nejakým spôsobom definovanú svoju zahraničnú kultúrnu politiku, ktorá prebieha v dvoch rovinách: v rovine tradičnej diplomacie a v rovine kultúrnej diplomacie. Do tradičnej diplomacie môžeme zaradiť tie aktivity, ktoré majú súvis s kultúrou určitej krajiny, ale sú zamerané len na úzku skupinu politických predstaviteľov. Ide teda napríklad o dojednávanie medzištátnych dohôd o kultúrnej spolupráci. Naproti tomu kultúrna diplomacia predstavuje činnosti, ktoré sú zamerané na širšiu verejnosť. Jej cieľom je podpora domácej kultúry v zahraničí a jej predstavenie cudziemu publiku prostredníctvom podpory kultúrnych akcií, výmenných pobytov, jazykovej výuky, spolupráce univerzít či zahraničného televízneho a rozhlasového vysielania.”(TOMALOVÁ, Eliška. Kulturní diplomacie: Francouzská zkušenost)
Na napĺňanie cieľov zahraničnej kultúrnej politiky štátu využíva kultúrna diplomacia množstvo nástrojov. Nemci financujú svoje Goetheho inštitúty, Francúzi svoje francúzske inštitúty, ktoré podporujú výmeny umelcov a osobností kultúrneho života. Briti financujú svoje vzdelávacie zariadenia British Council a Poliaci majú svoje televízne a rozhlasové vysielanie Polonia. Nie náhodou jednou z prvých mimovládnych aktivít na Slovensku bolo založenie agentúry SAIA, ktorá tiež patri medzi časti kultúrnej diplomacie. Náš filmový a divadelný ústav obosiela programovo medzinárodné festivaly a literárne centrum a fond podporujú preklady našej literatúry do cudzích jazykov. Aj podpora krajanských spolkov patrí do kultúrnej diplomacie.
Kultúra národa a štátu je totiž vzácny druh kapitálu. Spolu s ekonomickým, politickým či sociálnym kapitálom sa aj kultúrny kapitál stal už dávno spôsobom presadzovania záujmov vo vzťahu k ostatným aktérom a tiež prostriedkom vymedzovania si pozície v medzinárodnom systéme. Rozvojom kultúrnych interakcií sledujú jednotlivé štáty rôzne ciele, akými sú napr. podpora príležitostí na spoluprácu alebo nadviazanie strategických partnerstiev, presadzovanie investičných zámerov či zisk podpory pre záležitosti prejednávané na pôde medzinárodných organizácií, alebo potvrdenie dominantnej pozície v niektorých oblastiach. Preto sú významné štátne návštevy zabalené do kultúrnej produkcie. Kultúrna diplomacia je súčasťou veľkého komplexu nástrojov a opatrení, ktorými sa štáty usilujú podporiť svoju pozíciu, silu a úlohu, ktorú zohrávajú v porovnaní s inými krajinami. Kultúrou môžete zvíťaziť, pretože vzájomné interakcie, založené na kultúrnych základoch, môžu prispievať aj k eliminácii napätia a riešeniu konfliktných otázok medzi štátmi.
Medzinárodné kultúrne vzťahy môžu nadobúdať podobu priamych interakcií, ako napríklad stretnutia slovenských a poľských Oravcov, ale do priameho kontaktu s cudzou kultúrou sa obyvatelia dostávajú napríklad aj pri návšteve Pohody, kde vystupujú zahraničné skupiny. Dokonca aj pri premietaní zahraničného filmu sa dostávame do kontaktu so zvykmi a spôsobmi myslenia iných kultúr.

Za základné determinanty podoby štátnej kultúrnej diplomacie možno považovať postoj daného štátu k domácej kultúre, kvalitu politického systému, vývoj udalostí na medzinárodnej scéne a geografické priority štátu.

Postoj k našej vlastnej kultúre sa dá kvalifikovať dvomi ukazovateľmi. Prvý používame pri slávnostiach, keď sa za zvukov cimbalu chytáme za srdcia a s úľubou sa pozeráme na víriace sukne folklórnych súborov a v týchto chvíľach sme ochotní vyroniť aj slzu pri spomienke na našu tak dlho utláčanú kultúru. Druhý môžeme charakterizovať výškou rozpočtu Ministerstva kultúry SR a financií, ktoré vydávajú samosprávy a domácnosti na kultúrne podujatia a knihy. Tieto sumy sú v príkrom rozpore zo vznešenými pocitmi pri hraní hymny a odkazujú kultúrne potreby občanov na posledné priečky prieskumov verejnej mienky. Nižšie už ani nemôžu byť. Ak by sme teda mali hodnotiť možnosti slovenskej kultúrnej diplomacie podľa kritéria domácej podpory, môžeme byť radi, že vôbec nejakú snahu presadzovať našu kultúru v zahraničí máme.

Slovenské Ministerstvo zahraničných vecí pojem kultúrna diplomacia pozná, používa a na svojom webe pravidelne uverejňuje aktuálne informácie o kultúrnych podujatiach slovenských kultúrnych inštitútov, ktoré riadi a ktoré sa pod hlavičkou Slovenská kultúrna diplomacia uskutočnili. Napríklad v mesiacoch február – marec 2016 to boli:
Moderná slovenská architektúra v nemeckom Wismare
Tradície Veľkej noci ožili v Slovenskom inštitúte v Moskve
Činohra Slovenského národného divadla zaujala tureckých divákov
Oslavy Medzinárodného dňa Frankofónie na pôde UNESCO
Prednáška M. Borského v New Yorku “Novoobjavené dedičstvo: Slovensko 2016″
Výstava „Kniha – most medzi slovom a obrazom“ v Slovenskom inštitúte vo Varšave
Maliarka s hviezdou v oku – výstava diel Viery Kraicovej v Berlíne
Já, Olga Hepnarová a Berlinale 2016
Každý kultúrny inštitút (máme ich šesť a reprezentujú geografické priority Slovenskej republiky) sa snaží prezentovať čo najviac za tie malé prostriedky, ktoré má k dispozícii. Okrem jedného či dvoch projektov za rok, ktoré im pošlú z ústredia, sa musí riaditeľ starať o program sám. Za týmto spôsobom riadenia ministerstva je dobrá myšlienka, ktorá sa zakladá na predstave, že pracovníci inštitútov vedia najlepšie, čo v danej krajine „letí“ a čo pritiahne divákov.
Ministerstvo kultúry SR určite nejaké kultúrne aktivity v období február – marec 2016 v zahraničí podporilo, no neoboznamuje nás s tým na svojej webovej stránke. Môžeme si klásť otázku – prečo? Či preto, že na Slovensku prevláda tak preferovaný rezortizmus, napriek podpísanej dohode medzi MZVaEZ SR a MK SR, alebo je za tým niečo iné? Z malého výpočtu podujatí a nedostatku informácií z MK SR aj bez hlbšej analýzy vyplýva, že danej sérii podujatí niečo chýba. Niečo, čo by programy zjednotilo, dalo im spoločnú myšlienku. Chýba im – dramaturgia. Nájdeme tu zo všetkého trochu, od masovej vrahyne v Prahe až po šibačku v Moskve. Aj keď sme si na Slovensku zvykli, že ani mnoho domácich projektov z dielne MK SR nemá jednotiacu dramaturgiu, či aspoň spoločný koncept (napríklad aj dva nové fondy na podporu audiovízie a umenia sú závislé len od súkromných preferencií prakticky anonymných členov hodnotiacich komisií), zabúdame, že v zahraničí práve táto základná chyba nedovoľuje využiť synergiu jednotlivých podujatí, aj keď sú samé o sebe hodnotné. Zasvietia, ale keďže nemajú pokračovanie ani v zemi pôvodnej prezentácie, ani v susednom inštitúte, zhasnú a zostane po nich iba pomaly vyhasínajúca dráha meteoru. A tak si dobrovoľne znižujeme viditeľnosť našej kultúrnej produkcie vo svete a tým znižujeme váhu našej vlasti v medzinárodnej komunikácii. A dramaturgovia nie a nie sa objaviť. A to by mala byť hlavná úloha ministerstva kultúry. Určovať priority a trendy našej kultúrnej politiky a tým aj kultúrnej diplomacie. Nič to nestojí, je to vlastne jednoduchý krok, stačí nájsť človeka, dramaturga, ktorý by si to uložil ako svoju misiu, pokiaľ sa na to necíti byť kompetentný ani Marek Maďarič, hoci má na to vzdelanie. Pokusov nájsť takýchto misionárov alebo pritiahnuť ich k spolupráci bolo dosť, ale aj tie najlepšie plány zapadli časom prachom a všetci sme sa vrátili k starým zaužívaným postupom. Prečo? Veď logický dôvod na to nie je, iba ak by išlo o lenivosť, alebo rodinkárstvo, či nekompetentnosť… Dúfajme, že je to to prvé, lebo to sa dá zmeniť.
Nedávne parlamentné voľby nám jasne ukázali, aké miesto má kultúra Slovenska v programoch politických strán, teda, akú pozíciu má v politickom systéme dneška. Hodnotenie môže byť veľmi výstižné a krátke – skoro žiadnu. A nie je to len chyba politických subjektov a ich predstaviteľov, ako by sa mnohí mohli domnievať. Tvorcovia programov totiž veľmi dobre vedia, že snaha o všeobecnú dostupnosť kultúry, kvalitu jej produkcie aj v tých najvzdialenejších regiónoch od centra, dôkladná pasportizácia kultúrnych inštitúcií, sľub vybudovania kvalitnej knižnice, neprinesie ani jeden hlas navyše. Voličov to zaujíma ako lanský sneh. Kultúra sa nedá ani jesť, ani sa ňou nedajú zaplatiť lieky a plyn. A pritom dobré kultúrne inštitúcie ponúkajú nielen zaujímavé zamestnanie (oblasť kultúry je pozoruhodným zamestnávateľom na Slovensku, okolo 4 %), ale aj zvyšovanie kvality života v regiónoch, možnosť využitia kultúrnej turistiky a automatické dvíhanie úrovne školstva a trávenia voľného času. Ale na to, čo už desaťročia využívajú niektoré a nielen vyspelé štáty, sme ešte neprišli. Ani politici, ani voliči. Zatiaľ sme len pri budovaní cestnej infraštruktúry. Kultúrna sa v plánoch VÚCiek a starostov objavuje len váhavo.
Inšpiráciu pri koncipovaní modernej kultúrnej diplomacie by sme mohli nájsť aj u našich susedov. Napríklad: Česi už roky spolupracujú s operami a opernými festivalmi po celom svete s jedným projektom – podporiť dvoch doteraz nie veľmi hraných českých skladateľov – Janáčka a Martinů. Na prestížnom salzburgskom festivale uvádzajú každý rok v špičkovej réžii a obsadení niektorú z Janáčkových opier. Synergia sa dostavuje. Popri samozrejmom Dvořákovi sa pozornosti dostáva aj súčasným hudobným skladateľom, napríklad Miroslavovi Srnkovi v Bavorskej štátnej opere. Popri svetovo známych literátoch Kunderovi, Havlovi sa derú do medzinárodného povedomia aj skladatelia.
Príklad z Poľska je podobný. Mickiewiczov inštitút, ktorého úlohou je propagácia poľskej kultúry v zahraničí, dôsledne pripravil rok Chopina a dnes už nikto nepochybuje, že hoci Chopin bol v Poľsku len do svojich 17. rokov a jeho otec bol Francúz, je poľským skladateľom par excelence. Nielen kvôli mazurkám, ale aj masívnej propagácii. Francúzi nemali šancu.
Obidvaja naši susedia si vybrali hudbu ako univerzálne umenie, ktoré nepotrebuje preklady. Ale dnes už môžeme hodnotiť aj Rok Kantora, svetoznámeho divadelného režiséra, ktorý bol rovnako starostlivo pripravený. Ako vyzeráme my v tomto porovnaní s našim Rokom Štúra, s jednou jedinou medzinárodnou konferenciou v Berlíne, o ktorej sa z nášho ministerstva a z našich médií nedozvieme nič? Obvyklé výhovorky na financie a nedostatok angažmá nášho ministra v zahraničí sú síce pravdivé, ale ošúchané.
Slovensko vstupom do Európskej únie získalo jedinečnú možnosť nielen rozhodovať o jej osude, ale aj využiť fakt, že sme prvýkrát v modernej histórii rovnocennou európskou kultúrou. Aby tento fakt prenikol do povedomia všetkých, museli by sme sa zbaviť našich tradičných bolestí – pocitu ohrozenia, pocitu obete, väčšiny našich komplexov a tráum. Nie sme jediní, ktorí sa s tým musia vysporiadať, a príkladom toho, že sa to dá, je mnoho. Len už konečne začnime. Napríklad aj tým dramaturgom.

Jana Javorská, Magda Vášáryová

Načo nám je interkultúrny dialóg?

Je interkultúrny dialóg to, keď sa v lietadle stretnú predstavitelia viacerých národností a budú sa rozprávať? Alebo je to niečo iné? Dialóg je z hľadiska ľudských práv najvyššou formou vzájomnej komunikácie. V interkultúrnom dialógu ide o to, aby sme si osvojili rôzne vyjednávacie a komunikačné štýly. Interkultúrny dialóg je disciplína a zložitý proces, ktorý si vyžaduje prax a vzdelanie.
Komunikácia je závislá od reality, v ktorej sa uskutočňuje, ale tiež od pravidiel, ktoré vytvárajú a interpretujú sociálno – kultúrne produkty. Ak sa pozeráme na kultúru ako na produkt ľudskej komunikácie a správania, do popredia by sa mali dostať hodnoty a normy kultúrnej reality. No u nás sa v súčasnosti z popretia hodnôt stala racionalizácia. Akosi sa vymykáme z overených teórií? Alebo aj nie – lebo v hierarchii hodnôt sa racionalita považuje za zrelšiu ako emocionalita.
Na komunikačnom základe sa budujú a utvárajú pravidlá vlastného správania a ich finálnym produktom je kultúra. A čo individuálna a skupinová komunikačná kompetencia? Psychológia ľudskej komunikácie rozoznáva aj rôzne patológie a paradoxy, ktoré prináša éra masovej komunikácie. Komunikačné prostredie kultúry sa môže prejavovať ako kooperujúce – ale tiež aj ako súperiace – čo je typické práve pre naše kultúrne prostredie. Kultúrne rozdiely sa prejavujú v rôznych oblastiach ľudskej interakcie. Ich neznalosť a nerešpektovanie môže mať negatívny vplyv najmä na vzťahy v kultúrne zmiešanom prostredí. A práve dialóg by mal viesť k zvýšeniu harmonických vzťahov medzi ľuďmi. Dialóg nemôže byť všeobecný ani polarizujúci. Každá z komunikujúcich strán si musí byť vedomá svojich hodnôt, ale len spoločná debata prispieva ku spoločnému sebapoznaniu.
Rozvoj interkultúrnej kompetencie je rozvíjanie flexibility, adaptability a tolerancie k iným jazykom a kultúram. Deje sa to v našom kultúrnom prostredí? A čo sa vlastne teraz deje naprieč Slovenskom? Je to kultúrnosť – alebo niektorými nazývaná stratená perspektíva? Je kultúrny taký politik, ktorý nedodrží slovo dané voličovi? Je to šok – alebo typická slovenská vlastnosť? Všetko iné je vraj horšie… Ako to vníma človek z iného kultúrneho prostredia – aký stereotyp si vytvorí o Slovákoch? A bude ho aj rozširovať ďalej? Nám to však neprekáža – veď máme povesť pohostinných ľudí – a tá predsa pretrváva.
Prioritou je dosiahnuť, aby človek pochádzajúci z iného kultúrneho prostredia nebol v komunikačnom procese nepochopený. Je preto veľmi dôležité zvyšovať u občanov prah medzikultúrnej citlivosti, k čomu nám napomáha interkultúrny dialóg. Zdôrazňujem, že interkultúrny dialóg je výzva pre každú kultúru, lebo môže priniesť jej obohatenie. Opak je „schudobnenie“. Podpora záujmu o iné kultúry je cestou k rozširovaniu kultúrne špecifických poznatkov a predpokladom pre úspešný vstup občanov do medzikultúrnych interakcií. Nie je možné zvyšovať medzikultúrnu gramotnosť bez tohto fenoménu. Alebo žeby áno?
Niekto si môže myslieť, že cez ostnatý plot nie je možný interkultúrny dialóg. Je – veď cez drôt sa počujeme a dokonca sa aj vidíme a tí, čo dávajú výpoveď ľudskej solidarite vlastne tiež interkultúrne komunikujú. Aj to je komunikácia, aj to je interkultúrny dialóg?

Viktória Dolinská

Veľ-trh ako trh-ák?

Knižný veľtrh vo Frankfurte by mal byť pre expanziu slovenskej literatúry do sveta kľúčový, štartovací, najbližší.
Literárne informačné centrum (LIC) vyslalo slovenskú delegáciu do Frankfurtu aj v roku 2015. Má na to predsa samostatné oddelenie, literárnu cestovnú kanceláriu. IKP si aj pre o tom prečítal správu na webe LIC. Dozvedeli sme sa, prekvapujúco, že “celkove možno našu účasť hodnotiť ako úspešnú; boli rozpracované mnohé projekty, ktorých realizácia sa očakáva v blízkej budúcnosti.” Ako cez kopirák, každý rok. Ako keby to bola v roku 2015 zase len povinná jazda s neosvedčeným modelom nudného stánku. Zábavne vyznieva snaha, aby mala táto výstava nudy o rok ešte väčšiu rozlohu. A pritom slovenská spisovateľská obec mala v roku 2015 veľké šťastie, že mohla vyslať Pavla Rankova, ktorý sa stal v roku 2015 spisovateľskou hviezdou v Poľsku. Za to ide veľká vďaka poľským Książkowym klimatom. Preklady Rankova síce umožnili slovenské peniaze z LIC, ale itinerár ciest Rankova po poľských mestách by si mala naša literárna cestovná kancelária vyvesiť na nástenku. Aby vedeli, ako sa to robí. Ešte pár rokov takto, priatelia, a vysnenú nobelovku máme istú.

MILAN ÓÓÓ

Rok 2015, EXPO, tento raz v talianskom Milane. Slovenskóóó!
Hlavnou témou EXPO bolo slovo energia. Jej získavanie, ochrana, skladovanie, voda, vietor, oheň. Tak poňali svoje výstavné stánky ostatné krajiny. V našej expozícii sa svet mohol dozvedieť, čo si my doma predstavujeme pod energiou. IKP bol a zostal v úžase.
Naša energia sú, samozrejme, Slovenky. ŽENY. Víriace sukne, obnažené stehná, dupák. Okrem vášnivého tanca v krojoch, ktorý, dúfajme, prebudil aspoň energiu u mužských návštevníkoch našej expozície, ešte nahota, presnejšie ženská. Holé ženy po stenách, 3D figuríny žien, bez kroja. Za plentou, zrejme v sklade, asi umenie. Dokonca interaktívne, aby ľudia konečne prejavili slobodne svoju energiu. Holé sochy, po ktorých návštevníci mohli písať odkazy a tým sa energicky a tvorivo prejaviť. Mimoriadne nás zaujala noticka k týmto sochám. Napríklad: “autor síce tvoril v socializme, ale presadil sa aj na Západe”. Zrejme išlo o zvláštny druh energie, ktorá sa predrala aj cez Železnú oponu na druhú stranu. Inak si to nedokážeme vysvetliť. Ale návštevníci očividne pochopili, o čo autorom išlo, a jeden z nich zanechal na soche jasný odkaz: WTF.

Slovákom je dobre známa snaživá agentúra, ktorá tento pavilón za takmer 2,8 milióna eur navrhla, zrealizovala a prevádzkovala spolu s tonami bryndzových halušiek.Ako inak. Kroje, halušky a valašky – typická slovenská energia. Ministerstvo kultúry SR ešte prihodilo 75 tisíc eur. Lúčnici a filharmonikom vie zrejme dať peniaze na ich účasť na EXPO jedine cez súkromnú agentúru.

Martin Katuščák