Slovníček IKP

[džórdž šoroš] – známy iluminát, vietor, ktorý hýbe každým lístkom na zemeguli. Tým pádom to nemôže byť človek, tobôž nie celebrita. Ale jeho peniaze by bodli.

Postkomunistická demencia – nakazlivá nemoc, ktorá postihuje ľudí v strednej Európe a zatiaľ na ňu nie je účinný protiliek. Šíri sa vzduchom a písmom a napáda každého človeka, v ktorého blízkosti sa vyskytujú národniari.

Connectivity – keďže Sieť, teda Net prestala byť módnym slovom, navrhujeme jej nahradenie slovom pripojenie. Aj tak celá Maslowova pyramída stojí na wi fi.

Multitasking – ďalšia zahraničím riadená snaha preniesť túto výlučne ženskú schopnosť aj na mužov alebo aspoň na počítače, proti ktorej mačovia všetkých krajín musia konečne zorganizovať povstanie.

Cooltura – fenomén, kde namiesto štátom riadenej cenzúry z čias komunizmu nastupuje cenzúra ako odmietanie autorizácie svojich vlastných slov.

Katarzia – s malým k je cestou očistcom, s veľkým K znamená “snahu pochopiť svet a zároveň neprísť o ilúzie a údiv”, čo je možné dodržať len amatérom.

IKP helpdesk

Milí čitatelia Kultúrneho kyslíka,
Máme pre vás novinku, ktorá niektorých z vás poteší, zopár neovplyvní a niektorých zarmúti. Živnostníci, ktorých je v kultúre a umení viac než dosť, by si mali podľa novely zákona ( tu musíte dať jeho číslo, aby si to prípadne mohli nájsť a prečítať celé), ktorým sa zvyšuje limit na paušálne výdavky pre živnostníkov, prilepšiť pri podávaní daňového priznania. Po novom si budú môcť všetci živnostníci uplatniť nie 40, ale 60%, a s horným limitom nie maximálne 5040 eur, ale 20.000 eur ročne. Všeobecne panuje presvedčenie, že je to krok správnym smerom. Vďaka tomuto limitu nemusíte v krabici od topánok sušiť bločky – celoročné náklady – a viesť si evidenciu. Vaša daň by mala byť po užití vyššej odpočítateľnej položky nižšia, teda štátu by malo byť odkrojené menej z koláča vášho zisku.
Tí, ktorí zarábate približne 1000 a viac eur v „hrubom“ mesačne si môžu ročne prilepšiť o 200 a viac eur. Najvýraznejšie si prilepšia živnostníci s hrubým príjmom okolo 2000 eur, tí ročne ušetria aj cez tisíc eur. Nepríjemné je, že na živnostníkov s najnižším príjmom – do 865€ sa pri tejto novele nemyslelo. Pritom ide o najohrozenejšiu a najväčšiu skupinu živnostníkov. A priznajme si, keďže priemerný príjem v kultúre v národnom hospodárstve sa posledné roky nevie „vyškriabať“ nad 650€, týka sa to určite mnohých umelcov a umeleckých a kultúrnych pracovníkov. Výška zaplatenej dane sa im tento rok nezmení (nie vďaka zvýšeným paušálnym výdavkom ale pretože im celý základ dane aj tak zhltne nezdaniteľná časť základu dane), ale vzhľadom na zvýšenie minimálnych odvodov do sociálnej poisťovne (z terajších 142,20 eur na 146,35 eur) a do zdravotnej poisťovne (zo 60,06 na 61,81 eur) si priplatia ročne 70€.
Autori a umelci, vy strádať nemusíte, naučte sa správne kombinovať aktívne a pasívne príjmy a správnou kombináciou môžete ušetriť stovky eur. O tejto téme sme písali už v poradni IKP vo vydaní 1/2016. Zjednodušene povedané, aktívne príjmy sa vzťahujú na vytvorenie diela a umeleckého výkonu a platia sa z nich dane z príjmu a odvody. Pasívne príjmy – platba za použitie diela (licenciu) – sa zdaňujú zrážkovou daňou, nemôžeme si na nich uplatniť nezdaniteľné časti, ale sociálne odvody sa na ich základe neplatia. V spomínanom článku sme uverejnili porovnanie zaplatenej dane a odvodov v daňovom priznaní so zrážkovou daňou. Tentoraz sme graf obohatili o nové údaje pre rok 2017 a výsledok si môžete pozrieť v priloženom grafe. V skratke môžeme zhodnotiť, že Vaše rozhodnutie pre použitie aktívnych alebo pasívnych príjmov sa novými zmenami príliš nemení a závery z nášho pôvodného článku stále platia. Zrážková daň sa oplatí len pri „hrubom“ ročnom príjme medzi 5700 – 11000 eur.
Želáme úspešnú kombinatoriku.

Tím IKP

porovnanie_zrazkovej_dane_a_dp

Jednou vetou

V lete sme oslávili 100-rokov úmrtia Baťka Vajanského a zajasali sme nad citátom
Každé remeslo má zlaté dno, len slovenský spisovateľ má hovno”, ako uviedol slovenský spisovateľ Ján Lenčo.

Ešte sme nenavštívili reštaurovanú Synagógu v Lučenci a tak sme na vlastné oči nevideli 70 000 kamienkov – inštaláciu Petra Kalmusa, pre nás kultúrny počin roka!

Svetlá to Alžbeta Habsburská povedala svojmu synovi:
Ak pohŕdaš talentom umelcov, zamysli sa, čo zostane po tvojej smrti.

Kultúrnu kontrarevolúciu vyhlásil maďarský premiér Viktor Orbán začiatkom septembra v poľskej Krynici počas takzvaného východného Davosu, ale nerozumeli sme, čo tým myslel. Ale pre istotu sme si pripravili Maovu uniformu a červenú knižočku.

3300 účastníkov mal kongres kultúry 2016, ktorý sa v októbri konal vo Waršave a mal predstavovať “Wojnu domowu na slowa”, pokiaľ ho nezatienili “Kobiety w czarnym” v počte niekoľko sto tisíc na námestiach poľských miest.

Monitoring IKP

Bez Antigony by sme boli iní

Stretnutie Claudiom Magrisom v Krakove
“Musíme poznať aj Stalina” – povedal významný taliansky spisovateľ Magris v rozkošnej a bohatej diskusii v Medzinárodnom kultúrnom centre v Krakove, keď uvažoval o význame pestovania kultúrnej pamäti. Ak sa nepoučíme z literatúry, ako sa riešia konflikty a ako vyzerajú ich súvislosti, nebudeme vedieť nielen návody na riešenia, ale bez vedomia kánonov literatúry a kánonov postáv budeme len súčasťou nezmyselnej obsesie súčasnosťou – zdôraznil. Nebudeme chápať ani ďalší kontext – pocit globálnosti, ktorý je dôležitý. Strata pamäti je nielen strata súvislosti, ale aj strata tradície a schopnosti dialógu medzi generáciami. Až teraz začínajú vychádzať knihy o tom, čo sa dialo v 90. rokoch, pretože ľudstvo sa v zásade živí tým, čo sa už stalo. Nesmieme zabúdať a tomu musíme v dnešnom svete prispôsobiť aj vzdelávanie – dodal.

Storočnica

13. septembra 2016 oslávila storočnicu svojho narodenia Magda Husáková- Lokvencová. Vysoká škola múzických umení v Bratislave si jej pamiatku uctila exkurziou “putovaním po jej stopách” v Bratislave. Išlo “o spoznanie miest, ktoré sa vpečatili do jej života, a ktoré poznamenala svojou prítomnosťou.” (Právnická fakulta UK, divadlo Nová scéna, Slovenské národné múzeum, Divadelný ústav). S oboma priezviskami sa spája dobrodružný a fascinujúci životný príbeh ženy, ktorá milovala umenie. Mnohí ju poznajú predovšetkým ako manželku Gustava Husáka, s ktorým ju spájal romantický príbeh gymnaziálnej lásky. Popri štúdiu réžie na bratislavskom konzervatóriu, študovala právo a po doštudovaní sa zamestnala v Moskovskej banke. Tesne po druhej svetovej vojne získala miesto na Novej scéne najprv ako herečka a asistentka réžie, neskôr ako samostatná režisérka. Jej život bol silne poznačený manželovou politickou kariérou a jeho zatknutím, ktoré poznačilo jej umeleckú kariéru. Počas pobytu Gustava Husáka vo väzení v 50. rokoch ako pracovníčka Slovenského národného múzea vytvárala divadelnú zbierku, ktorou položila základy dnešného Divadelného ústavu. Neskôr sa jej podarilo vrátiť sa ku kariére režisérky. S Husákom sa rozviedla až po jeho návrate z väzenia, lebo odolala všetkým brutálnym tlakom, aby to urobila, hoci jej najväčšou oporou bol herec Ctibor Filčík. Husákovho úspechu ako československého prezidenta sa našťastie nedočkala. Zomrela predčasne v roku 1966. My v IKP skláňame hlavu pred touto prvou slovenskou režisérkou.

Múr nárekov – 1. pokračovanie

Už skončil aj filmový festival v Benátkach, ale my nariekame – zase sme neboli v Cannes! Zase žiaden slovenský film v hlavnej súťaži. A to sa po červenom koberci premávajú modelky, manželky amerických hercov a slovenské režisérky nikde. V IKP budeme sledovať, koľko rokov bude trvať, kým sa peniaze z Audiovizuálneho fondu zhodnotia na tom mäkučkom, čistom, červenom koberci. A tak sa do Cannes vybrala polovica Slovenského filmového ústavu – a samozrejme, FilmEurope. Tomu vďačíme za to, že v rekordne krátkom čase si každý slovenský divák môže vybrať, či pôjde na pozvaním do Cannes nepobozkaný slovenský film, alebo na film Kena Loacha Ja, Daniel Blake. A tak ako v literatúre platí, že bez Nobelovej ceny je národná literatúra len provinčná, tak bez Zlatej palmy z Cannes sú slovenské filmy zaujímavé len pre tých pár tisíc divákov na BE2CAN.

Múr nárekov – 2. pokračovanie

Experiment s knižnicou
Veľmi často v IKP nariekame nad skutočnosťou, že prioritou kultúrnej politiky dnešných čias nie sú knižnice a ich rozvoj. Kričíme, lamentujeme, ruky spíname, a nič. A pritom v roku 1979 začala stavba experimentálnej Okresnej knižnice v Čadci. Je pravda, že trvala skoro 4 roky. Ale už v roku 1987 skorodovala nosná konštrukcia. Zle jazyky tvrdia, že stavbári prijali združený socialistický záväzok, ktorý spôsobil, že neutesnili strechu. Ale konečne prišiel rok 1989. A v roku 2001 prestalo do knižnice zatekať. Dnes môžu veľkorysé priestory, elektronizáciu, návštevnosť závidieť mnohé aj štátom riadené knižnice. Keď dobre počítame, tak výstavba a sprevádzkovanie priemernej knižnice trvá na Slovensku zhruba štvrťstoročie. To znamená, že ak by sme dnes v Bratislave začali uvažovať o stavbe moderného kultúrneho “Auparku” s knižnicou, mediatékou, prípadne aj s bratislavským 700-ročným archívom, dožijeme sa ho niekedy v roku 2040, ak tu ešte budeme. Štvrťstoročie trvá na Slovensku presadenie a uskutočnenie normálnej myšlienky. A to vraj žijeme v dynamickej dobe…

Koho bieda

Konečne sme si po čase prečítali Slovenské národné noviny. Peter Štrelinger, slovenský spisovateľ, po vyjadrení hlboko zakorenenej nedôvery voči Georgovi Sorosovi, ktorého obvinil zo zosnovania všetkých farebných revolúcií vo svete, vylial si kýbeľ svojho srdca a zdôveril sa, prečo ho opustili manželky. Otvorene, priam bulvárne, priznáva, že sa im nevenoval. Prečo? Lebo celý život “ďobkal do klávesnice”, čím si “zničil chrbticu”, má “zvýšený krvný tlak, opuchnuté oči aj nohy” A cez to všetko nemá peniaze. A pritom sa o jeho problémy americká ambasáda nezaujíma.

Historici u Jurkoviča

V IKP sme pozorne sledovali, o čom hovorili naši historici v Skalici a ako ich diskusiu ovplyvnila jedinečná architektúra Dušana Jurkoviča. Mimoriadne pozitívne sme prijali slová historika Dušana Kováča, že nám chýba “kritické myslenie o sebe samých”. Účastníci konferencie sa venovali vede, vzdelávaniu, školstvu, i iste pálčivým problémom, ale podľa našich správ na kultúru nedošlo, hoci my si myslíme, že historiografia a výsledky bádania historikov sú neoddeliteľnou súčasťou kultúry nášho národa tak ako vzdelanie a veda. Preto voláme, preto kričíme – nezabúdajte na základ nášho civilizačného ukotvenia a kritického myslenia – kultúru a umenie. Tiež sú odsúdené byť menej pálčivým problémom spoločnosti, ako vy historici. Zatiaľ sme aspoň pripravili Kultúrny kyslík, číslo 10 o architektúre, ktorú my v IKP považujeme za neoddeliteľnú súčasť kultúry. (http://ikp.sk/kulturny-kyslik-32016/)

Nová expozícia rukopisu Pan Tadeusza vo Wroclavi

Adam Mickiewicz si najviac chránil tento rukopis, ktorý dokončil v roku 1834 v Paríži. Od jeho smrti v roku 1855 rukopis putoval z Paríža do Krakova, potom do Lwova, až kým neskončil v Ossolineum vo Wroclavi v novej, veľmi modernej expozícii. Na jednej strane nás potešila, na druhej sme si uvedomili, že sme skôr priaznivci kontemplatívnych múzeí a interaktívne obrazovky, vhodné pre teeangerov, nás skôr rozčuľovali. Ale nové múzeum na hlavnom námestí stojí za návštevu a najmä prinúti uvažovať, aká bude budúcnosť múzeí. Budú to inštitúcie na premýšľanie a vzdelávanie, alebo na zábavu?

Prezentácia slovenských kultúrnych inštitúcií v Slovakiane a v Europeane – stav október 2016

V našom pravidelnom zábavno-investigatívnom cykle “IKP na stope” prinášame aktuality – čo je nové a čo nové nie je v portáli slovakiana.sk. Všimli sme si isté zaujímavé črty, niektoré sme aj pomenovali. Máme pre vás dva nové výrazy: tieňový kultúrny objekt a dvojičky. Majú spoločnú vlastnosť – obidva sa tvária ako skutočné objekty do počtu, ktorý Slovensko vykázalo ako splnený záväzný ukazovateľ Európskej komisii, ale v skutočnosti sú to len fejky. V IKP nemáme kapacity na odhalenie a spočítanie všetkých dvojičiek a tieňových kultúrnych objektov, našli sme ich však dosť na vyjadrenie hlbokého znepokojenia.

tienovy_kulturny_objekt

Tieňový kultúrny objekt: “Nemáme, nedáme, neukážeme” – ale ak chcete, lajkujte.

dvojicky

Dvojičky: Digitalizácia kvalitne – a pre istotu dvakrát.

IKP pozitívne hodnotí, že obsah Slovakiany je viditeľný pre Google. Stále naivne dúfame, že nedorobená Slovakiana je iba akýsi nástrel a že minister kultúry Maďarič si pripravuje bombastické chŕlenie slovenských sčítacích hárkov občanov od roku 1921 do Europeany pri príležitosti nášho predsedníctva v Rade EÚ, no k ničomu takému nedošlo. Zatiaľ. Zmluva medzi Národným osvetovým centrom (NOC), prevádzkovateľom Slovakiany, a portálom Europeana bola podpísaná pred vyše rokom (5.8.2015). Medzitým sme zažili prezentácie, ako to všetko raz konečne bude, bude a ešte raz bude. Tak schválne, skúste hneď teraz v Europeane nájsť čo i len zmienku o Slovakiane. Nenájdete nič. Našim kultúrnym úradníkom, právnikom aj ajťákom sa doteraz zo Slovakiany do Europeany nepodarilo sprístupniť ani jeden objekt. Slovensko a jeho inštitúcie majú v Europeane zastúpenie len cez už uskutočnené projekty, ktoré poskytli do Europeany obsah ešte pred tým, ako sa minulo 20 miliónov eur na Slovakianu z eurofondov. Mimochodom, tá suma bola aj na integráciu Slovakiany do Europeany. Ako obvykle, peniaze minuté, výsledok žiadny. Slovenské inštitúcie sú dnes do Europeany zapojené buď priamo (napr. SNG, SNM, PÚ SR) alebo cez agregátorov, akým môže byť napríklad projektové konzorcium alebo zastrešujúca inštitúcia, napríklad Európske združenie archívov. Takým agregátorom mala byť aj Slovakiana.

poskytovanie_obsahu

Poskytovanie obsahu do portálu Europeana slovenskými kultúrnymi inštitúciami

Pre prehľad uvádzame zoznam prispievateľov obsahu slovenských inštitúcií do Europeany a počet objektov:

- podľa agregátora

- podľa inštitúcií

Aký je teda náš úhrnný príspevok do spoločnej európskej digitálnej prítomnosti vo svete?

Celkovo je zo Slovenska v Europeane okolo 112 700 objektov – to je vcelku slušných 0,2% z celkového súčtu vyše 53 miliónov objektov celej Európy. Čo sa týka formy, naše inštitúcie do Europeany poskytujú takmer výlučne fotografie a obrázky. Slovenské zvuky či videá tam zatiaľ nehľadajte. Keď zúžime výber na objekty s linkami na samotné digitálne médiá, je ich len 6 354, teda asi 5,6 % celkového slovenského príspevku. Na toľko percent sa dá hodnotiť úroveň plnohodnotnej digitálnej prítomnosti Slovenska v Európe, také percento objektov je ľahko a plynulo dostupné priamo cez Europeanu, aj s náhľadom pri vyhľadávaní. Pri ostatných 94,4 % sa k samotnému dielu nedostanete priamo, ale, ak máte šťastie, cez málo viditeľný odkaz na stránku poskytovateľa, prípadne sa k nemu nedostanete vôbec. Niekde teda nastala dosť nemilá chyba. Slovenské kultúrne dedičstvo v Europeane nie je z pohľadu zahraničia príťažlivou studnicou kultúry, ktorá vás ako náhodného okoloidúceho kyberobčana vábi načrieť do jej čistých vôd, ale skôr ako betónový dekeľ. Radšej nechcite vedieť, čo je pod ním.

Napríklad Slovenská knižnica má cez projekt The European Library v Slovakiane 5548 objektov, dokumentujúcich 1. svetovú vojnu. Pre predstavu, ako sa medzinárodnému používateľovi zobrazuje vklad Slovenska, viď nižšie:

europana_01

Náhľady síce nefungujú, my sa však nevzdávame a skúsime prejsť na objekt…

europana_02

… ale ten Kežmarok stále nie a nie sa ukázať

Nefunguje ani možnosť prevzatia diela, ani prístup k nemu u poskytovateľa. Vraj zlyhanie servera. Takže – nefunguje to. Objekt je nedostupný, len údaje o ňom, vrátane dátumu vloženia do Europeany, 1.1.1970, čo je celkom frajerina. Vraj sme už vtedy mali nachystané zdigitalizované kultúrne dedičstvo. Ale nie všetky objekty sú takto nedobytné, našťastie. Síce nie sú prístupné priamo cez Europeanu aj s náhľadom, ale aspoň sa k nim dá dostať na stránke poskytovateľa, napríklad takto pekne a používateľsky prívetivo cez portál cemuz.sk, ktorého korene siahajú ešte do minulého tisícročia:

europana_03

Nech sa páči, omáčnik, odsúdený na doživotie v bojnickom žalári, v bloku H. Aj s drievkom!

Polodobytné digitálne objekty poskytuje napríklad aj Pamiatkový úrad. Sivé generické náhľady síce neveštia záujemcovi o európsku kultúru nič dobré, ale ak si používateľ náhodou všimne vpravo uprostred “Find out more / View at…”, možno sa dostane aj na samotný objekt. Alebo ho čaká stará známa Chyba č. 404 – Stránka sa nenašla. Takže fotku pamätníka Dukly síce nemajú, ale aspoň sa pekne podpíšu: nginx.

europana_04

Záver je smutným konštatovaním.

Doteraz sme ako členská krajina EÚ nevložili do Europeany kvalitný digitálny obsah, ktorý by spĺňal parametre dostupnosti a použiteľnosti, aké by používatelia očakávali za 20 miliónov eur. Stále sme skôr na úrovni zoskenovaného lístkového katalógu, než skutočne využiteľného digitálneho sprístupnenia kultúrneho a intelektuálneho dedičstva. Vyzerá to tak, že Slovensko zatiaľ len “zaplavilo” Europeanu množstvom sotva užitočných katalogizačných údajov bez hlbšieho spracovania, zabalenia do kontextu, príbehu. Digitalizované objekty s kvalitnými metaúdajmi, ktoré by mali byť samozrejmé z podstaty digitálnej Europeany, akoby sme nechceli dať, v duchu hesla “svoje si nedáme”. A tak nejaký Číňan, chudák, musí slovenské obrázky cez Europeanu prácne ťahať ako žuvačku z mohérového svetra. Takto naozaj nikoho nezaujmeme. V Europeane opäť prezentujeme lajdáctvo, nekvalitu a nezáujem. Stále však nepadlo zo strany IKP posledné hodnotiace slovo. To aktuálne je – nanič. Ale s napätím čakáme, kým sa v Europeane objaví naša mýtami opradená Slovakiana, ktorá, napriek úpornej niekoľkoročnej snahe, stále integrovaná nie je. Preto týmto prosíme a vyzývame ministra kultúry M. Maďariča, ktorý nesie priamu zodpovednosť za tento stav, aby s tým už niečo urobil, ako sľuboval. Nech už konečne niečo povie tej svojej tete.

Martin Katuščák

Kulturák

Sú typickou súčasťou našich slovenských miest, obcí, dedín, mestských častí. Často sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Kulturáky. Fenomén, ktorý považujeme za jedno z najtypickejších dedičstiev doby minulej. Možno máme pocit, že sú vynálezom socializmu, ale pri hlbšom pátraní zistíme, že myšlienka kultúrnych domov a osvetových centier je predsa len o niečo staršia a ani nám neprináleží hlásiť sa k nej ako k jej autorom, skôr sa môžeme pasovať do role jej developerov. Ani táto úloha však nie je zanedbateľná, keď sa pozrieme na potenciál siete kultúrnej infraštruktúry, ktorou v súčasnosti na Slovensku disponujeme. Môžeme sa pohoršovať nad kvalitou, zdôrazňovať po stýkrát nutnosť revitalizácie, ale zároveň to môžeme považovať za jednu z veľmi zaujímavých výziev pre celý sektor kultúry.

Myšlienky, ktoré podnietili vznik kultúrnych centier v takej forme, ako ich v súčasnosti poznáme, sa datujú na obdobie prelomu 19.-20. storočia v pokrokovom Francúzsku. Živé revolučné, osvietenské myšlienky potrebovali priestor a čas, aby mohli byť šírené. V tomto období sa stretávame s volaním po čoraz hlasnejšej ľudovej osvete (resp. po “povznesení” ľudových vrstiev, či ľudovom vzdelávaní).

“Propagátori osvety chápali štát ako garanta výchovy občanov. V osvetovom úsilí hrali významnú úlohu kultúrne domy (Maisons de la culture), ktoré sa od roku 1930 začali šíriť po celom Francúzsku. V rámci týchto inštitúcií začali pôsobiť tzv. kultúrni animátori, ktorých úlohou bolo vytvorenie pozitívneho vzťahu ľudových vrstiev ku kultúrnemu dianiu.” (Dudová, Kaplánek, Macková, Mnohotvarý fenomén animace). Po druhej svetovej vojne sa stretávame s označením Maisons des Jeunes et de la Culture – teda Domy mládeže a kultúry. Cieľom týchto zariadení bolo vzdelávať a motivovať ľudí k tomu, aby sa stali aktívnymi a zodpovednými občanmi. Pôvod spomenutých Domov nachádzame vo francúzskom oslobodeneckom hnutí počas druhej svetovej vojny. Ľudová osveta sa mala stať akýmsi “kultúrnym náboženstvom”, postaveným na myšlienke národného zmierenia, ktorá bola živená predstavou “veľkého Francúzska”. Najväčší rozvoj tejto myšlienky nastal v období tzv. gaulizmu. Ministrom kultúry sa stal André Malraux, ktorý sa snažil decentralizovať a demokratizovať kultúru, inak silno centralizovanú do Paríža a okolia. Ľavicovo orientovaný Malraux vedomo a strategicky budoval sieť kultúrnych centier (Maisons de la culture) vo väčších francúzskych mestách. Tak chcel dosiahnuť sprístupnenie kultúry masovejšiemu publiku. Úsilie čo najviac rozšíriť kultúrnu sieť sa datuje na obdobie 50-60tych rokov 20.storočia. Problémom dlhodobej udržateľnosti kultúrnych centier bolo veľké finančné zaťaženie, ale ich postupná revitalizácia a premena na multikultúrne centrá, či divadelné scény od začiatku 90tych rokov prináša ovocie pre rozvoj francúzskej kultúry dodnes.

Aj u nás sa v 60tych rokoch plne ujala myšlienka takto inštitucionalizovanej kultúry, aj keď začiatky premeny osvetových spolkov na prvé domy kultúry sa datuje už po roku 1948. Väčšina “kulturákov” bola postavená v rámci zákona č. 52/1959 Sb. O osvětové činnosti a následně rozpracování zásad rozvoje, úprav a výstavby kulturních zařízení klubového typu (KD) v Usnesení vlády č. 3 z roku 1961. To všetko bolo upresnené československou štátnou normou č. 73 5252 o projektovaní kultúrnych domov, ktorá bola platná až do konca 80. rokov 20. storočia. Išlo o výstavbu osvetových zariadení klubového typu. V súčasnosti ich často nazývame komunitnými centrami, z ktorých sa však pomaly vytráca povinný osvetový charakter. Pôvodné kultúrne domy mali slúžiť obyvateľom štvrtí ako miesto pre oddych a vykonávanie voľnočasových aktivít. Práve v týchto miestach sa mal odohrávať kýžený spoločenský a kultúrny život občanov v marxisticko-leninskom duchu. Priestory mali byť variabilné, obyvatelia v nich mali používať kino, knižnicu, divadlo, spoločenské priestory, čitáreň, dielne, laboratóriá a herne.

Osvetové centrá sa postupne premenili na kultúrne domy, “Rozsah a kategórie kultúrnych domov pre určitú lokalitu sa mali stanoviť na základe štúdie o dislokácii kultúrnej a spoločenskej činnosti a potrieb obyvateľstva a územného plánu obce. Kultúrny dom najväčšieho rozsahu mal obsahovať divadelnú časť s příslušenstvom*7, kino s príslušenstvom*8, hudobnú časť (koncertnú sieň, šatne), klubovú a společenskú časť (napr. tanečnú sálu), administratívnu a doplnkovú časť (napr. kancelárie, reštauráciu, jedáleň*9. Osvetové zariadenia klubového typu mali byť vybudované do konca roku 1970, a to buď úpravou existujúcich priestorov, alebo novou výstavbou. Predpokladalo sa, že kultúrne domy základného typu (II. kategórie) budú budované predovšetkým v rámci akcie Z a nebudú stáť v priemere viac než 1 000 000 Kč, kultúrne domy III. kategórie do 5 000 000 Kč, v mestách maximálne 8 – 10 000 000 Kč.” (Marie Novotná: Vznik kulturních domů v letech 1948 – 1989).

V súčasnosti teda na Slovensku disponujeme širokou sieťou takto vybudovaných kultúrnych domov, či osvetových centier. Podľa štatistického zisťovania by ich malo byť 1828. Z toho 778 uvádza, že nevykonáva kultúrno-osvetovú činnosť. Aké prekvapujúce, ale prečo a čo tam dnes je, vám štatistika neozrejmí. Z praxe vieme, že kvalita obsahu a kultúrnej ponuky je značne rozdielna od “kulturáku” ku “kulturáku”. Nájdeme kultúrne domy, ktoré sú vedené profesionálne, majú dramaturgiu a plány. Nájdeme kultúrne domy, ktoré slúžia ako sála pre organizovanie svadieb, plesov, cvičí sa v nich zumba. Zrezignovali zo svojho kultúrno-vzdelávacieho a osvetového charakteru a sú voľnočasovými centrami. Častým argumentom pre tieto zmeny je finančná náročnosť týchto zariadení. Mnohé z nich sú postavené bez ohľadu na energetickú hospodárnosť a vyžadujú náročnú prestavbu. A pritom kultúrne stánky nemajú prioritu pri rozdeľovaní rozpočtov na investície v obciach a mestách proti chodníkom, kanalizácii a osvetleniu. Môžeme sa utešovať faktom, že ich máme a je ich dosť, teda nemusíme ich stavať. To, na čo sa sústrediť musíme, je ich centrálny plán obnovy – úloha pre Ministerstvo kultúry SR a naplnenie kvalitným obsahom.

Francúzi sa snažia o to isté už dve desaťročia a pozitívne výsledky postavenia a imidžu súčasného francúzskeho umenia a kultúry sú viditeľné na každom kroku.

Takže je tu opäť čas sa inšpirovať a rozvíjať naše biedne “kulturáky” tak, ako sme si kedysi adoptovali a rozvíjali francúzsku socialistickú myšlienku vytvorenia ich siete.

Jana Javorská

Anketa IKP

Uveďte tri jednoduché veci, ktorých zmena by spôsobila, že Vami vedená inštitúcia by bola v lepšej kondícii. Samozrejme, peniaze – a čo ešte?

1. Podporiť bádateľskú a vedeckovýskumnú činnosť v spolupráci s domácimi a zahraničnými inštitúciami proporčne k výkonom galérie.

2. Zamedziť prehlbovaniu rozporov medzi deklaráciami o podpore kultúry a kultúrneho dedičstva a vyčleňovaním reálnych zdrojov na jeho udržanie a záchranu, aby nedochádzalo k postupnej degradácii postavenia múzeí a galérií (už sa deje) v živote spoločnosti, prehlbovaniu nezáujmu obyvateľstva o svoju minulosť a demotivácii postoja občana k správe vecí verejných.

3. Docieliť podporu jedného z najprirodzenejších a najperspektívnejších rozvojových potenciálov územia, pretože bez podpory ochrany a správy kultúrneho dedičstva v jeho najbližšom okolí sa stráca väzba nielen na lokalitu, v ktorej žije a narastá nespokojnosť, ale aj apatia voči existujúcemu stavu.

PhDr. Eva Ľuptáková, Oravská galéria


Múzeum SNP v Banskej Bystrici je v dobrej kondícii. Podarilo sa nám dosiahnuť viacero cieľov, ktoré sa zdali mnohým nereálne. Vybudovali sme Digitalizačné centrum a máme Vzdelávacie centrum.

1. Jediné, čo by sme potrebovali, by bol „voľný“ rozpočet a nemusel by byť ani vyšší ako je súčasný, len by sme ho potrebovali odskatuľkovať. Dôvera štatutárnym zástupcom celoslovenských organizácií by nezaškodila.

2. Absolútnou brzdou je verejné obstarávanie, ktoré často nezmyselne bráni normálnemu chodu organizácie.

3. Dosiahli sme pozoruhodné výsledky v rámci digitalizácie kultúrneho dedičstva. Myslím si, že koncový výstup digitalizácie cez Slovakianu je nedostatočný, pretože je v zásade nasmerovaný na laickú verejnosť. Našim cieľom je v prvom rade vedecké zhodnotenie takýchto objektov a ich účelné využívanie v prezentačnej rovine. Jedno nás však trápi naozaj intenzívne a teraz sa dostaneme k financiám.

4. Architektonicky jedinečná budova Pamätníka SNP si žiada po skoro šesťdesiatich rokoch komplexnú rekonštrukciu. Uznesenie vlády existuje, ale finančné krytie je zatiaľ vo vzduchu. Pred nami je realizácia novej expozície v Oswienčime, ako aj novej expozícia stálej expozície v Pamätníku SNP. Chceli by sme v nich využiť najmodernejšie komunikačné prostriedky a prezentovať aj digitálny obsah. Sme jediná múzejná inštitúcia na Slovensku, ktorá má akreditované štúdium holokaustu a SNP pre učiteľov dejepisu. Zatiaľ ho kryjeme z vlastného rozpočtu. Dúfame, že sa to zmení.

Múzeum SNP – PhDr. Stanislav Mičev


1) Kolegialita a profesionalita kultúrnych inštitúcií.

2) Delenie na štátnu (fuj) a neštátnu (bravo) kultúru, všetci sme na jednej lodi a malo by nám ísť o kvalitu a spoluprácu, ostatne máme toho istého hlavného sponzora MKSR.

3) To, čo všetkým, menej byrokracie a fungujúce právne prostredie, to by som tie peniaze aj oželela!

Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria

Múzeá na rozhraní tisícročí

Komercia

Finančné zainteresovanie múzeí na programoch pre verejnosť sa zdalo byť dosť rozumné na to, aby ho múzeá prijali bez vážnejších pripomienok. Pôvodne sa totiž predpokladalo, že ich bude stimulovať ku skvalitňovaniu tvorby programom pre verejnosť a s tým spojenú starostlivosť zbierky a prehlbovanie znalostí o nich. Problém bol len v tom, že nikto nestanovil mantinely, ktoré by udržali programy múzeí v kultúrnotvornej oblasti. Hodnotiacim kritériom úspešnosti múzea sa stala návštevnosť a počty podujatí pre verejnosť. Nebola hodnotená odborná úroveň, ani účinnosť či prínos v oblasti vedy, poznania, výchovy. Touto metodikou administratívneho hodnotenia sa začalo preorientovávanie priorít múzeí od vnútorných odborných činností na vonkajšie. Manažment postupne preniesol ťažisko záujmu od zbierkotvorby, starostlivosti o svoje fondy a ich odborné spracovanie na exploatáciu toho, čo má reálne múzeum k dispozícii.

Úporná snaha vybrať čo najviac vstupného síce udržala príjmy múzeí na istej úrovni, no tie múzeám nijako nepomohli zveľadiť svoje statky. Naopak viedlo, a stále to vedie k amortizácii priestorov, ujme na exponátoch, zastaveniu odborného rozvoja múzeí.

Ne/metodické riadenie múzeí

Smerovanie kultúry, úroveň kultúrnej produkcie, stav jednotlivých kultúrnych sektorov, vývoj inštitúcií je dôsledkom politického a ekonomického smerovania spoločnosti. No spoločenská pozícia jednotlivých kultúrnych segmentov je do značnej miery dôsledkom aj ich schopnosti presvedčiť spoločnosť o svojej nezastupiteľnosti a význame.

V prípade “kultúrneho produktu” nikdy nešlo o to, aby nadbiehal ľudovému ne/vkusu, ale o to, aby čo najlepšie plnil svoju kultúrnotvornú funkciu. V sektore pamäťových a fondových inštitúcií do značnej miery aktualizovali svoj “produkt” knižnice. Pochopili, že v informačnej spoločnosti môžu mať svoje nezastupiteľné miesto len vtedy, ak zmenia predmet svojich služieb. V posledných 2-3 rokoch aj SNG pochopila, že spoločenskú dôležitosť si môže udržať, iba ak prispôsobí svoj program dobe a začne pracovať aj s vlastným digitálnym obsahom.

Žiaľ, múzejníctvo roztrúsené v stovke zariadení, ktoré na výkonnej úrovni väčšinou nemajú ani skutočnú právnu subjektivitu ani odbornú metodickú oporu, je na tom v súčasnosti najhoršie. Bez akejkoľvek zjednocujúcej vízie sa ocitá v hlbokej ideovej kríze. Príčin je viacero, no hlavnou je absencia aktuálnej teoretickej bázy – muzeológie 21. storočia. Dôsledkom toho je výpadok odbornej metodiky zodpovedajúcej súčasným podmienkam a jej priemet do legislatívy.

Zánik odborného metodického riadenia múzeí prebehol v rokoch 1990-2005, kedy sa z niekdajšieho rešpektovaného metodického orgánu – z Ústrednej správy múzeí a galérií stalo najprv odborné pracovisko jedného z múzeí (SNM). Postupne sa personálne zdecimovalo a degradovalo z prostredníka medzi MK SR a múzeami na administratívne pracovisko riaditeľstva SNM.

Vedúca úloha byrokracie

Pri strate vízie, úpadku teórie a zastaraní legislatívy prevzala funkciu absentujúcej modernej metodiky administratíva. Z odborného riadenia inštitúcií sa postupne prešlo na riadenie administratívne. Keďže pre hodnotenie odbornej činnosti múzeí neexistuje žiadna relevantná metodika, múzeá hodnotia sami seba tak, aby ich výsledky boli vzhľadom na prostriedky skvelé. Týmto spôsobom sa v poslednom období múzejníctvo nielenže vzdalo možnosti definovať si ciele a tým určovať spoločný kurz, ale eliminovalo aj možnosti vlastného odborného vzostupu.

Pripusťme, že skutočný rozvoj múze a ich vplyvu na verejnosť, nie je v programe vládnucich elít. Potom nie je v záujme výkonnej moci ani moderné a odborne silné múzejníctvo, ktoré by mohlo mať vplyv na formovanie vedomia spoločnosti.

Jediným účinným spôsobom obrany proti akémukoľvek nátlaku je zjednotenie síl. Zriadenie Zväzu múzeí na Slovensku (ZMS) bolo týmto motivované. Práve ZMS malo zastupovať múzeá v presadzovaní ich spoločných záujmov a obhajovať ich pred nevhodným tlakom zriaďovateľov či riadiacej administratívy. To by však mohlo fungovať len za predpokladu, že existuje zjednocujúca idea. Môže sa tak stať iba ak si predstavitelia múzeí uvedomia situáciu múzejníctva aj s jej možnými negatívnymi dôsledkami a zjednotia sa v cieľoch, ktoré chcú dosiahnuť pre zadekvátnenie jeho postavenia.

Komunikácia

Či si už chceme/nechceme, dokážeme/nedokážeme povedať, faktom je, že nám chýba efektívna komunitná komunikácia. Komunikácia, ktorú podmieňuje pocit spolupatričnosti a vzniká z vnútornej potreby utvrdzovať sa vo svojich názoroch, alebo ich korigovať v otvorenom dialógu. Zdá sa, že takúto vnútornú potrebu už nemáme. Málo sa stretávame a keď máme možnosť priamej komunikácie zaoberáme sa bežnými problémami a vyhýbame sa aktuálnym chúlostivým témam.

Za dôležité považujem diskusie on-line. Mohli by byť veľmi podnetné. Umožňujú diskutovať anonymne a preto prinášajú pripomienky, ktoré by identifikovaný účastník z obavy pred zamestnávateľom nepredniesol. Tie mávajú v “demokratickom” systéme oveľa väčšiu cenu ako oficiálne stanoviská. Sprostredkovanie znalostí a skúseností prostredníctvom štvrťročníka v retro štýle je fajn, no dnes už nestačí jediný komunikačný kanál pre tak širokú odbornú komunitu ako je múzejníctvo. Bez jeho webovej verzie sú informácie jednostranné, chýba spätná väzba na články a hlavne slobodná diskusia.

Samostatnou a špecifickou oblasťou komunikácie je múzejná prezentácia. Je to jedna z najobľúbenejších tém štúdií, seminárov, konferencií. Je spoľahlivo zakotvená v teoretickej báze z 80.-90. rokov 20. storočia a preto resumé väčšiny výstupov z tejto témy je žalostne anachronické. Teória múzejnej prezentácie v súčasnej podobe poskytuje akurát tak veľmi kvalitnú argumentáciu pre obhajobu ideovo, koncepčne, interpretačne, esteticky, technicky a technologicky zastaraných programov pre verejnosť. Žiadne z našich múzeí sa dodnes ani len nepokúsilo uplatniť pri tvorbe výstav a expozícií nové prezentačné technológie. Pre múzeá je práca s digitálnym obsahom kľúčová otázka prežitia v nasledujúcom období a jeho komunikácia je jedinou priamou cesta k obnoveniu významu múzeí pre verejnosť.

Spoločenská hodnota múzea

Už sme konštatovali fakt, že predošlom období začali múzeá preferovať vonkajšie činnosti, čím sa chceli zviditeľňovať a ak už nie zvyšovať, tak aspoň udržať príjmy zo vstupného. Či už si to uvedomujú alebo nie, robia tak na úkor vnútorných činností – na úkor rozširovania, spracovania a ochrany zbierkových fondov. Príjmy síce môžu v tom, ktorom roku múzeu ekonomicky pomôcť, no fondovej inštitúcii v konečnom dôsledku spôsobuje orientácia na vonkajšie činnosti viac trvalej ujmy, ako okamžitého prínosu. Zabúdame totiž, že spoločenská hodnota múzea nie je v jeho príjmoch a jej ukazovateľom nie je návštevnosť. Skutočnou spoločenskou hodnotou múzea sú jeho zbierkové fondy – miera ich komplexnosti, spracovanosti a kondičný stav. Spočíva teda v tom, na čo dodnes nemáme stanovenú žiadnu relevantnú metodiku hodnotenia. Nepríjemnou a dnes už aj naliehavou otázkou je: kam že sa uberá naše múzejníctvo? Zriaďovatelia ho tlačia do zabezpečenia príjmov a metodický orgán ani ZMS k tomu nemajú čo povedať. Pritom za príjmy zo vstupného si sotva môže múzeum oprášiť staré expozície, ba nevykryjú mu ani náklady na realizáciu lacných výstav. Iba čo vonkajšie činnosti odčerpávajú odborné kapacity, ktoré sú z tak roka na rok oslabované. A tak múzeá namiesto zvyšovania svojej spoločenskej hodnoty len napĺňajú administratívne ukazovatele. Lenže tým sa pomaly ale isto znižuje ich odborná prestíž, strácajú sa ich kultúrnotvorné funkcie a teda klesá aj ich skutočná spoločenská hodnota. To má vplyv na prerozdeľovanie verejných zdrojov, čo sa prejaví v poklese reálneho finančného príspevku na činnosti.

Hľadajme argumenty:

Ako v múzeách evidujeme a vedomostne zhodnocujeme kultúrne dedičstvo

1. Za 20 rokov sme nedokázali urobiť ani komplexný zoznam predmetov v zbierkach múzeí!!! Preto dnes netušíme (alebo len tušíme), čo si tak, v akom stave a v akom počte majú múzeá v zbierkach. Pritom dôvodom financovania činnosti múzeí je práve správa hmotného kultúrneho dedičstva. Spoločnosť dodnes nemá žiadnu kontrolu nad jeho počtom, hodnotou, komplexnosťou, stavom. Tak ako si chceme odôvodniť spoločenskú potrebnosť? V roku 1994 vznikol v MMB moderný projekt AMIS – aby múzeá prešli z kartotékovej na digitálnu evidenciu zbierok a zabezpečil sa tak prehľad vo fondoch múzeí. V roku 2005 začalo SNM realizovať projekt Centrálnej evidencie múzejných zbierok (CEMUZ). V priebehu rokov 2005 – 2007 prebehli konverzie dát a základné školenia pre prácu s programovými aplikáciami. Vyvíjali sa nástroj a metodika súbežne s rozvojom technológií a medzinárodnými metodickými odporúčaniami. Práce v odbornej rovine pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. V roku 2010 – teda v období, keď sa digitalizácia stala prioritou pamäťových a fondových inštitúcií prešlo postupne do útlmu jediné funkčné metodické pracovisko zamerané na múzejnú informatiku a digitalizáciu a SNM v roku 2011 pracovisko CEMUZ zrušilo.

2. 20 rokov zaostávame v správe zbierok za súčasnou logistikou – papierová evidencia, ručne písané signatúry na predmetoch a tým pádom neprehľadnosť – z hľadiska súčasnej logistiky je to “totálny chaos” a to hlavne tým, že neiniciujeme modernizáciu metodiky a prispôsobenie legislatívy.

Pritom v roku 2009 bola spracovaná metodika využitia elektronických technológií na správu zbierok, v rámci projektu Digitálne múzeum boli digitalizované predmety vybavené RFID tagmi, ktorými sú automaticky identifikovateľné v katalogizačnom systéme ESEZ 4G. Cieľom toho bolo navigovať múzeám, aby pokračovali v modernizácii správy zbierok – aby mohli zriaďovateľovi argumentovať potrebu modernizácie depozitárnych zariadení. Múzeá však k tomu neviedol žiadny metodický orgán ani správca; nikto ich, neinformoval, neinštruoval metodicky neusmernil ako využívať automatizovaný depozitárny systém, ktorý už 5 rokov je plne funkčným modulárnym nástrojom ESEZ4G. Uloženie predmetov v nevhodných priestoroch (často prašných, vlhkých, bez klimatizácie, bez vykurovania… bez kontroly klímy) nevhodných úložných zariadeniach, alebo bez zariadení (podlaha, drevené police, v lepších prípadoch skrine), bez prehľadu a možnosti vizuálne kontrolovať signatúry (často nevhodne napísané – pri prezentácii bývajú zakrývané, odstraňované).

Kde je metodika vhodného uloženia objektov kultúrneho dedičstva? Kde sú nejaké relevantné usmernenia, či priam pokyny, ako sa majú múzeá správať k zbierkam – záväzné aj pre zriaďovateľov?

3. Aktívna ochrana zbierok sa stala závislá na milosti či nemilosti zriaďovateľa – resp. ľudí, ktorí prerozdeľujú financie zriaďovateľa a ktorí často nevedia o tom, v akom stave sú zbierky a akú starostlivosť potrebujú. Kde je nejaká metodika vyhodnocovania podmienok, ktorá umožnila analýzu skutočného stavu? Kde je nejaký program uvedenia ochrany zbierok do žiaduceho stavu? Zaoberá sa vôbec niekto perspektívou či udržateľnosťou zbierkových fondov v takejto situácii?

Takto by sme mohli pokračovať ešte dlho vo výpočte regresov a zaostávaní múzejníctva za globálnym vývojom. Ak múzejníctvo zaostáva, je pochopiteľné, že aktivitu prebrala administratíva. Ak nedostáva podnety od odborníkov z múzejnej oblasti, od metodického orgánu múzeí, pretože žiadny neexistuje, tak jej vlastne ani nemôžeme vyčítať že akceptuje podnety z komerčnej a technologickej sféry.

Ako ďalej?

Na túto otázku nemám pripravenú žiadnu a už vôbec nie usmerňujúcu odpoveď. Takže, žiadne hotové riešenia. Tie môžeme spoločne hľadať, ak k tomu nájdeme spoločnú vôľu. Ak nie, tak sa vlastne nič nedeje. Tento príspevok zostane len nevypočutým volaním po odbornej orientácii múzejných inštitúcií. Položme si však jasnú otázku: Komu tu záleží na kultúrnom dedičstve? A malo by vôbec?

Stanislav Mičev