HALUS: Prečo Martin nie je centrom národnej kultúry?

Hroby predsa na to má! A nielen významné hroby, ale aj depozity. V akom sú stave, to neriešime, ako sa moderne hovorí.

Má aj potenciál vedy, vzdelávania a kultúry. Má niekoľko knižníc, vrátane národnej. Detto múzeí, tlačiarní, vydavateľstiev. A aj vysokú školu. Síce činnosť Matice slovenskej môže pôsobiť kontroverzne a miestami i smiešne, táto inštitúcia má nezastupiteľné miesto. Jej logo a obrázok sídelnej budovy si radi vypožičajú miestni fašisti. Dôležitá je aj Slovenská národná knižnica, ktorá sa však akoby z celej sily snažila zbaviť čitateľov a odborných činností. Stále existuje, pokiaľ jej činnosť definitívne neprevezme Univerzitná knižnica alebo centrálna novopostavená knižnica v Bratislave, ak motyka vystrelí.

Keby to bolo kráľovské mesto bolo by to ľahšie… ale chlácholíme sa tým, že stredoveký uhorský kráľ mal výsadné listiny pre túto dedinku už-už na stole, ale v poslednej chvíli mu došiel atrament, zlomilo sa mu brko, vylial sa pečatný vosk – skrátka niečo sa muselo stať, takže mesto túto podmienku centra národnej kultúry, bohužiaľ, nespĺňa.

Mesto Martin prežilo pohnuté dejiny bez veľkého zničenia ako dedina s niekoľkými desiatkami stavieb, obklopených poľami. Neskončilo spálené ako Varšava alebo Rím po barbarských vpádoch, ani ako Berlín po druhej svetovej vojne, či Londýn po veľkom požiari. Časť starého mesta si zbúrali sami Martinčania. Nešlo o veľké straty kultúrnych hodnôt, len sa zlikvidovali príbytky chlievneho typu. Škoda, že aj so synagógou. Uvoľnilo sa tak miesto dopravnej infraštruktúre, v ktorej sa vyzná len máloktorý cezpoľník. Urbanisticko-plánovacia katastrofa prišla s nástupom povojnových svetlých zajtrajškov a tovární, postavených takmer priamo v centre. Takže namiesto promenády pri rieke, martinské nábrežie je lemované schátralým areálom Závodov ťažkého strojárstva a niekoľkokilometrovými nadzemnými rúrami z teplární. Typické je aj to, že martinskou železničnou stanicou sú Vrútky. Kto to nevie, do Martina sa nedostane.

Údolná lokalita praje výdatnej kumulácii exhalátov a zápachov. Keď najbližšie prídete na festival Dotyky a spojenia a budete sedieť na Divadelnom námestí, to, čo pocítite, je výstup projektu “Kus Liptova v Turci”. Presnejšie, 15-tisíc ton odpadu ročne z celého Liptova v Martine, v centre kultúry.

Martin sa snaží byť aj multikultúrny. Má na jednej strane zámožnejšie štvrte so sadrovými levmi na plôtikoch, na druhej strane unimobunkové geto rovno pri skládke, ale aspoň s pekným názvom Bambusky. Miestni si už privykli aj na študentov medicíny z Nórska, Islandu, dokonca aj afrických obyvateľov či medičky v hidžáboch. V meste pôsobí aj pravý ruský troll. Ale stále je to málo na kultúrnu rozmanitosť, aká by sa hodila pre skutočné kultúrne centrum.

Čo z toho vyplýva? Že Martin síce centrom národnej kultúry Slovákov je, ale len na papieri, v zákone. Inak by takéto “centrum” mohlo byť prakticky kdekoľvek. Zdá sa, akoby dnešnému Martinu chýbala hrdosť na súčasnosť, akú vidno u bývalých kráľovských miest. A tak ani budúcnosť nie je ružová nielen pre to, že na obzore nie je nič kráľovské, čo by mestu dodalo viac vznešenosti, a ani zdroj veternej energie z holí, ktorá by vyfúkla z Martina provinčnosť.

Martin Katuščák

Editoriál

Viete, ako bude kultúrne Slovensko vyzerať o 50 rokov? My nie, ale takúto otázku by sme si všetci mali položiť, keď chceme analyzovať užitočnosť štruktúry kultúrnych inštitúcií na Slovensku a plány na ich rozvoj. Každé euro dnes vložené do ich modernizácie prinesie merateľný zisk až o dve generácie v podobe kultivovania kultúrnej pamäti, kultúrneho vzdelávania a civilizačného rozvoja slovenskej spoločnosti. Ale keďže nepoznáme, alebo sme sa zatiaľ nestretli s plánom rozvoja našich kultúrnych inštitúcií aspoň do roku 2040 ani z pera súčasného ministra kultúry, ani z diskusií v neexistujúcom kultúrno-politickom týždenníku, ani v špecializovaných periodikách jednotlivých umeleckých zväzov, podujali sme sa v IKP načrtnúť niektoré problémy a smery reforiem kultúrnych inštitúcií, aj podľa vzorov zo zahraničia. Tam snáď nemajú až také úzke horizonty.
Kultúrna politika je najdôležitejšia vtedy, keď chce presadzovať či upozorniť na konkrétnu oblasť umenia, alebo keď si kladie za cieľ rozvíjať kultúrne inštitúcie tak, aby boli dostupné čo najväčšiemu počtu obyvateľov vrátane dedinčanov, alebo handicapovaných ľudí – povedal v rozhovore pred Kongresom kultúry 2016 vo Varšave poľský divadelný režisér Michal Zadara.
My v IKP sme presvedčení, že nielen štát, ale ani kultúru nemožno riadiť ako firmu. Pretože ak chce majiteľ firmy predpísať svojim tvorivým pracovníkom, že hlasno hovoriť môžu ísť len o jednej a pri obede môžu jesť len rožok s maslom, ťažko môže od nich čakať originálne myšlienky. Dobré riadenie kultúry potrebuje šéfov, ktorí každej kultúrnej inštitúcii umožnia, aby sa organizovala podľa svojich vlastných potrieb a snaží sa, aby kreatívci mohli medzi sebou a so zahraničím komunikovať bez problémov. Nestará sa o cenu záchodového papiera v Opere v Banskej Bystrici, ale zoznamuje sa s problémami vedenia jednotlivých inštitúcií a pomáha nastaviť spoločné ciele a tým pádom i spoločné hodnoty aspoň do roku 2040.

Magdaléna Vášáryová