Slovník IKP

Kultúrne glajchšaltovanie

Keď sa dajú dokopy fanatici, kariéristi, oportunisti a skrachovanci v neobvyklej konjuktúre priemernosti a nanešťastie zistia, ze najpohodlnejší život ich čaká v kultúre, je koniec akejkoľvek tvorivosti a ikonických titulov časopisov. Ak sa im podarí usadiť sa v budovách a zaplniť svojimi hlúposťami písacie stoly, ani heverom a tobôž Hevierom ich odtiaľ nedostanete. Nakoniec, ešte bude história o nich písať, že boli súčasťou zrady vzdelancov (prečítať Václava Černého). A oni si na náhrobný kameň na martinskom cintoríne dopredu dajú vyryť titul vzdelanec. Titul neoprávnený, ale tolerovaný, čo je jednou z národných tradícií našej otčiny.

 

Kultúrna hegemónia

Nechoďte na nás na Slovensku s duchovnou jednotou európskej kultúry. My sme jedineční. Naše ľudové spevy sú len naše, ako len vieme ujúkať. Naše kroje sú najkrajšie a odjakživa také boli, veď všetci sme potomkovia bírešov a bezzemkov. Vplyvy európskej kultúry alebo od susedov na našu kultúru? To možno v mestách, aj tých kráľovských, ale tie nám nepatria, tam žili tí iní.

Nikdy. Sme zvyknutí byť stále chudiatkami, obeťou tých úspešnejších silnejších. nestačia im naše krásne devy, vystrúhané valašky či zvuk fujary. Čo by ešte chceli?

 

Kultúra ako náhrada politiky

Svet zamrel a hysterky a hysterici z celého sveta zamĺkli v hojných slzách, keď sa dozvedeli, že konečne, ako to nazvať, dodýchal vo vlastných výkaloch premilovanný masový vrah Džugašvili, menovaný Stalin, v zoznamoch Koba. Kultúrny svet sa o pár rokov, keď sa už dalo, začal prebúdzať zo svojich stalinských ilúzií o raji, svete bez problémov, krajine anjelov, ktorí nikdy nepomyslia na svoj prospech, skrátka kultúrnych tvorcov, ktorí chceli škrtnúť ľudský svet. A ako by sa vymotali z tohto strašidelného sna? Kompenzáciu našli v kultúre. Stále bola cenzúra, stále sa vyžadoval socialistický realizmus, stále bol obmedzený výber tém, ale ich frustrácia sa ľahučko a tvorivo sublimovala do literatúry, filmu, obrazov. Až do roku 1968. A dnes sa ich výtvormi hrdíme ako vianočný moriaci. Kedy frustrácie budú zase vyhľadávať kultúru? Potrebujeme nutne!

 

Kultúrna úzkosť

Kultúrny rozmer existenciálneho znepokojenia, napríklad kam patríme? Čo má šancu, zvonku, aby sa začlenilo do našej kultúry a prijali by sme to za svoje, Hovorísa veľa o tom, že do slovenskej kultúry sa po 60 rokoch vracia kresťanská tradícia. Kedy odišla?Za to odjakživa. Máme schopnosť vytvárať autentickú kultúrnu komunitu? Obrana náeodnej identity. Lebo dôraz na človečenstvo, či chceme alebo nie, nás v každom momente definuje. Schopnosť modernizácie – vstrebávanie a obnovovanie . Otupovanie.

 

Kultúrna klíma

Máme za sebou horúce leto a dlhú krásnu jeseň a tak je nám úplne jedno, že okolo zúri kultúrna vojna a zo stromov na nás padá nielen lístie, ale aj nenávisť, rasizmus, a vodcovia na nás vyskakujú z televíznych správ. Nie, nie, darmo sa bránime pomysleniu na zodpovednosť, ktorá naozaj nie je súčasťou našej kultúry, budeme musieť vytiahnuť do boja. veď prebieha lúty kultúrny boj o našu dušu. A o divákov našej kultúry. Bohužiaľ, dnes je náš politický život ako ten najlepší európsky román, ktorý sme nikdy nenapísali. Je v ňom sex v tej najdrsnejšej podobe profesionálnych prostitútiek v úlohe cudzích agentiek, klamstvá nebývalého rozsahu, o ktorých sa nikdy u nás  nepísalo, veď chceme vyzerať pred svetom ako nevinné holúbky, a nakoniec vražda, dostatočne romantická a zároveň nezmyselná.

 

Kultúrne vytesnenie

V tom sme majstri. vytesnili sme  - počítajte – uhorské dejiny s celou kultúrou, ktorú sme spoluvytvárali. Židovskú kutúru a pre istotu sme poslali na smrť aj židovské deti, aby nám tu nezavadzali. Vypoťkali sme Nemcov z ich kultúrou a pre istotu sme  zabudli ajich reč, aby nás nepokúšala. Čo na tom, že aj poslednú knihu napísal Štúr radšej v nemčine. Vyhnali sme Čechov, ale naďalej dnes zapĺňame prázdne police knihkupectiev ich prekladmi a dojímame sa Plickovými filmami. Zostali s nami len Cigáni so svojou kultúrou. Naučili nás hrať čo najrýchlejšie na husliach, ale zrejme ich považujeme za dostatočne kultúrne podradných a tak sme ich nechali, nech si žijú za našimi mestami a dedinami. Aby sme si mohli prízvukovať, akí sme my lepší. A naša kultúra hodnotnejšia. Asi preto im znemožňujeme, aby boli vzdelanejší s heslom – každé cigánske dieťa mentálne zaostalé. Takto si zvyšujeme naše sebavedomie a kultúrnu nadradenosť.

 

Smutné anekdoty

 

Rodákov sen

 

Dostať sa do dejín

pomocou zlodejín.

 

xxx

 

Jajkele a Boh

 

“Prepáč, Pane, ale nie každý človek sa ti vydaril.”

“Jajkele, aj ja mám lepšie a horšie dni.”

 

xxx

 

Marx: “Bohatstvo je krádež.”

A krádež bohatstva je marxizmus – leninizmus.”

 

xxx

 

Krajinka

 

Kto sa pohorší,

ten si pohorší.

 

xxx

 

V mladosti uznávame len slovo LEN.

S pribúdajúcimi rokmi aj slovo AJ.

 

xxx

 

Tomáš Janovic

 

Monitoring

Cezar – cena pre architektov

V popise ceny nájdeme vetu, ktorá nás v IKP vždy nadchne. Ide aj “o kultúrnu hodnotu stavby”. Hurá! nevyrušilo nás z nadšenia ani malé “s” v slove Slovensko na ich web stránke. Nebuďme malicherní. Snáď to opravia, keď to už nekontrolovali. Porota hodnotila rodinné domy, veď tam sa deti učia kultúre. Pozreli sa aj na kvalitu bytových domov – aj tam žijú kultúrni ľudia. Nasledujú priemyselné stavby a rekonštrukcie, opravy a potom už interiéry a pár exteriérov – ale nenašli na hodnotenie ani jednu budovu, ktorá by slúžila kultúre. nestaviame knižnice, budovy pre filharmónie, nové múzeá, galérie (koľko rokov už nemáme tú slovenskú s malým “s”?) Nemohli by architekti začať protestovať a povedať, že chcú projektovať aj také “nevýnosné” budovy ako múzeá ako komunitné centrá? Keď už neprotestujú, že sa tepláreň Dušana Jurkoviča zmení na kancelársku budovu. Treba predsa hlavne zarábať!

 

Igric – kde sa schádzajú všetci filmári, pokiaľ netočia, alebo sa nedurdia, že teraz nedostali.

 

Tento rok v malom priestore na Malej scéne. Ale hlavnou osobou nebol niekto malý, ale priamo Juraj Jakubisko. Mnohí by ho chceli napodobňovať v jeho rannej fáze, keď si písal scenár, kameroval, režíroval i strihal sám. Ale kto je taký geniálny a plný fantázie, ako bol on? Točiť bude určite do konca života, veď má nové srdce. Dúfame, že nie Svätopluka, radšej zase rozprávku, tam môže použiť svoju nekonečnú fantáziu. Svätopluk je síce tiež rozprávková bytosť, ale mýty nepustia a tak všetci vieme, ako to bolo. Nemali by sme ale zabudnúť, že Juraj nemohol roky točiť na Slovensku, bol kultúrnym vyvrheľom, lebo šancu dostávali tí, ktorí dnes nielen nedostávajú ceny. Niet za čo by ich mali mať. A toto je tá najhoršia tradícia slovenskej kultúry a umenia a našej kultúrnej politiky. Vytesňovať dobrých za pomoci ministrov kultúry, aby bolo miesto pre podpriemerných straníkov.

 

Dosky – najreprezentatívnejšie ceny pre divadelníkov

 

Dlhé róby, zlaté ozdoby budovy Opery SND, kamery RTVS v priamom prenose, to všetko spôsobuje glamour Divadelných dosiek. 19. ročníkov sme chodili do Nitry, aby sme sa v komornejšom prostredí nielen porozprávali a ocenili, ale aj dobre zabavili. a je nám za tými časmi ľúto. Prečo musí byť všetko v periférnej Bratislave? O 80 kilometrov ďalej ako Nitra aj pre Divadlo Pôtoň, nášho favorita a kolektív, ktorý je dlhodobo mimo pozornosť našej kultúrnej politiky. Kto by chodil z Tatra banky do Bátoviec, však? A pritom je to projekt nielen divadelný, ale aj kultúrne zúrodňujúci dedinské prostredie a projekt možného využitia nezmyselne veľkého kultúrneho domu z 50tych rokov so záhradou. Doteraz nemáme víziu, čo s nimi. Ale Ditteovci vedia. Bez pomoci kultúrneho centra a ministerstva. Gratulujeme.

 

anasoft litera – najlepšia kniha roku 2017

 

Každý rok oceňujeme spoločenskú zodpovednosť firmy Anasoft, ktorá vytvorila, udržuje a čím ďalej tým viac propaguje slovenskú literatúru na Slovensku. Považujeme to za výnimočný počin. Hľadali sme aj tento rok v rôznych kníhkupectvách nominované knihy, ale od Bratislavy ďalej to bolo ťažšie a ťažšie. Pohľad na útle knižočkyslovenských autoriek a autorov, strácajúce sa pri hrubých knihách prekladov zo zahraničia, signalizuje, že na veľký román musíme zase rok čakať. Román, ktorý by mal šancu zúčastniť sa napríklad Booker Price v Británii alebo National Book Award za preklad v USA. Keď sa tam mohla tento rok dostať Oľga Tokarczuk z Poľska svojou knihou “Bieguni”, snáď to nie je tak nesplniteľný cieľ. Musíme v IKP zmapovať, čo museli urobiť vydavatelia, čo autorka a čo štátna kultúra, aby sa to stalo. Analýzu ako recept prinesieme v KK na budúci rok. Snáď to pomôže. Už len ten román.

Slovak Press Photo

 

Jediná cena, ktorá je medzinárodná, hoci len v našom regióne. A jej stránka má aj anglické summary. Sympatická je pre nás nielen tým, že tento rok vyhrala Grand Prix snímka občianskeho protestu na námestí SNP v Bratislave a niektorý z tých svietiacich mobilov by mohol patriť aj nám z IKP, ale aj preto, že je to občianska iniciatíva, úspešná a dobre propagovaná a nie oficiálna kultúrna politika MK SR, ktorá si spí ďalej sladkým spánkom. Čo by sme si predstavovali ako inováciu ministerstva? Napríklad pomoc pri vyvážaní fotografií do zahraničia , výstavy ocenených nielen v kultúrnych centrách MZV a EZ, ale aj v prestížnych galériách na západ od nás. Napríklad.

 

Cena Oskára Čepana

 

Nadácia Centrum súčasného umenia (nezverejníme zakladateľa ani náhodou, je na S) a ďalšia súkromná iniciatíva Collective? ( veľmi nedohľadateľných) stoja za veľmi známou cenou pre výtvarníkov do 40dsiatky. Inak, neo-konceptuálne stratégie sme mali možnosť niekoľkokrát vidieť aj v našom sídle v Pistoriho paláci a veľmi nás prekvapilo, že si ich neprišli autori vziať a museli sme ich po čase vyhodiť. Umelecké dielo. Srdce nám krvácalo nad tou site-specific inštaláciou s protiamerickým tínejdžerským vyznením. Keď sme si čítali hodnotenia porotcov, nemohi sme sa zbaviť dojmu, že nakúkali neustále do slovníka cudzích slov (ako jeden známy výtvarník), aby sme im nerozumeli. Zaujalo nás hodnotenie “hybridná umelecká stratégia”. No, je to lepšie, ako hybridná vojna, ale…

 

Cena Hudobného fondu

 

Odovzdávaná skromne v Zichyho paláci zaslúžilým hudobným skladateľom. Žiadne slovenské Grammy a žiaden Bruno Mars. Ale cena Jána Levoslava Bellu, a od ceny Kafendu až po novú cenu Gejzu Dusíka, ktorá znamená prielom tvorcov populárnej hudby medzi vážnych skladateľov. Ale nekonali sa žiadne revolúcie. Cenu dostal Pavol Zelenay, ktorý pána Dusíka poznal ešte osobne. Všetci poznáme jeho melódie a Duchoňov či Kostolányiovej hlas. Ale gratulácie sa náležia. Keby pán Dusík žil teraz a pán Zelenay mal 30 rokov, boli by na vrchole všetkých hitparád. A nemuseli by sme vypínať povinné kvóty v rádiách.

 

Krištáľové krídlo

 

Prečo sme zaradili aj toto ocenenie do nášho zoznamu? Hoci nejde o hodnotenie odbornej poroty, ani o možnosť hodnotenia pôsobenia našej kultúrnej politiky, ale o nájdenie tých umelcov, ktorí to ešte nedostali?  Nuž, nemôžeme obísť fakt, že vyše polovica cien je určená pre známe umelkyne a umelcov, ktorí boli v televízii a ľudia si ich pamätajú. A okrem toho RTVS to zaraďuje nie ako Dosky na Dvojku, ale priam na Jednotku, takže ceny budia väčšiu pozornosť, ako ktorákoľvek z cien za dielo. Takže tak.

Sviatočná kultúra alebo ďalšie KK – kultúra konzumu

Podľa MUDr. Ľubomíry Fábryovej, PhD., ktorá je predsedníčkou Obezitologickej sekcie Slovenskej diabetologickej spoločnosti a dennodenne sa stretáva z prežratými bruchami a opuchnutými nohami Slovákov, vhodnými tak akurát na amputáciu, trpí v priemere každý štvrtý Slovák nadváhou, čo je alarmujúce číslo najmä v porovnaní s minulosťou a tradičným výzorom Sloveniek a Slovákov. To tá naša kultúra má toľko kalórií? Kde sa to v nás zrazu vzalo, toľko sadla?

Povedzme trebárs, že máme chuť ísť do kina s priateľmi na zaujímavý film, o ktorom napísali na FB, že sa oplatí vidieť či na prvé rande s kulturologičkou. Je to investícia nielen našich peňazí a času, ale aj investícia do našej kultúrnej úrovne. Očakávame kultúrny zážitok, niečo, čo nás obohatí, posunie ďalej, zanechá v nás možno isté otázky, alebo si naopak ideme pre odpovede na problémy, ktoré nás trápia. Určite už každý z vás videl film, ktorý  bol schopný pozerať so zatajeným dychom a bol ním priam fascinovaný. Predstavte si emocionálne vypätú scénu umierajúcich vojakov v Dunkirque z druhej svetovej vojny, streľba a kanóny v pozadí, máme pocit, že už už aj nás zasiahnu a do toho – sused mľaská pukance. Mimoriadne kalorická pochutina a v multiplexoch bežná prax. Veď to nie je zakázané, dokonca je to núkané, tak čo? Alebo omnoho lepší nápad je doniesť si do kina pečenú kačicu v alobale, čo poviete? To sa naozaj deje. Veď predsa aj doma na gauči, keď pozeráme seriál, tak stále niečo chrúmeme. Čipsy, čokoládu, večeru s omáčkou, ktorá nám medzitým kvapká na tričko. Prečo by sme si podobné  pohodlie, ktoré sa stáva našou národnou kultúrou nedopriali aj v kine, divadle, na koncerte, prosto všade. Všetky priestory pre kultúru by sa mohli zmeniť na obrovskú jedáleň, v ktorej na pozadí beží nejaká tá…kultúra, či čo. Že naši predkovia a Francúzi dodnes jedia len spoločne za stolom a len v určený čas? A čo budeme zase jesť zo spoločnej misy drevenou lyžicou len preto, že to bola naša kultúra?

Blíži sa obdobie vianočných sviatkov, tak poďme vymyslieť, kde ešte by sme mali jesť, aby sme nezomreli v tej našej slovenskej doline od hladu, preboha. Kultúrnosť správania sa, táto neoddeliteľná súčasť kultúry každého národa, sa mení, čo je, samozrejme, prirodzený proces. Dnes už málokto dodržuje štvortýždňový pôst od mäsa a iných pôžitkov počas Adventu, žerieme počas celých sviatkov a vlastne až do Troch kráľov, čo bolo v minulosti nepredstaviteľné. Dokonca začíname už na vianočných trhoch v polovici novembra a sme schopní do polovice januára napchať do seba celé prasa, korunované haldou lokší. A tohto by sme sa mali vzdať? V mene varovania doktorky či v mene kultúrneho, teda aj duchovného rozmeru Adventu a Vianoc? Veď súčasťou kultúrnosti prejavu pre mužov už dávno nie je dávať si dolu klobúk pri pozdrave dámy. Prečo? Lebo nenosíme klobúky, len kapucne a šiltovky, tak jednoduché to je. Ani jej nebozkávame ruku, ktovie, či by nás nezažalovala, keby sme jej ju zrazu oblizli. Skôr sa po kultúrnom vzore z Francúzska bozkávame na obe líca, to sa nám páči. V emailoch a na FB už nevykáme s veľkými písmenami, zvykli sme si na slovník z krčiem IV. cenovej skupiny. Už nepíšeme ručne vianočné a novoročné pozdravy, dokonca sa na to častokrát aj vykašleme a pošleme len hotový hromadný pozdrav cez FB. Veď  aj kondolujeme len virtuálne, lebo sa nám nechce vyjadriť skutočný súcit osobne. Skrátka, už nie sme gentlemanmi starej školy alebo dobre vychované dámy a návrat k starým mestským kultúrnym zvykom nás môže nemilo prekvapiť. Kto by chcel byť považovaný za nemoderného čudáka?

Je zvláštne vidieť, akým nekultúrnym spôsobom sa dokážeme ku kultúre chovať. Ale nebolo by na škodu, keby nám isté spôsoby kultúrnosti z minulosti zmizli úplne? Aby aj pani doktorka Fábryová bola spokojnejšia? Mohli by sme skúsiť odolať a nekúpiť si pukance a kolu s brčkom v multiplexoch? – našťastie aspoň tie slamky budú čoskoro minulosťou. Alebo čo keby sme sa do divadla a na koncert pekne obliekli a neodbaľovali čokoládové cukríky v najtichšej scéne koncertu, aby sme dali najavo, že si vážime prácu umelcov? Mohli by sme sa stretnúť s priateľmi na vianočných trhoch na varené víno, ale prečo sa pri tom musíme napchávať cigánskou a zakvackať si novú bundu? Všetci sme už aspoň raz videli, čo po takýchto verejných žraniciach zostáva po zemi a v odpadových nádobách, čo vyzerá priam ako symbolický obraz nášho postoja k sviatkom. Čo to o nás vypovedá a kam to ešte môže ďalej smerovať? Prežerieme sa dobrovoľne na predčasnú smrť v mene narodenia Krista Pána?

 

Denis Farkaš

 

Milá Magdo,

Včera jsi mi zavolala, že časopisu Kulturní kyslík (kde jsem členem redakční rady) bych měl napsat něco o Vánocích. A jen co jsi to řekla, se mi na mé paměťové obrazovce ukázalo, že určitě chceš nějakou veselou historku z mého málem desetiletého obcování s kriminály a hlavně lágry, kde se kutal uran (odborně smolinec). Pro Čechoslováky se uran stal zlatem z Klondiku a byl jeho – co do rychlosti obohacení – rovnocenným partnerem. Nejčistší smolinec byl o mnoho těžší než olovo, za kilo se vyplácelo 35 korun, do bedýnek, v kterém se vyvážel ze šachty, se vešlo 130-135 kilogramů. Na leukémii předčasně odešlo něco mezi dvaceti a pětadvaceti tisíci z nás.

Bylo to částí třídní války, ale ta bachaře, co nás hlídali a vodili až ke klecím, jimiž se fáralo do hlubin šachty, moc nebavila. Sice dostávali všelijaká školení, jak vylepšovat režimy koncentráků podle vzoru gulagů, například zkracováním délky návštěv těch, co je přišli navštívit, nebo naopak prodlužováním vzdáleností jednotlivých návštěv. Jenže tím se jejich vztek neukojil, jelikož se ti, jimž se říkalo MUKLOVÉ (podle zkratek slov Muži Určení K likvidaci), po letech všeho možného utrpení až po oprátky, dovedli pořád líp bránit.

Rok co rok se například přiostřovaly vztahy právě nejvíc o Vánocích. A to až do té míry, že se fáralo i na Štědrý den, a pokaždé se našli nějací zamidrákovaní bachaři, které třeba těšilo vybírat si z těch muklů, kteří už vyfárali, ty které mohli beztrestně prošacovávat až do naha. Stromeček – Zakázané! Dárky zakázané! Sváteční jídlo zakázané! Chodili (radši ve dvou) po lágru a obraceli vzhůru nohama světnice a hlavně jejich dvojpodlažní kavalce, jestli nezakrývají větývky smrků. Zakázané! Slovo Vánoce bylo pod trestem korekce (jídlo jednou za tři dny, jedna deka do minus 20) zakázané! Pomsta byla jedinečná a u ní jsem byl. Při sčítacím nástupu putovala od ucha k uchu muklů zvěst: „NEPŘEJTE SI NAVZÁJEM VÁNOCE, PŘEJTE SI KRÁSNÉ A POKOJNÉ SVÁTKY NÁVISTI. Na to nemůžou, nevědí, co to znamená“.

 

Tobě, vám všem přeju krásné a pokojné svátky NÁVISTI.

 

Jiří Stránský

 

Obeť Vianoc – kultúrny referent

Špeciálne vo  vianočnom období cítim pri prechádzke mojím rodným mestom až do špiku kostí naliehavú snahu o to, aby som si nielen uvedomila, ale aj parádne užila prichádzajúce vianočné sviatky. Táto snaha ma tak valcuje, že chtiac-nechtiac premýšľam nad tými, ktorí stoja za našou snahou o čo najzdobnejšie, najčarovnejšie, najdokonalejšie, až mierne gýčovejšie, skrátka  najšťastnejšie a najveselšie.

Za tým všetkým stojí nešťastník – kultúrny referent.

Priemerný hrubý mesačný plat podľa portálu platy.sk 638 eur.

jeho typické činnosti podľa portálu pozicie.sk

-          Organizovanie kultúrno-spoločenských a športových podujatí v obci.

-          Rezervovanie jednotlivých sál alebo celého kultúrneho domu.

-          Odovzdávanie a preberanie kultúrneho domu.

-          Vedenie obecných novín, knižnice a kroniky.

-          Archivovanie fotografií a dokumentov z diania obce.

-          Aktualizovanie informácií na obecnej nástenke a internetovej stránke.

Jeho ideálne dosiahnuté vzdelanie -

  • Vodičský preukaz  (niekde treba, inde nie)

  • Aspoň II. stupeň v oblasti kultúry a umenia

  • “Stredoškolské  s maturitou (technického zamerania výhodou)” (VK – Devínska Nová Ves)

  • Niekoľkoročná prax je nevyhnutnosťou.

Z vyššie uvedeného ide o skutočne činorodého, skúseného, samostatného, dokonale flexibilného nadčloveka, pre ktorého financie nie sú rozhodujúce, ide mu o radosť ľudí z najkrajších Vianoc. To, že takíto kultúrni referenti naozaj existujú a nie je ich vôbec málo, môžeme zaregistrovať pri čítaní programov v našich kultúrnych stánkoch, v kultúrnych rubrikách regionálnych periodík, keď obedujeme lokšu na vianočných trhoch pod vysvietenou jedličkou,  alebo keď sledujeme divadelné predstavenie v najbližšom „kulturáku“.

Keď náš kultúrny kulturista či kulturistka skončí vysokú školu, nech už je to akýkoľvek stupeň, nabitý nadobudnutými vedomosťami o všetkých smeroch najprogresívnejšieho umenia, vzhliadajúci k svetovým centrám kultúry, kriticky reflektujúci aktuálne témy svojej doby, musí čeliť realite. Skutočnosti pracovného zaradenia, ktoré vôbec nie je také povznášajúce a kreatívne, ako by sa na prvý pohľad javilo. Kultúra sa hrdí najmenšou sumou v miestnych a mestských rozpočtoch. Napriek tomu je pre obyvateľov jednou z najviditeľnejších a najrýchlejšie uskutočniteľných a najreflektovanejších aktivít. Kultúrne správy sú často čítanejšie, ako články o tom, ako výstavba infraštruktúry znovu mešká a na jej efekt sa čaká ďalšie roky. Kultúra je súčasťou atmosféry miest, vytvára vkus ich obyvateľstva, výpočet jej ďalších efektov by bol nekonečný a každý z nás by dokázal hravo spísať vlastný zoznam pozitívnych dopadov kultúrnych podujatí. Výsledkom je, že kultúrny referent stojí pred nadľudskou úlohou urobiť veľký spektákl za čo najmenej peňazí.  Ako vydupať kvalitu, keď starosta, zastupiteľstvo, šéf, vyžadujú len kvantitu, politiku chleba a hier? A tak sa z vysokého umenia a predstáv kultúrneho referenta upúšťa a peniaze putujú na jarmočné slávnosti, maškarné plesy, varenie halušiek a podobné zábavy pre voľný čas obyvateľov. Prečo? lebo toto ľudia milujú bez rozdielu veku, pohlavia a rasy. A kultúrny referent stráca poslednú iskierku nádeje na uskutočnenie svojich snov. Gýčová výzdoba, opulentné jedlo, pitie, hlasná hudba, vyzdobená jedlička, všetko sa to zrazu zlieva do jedného obrazu a všade kam prídem, je to na vlas rovnaké. Akoby to dodávala všetko jedna vianočná fabrika. Mestá vyzerajú rovnako. Majú rovnakú vôňu, ligot, cveng. Darmo hľadám drobnosti, ktoré by ich robili výnimočnými. Je to čoraz ťažšie, ale nie nemožné.

Kultúrni referenti sú pod obrovským tlakom na výkon, zaručený úspech, zlyhanie je zakázané. Stoja pred komplikovanými voľbami, s kým spolupracovať na projekte Vianoce a s kým je to nebezpečné. Vyberajú si medzi sponzormi ako sú obchodné domy, nákupné reťazce. Určite si nemôžu dovoliť nepúšťať donekonečna rovnaké vianočné koledy. A niektorí kultúrni referenti sa s tým uspokoja. Ale niektorí nie. A snažia sa spolu s miestnymi komunitami, umeleckými besedami s vlastnou tvorbou, umelcami, originálnymi autormi, výrobcami lokálnych výrobkov, alebo jednoducho s obyvateľmi, ktorých myšlienky, nápady, hudba, veselosť a charizma prinášajú čerstvý kultúrny kyslík našim mestám a dedinám, vytvárať predsa len originálnejšie Vianoce. Táto druhá alternatíva je ťažšia, komplikovanejšia, vyžaduje omnoho viac energie a úsilia, a napriek tomu je zmysluplnejšia.

Kultúrnym referentkám a referentom málokto poďakuje za ich prácu. urobme to teda my v IKP.

Ďakujeme vám, vy nádenníci našich Vianoc a prajeme vám, aby ste nestrácali elán a sily do ďalšieho roka. Aby ste dokázali nájsť zmysel vašej práce a prinášali do našich životov krásu, umenie, radosť spolu so schopnosťou vymykať sa z prúdu všeobecného gýču.

Vaša

Jana Javorská

 

Vianoce na rínku v Krakove

Hlavné krakovské námestie – výnimočný urbanistický výtvor našich predkov, ktorý je rozhodujúci pre vnímanie miesta dávneho hlavného mesta Poľska v histórii celej európskej civilizácie. To najväčšie námestie stredovekej Európy je na jednej strane dodnes neuveriteľnou historickou scénografiou a priam knihou dejepisu a na druhej strane po celý čas zostáva pulzujúcim živým srdcom metropoly. Melódia „hejnala“ ( trubača zvučky z Mariánskeho kostola), ktorá sa každú hodinu rozlieha nad „rínkom“ je staršia ako história námestia. Je zaujímavé podotknúť, že na rozdiel od väčšiny iných európskych metropol si Krakov už nikdy nevytvoril nové moderné centrum. Pokusy boli, najmä po roku 1960, ale nepodarili sa. A tak si „rínok“ ubránil svoju pozíciu a zostáva pupkom miliónovej aglomerácie.

Začiatkom decembra sa námestie zmení na obrovský vianočný trh, ktorý trvá až do 26. decembra. Už niekoľko desaťročí ho organizuje „Krakovská kupecká kongregácia“, ktorá nadväzuje na tradíciu dávnych trhov na rínku. Symbolom trhu je anjel a hlavnou ozdobou je vyše 600 voňavých, v lese vypílených jedličiek okolo celého trhu so svojimi svietiacimi girlandami. Pod nimi stoja stánky s vianočnými ozdobami, vyrezávanými drevenými hviezdami a anjelmi, výšivkami a ručne vyrobenými hračkami. Ľudia však hlavne vyhľadávajú stánky, kde predávajú domáce chleby, naše poľské „pierogy“ a sladkosti zo sušeného ovocia a iné pochutiny. Okrem obchodníkov z Poľska každým rokom pribúdajú aj tí zo zahraničia a medzi nimi aj už aj veľa stánkov zo Slovenska.

Od roku 1937, na prvý štvrtok decembra, dodržiavame dôležitú tradíciu oceňovania betlehemov , čo je veľká atrakcia pre domácich i návštevníkov a. Pri pomníku Adama Mickiewicza sú vystavené betlehemy, vyrobené práve pre túto príležitosť, nie staré. Poľská tradícia domáceho aranžovania betlehemov každý rok trvá nepretržito už od 19. storočia. Začali s tým remeselníci z okrajových štvrtí Krakova a donášali ich aj na predaj do centra mesta. Dnes sú ich tvorcami najmä umelci a je ich každý rok asi päťdesiat. Zvláštnosťou týchto prenosných betlehemov je využívanie detailných architektonických prvkov Krakova ako pozadie pre biblický príbeh, ktoré sú vyrobené z farebného svietiaceho staniolu. Aj preto sú tieto jasličky unikátne a mimoriadne farebné na rozdiel od iných, striedmo drevených betlehemov na Slovensku. Možno aj pre túto výnimočnosť zostalo toto krakovské umenie 29.novembra 2018 počas 13. zasadania Medzinárodného výboru pre nemateriálne kultúrne dedičstvo UNESCO na ostrove Maurícius zapísané na Listinu nehmotného kultúrneho dedičstva.

V decembri je krakovský „rínok“ plný turistov, a to nielen z Poľska, ale dnes najmä zo zahraničia. Už v roku 2016 televízna stanica CNN ocenila krakovský „kiermasz“ ako najkrajší spomedzi desiatich najlepšie hodnotených vianočných trhov na svete. Aj britský denník „The Guardian“ ocenil trh ako jedno z najzaujímavejších európskych miest, ktoré sa oplatí navštíviť počas zimných dovoleniek a sviatkov.

Hlavné námestie Krakova sa dnes už architektonicky nemení a zostáva dokončeným projektom. Nanajvýš sa rekonštruujú niektoré budovy, ale naši pamiatkári nedovolia zmeniť ani jeden detail. Ale zároveň je aj poľským oknom, ktoré je otvorené na dnešný moderný svet. Ako verejný priestor sa neuveriteľne rýchlo mení jeho význam pre mesto, pre obyvateľov, pre turistov. Je vystavený pretlaku zmien a jeho funkcia prechádza zmenami v dôsledku urbanizácii okolia Krakova, globalizácii a záľahou turistov, ktorí sa zhromažďujú hlavne tu. Politická a ekonomická transformácia v posledných tridsiatich rokoch sa tiež významne podpísala na zmenách účelu námestia. Domáci sa vysťahovali z domov na námestí, aby utiekli neustálemu hluku veľkej „kaviarne a jedálne, na ktorú sa námestie mení najmä v lete. Uvoľnili byty pre hotely a hostely a s nimi odišli aj malé obchodíky, ktoré im slúžili na nákupy počas celého týždňa. Zmizli aj povestné krakovské kníhkupectvá a nahradili ich obchody pre turistov, naplnené obvyklým tovarom, ktorý nájdete po celom svete.

Vianočný trh svojou jedinečnosťou tak zostáva napriek zmenám „náš“. Aspoň dvakrát do mesiaca ho navštívia aj domáci, stretávajú sa tam s rodinou a deti obdivujú svietiace ozdoby. Zimne vyzdobené kočiare s koňmi vozia turistov okolo trhu. A starobylé námestie tak slúži moderným časom bez reptania.

Jacek Purchla

Že vraj gýč nie je to, čoho by sme sa mali báť

Výsledok rozhovoru s expertkou poľskou profesorkou Mariou Poprzeckou z Warszawy, ktorá sa ma snažila presvedčiť, že gýč je…

 

Demokratizácia umenia, kultúra pre petit bourgeois, prá masová kultúra za menej peňazí.

Populárna a predstierajúca vysoké umenie – ale určite to nie je ľudové umenie

Poznáme gýč patriotický, náboženský, ktoré vyvolávajú jednoduché emócie.

Gýč stratifikoval spoločnosť. V súčasnom umení panuje vojna . nadprodukcia, selekcia, rozhodujú tí, čo za ňu platia

Pre koho aké umenie?

Slovo gýč nie je v umení a trvalosť umenia je ako hlavné kritérium

Až Duchamp vyslovil, že umenie nemusí byť trvalé. môže byť antimuzeálne, môže byť len ideou, ale nakoniec predsa len zvíťazili inštitúcie, hoci celé umenie 6é.rokov bolo namierené proti nim.

V 60.rokoch vstúpili do umenia ženy (Eva Hesse) a prispeli k veľkým zmenám v umení i v jeho chápaní. ony začali robiť netrvalé veci, Sapošniková a jej dematerializácia, veď aj my robíme veľa toho, čo nemá trvanie a je to len okamih, všetne rodenia detí. A umelecké inštitúcie chcú zadržať čas, chcú ho minimálne zabrzdiť.

A ako je to s chuťou zanechať stopu?  Význam inštalácií, re-kompozície, re-inštalácie – umenie kurátorov a výstavy ako produkty umenia

Do toho teraz ako bomba padli autorské práva

A čo ostatní? – nepohŕdajme gýčom, každému patrí to, čo sa mu páči. Uzurpovai sme si právo hodnotiť, hovoriť čo áno a čo nie.

Ars and crafts, proti ktorému protestujú estéti. Kultúrny piedestál.

Staré umenei vyžaduje veľké kompetencie a na trhoch je pre ne.kompetentných gýč. masová produkcia gýču je ale klamstvo, znásilňovanie pravdy.

Vianočný príbeh zostáva vďaka svojim prestrojeniam

Santa Claus, Dedo Mráz, či Ježiško? Nech už človek čaká toho, či onoho alebo aj žiadneho z nich, Vianociam neunikne. Totálne obsadia náš priestor aspoň na šesť týždňov v roku. Kobercový nálet. Reklama, ponuky, prezentácie kníh, firemné kapustnice, nákupný ošiaľ a do toho všetkého zdvihnuté obočie kazateľov morálky, čo nám aj pre mizernú stavebnicu lega vstupujú do svedomia, že sme nepochopili zmysel Vianoc a prepadli sme konzumu. Nečudujem sa tým, čo unikajú do teplých krajín ako sťahovavé vtáctvo a Vianoce trávia ako pútnici z vysoko rozvinutej kultúrnej katedrály „kresťanského“ Západu v oáze Východu.

Väčšina však zostáva. Máme svoje tradície. Napriek občasným prestrelkám pokračujúcej kultúrnej vojny o zmysle Vianoc vieme z tohto času vykúzliť čosi obohacujúce. Potrebujeme to. Bytostne túžime po blízkosti tých, čo naše duše rozochvejú už len obyčajným milým úsmevom. Dobré slovo a inšpirujúca myšlienka sú potom bonusom, ktorý nás posilní a posunie, aby sme prežili v púšti všedného dňa, ktorý býva redukovaný na výkon a odmenu. Čo robiť, aby sme v premenách doby nestratili tento rozmer Vianoc?

Vianoce sú predovšetkým príbeh, ktorý má moc premieňať. Príbeh potrebuje rozprávača a rozprávač potrebuje poslucháča. Hoci príbeh zostáva, rozprávači aj poslucháči sa menia. Aby príbeh nestratil moc premieňať, súc nemenný, vo svojej podstate je ako to vianočné dieťa bezmocný a odkázaný na svojho rozprávača. Rozprávač ho môže pre svojich poslucháčov oživiť, aby ich silou jeho života premenil. Môže ho však aj zabiť, aby ich jeho mŕtvotou držal v zajatí strnulosti. Záleží na jazyku, na tóne, na voľbe metafor a symbolov. Príbeh zostáva a predsa sa mení. Prezlieka sa do šiat doby, aby bol svojou formou rozpoznateľný a zrozumiteľný, aby sám mohol zmeniť tých, čo ho prijímajú, aj tých, čo ho prinášajú.

Skúsim teraz priblížiť niekoľko takých prestrojení Vianoc, ktoré mi už viac rokov pomáhajú ich príbeh pochopiť ako ten starý, nemenný a predsa vždy nanovo obohacujúci. Na Vianoce si vždy rád v aute cestou domov hlasnejšie pustím pieseň Driving Home For Christmas. Nedávno k mojim obľúbeným vianočným pribudla Neckářova Půlnoční. Pustite si ich, ak máte chvíľku čas.

Cesta smerom domov – to je to, čo sa nerozlučne spája s Vianocami. Myslím, že v túžbe byť doma na Vianoce sa odráža naša bytostná túžba niekam a niekomu patriť. Zápasíme o svoj domov. Chránime si ho. Upevňujeme ho v rámci našich možností. Je kotvou v neistote. A predsa, aby domov bol na Vianoce tým, čím má byť, nestačí len domov prísť. Paradoxne, ten biblický vianočný príbeh nie je o ceste domov. Práve naopak. Jozef a Mária sú na ceste smerom z domu. Vo chvíli, keď najviac potrebujú ochranu domova, sú vydaní cudzím. A potom to pokračuje. Z Betlehema neutekajú domov. Tam by to bolo pre ich dieťa, pre nich, nebezpečné. Utekajú do cudziny. Dieťa Ježiš narodením v Betleheme síce nastupuje cestu domov, k svojim vlastným, ale končí ako vydedenec na kríži. Zaujímavé, však? Ako je možné, že na pozadí tohto príbehu sa z Vianoc stali sviatky domova? Myslím, že to vieme, cítime to. Aby domov bol bezpečnou kotvou a plnil úlohu ochrannej atmosféry pred všetkým, čo nás v živote zraňuje, musíme sa vydať na cestu. Urobiť krok smerom od seba k iným. Pohnúť sa z pozícií, na ktorých sa vo svojom sebectve cítime bezpečne a vydať sa s láskou a bezmocnosťou do rúk tých, ktorým dôverujeme. Cesta smerom domov na Vianoce, to je cesta, na ktorej sa oplatí opustiť vlastnú silu, na ktorú sa spoliehame; vzdať sa peňazí, ktoré nám dávajú pocit istoty; prekonať odstup od iných, ktorý nám dodáva vážnosť; zmierniť hnev, ktorým sa nazdávame spravodlivo trestať tých, čo nám ublížili; ….. a pridajte si každý to, čo vám bráni v tom, aby ste pocítili lásku a blízkosť tých, ktorých milujete. Vydajte sa na cestu.

Na Vianoce si vychutnávam aj pieseň Janka Kurica. Geniálnym spôsobom hovorí o našich myšlienkových okľukách, ktoré nás na Vianoce vždy napokon dovedú domov. Robíme všetko pre to, aby naše domovy boli vľúdnejšie. Upratujeme, zdobíme, varíme, pečieme, obdarúvame sa, ale predovšetkým sme spolu so svojimi milovanými. Domov tak prestáva byť konkrétnou adresou nášho trvalého bydliska. Domovom sa stáva akékoľvek miesto, ktoré dokážeme premeniť kvalitou našich vzťahov. Možno aj na tieto Vianoce nás naše myšlienky zvábia na malú odbočku. Snívame, kde by sme našli ten najlepší domov. Vianoce sú však pozvaním k tomu, aby sme vytvorili domov tam, kde sa nachádzame. Domov ako miesto dôvery, lásky a nádeje.

Aj to je posolstvo vianočného príbehu. Z nevľúdneho, neláskavého a vierolomného spoločenstva ľudí robí Boh svoj domov. Tým, že dôveruje, robí z nedôverujúcich ľudí poslov vzájomnej dôvery. Tým, že miluje, robí z nenávidiacich sa ľudí poslov lásky. Tým, že sa obetuje, robí zo sebeckých ľudí poslov obetavosti. „Pretože urobil so mnou veľké veci ten, ktorý je mocný a ktorého meno je sväté“ – tak opisuje Mária svoju skúsenosť Vianoc. Ide o to, aby sme napriek všetkým okľukám našli cestu, ako vytvoriť domov preniknutý vzájomnou dôverou a láskou.

Na Vianoce si tiež rád pustím Sinead O’Connor a je pieseň This is to mother you. Spieva v nej: „Dieťa moje, som tak šťastná, že som ťa našla, hoci moja náruč ti bola stále na blízku. Milé vtáča, ty si ma nevidelo. Ja teba áno. Som tu, aby som ťa poláskala, potešila a pomohla ti, keď si osamelé.“ Myslím, že Vianoce sú sviatky dotyku. Prorok Izaiáš si predstavuje Boha ako matku, ktorá prichádza, aby sa s láskou dotkla svojho dieťaťa, keď je smutné alebo vystrašené. Posolstvo Vianoc hovorí, že svoju materinskú lásku napĺňa Boh, keď sa v narodenom Ježišovi Kristovi dotýka človeka. Dotýka sa nás materinskou láskou, keď sa nás už nik iný nechce dotknúť. Pohládza naše vlasy, keď už niet nikoho, kto by ich pohladil. Berie nás do náručia, aj keď sme už sklamali všetkých ostatných a stratili ich láskavú náruč. Dvíha nás a tíši náš plač po tvrdých pádoch, aj keď už niet nablízku nikoho, kto by nás postavil na nohy. Šepká nám – neboj sa, to prebolí – aj keď už niet nikoho, kto by ešte veril v našu schopnosť ísť ďalej. Ak to aj naša vlastná matka neurobila, na Vianoce máme nádej nájsť toho a tú, čo to urobí. Ako? Tak, že posolstvo lásky na Vianoce prebúdza v nás ochotu s láskou sa priblížiť a dotknúť sa aj toho, ku komu sme si už sami nevedeli nájsť cestu.

Napokon, najprominentnejším prívlastkom Vianoc je, že sú to sviatky rodiny. Myslím, že tento prívlastok je veľmi vážnym spôsobom kompromitovaný doslova križiackym ťažením na ochranu takzvanej tradičnej rodiny. Práve na Vianoce svojimi heslami rytieri tejto vojny vyháňajú z liečivého priestoru Vianoc tých, čo v premenách doby žijú rodinu inak, než ako to majú na svojich mečoch a štítoch napísané bojovníci za tradičnú rodinu. Sú Vianoce vôbec sviatkami rodiny? Nie sú! Sú protestom proti tomu, že ideál rodiny sa nám rozpadáva. Sú priznaním našej bezradnosti, že obraz rodiny našich rodičov a starých rodičov je pre generáciu našich detí už len ikonou. V realite dnešnej spoločnosti je už rodina len akousi dobromyseľnou pripomienkou, že kedysi to bolo tak a bolo to azda dobré. Ak sa ako rodiny schádzame okolo štedrovečerného stola, tak si veľmi dobre uvedomujeme, že ide o rituál. Pekný, povznášajúci, iste v mnohom obnovujúci. A predsa stále viac sa vzďaľujúci realite. Naše rodiny prechádzajú krízou. Zápasíme v nej o to, či sa v modelovaní našich predstáv o rodine vrátime do minulosti, alebo nájdeme odvahu pripustiť, že rodina, tak ako všetko, podlieha vývoju a zmenám. Biblický prorok Izaiáš vo svojej vízii očakávaného záchrancu vidí dieťa: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleciach bude spočívať vláda…“ Všemocné transcendentno, ktoré náboženským jazykom označujeme Boh, sa ujíma vlády tak, že náš zrak upriamuje na bezmocné dieťa. Kresťania túto víziu dopovedali. Je to dieťa, ktorého rodina je na svoju dobu netradičná. O uzavretí manželstva vlastne ani nečítame, len o zasnúbení. A potom to poníženie Jozefa. Dieťa nie je jeho. Chce využiť legálnu možnosť potichu, tajne, sa so svojou snúbenicou rozísť. Napokon predsa, pomknutý víziou vo sne, zvíťazí jeho veľkorysosť. Prijíma dieťa, ktoré nie je jeho. Chráni dieťa i jeho matku. Migruje z Nazareta do Betlehema, z Betlehema do Egypta. Príbeh Vianoc je vlastne príbehom o tom najúprimnejšom sklonení sa ku všetkým, ktorí zápasia o svoje vzťahy.

Čo teda? Kapustnica, opekance s makom a kapor alebo večera v dovolenkovom rezorte s exotickým sezónnym menu, či netradičná nízko kalorická strava za domácim stolom? Držať pôst a čakať na zlaté prasiatko alebo ísť na zimnú túru, či poležať na vyhriatej pláži? Zväzovať nohy na stole a liať olovo alebo objavovať hĺbku mýtov iných kultúr a náboženstiev? Spievať za stolom tradičné koledy, alebo si pustiť skladbu, čo nám oveľa zrozumiteľnejším spôsobom pretlmočí hĺbku Vianočného príbehu? Čo máme urobiť, aby spôsob, akým strávime čas Vianoc nebol ubíjajúcim opakovaním zvykov, čo nás už nedokážu obohatiť?

Prestrojení Vianoc je mnoho. Je len na nás ako ich v úlohe rozprávača vianočného príbehu stvárnime. Lebo silný príbeh zostáva len vďaka tomu, že si nájde odvážneho a tvorivého rozprávača a ten si nájde poslucháča, slobodného nechať sa premieňať, aby zostal stále človekom.

 

Ondrej Prostredník

 

Rozhovor s Katarínou Nádaskou

Čo nám zostalo z našich “ slovanských” zvykov v oslavách návratu slnka?

Už starí Slovania sa museli vyrovnať s úbytkom denného svetla a najmä krátke dni, dlhé noci, zima boli podnetmi, prečo boli ľudia presvedčení, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do zápasu, v ktorom na jednej strane stoja démonické sily a bytosti a na druhej strane je život, teplo personifikované v postave slnka, ktoré sa počas zimného slnovratu rodí v podobe malého dieťaťa. Ľudia tŕpli, ako tento boj skončí a aby ho urýchlili a slnko, život a teplo zvíťazili čo najskôr, vytvorili si obrady zimného slnovratu. Využívali praktiky pozitívnej mágie a používali ochranné prostriedky predmety, rastliny, magické znamenia a znaky, aby odohnali negatívne sily zo svojho okolia. V kresťanstve boli nahradené Vianočnými sviatkami a oslavou Nového roku. Na Nový rok nemala prísť do domu prvá žena, prví mali prísť vinšovníci, mladí chlapci z vyšného konca, aby šiel majetok a hospodárstvo hore koncom a nie dolu. Rovnako sa v určité dni nesmela púšťať do domu cudzia stará žena, lebo by mohla priniesť škodu. Rôzne predmety zhotovené a použité počas magických dní, ako pečivo, plátno slúžili ako čarovné prostriedky. Množstvo úkonov malo podľa princípu mágie podobnosti privolať rovnaké účinky. Slnko ako symbol dobra, života, tepla a radosti paralyzovalo pôsobenie zlých síl a po jeho západe platilo viacero zákazov, pretože v noci a tme sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál. Vtedy sa z domu už nič nepožičiavalo, nič nevynášalo, dokonca ani smeti sa nemali vyniesť, ani voda vyliať, mlieko predať, či požičať, lebo by sa vynieslo bohatstvo a bosorky by mohli s požičanými predmetmi čarovať a uškodiť tak domácim.

Pestovali Slovania aj nejaké krvavé obete?

Počas slávenia zimného slnovratu prinášali Slovania obete slnku. Zarezávali kurovitú hydinu aj kozy, na obetišti ich nechali vykvapkať a krv bola obeta zeme, aby sa prebudila a dobre na jar rodila. Piekli guľaté koláče, ktoré tvarom pripomínali slnko a boli veľké ako koleso od voza a naplnené hrozienkami, medom, tvarohom a makom.
Sviatky zimného slnovratu boli u našich predkov úzko spojené aj so spomienkou na zosnulých predkov. Verilo sa, že  môžu pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť ich život. Aj viera v revenantov, teda upírov, bola u Slovanov silná. Aj preto chodili počas zimného slnovratu na  hroby mŕtvych, popíjali tam medovinu, z ktorej pár kvapiek odliali aj na hroby tak, ako to dodnes pretrváva u Srbov. Táto tradícia prešla do Štedrej večere v podobe jednej prázdnej misky alebo taniera na stole pre zosnulých.
Naproti tomu chodenie s koledou a koledu poznali už v starom Ríme. Išlo o sviatky „calende“, ktoré sa slávili každý mesiac ako prvé dni nového mesiaca. Ale koleda, to boli u Slovanov prezlečené ženy, jedna bola chudobná koleda a druhá bohatá koleda. Jedna bola oblečená pekne a druhá bola v roztrhaných šatách. Bola to aj akási forma zábavy spojená s veštením, či rodina bude mať nasledujúci rok úrodný a hojný, alebo nie. Obe koledy boli zakryté plachtou a gazda si mal jednu z nich vybrať, až potom sa odkryla. Podľa toho, či si vybral tú bohatšiu alebo chudobnú, predpovedali hojnosť či biedu pre nastávajúci rok.
U južných Slovanov sa dodnes zachoval zvyk pálenia badnjaka. Bolo to poleno z dubu, buku alebo jaseňa. Obliekli ho do mužských šiat, spievali a tancovali okolo neho a nakoniec ho dali do pece a pomaličky prepaľovali niekoľko dní. Každý kto prišiel k nim na návštevu, obradne do toho páliaceho sa polena udrel a čím viac iskier z neho lietalo, tým bol nasledujúci rok pre rodinu štedrejší.
Slovania zimný slnovrat slávili v maskách. Najčastejšie predstavovali nebezpečné zvieratá ako napríklad turoňa, koňa, alebo medveďa. Čím strašidelnejšie boli, tým si bol ich nositeľ istejší, že démon sa zľakne a nevojde do človeka alebo do jeho príbytku. Verili tiež v mágiu slova a tak si ľudia priali len to najlepšie. Boli presvedčení, že ak budú priať len to dobré z úprimného srdca, tak sa im to vráti.

Preto si dodnes prajeme, len význam sa nám akosi stratil.

Na Slovensku sú dnes silné skupiny neopaganistov, teda ľudí rozvíjajúcich predkresťanské zvyky a sviatky, ktorí ich udržiavajú pri živote. Guľaté koláče plnia slivkovým lekvárom, orechmi, plnkou, ktorú si dnes kúpia v obchode pod názvom Moravský koláč. Mnohé elementy z predkresťanského obdobia sa udržali prakticky až do 20. storočia v reliktoch obradovej kultúry. Jeden sa nám zachoval v rozprávke Slncový kráľ, kde sa slnko ráno rodí ako dieťa, na obed je muž v plnej sile a večer zomiera ako starec.

Zdá sa, akoby sme sa k “magickému “ svetu predkov vracali. Každá dedina má vešticu, čítame horoskopy, vydávame peniaze na šarlatánov, neveríme modernej medicíne… Mohli by sme sa vrátiť aj k niektorým zvykom v období Vianoc? (mne by sa páčil ich zákaz pre ženy vo sviatok 25.12. pracovať)

Mágia je rovnako stará ako samo ľudstvo. Preto aj dnes ľudia hľadajú odpovede na svoje otázky v magickom svete. Vianočné sviatky sú predsa magické. A v minulosti bolo v nich veľa aspektov mágie hospodárskej, ochrannej, prosperitnej, ale i erotickej. Už počas adventu bol na Slovensku v katolíckych oblastiach tzv. malý pôst, kedy sa jedlo viacej strukovín, kašovitých jedál. Väčšina ľudí jedla mäso až na prvý sviatok vianočný. Medzi archaické zvyky rozšírené na celom území Slovenska patril zvyk obecného pastiera chodiť z domu do domu vinšovať. So sebou nosil zväzky prútov, z ktorých si gazdiná zásterou vytiahla 2 až 4 prúty, potom s nimi vyšibala svoje deti, aby boli cez rok šikovné.

Pastierov už nemáme, ale deti by sa zišlo občas vyšibať nielen na Veľkú noc.

Na štedrovečerný stôl sa dával nový obrus pretkávaný červenými nitkami, lebo červená farba mala ochranný charakter. Nohy stola sa zopli reťazou, na ktorú si všetci členovia rodiny položili nohy, lebo reťaz symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Pod stôl sa položil lemeš alebo čerieslo, ktoré by sme dnes asi ťažko hľadali. Na stole nesmela chýbať biblia. Všetci jedli z jednej misy drevenými lyžicami a na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba len odlamovalo. Na Vianoce dodnes jeme oblátky okrúhleho tvaru s medom a cesnakom. Cesnak chráni proti urieknutiu a med je symbol hojnosti a lásky. Medom sa na Štedrý večer robia krížiky na čelo, aby sme boli krásni a dobrí. Od druhej polovice devätnásteho storočia piekli oblátky učitelia. Medzi archaické, tradičné štedrovečerné jedlá patrili opekance, lámance, lokše s makom, hrachová kaša, šošovica, hríbová polievka, kapustnica ovocie, orechy, koláče. Omrvinky zo štedrej večere sa používali na okiadzanie chorých. A prečo jeme na večeru rybu? Ryba je kresťanský symbol. Prví kresťania používali rybu ako poznávacie znamenie najmä v časoch prenasledovania. Ale jedli sa iné druhy ako kapor, ten je už moderný.
Štedrý večer mal zvláštnu moc. Slovania verili, že ak mlynár pustí počas polnočnej omše mlyn, budú sa mu sypať samé dukáty, podmienkou však bolo, aby mlčal. Odporúčalo sa zjesť počas štedrého dňa aj dve šípky kvôli červeným lícam. Ľúbostná mágia sa týkala najmä nevydatých dievok. Zachoval sa nám zvyk liatia olova cez veľký kľúč do vedra so studenou vodou.

Potrebujeme niečo z bývalej viery s množstvom “rezortných” bohov na jednotlivé problémy a príliš realistický „ okrúhly” nie plochý svet tak vyvážiť mágiou a čarodejníctvom?

Vždy bude určitá skupina ľudí, ktorá bude hľadať riešenia svojich problémov u mágov. Veď ako ináč sa dá vysvetliť fakt, že aj v súčasnosti prekvitá živnosť veštíc, kartárok a bosoriek a mnohé z nich to dotiahli aj do vysokej politiky. V minulosti sa ľudia venovali magickým praktikám z rovnakého dôvodu ako dnes, aby si privodili úspech, peniaze, krásu, manžela, zdravie. Podstata magických procesov je rovnaká.
Bylinkárky, vedomkyne, ale aj kováči sa stávali známymi po širokom okolí. Vždy pomáhali každému, kto ich vyhľadal ich. O týchto ľuďoch sa na Slovensku zvyklo vravieť: „Ten veru rozum doma nezabudol“. „Tá vie viacej ako chlieb jesť“. O vedomcoch a vedomkyniach boli ľudia presvedčení, že sú obdarení zvláštnou mocou. Dokázali aj určiť vinníka, či vinníčku zodpovedného za očarenie človeka, tých, ktorí pracovali prostredníctvom aktivizácie nadprirodzených síl a negatívnej mágie. Tieto osoby sa medzi ľuďmi nazývali boginky, bohyne, strigy, čarodejnice, bosorky, čarovnice. Ich protipólom boli veštci, veštkyne, korenári a korenárky. Jedným z rozšírených elementov škodiacej mágie sú kliatba a prekliatie Tak v minulosti, ako aj v súčasnosti ide o silný magický útok na nič netušiacu obeť za účelom uškodiť mu na zdraví, i majetku. V tomto sme sa ako ľudstvo nezmenili. A je zaujímavé, že sa aj dnes nájdu ľudia, ktorí tieto praktiky stále vykonávajú a za veľký finančný obnos. Nevieme, či používajú staré zlorečenia ako napríklad: „Bodaj ťa vred naťahoval!“ alebo „Bodaj si do rána okrivel!“ „Bodaj ťa kŕč ťahal!“ „Bodaj ťa zrádnik metal!“ „Bodaj si oprašivel!“. Kliatby nám zostali ako dedičstvo v slovenskom folklóre a najmä v ľudových rozprávkach a povestiach o strašidelných miestach, teda v našom kultúrnom dedičstve.

 

Zhovárala sa Magda Vášáryová