Kultúrny kyslík 1/2019

Kultúrno-politický časopis Kultúrny kyslík 1/2019 Inštitútu pre kultúrnu politiku.

Slovníček

Internetový kultúrny bojovník alebo keyboard warior

Človek alebo bot, automaticky aktívny robot, ktorý píše statusy na sociálnych sieťach, prihlasuje sa na kultúrne akcie, kritizuje umelcov, hoci môže sedieť v práci na Novom Zélande. Spoliehať sa na jeho hlas alebo prítomnosť, je naivné. Virtuálna sféra je pre neho skutočnejšia ako on sám. nový kultúrny fenomén.

 

Far-right culture, alebo reakčná kultúrna politika

Predstavitelia staronového prúdu kultúrnej politiky, s ktorým sme už mali dočinenia a doplatili sme nielen kultúrne na ňu, predstierajú zvýšený záujem o náboženstvo a jeho doslovný výklad tak, ako islamisti. Svoje názory obhajujú rétorikou plnou nenávistných slov voči moderne. Vo svetovej literatúre sa tomu hovorí “moral outrage” – morálne pobúrenie. svoje názory šíria veľmi efektívne a týmto fenoménom sa zaoberá “conveyor belt theory”, čo znamená teória dopravného pásu. ide o permutácie riskantných faktorov, proti ktorým je ťažké nasadiť správne protizbrane.

 

Internet bloodhound

 

Les enfants du vide, children of emptiness

Termín R.Glucksmana, ktorým sa moralisticky pokúša označiť mladú generáciu, prilepenú k virtuálnej realite a v realite prázdnu. Čo sa nám prieči pri pohľade na zástupy mladých ľudí, ktorí prichádzajú v zástupoch v deň volieb voliť reprezentantky a predstaviteľov štátu. Odlíšiť strarecké vzdychania nad mladými, ktoré nás sprevádzajú od dôb, kedy sa ľudia naučili písať od problému presadenia kvality internetového priestoru, bude znakom múdrosti starešinstva. Umelci a ľudia kultúrneho sveta majú pred sebou veľkú. ba priam grandióznu úlohu.

 

Monitoring

 

Kunsthalle a jej osud, diel tretí

Vyzerá to na to, že slovenská kultúra nemá čo mať priestory na výstavy moderného umenia. Pamätáme si protesty umelcov proti Danubiane a jej financovaniu. Nám stačí ÚĽUV. A keď už naveľa-naveľa zázrakom vznikla uprostred Bratislavy v modernom priestore na menšiu Kunsthalle určenom, postavenom v inom storočí, treba ju zničiť a zakázať. Nakoniec, budova je sídlom Národného osvetového centra, financovanom Ministerstvom kultúry SR. Prečo národného netušíme, presne tak ako netušíme, prečo máme stále toto komunistické rezíduum. Nakoniec, nezaoberá sa osvetou občanov a ich výchovou k demokracii. Alebo áno? Kde je ešte nejaká ďalšia Cvernovka!

 

Faktomluva, alebo prečo sa mýlime pri pohľade na svet

Česká prekladateľka E. Nevrlá sa poponáhľala a dobre urobila, keď nám sprístupnila aj v “rodnom” jazyku dielo Hansa Roslinga. Dnes si všetci môžeme prečítať “najdôležitejšiu knihu” roku 2018, ako napísal Bill Gates, ktorá nám pomôže zbaviť sa mýtov, predsudkov a hlúpostí, ktoré opakujeme po druhých bez toho, aby sme sa zamysleli nad slovami, ktoré denne vypúšťame z úst. Kniha nás zbaví strachu pred zánikom sveta a našej kultúry, na ktorú zväčša kašleme a pritom je veľmi zábavná. Skvelá kombinácia.  Zaručujeme, že sa konečne dobre vyspíte.

 

Nové prvky v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva

Oznamujeme, že do “Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska” boli zapísané ďalšie kultúrne hodnoty slovenského národa, ktoré nás môžu charakterizovať vo svete, ak nám ich zapíšu do zoznamu UNESCA. Zapísali sme si vysokohorské nosičstvo v Tatrách, ktoré sa zrejme líši od alpského. Nevieme. Slovenské sokoliarstvo, sokolov chovajú aj inde, napríklad na Blízkom východe, ale tam sa teraz radšej nezberajme. Podpolianske rozkazovačky, také vykrikovanie uprostred piesne, ktoré prinúti rómsku hudbu okamžite zmeniť stupnicu (nás to niekedy rozčuľuje, lebo chceme dospievať). Rífová píšťala, priznávame kultúrnu nevzdelanosť, nevieme ako sa líši od ostatných a od fujary a slovenský posunkový jazyk. To nás prekvapilo, lebo vieme, že nemí spoluobčania celého sveta používajú posunky, ale v čom sa líšia tie slovenské, netušíme. Ale čo je na papieri, to tam už zostane, pokiaľ neokyslie.

 

Skoro najväčší Slovák

Priznávame, sme bezradní, keď sa v zozname, ktorý stvorilo 22 000 hlasujúcich na Slovensku, ocitli vedľa seba páter Srholec s Husákom a Cyril a Metod s Dubčekom. Kultúrna  a vzdelanostná úroveň, na ktorú sa tak spoliehame v našom časopise a počítame s ňou, dostala poriadnu poza uši. Bez toho, aby sme kládli príliš veľkú váhu na výsledok televíznej zábavy, teda  po našom šou, premýšľame, čo urobiť, aby si časť našich spoluobčanov uvedomila, že nemôže zjesť koláčik a zároveň si ten istý odložiť na zajtra. Teda základnú logiku, bez ktorej každá kultúra počuje umieračik. Jeden recept by sme mali, ale to by museli dve ministerstvá začať konečne spolupracovať a síce kultúry a školstva. Pridajte v matematike, preboha!

 

Hudobníci pod faktami

Maďarský analytik D. Antal z Holandska (europeizácia, nezabudnite)nám prednedávnom predstavil správu, ktorú vytvorili v CEEMID. Čo to je? Úrad, ktorý sa zaoberá štatistikami európskych krajín v oblasti kultúry a kreatívnych priemyslov. Skúmal situáciu na našom hudobnom trhu a porovnával ho s hospodárskym prínosom slovenského automobilového priemyslu. Niektoré jeho závery boli podivuhodné, ale konštatovali sme, že štatistické údaje, ktoré poskytuje náš Štatistický úrad sú v oblasti kultúry veľmi, ale veľmi nedostatočné. Na čo IKP upozorňuje už veky.

 

Opera

Pravidelne sme začali pred časom dostávať informácie, ktoré publikuje webová stránka Opera Slovakia. Jednoduchá, prehľadná a stále aktualizovaná stránka je pomôckou pre všetkých, ktorí sami nevedia pekne spievať, ale majú radi tých, čo to dokážu. Farebné fotografie, podrobné fakty ku každému predstaveniu a koncertu. Len tak ďalej, priateľky a priatelia za web stránkou.

 

Slovenská kultúra ako súčasť Európskej kultúry

Slovenská kultúra a jej definície odjakživa trpeli nedostatkom sebavedomia. Zároveň sme boli terčom nie vždy kultúrne výhodných geopolitických vplyvov. Popri väčších a silnejších susedoch boli pokusy kultúrnych elít o hľadanie identity zložité. Ponuré trpiteľstvo, kultúrna sebaľútosť, pocity mučeníctva a komplex malosti začal už pri Štúrovcoch. Pretrvával naďalej v tvorbe literárnych autorov, napr. Milan Rúfusa alebo Rudolfa Dilonga. Po nich prišli modernisti a tí si miesto romantického pátosu radšej zvolili iróniu a sarkazmus.

A potom prišiel internet a globalizácia. Ocitli sme sa v postmodernej dobe, uprostred kultúrneho fenoménu nazývaného multikulturalizmus. A tak, ako sa tendenčný Slovák bojí cudzincov obzvlášť tam, kde žiadni nikdy neboli, bojí sa aj prieniku nových kultúr, hoci sa tento prirodzený jav objavoval na našom území už dávno pred globalizáciou.

Súčasná snaha o vytvorenie jednotnej európskej kultúry sa však spôsobuje tlak, pod ktorým chtiac či nechtiac, špecifiká jednotlivých kultúr vystupujú do popredia. Aj tie najmenšie etniká majú potrebu definovať vlastnú kultúrnu identitu a jej atribúty. Podobným procesom stále prechádza aj slovenská kultúra. Potreba geografického a kultúrneho vymedzenia sa pretrváva vo forme potrieb slovenských umelcov byť v aktívnom kontakte s domácimi tvorcami rovnako, ako s tými zahraničnými. S koľkými z nich naozaj zdieľame kultúrne hodnoty? Považujeme sa za súčasť Európy alebo sa voči nej vymedzujeme?

Stredná Európa sa vo svojej histórii identifikovala ako samostatný politický, geografický a kultúrny celok voči Európe. Slovenská kultúra je považovaná za súčasť stredoeurópskej, pričom krajiny strednej Európy sa v posledných rokoch vymedzujú voči vzájomnej podobnosti či odlišnosti voči Rusku. V minulosti táto kategorizácia neprebiehala v tak zjednodušenej forme. Slovenska kultúra sa formovala, tak ako celý stredoeurópsky región, v súvislostiach celoeurópskych procesov, opakovane potvrdzujúc svoju príslušnosť k Európskej kultúre, nie k Rusku alebo USA. Príkladom je prijatie latinského jazyka a sveta alebo potvrdzovaním svojho autentický kresťanského charakteru a príslušnosti k antike.

V 16. storočí sa stredná Európa ocitla na protestansko-kresťanskom pomedzí. Slovensko tvorilo mnoho rokov počas osmanskej okupácie najväčšie uhorské územie a Bratislava bola sídlom centrálnych uhorských úradov. V čase rekatolizácie sa Slovensko stalo obľúbeným miestom talianskych a rakúskych barokových umelcov. 19. a 20. storočia sa príslušnosť strednej Európy formovala pod vplyvom všeslovanského romantizovania slovensko-českých sporov o jazyk. Germanizácia v Čechách a maďarizácia na Slovensku komplikovali naše snaženie hľadanie kultúrnej identity v rámci Európy. A potom prišlo 20. storočie a totalitný režim „uspal“ multikulturalizmus na takmer 50. rokov. Niet sa čo čudovať, že niektorí tento pojem v dnešnej dobe považujú za zákernú zbraň imperializmu.

Multikulturalizmus ale nie je pásavka zemiaková. Je integrálnou súčasťou slovenskej kultúry a jeho prítomnosť je dôkazom kultúrnej sebestačnosti Slovenska v rámci Európy. Okrem nespočetného množstva významných umeleckých diel sa kvalita a schopnosť sebaprezentácie našich tvorcov potvrdila aj na jednom z najvýznamnejších knižných veľtrhov Salon du livre v Paríži v dňoch 15. až 18. marca. Vzhľadom na momentálny stav našej kultúry, žiadny komplex malosti, smútok alebo kultúrnu sebaľútosť už viac nepotrebujeme.

Michaela Suchá

Autorka je absolventkou divadelnej vedy v Brne

 

Sme schopní tancovať na európskom parkete?

Uplynulo 30 rokov od hviezdnej chvíle roku 1989, ktorá nás ovanula dlho vysnívanou slobodou. Tušili sme, že zanikne profesia ideologických cenzorov, ktorí zakazovali krásne knihy, dobré scenáre, výnimočné obrazy, pretože im nerozumeli a zdali sa im podozrivé. Cenzori sa potichu vytratili z ministerstva, len niektorí jej vykonávatelia nám dodnes pripomínajú, aby sme bdeli, lebo vrátiť sa môžu kedykoľvek pod heslom Vždy pripravení!

 

Čakali sme netrpezlivo, kedy sa otvoria zásuvky, kufre spod postelí a zakopané poklady nedovolenej tvorby a naša kultúra vyletí do Európy ako bájny fénix. Všetci budú v úžase stáť a uvedomia si: ako je možné, že sme o tomto nadanom národe nevedeli. Kde sú Nobelove ceny za literatúru, Búk prajzy, najlepšie výstavné siene, Berlín, Cannes, ovenčime ich, sú odteraz nedieľnou súčasťou európskej kultúry. Krásne sny o tom, čo všetko by sme mohli byť, keby…

 

Dúfali sme aspoň, že sa stane niečo podobné, na čo  sme si nostalgicky pamätali z konca 60. rokov minulého storočia. Nové časopisy, plné kritických článkov vzdelaných novinárov, nová vlna vo filme, ktorá zdvihla zo sedadiel ľudí na celom svete, noví autori kníh, ktorí začali používať nový slovník, priam “Sloboda/ný”, nová hudba, ktorá rezignovala na názvuky ľudových piesní, a najmä nové obecenstvo, ktoré sa vynorilo z nebytia strašidelných päťdesiatych rokov. Nové myšlienky nás, vtedy mladú generáciu, zaplavili životodarnou kultúrnou energiou, ktorá bola pre červenú zónu, v ktorej sme boli uväznení, taká nebezpečná, že ju museli zadusiť až tanky v roku 1968.

 

Prešlo presne 30 rokov a my s nevôľou konštatujeme, že sa stále len rozčuľujeme, že nemáme nové moderné knižnice, stále sa bránime predstave tých, ktoré si myslia, že slovenská kultúra je len o valaškách a spevoch v krojoch, netrpezlivo čakáme, že financovanie kultúry osvieži zákon o sponzorstve, keď sa už sponzoring používa v športe a my nazrieme do moderných štatistík a konečne budeme vedieť, koľko peňazí vydávame na kultúru a či je to dosť. Silnejú síce hlasy, ktoré kritizujú rozštiepenie vnímania kultúry slovenskej spoločnosti na dve časti, ktoré sa nemôžu dohovoriť, akoby medzi nami bola neprekročiteľná bariéra, ale to už konštatoval pred 70. rokmi Alexander Matuška. Nič nové európske sa zatiaľ v kultúre neudialo.

 

Doteraz žiadny z ministrov kultúry nepresadil významné financovanie kultúrnej infraštruktúry zo štrukturálnych fondov tak, ako to urobili susedné štáty. Poľsko postavilo z európskych peňazí v každom krajskom meste modernú komunitnú knižnicu a výnimočné budovy filharmónie v Katoviciach a Štetíne, ktoré majú svetové parametre. My sa za to môžeme kochať nadmerným počtom strategických dokumentov a akčných plánov Ministerstva kultúry SR, ale nikde sa nedozviete, nakoľko boli naplnené a čo z toho vzniklo. Stránka Creative Europe bola naposledy aktualizovaná v máji 2014 a Kreatívny priemysel, ktorý by mal byť aj u nás najdynamickejším odvetvím s veľkou budúcnosťou, v januári 2016, čo nesvedčí o prílišnej snahe nás presvedčiť o užitočnosti aktivít ministerských úradníkov.

 

Rok 2018 bol vyhlásený rokom Európskeho kultúrneho dedičstva. Ministerstvá kultúry susedných štátov poverili už rok predtým vybrané agentúry, ktoré predložili špeciálne programy, ako naplniť celý rok podujatiami, ktoré by na jednej strane prezentovali kultúrne dedičstvo krajín v zahraničí a na druhej strane priblížili moderný prístup k výberu a ochrane kultúrneho dedičstva domácemu obyvateľstvu. Naše MK SR vyzvalo, aby všetci tí, ktorí niečo poriadajú, požiadali o možnosť použiť medzinárodné logo Európskeho kultúrneho dedičstva na svoje, dopredu plánované podujatia bez toho, aby určili aspoň základné priority. A tak sa tam popri pár konferenciách na rôzne, aj “ne-dedičné” témy ocitla aj ochutnávka tradičných remesiel, divadelné predstavenie “Kec chcu ženi vládnut”, až po organový koncert v chráme.

 

Ako si predstavujeme prezentáciu kultúry zo Slovenska na európskej pôde najlepšie dokumentuje porovnanie portálu Europeana s naším portálom Slovakiana. Finančne ten náš určite stál na európskej úrovni, ale výsledok ani po troch rokoch nezodpovedá ani tej regionálnej. Aj preto je naša prezentácia porovnateľná skôr s albánskou, ale určite nie s maďarskou alebo českou. Základným problémom je, že ani kultúrna obec na Slovensku nevyžaduje jej skvalitnenie a nevytvára tlak na vyšetrenie úniku financií z tohto projektu podobne, ako sa nezaujíma o osud digitalizácie zbierok našich pamäťových a fondových inštitúcií na čele so Slovenskou národnou knižnicou a financie, ktoré nám na ňu poskytli Európania. A to ide o milióny eur v oboch projektoch.

 

Naši ministri kultúry až na vzácne výnimky nikde necestovali, nezastávali významné funkcie na európskej úrovni a zhusta ani nemohli, lebo ich komunikačné schopnosti boli obmedzené len na dialóg s českými predstaviteľmi. A pritom prvým eurokomisárom na novom poste v Európskej komisii bol v rokoch 2004-2009 Ján Fígeľ. Jeho portfólio obsahovalo vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mnohojazyčnosť. Už z výberu aktivít je zrejmé, že to bola všehochuť, ako to býva, keď všetci vedia, že niečo by už malo začať, ale zatiaľ nik nevie, ako presne. Ale ak by sme si chceli prečítať, čo práca J. Fígeľa znamenala nielen pre EÚ, ale aj pre Slovensko, nenájdeme nič.  Pritom pán eurokomisár pracoval usilovne, len nevieme a ani sa nezaujímame, čo z toho zostalo. Ja si pamätám len jednu tradične poňatú konferenciu o multikulturalizme v Ljubljani, ale to vtedy ešte nebola výbušná téma nových európskych nacionalistov. Dnes je multi-kulti nadávka, ktorú slušne vychovaný človek nepoužíva.

 

Dodnes nevieme, aký veľký je modernizačný dlh v našej kultúre. Niežeby ho nikto nepopísal, ale nikto nevyčíslil závratnú sumu, ktorú predstavuje a nevypracoval ozajstný akčný plán na dvadsať rokov, aby sme ho odstránili. Po 30.rokoch nevieme, koľko úsilia a rokov nás bude stáť ďalší, reformný dlh v kultúre, ktorý sme si vyrobili tým, že Ministerstvo kultúry SR a jemu podriadené inštitúcie neprešli zásadnou reformou štruktúry, financovania a aktivít, ktorú absolvovali iné ministerstvá a celá spoločnosť Stačí vkročiť do budovy bývalej Tatra banky a dýchne na vás atmosféra stariny a prachu, zažratého do stien. Nehovoriac o zúfalých pokusoch niektorých moderne mysliacich riaditeľov kultúrnych inštitúcií, ktorí by mohli hodiny rozprávať o polenách, ktoré sa valia na ich snahy modernizovať zažité postupy.

 

A nakoniec – má Slovensko svoju európsku kultúrnu politiku? Predstavu, založenú na vyhodnocovaní vplyvov jednotlivých programov Kreatívnej Európy, regionálnych programov, ktoré by mali kultúrne zobudiť naše regióny podľa vzoru tých vo Francúzsku alebo Rakúsku, Víziu, naplánovanú aspoň na nové finančné obdobie EÚ, podloženú aj finančnými plánmi projektov, ktoré budeme musieť spolufinancovať. Predsavzatia spolupráce aspoň s ministerstvami susedných európskych štátov a relevantnými mimovládnymi organizáciami, aby sme sa zúčastňovali na kultúrnom pulze doby okolo nás. Alebo sme sa rozhodli, že sa naďalej budeme izolovať a potom nariekať, že nás nikto nepozná? Ako chceme dosiahnuť “skokové” investície do kultúry bez finančnej pomoci zo zahraničia?

 

Doterajšia prax riadenia kultúry na Slovensku sa nedá hodnotiť pozitívnymi, nič nehovoriacimi frázami. Z kritického postoja nás nevytrhnú dve pokladnice, nazývané fondami, ktoré za 12 rokov vo funkcii inštaloval jeden minister. Ale tak ako aj v iných oblastiach nášho života, bez oboznamovania sa s najnovšími trendmi kultúrnej politiky v zahraničí zostaneme vytvárať len úbohé a plačlivé variácie na dávno omielané témy nášho zaostávania. Všetci už máme najnovšie mobilné telefóny, vypisujeme moderné statusy na globálnych sociálnych sieťach, obliekame sa podľa najnovších módnych trendov, počúvame svetovú pop hudbu, prečo by sme akurát v našej kultúrnej politike mali tvrdohlavo zotrvávať v “gätiach” a malomestských snoch paničiek z minulého storočia? Budova Tatra banky potrebuje konečne novú generáciu, ktorá by mala z námestí prejsť rovno do dverí vedľa Divadla Astorka.

 

Magda Vášáryová

Haluz

My, Slováci, sme síce tvory celkom rozumné, ale naša tradícia nám velí zostať v zásade nepoučiteľní. A tak nejdeme dopredu ani dozadu, my najradšej svojstojíme na mieste, presne ako náš plechový najväčší Slovák na úpätí terchovskej doliny. Sme nepoučiteľní aj vo vzťahu k peniazom Európanov, ktorí nám ich sem v dobrej viere lejú, naivne sa domnievajúc, že ich použijeme na zveľadenie našej kultúry a kultúrnosti. Netušia, že naša slaviänska mater nás vychovala na potemkinovskom manažmente. A tak po našej Slávnej Slovakiane, ktorá nie a nie dosiahnuť európsku úroveň, ide budovať akési kreatívne centrum, po slovensky sa tam vraj bude tvoriť. Na iné vymýšľance už nie je čas a peniaze treba minúť čo najskôr – lebo inak by neboli žiadne malé aj väčšie domov, preboha! Radšej budeme vyzerať ako sprostí – na to sme zvyknutí – než by sme mali s hanbou vrátiť celú sumu. A kde bude to nové Kreatívne centrum? Predsa v Kunsthalle, lebo tá nám je aj tak nanič, lebo dokonca ani nevystavuje tradičnú kultúru.

A zhodou náhod je tu opäť náš najlepší minister kultúry, ktorý zase za nič nemôže. Práve naopak, vždy sa snažil či už išlo o desiatky miliónov na digitalizáciu, alebo toť nedávno o iné desiatky miliónov na kreatívny priemysel. Toľko stratégií iniciova! Vždy sa však našli nejakí nepriatelia kohézie, ktorí mu len polená pod nohy hádzali.

A tak SA zase všetko riadilo cez tie isté neosvedčené známe firmy, zase SA vyhlásili výzvy neskoro, a zase SA to len tak-tak stihne. Ak vôbec. Celé to bude vyzerať a chutiť ako tá slávna rozprávková torta z knihy O Psíčkovi a Mačičke. Chvalabohu, kultúra nikoho nezaujíma, takže nehrozí, že SA niekto bude sťažovať na námestiach. A iné na nášho najlepšieho ministra nefunguje.

Zmeny v autorských právach v EÚ: Revolúcia na internete?

Pojem „reforma copyrightu v Európskej únii“ neznie sexy dovtedy, kým sa Európanom nepovie aj to, že ich obvykle jednoduché zdieľanie textov, fotografií, hudby či videí na internete bude fungovať podstatne inak ako doteraz.

Vojna o autorské práva v digitálnom priestore prebieha už asi od čias, odkedy používatelia zistili, ako ľahko sa pomocou kombinácie klávesov „Ctrl C a Ctrl V“ dá zdieľať dostupný obsah. Ak autor na celosvetový web raz niečo uverejnil, bolo čoraz náročnejšie sledovať, kde všade sa jeho produkt ocitol.

Cieľ prispôsobiť autorské právo 21. storočiu bol rovnaký pre všetkých. Spôsoby, ako ho dosiahnuť, sa ale zásadne odlišovali a v roku 2016 sa odštartoval boj, ktorý začiatkom tohto roka prerástol do celoeurópskych masových protestov a petície, ktorú podpísalo viac ako päť miliónov Európanov.

Najintenzívnejšie sa nezrovnalosti odkrývali v súvislosti s rastom technologických gigantov a sociálnych sietí. Tie na cudzom textovom, hudobnom, obrazovom, či inom autorskom obsahu začali bezprecedentne bohatnúť. Aj keď nie vždy ponúkali k dispozícii celý autorský materiál, ich časti, názvy, či výňatky dokázali cudzie produkty duševnej činnosti speňažiť. Stále viac platili marketéri, reklamné agentúry a v ostatných rokoch už aj inštitúcie, asociácie, firmy a dokonca politici a bežní obyvatelia.

Podľa Eurostatu ešte v roku 2017 až 46 percent európskych spoločností tvrdilo, že na svoj marketing využili minimálne jednu z dostupných sociálnych sietí. Využívanie internetovej reklamy vtedy potvrdilo 26 percent firiem. Bolo preto len otázkou času, kedy si dotknuté strany povedia „dosť“. Hoci krajiny, vrátane Slovenska, isté pravidlá nastavené mali, obrovské zisky technologických gigantov iba vo veľmi oklieštenej podobe – ak vôbec – putovali do vrecák vydavateľov, či priamo autorov.

Spoločnosti ako Google, či Facebook tvrdia, že práve vďaka nim sa mnohým médiám, či autorom podarilo zasiahnuť viac záujemcov. Štatistík, ktoré by to potvrdzovali, je ale pramálo. Keď napríklad platforma Google News, ktorá zoskupuje titulky a krátke perexy iných médií ako prehľad spravodajstva, stiahla svoju službu v roku 2013 zo španielskeho webu, médiá registrovali zníženie záujmu o šesť až 30 percent. Štúdia z Nemecka z roku 2014 hovorí, že podobný scenár znížil navštevnosť médií vydavateľského domu Axel Springer o sedem percent.

Autorské práva sa stali stredobodom európskej pozornosti v súvislosti so záväzkom Bruselu zjednotiť členské štáty EÚ na digitálnom trhu tak, aby bola Únia schopná konkurovať svetovým ekonomikám. Hoci blok už minimálne pravidlá pre členské štáty nastavil v roku 2001, naprieč spektrom zainteresovaných sa našiel len málokto, čo by nové pravidlá prispôsobené súčasným používateľským praktikám a technológiám nepovažoval za potrebné.

Skutočný boj naprieč 28 krajinami, inštitúciami EÚ, vydavateľmi, platformami a autormi sa rozpútal s prvými návrhmi textu novej smernice.

Hoaxov sa v dlhej kampani objavilo mnoho. Jedna zo strán tvrdila, že Brusel sa chystá likvidovať vtipne prerobené fotografie, známe ako meme. Youtuberi sa obávali zákazu paródií, či cover verzií piesní. Agresívnejšie hlasy dokonca presviedčali o katastrofických scenároch reštrikcie slobody prejavu a internetu vôbec.

Zlepšenie licenčných praktík, cezhraničné licencovanie naprieč Úniou, prístup k autorskému obsahu pre školy, vedcov a výskumníkov, či lepšia dostupnosť európskej produkcie na videoplatformách na vyžiadanie (VOD) ako Netflix či HBO Go boli tie návrhy, ktoré sa potešili optimistickému prijatiu.

Rozličných a často nepravdivých informácii sa však týkali najmä najkontroverznejšie dva články: 11 a 13.

Podľa článku 11 navrhovanej smernice si bude zverejňovanie väčšieho množstva obsahu na online platforme, ktoré prekročí „rozsah jednotlivých slov alebo veľmi krátkych výpisov“, vyžadovať licenčnú zmluvu medzi autorom – respektíve držiteľom autorského práva – a platformou. V praxi to znamená, že weby ako Google, Facebook, ale aj menšie spoločnosti ako Zoznam na Slovensku, budú musieť postupne uzatvárať zmluvy s tisíckami držiteľov práv. Hoci má byť licencovanie zjednodušené, otázne je, kto získa skutočnú moc nad tým, ktorý obsah bude dostupný. Platformy si totiž môžu začať vyberať a prístup na tie najväčšie z nich nemusí byť udelený každému. Pozitívom by mohla byť bezpochyby rýchlejšia identifikácia nepravdivého obsahu, hoaxov, či konšpiračných médií, ktoré by platformy jednoducho nezazmluvnili.

Legislatíva ale nezaručuje, že sa poplatky za licencie naozaj dostanú ku skutočnému autorovi, alebo či skôr neskončia vo vreckách vydavateľských domov alebo združení, ktoré budú autorov zastupovať. Budú totiž minimálne omnoho mocnejšie v tom, aby sa s technologickými gigantami dohodli priamo. Odporcovia tvrdia, že aj v tomto bode sa jasne ukazuje to, že inžinieri celoeurópskej legislatívy mysleli na tvorcov obsahu až v úplne poslednom rade.

Ešte väčšiu polemiku spustil článok 13. Platformy, na ktoré používatelia nahrávajú obsah, totiž budú musieť zapojiť také systémy, ktoré rozlíšia, či používateľský príspevok spĺňa všetky copyrightové podmienky a či má platforma s pôvodným autorom uzavretú licenciu. Ak teda používateľ bude na svojom facebookovom profile zdieľať napríklad článok zo slovenského denníka, filter Facebooku by mal skontrolovať, či medzi konkrétnym médiom a sociálnou sieťou existuje platná licencia. Aby toho nebolo málo, online platforma za svojich používateľov v tomto ohľade preberá právnu zodpovednosť. Europoslanec Richard Sulík v poslednej rozprave o smernici prirovnal tento spôsob k prevádzkovaniu parkoviska: „Je to akoby prevádzkovateľa parkoviska mal byť zodpovedný za to, že auto, ktoré u neho odstavím, nie je kradnuté.“

Systémy kontroly, ktoré sa označujú aj nahrávacie filtre, používa už dnes napríklad YouTube v oblasti videoprodukcie. Spoločnosť Google, ktorá YouTube vlastní, však do nich investovala milióny a napriek tomu stále nefungujú tak, aby spĺňali požiadavky novej legislatívy. Pre menšie platformy či weby by takáto požiadavka mohla byť likvidačná.

Problematickou je aj výnimka z týchto podmienok. Tzv. „mikro a malé podniky“ by sa mohli povinnosti kontroly obsahu používateľov či licencovaniu vyhnúť len vtedy, ak by spĺňali naraz tri konkrétne kritériá: ročný obrat firmy by bol menej ako desať miliónov eur ročne, služby by boli verejnosti ponúkané menej ako tri roky a platformu by využívalo menej ako päť miliónov unikátnych užívateľov mesačne.

Výnimka pre malé a stredné podniky bola podmienkou aj slovenských zástupcov pri vyjednávacom stole. Organizácie zastupujúce startupy, či malé a stredné podniky hovoria, že v technologickom svete mikropodniky, ktoré by spĺňali naraz všetky kritériá, buď neexistujú, alebo ešte ani nezarábajú. Slovenská republika nakoniec v Rade Európskej únie celé znenie legislatívy – aj napriek kontroverznosti výnimky – podporila.

Pozornosť mnohých médií v posledných fázach prípravy legislatívy v Bruseli si copyright veľmi nevyslúžil. Printové, rozhlasové, ale aj televízne prostredie sa zväčša uspokojovalo s preberaním tlačových správ agentúr. Paradoxne to však boli práve ony, kto bol v boji o európske autorské práva jednou z dotknutých strán. Vyvažovanie vydavateľmi poskytovaných informácií sa nedialo. Ak sa do popredia dostával protinázor, mediálne domy sa častokrát postarali o to, aby bol považovaný za názor „bohatých a nenásytných“ spoločností, ktoré navyše ani nevznikli v Európe. Rástli podozrenia z lobbingu a obviňovania na oboch stranách barikády.

Julia Reda, jedna z najmladších europoslankýň v europarlamente, zmobilizovala komunitu mladých nielen zo svojej domovskej krajiny, z Nemecka, ale odkazujú na ňu mladí po celej Európe. Útla poslankyňa Európskeho parlamentu zanietene diskutuje o možnostiach dopadov a už celé mesiace upozorňuje na to, že legislatíva v súčasnej forme neochraňuje malých vydavateľov, ale vrhá ich napospas vydavateľom aj technologickým gigantom. Práve Reda bola obviňovaná z toho, že sa legislatívu snaží potopiť pre to, že za ňou takéto spoločnosti stoja.

Reda našla silnú podporu aj medzi internetovou komunitou. Hashtag SaveYourInternet (Zachráň si internet), ktorý spopularizovala, pohltil Twitter aj Instagram. V krajinách ako Nemecko, Holandsko, či Belgicko najmä mladí už celé týždne vychádzali do ulíc a žiadali zachrániť internet. „Súčasné znenie legislatívy je fraškou, ktorá je z hľadiska popierania reality porovnateľná s hnutím „plochej zeme“,“ uviedol Sascha Lobo, jeden z nemeckých aktivistov v magazíne Der Spiegel. Aktivisti tvrdia, že europoslanci a euroúradníci, ale ani vlády členských krajín nemyslia dostatočne na to, ako dnes mladí využívajú internet a po prijatí legislatívy môže preto dôjsť k nenávratným zmenám v celom kreatívnom priemysle dneška. Na posledných protestoch, ktoré sa organizovali vo vyše 70 európskych mestách, sa zišlo niekoľko desiatok tisíc prevažne mladých odporcov smernice.

S textom legislatívy už súhlasili Európska komisia aj členské štáty EÚ. Záverečné slovo mal ešte Európsky parlament. V posledný marcový týždeň sa 751 poslancov stretlo a o smernici hlasovalo napokon ako o jednom celku – len päť hlasov rozhodlo o tom, že články 11 a 13 sa samostatne schvaľovať nebudú.

Väčšina europoslancov nakoniec 26. marca celú smernicu schválila. Súčasné používateľské spôsoby zdieľania na internete sa teda už čoskoro výrazne zmenia a na bezbrehú slobodu v online oceáne budeme musieť zabudnúť všetci. Členské krajiny EÚ budú musieť smernicu zapracovať do národných legislatív v priebehu najbližších dvoch rokov.

Viac informácii o procese tvorby a prijímaní legislatívy o copyrighte nájdete tu.

Lucia Yar

Autorka je editorkou portálu EURACTIV Slovensko.

Editorial

Určite ste už niekde čítali alebo počuli názor, že európska integrácia by bola iná a rozhodne príťažlivejšia, ak by celý proces od päťdesiatych rokov minulého storočia začal elegantnými rozhovormi o spoločnej kultúrnej politike. Veď sme predsa všetci odchovanci európskej kultúry od Homéra až po Goetheho. Hlásatelia názoru pohŕdajú nekonečnými rokovaniami o množstevných obmedzeniach produkcie uhlia a ocele, produktov, ktoré boli spoľahlivými rozbuškami niekoľkých ničivých vojen na európskej pôde. Neviem, či propagátori Schillerovej ódy o tom, že sme všetci bratia (a dnes aj pár sestier k tomu) niekedy niečo na európskej úrovni dohadovali, ale vzhľadom na ich nehynúce presvedčenie, že sa predsa dohodneme minimálne na tom, aby bola kultúra rozhodujúcim faktorom našich usilovaní o mier na kontinente, predpokladám z 99% istotou, že nie. Inak by si museli byť vedomí, že dodnes by sme nemali nielen Európske hospodárske spoločenstvo, ktorým všetko začalo, ale ani Európsku úniu so spoločnými politikami, medzi ktorými na žiadosť členských štátov Únie výrazne absentuje oblasť kultúry, vzdelávania, sociálnej politiky a mnohých iných čiastkových oblastí. Prekvapujúcejšie je to aj preto, že väčšinou ide zároveň o zástancov silnejšej pozície národných štátov so svojou národnou kultúrou v rámci EÚ a dôsledného dodržiavania subsidiarity, teda princípu, podľa ktorého kompetencie, ktoré môžu lepšie vykonávať suverénne štáty, nemajú byť politikami EÚ. Hoci ide aj o veľmi príťažlivé osobnosti slovenskej kultúry, ktoré bez ohľadu na dôsledky pohŕdajú úsilím niekoľkých generácií Európanov dohodnúť sa aspoň na merateľných komoditách namiesto kopania zákopov, nazdávam sa, že je našou povinnosťou poskytnúť im niekoľko faktov. Chápem že ich postoj kopíruje špecifický fenomén, tak častý v našich dejinách, napríklad sen o ruskom dubisku z 19. storočia, ktorí šírili a šíria aj tí, ktorí sa neunúvali prekonať dvojtisíckilometrovú vzdialenosť a hrdia sa heslom: “nigdá som tam nebou”, aby sme citovali kultúrneho klasika.

Oplatí sa vedieť viac!

 

Pripravili sme preto pre vás  stručný, nenudný prehľad možného zasahovania politík EÚ do tvorby našej svojstojnej kultúrnej politiky. Či sa už jedná o autorské práva  a iné legislatívne kroky, alebo o historický prehľad snahy presadiť niektoré spoločné postupy v rámci Creative Europe, až po v Kultúrnom kyslíku tak obľúbené kritické pohľady na (ne)schopnosť komunikovať a prezentovať na európskej úrovni výsledky našej kultúrnej praxe.

Ani sme netušili na začiatku roka 2019, ako sa trafíme do noty turbulentných čias.

 

Magda Vášáryová