Konzervativizmus, tradícia

Kto sme?

Ktovie, prečo si tak málokedy dávame túto základnú otázku – kto vlastne sme? Nemáme knihy podobné Masarykovým, Peroutkovým, Patočkovým, Havlovým, preložené do svetových jazykov, aby sme mohli počuť, ako na ňu – tú otázku – odpovedajú národy okolo nás alebo v Európe. Máme útlu analýzu od Jána Lajčiaka, rozhnevané eseje od Alexandra Matušku a dnes si môžeme prečítať úvahy Ľubomíra Liptáka, alebo Dušana Kováča a touto otázkou sa kontinuálne zaoberá Rudolf Chmel. Bývalý minister kultúry Slovenskej republiky. Stačí si otvoriť pár stránok jeho eseje Slovenský komplex.

„Tradícia Slovenska zatvoreného, zahľadeného do seba…” …Úskalia dilemy zatvorenej a otvorenej spoločnosti na princípe nacionálnom postupne začal silne ovplyvňovať rozmer sociálny, ideológie minulého storočia. Iba tej zdanlivo normálnej, teda demokratickej či liberálno-demokratickej, pluralitnej, teda otvorenej spoločnosti sme si akosi v 20. storočí nestačili príliš užiť.“

Potom prišiel rok 1989 a odvtedy už 30 rokov žijeme v demokratickej spoločnosti, kde by dokonca mala platiť naša ústava a vláda práva. Sedíme ako rovnoprávni po prvýkrát za európskym stolom, môžeme sa cítiť celkom bezpečne (aspoň doteraz), svet sa nám otvoril a čaká, čo mu donesieme a preložíme. Kto sme teda dnes, po tých voľnosti a pri otvorených oknách, ktorými prúdi čerstvý vzduch. Dýchame ho, či sa nám to páči, alebo nie. Páči sa nám to?

Kam sme sa teda v kultúrnej politike a vlastne v celom kultúrno – spoločenskom živote posunuli za tie roky?  Kultúrna infraštruktúra prešla decentralizáciou, nie všetci sú dnes spokojní a radi by sa vrátili pod dostatočne vzdialené krídla ministerstva, ako boli zvyknutí, ale efekty postupne hodnotíme. Vznikajú nové kultúrne centrá, Košice sa na rok stali Európskym hlavným mestom kultúry, Banská Štiavnica bola rok hlavným mestom kultúry Slovenska, na základe dobrej praxe zo zahraničia máme Fond na podporu umenia ako príklad arm-length-principle, otvorili sme novú budovu SND, zrekonštruovali sme budovu Reduty, kde sídli filharmónia spolu s prechádzajúcimi električkami DPHMB, rekonštruujeme roky Národnú galériu v Bratislave a určite máme špičkových umelcov vo viacerých kultúrnych a umeleckých oblastiach. Zároveň sme pochovaní pod pamiatkami storočí, na ktorých obnovu nemáme dostatok síl, financií i nápadov, platy pracovníkov v kultúre, vysokoškolských vzdelancov, sú hlboko pod slovenským priemerným platom a v porovnaní so susednými štátmi sú bedármi a zvyšovanie kapitoly štátneho rozpočtu na kultúru sa javí len ako štatistická korekcia. Slovenská kultúra pre neskúsenosť a plachosť ministrov nesiahla do vrecka európskych fondov, peniaze Európanov čerpáme na diaľnice, tunely, námestia s potôčikmi a účasť slovenských subjektov v spoločných európskych projektov je nepatrná.  Achillovou pätou je fakt, že sme nepostavili jedinú originálnu modernú budovu pre kultúru a umenie. A to je len veľmi hrubý výpočet plusov a mínusov, ktorý ma núti premýšľať, prečo neustále robíme krok vpred, krok vzad, a keď sa podaria dva kroky vpred a svitne aká- taká nádej, zistíme, že v EÚ ťaháme stále za kratší koniec.

V prieskume RTVS, s ktorým sme pracovali pri tvorbe Rukoväti II, je v závere uvedené: „naša spoločnosť sa liberalizuje iba pozvoľne”. Ďalej prichádzajú charakteristiky. „Sme konzervatívni. Sme tradicionalistickí. Sme málo otvorení zmenám. Niekedy ich prijímame s odporom.” Sú toto kotvy, ktoré nás vracajú spať, a kvôli ktorým sme za 30 rokov nedosiahli ani 1% z HDP na kultúru? Viem, aj na školstvo dávame menej ako 2,8 % HDP, pričom priemer členských štátov EÚ za posledné tri roky je 5,2%. A pritom tieto sektory sú priamou cestou do budúcnosti, kde bude rozhodovať kreatívnosť, otvorenosť a my nie sme schopní ani prepojiť dva tak významné sektory, aby spolupracovali pri vytváraní nielen kultúrnej ponuky, ale aj pri výchove budúceho, informovaného publika.

Konzervativizmus

Pokiaľ zadáte do slovníka slovo konzervativizmus, zistíte, že v prvom rade ide odmietanie zmien, lipnutie na starom spôsobe myslenia a konania, opatrnosť a nedôvera k novotám alebo umiernené pozorovanie vývoja z diaľky, čo sa prejavuje navonok konvenčným životným štýlom.  To známe „cudzie nechceme a svoje si nedáme”. ” tak to robila moja mama a tak to robím aj ja”. Slovník ďalej uvádza, že je to vágne označenie pre niekoľko rôznych politických ideológií (smerov, postojov), ktoré odmietajú aktuálne spoločenské pomery zmeniť radikálnym spôsobom; inak povedané zameranie sa na „tradičné” spomínanie na 19. storočie, romanticky podfarbené už profesionalizovanou hudbou a výšivkami, čo sa pretavuje do vkusu v  kultúre, ale ovplyvňuje aj ekonomické a politické myslenie, pričom predstava o „tradičnosti” sa môže výrazne líšiť, čo vedie k rôznym významom pojmu konzervativizmus.

Národné osvetové centrum predstavilo v roku 2018 správu z výskumu, ktorým zisťovali kultúrnu a hodnotovú orientáciu obyvateľstva Slovenskej republiky. Zber dát prostredníctvom „face to face” rozhovorov prebiehal od 15. septembra do 25. septembra 2017 a zrealizovala ho výskumná agentúra Focus Research. Výskumná vzorka je reprezentatívna vzhľadom na populáciu Slovenska nad 16 rokov a bola zostavená prostredníctvom kvótneho výberu. Pri tvorbe dotazníka sa inšpirovali aj inými výskumami, ako sú napríklad Výskum európskych hodnôt, Európska sociálna sonda, Medzinárodný program sociálneho výskumu issp, Kolektívne identity na súčasnom Slovensku 2003, ktoré realizoval Sociologický ústav sav, a výskum Kultúrna rozmanitosť a jej vnímanie žiakmi základných škôl na Slovensku, realizovaný Centrom pre výskum etnicity a kultúry. „Za leitmotív, ktorý sa objavuje v reakciách respondentov na mnohé skúmané témy, môžeme označiť konzervativizmus a  dôraz na tradície. Jednak sa to ukazuje na úrovni deklarácií, keď sa zo všetkých skúmaných hodnôt ku konzervatívnej orientácii hlási najviac ľudí, jednak sa táto konzervatívna orientácia manifestuje pri postojoch a názoroch na rodinu, na rodové roly, na náboženstvo. Konzervativizmus ide ruka v ruke s dôrazom na tradície, čo môžeme vidieť napríklad pri tom, ako ľudia vnímajú kultúru, ako ju definujú, čo od nej očakávajú. Obzvlášť pokiaľ ide o slovenskú kultúru, ako keby jej súčasné formy boli nepovšimnuté, v horšom prípade odmietnuté. Konzervativizmus, ukazuje sa, spôsobuje, že sa spomína na minulosť, ale niekedy sa pri tom zabúda na súčasnosť.” Akoby slovenské moderné umenie bojovalo s veternými mlynmi, alebo tak echt slovensky, akoby sme hrach o stenu hádzali, ak sa snažíme priniesť do tohto prostredia Kultúrny kyslík. Nečudo, že pred dôležitými voľbami sa aj politické subjekty prezliekajú do krojov a snažia sa tancovať odzemok, aby si za scénou uviazali kravaty a nasadli do najmodernejších tátošov, namiesto aby sa nechali odviezť vozom s volkami.

Tradícia

V Rukoväti, ktorú sme v IKP tento rok vydali, píše Magda Vášáryová: „Čo je to tá tradícia? – pýtal sa už v 30. rokoch kritický mozog Alexander Matuška a treba ho znovu čítať a citovať, aby sme si uvedomili, v akom začarovanom kultúrnom kruhu sa neustále pohybujeme. Tradícia je … „Čarovný prútik, ktorým sa otvárajú brány najvyššieho pokroku a  najväčšieho tmárstva”. Chceme sa stále vracať k lyrizmu, ako o tom písal M. Kundera, „Lyrický postoj k svetu ako nadšenie z krásnej budúcnosti pred ošklivosťou súčasnosti, schopnosť zabudnúť v lyrickom opojení na problémy. Musí existovať rozpor medzi neautentickým moderným životom a iným, autentickejším, ku ktorému folklorizmus predstavuje prepojenie. Dostávame sa tak do kultúrneho konfliktu, ktorý má alebo bude mať politický i sociálny rozmer”.

Dnes sa snažíme hodnotiť 30 rokov slobody a môžeme konštatovať, že zažívame nevídaný technický, ekonomický zahraničnopolitický, sociálny a ďalšie pokroky. Chudoba sa Slovensku nevyhýba, ale skutočne chudobných Slovákov postupne ubúda a životná úroveň rastie – podľa štatistík ŠúSR. Nie sme, samozrejme, spokojní, práve naopak, ale naozaj sme aktuálne na tom tak zle, že nám nezostáva nič iné, len držať sa 19.storočia, ktoré si už nikto z nás nepamätá a utiekať sa do lyrického sveta romantizmu, keď svet je už dávno v postmoderne?

Chceme ísť vpred, alebo sa prešľapovanie na mieste stalo národnou ideológiou?

Aký je vedľajší efekt upevňovania konzervativizmu v kultúre? Otvára sa ďalšia veľká priepasť medzi veľkými mestami a rurálnymi oblasťami, ale s tým, že naša dedina už nie je „tradičnou“, ľudia dochádzajú do mesta za prácou, aby cez víkendy žili napoly mestským životom pred televízorom. Už nemusia vstávať ku kravám a v predzáhradke majú bazén namiesto mrkvy. Ale naša kultúrna politika, ak si vôbec zaslúži toto pomenovanie, im vtláča do hláv, že slovenské je len dedinské z 19.storočia. Dnešní umelci, ktorí majú možnosť čerpať podporu pre svoje projekty, majú podľa odhadov našej analýzy z Rukoväti kultúrnej politiky I-III k dispozícii len 5,7% na samotnú tvorbu, ako sme ju my nazvali, na „súčasnú, živú, modernú kultúru”. A tak sa nečudujme, že z tých 300 000 obyvateľov, ktorí emigrovali zo Slovenskej republiky za posledných 10 rokov, aby sa pripojili k migračnému trendu v rámci EÚ, tvoria nezanedbateľnú časť tvorivé mozgy, ktoré nám budú veľmi chýbať v budúcnosti nielen v IT sektore, ale aj v školstve, kultúre, umení a aktivizme.

Zvlášť zvláštne v danom kontexte pôsobí prístup Ministerstva kultúry SR.

Web MKSR: „Historický okamih pre podporu tradičnej slovenskej kultúry. Ministerka kultúry a predseda vlády dnes na tlačovej konferencii v Očovej predstavili jedinečný projekt „Folklór – duša Slovenska”. Projekt podporí aktivity folklórnych súborov a individuálnych ľudových umelcov v celkovej sume 1,5 milióna eur.” Slovami ministerky kultúry: „Ľudová kultúra plní už po stáročia tú istú úlohu. Pomáha ľuďom prežívať ich skutočné problémy, prináša im nádej, že aj pomocou tradícií  sa vedia ľahšie vyrovnať so svojimi životnými údelmi”.

Paradoxne týmto prístupom robí v skutočnosti MKSR vlastným inštitúciám medvediu službu, pretože štúdia NOC na záver uvádza: „Kultúru totiž, minimálne pokiaľ ide o inštitucionalizované umenie, podporujú a držia pri živote skôr ľudia, ktorí sú menej konzervatívni a viac otvorení.” Presne tí, ktorých sa snažíme prerobiť, vychovať, zaradiť do našej predstavy tradičnej spoločnosti. Obetujeme naše kultúrne organizácie naháňaniu politických bodov? Alebo si jednoducho nikto nespojil súvislosti? Alebo chýba vízia v oblasti kultúry a umenia?

Jana Javorská

 

Haluz

Námestie, dav ľudí, ktorí obkolesujú nesmierne obľúbenú a charizmatickú politickú osobnosť, je kampaň. Dôchodkyne v mdlobách, načahujúce sa ruky, masová extáza. Matka podáva svoje dieťa – taká príležitosť sa predsa vyskytne len zriedkavo. Ešte niekoľko dekád bude na to spomínať, tá matka. Slávna osobnosť dvíha dieťa do výšky, v domnení, že tak to bude fotogenickejšie. Malý nedobrovoľný fanúšik však zatiaľ nechápe, ako sa má v prítomnosti takmer božskej bytosti správať a rozplače sa. Tento moment, presvetlený zapadajúcim slnkom, zachytáva objektív mladého fotografa. Výsledok je uchvacujúci. Ako z kvalitného hororu. Charizma-necharizma, človek s dieťaťom na zábere vyzerá desivo, ako ľudožrút chystajúci sa na mladú človečinku. A čo myslíte, uvidíte niekedy túto fotografiu otca národa?

Editoriál

Keď sa pýtali Slovákov (či aj Sloveniek nevieme) niekedy okolo roku 1930, ako sú spokojní so životom v Československej republike, veľká väčšina sa sťažovala a dôvodila, že „za Maďarov bolo lepšie”. Argumentovali pokojom, stabilitou, žiadne zmeny na obzore a vôbec, bolo lepšie. To, že Slováci nemali školy, všetci sa mali sa stať Maďarmi, slovenská kultúra mala zmiznúť z povrchu zemského, nebol pre nich dôvod, aby sa cítili zle. Veď tí ”Maďari” chceli len, aby sme sa prispôsobili a so všetkým súhlasili a to bola príjemná stabilita. Československo ako jediná demokratická krajina v okolí totiž vyžadovala chodiť voliť, vyberať si z kandidátov, noviny boli aj také aj onaké, bolo sa treba prihlasovať k tomu či hentomu, vraj sa mali učiť poriadne po slovensky, deti posielať do škôl, cítiť sa zodpovední za svoje voľby …no povedzte, nebolo za útlaku lepšie?

Aj dnes je dosť veľa našich spoluobčanov vrcholne nespokojných  s demokraciou, slobodou a nutnosťou zaoberať sa problémami vo verejnom priestore. Nebolo lepšie za komunizmu? Raz za čas ste sa zúčastnili na schôdzi, zdvihli ruku za čokoľvek, na prvého mája si dali párky, občas zakričali „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak” a vrátili sa domov pokojný, že sa nič nemení a takto to bude do skonania sveta. Koho zaujímalo, že umelci nemohli slobodne tvoriť, že slovenská kultúra mala podťaté možnosti, že sme žili za ostnatým drôtom. Mali sme stabilitu a keď sme sa prispôsobili, nič nehrozilo. A dnes? Samé kampane a voľby, ukazujú nám moderné umenie miesto fujár, na výstavách dokonca  nahých chlapov, miesto odzemku hrajú rapy, v divadle stále len o slobode vyprávajú, akoby sa dala dať do chladničky a ženy sa pchajú dopredku miesto toho, aby sa tešili, že dostanú po papuli ako prejav lásky. A vôbec, mlieko bolo za dve koruny.

Čo sa dá s tým robiť? História nás učí, že nič. Týchto našich spoluobyvateľov už nezmeníme. Dôležité ale je, aby tí, čo rozumejú modernej kultúre, sú už inak vzdelávaní ako  klamstvami v učebniciach za komunizmu, videli už kus sveta, prispeli každý tak ako vie k modernizácii Slovenska. Tej kultúrnej, civilizačnej zmene. Potrebujeme nové národné narácie, potrebujeme dokázať Európe, že aj my môžeme mať literatúru, ktorú ocenia Man Booker Price, že talentovaní nebudú musieť odchádzať do Prahy, aby získali uznanie, že učiteliek a učiteľov, ktorým záleží na rozvoji detí bude viac, než tých nostalgických, čítajúcich Zem a Vek.

Pripravili sme pre vás kritické zimné číslo ako spomienku na 30 rokov bez cenzúry. 30 rokov slobody pre našu kultúru. Mohli sme dokázať viac, určite, ale nenariekajme. To nepomôže. Ako prvý krok robme svoju prácu najlepšie. ako vieme a nenechajme sa odradiť. Prispejme svojou troškou k mentálnej reforme Slovenska a spolupracujme. A možno že budeme mať ministra alebo ministerku kultúry, ktorá bude aj  kultúrnym človekom, nielen politikom. To by na začiatok stačilo

 

Na úvod pár desatoro

 

  1. Vyriešili sme za 30 rokov problém nezávislosti verejnoprávneho média a TASR? Nie

  2. Máme rozpočet rezortu kultúry na úrovni porovnateľných štátov EÚ? Nie

  3. Pritiahli sme do kultúry európske a mecenášske peniaze? Nie

  4. Postavili sme jeden moderný kultúrny stánok, napríklad knižnicu, na Slovensku? Nie

  5. Zreformovali a zmodernizovali sme sektor kultúry zásadným spôsobom?  Nie

  6. Dostali slovenskí tvorcovia svetovú prestížnu cenu, napríklad Nobla za literatúru? Nie

  7. Prepojili sme rezort školstva a kultúry v mene rozvoja kultúrnosti našej mládeže? Nie

  8. Zmohli sme sa na efektívnu prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí? Nie

  9. Vytvorili sme štipendiá pre zahraničných záujemcov o štúdium našej kultúry? Nie

  10. Stále považujeme za našu kultúru len folklorizmus? Áno

 Magdaléna Vášáryová

 

Kultúrny kyslík 4/2019

Kultúrno-politický časopis Kultúrny kyslík 4/2019 Inštitútu pre kultúrnu politiku.