Čo nás zaujalo?

Ešte (stále) Hnusoba Mučí Kultúru

Kým v írskom Galway v uplynulom roku pandémia zhatila mnohé projekty EHMK, jeho hlavná koordinátorka ku koncu obdobia nominácie hlavu nevešia. Odvoláva sa na impulz, ktorý projekt vyvolal, teší sa na jeho kontinuitu a ďalší rast. Na Slovensku naopak, projekt EHMK 2026 dostáva reálne kontúry. Poznáme finálové trio, ktoré po pilotnom projekte na východe Slovenska v roku 2013 zamierilo na opačnú stranu – vítame v užšom výbere Nitru, Trenčín a Žilinu. My len dúfame, že po ročnom kultúrnom fiasku v oblasti podpory kultúry bude EHMK 2026 vládnou prioritou a neskončí ako vládou schválený rok 2020, ktorý (ne)bol Rokom slovenského divadla. Projekty sú ambiciózne, a či už budú Rozvíjať zvedavosť / Cultivating Curiosity, pôjdu von Oknom príležitostí, alebo budúBodom zlomu, sa dozvieme v decembri. Sledujte s nami.

Kto nepôjde na Oscara?

V čase počiatočných príprav tohto vydania Kultúrneho kyslíka v nás driemala pomyselná myšlienka na slovenského, prípadne československého filmového Oscara (pozn. SR v koprodukcii s ČR), keďže v širšom výbere cudzojazyčných hraných filmov sme mali dvoch kandidátov – Správa režiséra Petra Bebjaka a bratsky česká nominácia Šarlatán Agnieszky Holland. V čase editovania tohto vydania však už vieme, že tento rok sa do mesta anjelov necestuje. Hoci naše filmy neocenila najvyšším ocenením filmová akadémia, rozhodne stoja za pozretie. Dostať sa do výberu na konkurenčnom poli celého sveta je predsa len prestíž, tak sa pohodlne usaďte a užívajte si kvalitnú kinematografiu.

Na prečítanie v pandemických nudných dňoch

 Ešte v 90.rokoch vyšlo niekoľko zaujímavých kníh amerických historikov, ktorým nedala spávať tragická i ironická história strednej Európy. Profesor Larry Wolff z New Your University sa zamiloval do Habsburgov, najmä do nášho Ferenc Jóžku. Napísal objemnú knihu o Haliči,(Galícii) a 600 stranovú bichlu o tom, prečo nás západniari považujú za barbarov. Kniha sa volá Inventing Eastern Europe, The Map of Civilization on the Map of Enlightenment. (v 2020 vyšiel poľský preklad).  Popisuje a cituje velikánov 18.storočia, počínajúc Voltairom a končiac Encyklopedistami, ktorý doteraz požívali úctu v našich kruhoch, ale odkrýva pred našimi užasnutými zrakmi vymysleniny a vedecké opisovačky o nás, stredoeurópanoch, ktorý sme pre nich vyzerali ako potomkovia Skýtov (pre nevzdelancov už Herodot považoval Skýtov za ukrutných barbarov), nevzdelaných divochov, skrátka za priestor pre kultúrnu, neskoršie hospodársku a nakoniec vojenskú okupáciu (Napoleon 1812)Oni sa pričinili o rozšírenie predsudkov a mýtov o nás, hoci Voltaire bol najďalej v Berlíne.  Ale pokojne opisoval staré cestopisy a trochu si aj povymýšľal. Nepreháňame to s tými hodnoteniami opísaných diplomoviek?

Fejsbúk sa priam prehýba od rôznorodých umeleckých aktivít, počínajúc od Konvergencií, cez výstavy a výtvarnícke aktivity – napr. Sphéru v Žiline, streamovaním aj ne-stramovateľných vystúpení a končiac odstránením nepotrebných billboardov v Bratislave. Vyberať sa dá. Fb a iné platformy sú, samozrejme, plné aj ne-kultúrnych a nekultúrnych prejavov, ale tie môžeme zablokovať alebo nahlásiť. Nemusíme sa na ne dívať a konzumovať ich. Dokonca sa nad nimi nemusíme ani povinne rozčuľovať. A a tom je zásadný rozdiel medzi totalitným režimom a jeho povinne sledovanými činmi a pravidlami a atmosférou v spoločnosti, ktorá je slobodná. Stačí, aby sme si ten rozdiel uvedomili.

Mimochodom,

všimli ste si nástup žien, speváčok vo svetovej pop-music? Okrem von der Leyen na čele Európskej komisie, Christine Lagarde na čele Svetovej banky, fínskej premiérky Sanny Marin a našej prezidentky si už aj v pope muži neškrtnú? Ženy si odniesli všetky hlavné ceny Grammy. Kde sa podeli muži so svojimi sonórnymi hlasmi, aby nahradili Sinatru, Crosbyho alebo Deana Martina? Presunuli sa všetci do IT?

Kritika v malom

Kde, prosím vás, beriete na to čas?

Všetci ste na NETFLIX. Voľakedy som vedela, že financovali a produkovali Hořící keř, ale dnes je to obrovské množstvo seriálov, nestačím sledovať ani názvy, nie to ešte o čom to je. V mojej bubline sa pravidelne objavuje nevyspatý/á, ktorá zdeľuje, že si pozrel/a 12 dielov naraz niečoho, čo bolo odporúčané. Môžete vysvetliť, ako si viete vyšetriť toľko hodín na seriál, o ktorom nakoniec napíšete, že nestojí za to? Potrebujem to vedieť, aby som mohla držať s vami krok. A ešte, kedy potom čítate knihy?  Kˇuž, ja by som si rada pozrela Full Moon Fleures – servis VOD, ktorý púšťa samé béčkové filmy, väčšinou zlé a nepodarené. A má milióny záujemcov. Pandémia?

Slovníček

Mockumentary, mockument, never heard? A predsa sa s tým stretávame denne. Anglické slovo “mock” už znie ako niečo, čo nie je seriózne, falošné a presne toto je obsah slova moc a k tomu ešte výsmech, fraška. Ak niekto zavesí na sociálne siete mockument, tak to znamená, že nedje o reálny dokument, postavený na faktoch a dôkazoch, ale ide o pascu akéhosi šaša, ktorý sa bude radovať, ako vás nachytal na frašku a ako jej veríte. Áno, klauni sa radujú, že sme sprostí.

 

Pishingoví hackeri

 

Tieto krátke anglické slová majú veľký emocionálny náboj, už len keď ich vyslovíte. Pin, pig, pill, pip, piss, a k tomu pish, čo znamená niečo ako vyjadriť netrpezlivosť, pohoršenie, nevôľu. A keď sa toho chytia hackeri – ani na to už nemáme slovenskí výraz, zostávame len pri zlodejoch, vandaloch, kradošoch, blbcoch – teda niekto, kto sa vám nabúra do vášho internetového účtu a spôsobí v ňom paniku a rozvráti vám celý systém, prípadne niečo ukradne. Občas sme ešte mali fantáziu a našli sme si slovenské výrazy na novodobých nespratníkov – ale to sú všetko slová na 4 slabiky. To sa nedá porovnať s anglickým jadrným slovom – pish, pishing

 

Cancel culture

Nie sme na svete jediní, ktorí sa sťažujú a upozorňujú, že sme sa na kultúru… – doplňte si vlastné vyjadrenia, ktoré vám prídu na jazyk podľa situácie a stavu konta v banke.

Kultúra a umenie  zákazmi produkcií všade utrpeli, ne-virtuálne publikum sedí doma aj s peňaženkami. Nepočuť smiech, vzlyky, potlesk, vidieť len chladnú modrú obrazovku. A keď sa k tomu „prifarí“ odkaz publika – umelci k lopate – zrušenie, škrtanie, odpísanie kultúry je holý fakt. Bez ohľadu na to, koľko ľudí “pracuje! v Ministerstve kultúry.

 

Spillover efekt

 

V podstate nejde o nič iné, ako o známy výrok bývalého predsedu vlády Ruskej federácie Viktora Stepanovicova Černomyrdina, ktorý my, medzi nami Slovanmi, šírime už roky. Ten výrok znie – Mysleli sme to dobre a dopadlo to ako vždy. Alebo výraz – pohár trpezlivosti pretiekol. Skrátka, niečo, alebo aj niekto vyzeral a hovoril báječne a nakoniec sa ukázalo, že to bolo len “šme”. Niečo ako vedľajší produkt našej nekonečnej a nekončiacej naivity.

Kultúra znevažovania

 

Všetci a všetky máme pocit, že ľudia predošlých generácií si tých od kultúry vážili. Ale to si myslíme len preto, lebo o správaní sa našich predchodcov nič nevieme. Spomienkový optimizmus zafungoval. Umelci a tvoriví ľudia, inteligencia, výnimočné osobnosti boli znevažovaní u nás i inde skoro vždy. Až nad ich rovmi a v pohrebných rečiach, prípadne po sto rokoch sme boli schopní ako národ ich zásluhy oceniť. Dokonca sme aj radšej pozabúdali, koho sme predtým oceňovali a zahŕňali poctami, lebo by sme sa museli veľmi hanbiť a červenať. Ale odkedy sa anonymné listy a výkriky objavujú na fejsbúku bez akejkoľvek cenzúry, zdá sa nám, že taká škála cynizmu ešte nebola. Bol, bola. A zrejme aj bude.

 

Čo nás zaujalo?

Ešte (stále) Hnusoba Mučí Kultúru

 

Kým v írskom Galway v uplynulom roku pandémia zhatila mnohé projekty EHMK, jeho hlavná koordinátorka ku koncu obdobia nominácie hlavu nevešia. Odvoláva sa na impulz, ktorý projekt vyvolal, teší sa na jeho kontinuitu a ďalší rast. Na Slovensku naopak, projekt EHMK 2026 dostáva reálne kontúry. Poznáme finálové trio, ktoré po pilotnom projekte na východe Slovenska v roku 2013 zamierilo na opačnú stranu – vítame v užšom výbere Nitru, Trenčín a Žilinu. My len dúfame, že po ročnom kultúrnom fiasku v oblasti podpory kultúry bude EHMK 2026 vládnou prioritou a neskončí ako vládou schválený rok 2020, ktorý (ne)bol Rokom slovenského divadla. Projekty sú ambiciózne, a či už budú Rozvíjať zvedavosť / Cultivating Curiosity, pôjdu von Oknom príležitostí, alebo budúBodom zlomu, sa dozvieme v decembri. Sledujte s nami.

Kto nepôjde na Oscara?

 

V čase počiatočných príprav tohto vydania Kultúrneho kyslíka v nás driemala pomyselná myšlienka na slovenského, prípadne československého filmového Oscara (pozn. SR v koprodukcii s ČR), keďže v širšom výbere cudzojazyčných hraných filmov sme mali dvoch kandidátov – Správa režiséra Petra Bebjaka a bratsky česká nominácia Šarlatán Agnieszky Holland. V čase editovania tohto vydania však už vieme, že tento rok sa do mesta anjelov necestuje. Hoci naše filmy neocenila najvyšším ocenením filmová akadémia, rozhodne stoja za pozretie. Dostať sa do výberu na konkurenčnom poli celého sveta je predsa len prestíž, tak sa pohodlne usaďte a užívajte si kvalitnú kinematografiu.

 

Na prečítanie v pandemických nudných dňoch

 

 Ešte v 90.rokoch vyšlo niekoľko zaujímavých kníh amerických historikov, ktorým nedala spávať tragická i ironická história strednej Európy. Profesor Larry Wolff z New Your University sa zamiloval do Habsburgov, najmä do nášho Ferenc Jóžku. Napísal objemnú knihu o Haliči,(Galícii) a 600 stranovú bichlu o tom, prečo nás západniari považujú za barbarov. Kniha sa volá Inventing Eastern Europe, The Map of Civilization on the Map of Enlightenment. (v 2020 vyšiel poľský preklad).  Popisuje a cituje velikánov 18.storočia, počínajúc Voltairom a končiac Encyklopedistami, ktorý doteraz požívali úctu v našich kruhoch, ale odkrýva pred našimi užasnutými zrakmi vymysleniny a vedecké opisovačky o nás, stredoeurópanoch, ktorý sme pre nich vyzerali ako potomkovia Skýtov (pre nevzdelancov už Herodot považoval Skýtov za ukrutných barbarov), nevzdelaných divochov, skrátka za priestor pre kultúrnu, neskoršie hospodársku a nakoniec vojenskú okupáciu (Napoleon 1812)Oni sa pričinili o rozšírenie predsudkov a mýtov o nás, hoci Voltaire bol najďalej v Berlíne.  Ale pokojne opisoval staré cestopisy a trochu si aj povymýšľal. Nepreháňame to s tými hodnoteniami opísaných diplomoviek?

 

Fejsbúk sa priam prehýba od rôznorodých umeleckých aktivít, počínajúc od Konvergencií, cez výstavy a výtvarnícke aktivity – napr. Sphéru v Žiline, streamovaním aj ne-stramovateľných vystúpení a končiac odstránením nepotrebných billboardov v Bratislave. Vyberať sa dá. Fb a iné platformy sú, samozrejme, plné aj ne-kultúrnych a nekultúrnych prejavov, ale tie môžeme zablokovať alebo nahlásiť. Nemusíme sa na ne dívať a konzumovať ich. Dokonca sa nad nimi nemusíme ani povinne rozčuľovať. A a tom je zásadný rozdiel medzi totalitným režimom a jeho povinne sledovanými činmi a pravidlami a atmosférou v spoločnosti, ktorá je slobodná. Stačí, aby sme si ten rozdiel uvedomili.

 

Mimochodom,

všimli ste si nástup žien, speváčok vo svetovej pop-music? Okrem von der Leyen na čele Európskej komisie, Christine Lagarde na čele Svetovej banky, fínskej premiérky Sanny Marin a našej prezidentky si už aj v pope muži neškrtnú? Ženy si odniesli všetky hlavné ceny Grammy. Kde sa podeli muži so svojimi sonórnymi hlasmi, aby nahradili Sinatru, Crosbyho alebo Deana Martina? Presunuli sa všetci do IT?

 

Kritika v malom

 

Kde, prosím vás, beriete na to čas?

 

Všetci ste na NETFLIX. Voľakedy som vedela, že financovali a produkovali Hořící keř, ale dnes je to obrovské množstvo seriálov, nestačím sledovať ani názvy, nie to ešte o čom to je. V mojej bubline sa pravidelne objavuje nevyspatý/á, ktorá zdeľuje, že si pozrel/a 12 dielov naraz niečoho, čo bolo odporúčané. Môžete vysvetliť, ako si viete vyšetriť toľko hodín na seriál, o ktorom nakoniec napíšete, že nestojí za to? Potrebujem to vedieť, aby som mohla držať s vami krok. A ešte, kedy potom čítate knihy?  Kˇuž, ja by som si rada pozrela Full Moon Fleures – servis VOD, ktorý púšťa samé béčkové filmy, väčšinou zlé a nepodarené. A má milióny záujemcov. Pandémia?

 Pavol Danišovič

Kultúra SK

Určite sa zhodneme na tom, že kultúra je pre každú civilizovanú spoločnosť životne dôležitá. Existuje mnoho skvelých definícií kultúry, ale pre potreby tohto článku stačí, ak si povieme, že jednoducho charakterizuje spoločnosť, kultivuje jej vnútorné aj vonkajšie vzťahy. Hneď vedľa (niekedy aj uprostred) je umenie, ktoré kultúre dodáva všetky potrebné ingrediencie k rozvoju a je na kultúre, čo si z nich vyberie.

Toľko teória a teraz konkrétne a o nás. Všetci, teda občania, aj ich volení predstavitelia tvrdia, že spoločnosť bez kultúry nemôže existovať. Už niekoľko volebných období je celkom viditeľný nezáujem, a ak, tak len formálny, zaradiť do volebných programov politických strán zásadné návrhy v oblasti kultúry, samozrejme aj s odvážnym finančným plánom. V iných oblastiach nie je problém sľúbiť čokoľvek. Prečo? Jednoducho, naši politici pozorne počúvajú hlasy svojich voličov. A tí sa nejako o kultúru nebijú. Prečo? Možno majú dojem, že je kultúry okolo nich tak akurát. Skúsme si len zľahka zmapovať, čo všetko má náš občan k dispozícii v rámci kultúry alebo, čo mu ten dojem vytvára.

Začnime štátnou správou. Všetko zastrešuje Ministerstvo kultúry. Jeho záber je obrovský. Spravuje pamiatky, digitalizuje archívy, chráni a zveľaďuje naše kultúrne dedičstvo. V jeho pôsobnosti je tridsať organizácií (múzeá, galérie, divadlá, knižnice, orchestre, centrá – osvetové, hudobné, rôzne ústavy, atď). Predĺženou rukou štátnej správy sú okresy. Máme ich 79 (slovom sedemdesiatdeväť) a v každom okresnom meste je minimálne jedno oddelenie, ktoré sa zaoberá kultúrou v danom rozsahu.

Poďme teraz na územnú samosprávu. Máme osem samosprávnych krajov a každý z nich má celkom slušne rozvinutý odbor určený na podporu a rozvoj kultúry, ktorý koordinuje v priemere 25 kultúrnych zariadení (múzeá, galérie, knižnice, divadlá, osvetové strediská). Máme 2 890 obcí a 141 miest. Aj tu je občan konfrontovaný s rôznymi typmi organizovania kultúry. Samozrejme inú kapacitu má hlavné mesto a inú malá obec.

Potom je tu oblasť, ktorej hovoríme verejnoprávna. Tu pochopiteľne dominuje Rozhlas a televízia Slovenska, so všetkým, čo si k tomu môžeme dosadiť, aj tú kultúru. Do tejto oblasti patria aj fondy (pre umenie, audiovizuálny, hudobný, literárny, výtvarných umení), ktoré síce bežný občan vníma okrajovo, ale vie o nich.

A ešte je tu školstvo, sieť stredných a vysokých umeleckých škôl, štátnych, aj súkromných.

Už len z tohto jednoduchého prehľadu je zrejmé, že občan – volič (mimochodom aj daňový poplatník a koncesionár) asi nemá obavu o rozvoj kultúry zo strany štátu. Na prvý pohľad to vyzerá, že pomaly aj v tej najmenšej vieske je pracovník kultúry pripravený okamžite vyhľadať a podporovať každý talent. Mimochodom, viete si predstaviť, že by túto štruktúru ovládla partia totalitne zmýšľajúcich ľudí. A mimochodom po druhýkrát, už sme ju tu raz mali a tá organizačná štruktúra je tak trochu aj ich dielom…

Ale život ide ďalej a nová doba priniesla nové možnosti. Najprv spontánne, neskôr už trochu koordinovanejšie vznikala alternatíva k štátom organizovanej kultúre. Individuálne motivácie vzniku môžu byť rôzne, ale spája ich snaha o nezávislosť, absolútnu slobodu, rýchlu realizáciu, nechuť spolupracovať s byrokratickým aparátom. Vznikla mimoriadne pestrá, dynamická, aj dravá scéna alternatívnej kultúry. Pretože jej charakteristickým znakom je vysoká miera autenticity a túžby po originalite, nie je namierená k masám (ospravedlňujem sa za ten výraz), ale hľadá podobne zmýšľajúcich priaznivcov. A tak vzniklo a vzniká množstvo menších aj väčších komunít, ktoré sa venujú tomu svojmu. Od pestovania autentického folklóru svojho mikroregiónu, cez experimentálne divadlo, až po punkovú slam poetry. Je úžasné sledovať, čo všetko dokázala vygenerovať táto scéna v priebehu troch desiatok rokov. Legislatívne operuje hlavne v priestore mimo štátom riadenej kultúry.

Ministerstvo vnútra registruje viac ako 27 tisíc neziskových organizácií, občianskych združení, spolkov a zväzov. Neexistuje presná štatistika, ale hrubý odhad naznačuje, že asi tretina z nich má viac, alebo menej niečo spoločné s kultúrou. Len pre ilustráciu,  môžeme tu nájsť rôzne zväzy a ochranné zväzy autorov a ich diel, umelecké agentúry, promotérov, organizátorov malých aj veľkých festivalov, záujmové združenia a spolky s kultúrnym poslaním. Ďalšou samostatnou kapitolou sú nadácie (firemné, grantové, operačné), ktoré tak isto komunikujú s kultúrou. A k tomu treba ešte priradiť rôzne druhy eurofondov a zahraničných nadácií, ktoré sú otvorené aj smerom k nám.

Toľko štatistiky, so snahou o prehľadnosť, zjednodušený pohľad na schému kultúrnej pavučiny na Slovensku.

Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, dovolím si v drobných zjednodušeniach pokračovať. Vžilo sa delenie na zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru. Tá prvá je súčasťou štátnych štruktúr, tá druhá je mimo nej. Zriaďovaná kultúra má štátom garantovanú finančnú podporu, nezriaďovaná si musí pomôcť sama. Našťastie, až taká jednoduchá a striktná deliaca čiara medzi nimi nie je. Aj nezriaďovaná kultúra sa môže uchádzať o podporu štátu prostredníctvom fondov, grantov a podporných programov. Ale riziko, že nedostane to, čo potrebuje, tam je. Má však možnosť operatívne hľadať prostriedky aj v súkromnom sektore. Problém je, že túto možnosť majú aj tí v zriaďovanej kultúre… ale, k tomu sa ešte dostaneme.

Existuje aj ďalšia kategória, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou predznamenáva vývoj a smerovanie modelovania kultúry. Celkom prirodzene sa rozvinula na platforme alternatívnej, ak chcete nezriaďovanej kultúry.

Kreatívny priemysel, alebo dnes častejšie používaný termín Kultúrny a kreatívny priemysel (KKP). V podstate ide o všetky služby a činnosti spojené s podnikaním v kultúre v súkromnom sektore. Teda nielen umelci, autori, producenti, ale aj všetky podporné profesie potrebné pri výrobe filmu, nahrávaní hudby, produkcii divadla, organizovania festivalov … je tam naozaj množstvo profesií, ktoré v danom projekte pracujú. Samozrejme, spôsob takto organizovanej práce tu bol už dávno, ale nie v súkromnom, dokonca trhovom prostredí. Akútna potreba zistiť ako to vlastne s KKP u nás je, vznikla v strese pandémie a doteraz nevieme výsledok. Skúsme si pomôcť Kultúrnou štatistikou (Eurostat 2016), kde sa píše, že v Európskej únii bolo približne 700 000 kultúrnych trhovo orientovaných podnikov, ktoré zamestnávali približne 2,2 milióna ľudí. Toľko všeobecná informácia a toto už by nás mohlo zaujímať viac: registrované spoločnosti v KKP sú veľmi malé – v priemere sa jedná o entitu s jednou osobou, maximálne piatimi. Pri realizovaní veľkých projektov sa tieto mikropodniky spájajú do veľkých celkov stoviek, niekedy aj tisíc ľudí, upresňuje Eurostat. Teda ide o mimoriadne živý organizmus, ktorý je neustále v pohybe. Odhady, ako je to u nás, sa rôznia, mikropodnikov môžu byť niekoľko stoviek až po tisíce. Celoštátne štatistiky zamestnanosti sú zamerané na zber dát z podnikov, ktoré majú minimálne 5 zamestnancov, čo je v prípade KKP zriedkavé. Navyše v rámci štatistických klasifikácií ekonomických činností niektoré profesie KKP nemajú „svoju kolónku“. Mnohí sa venujú paralelne viacerým aktivitám, je ťažko určiť zamestnávateľa. Slovenské hospodárstvo je dlhodobo orientované na priemyselnú výrobu, čomu je podriadený aj zber dát. Zatiaľ nie je vytvorený systém, ktorý by dostatočne zmapoval atypické formy slobodného povolania, charakteristického pre KKP.

A teraz sa vrátim na začiatok tohto textu. Určite to so slovenskými voličmi nie je také zlé. Ako vidieť z predchádzajúcich odstavcov, kultúra je všadeprítomná a len tak to nevzdá, ale potrebuje podporu a investície, respektíve podporu, alebo investície? Už v samotnom význame slova podpora, je zakódovaná istá miera pasívneho udržiavania pri živote. Naproti tomu investícia je niečo, čo už teraz myslí na budúcnosť. A to je možno návod k použitiu. Podpora by mala smerovať do komnát, kde je uložené naše rodinné striebro, ktoré definuje našu kultúrnu kontinuitu. S investíciou to je podstatne zložitejšie. Pri nej treba poznať čo najpresnejšie súčasný stav a na základe tohto poznania určiť stratégiu do budúcnosti. A to by chcelo zásadnú revíziu, lebo ide o peniaze (o peniaze išlo aj doteraz, len som o nich taktne mlčal).

Buďme realisti, toľko očakávaný a propagovaný Plán obnovy s kultúrou príliš neráta. Treba si poradiť s tým, čo máme. Domnievam sa, že by sa tam ešte niečo našlo.

Všetkým, aj kultúre by výrazne prospelo zjednodušenie administratívy štátneho aparátu. Jasne zadefinovať, čo spravuje štátna správa a čo samosprávy. Zvonku, ale aj zvnútra to často vyzerá, že mnohé aktivity sú identické, navzájom sa prekrývajú a vyznať sa v nastavených pravidlách žiadostí o podporu sú neprehľadné. Zavádzanie digitalizácie u nás zatiaľ prináša viac byrokracie, ako rýchlej výmeny informácií. Ale keď raz budeme mať jednotnú databázu pre potreby všetkých kultúrnych inštitúcií, môžeme sa dopracovať k rýchlym a operatívnym rozhodnutiam. A čas sú tiež peniaze.

Samostatnou kapitolou je Kultúrny a kreatívny priemysel. Chápem, že mnohým umelcom tento názov nie je po chuti, ale asi je najbližšie k tomu, ako živá kultúra dnes funguje. Mnohé európske krajiny už majú vypracovaný systém štátom garantovaných investícií do tejto oblasti. Investíciou je napríklad aj zníženie daní, pretože KKP je predovšetkým o poskytovaní služieb, nie o výrobe a výmene tovaru. K tomu dopracovaný zákon o sponzoringu, ktorý jasne motivuje partnerov k finančnej podpore kultúrnych projektov. Pre začiatok, by aj toto stačilo.

Potenciál Kultúrneho a kreatívneho priemyslu je však oveľa väčší. Dokáže dať prácu mnohým profesiám, zdanlivo nesúvisiacim s kultúrou. Každá produkcia s divákmi potrebuje napríklad propagáciu, niekto musí postaviť scénu, zariadiť osvetlenie a ozvučenie, dopraviť a ubytovať účinkujúcich. A to nehovorím o realizácii veľkého festivalu, kde sa po tri dni stretáva 30 tisíc ľudí, alebo o niekoľkoročnej práci na celovečernom filme. Celkom prirodzene sa kreatívny priemysel prepája s kultúrnym turizmom. Koncert na hradnom nádvorí, ukážky z historických hier, alebo súčasný jazz, to všetko môže zatraktívniť pobyt klienta cestovnej kancelárie. Najlepšie zahraničného. Kultúrny turizmus je v Európe veľkou témou, analyzujú sa možnosti, aby sa tie najoptimálnejšie čo najrýchlejšie realizovali v praxi. Napríklad kultúrna stratégia Prahy sa opiera o niekoľkoročný výskum merania ekonomického dopadu kultúrneho priemyslu a kultúrneho turizmu. Dobrým príkladom je aj Chorvátsko. Našli rezervu v živých koncertoch a tak v letných mesiacoch zdvojnásobili počet festivalov na pobreží. Všetky boli vypredané. Domnievam sa, že v tejto oblasti máme veľké rezervy, ale aj veľký potenciál (čo tak rozhýbať projekt Good Idea – Slovakia). Ešte by sa našlo všeličo na debatu, ale dnes už to necháme tak.

Všetko je už rok znehybnené, zamrznuté, kultúra má omrzliny minimálne druhého stupňa a leto je zatiaľ v nedohľadne. Štátny aparát dopláca na roky bujnejúcu byrokraciu a v situácii, kedy musí rýchlo, jednoznačne a rozhodne reagovať, beznádejne zlyháva. A všetko, ako už veľakrát predtým, si odnesú tí na konci reťazca, tí, ktorí to naozaj musia urobiť, lebo inak by bolo zle. A dokážu to, vynájdu sa, vydržia aj nemožné. Klobúk dolu. A takto si tu žijeme. Dnes ide naozaj o život, ale naša stará hra na prehadzovanie horúceho zemiaku (máme aj iný prímer, ale zostanem kultúrny) pokračuje akoby nič.

Kultúra určite prežije, lebo ona prežije všetko, aj nás, má to vo svojom DNA. Na nás však je v akom bude stave. Či ju dôstojne vyštafírujeme do sveta 21. storočia, alebo jej bude trčať slama z čižiem. Nespoliehajme sa donekonečna, že nejak bolo a nejak bude. Samozrejme, vždy sa nájdu tí, ktorým to nie je jedno a potiahnu tým správnym smerom. Ale to nie je riešenie. Naozaj to chce poriadnu inventúru, aspoň trochu sebareflexie a veľkú dávku empatie.

Pavol Danišovič

 

Ideme na zelenú? Ekologizácia kultúry na Slovensku

Dôvod, prečo sa chceme vyjadriť k tejto téme je prozaický. Horí nám pod zadkami. A to priam doslova. Teplota na našej zemi konštantne stúpa (to je problém) – niežeby sme sa neradi opaľovali, ale súčasná situácia hlási najskôr úpal ako bronz na tvári, a vzápätí našim krajinným susedom v kultúre nedávame mnoho signálov, že máme záujem tento trend obratom meniť.

Tento článok však nepojednáva o klíme ako takej, hoci máme v názve periodika kyslík :) . Kladieme otázky či na Slovensku vôbec máme vôľu a podmienky meniť procesy v kultúrnej infraštruktúre na lepšie – v zmysle viac eko, efektívnejšie a udržateľnejšie. A keďže my, vo Via Cultura sa považujeme skôr za odborníkov na iné oblasti, prizvali sme si hosťa, ktorý nám naše otázky zodpovie alebo sa o to aspoň pokúsi. Milo Juráni je divadelný kritik dobre zorientovaný v súčasnom divadle a ako teatrológ skúma spojitosti tohto umenia s environmentálnymi témami a otázkami ekológie, ekologizácie a udržateľnosti. Aký príbeh (či drámu?) o tom, ako na Slovensku prechádzame túto kultúrno-ekologickú križovatku nám Milo rozpovedal? Ideme na zelenú? Stagnujeme? Alebo cúvame?

1.      Začneme v oblasti v ktorej si najviac doma. Aké zastúpenie majú environmentálne a ekologické otázky v dramatickej tvorbe a dramaturgii v divadle na Slovensku?

Ešte za socializmu vzniklo niekoľko divadelných hier, ktoré sa týchto tém dotýkali. Štefan Králik napríklad napísal drámu Margaret zo zámku o mladej žene, ktorá sa búri voči svojmu svokrovi, ropnému magnátovi, ktorý čistí svoje lode na pobreží talianskeho ostrova. Hra mala jasný ideologický nádych, ale nemožno povedať, že by jej chýbala environmentálna angažovanosť. Dnes by mohla byť opäť v kurze. Okrem toho tu bola silná enkláva performerov ako Dezider Tóth, Peter Bartoš, Michal Kern a ďalší, ktorí sa vo svojich akciách venovali práve prírodnému prostrediu. Napriek tradícii a tomu, aký mali ochranári podiel na prevrate, ohrozenie prírody po roku 1989 úplne odišlo zo zorného poľa verejnosti a tým aj umenia. Situácia sa postupne mení. Divadelný ústav v Bratislave minulý rok vydal hutný zborník dramatických textov s názvom Green Drama, ktoré reflektujú rôzne rozmery vzťahu človeka a prírody. To je nielen dobrá správa, no aj, ak ma znalosti neklamú, svetová rarita. Verím, že sa hry dostanú z papiera aj na javiská divadiel, pretože tie zatiaľ na všetky súčasné krízy spojené s prírodou – človekom zapríčinená klimatická zmena, masové vymieranie druhov, neudržateľná deforestácia, atď. – prakticky nereagovali. Česť výnimkám z oblasti nezávislého divadla.

2.      Keď povieme slovné spojenie ekologizácia v kultúre, čo ti napadne?

Slovo ekológia, to je spojenie oikos a logos. Pôvodne to teda znamená náuku o dome. Kultúra, teda chápaná v zmysle ako kreatívna činnosť, má mnoho domovov. Inštitúcie, festivaly, kluby, hniezda undergroundu, kultúrne domy… a dalo by sa pokračovať do nekonečna. Rovnako je súčasťou prírodného sveta. Ekologizácia teda znamená, že sa kultúra neuzavrie do seba, ale bude ašpirovať na to stať sa pevnou súčasťou planetárnych vzťahov a zároveň bude participovať na tom aby fungovali. Ako definoval už filozof Félix Guattari, existuje viacero ekológií. Vedľa tej, ktorá sa týka vzťahu človeka a prostredia je ešte ekológia sociálna a mentálna, teda ekológie politiky, medziľudských vzťahov, indivídua ako takého. U nás je dostatok ľudí, ktorí by radi započali komplexnú ekologizáciu kultúry. Na to však potrebujú podporu aj oporu na vyššom stupni legislatívy. K tomu, žiaľ, nedochádza.

3.      Je z tvojho pohľadu eko téma pálčivá (a vážna?) aj v štrukturálnych otázkach v oblasti kultúry?

Znie to ako klišé, no klíma na nič nečaká, rýchlo sa mení a čas sa kráti. Preto, ak chce Európska únia do roku 2050 dosiahnuť nulové emisie, zaoberať sa environmentálnou udržateľnosť v kultúre je nevyhnutné. Dôvodom nie je ani tak podiel kultúrneho sektora na devastácii prostredia ako skôr morálno-etické otázky, ktoré s tým súvisia. Uvediem jednoduchý príklad. Ako môže Slovenské národné divadlo uviesť hru s environmentálnou tematikou, keď na ňu spotrebuje kvantum jednorazového materiálu, využije množstvo energie z neobnoviteľných zdrojov a vygeneruje množstvo nezhodnotiteľného odpadu? Keby malo divadlo moderné technické zázemie, využívalo zelené energie a efektívny systém práce s materiálom, tak by to zrazu malo celkom iný význam. Naše inštitúcie zväčša nemajú definované ani jednoduché interné environmentálne politiky. Ak je však jedným z ich cieľov aj zvyšovanie kultúrnej úrovne obyvateľstva, musia ísť príkladom, ideálne byť výkladnými skriňami ukážkovej praxe. Ale, žiaľ aj v tomto prípade platí záver predošlej odpovede. Iniciatívnych jednotlivcov brzdí realita.

4.      Vnímaš či na Slovensku modernizácia našich kultúrnych ustanovizní zohľadňuje ekologické potreby a trendy?

U nás k modernizácii dochádza skôr zvnútra. Trendom v pamäťových inštitúciách, knižniciach a archívoch je digitalizácia, ktorá, môže mať priaznivý dopad na spotrebu materiálov, znižuje nutnosť transportovať objekty a tiež vedie k menším presunom ľudí. Toto všetko potom priaznivo ovplyvňuje aj environmentálnu udržateľnosť. Ale kedy naposledy došlo k nejakej naozaj významnej a veľkej rekonštrukcii? Okrem Slovenskej národnej galérie a Múzea Andyho Warhola ktoré sú v procese a preto sa nedajú hodnotiť si nespomínam na žiadny príklad. Takže, keďže sa modernizácia prakticky nedeje, nevnímam ani to, že by zohľadňovala nejaké trendy.

5.      Máme našim krajinným susedom v tejto problematike čo závidieť či skôr naopak? Prípadne sa inšpirovať z ich spôsobu implementácie zelených opatrení do štruktúr v oblasti kultúry?

Nemám prehľad, ako je to v Maďarsku či v Poľsku. Môžem však povedať, že v Čechách, hoci na úrovni národných a lokálnych politík sú na tom podobne, cítim od ľudí v kultúre o túto problematiku omnoho intenzívnejší záujem. Navyše, majú aj jeden ukážkový príklad. Národní divadlo už v roku 2008 prešlo rekonštrukciou, ktorá umožnila výrazne znížiť spotrebu energie aj za pomoci obnoviteľných zdrojov. Solárne kolektory na streche budovy, voda z Vltavy pre chladenie aj ohrev, teplo z vetrania sály a mnohé ďalšie technologické „zázraky“ výrazne prispeli k environmentálnej udržateľnosti. Zároveň za 10 rokov sa investícia nielen vrátila, ale ide o ziskovú záležitosť. Environmentálna udržateľnosť vôbec nemusí ísť ruka v ruke s ekonomickou stránkou, ale tento príklad dokazuje, že sa to dá. To by mohlo motivovať aj príslušné orgány u nás.

6.      Pomerne nedávno Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zverejnilo dokument s názvom Reformy pre udržateľný rozvoj kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorý prezentuje konkrétne reformné kroky v 5 oblastiach. Dokument sa pýši zeleno-modrými eko friendly farbami a slovíčkom „udržateľnosť”, ale z nášho pohľadu reflektuje skôr zmeny spôsobené v dôsledku pandémie a sanuje takmer ročné meškanie pomoci všetkým zúčastneným ako dlhodobo udržateľnú víziu v oblasti kultúry. Prípadne sa snaží o prevenciu v budúcnosti… Čo na tento strategický dokument hovoríš ty?

Z reformných krokov v piatich oblastiach sa žiadny priamo ani nepriamo nedotýka otázky environmentálnej udržateľnosti, no zdá sa, že to ani nebol zámer. Naozaj ide skôr o rýchlu sanáciu a snahu dobehnúť zameškané napríklad v oblasti kultúrnych pamiatok. Ale mne tento dokument veľmi nehovorí, pretože sa mi nezdá, že by riešil mnohé prioritné otázky ku ktorým patrí napríklad udržateľnosť a správa kultúrnych domov, udržateľný život nezávislého umelca, stratégia kultúrnej politiky a tiež diplomacie a na záver aj otázky ako smerovať k väčšej environmentálnej udržateľnosti v kultúre.  Bolo by však úžasné, keby tento dokument viedol aspoň k tomu, že sa zdevastované kultúrne pamiatky prebudujú (samozrejme architektonicky citlivo) na zelené budovy, ktoré budú príkladne využívať obnoviteľné zdroje energie.

7.      Posledná otázka. Si spokojný akým smerom sa uberá slovenská kultúra v nadväznosti na riešenie zelených otázok? Prípadne máš nejaké odporúčania?

Podstata problému spočíva v tom, že sa kultúra stále chápe ako niečo, čo súvisí s človekom, spoločnosťou, civilizáciou, no takmer nijako s prírodou. Angažované umenie je ešte od čias socializmu chápané iba ako totalitná agitka. Do istej miery z toho pramení aj súčasný nezáujem o environmentálne otázky v kultúrnom sektore. Samotní tvorcovia si tieto historické omyly už uvedomili a zo všetkých oblastí kreatívy sa valia (v pozitívnom zmysle slova) rôzne zelené produkty a diela tematizujúce vzťah človeka s prírodou i dobré iniciatívy. Umelci však musia ešte stále bojovať s verejnou mienkou, ktorá berie celú klimatickú zmenu ako výmysel, alebo okrajovú záležitosť. Práve preto títo ľudia potrebujú finančnú, morálnu aj ideovú podporu. Otázkou je od koho. Fond na podporu umenia sa už sa tejto otázke čiastočne venuje, v projektoch zohľadňuje aj environmentálne kritériá. To však nestačí. Reálne systémové riešenia na vyššej úrovni by si vyžadovali komplexnú kooperáciu Ministerstiev kultúry, životného prostredia aj hospodárstva a možno samostatný fond, pracovnú skupinu či inštitút. Na niečo tak ambiciózne však zrejme nemá nikto ani čas a zatiaľ zjavne ani chuť.

 Iveta Konýčková

Miloslav Juráni – divadelný kritik, doktorand Divadelných štúdií VŠMU v Bratislave, absolvent Teórie a kritiky divadelných umení na VŠMU a Environmentalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2018 pôsobí ako doktorand katedry divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sa zaoberá rôznymi priesečníkmi medzi environmentálnym myslením a divadelnou tvorbou. Počas zimného semestra 2017/2018 navštívil Ruhr Universität v Bochume, kde na katedre Divadelnej vedy viedol na túto tému seminár. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje možnostiam toho, ako môžu dráma, inscenácia, performancia a postdramatické tvary prekonávať tradičný antropocentrizmus živých umení, decentralizovať ľudský subjekt a otvoriť sa ne-ľudským bytiam a svetu. Okrem toho pôsobil ako šéfredaktor časopisu kød – konkrétne o divadle, dramaturg festivalu Dotyky a spojenia v Martine a je aktívny člen platformy MLOKI, ktorá sa zaoberá divadelnou kritikou aj osvetou. V súčasnosti sa nachádza na doktorandskom erasme na Ruhr Universität Bochum, kde pokračuje vo výskume svojej témy.

Ďakujeme Milovi za odpovede (tento rozhovor prebiehal elektronicky, takže žiaden papier – ker ani strom pri ňom neprišli o život). S uvedenými názormi musíme súhlasiť. Vnímame snahu divadelníkov a performerov otvárať tieto otázky, na Slovensku vznikajú diela, ktoré na tieto témy upozorňujú (pozn. spomínaná Green drama), tiež sme svedkami rôznych happeningov, protestných vystúpení či festivalov, ktoré si nás podmanili svojou akceptovateľnou mierou ekoterorizmu. Najmä kultúrne domovy bez strechy na tieto problémy zareagovali najrýchlejšie – vratné poháre, kompostovateľný riad, separovacie stanice, mobilné trafostanice či mobilná solárna elektráreň. Skrátka Pohoda :) . Na druhej strane tu máme tie pevne ukotvené v našej zemi, niektoré s ňou už čoskoro budú ze jedno (ak nesanujeme, rozpadnú sa v prach) alebo sú zaseknuté v dobe minulej a modernizáciu chápu zle. Čo sa deje? Komfortne prokrastinujeme alebo sme blízko čiernej diery, kde sa naša realita javí OK, ale udalosti vo svete plynú rýchlejšie, a teda v náš neprospech? Len z Milovej výpovede vidíme, že za dobrým príkladom nemusíme chodiť ďaleko. Aj rieku by sme v Bratislave mali a tak časom uvidíme či sa s novým Národným klarinetistom niekam posunieme. Úprimne držíme palce. Na druhej strane je tu mätúci dokument o udržateľnosti kultúry, ktorý sme pochopili buď zle my, alebo tí druhí. Jednak prišiel neskoro, jednak si dokument o udržateľnosti predstavujeme inak, možno má iba zlý názov a možno v sebe skrýva viac podkapitol a podprogramov… Ale to je príliš veľa „možno” na to, že nemáme čas. A možno iba nemáme chuť.

PS: Ako vidíme slovenský kultúrno-ekologický semafor? Červený, s občasne pokazeným prebliknutím na žltú.

Potrebujú divadlá novú filozofiu?

Poznámky k financovaniu a činnosti samosprávnych divadiel v novom desaťročí Máloktorú oblasť kultúry pandémia zasiahla viac, ako práve performatívne umenia. Divadlá nehrajú, resp. hrajú v obmedzenom režime, už viac než rok. Nedá sa predpokladať, kedy sa ich plná prevádzka obnoví a za akých okolností, preto sa začína čoraz viac hovoriť o tom, že keď sa divadlá sa po dlhej vynútenej prestávke znova otvoria, budú iné, ako keď sa zatvárali. Ak by sme aj nehovorili hneď o hodnotovej alebo estetickej transformácii, je aktuálne rozmýšľať o ich financovaní zoči-voči novej realite obmedzenej organizácie hromadných kultúrnych podujatí. Ak teda stojíme na prahu istej premeny divadelnej prevádzky, možnože je vhodný čas porozmýšľať nad tým, čo všetko z aktuálneho stavu fungovania verejných divadiel by mohlo ostať pri ich opätovnom otvorení minulosťou.

Základné čísla na úvod. Podľa Revízie výdavkov na kultúru Inštitútu finančnej politiky SR publikovanej v júli 2020 a vychádzajúcej z dát z roku 2018 funguje na Slovensku 27 zriaďovaných a 53 nezriaďovaných divadiel. Medzi zriaďované patria 4 štátne a 23 divadiel, ktorých zriaďovateľom je mestská alebo regionálna samospráva. Kým na chod prvého typu divadiel (zriaďovaných) je potrebné ročne vynaložiť dovedna približne 80 miliónov Eur, tie druhé (nezávislé), ktorých je takmer dvojnásobok, si ročne vystačia s celkovou sumou menej ako 5 miliónov Eur, ktorú získavajú prostredníctvom grantov a dotácií. Opusťme perspektívu štátnych divadiel, ktoré majú špecifické postavenie, a hovorme o divadlách zriadených samosprávami – ich ročné náklady dohromady tvoria sumu 27 miliónov Eur. Stále je to viac ako päťnásobok voči sume potrebnej na chod viac ako dvojnásobného počtu nezávislých divadiel. Nehovoriac o tom, že nezávislé divadlá viac ako 30 percent nákladov na svoju činnosť pokrývajú príjmami zo vstupného, pričom pri divadlách zriadených samosprávou je to v priemere 14 percent. Neopomenuteľný je aj fakt, že počet nezávislých divadiel sa od roku 2013 viac ako zdvojnásobil a stále rastie. Tieto štatistiky nás automaticky privedú k pocitu, že je nutné prehodnotiť systém financovania divadelnej činnosti na Slovensku. Treba sa však vyvarovať krátkozrakému porovnávaniu. Finančná náročnosť divadla ponúkajúceho výpravnejšie žánre ako opera a balet (nehovoriac o zverenom majetku a nákladoch na jeho správu a údržbu) a produkcia nezávislého divadla, ktoré pracuje v inej škále výrazových prostriedkov a v odlišných priestoroch, sú neporovnateľné veličiny a stavať ich proti sebe by viedlo k skresleným výsledkom. K podobnej nepresnosti dospejeme, ak keby sme chceli v absolútnych číslach porovnávať návštevnosť divadla, ktoré odohrá približne 200 predstavení ročne na 300-miestnej sále (priemerné zriaďované divadlo) s divadlom, ktoré odohrá 50 predstavení ročne na 100-miestnej sále (priemerné nezávislé divadlo).

Realita je totiž taká, že všetky divadlá na Slovensku, aj zriaďované aj nezriaďované, čelia vysokej miere podfinancovania a ľudia, ktorí sa rozhodli v nich pracovať, sú dlhodobo finančne podhodnotení. Začať preto treba inde, ako pri rozpočtoch. Obrovská disproporcia, ktorú ilustrujú citované štatistiky IKP, je totiž príznakom vážnejšej a dlhé roky neliečenej choroby slovenskej kultúry, a tou je absencia jej koncepčného uchopenia. Skúsme sa pozrieť na to, ako sa to v praxi prejavuje v oblasti divadiel zriadených samosprávami. Ako vyzerá divadelná sieť.

Prvá otázka, ktorú sa treba zaoberať, je zriaďovateľské a územné rozdelenie samosprávnych divadiel. Samo osebe nemá koncepčný ráz a vzniklo historickým vývojom po viacerých delimitáciách v rámci reforiem verejnej správy. 23 samosprávnych divadiel má momentálne 11 zriaďovateľov (7 žúp a 4 mestá). Polovica krajských miest nezriaďuje žiadne divadlo, trenčianska župa tiež nezriaďuje žiadne, bratislavská zase 4. Vznikajú bizarné situácie, kedy napríklad mesto zdaní župné divadlo absurdne vysokou daňou z nehnuteľnosti, napriek tomu, že slúži aj občanom mesta. Niektoré divadlá s regionálnym zriaďovateľom plnia funkciu čisto mestských divadiel.

Odkiaľ získavajú divadlá zdroje? Začnime porovnaním s fungovaním nezávislej divadelnej scény. Nezriaďované divadlá, pokiaľ chcú existovať a tvoriť predstavenia, musia si financie zohnať spravidla v grantových výzvach. Na to, aby boli úspešné, musia na pravidelnej báze vypracúvať projektové žiadosti, v ktorých formulujú ciele, plánujú kroky, nadväzujú na priority vyhlasovateľa grantu, jednoducho – neustále svoju činnosť popisujú, obhajujú a opakovane o financie súťažia. O tohto všetkého je samosprávne divadlo oslobodené. Jeho rozpočty sú schvaľované zriaďovateľom na základe pravidiel, ktoré sa menia od mesta k mestu a od župy k župe. Niekde sú postavené vyslovene na zvykovom poli a tvorba rozpočtu je len kopírovanie toho minuloročného s pripočítaním prípadnej valorizácie miezd. Niekde je proces štrukturovanejší, všeobecne však platí, že zriedka sa zákonodarci, ktorí za rozpočet hlasujú a tým pádom aj zodpovedajú, zaujímajú o filozofiu jeho tvorby a najmä väzbu na kvalitu verejnej služby, ktorú to-ktoré divadlo za dané zdroje poskytuje verejnosti. Zriaďované divadlo nepredkladá projekt, nestanovuje si priority, väčšinou nič neobhajuje ani neprezentuje a už vôbec o svoje financie nesúťaží (ak opomenieme fakt, že celý sektor kultúry v samosprávnom rozpočte neprestajne súperí o svoju existenciu s „prioritnejšími” sektormi).

Kto divadlá riadi? Systém menovania a odvolávania riaditeľov samosprávnych divadiel naráža na limity zákonníka práce. Momentálne neexistuje možnosť, ako viazať funkciu na vopred ohraničené časové obdobie. Zriaďovateľom ostáva jediná možnosť – napriek podpísanej pracovnej zmluve na dobu neurčitú riaditeľa po istom počte odslúžených rokov (napr. po piatich) odvolať a vyhlásiť konkurz. Na to je však nutné hlasovanie zastupiteľstva, čo robí tento proces veľmi krehkým. To, čo by malo byť procesným štandardom pri výkone verejnej funkcie (strata mandátu po istom vopred stanovenom období), je degradované 2 na momentum v rukách aktuálnej politickej reprezentácie. Riaditelia zostávajú vo svojich funkciách často dlhé roky, dlhšie, než je reálne udržať jednu silnú umeleckú éru. Je to celkom odlišný stav než ten, v ktorom funguje už dlho napríklad sektor školstva. Bez zmeny v tomto nastavení bude presadzovanie zmien vo fungovaní divadiel na Slovensku menej efektívne. Navyše práve tento jav môže byť jednou z príčin neustáleho nárastu počtu nezávislých divadiel – bez pravidelnej výmeny estetických prístupov v zriaďovaných divadlách (pričom je dôležité zdôrazniť, že v žiadnom prípade nemá dochádzať k strate kontinuity) nastáva v divadle proces uzatvárania sa znemožňujúci nadväzovanie nových či širších spoluprác.

Ako sú divadlá hodnotené? Mestá a župy musia plniť svoje plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktorých prijatie je podmienkou čerpania eurofondov a súčasťou týchto plánov sú tzv. „merateľné ukazovatele” pre každý sektor, vrátane kultúry. Vzťahujú sa aj na činnosť zriadených kultúrnych inštitúcií. Pri divadlách je merateľným ukazovateľom spravidla návštevnosť a počet predstavení, pričom treba povedať, že ani jeden z týchto parametrov, pokiaľ je vytrhnutý z kontextu, nevypovedá o kvalite. Divadlo, ktoré hrá každý večer ľahkú komédiu, bude v takejto štatistike úspešné. Divadlo, ktoré namiesto toho vycestovalo hrať predstavenie o šikane do regionálnej školy a na druhý deň namiesto hrania zorganizovalo pre žiakov diskusiu s psychológom, bude naopak neúspešné. To prvé hralo dvakrát pre 200 ľudí, to druhé iba raz a pre 30 ľudí.

Kde je však napísané, ktorá z týchto dvoch filozofií je správna? Kto o tom rozhoduje? Čo je vlastne úloha verejného divadla? K obsahu činnosti divadiel spravidla neexistuje žiaden schválený predpis a tým pádom o vyššie spomínanej otázke nerozhodol nikto. To, čo by malo byť úlohou zriaďovaného divadla, komu by mala byť jeho produkcia určená, a aké ciele by sa ňou mali dosahovať, neurčuje centrálna legislatíva ani regionálne záväzné nariadenia. Jediný písomný dokument, v ktorom je zmienka o funkcii verejného divadla, je jeho zriaďovacia listina. Tá však obsahuje len všeobecný niekoľko-slovný popis žánrového zamerania (ak také je) – napríklad: divadlo tvoriace diela v oblasti súčasného tanca. Výnimkou sú prípady, kedy je koncepčné uvažovanie o úlohe divadiel zahrnuté v strategickom dokumente prijatom mestom alebo krajom – v stratégii rozvoja kultúry. Aj tu sa však často stáva, že stratégia hovorí o činnosti divadla len v neutrálnej rovine, prípadne ponúka odpočet plnenia spomínaného druhu merateľných ukazovateľov, v lepšom prípade obsahuje investičný plán obnovy technického zázemia. Opäť len veľmi zriedka býva reč o tom, čo vlastne dané divadlo má ponúkať občanom žijúcim na území, pre ktoré je zriadené.

Kde hľadať záchytné body ak to chceme inak? Ako z pozície zriaďovateľa menežovať obsah a nezamieňať si to so vstupom do dramaturgie? Ak prijmeme premisu, že verejné divadlo je inštitúcia slúžiaca občanom, ktorí si túto službu predplácajú ako daňoví poplatníci, musí divadlo v prvom rade slúžiť všetkým. Jedných zo základných nárokov zriaďovateľa na divadlo by preto mala byť jeho dostupnosť, pričom sa tu nemyslia len bezbariérové technické riešenia, ktoré sú už aj na Slovensku v podstate samozrejmosťou. Reč je o programovej skladbe, ktorá by mala obsahovať ponuku pre široko stanovenú cieľovú skupinu občanov: nielen pre „všeobecnú verejnosť”, ale aj pre deti, žiakov, študentov, rodiny, seniorov, marginalizované skupiny, špecifické komunity, občanov so znevýhodnením, obyvateľov všetkých častí mesta resp. regiónu, príp. turistov. Samozrejme, ak mesto či kraj zriaďuje viac divadiel, je možná ich užšia špecializácia tak, aby pokrývali nároky verejnosti komplementárne (jedno divadlo je pre deti, druhé tanečné a pod). Takéto divadlá by mohli minimálne zdieľať niektoré služby, ideálne spolupracovať aj strategickejšie a pracovať jedno v prospech druhého (mládežnícke divadlo „vychováva” diváka pre dramaturgiu ostatných divadiel atď). Inkluzívne aj exkluzívne.

Z vyššie uvedeného je jasné, že predstava o divadle ako o stánku vysokého umenia, ktoré sa otvára o pol siedmej na večerné predstavenie, je v dnešnej dobe už nedostatočná. Čoraz viac sa akcentuje nutnosť pripravovať širšiu škálu programov menšieho rozsahu pre čo najširší záber recipientov (občanov) vzhľadom na imperatív dostupnosti kultúry ako verejnej služby. Pandémia túto tendenciu nepochybne zvýraznila a ešte zvýrazní, a to nielen kvôli výraznému zníženiu finančných možností divadiel, či kvôli obmedzeniam v počte návštevníkov, ale v nadväznosti na súčasný trend uvažovania pri tvorbe verejných kultúrnych politík, ktorý posúva akcent zhora smerom nadol, od úzkeho k širokému, od odborníkov smerom k občanom, od elitného ku komunitnému. Rozvoj kultúry na samosprávnej úrovni sa vníma čoraz viac ako súčasť komplexného rozvoja územia a čoraz menej ako úzko-profilový rozvoj špecializovaného sektora. To však neznamená, že rola samosprávneho divadla v 21. storočí má rezignovať na umeleckú excelentnosť. Práve naopak.

Tvoriť a prezentovať špičkové umenie je základný cieľ každej kultúrnej inštitúcie (nehovoriac o tom, že by to mal byť jeden z hlavných cieľov štátnej kultúrnej politiky). Pokiaľ by tento cieľ prestal byť pre divadlá prioritou číslo jeden, začal by sa postupne ich zánik a premena na všestranné kultúrno komunitné centrá. Najvážnejšou ambíciou samosprávnych divadiel preto v každom prípade musí byť získanie špičkového umeleckého kreditu, ideálne nielen v domácom, ale aj v zahraničnom porovnaní. Bez excelentných umelcov a ich excelentných výkonov nie je možné, aby domáca divadelná kultúra bola relevantná pre zahraničný vývoz a tým pádom sa prepadá do polohy lokálneho anachronizmu a nepodieľa sa na vytváraní kultúrnej identity krajiny. Dôsledkom môže byť, že krajina stavia svoju kultúrnu identitu na minulosti – spravidla na folklóre, čo nás napriek nespornej hodnote a kvalite slovenského folklóru odsudzuje do polohy irelevantnosti v súčasnom kultúrnom dialógu. Na to, aby sa na domácej pôde špičkoví umelci mohli vôbec zrodiť, je potrebné systematicky na to vytvárať podmienky a neuvrhovať kultúru do polohy neustálej čakateľky na lepšie časy (budeme sa tomu venovať, keď sa ekonomicky stabilizujeme – ergo nikdy).

Prvým predpokladom na rozvoj domácej kultúry je premyslená práca s 4 deťmi a mládežou a následne práve silná podpora činnosti verejných kultúrnych inštitúcií. Je nevyhnutné, aby zriaďované divadlá nepretržite pracovali na progrese svojich umeleckých výsledkov a rozvíjali tak domácu divadelnú tradíciu. Ak majú na niečo poslúžiť „merateľné ukazovatele” tak práve na to, aby zachytili estetickú stagnáciu. Ak sú divadlá otvorené novým impulzom, ak pre svoje súbory pripravujú vzdelávacie programy, zúčastňujú sa zahraničných workshopov, vstupujú do medzinárodných sietí, pravidelne spolupracujú s renomovanými tvorcami, ak sú pozývané na medzinárodné festivaly a získavajú na nich ceny, určite nestagnujú. A všetky tieto veci sú „merateľné.”

Bez zbytočných limitov. Napriek mnohým vynikajúcim umeleckým výsledkom, množstvu kvalitných osobností, ktoré v nich a pre ne tvoria a tisícom spokojných divákov, fungujú slovenské samosprávne divadlá v rámcoch, ktoré si prestali tykať s 21. storočím. Nedá sa však krátkozrako tvrdiť, že je to ich vlastnou vinou. Zásadnou prekážkou k tomu, aby mohli svoju činnosť naplno rozvíjať, je zväzujúca právna forma, v ktorej sú zriadené. Zákony o rozpočtových pravidlách verejnej správy a územnej samosprávy v prvom rade komplikujú príspevkovým organizáciám možnosti na získavanie financií z viacerých zdrojov, pretože obmedzujú podnikateľskú činnosť a nakladanie s majetkom. Bez súhlasu zriaďovateľa nemôže divadlo prenajímať svoje priestory a ak aj súhlas dostane, cenová politika musí byť v súlade so smernicami zriaďovateľa. Príspevková organizácia nemôže svoj majetok predať ani založiť a čerpať tak úvery. Navyše príspevkové organizácie nemôžu zakladať ďalšie právne subjekty, čo je pre strategickejšie typy spoluprác limitujúci moment (uveďme len ten najtriviálnejší príklad: ak sa chcú združiť viaceré divadlá, nemajú prakticky inú možnosť, ako založiť občianske združenie svojich štatutárov, čo po praktickej stránke nie je to isté ako združenie právnických osôb). Samostatnou kapitolou sú limity zákonníka práce, ktorý je praktickom rozpore s realitou divadelného života – neumožňuje riešiť súbeh výkonu zamestnaneckého pomeru s umeleckou alebo napríklad aj pedagogickou činnosťou. Nielen že je prakticky nemožné, aby umelecký šéf režíroval, alebo šéfka dielní vytvárala scénickú výpravu, ale ak chce divadlo navyše aj rozšíriť svoju ponuku napríklad o vzdelávacie programy pre mládež vedené členmi umeleckého súboru, stojí pred takmer nemožnou úlohu skĺbiť prácu herca s prácou lektora v jednom pracovnom dni tak, aby tým dodržal ustanovenia zákona. Viac dôvery Na to, aby bolo možné hovoriť o zmene právnej formy samosprávnych divadiel, bolo by nutné priliať do vzťahu medzi zriaďovateľmi a ich inštitúciami kvantá vzájomnej dôvery, ktorá je na Slovensku v správe vecí verejných dlhodobo nedostatkovou ingredienciou. Takáto dôvera by sa vo vyspelej spoločnosti mala zakladať na hlbokej vnútornej zhode o spoločnom cieli. Vzťah zriaďovateľa a inštitúcie by nemal byť postavený na stavaní preventívnych hrádzí – zákonných mantinelov v mene kontroly a ochrany verejného majetku a financií, ale naopak na otvorení a posilnení vzájomnej spolupráce v rámci kvalitne nastavených moderných právnych vzťahov.

Pokiaľ by sme si predstavili, že príspevkové organizácie sa transformujú na istý typ verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií (návrh takéhoto zákona je v susedných Čechách pripravený už niekoľko rokov a tiež zatiaľ nebol schválený, podobne ako na Slovensku stále stojí transformácia ústavov Slovenskej akadémie vied na verejné výskumné inštitúcie), znamenalo by to, že inštitúcia bude sama hospodáriť so svojim majetkom, podnikať bez obmedzení, vstupovať do združení, vytvárať ďalšie subjekty a žiadať o všetky typy (aj medzinárodných) grantov, pričom zriaďovateľ bude mať silné zastúpenie v jej správnych a dozorných orgánoch a bude mať cez ne mandát na pozastavenie akejkoľvek aktivity, ktorá nebude v súlade so vzájomnými dohodami. Menovanie a odvolanie riaditeľa by bolo v kompetencii správnej rady a ohraničené funkčné obdobie by sa stalo samozrejmosťou. Ak by sme išli ešte ďalej a predstavili si, že by takáto verejná kultúrna inštitúcia mala viacerých zriaďovateľov (župa, mesto, súkromná spoločnosť), zastúpenie v orgánoch je ešte pluralitnejšie, organizácia podlieha ešte širšej demokratickej zhode, viaczdrojové financovanie má širší záber a takáto inštitúcia by v ideálnom prípade získala zdroje na to, aby mohla pomýšľať na európske parametre svojej produkcie.

Stratégia je cesta, nie cieľ. Ak by sme nechceli čakať na prijatie zákona o verejných kultúrnych inštitúciách, ktorý na Slovensku zatiaľ neexistuje ani v polohe draftu, stav fungovania divadiel na samosprávnej úrovni po obsahovej stránke sa dá do istej miery zmeniť cez vypracovanie a prijatie kvalitných strategických dokumentov na úrovni zriaďovateľa. Dôležité však je, aby stratégie nevznikali len z povinnosti, ale aby skutočne obsahovali konkrétny a vykonateľný plán. V ideálnom prípade sa stratégia rozvoja kultúry napája na ostatné rozvojové dokumenty zriaďovateľa a tie zase pracujú v línii s materiálmi prijatými na európskej úrovni – napríklad s Agendou 2030. Priority takto pripravenej stratégie by si mali osvojiť aj zriadené organizácie. Pokiaľ povedzme mesto prijme za svoju prioritu znižovanie uhlíkovej stopy, stane sa táto jednou z priorít aj pri rozvoji kultúry a konkrétne nástroje na jej dosiahnutie bude musieť prijať aj každá mestom zriadená inštitúcia. V praxi to znamená, že mestské divadlo si bude musieť vypracovať napríklad internú environmentálnu smernicu a merať svoje dopady na životné prostredie a na plnenie tohto cieľa bude potom viazať svoje rozpočtové nároky na zriaďovateľa, ktorý na to musí vytvoriť podmienky. A následne divadlo plnenie tohto cieľa pravidelne odpočtuje tak zriaďovateľovi, ako aj verejnosti. Nehovoríme tu teda o kvantitatívnych, ale kvalitatívnych parametroch jeho činnosti, ktoré zásadne prekračujú triviálny princíp „merateľných ukazovateľov.”

Môže byť pandémia impulzom? Väčší zásah do svojho fungovania samosprávne divadlá nezažili desaťročia, pokiaľ opomenieme rozpočtové škrty v banskobystrickej župe súvisiace s administratívou Mariana Kotlebu. Možnože nastal čas na to, aby sme sa na tom našom dlhom divadelnom home-office prísnejšie pozreli do zrkadla a skúsili zistené nedostatky neodstraňovať kozmeticky, ale zásadnou zmenou životného štýlu.

Zuzana Hekel

Trnava

 

NÁZOR

Prežívame adaptáciu ľudí zo systému analógovej komunikácie do systému digitálnej. Asi tak, ako po vzniku rádia a filmu, ktoré využili amorálni a inteligentní majitelia kľúčov na ohlupovanie ľudí, museli sa postupne ľudia zo sveta šírenia informácií hovoreným a tlačeným slovom adaptovať na ich šírenie rádiom a filmom. A trvalo nám sto rokov (a niekde stále ešte trvá), kým sme pochopili, že medzi živou informáciou a sprostredkovanou je veľký rozdiel. Zatiaľ čo pri živom stretnutí s politikom odhalí intuitívne a podvedome každý človek všetky nebezpečenstvá politikovej osobnosti, pri masívnej propagande v médiách sa stávame obeťou davového šialenstva zbožňovania idolu z rádia, alebo z plátna, či TV obrazovky. Všetky nebezpečenstvá jeho osobnosti sú média schopné eliminovať selekciou slov, záberov, uhlov pohľadu a doplniť ju o pozadie a o hudbu, či umelé, nahrané výkriky bravó a nahratým potleskom. Doba internetu a sociálnych sietí je ešte omnoho komplikovanejšia. Prelína sa s dobou rádia, filmu a televízie, využíva ich výrazové prostriedky, ale dokáže počítačovým algoritmom veľmi presne ovplyvňovať šírenie informácií v správnom – požadovanom čase, smere, priestore k správny ľuďom a tým vytvoriť požadovaný dojem o čomkoľvek ( dovolenka, auto, dom) a o KOMKOĽVEK! Adaptovať sa na túto situáciu si vyžaduje veľké úsilie skúmania každej informácie, veľkú trpezlivosť vo vyhľadávaní relevantných, overiteľných zdrojov informácií, ktoré obídu, poprú, znefunkčnia nastavenie systému a algoritmu, a v neposlednom rade si orientácia v systéme takéhoto šírenia informácií vyžaduje vzdelanie, nadhľad a IQ. Preto je dnes možné, veľmi jednoduché a rýchlo dosiahnuteľné, ovplyvniť cez internet obrovské množstvo voličov a získať si ich sympatiu aj k totálnemu „blbcovi”. Využívaná je na to, tak ako už stovky tisíc rokov, hlavne prirodzená ľudská potreba úniku od strachu z premenlivého a nebezpečného sveta, do ilúzie stability, istoty a nemennosti – táto do nemoty opakovaná ilúzia sa stáva pre väčšinu neotrasiteľnou a nemennou pravdou – on jediný nás spasí.

So srdečným pozdravom

Juraj Benčík

 

Prológ

Magda Vášáryová ma požiadala o text pre „Kultúrny kyslík“ na tému vzťahu medzi kultúrou a peniazmi. Nakoľko kultúra nie je oblasťou, ktorej sa primárne venujem, musela ma Magda trochu presviedčať, ale každý, kto ju pozná, vie, že to ona vie.

Takže nech sa páči, ale dopredu sa ospravedlňujem, keďže idem do teritória, v ktorom sa necítim najistejšie. IM

(A kto je zodpovedný za neistotu pána ministra v kultúrnej politike? Ja, ja sa cítim byť zodpovedná. MV)

 

Kultúra a peniaze. Dotácie, či investície?

 My ekonómovia sme často (a veľakrát asi aj právom) obviňovaní z toho, že sme nekultúrni a nechápeme dôležitosť kultúry v širokom slova zmysle a umenia zvlášť. Ako podpredseda vlády, ale najmä ako minister financií som viedol rokovania s viacerými ministrami kultúry, najmä s Rudom Chmelom a Danom Krajcerom, a nikdy som nemohol plne uspokojiť ich požiadavky, ale to platilo aj vo vzťahu ku všetkým ostatným ministrom bez výnimky. Vlády, ktorých som bol členom, mali totiž tú smolu, že vždy museli zachraňovať zdecimované verejné financie, či už po Mečiarovi, alebo po Ficovi. A Slovensko malo tú smolu, že z hľadiska verejných financií úrodné postreformné roky (po roku 2006) boli Ficovými vládami prehajdákané a peniaze premárnené a rozkradnuté nielen na úkor kultúry a umenia, ale aj školstva, vedy, zdravotníctva a podobne.

Môj prístup k financovaniu kultúry, ale aj školstva, alebo zdravotníctva, by sa dal v tom čase charakterizovať tak, že som peniaze podmieňoval reformami. Teda ministrom som hovoril –  urobte zmeny, ktoré budú znamenať vyššiu efektívnosť a transparentnosť ich použitia a dostanete viac peňazí. Ak ale chcete fungovať len v starých, zabehnutých koľajniciach, peňazí viac nebude. Išlo teda v zásade o princíp „hodnota za peniaze“, aj keď sa to vtedy tak nenazývalo. Tento princíp totiž znamená, že zvýšený efekt (napríklad v podobe rozvoja kultúry a umenia) bude vyšší, ako priamo úmerný vyššiemu objemu peňazí. Pri absencii reforiem, alebo dokonca ich rušení a deformovaní, je to presne naopak. Veľmi výstižne to dokazuje situácia v zdravotníctve počas prvej vlády R. Fica v rokoch 2006 – 2010. Objem verejných zdrojov do zdravotníctva počas týchto rokov stúpol o nevídaných 50%, zároveň sa však zhoršila spokojnosť s jeho fungovaním u všetkých aktérov – pacientov, lekárov aj sestier.

Za opačný, pozitívny príklad z rezortu kultúry, považujem projekt Dana Krajcera na rekonštrukciu slovenských hradov z európskych fondov v spolupráci s NGOčkami a so zamestnávaním nezamestnaných ľudí v regiónoch. Alebo projekt Danubiana, ktorý bol vlastne PPP projektom (súkromno-verejným partnerstvom) v oblasti kultúry.

Teraz k tomu, ako uvažujem o financovaní kultúry v širšom kontexte dnešných a budúcich problémov a výziev. V zásade platí, že, povedané jazykom ekonómov, kultúra je (podobne ako vzdelanie, veda a výskum) „pozitívna externalita“. Myslí sa tým to, že ak niekto investuje do vlastného kultúrneho rozvoja, alebo vyžitia, tak prospieva nielen sebe, ale aj širšej komunite a celej spoločnosti. Teda presne opačne ako negatívna externalita, ktorá znamená (napríklad pri ekologicky škodlivej prevádzke) dosahovanie zisku jednotlivca, alebo skupiny ľudí na úkor širšej komunity, alebo aj celej spoločnosti.

Takže samotné toto chápanie kultúry ako pozitívnej externality vytvára nielen ekonomické, ale aj politické zdôvodnenie a legitimizáciu podpory jej financovania z verejných zdrojov. Politické spočíva v tom, že (ako nás aj najnovšia realita stále a stále presviedča) liberálna demokracia a otvorená spoločnosť (a s nimi spojené ľudské práva, dôstojnosť a sloboda ľudí) sú pod ohrozením a je potrebné neustále o nich bojovať a kultivovať ich. Je pritom evidentné, že rozvoj kultúry v širokom slova zmysle, ale aj umenia v rámci toho, je neodmysliteľnou súčasťou, ale aj predpokladom úspešnosti tohto zápasu.

V tomto zmysle sa mi zdá, že sa dá nájsť analógia medzi vedou a výskumom na strane jednej a umením a kultúrou na strane druhej. Veda (najmä základná veda) a umenie tvoria z hľadiska praktickej využiteľnosti  abstraktný, ale o to dôležitejší základ, bez rozvoja ktorého nemôže existovať omnoho praktickejší a komerčne využiteľný výskum, ale ani praktickejšia a (aj) komerčne využiteľnejšia, či politicky prospešnejšia kultúra stelesnená napríklad v úžitkovom umení, inováciách, dizajne, architektúre, ale aj komunikácii, či dokonca v medziľudských vzťahoch. A rovnako ako pri základnej vede, tak aj pri umení je nevyhnutným predpokladom jej fungovania a rozvoja financovanie z verejných zdrojov.

Dokonca si myslím, že v súčasnosti je táto otázka ešte naliehavejšia ako kedykoľvek predtým, a to opäť ako z hľadiska politického, tak aj ekonomického. A platí to globálne, medzinárodne, ale aj tu, u nás doma.

Spomeniem v tejto súvislosti našu súčasnú najdôležitejšiu ekonomickú výzvu a jej vzťah ku kultúre. Slovensko už takmer desať rokov zaostáva nielen za vyspelými, ale aj za porovnateľnými susednými krajinami v oblasti ekonomickej konkurencieschopnosti. Padáme do pasce stredných príjmov, znižujúcu sa konkurencieschopnosť v masovej priemyselnej veľkovýrobe nie sme schopní kompenzovať reštrukturalizáciou našej ekonomiky na sofistikovanejšiu výrobu a služby s vyššou pridanou hodnotou. Z tejto pasce stredných príjmov sa dá uniknúť jedine naštartovaním ekonomiky ťahanej inováciami. Na to sú však potrebné reformy v oblasti verejných financií, podnikateľského prostredia, verejnej správy a verejných služieb, vymožiteľnosti práva, vzdelania, vedy, výskumu a – kultúry. Ekonomika ťahaná inováciami je totiž nemysliteľná nielen (okrem iného) bez rozvoja vedy a výskumu, ale ani bez rozvoja umenia a kultúry.

V tomto zmysle sa dá súhlasiť s názorom, že verejné (ale aj súkromné) peniaze do kultúry a umenia by nemali byť považované za dotácie, ale skôr za investície. O návratnosti dobre investovaných peňazí do kultúry a umenia nepochybujem a dúfam, že o tom svedčí aj to, čo píšem vyššie v tomto článku. Nezodpovedanou otázkou nad rámec tohto článku však ostáva, či, alebo v akej miere máme dnes na Slovensku vytvorený inštitucionálny rámec na to, aby investované verejné peniaze efektívnou investíciou naozaj boli. A teda oblúkom sa vraciam k tomu, čo som hovoril vždy aj v minulosti – že väčší objem verejných peňazí (aj) do kultúry by mal byť podmienený reformami, ktoré zabezpečia ich efektívne a transparentné použitie, a teda lepšiu návratnosť tejto investície.

Súčasťou týchto reforiem by mohli byť aj nové nástroje a pravidlá nielen v oblasti používania verejných zdrojov za účelom rozvoja kultúry, ale aj pravidlá sponzoringu, ktoré by mohli vychádzať z rozšírenia pravidiel už doteraz používaných pri podpore športu. Kultúra a umenie si to určite zaslúžia, pretože z hľadiska priamych aj nepriamych pozitívnych efektov sú pre spoločnosť pozitívnou externalitou minimálne v tej istej miere ako šport.

Ivan Mikloš

 

Haluz

Opäť sú tu novinky z Martina, centra národnej kultúry. Kým v meste to práve žije rozrušením jedinečnosti Národného cintorína, za mestom, za polovyrúbaným hájom, leží Múzeum slovenskej dediny.

 

Nech sa páči, kým je pandémia, aspoň takto obrazom a vojdite cez pomyselne otvorenú hlavnú bránu a zažijete priamy kontakt s tradičnou ľudovou kultúrou hneď na úvod:

 

 

Odhliadnuc od nahnutej elektrickej skrine (je to vôbec takto bezpečné?), betónovej potkýňacej lišty a miernej ošumelosti je brána náznakom ľudovej drevenej architektúry, ktorá čaká vnútri. Nechýba pár (čiže desať a viac) obligátnych zákazov, príkazov a vyhrážok, ani pestrofarebných pútačov, ale aspoň to s nimi vyzerá ako na každej slovenskej dedine, každá má takú polepenú autobusovú zastávku.

 

Najčarovnejšia je však architektúra hneď vedľa brány. Zahraničný návštevník, ktorý možno aj tuší o dvojnásobnej ašpirácii Martina na titul Európskeho hlavného mesta kultúry, by možno čakal niečo drevené, prútené, šindľové či vyrezávané, no slovenskí múzejníci pripravili celkom iný vizuálny zážitok pre jeho vypúlené oči. Vyvstáva otázka, čo to vlastne je?

  1. Maringotka toho nevrlého čudáka, ktorému vždy ukradnú v záhradkárskej osade všetku mrkvu.

  2. Načierno postavená rybárska búda niekde pri Ružíne, ústredie maskáčovej módy.

  3. Budova recepcie, Múzeum slovenskej dediny, Slovenské národné múzeum v Martine, kde si kúpite ľístok.

Správna odpoveď: c)

 

Martin Katuščák

Čo v ponímaní VIA znamená KULTÚRA

Z nekonečných definícií pojmu KULTÚRA, ktorý sa vynoril v období

osvietenstva namesto termínu duchovno, je pre nás najbližšia jedna z definícií Maxa Webera: ‚Kultúra je zo stanoviska človeka konečný výsek z nekonečnosti svetového diania, ktorý je obdarený zmyslom a významom”. V tomto zmysle kultúra zovšeobecňuje všetky prejavy ľudí vrátane hodnôt, noriem, presvedčení a umeleckých výtvorov. Pojem kultúry nemožno nahradiť inými pojmami, napríklad presvedčením, tradíciou, technológiou, praktikami, lebo postihuje špecifickú situáciu ľudskej existencie. Pre pochopenie širšieho chápania pojmu kultúra sa dnes nahrádza aj pojmom CIVILIZÁCIA. Práve preto by sme mali uvažovať o zmene názvu Ministerstva kultúry, lebo obsah jeho pôsobnosti zodpovedá skôr názvu Ministerstvo umenia a kultúrneho dedičstva.

 Nové pohľady na financovanie kultúry alebo prestaňme chcieť almužnu

 

Hlavným atribútom demokratického režimu, ktorým sa zásadne líši od autoritatívnych, je možnosť diskusie. Náš prvý demokratický prezident Tomáš. G.Masaryk povedal:„Demokracie je diskuse”. Ale diskusia je možná len medzi ľuďmi, ktorí si dôverujú. Podľa sociologických výskumov verejnej mienky patríme na Slovensku medzi občanov Európy, ktorí si najmenej dôverujú. Podozrievame sa, pripisujeme si tie najhoršie úmysly. K tomu pristupuje komplikovaný vzťah medzi chápaním v akom priestore žijeme a v akej dobe sa nachádzame. Údolné myslenie nás obmedzuje v rozlete a v ambíciách aj ako národ a neustále návraty do buditeľských čias romantizmu nám pristrihávajú krídla, aby sme mohli vyletieť nad naše končiare.

Ak niečo dnes urgentne potrebujeme v oblasti kultúrnej politiky, tak sú to dva procesy, o ktorých píšeme a diskutujeme zriedka. Prvým je analýza a popis skutočných podmienok, v ktorých sa nachádzame a ktoré nás, samozrejme, limitujú v našich cieľoch a snoch. Druhý sa týka dodržiavania zásad dialógu, aby sme mohli vôbec diskutovať o tom, čo nás trápi. To znamená, pristupovať k diskusnému stolu ako rovnocenní partneri a predpokladať, že ani jedna strana nemusí mať na všetky prerokovávané problémy rovnaký názor. Základnou podmienkou je, že každá zo strán musí počítať s ústupkami. A aby sme vôbec mohli začať diskusiu, musíme rovnako chápať pojmy, ktorými sa vyjadrujeme.

Náš jazyk vyhlásení, ktorými aj posledný rok bombardujeme ako Ministerstvo kultúry, tak aj kultúrnu scénu a verejný priestor, sa zúžil na niekoľko pojmov, ktoré sa donekonečna opakujú a ako to už býva, strácajú svoj obsah. Výsledkom je nedorozumenie, neporozumenie a chaos. Pre outsidera zostáva len šum a z neho sa vynárajúca prosba – „dajte nám konečne peniaze”. Ako v takomto chaose zabezpečiť dialóg všetkých zainteresovaných strán, ktorým by malo ísť o jedno, modernizáciu chápania úlohy kultúry a tvorivého momentu v premýšľaní o stratégiách a víziach budúcnosti Slovenskej republiky.

Skúsme sa pozrieť na aspoň jeden termín, ktorý používame a mali by sme s tým prestať. Slovo a spojenie „DOTÁCIA DO KULTÚRY”.

Dotácia je slovo, ktoré má jasný obsah. Podľa najnovšieho slovníka cudzích slov znamená podporu, pridelenie zväčša finančných prostriedkov bez určenia účelu použitia, čo ale podmienky získania grantov Audiovizuálneho fondu i FPÚ priamo vyžadujú. Dotácia, po anglicky grant, nás nebezpečne približuje k slovu PODPORA, hlavne  chudobných, bezmocných, odkázaných. Sme my, príslušníci a príslušníčky kultúrnej scény, umelci, tvoriví ľudia odkázaní na…milodary? Nie. Sme soľou tejto krajiny a predstavujeme svojou imagináciou a ambíciami cestu „vpred” pre všetkých, nielen pre nás. My teda žiadame vo fondoch o SUBVENCIU, teda jasne definovanú sumu finančných prostriedkov zo štátnych prostriedkov na vopred zhodnotený účel. Tak, ako subvenciu dostávajú priemyselné a iné podniky.

Ale v európskom kultúrnom svete sa pomaly, ale isto prechádza k lepšiemu pomenovaniu našej žiadosti voči štátu a spoločnosti.

Do kultúry sa dnes INVESTUJE rovnako, ako do start-upov, alebo clustrov. Investícia znamená vklad do modernizácie, v našom prípade aj kultivácie spoločnosti. Fondy, zriaďované MK SR by tomu mali rozumieť, keby boli vytvorené zákonodarcami, ktorí by pojmom rozumeli. Lebo naše kultúrne fondy sú v tejto legislatívnej podobe len jednoduché pokladnice pre núdznych.

Analýzy, ktoré dokážu vyčísliť zisk z investícií do kultúry, do kretaívneho a kultrneho priemyslu, už predsa vo svete existujú a akcia Ministerstva financií „Hodnota za peniaze” sa už tiež presadila. Dokonca aj v MK SR, akurát nevieme presne ako. Tvorba hodnoty je dnes čoraz častejšie akceptovaná ako strategický cieľ spoločností pri meraní jej výkonnosti, aj keď používanie kvalitatívnych analytických a hodnotiacich nástrojov, najmä pre sociálnu inováciu, je u nás mimoriadne zriedkavé. Dá sa povedať, že hodnotení vplyvu a evaluácií existujúcich politík v oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu a ich inovácií je nedostatok, ako napísala vo svojej zhrňujúcej dizertačnej práci Phdr. Denisa Zlatá.

V dlhodobo a v diskusii s kultúrnou obcou pripravovanom dokumente KU.BA – Kultúrna Bratislava, ktorý patrí k tým sofistikovanejším a smeroval na všetky možné štátne a regionálne inštitúcie sa slovo podpora vyskytuje ako kľúčové 10 krát, nenašla som však ani raz slovo investícia, ani  zmienku o tom, čo tvorivejšia a inovatívnejšia komunita, združená pod KU.BA, za túto investíciu garantuje. Či svoje vybudované siete, cez ktoré plánuje naštartovať rozhodujúce spoločenské zmeny, alebo akými metódami zväčší dopyt po výsledkoch svojej práce, alebo ako chce zasiahnuť aspoň európsky kultúrny trh. Ani raz sa nezmieňuje o svojom bezpochyby veľkom KULTÚRNOM KAPITÁLE, ktorý ponúka.

 

Po vyše tridsiatich rokoch slobodnej kultúrnej aktivity sa stále držíme režimu patrónstva (Hemondalgh 2002), teda trváme na bezhodnotovej transakcii medzi bohatým pánom a služobníkom, ktorý prináša jednoduchý výrobok a očakáva malú almužnu. Žiadame, aby nám patróni, alebo patrón – štát prispel hlavne na živobytie. Skrývame v žiadostiach o podporu, teda v grantoch, naše náklady a financie na plat, ktorý v rozpočte nemôžeme priznať. Pandémia, samozrejme, veľmi postihla najmä kultúrnu obec, pretože vláda v snahe zamedziť šírenie vírusu, zakázala akúkoľvek činnosť v kultúre a umení, čo v takomto rozsahu neurobil žiadny európsky štát. Ale čo sme urobili my za tých 30 rokov, aby  na to bez okamžitej poriadnej náhrady nemohla vláda ani  pomyslieť, nieto ešte urobiť? Akoby sme stále chodili pred budovu MK SR so Žiadosťami slovenského národa. A tak aj  dopadneme, ako vtedy naši národovci.

 

Tvorivá kultúrna obec zásadným spôsobom vplynie na zmenu spoločenských pomerov, atmosféry a sebavedomia svojich spoluobčanov tak, ako to urobila vždy v našich dejinách. A ak niečo dnes Slovenská republika potrebuje, tak je to veľká civilizačná, kultúrna zmena. Potrebujeme chuť na regeneráciu a inováciu štruktúry hospodárstva, systému vzdelávania všetkých vrstiev spoločnosti, prekonanie starých mýtov a predsudkov, ktoré nás vždy zabrzdia v rozlete. Sme predsa svedkami pokusov o návrat hamižnej životnej filozofie, vypáchnutého panslavizmu, uprednostňovania lopaty pred mozgom či pokusov o vytlačenie žien z verejného života do kuchýň a k neplatenej slúžkovskej úlohe v spoločnosti. To všetko sa dnes deje v priamom prenose.

 

Tvoriví ľudia, ktorí produkujú nové myšlienky, hľadajú nové spojenia, vytvárajú iné siete, v ktorých panuje kreatívny „buzz” (nič iné ako bzukot) a neboja sa vykročiť mimo rámca konvencií, to majú a mali v slovenskej spoločnosti vždy ťažké. Priemerní sa dokážu spojiť a zabrániť akejkoľvek inovácií, takže tvorivým nezostáva nič iné, iba odísť. Stáročia odchádzajú. Aj Matej Bell poradil svojim synom, aby sa radšej stali Nemcami. Prečo sa hanbíme byť konečne sebavedomí?

Ale naše nepredstierané sebavedomie vyžaduje podporu publika.

Len to môže zabrániť útokom priemerných na výnimočných. A preto si musíme v diskusii medzi nami odpovedať na otázky:

  • ako pracujeme na podpore rozširovania našich respondentov?

  • ako im vysvetľujeme významy a hodnotu našich tvorivých počinov?

  • ako pracujeme s kultúrnou „soft” inováciou v debatách o nastaveniach kultúrnej politiky?

  • ako učíme politikov a politické strany, aby rozumeli, čo to znamená multi-governance, neštandardné umelecké povolania, nové profesie v kreatívnom a kultúrnom priemysle?

  • ako vysvetľujeme  kultúru 0.3, ktorú by sme uý mali vítať so slavobránami?

Asi sa nám niečo nedarí, keď sme sa ocitli v situácii „ostrakizovanej” kultúry a to doslova a nielen zo strany vlády SR. Ostrakizácia je viditeľná aj zo strany spotrebiteľov kultúry. Neposielali nás náhodou k lopate ako k tej pre nich skutočnej práci? Naši diváci považujú produkty tvorivej práce – od architektúry, cez dizajn, umelecké artefakty, knihy, hudbu – za niečo, čomu sa budú venovať, ak budú mať voľný čas.

Kultúra sa zmenila na voľnočasovú aktivitu ako šport a nie na základnú podmienku nášho života.

Nesprostredkovali sme spoločnosti uvažovania filozofov a analytikov z celého sveta od 90. rokov minulého storočia, ktorí sú presvedčení, že bez tvorivých kultúrnych komunit nemôže prebehnúť potrebná transformácia spoločnosti na post-industriálnu. Neprekladali sme do slovenčiny ich sofistikované myšlienky a odtiaľ do zrozumiteľného a emóciami naplneného jazyka umenia, Obrnili sme sa do bubliny, ktorá predpokladá pasivitu diváka a je alergická na akúkoľvek kritiku.

 Vymazali sme kritické myslenie z hodnotenia umeleckých produkcií.

Nepostarali sme sa o dostatok kvalitných vysielačov nových myšlienok. Nemáme v rukách médiá, ktoré sú po publiku druhým najdôležitejším sprostredkovateľom medzi kultúrnymi tvorcami a divákmi. Koľko hodnotných kultúrnych časopisov a internetových portálov, z ktorých citujú aj zahraničné médiá, máme na Slovensku? Už navždy sme sa uspokojili s dvoma stránkami v denníkoch?

Bez pričinenia sa o vplyvné médiá, ktoré sprostredkujú nové myšlienky a počiny kultúrnej obce, sa kultúrne do Európy nedostaneme.

Tomu, čomu sa dnes hovorí kognitívne mechanizmy, rozumie málo ľudí. Ale niektorí sa predsa nájdu hlavne medzi tvorivými a kultúrne vyspelými ľuďmi. Oni rozumejú, že „produkujú aj hodnotu sami osebe, relatívne samostatne od ekonomických a spoločenských mechanizmov” (Kraaijenbrink, 2018). A to sa deje v kreatívnych, umeleckých a informačných odvetviach, v ktorých myšlienky, emócie zhmotnené do umeleckého diela a informácie sú tým, čo je dnes a bude v budúcnosti oceňované ako správna investícia.

 

Magda Vášáryová