Slovníček

Overkill

Čo je to v angličtine „ to kill”, to vie už snáď každý – zabiť, jednoduchší preklad ani neexistuje. Ale zabiť „over”, teda nad, alebo cez, či dokonca navyše, nedáva v slovenčine zmysel. Ak raz zabijete, tak je živý predmet mŕtvy a jeho stav je konečný. A predsa vzniklo toto slovo, ktoré znamená, že ste niečo prestrelili, niečo prehnali a to veľmi. Predtým sme si ne „overkill” nápisy alebo bulvárne články prestrelené len preto, lebo sa na tom dá fajne zarobiť, zvykli. Ale dnes sme sa už posunuli ďalej a s „overkill” výrokmi a hodnoteniami sa stretávame dnes a denne. V televíznych správach, na tlačovkách politikov i v parlamentných vystúpeniach poslankýň a poslancov. Už nejde o dobré meno, ale o „shocking”, aby si nás vôbec niekto všimol. A tak ideme nadzabíjať, cezzabíjať, navyšezabíjať a necítime sa byť ani na chvíľu vinný z vraždy. Zvláštny experiment s tak mrazivým slovom.

“Clickbaitsové” titulky

Náš bývalý prezident Havel rád prízvukoval jedno z hesiel Biblie, že pravda nakoniec zvíťazí nad klamstvom spolu s láskou. Ale od zosumarizovania textov Biblie už uplynul akýsi čas a my sa máme možnosť zoznámiť s titulkami v novinách, ale najmä v internete a na sociálnych sieťach, ktoré jasne víťazia nad pravdou a v konečnom dôsledku aj nad láskou. Vznikne určite aj nové povolanie, už nielen youtuber, ale aj tvorca „clickbaits”. Možno dostane od Ministerstva kultúry aj povolenie cítiť sa umelcom. Veď víťaziť nad pravdou, aj keď ju už má každý, ale aj nad láskou, to už je nové moderné umenie.

Let’s go Ghostbusting

Keď sa pozriete do slovníka, ale skôr väčšieho, nájdete Ghost  a pochopíte, že je to niečo, čo neexistuje reálne, ale existuje v našej fantázii. teda do časov virtuálneho sveta v našich počítačoch. oslovíte niekoho na sieti, on diskutuje s vami, háda sa, vy argumentujete na dve husto popísané strany v PC, a zrazu je ten druhý fuč. Jednoducho sa vypne a zmizne, navždy. Ako ten ghost, teda duch z rozprávky. Môžete mávnuť rukou a sám/a sa stať duchom, aby ste vydesili zase druhých ľudí a rozšírili Ghostbusting. Môžete si ale aj objednať jedlo v reštaurácii a než vám ho donesú, zmiznúť. Alebo niečo sväto sväte sľúbiť a už sa nikdy neozvať a neospravedlniť. To nie je u nás nič nové, však? A možno je to len dočasná hra, ktorá nás časom prestane baviť.

Monitoring

Zacyklenie v ekonomistike, alebo ako sa dostala kultúra do ornej pôdy

“Nechcem byť nefér voči kultúre alebo poľnohospodárstvu, no verejné investície do týchto odvetví zrejme nepomôžu natoľko, aby potiahli so sebou aj iné odvetvia. V zelenej ekonomike či priemysle sa takého pokroky dajú dosiahnuť” – vyslovil makroekonóm M. Lehuta. Nuž, aspoň má pochybnosti, či nie je nefér. Spolu s vyňatím vzdelania z kultúry, ktoré sa nám tu zahniezdilo, zdá sa, nadlho.

 

Anderssen v Ministerstve kultúry

 

Jeden lapsus strieda druhý a nás v IKP už nevzrušuje, ale vyjadrenie MK na adresu smernice o výberových konaniach na posty riaditeľov a riaditeliek kultúrnych inštitúcií, nám pripomenulo rozprávkový svet, kde neživé veci ožívajú a pletú sa nám do agendy živých.

“Ministerská…zastáva názor, že príslušná smernica nemyslela na všetky situácie, ktoré môžu nastať v procese výberových konaní”. Smernica, prečo si nemyslela? Marš do kúta!

 

Otázkou dnešných dní je – vrátime sa do starých časov, alebo nás čakajú časy nové? „Kto to ví, odpoví, odpoví nám na otázku”….spievala príhodne Eva Pilarová v piesni onoho času. Vraj potrebujeme neproduktívne umenie, ktoré sa nestará o tvorbu diel. A vraj sa to najviac prejaví v divadle. Hovoriť o „lepšej budúcnosti” je vysoko skompromitované. Nastávajú reakčné časy, ba priam návrat k „normálnosti”. Normalizácii?.Preboha, (zase ten Boh) len to nie. To už se zažili. Divadlo by vám mohlo na otázku odpovedať najlepšie. vyzerá to na to, že nedemokratické spôsoby vytvárania predstavení, dbanie o hierarchiu v tvorivom procese,  končí. Žiadne  – režisér a mamička majú vždy pravdu. Prednosť dostane spolupráca. Veď už od druhej polovici 20.storočia boli divadlá, ktoré namiesto produkcie predstavení, boli laboratóriami, kde sa snažili nájsť nové spôsoby hľadania alternatívneho organizovania individuálneho i spoločenského života. Musíme si vybrať – medzi tradičnou nadprodukciou, alebo nové otvorenie. My vo Via stojíme v otvorených dverách.

 

Vraciame sa do „kultúrneho katolicizmu”? Čo to vlastne je? Nuž jednoducho povedané, stotožnenie celého národa s katolicizmom a ním vykladanou Bibliou, ako s jedinou doktrínou vo všetkých oblastiach života spoločnosti, od práva až po život žien. Trochu ako islamizmus, ktorý tiež presadzuje korán ako jediné žriedlo všetkého, od vedy až po šoférovanie. A ak sa s tým nestotožňuješ, alebo sa nebodaj brániš, si ľavičiar, alebo ešte horšie – liberál. Duša národa (hľadali sme, nenašli) musí byť vraj v tele cirkvi. Teológovia, na čele s pápežom, ktorí sa s touto doktrínou nestotožňujú, sú jasnými predstaviteľmi kontrakultúry. Kresťanstvo nemá byť vierou, ktorú si vyberiete, ale systémom, ktorý bude organizovať život celej spoločnosti, presne ako vo feudalizme.  Vidíme sa v lepších časoch?

 

Odporúčame našim čitateľom

 

Aj dodatočne si vyhľadať cestu Mareka Adamova z Truc Sphéric v Žiline, tvorcu bájnej Staničky a opravy Béhrensovej synagógy, bicyklom po slovenských cestách – necestách a kultúrnych stánkoch, vedených zapálenými aktivistami v dedine kultúry. Objavíte nový svet a prestanete nariekať nad zánikom kultúry na Slovensku. Zistíte, že kultúra žije a niekde už aj kvitne, lebo…ľudia. Aktívni, zapálení, vzdelaní. Skutočná decentralizácia kultúry. Chvalabohu, radi by sme zvolali, hoci nie Bohu chvála, ale Markovi chvála za objavnú, hoci namáhavú daždivú cestu zo stredu na východ a západ. (Via si dala za cieľ pripraviť pre vás ďalší KK o význame Antény, v ktorej sa tie nezávislé kultúrne centrá kamarátia.)

 

Prihlásiť sa okamžite na fejsbúk – ďalej FB – ktorý sa prehýba pod pozvánkami na kultúrne podujatia, tzv. eventy po našom, výstavy, koncerty, konferencie, kultúrne výlety, ba dokonca už aj divadlá začali hrať. Na nariekanie nad kultúrnou zaostalosťou Slovákov vám nezostane čas. Akurát sa budete sťažovať, že to všetko predsa nemôžete stihnúť. Tak len aby sme to stihli do najbližšieho (jesenného?) zavretia kultúry na zámok. Ak nerozumiete slovu „zavretie”,zatvorenie, tak „lockdown” je vám asi bližší a zrozumiteľnejší. Navrhujeme prehlásiť indickú mutáciu koronavírusu, ktorá nás vraj nepochybne zasiahne a umiestni do karantény, za nepriateľa národa.

 

Sledovať osudy slovenských štátom, teda nami, financovaných inštitúcií. Detektívky našich spisovateľov o mafii sú šuvix. Také Slovenské národné divadlo. Kto ho hrdúsi a kto vydiera, toť otázka. Je už v kóme, alebo ešte prežíva? Kam ho zahrabú, alebo rozpustia v kyseline? A také Múzeum Slovenského národného povstania v architektonicky svetovej budove plnej spomienok, kníh, análov. Prejde pod vrcholne nezaujímavých vojakov, ktorí už nemajú do čoho prehrali? A nie o naše vlastnej vine? Juj, nechce sa im do spovede. Veru nie, ako hovorí slovenský dnes už klasik.

 

Naštudujte si rýchlo, čo to bol ten Bauhaus. Lebo Slovensko sa do nového európskeho Bauhausu zapojilo. A nejde len o architektúru, ako by nasvedčoval názov. Vtedy aj teraz by malo ísť o hnutie, o zmenu. Zmenu zdola kultúrou, alebo ak chcete kultúrnu zmenu, ako napísal P.Garaj v Nku. Malo by nám byť, pod dozorom Európskej komisie a jej predsedníčky, „o kultúrne prežitie”. Ak tomu dobre rozumieme, tak o to, o čom je celé toto naše číslo KK. Čo z kultúrnych hodnôt zachováme a prečo to budeme financovať. Už teda nejdeo nové automobilky, ani digitalizáciu, ale o kultúru – teraz aspoň v Európskej únii. Len nás stále máta koniec pôvodného Bauhausu. Veľmi prekážal národnému socialistovi Schicklgruberovi. (Ak neviete, kto to bol, pozrite rýchlo do slovníka, ale aj Google by to mal vedieť.)

V záujme psychického i fyzického zdravia nesledovať činnosť úradníkov v Ministerstve kultúry Slovenskej republiky

Keď história (nedobrovoľne) mlčí.

Poznáte ten grif, keď vám na pracovnom pohovore vezmú pero a v zápätí vám položia otázku, aby ste ich motivovali k predaju alebo kúpe? Najskôr vo Vás vyvolajú deficit, potom potrebu, neskôr motiváciu a ak ste dobrý marketér, dohodnete sa na kreatívnej kampani, pero dostanete naspäť a získate job. Za normálnych okolností to s predajom najrôznejších produktov funguje podobne, ale pri takých statkoch, o ktorých pojednáva toto číslo Kultúrneho kyslíka, to nebude také poučkovo-jednoduché. Vznešene povedané, reč je o marketingovej a komunikačnej (ne)stratégii našich pamiatok a nášho, na slovenskom území sa nachádzajúceho kultúrneho dedičstva. Ale načo marketing! Veď tie staré budovy, hrady a zámky, múzeá, pamätné izby, skanzeny či matica a iné ustanovizne tu už nejaký čas sú a vraj aj budú. Toto je postoj kultúrneho barbara, ktorý vníma kamene, na ktorých čnejú ruiny iba ako horninu a nie ako kus histórie a kultúry. Ako pripomenul náš poľský priateľ v článku na začiatku, pre zmysluplnú stratégiu obnovy našich pamiatok potrebujeme bojovať na viacerých frontoch s nevedomosťou, ignoráciou a neustále sa pokúšať spolupracovať. Tomuto cieľu, zdá sa, prichádza na pomoc vytúžený Plán obnovy z Ministerstva kultúry. Javí sa ako „first aid” pre naše kultúrne dedičstvo, hoci obnova mala prísť skôr, ale aspoň bude niečo vymaľované.

Nehádžme špinu na predchádzajúce garnitúry ministrov, ministeriek, to sa nesluší. Faktom však zostáva, že my radšej investujeme ako sanujeme. Smutným príbehom z dnešných dní  je poznanie, že sotva stíhame predávať sa doma, nie to ešte vzbudzovať záujem zahraničia, alebo aspoň za hranicami regiónu. My vo Via Cultura síce sedíme v bratislavskej bubline, ale do istej miery tušíme, čo sa deje za hranicami hlavného mesta. Tiež vieme, že aj na východnom Slovensku je kreatívne kultúrne mesto a že aj severovýchod Slovenska je bohatý na kultúrne pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva. Veď periodicky v RTVS vidíme,  ako mladá dievčina cestuje vlakom cez pol Slovenska za európske peniaze a chváli si konečne komfortné cestovanie. Myslíte, že cestou za frajerom a babkou navštívi aj niektorú z našich pamätihodností, mimo pobytu v reštauračnom vozni?

 Ticho a na výslní (hrady a zámky na kopci)

Akým spôsobom vás presvedčili k návšteve hradu či zámku, mimo školského zájazdu a archeologického výskumu? Nepochybne ste už nejaký navštívili a pravdepodobne Vás motivoval jeden z dvoch dôvodov. Prvý, ste turisti a odmenou pre vás bol nádherný výhľad na okolie, ktorý v konečnom dôsledku za ten výšľap na ruinu stredovekého hradu stál, a ktorý tu niekto kedysi postavil a potom zbúral. Druhý, išli ste cielene na konkrétnu GPS adresu vo vyhradenom čase, pretože na vás čakala pridaná hodnota v podobe kultúrneho programu. Pochopiteľne iba v turistickej sezóne. Ale tie naše pamiatky majú jednu výhodu. Hodnotu nestrácajú, ba práve naopak, rokmi ju nadobúdajú. A pritom nič nerobia, iba ticho stoja alebo sú zahrabané v zemi. Ale pozor, číha na nich nebezpečenstvo, práchnivejú. Tu sa kruh záujmu o kultúrne dedičstvo uzatvára a pokiaľ máte záujem dozvedieť sa viac o obsahu našich Viackých rozhovorov, odporúčame prečítať si naše predchádzajúce číslo KK 1/2021 o investíciách do kultúry.

 Glorifikované UNESCO alebo čo nič nestojí, za nič nestojí.

Paradoxom našich kultúrnych reálií je, že „slovenský wow efekt” je podmienený pozornosťou na medzinárodnej pôde. Si strom alebo zrúcanina, ale hviezdiš v Zozname svetového dedičstva UNESCO? Vitaj vo svete UNESCO šoubiznisu. Určite o teba zakopne nejeden Slovák či Slovenka. Si neonálepkovaný, tzv. obyčajnský? Možno sa k tebe niekto zatúla, ale bude žasnúť. Touto krátkou „průpovídkou” sme v žiadnom prípade nechceli dehonestovať veľké UNESCO. Zámerom bolo len upozorniť na zjednodušené vnímanie hodnoty našich kultúrnych statkov, ktoré, hoci so sebou nenesú svetovú gloriolu, stoja za zmienku na miestnej, alebo aspoň regionálnej úrovni. V niektorých zákutiach Slovenska snímame klobúk a tešíme sa z kvalitnej, dokonca aj marketingovej práce. Ale prosíme si viac. Viac financií a stratégií nielen do národných 4P (product, price, place, promotion), ale aj do miestnych a regionálnych.

 Keď horí, občan hybaj na pomoc. Horí kultúrne dedičstvo.

Našim zatiaľ neduhom je fakt, že nás stmeľujú predovšetkým športové úspechy  a ich aktéri, či nanajvýš hromadné tragédie a nielen autobusu. Písal sa rok 2012, keď pre neschopnosť pokosiť lúku  zhorel jeden z našich najkrajších a dosiaľ nevyplienených stredovekých hradov – Krásna hôrka. Dodnes máme v živej pamäti ako sa k hasičom a armáde pridali aj miestni obyvatelia. Pomáhali, ako sa dalo, a na počkanie zmobilizovali aj miestneho kňaza za účelom organizovania zbierky na obnovu zhorených častí hradu. Vyvinuli aktivitu, ktorá nie je povinná, ale mala pre nich, a nakoniec aj pre nás, vyšší zmysel. Zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie, oslavu histórie a spomienku na kultúru ľudí zo zámku s výhľadom na prílev turistov a nové pracovné miesta. Bola to skvelá „podívaná” na aktívnych občanov, komunitu, pretože občania tvoria komunity a komunity tvoria spoločnosť. A ak pôjdeme všetci po stopách Krásnohorčanov, možno aj konečne tú vysnenú kultivovanú spoločnosť. Doposiaľ bolo do obnovy hradu investovaných niečo cez 6 miliónov eur z poistného plnenia a ľudia vyzbierali ďalších 155 tisíc eur z verejnej zbierky.

 Zarytá (klišé) pravda

Národnú kultúrnu, komunikačnú a marketingovú kampaň v prospech kultúrneho dedičstva nesanuje žiaden marketingový ATL, BTL špecialista junior ani senior, sediaci v bohatých firmách. Výkonní špecialisti, ktorí by mali poriadne našu nedobrovoľne utlmenú znalosť našich dejín a pamiatok rozozvučiť, sedia nad bratislavským hradom, ale dvere od svojich kancelárií by mali nechať otvorené -  ľuďom, komunitám, záujmovým a okrášľovacím spolkom a zapálencom. V opačnom prípade sa pohodlne usaďme nad Vydricou a záviďme susedom cez Dunaj.

Iveta Konýčková

Via Cultura

 

Majú pamiatkari konflikt s pamiatkami?

Možno sa to zdá byť trochu odťažitá téma v čase, keď živej kultúre ide o prežitie a ministerstvo kultúry o ňu už záujem ani nepredstiera a viac ako s kultúrnou obcou si rozumie s rezortom obrany. Práve preto by nebolo dobré, aby verejnosť podľahla ilúzii, že pri kultúrnych pamiatkach ide o výnimku. Aj tie imaginárne financie z Fondu obnovy majú saturovať náklady na verejné práce, v lepšom prípade stavebné náklady a aj to len preto, že sú stavebné, nie preto, že majú niečo s kultúrnym dedičstvom. Kultúrnemu dedičstvu v relevantnom kontexte sa dostáva zo strany politikmi artikulovaného verejného záujmu rovnako málo pozornosti. Čiže žiadna pozornosť. Problematika kultúrnych pamiatok a ich ochrany dlhodobo nepatrí medzi top témy verejného diskurzu. A keď už aj občas nejaká vášnivá verejná debata vzplanie, zväčša prebieha viac v emotívnej, ako vo vecnej rovine. A samotní aktéri konkrétneho sporu akoby hovorili rozdielnymi jazykmi. Nezaangažovaná verejnosť je atakovaná morálnymi apelmi a zjednodušenými kategorickými súdmi. Už vyše tridsať rokov si lámem hlavu nad tým, prečo je to tak, prečo sa nevieme zhodnúť aspoň na základných veciach. Hoci – ako unisono tvrdíme – ide nám o to isté, o Naše pamiatky. Nuž, ako to už býva, všetko súvisí so všetkým a chyba nebýva len jedna a len na jednej strane.

Azda najväčším problémom je mentálne nastavenie našej spoločnosti. Skutočnosť, že máme problém s artikulovaním svojej identity a reflexiou vlastných dejín, je neodškriepiteľným faktom. To určuje aj podobu vnímania vlastného kultúrneho dedičstva, kde sme stále konfrontovaní s rezíduami viacerých deformít. Ako to súvisí s pamiatkami? Nuž zásadne. Kultúrne pamiatky sú totiž substanciálnou súčasťou kultúrneho dedičstva. Čosi ako komprimovaná podoba jeho hmotnej dimenzie. Zjednodušene, aká reflexia kultúrneho dedičstva, taký prístup k pamiatkam. Prednosť tak často dostávajú úplne iné záujmy.

Rozpor medzi meritórne v zákone deklarovanou ochranou pamiatkového fondu a jej aplikačnou praxou, má rôzne podoby. Problémom nie je len absencia autentických vlastníckych vzťahov a s tým spojená ľahostajnosť. Je to aj rôznorodosť „iných“ záujmov, ktorým občas stoja pamiatky v ceste. Priamym dôsledkom býva iluzórnosť reálnych kompetencií samotných pamiatkarov v komplikovaných rošádach mocných aktérov a bahne bezbrehej právnickej kreativity. Ale kontraproduktívny môže byť aj dobre myslený aktivistický romantizmus, ignorujúci racionálne a odborné argumenty.

Ako je vôbec možné, že aj pamiatkam naklonenú časť spoločnosti občas rozdelia spory? Príčinou je komunikačná bariéra, prameniaca z rozdielneho vnímania predmetu ochrany. Laický názor sa zväčša formuje na základe toho, čo je prvoplánovo zrozumiteľné a uchopiteľné, čiže staré, pekné, v lepšom prípade „jedinečné“. Podlieha teda subjektívnemu vkusu, ktorý má individuálne limity. Zmes uvedených a mnohých ďalších príčin sa podpisuje pod priam kruciálny kognitívny omyl, kedy si v duchu podvedomého sofistického relativizmu – povedané slovami filozofa J. M. Bocheńského – zamieňame hodnotenie s hodnotami. Nepochybne, v istom zmysle hodnotenie patrí priam medzi základné ľudské práva a má naň nárok každý bez obmedzenia. No zároveň platí, že za tých vyše stopäťdesiat rokov organizovanej podoby sa ochrana pamiatok stala aj na našom území autonómnou oblasťou. Komplexnou a najmä odbornou. Prináleží jej teda z titulu odbornosti a aj v súlade s literou zákona rozhodovať vo veci definovania pamiatkových hodnôt.

Žiaľ, z rôznych dôvodov komplexnejšia a hlbšia hodnotová analýza robí občas problém aj samotným odborníkom, pamiatkarom. V tomto ohľade treba priznať, že proces formovania modernity ochrany pamiatok na Slovensku stále prebieha. A má tiež svoje peripetie. Predovšetkým je to súvzťažnosť vymedzenia samotného predmetu ochrany a metodiky ochrany definovaných pamiatkových hodnôt. Nie náhodou naznačujem čosi ako potrebu následnosti v uvedenom vzťahu. Pamiatkari totiž v deväťdesiatych rokoch usilovali predovšetkým o vytvorenie špecializovanej štátnej správy. Menej energie im zostalo na prípravu ako s tou vytúženou guľatou pečiatkou zachádzať.

Dôsledkom je priveľa subjektivity v rozhodovaní jednotlivých pamiatkarských úradníkov. Extrémom môže byť rigidný purizmus, neschopnosť reflektovať skutočnosť, že sa odohráva dvadsiate prvé storočie a že aj pamiatky sú jeho súčasťou. V tomto zmysle je do značnej miery namieste pichľavé konštatovanie, že tu nie sme kvôli pamiatkam, ale pamiatky kvôli nám. Žiaľ, zväčša sa už nedopovie, čo by tak asi mala znamenať tá druhá časť výroku. Opačným extrémom je, keď pamiatkari príliš skoro hodia flintu do žita, respektíve sú príliš ústupčiví a benevolentní. Za taký prístup neutŕžia o nič menej kritiky a rozhorčená verejnosť sa domáha ich lynču. Aj tu si však treba uvedomiť, že chránený súbor pamiatkového fondu je a aj vždy bude len istou selekciou.

 Skutočne nemožno chrániť všetko. Všetko v zmysle všetkých historických objektov, ale ani všetko v zmysle všetkého v rámci konkrétnej pamiatky. Chrániť nemožno hlava-nehlava a z princípu.  Otázka, ako chrániť, sa tak nedá oddeliť od vymedzenia toho, čo a prečo vlastne chceme chrániť. Som presvedčený, že platí takéto opačné garde. Pokiaľ si to čo chceme chrániť najprv zadefinujeme dôsledne, teda určíme, čo je na danej pamiatke ochrany hodné a „nedotknuteľné“, vyplynie z toho, ako to máme chrániť. Možno tak predísť absurdným konfliktom aktuálnych elementárnych nárokov na užívanie pamiatky a životný štandard s iracionálnym staromilstvom. Zároveň to umožní ustrážiť zachovanie podstatných pamiatkových hodnôt pri komplikovaných a rozsiahlych stavebných aktivitách, najmä vo vzťahu k širším mestským územiam. To už ale hovoríme o kľúčových pojmoch, pamiatkových hodnotách a metodike ich ochrany. Samotná prax potvrdzuje, že bez relevantného vymedzenia predmetu ochrany by celý výkon špecializovanej štátnej správy ochrany pamiatok stál na vode. Nie náhodou je súčasťou odbornej činnosti pamiatkových úradov aj inventarizácia pamiatkových hodnôt. Vyžiadala si to prax. Súčasná legislatíva je podľa môjho názoru v zásade dobre nastavená, čo sa týka vyčlenenia špecializovanej štátnej správy, kompetencií a povinností jednotlivých subjektov (zostáva len dúfať, že to nepochová pripravovaný nový stavebný zákon). Do budúcnosti by však aj v legislatíve mal byť kladený väčší dôraz na definovanie predmetu ochrany. Až následne by sa malo formovať to, čomu hovoríme metodika.

Rozhodovanie pamiatkarov bude vždy vnímané subjektívne. Ináč bude zásah do vlastníckych a užívateľských práv pociťovať majiteľ pamiatky a ináč sa to bude javiť milovníkovi pamiatok. No samotné rozhodovanie pamiatkových úradov by vedome subjektívne byť nemalo. A aj keď nejde o exaktnú vedu, je dôležité vystavať ochranu pamiatok ako disciplínu na obhájiteľných a zrozumiteľných princípoch s dôrazom na predmet ochrany. Samozrejme s prihliadnutím na individuálne špecifiká jednotlivých pamiatok. Je to aj cesta, ako kultivovať spoločenskú reflexiu ochrany pamiatkového fondu. A tam máme obrovské rezervy. Nie náhodou sú zo strany verejnosti vnímané veľmi vlažne a rozpačito práve tie najhodnotnejšie, aj v európskom kontexte vydarené obnovy pamiatok.

Na otázku z nadpisu článku, či majú pamiatkari konflikt s pamiatkami, som jednoznačne neodpovedal. Zámerne, doslova v súlade so svojim vedomím a svedomím. Som totiž presvedčený, že taká odpoveď ani neexistuje. A ak niekto takúto odpoveď má, tak alebo veci neprimerane zjednodušuje, alebo účelovo zavádza. Ale aj vlastnou krvou podpíšem, že naša krajina má konflikt sama zo sebou. Prinajmenšom, čo sa kultúrneho dedičstva týka.

Rastislav Šenkirik (autor je kulturológ a v období rokov 1984 – 1995 aktívne pôsobil v oblasti ochrany pamiatok)

 

Gotická cesta – cesta na Golgotu s dobrým koncom

Záchrana a  prezentácia stredovekých kostolov  na Gemeri a v Malohonte.

Kolekcia stredovekých nástenných malieb nachádzajúcich v 12- tich stredovekých kostoloch je zaiste najpresvedčivejším dôkazom zenitu hospodárskej a tým i kultúrnej prosperity Gemera v 13. až 15. storočí.   Obdobie vzniku týchto pozoruhodných architektúr, v interiéri a často aj v exteriéroch zdobených nespočetným množstvom fresiek, sa zhoduje s obdobím vrcholu produkcie gemerských rudných baní a maximálneho vplyvu reprezentantov gemerskej oligarchie na kráľovskom dvore panovníkov z rodu Anjou. V tom čase predstavitelia významných gemerských rodín Bebekovcov a Csetnekyovcov, zastávajúci najvyššie funkcie pri tróne, mali vďaka čulým stykom s juhom Európy možnosť vidieť diela v kolíske nástenného maliarstva. Bolo len samozrejmosťou, že  po postavení svojich rodových kostolov v Štítniku a Plešivci, prizvali na ich výzdobu aj talianskych, alebo iných  majstrov,  dokonale ovládajúcich bravúrnosť talianskeho maliarstva.

            Nástenné maľby v týchto  dvoch kostoloch sa stali vzorom aj pre ďalších donátorov, pre ktorých už maľovali prevažne domáci nasledovníci majstrov plešivských a štítnických fresiek, sčasti inšpirovaní ich dielami a kultúrnym vplyvom vĺn nemeckých prisťahovalcov, ale už s výraznou schopnosťou svojského, domáceho výtvarného podania s prísnymi pravidlami vymedzených tém. Predpokladáme,  že   dosiaľ evidovaných 16 gemerských kostolov s nástennými maľbami predstavuje iba zlomok stredovekého bohatstva a určite ďalšie výskumy budú túto kolekciu neustále obohacovať o nové nálezy.

Objavenie

Počiatky výskumu a postupné objavovanie vzácnych súborov nástenných malieb v Gemeri sa viažu už  s obdobím konca 19. storočia a  začiatku 20.storočia, kedy formujúce sa inštitúcie starostlivosti o pamiatky v Československu a Maďarsku upriamili svoju pozornosť na kostoly gemerského regiónu, pričom už prvé prieskumy potvrdili očakávania odborníkov. Na prelome minulého a nášho  storočia sa okrem veľkolepých plánov pamiatkovej obnovy architektúr začala aj   akcia na ich odkrytie , dokumentáciu a reštaurovanie nástenných malieb v týchto objektoch. Túto činnosť na území Gemera viedol profesor budapeštianskej vysokej školy užitých umení a reštaurátor István Groh, ktorý so svojím tímom odkryl a dôkladne zdokumentoval väčšinu dnes známych gemerských stredovekých nástenných malieb. Niektoré nástenné maľby (Chyžné, Šivetice) boli v období medzi rokmi 1930 a 1940 reštaurované P. J. Kernom.

Doposiaľ najrozsiahlejší a najkomplexnejší pamiatkový a reštaurátorský prieskum gemerských stredovekých kostolov s nástennými maľbami sa uskutočnil na konci sedemdesiatych rokov, kedy  autori výskumných správ z kostolov v Chyžnom, Kameňanoch, Koceľovciach, Kraskove, Kyjaticiach, Ochtinej, Plešivci, Rákoši, Rimavskej Bani, Rimavskom Brezove, Šiveticiach  a Štítniku rozšírili stupeň poznatkov v oblasti datovania, vzájomných súvislostí a umeleckohistorického hodnotenia. Obohatili problematiku o cenné nové pohľady a zistenia, ale predovšetkým upriamili pozornosť odbornej i laickej verejnosti na existenciu tohto vzácneho súboru stredovekých pamiatok, ktorých historický a umeleckohistorický význam ďaleko prekračuje rámec regiónu i hranice Slovenskej republiky.  A práve táto vysoká kutúrno-spoločenská hodnota bola dôvodom na spracovanie ich nominácie (r.2002) na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. K zápisu však nedošlo.

Kondícia  a financovanie

Prevaha týchto kostolov je  tzv. „živých“,   konajú sa tu bohoslužby, avšak sú situované v chudobnom regióne Gemera, charakterizovaným  vysokým stupňom sociálnej odkázanosti jej obyvateľov.

 Celková kondícia kostolov,  ich stavebno -technický stav a stav výtvarných súčastí je individuálna. V predchádzajúcom období niektoré „zažili“ komplexné obnovy a reštaurovania nástenných malieb, či mobiliára, iné len parciálne stavebné alebo reštaurátorské zásahy. V súčasnosti sa  tieto stredoveké pamiatky nachádzajú v  trvalej postupnej obnove, t. j.  rozsah je determinovaný  finančnými i personálnymi kapacitami vlastníka.

Situácia posledných rokov v oblasti financovania náročnej obnovy týchto vzácnych pamiatok sa ani zďaleka nepribližuje k reálnej potrebe. Pritom väčšina objektov a značná časť nástenných malieb volá v záujme ich záchrany a zachovania pre budúcnosť po okamžitom  odbornom zákroku.

 „Každá minulosť je pobádaná budúcnosťou a každá budúcnosť plynie z minulosti. Každá minulosť i budúcnosť naberajú svoju podstatu a svoj tok z prítomnosti, ktorá vždy je.“ —  Aurelius Augustinus (ranokresťanský teológ a filozof)

Napriek metodickej a administratívnej pomoci príslušných KPÚ a OZ Gotická cesta  pri spracovávaní žiadosti o dotácie z Dotačného programu  MK SR, neraz najväčším problémom je pre vlastníka zoskupiť povinnú spoluúčasť vo výške 5 % z rozpočtu projektu. To prirodzene výrazne ovplyvňuje i rozsah plánovaných intervenčných zásahov do obnovy týchto národných kultúrnych pamiatok.

Kuriozitou týchto kostolov, napriek ich cca 800 ročnej histórii,   je i skutočnosť, že nastavenie podpory Programu  MK SR  „Obnovme si svoj dom“ (ďalej len „OSSD“)  im dovoľuje uchádzať sa o dotáciu medzi obrovitánskym počtom ostatných žiadateľov v podskupine 1.1., čo reálne, v porovnaní s podskupinou 1.2. programu OSSD – podpora lokalít UNESCO, znamená získanie nižšej podpory, oproti historicky mladším kultúrnym pamiatkam.

 Prítomnosť a odkaz pre budúcnosť

„Každá minulosť je pobádaná budúcnosťou a každá budúcnosť plynie z minulosti. Každá minulosť i budúcnosť naberajú svoju podstatu a svoj tok z prítomnosti, ktorá vždy je.“

—  Aurelius Augustinus (ranokresťanský teológ a filozof)

Stredoveké kostoly a ich vnútornú výzdobu  nevytvorila súčasná generácia, je nesmierne vzácnym  darom našich predchodcov. Je len na nás, či ho budeme v dnešnom svete,  technicko-industriálnom a na financie zameranom,  vnímať ako benefit alebo ako „ťarchu“. Nepochybne  ho treba chápať ako odkaz minulosti   niekoľko úrovňového významu; nielen lokálneho, regionálneho, národného, ale vďaka jeho okolnostiam vzniku, i európskeho. S možnosťou užívať toto bohatstvo sakrálnej architektúry vzniká nielen príležitosť  rozhodovať o jeho osude, ale  následne niesť i  zodpovednosť za toto rozhodnutie. Kultúrne dedičstvo je pre každý národ jedinečné, osobité a špecifické. Je identifikátorom jeho historickej, spoločenskej a mentálnej individuality a práve v dobe globalizácie zohráva jeho ochrana nezastupiteľnú úlohu.   Výrazne  sa tu prejavuje naša rezortná ako i národná schopnosť oceniť hodnoty týchto stredovekých klenotov, chápať ich multidisciplinárny význam a prispôsobiť tomu svoju legislatívu a edukačné aktivity na všetkých úrovniach vzdelávania a výchovy.

Posúdenie vhodnosti  nastavených politík  štátu ako i kultúrnej zrelosti národa nechám na posúdenie každého jednotlivca osobitne .

Značka Európske dedičstvo

Uvedomujúc si všetky tieto skutočnosti, majúc vnútornú zodpovednosť za naše výnimočné  kultúrne dedičstvo a súčasne výraznú podporu pani Vášáryovej, bolo nevyhnutnosťou intenzívne  hľadať riešenia i  nad rámec svojich kompetencií.  Bolo mimoriadnym šťastím a  súhrou náhod, že sa  podarilo  zoskupiť  tím rovnako nadšených osôb (právnických i fyzických), ochotných prispieť k zmene tohto stavu, a navyše zabezpečiť i také aktivity, ktoré naštartujú jeho trvalú udržateľnosť.   Výsledkom spoločného úsilia, bolo spracovanie a predloženie   nominačného projektu „Stredoveké nástenné maľby v Gemeri a Malohonte“  na udelenie Značky Európskeho dedičstva  12 uvedeným kostolom, tzv.  sublokalitám.

V súlade s požiadavkami nominácie je cieľom projektu predstaviť nástenné maľby v Gemeri a Malohonte v novom európskom naratíve ako fenomén podieľajúci sa na formovaní kultúrneho obrazu Európy a upozorniť na umelecké väzby medzi rôznymi európskymi regiónmi v umení blízkom bežným ľuďom. Hlavnou myšlienkou projektu je vytvorenie súčasnej prezentácie sakrálneho kultúrno-historického dedičstva, ktorá bude  nielen šetrná k jeho pamiatkovej podstate, ale aj ekonomicky a environmentálne udržateľná. Vzhľadom na charakter sublokalít, ktoré sa nemôžu stať centrami masového turizmu, sa projekt zaoberá udržateľnou, spoločensky zodpovednou prevádzkou, zameriava  na zapojenie miestnej komunity, prepojenie existujúcich aktérov a spoluprácu s lokálnymi, národnými a medzinárodnými kultúrnymi inštitúciami. Nominácia má za cieľ sprístupniť lokalitu novému publiku – najmä mladým ľuďom, návštevníkom zo zahraničia, ale aj virtuálnym návštevníkom a miestnym za účelom vytvorenia pozitívneho vzťahu k celému regiónu. Dôležitým prostriedkom sprístupnenia sublokalít je  návrh  kultúrnych podujatí, vzdelávacích aktivít a využitie nových multimediálnych  technológií.

Vzhľadom na situovanie sublokalít, nachádzajúcich sa na území Banskobystrického (BBSK) a Košického samosprávneho kraja (KSK) a  vlastnícke pomery (Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Rímskokatolíckej cirkvi a Reformovanej cirkvi), oba kraje spolu so združením Gotická cesta, oblastnou organizáciou cestovného ruchu (OOCR) Gemer a Cirkevným zborom ECAV na Slovensku Rimavské Brezovo podpísali Memorandum o spolupráci a zaviazali sa zabezpečiť dlhodobý systém manažmentu projektu. Súčasne, všetkých 12 sublokalít vyjadrilo podporu myšlienke projektu podpisom Prehlásenia o spolupráci. Zároveň bol ustanovený spoločný manažment zaisťujúci jednotnú prezentáciu a koordináciu aktivít.  Projekt je oficiálne predkladaný Cirkevným zborom Rimavské Brezovo – základný koordinátor projektu, orgány regionálnej samosprávy (BBSK, KSK) a oblastné a krajské organizácie cestovného ruchu (OOCR Gemer, KOCR Košice Región Turizmus a Banskobystrický kraj Turizmus) zodpovedajú za finančnú udržateľnosť, propagáciu, rozvoj udržateľného cestovného ruchu a manažment projektu. Neziskový sektor reprezentovaný združením Gotická cesta zaisťuje odborné a popularizačné aktivity.

Projekt je úžasným  príkladom vzájomnej kooperácie hlavných  aktérov a prevzatia konkrétnej  zodpovednosti za jednotlivé aktivity.  Je príkladom, že zachovanie a prezentácia kultúrneho dedičstva nie je záležitosťou len špecializovanej štátnej správy, že  zainteresovaním vhodných  subjektov do tohto procesu  a  spoločným úsilím dosiahneme multiplikačný efekt,  s pozitívnym dopadom na  vo viacerých rozvojových oblastiach (kultúra, vzdelávanie   ekonomika,  sociálne vecí a zamestnanosť).

V súčasnosti,  po odbornom posúdení na  národnej  úrovni,  je  projekt v štádiu posudzovania  na úrovni EÚ.   Výsledky nám budú oznámené  koncom roka 2021. V prípade úspešnosti to bude prvá udelená  Značka Európskeho dedičstva nominácii zo Slovenska.

PS

Značka Európskeho dedičstva  je prestížnym ocenením,   spájajúcim výnimočné lokality kultúrneho dedičstva, ktoré sa okrem historických, umeleckých či estetických hodnôt vyznačujú aj hodnotou symbolickou pre Európu. Všetky lokality označené ako Európske dedičstvo zohrávali dôležitú úlohu v dejinách a kultúre Európy alebo pri európskej integrácii.

Značka sa udeľuje lokalitám na základe ich symbolickej hodnoty a na základe aktivít, ktoré realizujú s cieľom informovať o svojom mieste a úlohe v európskej histórii a/alebo pri rozvoji a propagácii hodnôt podporujúcich myšlienku európskej integrácie.

Ochrana kultúrneho dedičstva je verejným záujmom, deklarovaná v Čl. 44 Ústavou Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.)

(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

Predmetom ochrany je zachovanie originality a autenticity pamiatkových hodnôt kultúrnych pamiatok a  pamiatkových území .

 

Zuzana Klasová

 

Zachráni predražená magnetka slovenské baroko?

V Banskej Štiavnici sa od roku 2006 spolu s architektkou Katkou Voškovou a ďalšími priateľmi snažíme prinavrátiť krásu a dôstojnosť známej barokovej Kalvárii. Nakoľko má  tento príbeh už viac ako 15 rokov, dovolím si priniesť niekoľko postrehov, nie ani tak ku technickej a umeleckej stránke reštaurovania, ale k procesom a vzťahom, a v podstate aj dôvodom, prečo sa táto významná pamiatka dostala do kritickej situácie. Ten príbeh je v zásade v mnohom podobný aj pre množstvo ďalších pamiatok na Slovensku. Tiež sa zamyslíme nad tým, kto a ako má takúto pamiatku do budúcnosti prevádzkovať a financovať.

 Štiavnickú kalváriu postavili v čase rekatolizácie obyvateľstva, kde významnú úlohu hrali jezuiti. V tom čase mala Banská Štiavnica viac obyvateľov ako dnes a takmer všetci žili aj náboženským životom.

Štiavnica mala podľa dostupných údajov v roku 1880 až 15.260 obyvateľov, z toho 12,400 katolíkov. Nevieme, aká veľká časť sa zúčastňovala na cirkevnom živote, dovolím si tvrdiť, že väčšina. V prevádzke boli 3 katolícke kostoly a zrejme mali čo robiť. Podľa dobových dokumentov, Kalvária žila bohatým liturgickým životom, slávilo sa 6 sviatkov, počas ktorých sa dali získať plné odpustky. To bolo nezvyčajne veľa. Kalvária bola stavaná ako regionálna záležitosť so spádovou oblasťou určite viac ako 100,000 ľudí. To boli ďalší účastníci náboženských aktivít a tak jej veľkosť dávala pri takom počte veriacich zmysel.

V priebehu 20. storočia prešlo mesto takými zmenami, že v súčasnosti má ledva 10,000 obyvateľov a hoci sa k rímsko-katolíckemu náboženstvu hlási značná časť populácie, reálne praktizujúcich katolíkov je menej ako 1000. Katolíckych kostolov od čias Márie Terézie  neubudlo, naopak, pribudlo.

Okrem menšieho počtu praktizujúcich katolíkov, sa zmenila aj účasť na liturgických cirkevných podujatiach. Dnes si len ťažko predstaviť, ako niekto peši absolvuje 35 km z Nevoľného do Štiavnice, aby sa zúčastnil výročnej septembrovej púte, ako mi kedysi opisoval svoj osobný zážitok už nebohý biskup Monsr. Baláž. Posun vzťahu človeka ku liturgickému životu a priestoru od „bežného“ ku „sviatočnému“ ilustruje aj fakt, že vtedy bolo bežné, keď stovky pútnikov prespávali v kostole – asi vieme odhadnúť, ako by sa na to dnes pozerali ľudia aj samotní kňazi. Masívne odcudzenie spájame hlavne s obdobím socializmu, ale v podstate podobný trend vidno aj v krajinách, kde nebola obmedzovaná náboženská sloboda.

Masové pútne tradície patria práve medzi tie zvyklosti, ktoré sa počas socializmu potláčali, keďže boli vnímané ako demonštrácia nepriateľskej ideológie. Boli roky, kedy úrady povolili za rok iba jedinú omšu a na rovnaký termín následne školy a podniky vyhlásili povinné branné cvičenie.  Výsledkom je strata tradície, prerušenie kontinuity a tým dnes rádovo menšia aktivita a aj potreba mať takýto veľký pútnicky areál. Avšak udržiavať ho treba tak, či tak.

Preto, keď sme v roku 2006 rozmýšľali ako celú tému uchopiť, vychádzali sme  z toho, že miestna farnosť má dosť starostí utiahnuť bežnú aj investičné prevádzku 3 kostolov a k tomu dvoch škôl.

Vedeli sme, že ak sa nám aj podarí naštartovať pútnické aktivity (počiatočný stav v roku 2006 bol 1 omša a 1 krížová cesta ročne), bude to predstavovať len zlomok návštevníkov. Toto sa nám aj úspešne podarilo, záujem o liturgiu na Kalvárii rastie a v roku 2019 sme už zaznamenali 25 omší a vyše 50 organizovaných krížových ciest . A k tomu 90.000 ďalších návštevníkov, povedzme, že turistov.

Otázka teda znela, kto má celú rekonštrukcia zaplatiť a neskôr, kto má celý areál prevádzkovať.

Žiadať to od miestnej katolíckej komunity bolo nereálne a aj neadekvátne. Odhad investícií bol 2-4 milióny eur, a to len za cenu svojpomocného trápenia sa s každým dodávateľom. Ak by to „na kľúč“ riešila nejaká firma, stálo by to raz toľko. Ak by to riešila nejaká šikovná štátna organizácia typu „štátne hmotné rezervy“, tak možno aj desaťnásobok.

Na následnom  financovaní veľmi dobre vidno, kto v tomto spustošenom areáli videl kultúrne dedičstvo. Čo je prekvapivé, alebo možno aj nie, tak najväčšie pochopenie sme našli medzi cudzincami. Bolo to vedenie VUB s jej španielskym riaditeľom, vedenie SSE s francúzskym manažmentom, Americké nadácie okolo WMF a podporu sme našli aj v Británii. V tom čase sa téma spoločenskej zodpovednosti firiem len začínala spomínať, a vďaka Nadácia Pontis sa len postupne dostávala do povedomia.

Našli sme aj odozvu medzi slovenskými donormi, tu ale bolo vidno, že finančné možnosti a tradícia sponzorovania je menšia. A pritom – už aj na Slovensku sú spoločnosti a jedinci, ktorý by vedeli zásadnejšie podporiť takúto veľkú akciu, ale venujú sa buď vlastným pamiatkovým projektom alebo častejšie budovaniu apartmánov v Dalmácii. Medzistupňom v našej karpatskej filantropii je ešte nejaký okázalý dar pre detský domov. Pracoval som kedysi v ústave pre mentálne postihnuté deti, tak tam nám raz firma doviezla krabice čokolád, z ktorých po ďakovačke  a odchode donora začali vyliezať červíčky…

Samostatná kapitola bol vzťah s naším Ministerstvom kultúry. Našli sme tam ľudí nadšených pre pamiatky, ale žiaľ, nebol to zrovna rozšírený druh. Táto akási aristokratická črta bola častejšie valcovaná úradníckym pohľadom na vec a neviem sa zbaviť dojmu, že sme stále niekoho obťažovali. Keď sme zabudli poďakovať v médiách, tak sa to bežne niekoho dotklo. Koho sú to prosím peniaze?

Smutnou kapitolou bola situácia, keď nám pridelený štátny úradník naznačil, že nám „rád so všetkým pomôže“ a že by „vedel ako na to“. Po radikálnom odmietnutí sme spoznali rôzne spôsoby znechucovania. Jedna z kontrol nám priamo priznala, že majú za úlohu „niečo na nás nájsť“.

Prežili sme aj takéto spôsoby a dnes, keď je Kalvária na 90% opravená, už riešime problémy iného charakteru. Pri spomínanej návštevnosti treba riešiť navigáciu, obsluhu, bezpečnosť a aj hygienu návštevníkov.  Stavebné objekty sú náročné na údržbu – bežná fasáda v meste má životnosť 30 rokov, tu je to 2 až 3 krát kratšie. To všetko si vyžaduje ľudskú prácu, ktorá sa dlhodobo nedá robiť nadšenecky, ale sa musí profesionalizovať. Zároveň máme skúsenosť, že získať prostriedky na dramaticky vyzerajúcu kaplnku sa ešte dá, ale na bežnú prevádzku – aby časom kaplnke nevyzerala opäť „ruinózne“, vám prispeje len málokto.

Pamiatka tohto rozsahu by potrebovala odhadom 15 zamestnancov, my máme zhruba 5.

Zaujímavým testom je vyberanie „dobrovoľného príspevku“. Priemerne nám jeden návštevník prispeje sumou 25 centov… Ak by sme nemali pravidelných donorov, ktorí prispievajú cez systém adopcie kaplniek, tak nám naše pekne opravené kaplnky opäť chátrajú. Tretím pilierom financovania bežnej údržby je predaj suvenírov rôznej umeleckej kvality. Zjednodušene sa dá povedať, že údržbu nášho baroka drží pri živote – predražená magnetka.

Vraciame sa tým k otázke, pre koho sa to vlastne opravuje, nakoľko to má byť „zadarmo“ a kto má celú prevádzku realizovať. Kto má byť „konečný užívateľ výhod“ a za akých podmienok.

Kalváriu spravuje občianske združenie piatich právnických osôb – RKC, Mesto BŠ, Slovenské banské múzeum, skautská nadácia NBP a združenie architektov Spolok BŠ 91. S odstupom času hodnotím, že toto trochu zložité manažovanie má aj svoje výhody – hlavne pri diskusii o zrúcaninách hradov sa ukazuje riziko, že keď je vlastníkom skupina nadšencov, tak sa môže časom entuziazmus zmeniť na pokušenie na celej veci zarobiť a o 20 rokov neskôr môžeme byť svedkami privatizácie hradov. To na našej Kalvárii nehrozí a je to tak dobre. Aj keby niektorý z partnerov mal „horšie obdobie“, je predpoklad, že zvyšní partneri ustrážia celý projekt.

Aká je teda budúcnosť? Zachovať absolútnu dostupnosť komukoľvek, za cenu že sa vždy nájde nejaký donor, ktorý to celé zatiahne? Riskovať tým stratu udržiavacieho štandardu? Alebo treba Kalváriu monetizovať, a spraviť z nej službu, za ktorú sa platí? Je správne rozdeliť návštevníkov na miestnych a „ostatných“, čo sa platenia týka? Budeme mať odvahu vôbec otvoriť takúto tému, keď sa dá očakávať vlna hejtu a ďalšej málo populárnej administratívnej a kontrolnej činnosti?

Cítim, že v tomto sme na Slovensku stále málo skúsení, a zároveň zvyknutí, že všetko rieši štát, či obec. Tradične bude veľa emócií a málo pragmatizmu. Aj v tomto budeme patriť medzi prvolezcov a ako to dopadlo, dáme vedieť. J

p.s. magnetky posielame aj poštou

Martin Macharik, predseda Kalvárskeho fondu.

 

Ochrana kultúrneho dedičstva v Európe a na Slovensku

V ochrane, prezentácii a využití kultúrneho dedičstva má Slovensko ešte stále čo doháňať. Dalo by sa to rozoberať a odôvodňovať z viacerých hľadísk, celkom na začiatku však pokladám za užitočné  ukotviť túto problematiku v čase a priestore.

Slovensko začlenením do spoločenstva Európskej únie prebralo na seba zodpovednosť prispôsobiť sa všetkým štandardom vrátane tých, ktoré súvisia s nazeraním a nakladaním s kultúrnym dedičstvom, takpovediac jeho manažmentom. Naša krajina v tomto ohľade prijala takmer všetky medzinárodné právne dokumenty, akým bol Dohovor o ochrane svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO (Paríž, 1971, Slovensko od roku 1991), a množstvo ďalších, ktoré sa dotýkajú jeho rôznych špecifík (kultúrna krajina, archeológia, historické parky apod.). Nezdá sa však, žeby sa princípy týchto deklarácií, ktoré zakaždým zdôrazňujú kvalitu prírodného, krajinného a urbánneho prostredia, brali u nás naozaj vážne. Ide pritom o skutočne dôležité a pre prax pri adaptácii a ochrane kultúrneho dedičstva aj užitočné návody, ako v21. storočí uchovávať a využívať dedičstvo predchádzajúcich generácií. S inými kultúrnymi krajinami EÚ sa rozchádzame napríklad už v tom, že v ich prostredí sa pokladá za samozrejmú permanentná údržba hmotného kultúrneho dedičstva. Všetky európske deklarácie venované ochrane a využitiu kultúrneho dedičstva volajú po zapájaní verejnosti do rozhodovacích procesov, po vzdelávaní obyvateľstva a vťahovaní komunít do kreatívnych procesov pri využívaní kultúrnych pamiatok na prospech miestnych spoločenstiev. Jazyk európskych dokumentov má svoju terminológiu, ktorá sa niekedy dosť nešikovne prekladá do slovenčiny, alebo inokedy používa odcudzene, takže laikovi nič nehovorí (multidisciplinárny diskurz, participatívne riadenie, celoživotné vzdelávanie a jeho presah…). Pritom však, ak sa všetky tieto faktory naozaj uplatňujú v praxi, je veľmi pravdepodobné, že pozitívne ovplyvnia citlivosť komunity na svoje prostredie, na pozornosť venovanú kvalite obnovy pamiatok a ich zmysluplnému kultúrnemu využitiu (často aj s interpretáciou ich histórie).

Nemusíme osobitne zdôrazňovať, že na Slovensku pritom ešte stále musíme vysvetľovať to základné. A to, že nie búranie, ale oprava historických štruktúr má budúcnosť, že je neospravedlniteľné nechávať zaniknúť evidované pamiatky zanedbávaním základnej povinnosti každého vlastníka –údržby.

Ako sme teda na tom vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu?

Väčšina európskych štátov sa pochopením a uplatňovaním spomínaných deklarácií pri ochrane pamiatok či historických architektonicko-urbanistických celkov už dávno posunula o niekoľko úrovní vyššie. Zabezpečenie permanentnej údržby je tam akoby samozrejmé. Zákony platia, ich vymožiteľnosť funguje. Bude sa to však dať niekedy vôbec povedať o Slovensku?  Dnešný stav, v akom sa naše kultúrne dedičstvo  nachádza, je žalostný. Ešte stále sa vyhovárame na dôsledky štyridsaťročného ignorovania, či dokonca pustošenia nášho kultúrneho dedičstva totalitným režimom. Mám tým na mysli nevhodné využívanie historických budov, ale aj zle zvolené technologické postupy pri ich oprave –úplne odstránené cenné detaily, fresky, krovy, drevené stropy apod.

Dôsledky zlého zaobchádzania s pamiatkami sú všade naokolo. A ani tridsať rokov po páde totality sme nedokázali nájsť mechanizmy, ako sa s problémom vysporiadať, ako nastaviť systém manažmentu tak, aby boli aspoň evidované pamiatky reštaurované a využívané.

Keby sme sa teraz prešli Slovenskom, ako prvé sa nám pred očami vynoria naše kaštiele. Často unikátne barokové a klasicistické, koncepčne vždy situované do francúzskych a anglických parkov. Ich dezolátny a žalostný stav záslužne zdokumentovala fotografka Jana Šturdíková vo svojej knihe Châteaux po našom. Z celkového počtu 443 evidovaných „národných kultúrnych pamiatok“ na svojich fotografiach poukázala na dezolátny stav 150 kaštieľov a ich počet zrejme nie je konečný. Kaštiele, sídla uhorskej šľachty, ich pôvodní majitelia nedobrovoľne opustili po roku 1945. Každý z týchto kedysi honosných príbytkov poskytuje zaujímavý príbeh, na ktorom by sa jeho záchrana a reštaurovanie dali takpovediac „vystavať“. S pomocou odborníkov aj s pomocou miestnej komunity. Chcelo by to len nastaviť systém a vytvoriť podmienky. Nie pre špekulantov, ale pre tých, ktorí by mali skutočné odhodlanie opraviť a využívať tieto objekty ako si zaslúžia, aj so zmysluplným kultúrnym využitím. A tí, ktorí sa nestarajú, by (podľa aj dnes platných zákonov) potom mali byť braní na zodpovednosť za zanedbávania údržby, či až zneužívania vlastníctva.

Na prechádzke malebným Slovenskom si nemožno v jeho panoráme nevšimnúť ďalší typologický druh – hrady. Na Slovensku je ich vyše sto. Špecialisti na hradné pevnosti porovnávaním vzhľadu hradných ruín s dokumentáciou spred sto rokov zistili, že sa ich silueta stále viac deformuje a úroveň korún murív klesá. Na prelome 20. a21. storočia vzniklo mnoho iniciatívnych amatérskych, či poloamatérskych skupín, ktoré sa venujú záchrane a oprave hradných ruín. Ich spolupráca s odborníkmi a donedávna aj podpora Ministerstva kultúry SR prinášali skutočne dobré výsledky. Vo väčšine prípadov sa do procesu obnovy zapájali miestne komunity, čo podporilo nielen remeselníkov v miestnom prostredí, prospelo aj oživeniu tradičných remesiel a uplatňovaniu tradičných materiálov a technologických postupov pri opravách, ale aj kultivovaniu života spoločenstva. Vďaka týmto iniciatívam aj systému, ktorý sa udomácnil v štátnej dotačnej politike, môžeme dnes mnohé predtým nezabezpečené, a teda nebezpečné ruiny navštíviť s deťmi, zažiť v nich divadelné predstavenie alebo koncert, či pozrieť si výstavu.

Azda najviac nepochopené a nedocenené u nás zostáva industriálne dedičstvo. Staré tehelne, vápenky, cvernovky, káblovky, vodojemy, huty apod. Miznú do nenávratna priamo pred očami. Vďaka iniciatíve skupiny mladých architektov a dizajnérov z projektu Čierne diery máme zmapované takmer celé industriálne dedičstvo Slovenska, ktoré sa ocitlo v ohrození. Vznikajú kolekcie zaujímavých máp, vychádzajú knihy, grafiky. Po práci skupiny ostáva výrazná stopa nielen s dokumentárnou hodnotou, ale aj s presahom na vzdelávanie, na pozitívne ovplyvňovanie nazerania na zachovanie a adaptáciu tohto druhu dedičstva a aj základné posolstvo –že je to niečo, čo stojí za povšimnutie a ochranu.

Osobitným problémom sú manažmenty ochrany a revitalizácie mestských štruktúr a trvalo udržateľný rozvoj cestovného ruchu. Niektoré mestá pochopili, v čom môže byť ich „trvalá udržateľnosť“. Historické prostredie vnímajú ako citlivý potenciál na zvyšovanie kvality životného prostredia pre vlastné komunity a tým aj pre návštevníkov (príklad z Trnavy, kde beží projekt revitalizácie stredovekých hradieb a vytvorenie priestoru pre kultúrne aktivity vjeho zázemí; či aktivity na znovu využitie synagóg na kultúrne účely v Trenčíne, Senci, Lučenci a inde). Moje mesto – Banská Štiavnica už akosi dlhodobo na takéto kultivované chápanie svojho pritom unikátneho  historického potenciálu nemá šťastie. Zatiaľ čo jeho kultúrno-historický potenciál sa ako zakliaty rozpadá pod nánosmi prachu, venuje sa pozornosť povrchným púťovým atrakciám, ktoré majú „prilákať“ do už aj tak turisticky preplneného mesta. Domáce „striebro“ si už mesto dávno  rozpredalo aj zadarmo rozdalo.

A čo Plán obnovy Slovensko?

Postpandemický strategický materiál vlády SR Plán obnovy Slovensko sa v rámci kultúry má zrejme týkať obnovy, lepšie povedané opráv pamiatok (v medzinárodnom slovníku sa používajú jednoznačnejšie a kvalitu vyjadrujúce výrazy – konzervácia alebo reštaurovanie). Čo je pre nás pamiatkarov a milovníkov pamiatok skvelá správa. Ale sme na to aj dostatočne pripravení? Aká je pripravenosť pokiaľ ide o nastavenie transparentného systému, zostavenie grantových schém podpory alebo o celkovú filozofiu obnovy pamiatok? Aké typologické druhy by sa mali preferovať, čo všetko by mala príprava obsahovať, atď. A najmä, aby sa pri tom všetkom nezabudlo na tri podstatné piliere, ktoré sú podstatou všetkých, už v úvode zmieňovaných, európskych dokumentov o ochrane a prezentácii kultúrneho dedičstva: multidisciplinárnu dišputu, participatívne riadenie, a napokon na vzdelávanie s dosahom nielen na deti a mládež, ale na celú verejnosť a neustále.

Takže plán obnovy pamiatok? Áno, je vítaný! Nemali by to však byť len nejaké nekoncepčné, po kamarátskych linkách získavané podpory na opravy penziónov a hotelov. Žiada si to pripraviť akúsi komplexnejšiu metodiku s víziou trvalo udržateľného aspektu pri ochrane a prezentácii historických pamiatok. Bolo by na mieste, keby súčasťou plánu obnovy kultúrneho dedičstva bolo aj investovanie do vzdelávania a vedy v tejto oblasti. Napríklad aj podporou programov, ktorými sa zvyšuje citlivosť verejnosti a povedomie občanov, programov podporujúcich tradičné remeselné postupy, ktoré pri oprave pamiatok tak veľmi potrebujeme, či na vytvorenie systému celoživotného vzdelávania profesionálnych pracovníkov pamiatkových úradov, na vytvorenie aspoň všeobecných, ale jednotných kritérií na ochranu a obnovu kultúrneho dedičstva, z ktorých sa verejnosť alebo vlastník dozvie, čo sa smie a čo nie v pamiatke. To všetko zatiaľ na Slovensku chýba. A v tejto chvíli je azda jedinečná šanca nastaviť dobré pravidlá a program na využitie Plánu obnovy pre oblasť ochrany a využitia kultúrneho dedičstva Slovenska.

V skutočnosti sa však odborníci momentálne musia zaoberať akútnou reakciou na predložený nový stavebný zákon. Inými slovami, namiesto toho, aby sa sústredila energia na pripravenosť pre Plán obnovy, musí sa čeliť absurdným nekompetentným návrhom zákona, ktorý by pamiatkovú ochranu pochoval. Zdá sa, akoby sa čas u nás točil opačným smerom. Nové znenie stavebného zákona, ktorého hlavným cieľom je „hladký” priebeh akýchkoľvek developerských zámerov, sa dotýka pamiatkových úradov v takej miere, že zveruje stavebné konania, teda vlastne agendu stavebných úradov, do rúk pamiatkarov. Často sú to archeológovia, historici umenia, architekti, nie stavební inžinieri. Prijatie návrhu by znamenalo takmer likvidáciu profesionálnych pamiatkarov a aj stavebných úradníkov. A to celé je ešte korunované tým, že tak, ako sa tento návrh stavebného zákona spracúval bez účasti kompetentných a dotknutých inštitúcii, tak ani v aplikácii zákona v praxi sa neráta s nijakou účasťou verejnosti (občianskych združení a záujmovo dotknutých). Kolegovia pamiatkari, ktorí sa snažia tejto arogantnosti našich najvyšších úradníkov zabrániť, správne argumentujú známou Deklaráciou Davos z roku 2018 (konferencia ministrov kultúry krajín EÚ vo švajčiarskom meste Davos). Zdôrazňuje sa v nej vzdelávanie spoločnosti (rôznymi formami), medziodborová spolupráca a účasť verejnosti na rozhodovaní o ochrane a rozvoji našich historických sídiel. Inými slovami, modernému chápaniu ochrany a prezentácie kultúrneho dedičstva už nestačí „len” výsledok, ktorým je nejako opravená a nejako využívaná pamiatka, ale aj proces. Rovnako ako je dôležitá kvalita obnovy (reštaurovania, konzervovania) je pre spoločenstvo/ komunitu dôležitý aj proces, ktorým sa k výsledku dopracuje. Je pozoruhodné, že Deklarácia Davos preberá bez prekladu nemecký termín Baukultur. Znamená čosi ako „architektonická kvalita”. Termín znie vo svojom nemeckom origináli natoľko výstižne, že by v anglickom (aj akomkoľvek inom) preklade stratil na sile svojho významu.

Kultúrne dedičstvo v akcii (Heritage in Action)

Posledné dva roky sa zúčastňujem na zaujímavom európskom projekte Heritage in Action (Dedičstvo v akcii) pri EÚ. Jeho cieľom bolo zozbierať pozitívne príklady opráv a adaptácie kultúrneho dedičstva z európskych historických miest, kde sa podarilo nielen kvalitne opraviť a znovu využiť opustenú historickú pamiatku, ale vtiahnuť rôznymi formami do procesu miestnych obyvateľov a v mnohých prípadoch vytvoriť pre nich kvalitné Baukultur/kultúrno-spoločenské prostredie (kultúrne laboratória, galérie umenia, knižnice, divadlá, kultúrno-interaktívne prostredie pre deti). Ide o ideu, pri ktorej dochádza k premene nefunkčných historických budov na  prospešné kultúrne centrá. Z veľkého množstva prihlásených a predstavených projektov z krajín EÚ sme vybrali 32 najzaujímavejších príkladov, z ktorých vznikol verejne prezentovaný katalóg, ktorý má za cieľ šíriť posolstvo moderného prístupu k obnove a adaptácii kultúrneho dedičstva. Katalóg si môžete prelistovať na tejto stránke: https://issuu.com/yourculturalheritageinaction/docs/cultural_heritage_in_action_catalogue_of_good_prac

Sú to inšpiratívne príklady moderného chápania ochrany kultúrneho dedičstva, ktoré sa už ujali vo väčšine európskych štátoch. Moji projektoví kolegovia v Bruseli na mapu Európy v katalógu umiestnili červené „puntíky” do tých krajín EÚ, ktoré sa do projektu zapojili. A zapojili sa takmer všetky. Okrem Slovenska.

Katarína Terao Vošková

- architektka-pamiatkarka, vedeckovýskumná pracovníčka Ústavu teórie a dejín architektúry a obnovy pamiatok na Fakulte architektúry a dizajnu, STU v Bratislave;

- podpredsedníčka Kalvárskeho fondu –združenia za záchranu a obnovu Banskoštiavnickej kalvárie.

Pochybná hodnota za veľa peňazí?

U nás taká obyčaj. Ak si nejaký štátny orgán, politik alebo inštitúcia nevedia rady so svojimi kompetenciami, ak nie sú schopní normálne kompetentne a zodpovedne konať, tak sa zriadi nejaká komisia, ktorá má vec „preskúmať“, „monitorovať“ a v podstate natiahnuť problém v čase a napokon ju „zamiesť pod koberec.“ Asi preto, aby sa nebodaj neprišlo na to, že by mohlo ísť napríklad o trestné činy porušenia funkcie verejného činiteľa alebo o zanedbanie povinností pri správe cudzej veci. Alebo sa zriadi nová inštitúcia. Tak sa stalo, že v duchu náhrady za zrejme nefunkčné častí kontrolného systému v krajine nám pribudol na ministerstve financií útvar Hodnota za peniaze (ÚHP). Ten má svoju „filiálku“ na základe mandátu vlády na revíziu výdavkov v kultúre aj na ministerstve kultúry (tzv. Implementačná jednotka Inštitútu kultúrnej politiky).

Nemá zmysel špekulovať nad tým, prečo k systémovým kontrolným orgánom a inštitúciám musel pribudnúť ďalší „útvar“ s obrovskou mocou. Hodnota za peniaze! Je to nová mantra novej vlády. To je to nové, posvätné, magické slovné spojenie, ktorého opakovaním sa dosahuje v hinduizme sústredenie a u nás to má symbolizovať lepšie hospodárenie s verejnými zdrojmi. Veď všetko nad milión eur má prejsť cez posúdenie ÚHP! Skvelý, avšak nerealizovateľný zámer. Za čo sú teda platení ministri, ministerskí a iní úradníci v štátnej a verejnej službe? Teraz sa môžu alibisticky spoliehať na to, či niečo prejde alebo neprejde cez „expertov“ hodnoty za peniaze. Ak však kontrolné a regulačné inštitúcie a ich ľudia zlyhávajú v existujúcom systéme, nič nezaručí, že ÚHP a jeho ľudia nezlyhávajú tiež, akokoľvek sú vedení ušľachtilými myšlienkami.

Nie je síce jasné, ako chce ÚHP „zvyšovať hodnotu“ v podstate výlučne len na základe vlastných finančných a v podstate „účtovníckych“ prístupov bez potrebných komplexných vedomostí a informácií o posudzovaných oblastiach a projektoch … Ale, veď ktože by sa teraz, v čase rozkvetu „manažmentu“ vo všetkých oblastiach  zaoberal a zaťažoval náročným štúdiom a poznatkami o najlepších riešeniach na svete. Stačí mať, hoci aj podvodom získaného titulu bakalára alebo magistra manažmentu, či iného čerstvého absolventa, k tomu pridať veľké ambície, sebavedomie a hrdú, ľahkú, poznatkami a skúsenosťami nezaťaženú hlavu.

No, nebudem lamentovať! Hoci by som aj na frustráciu a sklamanie mal nárok, lebo vyšlo navnivoč dielo, ktoré je neoddeliteľnou časťou národného kultúrneho dedičstva, ktorému som so spolupracovníkmi venoval vyše desať rokov svojho života.

Tak teda – aká hodnota za peniaze?

Asi pred rokom som dostal na vyjadrenie materiál „Digitalizácia kultúrneho dedičstva v SNK“[1]. Potešilo ma to, pretože za vyše desať rokov som kriticky komentoval babrácku implementáciu projektu digitalizácie v Slovenskej národnej knižnici v Martine.

Potešilo ma to preto, lebo materiál IKP MKSR predstavoval od roku 2012 prvé, nemarketingové, objektívnejšie vecné zhodnotenie národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA), za ktorý v rámci programu OPIS2 zodpovedala Slovenská národná knižnica v Martine.

Po rokoch mojej kritiky, analýz, blogov, statusov napokon samotní nezávislí finanční analytici konštatujú, že projekt digitalizácie v réžii Slovenskej národnej knižnici v Martine je päť krát predražený a zrejme najdrahší na svete, pričom jeho výsledky sú verejne nedostupné. Len potvrdili mne známy fakt. Napriek tomu sa do SNK, a pre jej problematický manažment nalievajú ďalšie milióny eur, ktorých efektívne vynakladanie je prinajmenšom sporné. Plytvanie verejnými zdrojmi na nepreukázateľné „hodnoty“ pokračuje. Asi chýba „politická vôľa“ čokoľvek zmeniť a Ministerstvo kultúry SR naďalej spí!

Materiál mohol byť východiskom pre komplexné zhodnotenie profesionálneho a sociálneho významu digitalizácie a na diskusiu v odbornej komunite a vo verejnosti. Mohol, ale nebol!

Zdá sa, že nad premárnenou príležitosťou za takmer 50 miliónov sa urobila hrubá čiara a teraz – hurá do novej stratégie digitalizácie. MK SR pripravuje novú kampaň digitalizácie bez toho, aby sa posúdili zlyhania SNK v období 2012-2021. Teraz, ako ukazuje koncept „stratégie“ digitalizácie SNK, sa má za ďalšie milióny urobiť to, čo už malo byť za vyše 40 miliónov dávno spravené do roku 2015.

Sú digitálne služby vôbec potrebné?

Bežných ľudí digitalizácia vlastne pramálo zaujíma. Hoci každý by mal rád knihy, noviny, časopisy a iné zdroje najradšej hneď doma v digitálnej forme. Cieľom digitalizácie je, aby obiehali informácie a nie ľudia ! Ale digitálny obsah, získaný v rámci projektu,  je prístupný len v priestoroch SNK, čo je v príkrom rozpore so samotným zmyslom digitalizácie.

V Českej republike Národní knihovna dokázala počas lockdownu bezodplatne sprístupniť celý digitálny fond pre svojich občanov. Sprístupnili ca 200 000 digitálnych dokumentov. Evidovali 6-7 000 prístupov denne a dokázali zabezpečiť ca 1 mil eur ako kompenzáciu autorským zväzom za licencie. Pritom my sme mali na digitalizáciu asi 10 násobne viac financií.

Dôvodov všeobecného nezáujmu kompetentných i investigatívnych novinárov je mnoho:

a)     problém digitalizácie je príliš odborný,

b)     projekt sa realizoval po roku 2012 v rámci systémovej, štátom riadenej korupcie a predražovania,

c)     systém tunelovania a korupcie okolo projektu je neprehľadný,

d)     odbornú úroveň úradníci ani laická verejnosť nevedia posúdiť,

e)     neefektívne minuté financie boli „európske“, nie „naše“,

f)      kontroly si nevšimli, že malo ísť o „národný“ projekt a „národnú“ infraštruktúru a nie o projekt jednej inštitúcie,

g)     kontroly boli len administratívne a formálne a neskúmali profesionálne a sociálne dopady,

h)     súvisiace náklady projekty v Univerzitnej knižnici (digitálny archív) a v Národnom osvetovom centre (Slovakiana) sa „nezapočítavali“ alikvotne do nákladov na projekt v gescii SNK,

i)      celkom sa ignorovali pôvodné ciele a náklady,

j)      Cost benefit analýza projektu sa tiež ignoruje,

k)     SNK vynechala zavedenie masového konzervovania písomného dedičstva (písomné dedičstvo Slovenska sa stráca – porušenie povinností pri správe cudzieho majetku)

l)      SNK v rozpore s projektom z roku 2012 podvodným spôsobom dosiahla merateľné ukazovatele tak, že namiesto kníh digitalizovala články z novín a časopisov,

m)   Atd.

Inštitút kultúrnej politiky MK SR zasahuje

Na jednej strane je zrejmé, že autor komentára z IKP MK SR nie je odborník na digitalizáciu ani na knihovníctvo, informačné systémy, ani písomné dedičstvo, ani kultúrne dedičstvo, archívnictvo, preto nepovažujeme za vhodné robiť podrobný rozbor textu, prípadne korigovať terminologické a iné odborné nepresnosti. Na druhej strane mimoriadne oceňujem finančný rozbor, doloženie výsledkov, ako aj fakt, že komentár nastoľuje kľúčové okruhy, ktoré je vhodné rozpracovať a objektívne vyhodnotiť.

Kľúčové okruhy sú:

1.     Ciele projektu – benefity. Hlavným cieľom projektu mala byť masová priemyselná digitalizácia obsahu knižničných fondov a archívnych fondov a ochrana nosičov informácií (papiera) pred nevyhnutnou degradáciou. Z materiálu IKP som sa dozvedel, že masová digitalizácia sa robiť nemá a že namiesto toho sa mali postaviť depozity! Ide o názorný príklad neznalostí finančných analytikov, subjektivizmu a ignorovania európskych a svetových stratégií digitalizácie. Ďalej IKP tvrdí, že netreba projekt posudzovať podľa oficiálnych cieľom a podľa pôvodnej zmluvy o poskytnutí nenávratného príspevku. To azda predstaviteľ ÚHP očakával, že tí, ktorí projekt po roku 2012 riadili a zbabrali, priznajú, že v každom ohľade zlyhali?

2.     Cena projektu – digitálny tunel. Odborníci 10 rokov pripravujú projekt a štát získa pre SNK na digitalizáciu okolo 200 miliónov eur; Nový minister „zlikviduje“ odborníkov a realizáciu zverí ľuďom, ktorí o projekte nemajú ani potuchy, Ministerstvo kultúry zmení projekt, ale peniaze sa míňajú podľa pôvodného; sociálna a ekonomická efektívnosť projektu sa hodnotí povrchne, na zbabraný a predražený projekt sa zabudne a plánuje sa nová digitalizácia. Ale pravdou je, že si mnohí ľudia zlepšili materiálny a sociálny status.

K čomu vedie takéto počínanie? Výsledkom účtovníckeho nekomplexného prístupu IKP MK SR je okrem iného to, že sa naďalej rozvíja divoká multiplicitná digitalizácia a fragmentované prístupy v rôznych inštitúciách a že tým, napriek želaniu ÚHP, sa výrazne zvyšuje nehospodárne využívanie verejných zdrojov. Písomné kultúrne dedičstvo kvantitatívne a kvalitatívne predstavuje najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť (cca 80 %) kultúrneho dedičstva Slovenska. Pritom je verejnosti nedostatočne dostupné, nedostatočne chránené a nedostatočne využívané. Analytici IKP MK SR túto aktivitu projektu prehliadli alebo nepochopili, nevyhodnotili a tým de facto umožňujú politikom tolerovať nezvratný zánik kritickej časti nášho písomného dedičstva.

Hoci SNK nedosiahla základné ciele v určenom čase v rokoch 2012-2015, čerpá naďalej prostriedky zo štátneho rozpočtu na digitalizáciu tých objektov, ktoré už mali byť hotové v roku 2015.

 Prof. Dušan Katuščák

Rešerš z knihy, ktorú sme nepreložili a mali by sme

Podľa našej národnej narácie boli Slováci a s nimi Slovensky vždy len obyvateľmi zubu času podliehajúcich malých chalúpok z dreva, hliny, nanajvýš z kameňa s malými okienkami. Historicky by ste teda mali mať, ako píše historik R. Chmel, len minimálnu skúsenosť s veľkými zámkami a kaštieľmi s oknami, ktoré dostatočne prepúšťali dovnútra nielen slnko, ale aj svetovú kultúru s obrazmi, pozláteným nábytkom, písacími stolíkmi a knižnicami. Možno preto sme sa hneď po roku 1918, keď sme vyhnali ich majiteľov, pustili do ich rabovania a vlastne dodnes s rabovačkami neprestali. Absencia historického zaobchádzania s kultúrnymi statkami na území, kde sa o kultúrne pamiatky potkýňame na každom kroku, nás vohnala do paradoxnej situácie. Musíme vrátiť vyrabovaným ruinám a budovám ich zmysel nielen pre kultúrnych turistov, ale predovšetkým pre nás samých, ktorým tu prichodí stráviť svoj život. Aby sme nezlyhali, ponúkame vám prehľad najmodernejšieho konceptu ochrany pamiatok – zápas o zmysel kultúrneho dedičstva.

Nie tak dávno sa pamiatky na minulosť vykopali, našli, zreštaurovali a zamkli do múzeí. Budovy, ak mali šťastie a nepremenili sme ich sýpky alebo garáže, sa stali pamiatkami, ktoré sme považovali za príliš staré, aby nás obohacovali na našej ceste do budúcnosti. Nanajvýš prekážali pri budovaní moderných miest a dedín ako dôkazy tmárskej a vykorisťovateľskej minulosti. Ešte v roku 1990 sa slovo „dedičstvo” používalo len pri prevode rodinného majetku. Pamiatky sme reštaurovali, konzervovali, nanajvýš chránili. Koniec studenej vojny nás ale popchol do rozmýšľania, čo s tými pamiatkami minulosti a s ich dávnymi obyvateľmi a históriou ich rodín a ako ich využiť pre naše dnešné ciele. Dá sa to vôbec, potrebujeme ich? Slovo dedičstvo predsa znamená, že niečo, vybudované a zhromaždené kedysi, budeme používať, a radi, dnes.

Podľa „pioniera” tohto myšlienkového a aj praktického posunu, Gregory Ashworth, urbanista, máme dnes tri roviny, ktorými sa snažíme vyrovnať s dedičstvom, ktoré nám zanechali predkovia rôzneho typu a etnicity. Prvá je jednoducho dogmatická a stará, musíme zachrániť všetko, čo sa dá, lebo sme povinní to odovzdať našim deťom a vnukom. V 70.rokoch minulého storočia išlo už o uvedomenie si, že historické objekty nemusíme zachovať len ako múzeá, ale môžeme ich prispôsobiť modernému štýlu života so zachovaním cenných prvkov. Objavenie sa pojmu dedičstvo, kultúrne dedičstvo bolo veľkým intelektuálnym krokom vpred smerom k reflexii minulosti. Z objektov našej ochrany sa stáva kultúrny proces, ktorý otvára veľký priestor na verejnú diskusiu o histórii, kvalite a autenticite dedičstva minulých epoch. Generuje možnosť sporov a konfliktov pri snahe zaradiť pamiatky do výlučne národného alebo zdieľaného alebo multikultúrneho európskeho dedičstva.

Rozvoj kultúrneho turizmu, ktorý v našej časti Európy nastal po roku 1989, zaujal ekonómov, ministrov financií, a PR manažérov politických strán, ktorí sa doteraz o ruiny a historické parky nezaujímali, skôr naopak, videli v nich neobhospodarované pozemky, na ktorých by mohli stáť nové fabriky, kde by mohli nájsť ich voliči prácu. A tak sa o kultúrnom dedičstve začalo hovoriť v intenciách zisku, výsledkov volieb a „našom národnom poklade”, o ktorý sa s nikým nebudeme deliť. Problematické dedičstvo, ktoré nám zanechali predkovia a ktoré sme buď úspešne zakazovali, alebo sme jednoducho naň zabudli, už klope nástojčivo na dvere a vyžaduje si debatu. Budeme sa musieť zmieriť s tým, že „naše” dedičstvo, spolu s tým pôvodným ľudovokultúrnym, sa po otvorenej a úprimnej diskusii stane heterologické, rôznorodé vo všetkých významoch. Vo Via Cultura sa nevieme ešte zmieriť s výrazom „priemysel dedičstva”. Príliš nám pripomína dymiace komíny, ale uvedomujeme si nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje kultúrne dedičstvo, ktoré spravujeme na našom území. Teória ochrany  a praktické využívanie pamiatok a celého dedičstva sa od seba veľmi vzdialili a vznikajú spory medzi tradicionalistami, ktorí trvajú na dogmách a tými, ktorí  začínajú hovoriť o „kritickom dedičstve”, fragmentovanom, ktoré sa vzpiera konvenčným náhľadom na kultúrne dedičstvo.

Jednou z najdôležitejších otázok pri každom dedičskom procese je preto odpoveď na otázku: Ako spravovať dedičstvo tak, aby bolo prospešné a vynášalo a ako zároveň nezničiť jeho kultúrnu hodnotu a cenu? Páni Ruskin, Morris a ďalší už majú niektoré odpovede. Kedy ich budeme mať my? Nemôžeme sa predsa vyhýbať analýze , ktorá nám pomôže určiť ciele, ktoré sledujeme pri ochrane a reštaurovaní pamiatok. Niekto to predsa platí a musíme vedieť, komu to bude slúžiť, ako dlho a prečo. Opravovanie ruín stredovekých hradov je síce ospravedlnené rozpočtom Ministerstva práce…, ale sú to naše spoločné financie zo štátneho rozpočtu. Trend prenesenia dedičstva z rezortu kultúry do ministerstva sociálnej politiky je síce obecným trendom aj vo svete, ale to nás neochráni pred diskusiou o tom, ktoré hrady, prečo, načo a komu budú slúžiť a kto sa o ne bude starať a platiť spravovanie. Predstava, že mestá a dediny si zásadne vylepšia rozpočty kultúrnym turizmom, stratili na atraktivite počas mesiacov zatvorených hraníc a zákazu cestovania vďaka jednému vírusu.

Podľa G. Ashwortha má cez to všetko nová koncepcia kultúrneho dedičstva pred sebou skvelú budúcnosť.

1. Dedičstvo je unikátnou formou komunikácie nielen s dávnymi predkami a minulosťou ako takou, ale aj medzi nami, súčasníkmi.

2. Obsah tejto komunikácie sa týka identity, národnej, regionálnej i štátnej, identifikovania sa v kultúrnom priestore Európy.

Len si musíme uvedomiť, že obyčajné kopírovanie vzorov zákonov, praxe a aktivít z iných teritórií  a regiónov, nemusí byť vždy výnosné. Spravovanie kultúrneho dedičstva sa nedá opísať univerzálnym vzorcom. Dobré spravovanie znamená perspektívu, ale pokiaľ to nedokážeme, zaplatíme za to príliš veľkú cenu buď tým, že dedičstvo zničíme, skutočne alebo virtuálne, alebo upadneme do nacionalistického privlastňovania si dedičstva a uzatvárania sa pred svetom.

Tím Via Cultura