Slovník moderného jazyka

Konvergencia

Okrem festivalu Jožka Ľuptáka je konvergencia najnovšie módne slovo futurológov. Nazdávate sa, že doterajší technologický vývoj je rýchly? Počkajte, kým začne všetko, čo sme doteraz vymysleli a ešte vymyslíme, konvergovať. To sa vám len začnú pretáčať bábiky!

 

Source and movement hacking

Hack v našom starom anglickom slovníku znamená ako podstatné meno mrcinu, ako sloveso rozsekať, alebo komoliť. To sa už blíži k modernému slovu hacking, ktoré dnes kdekto používa – hacking, ktorý robia hackeri. Dokonca si niektorí z toho urobili slovenské slovo hakeri a haknúť. Ale dôležité je si pripomenúť, pôvodný význam slova. Lebo hackeri komolia za peniaze, sediac buď doma, alebo v Petrohrade s kapucami na hlave- to je hackerská móda – naše slová, vety a významy a my  – teda veľká časť spoločnosti – ich skomolené vety prijímame a začíname sa podľa nich správať. Vymysleli hackeri, že očkovanie proti Covidu-19 je snaha nás očipovať? Mimochodom chip, teda čip(pre ktorý tiež nemáme náš slovenský výraz) pôvodne znamenal triesku alebo črepinu. Výstižné, nie? Kto by chcel mať v tele črepinu. A babičky aj v najmenšej dedine v horách vedia, že dať si do tela črepinu nechcú  A basta. Radšej zomrú na udusenie. A to je práca hackerov.

 

Influence operations

 

Niekto si uzmyslel, že nás ovplyvní vo svoj prospech a proti nášmu vlastnému dobru. Tak by sa dali preložiť zmysluplne dve anglické slová. Ak nás niekto chce ovplyvniť, asi to pocítime bez ohľadu na to, či nepravdivú informáciu pripravili automaty (boti) z Russian Internet Research Agency, alebo mladí najatí ľudia, pracujúci v Saudskej Arábii. Obidvaja a ešte ďalší vyrábajú pre nás hlúpe správy a nepravdivé príbehy, aby nás zmanipulovali.  Nie sme v tom sami. Irán ich pripravuje proti US, Rusko proti Ukraine, Čína proti Taiwanu, atď. Stačí, aby si zmapovali pravdepodobné slabosti občanov daných štátov a pokiaľ ľudia , ktorí majú na starosti kybernetickú bezpečnosť a politici nevyplnia diery v informačnom systéme štátu, tzv.  “kill chain”, ľudia začnú podliehať manipulácii a tvrdiť napríklad, že sa nedajú očkovať, lebo ich potom bude riadiť chudák Bill Gates. Diery na ceste ku kybernetickému bezpečenstvu sú rovnako nebezpečné ako diery na ceste z Ivanky do Bratislavy.

 

firehose of falsehood

 

Pred tridsiatimi rokmi sme vedeli len to, že sme boli ovplyvňovaní “big lies”, veľkými klamstvami, ktoré nám vtĺkali do hlavy počas tzv. normalizácie v 70. a 80, rokoch 20.storočia. Aj priemerne vzdelaní a informovaní ľudia ich ľahko identifikovali. Dnes je to trochu komplikovanejšie a nikto, ani nositelia Nobelovej ceny, nie sú chránení pred tým, aby uverili hlúpostiam. Už nejde o obyčajné klamstvá a predstierania, ale o šírenie alternatívnych právd. To známe – “a čo keď je to pravda”. Informácie, ktoré by mohli byť pravdivé (ale nie sú) negatívne ovplyvňujú politické rozhodnutia voličov. A môžu sa k nám dostávať nielen ako trepanice politikov v nedeľu o 5 minút 12, ale aj cez blogy extrémistov, ktorí sa tvária ako slušní občania, cez normálne vyzerajúce web stránky, deepfake videos, a iné komunikačné prostriedky. Dnešný svet je totiž plný alternatívnych narácií. A pomôcť nám v súboji s nimi môže výrazne kultúra a umenie.

Monitoring

Prečo znesieme Vietnamcov a iných nie?

Maďarov, Arabov, černochov nikdy, ale z nejakého neznámeho dôvodu nám usmievaví predavači šušťákov nevadia. Možno preto, že sú menší než priemerný tunajší junák? Alebo preto, že nezaložili politickú stranu a nemajú mocenské chúťky? Alebo sú k nám dostatočne úctiví? Napríklad taký festival o Vietname v Martine pritiahol vyše 800 ľudí. Všetko pojedli a popili a odchádzali plní zážitkov z výstavy fotografií, hudby, živých obrazov a krátkeho dokumentárneho filmu s diskusiou. Čo by za takú účasť dali niektoré iné akcie na Slovensku! Z toho vyplýva ponaučenie: 1. ak niečo organizujete, nezabudnite na originálne jedlo, najlepšie orientálne, 2. nech je ho čím zapíjať, pretože Vietnamci sú nám sympatickí aj preto, lebo pijú.

 

Voľakedy, keď sa zastavili na ceste, postavili Božie muky, dnes vyhĺbili jamu

Najprv ste mali ísť do Dúbravky v Bratislave, potom cestou k vojenských objektom, nasledovať biele šípky a pri ohnutej, zabočte. Uprostred lesa pod vašimi nohami bola  land-artová inštalácia My sme. Autor Jaro Belis. V jame bolo nás, ľudí, plno. Stáli sme akoby vo vyhĺbenom  gréckom okrúhlom strmom amfiteátri bez javiska a skoro každý mal v rukách zástavku s heslom. Ja som napríklad bola tá s heslom United. Bola nás plná jama a každý sme boli iný. I na fotografii to urobilo na človeka dojem. Ľudia sa stavali na okraj jamy a pozerali dole a my sme tam stále boli – 10 dni od 11.septembra. Umelecká výpoveď dneška o nás, ľuďoch, bez kríža a križovatky, ale s potrebou sa v lese zastaviť a zamyslieť sa. Každý/á za seba.

“Kultúrne mechanizmy” pre pedofilov

Francúzska katolícka cirkev zverejnila správu o 3 000 farárskych pedofilov v cirkvi od roku 1950, ktorú zverejnila nezávislá vyšetrovacia komisia. Upozorňuje najmä na mechanizmy kultúrnej povahy, ktoré umožňovali zľahčovať a skrývať tieto kriminálne činy. Kultúrne podmienené ospravedlňovanie činov mužov v patriarchálnej spoločnosti, stáročia oslabené postavenie žien a detí ako nedôležitých bytostí, bez práv, cirkev ako kultúrna inštitúcia, požívajúca výlučné postavenie mimo právneho systému štátu. Pri všetkom “zbožňovaní” kultúrnych tradícií a ospevovaní žiarivo čistej romantickej minulosti by sme nemali zabudnúť na zásady moderného kritického myslenia a prizrieť sa aj našim kultúrnym mechanizmom poriadne pod nechty. Všeličo by sme tam našli. Už len zriadiť komisiu.

Dá sa aj bez podpolianskych tancov a víriacich krojovaných sukní

Pozerali sme odovzdávanie 3. ročníka ESET Science Award pre najlepších slovenských vedcov roka a ani raz sme sa neošívali. Vyznamenávanie, sprevádzané televíznym prenosom, malo európsku kultúrnu úroveň a to nás zaujalo. Scéna moderná, páni vo vyleštených topánkach, ceny tiež moderné a natoľko ľahké, že sa dali udržať aj krehkej dáme. Oželeli sme fujary a vystúpenie SĽUKU. Pamätáte si na otvárací ceremoniál Predsedníctva Slovenska v Európskej únii? Ako sme na konci prezentovali svoju romanticky vnímanú svojstojnosť? A ako sme sa ošívali pred tv obrazovkami? Tak ESET sa tomu vyhol a my sme si vydýchli. Mnohými našimi spoluobčanmi milovaný folklorizmus zostal tam, kde má byť. V dedine.

 

Všimli sme si aktivitu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

O čo išlo? O pop music. Ministerka kultúry ohlásila zámer zrušiť povinnú kvótu 25.% popovej hudby v súkromných rádiách. Nevieme, či si bola vedomá reakcie popových tvorcov, ale ozvali sa. A hlasno. Zákon bol asi myslený dobre, ale v realite to, čo sme počuli v rádiách, nebol široký záber slovenskej popmusic. Rádia hrali dookola tie isté odrhovačky a priestor pre súčasnú slovenskú kvalitnú tvorbu sa až tak rapídne nezvýšil. Asi si treba v MK SR lepšie uvedomiť, čo by bolo žiadúce, ako skutočne podporiť kvalitu autorov a hudobníkov  našej milovanej pop hudby a ako povzbudiť súkromné rádiá, aby si začali vyberať z väčšej škály a rozmanitosti populárnej hudby. Aj keď tušíme, že playlisty sú zostavené podľa vkusu nášho ľudu. Ako ten zmeniť, to nevyrieši žiaden zákon.

 

Odporúčania

Nie, nedá sa čokoľvek z množstva ponúk kultúrnej jesene vybrať pre KK a tým ovplyvňovať váš vkus..

Očkovanci, hlad umelcov po aktivite a nakoniec aj grantový systém spôsobili, že kultúrna  a umelecká produkcia jesene vysoko prevyšuje kapacity Via Cultura. Nové knihy, zaujímavé koncerty, výstavy, besedy, biele, literárne, hudobné noci, to všetko sa valí na vyhladovanú verejnosť. Preto vás žiadame, dajte si do kalendára aspoň jednu, dve podujatia do týždňa. Ktovie, čo si naplánovali neočkovanci spolu s mutáciami Covidu-19 do konca roka 2021, aby nás znovu prikovali len k televíznym zábavám. optimisti tvrdia, že na jar vraj bude už lepšie.

 

Reakcia na Marekovu akciu

Marek Adamov, riaditeľ kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie a Novej synagógy, v máji tohto roka absolvoval mesačný cyklovýlet. Na tom by nebolo nič nadľudské, (aj keď klobúk dolu za tých našlapaných 1798 km), pokiaľ by jeho bicyklovanie nemalo vyšší zmysel ako len prospech pre jeho kardiovaskulárny systém. Marek Adamov svoju cestu naplánoval a spojil s návštevou najrôznejších nezriaďovaných kultúrnych inštitúcií, vo výsledku čoho vznikne správa pre nás všetkých, ktorí bicykle nemáme alebo sme si netrúfli tento stav (pre istotu a pokoj v duši) mapovať. O svojich zážitkoch už Marek rozprával mnohým denníkom či blogerom. Tieto mediálne výstupy si môžete pozriet tu https://mloki.sk/marek-adamov-silny-kontakt-so-zivotom/ alebo tu https://dennikn.sk/2398790/mesiac-ide-na-bicykli-okolo-slovenska-aby-navstivil-vsetky-kulturne-centra-je-to-zivotny-zazitok-hovori-marek-adamov/. Dôvodov prečo sa my, vo Via Cultura, k tejto téme opäť vraciame je viac. Predovšetkým by sme aj my radi vyjadrili obdiv a poďakovanie za snahy, ktoré Marek dlhodobo robí a napĺňa vo svojom severnom regióne, na periférii centra, ako to sám označil v rozhovore vyššie, za jeho vecný a mentálne triezvy úsudok voči zúčastneným inštitúciám, a v neposlednom rade by sme chceli reagovať na jeho rozpravu v rámci diskusie na bratislavskom hrade v auguste tohto roka s názvom CykloKulTúra: ďalšie kilometre?, ktorú organizoval Divadelný ústav a ktorého spovedníčkou bola jeho riaditeľka, p. Vladislava Fekete.

Osobne sme sa diskusie zúčastnili a vypočuli si, konečne nie len sprostredkovane skrze médiá, ale face-to-face kade Marek prešiel, čo videl a zažil na svojich kultúrnych cyklopotulkách. Pre tých, ktorí ste túto možnosť nemali vám popíšeme situáciu ihneď po príchode do sály, kde sa diskusia konala.

Marek inštaluje a prepája svoj počítač s obrazovkou, usudzujeme, že tam budú obrázky z jeho ciest, a zľahka konverzuje s prítomnými, ktorí prišli skôr. Neformálne. Ostatne, ako vždy s Marekom. Keď sa sála zaplní, začína diskusné fórum a pani Fekete víta publikum a vzácnu návštevu zo Žiliny (pozn. Marek prišiel vlakom a na bicykli). Uhladene kladené otázky smerujúce k hosťovi jemne narúša výraz spytovaného. Akýsi zamyslený (priam až ignorujúci pohľad či pohľad do prázdna) v nás vyvoláva pocit, že odpoveď bude stáť za to. Táto na pohľad absurdná situácia však nie je ničím ojedinelá. Marek Adamov je známy svojou neformálnosťou a normálnosťou bežných dní, ktorú si zachováva vo väčšine prípadov naprieč regiónmi či rôznorodosťou hosťujúcich. Tento prejav v žiadnom prípade nevnímajte urážlivo ani dehonestujúco. Jeho správanie je iba odrazom jeho osobnosti, skúseností a neľahkých situácií v kultúre a umení, v ktorých profesne  pôsobí. Odpovede však na seba nenechali dlho čakať a tak s ľahkosťou, aká je Marekovi blízka, odpovedá. Odpovedá na motivácie, ktoré ho k ceste viedli a otvorene priznáva, že jedným z impulzov bolo aj pandemické čerpanie podporných dotácií z FPU pre ľudí pracujúcich v kultúre. Napísal projekt, ktorý považoval za dobrý a príjemný, a aj v prípade zamietnutia jeho žiadosti fondom ho zrealizuje, prinajmenšom si aspoň zašportuje. Na jeho samotné prekvapenie bol projekt CykloKulTúry podporený. Úvodný úľak z toho, že projekt teraz už chtiac-nechtiac musel zrealizovať, prišlo nadšenie, plánovanie a v priestoroch bratislavského hradu aj úsmevný chichot z publika na Marekove grimasy, ktoré opisujúc situáciu prechádzali jeho tvárou. Postupom času diskusia prešla na vážnejšiu nôtu a to k opisom stavov kultúrnych inštitúcií, ktoré navštívil. Mimo verbálnych opisov sme aj my, sediaci v sále, mali možnosť sa aspoň čiastočne preniesť do ostatných častí Slovenska cez zobrazované fotografie. A to bol pre nás veľmi silný moment. Z fotografií sme videli v akom reálne (biednom) stave sú naše kultúrne “domy”, a ešte umocnené umením fotografa – samotným Marekom, ktorého cieľom nebolo fotiť nablýskané sály, spoločné a reprezentatívne priestory, ale najmä zázemia a podmienky v ktorých naši kolegovia pracujú. Informácie, ktoré sa podarili Marekovi získať, by pri všetkej úcte, nezískal žiadny administratívny pracovník zamestnaný v štátnej správe v snahe dokumentovať aktuálny stav nášho kultúrneho zázemia. A Marek nám aj vysvetlil prečo. Nie je to raketová veda, ale sedliacky rozum, ktorý o ľuďoch veľa prezradí a to, že s otvorenými kartami hráte iba s človekom, ktorému dôverujete. Marek je natoľko etablovaným v komunite umelcov či kultúrnych manažérov, že za jeho činmi a otázkami nie je potrebné hľadať vedľajší úmysel či pochybnosti, ale úprimnú snahu niečo zmeniť a meniť k lepšiemu. Za všetko predsa hovoria jeho viac ako dvadsaťročné výsledky práce v Žiline i mimo nej. Tak či onak sme sa dozvedeli zase o niečo viac, ako sme už vedeli, potvrdili si naše predikcie a žiaľ aj s hrôzou zistili, čo všetko ešte musíme absolvovať, aby sme sa dorovnali tak ospevovanému Západu. A keďže Marekov výlet tak krásne zapadol do tohto čísla Kultúrneho kyslíka, rozhodli sme sa, aj keď s odstupom času, na jeho “cykloakciu” reagovať a odprezentovať aj cez jeho príbeh našu tohtomesačnú tému – dôležitosť decentralizácie a delegovania moci na nižšie stupne riadenia, pretože je dôležité nevnímať len centrum centra a jeho najtesnejšie periférie, ale práve tie malé obce, komunity v údoliach a mimo hlavných ťahov. Pretože tam tkvie kultúra regiónov a najväčší potenciál na ďalší kultúrny (moderne dnes aj civilizačný) rozvoj.

Iveta Konýčková

CESTA alebo rozhovor s Marekom Adamovom, zakladateľom a riaditeľom Staničky (truck sphérix)

> 1. Čo je pre Teba centrum? Ministerstvo kultúry, Fond na podporu umenia, Audiovizuálny fond alebo Žilinský VÚC?

Centrum je kultúra (a vzdelanie, ekonomika a politika) v Bratislave, v hlavnom meste, prípadne ešte väčších a kultúrnejších a silnejších a vzdelanejších mestách. Tam je skoro všetko (dôležité) a všetci (dôležití) pre našu prácu, okrem našich miestnych kolegov, kamarátov a divákov. Je to prirodzené a normálne. Možno by sme v centre mali byť aj my, ale neprotirečí tomu ani to, že sme tu a na periférii robíme niečo s dobrým pocitom, že by to bolo a je aj v centre ocenené. Centrum potrebuje aj perifériu, inak by nevedelo, že je centrum. Z centra sa chodí na perifériu oddychovať aj objavovať perifériu. Z praktických inštitúcií je pre nás v centre stále dôležité ministerstvo kultúry, ale rovnako ako celá vláda a parlament, zákony a rámce. Z pohľadu finančnej podpory je najdôležitejší Fond na podporu umenia, ktorý funguje v porovnaní so slovenskou realitou neuveriteľne super a je to dôkaz, že to s inštitúciami v tejto krajine nie je nemožné Aj väčšinu z iného, čo potrebujeme vybaviť, dohodnúť, riešiť, vrátane programu, ľudí a (najmä) umelcov a umenia nachádzame len v Bratislave. Opäť – je to normálne a prirodzené. Samozrejme väčšinu dennodennej práce riešime na miestnej úrovni, v meste či regióne, s ľuďmi, ktorí do centra neodišli a zostali – napríklad aj kvôli práci na Stanici alebo v Synagóge. Z pohľadu inštitúcií je to najmä mesto, ale aj s ním máme menší kontakt ako s inštitúciami v Bratislave. S regionálnou samosprávou takmer nie sme v kontakte, omnoho intenzívnejšiu výmenu máme cez hranice, s Českom a západnou Európou.

 

> 2. Aké úlohy by malo podľa Teba mať centrum tak, aby sa Stanička i Synagóga mohli dlhodobo rozvíjať smerom, ktorým chceš?

Keď rozmýšľam o centre, rozmýšľam všeobecne – nie o nás, my si nejak vystačíme, ale o tejto krajine – aby z nej ľudia neodišli, aby z nej neodišli všetci múdri, mladí, čestní, kreatívni a podnikaví. Aby z nej neodišla (ak už neodišla) spravodlivosť. Aby sme sa nehanbili. Od centra závisí kultúra a etika, ale aj chuť podnikať. Pomôže napríklad podporovať aktivity aj ľudí, ktorí chcú niečo zmysluplné robiť. Dať nám dostatok slobody a možnosť súťažiť o podporu z verejných zdrojov. To, či sa Stanica a Synagóga rozvíjajú, je najmä a len a len na nás, ktorí tu pracujeme. Keď prestaneme (a dôvodom môže byť aj nekultúrna politika v Bratislave), skončí to.

 

> 3. Čo v procese decentralizácie bolo podľa teba nedomyslené a poškodilo kultúrny život v regiónoch. Stanička funguje už mnoho rokov a Tvoje hodnotenie je pre mňa objektívne.

Neviem nič vyhodnotiť objektívne, pretože mám skúsenosť iba s jednou relatívne okrajovou a elitárskou kultúrnou (hoci aj komunitnou) aktivitou a organizáciou (hoci existujeme aj dvadsať rokov a sme dosť veľkou a aktívnou inštitúciou). Subjektívne pozorujem zbytočnosť vytvorenia krajov – vyšších územných celkom. Nesúvisia s geografiou, kultúrou ani históriou a tak sú vlastne nejakým umelým úradníckym konštruktom. Bohužiaľ najviac regionálnych kultúrnych inštitúcií pripadlo pod VÚC a nie pod mestá, čo im blíži. Pri všetkej snahe ľudí pracujúcich na župných úradoch by bolo najlepšie, ak by sa o kultúrne inštitúcie starali mestá, v ktorých sídlia. Aj s rizikom dočasnej lokálnej politickej turbulencie je stále pre kultúrnu inštitúciu bližšia miestna samospráva, aj väčšinu divákov tvoria obyvatelia mesta. Nezávislá kultúra žiadnou decentralizáciou neprešla, zostala pod centrálnym ministerstvom (dnes pod FPU). Samozrejme sa tešíme, lebo omnoho väčšie pochopenie máme v grantovej komisii vo vzdelanejšom a kultúrnejšom centre, ale nepomáha to budovať lokálnu kultúrnu súdržnosť. Osobne by som bol najradšej, keby aj nezávislá kultúra a jej grantová podpora bola viac prenesená na lokálnu úroveň, opäť aj s rizikom dočasných turbulencií spôsobených lokálnou politikou.

1. Mnohí respondenti, s ktorými som hovorila, by najradšej celú decentralizáciu zrušili a patrili zase stopercentne pod MK SR. Ako príspevkové organizácie. So všetkým. Rozumieš tomu?

Úplne tomu rozumiem a Smer vďaka tomu (neraz) vyhral voľby. Ľudia (aj z kultúry) chcú istoty – lepšie teplé miesto (hoci trochu zaprdené) pri peci. Kultúra je (rovnako ako demokracia) robota navyše a to je spojené s neistotou. Na to, aby bolo lepšie, je potrebných veľa rokov boja, veľa presviedčania, veľa rozhovorov, veľa sklamaní a znovu a znovu. Každé štyri roky sú voľby, otrava, každé štyri znovu a znovu. Na centrálnej úrovni sa skôr niekto nájde, kto za nich tento boj vybojuje, ako na miestnej, kde musí každý za seba.

 

2. Nie je najväčšou chybou, že za celé desaťročia od prvej decentralizácie v oblasti kultúry sme nevychovali nových, moderne mysliacich regionálnych politikov v oblasti kultúry a vzdelania, ktorí by riadili z priestoru samospáv kultúru moderným a kreatívnym spôsobom? Spoľahli sme sa, že to dáko miestni uhrajú? Alebo tak, ako na celoštátnej úrovni (viď obsadzovanie MK) voliči a  samotní pracovníci v kultúre nevolia tých, ktorí majú takých ľudí pripravených. Čo si o tom myslíš?

Vôľa po centralizácii hovorí trochu o malosti našej krajiny, skutočne sme miništát, ktorého kultúra je prirodzene kncentrovaná v jeho centre a je to možno aj v poriadku. Rovnako, keď sa pýtate na lídrov – väčšina z nich sa vzdelala v centre (a iných centrách) a je preto prirodzené, že nakoniec v tom centre aj zostanú. Centrum nie je zlé a nie je príčinou, prečo decentralizácia zlyháva alebo prečo de-centrá nefungujú. Oni fungujú, len centrum sa vyvíja rýchlejšie a kontrast sa zväčšuje. Nemôžeme od centra žiadať, aby bolo horšie alebo slabšie, nie je to prirodzené. Skôr môžeme žiadať po de-centrách, aby sa snažili a boli lepšie a potom možno aj decentralizovaná kultúra získa a bude na tom lepšie. Inak sa tiež odsťahuje do centra (a to tiež nemusí prekážať).

 Magda Vášáryová

Na čo sme pozabudli a čo nás dohnalo, alebo personálna politika, hlupák

Všade čítame a dozvedáme sa, že sme hodení do obdobia nebývalých zvratov a veľkých zmien. To je pre časť pamätníkov nepríjemné, najmä ak si idealizujú čas normalizačnej nudy. Čas, v ktorom každá zmena bola podrobená ideologickej cenzúre. Režim normalizácie nakázal dodržiavať pár jasných a zrozumiteľných pravidiel:

  1. ži si svoj život doma a nestaraj sa o to, čo sa deje na verejnosti.

  2. ak to dodržíš, nebudeme sa ti dívať na prsty.

  3. Pamätaj, že tvorivosť a kritické myslenie sú zakázané na večné časy.

  4.  Howgh!

Kto tieto zásady dodržiaval, mal pocit istoty, bezpečia a stability. Aj v kultúre.

 

Námestia v novembri 1989 zaplnili najprv herci, hudobníci, výtvarníci, sociológovia a ochranári, pokým spisovatelia, tí svetlonosi národa, sa opíjali v Klube spisovateľov. Nevedno, či zo žiaľu, hnaní výčitkami svedomia, alebo od radosti. Áno, nie všetci, dalo by sa povedať, že väčšina sa netešila zmenám a strach ich prinútil nevystúpiť na pódiá, neukazovať sa príliš a rodičia rýchlo sťahovali svoje nerozumné deti z Bratislavy a Košíc domov. Do konca života si to ponesú vo svojom mentálnom DNA.

 

Ale ako je možné, že aj po 30.rokoch od toho bájneho novembra, od nástupu novej generácie, je práve oblasť kultúry  – teda aj vzdelávania, náboženstva, nielen umenia – najmenej modernizovaná (reformovaná). Jednotlivé kroky niektorých ministrov na MK SR nie sú schopné nahradiť celkovú zmenu zmyslu a významu kultúry pre život nášho spoločenstva. Prežili sme síce aj čiastočné decentralizačné pokusy, ale zabudli sme, že ich súčasťou mala byť aj zásadná, strategicky dôležitá politika každej organizácie, ktorá chce zvládnuť zmenu a ovplyvniť vývoj do budúcnosti, tá tak zaznávaná personálna politika. Ona zavádza zásady, ktoré si môžeme prečítať v každej lepšej príručke, ona je rozhodujúca pre politiku obnovenia orientácie na kvalitu pracovníkov v kultúre bez ohľadu na to, v ktorej časti republiky budú pracovať.

 

Samozrejme, musíme počítať s rezistenciou vo vzdelávacích inštitúciách i kultúrnych organizáciách, ale preto sa nemôžeme uzavrieť pred dynamicky sa meniacimi podmienkami a okolnosťami. Sme síce dnes už pár rokov časťou európskeho priestoru, ale nemôžeme  preskočiť, alebo negovať organizačnú kultúru, ktorú sme čiastočne zdedili po predošlých režimoch a čiastočne tradične živelne prijímame podľa toho, ktorá politická strana nám ju vnucuje. Úlohou mnohých z nás je stále

a. “PREŽIŤ”,

b. “VYBAVIŤ SI”,

c. “NEVYTŔČAŤ”.

Veď postov a funkcií v kultúre je na Slovensku tak málo. Zdá sa, že tých 30 rokov bolo ešte málo na to, aby sa zmenilo naše mentálne údolné (Tälermentalität po nemecky) nastavenie, ten strach pred modernizáciou našich tradícií a narácií.

Úspech decentralizácie riadenia kultúry, snaha zbaviť sa tendencií utiekať sa so všetkým k najvyšším v Bratislave, je závislý od výchovy a podpory osobností v regiónoch, ktorí budú spôsobilé a pripravené ujať sa funkcií nielen v kanceláriách riaditeľov kultúrnych inštitúcií v Gemeri, ale aj vo funkciách kultúrnych referentov v samosprávach v Humennom.

Úlohou Ministerstva kultúry SR bolo napísať zákony a ich vykonávacie predpisy tak, aby sa nemohlo stať to, čoho sme boli svedkami  v Trnave v Galérii Jána Koniarka, v Stredoslovenskej a Východoslovenskej galérii pred desaťročím, pred nekompetentnými straníckymi kamarátšaftmi v samosprávach všade, kde sa človek len pozrie. A keď sa k tomu pripojí nemožná, priam likvidačná politika odmeňovania ľudí v kultúre a vzdelávaní, obraz sme domaľovali tými najčiernejšími farbami. Pracovnoprávne záležitosti a úroveň financovania, nedielna súčasť normálnej personálnej  politiky padá na všetkých, ktorí kedykoľvek od roku 1993 riadili rezort kultúry a školstva. Za takejto tristnej situácie je snaha o plánovanie rozvoja ľudských zdrojov, motivovanie mladej generácie, aby vstúpila do kultúrnych inštitúcií, vytváranie priestoru pre benefity ako veľmi potrebnej časti personálnej politiky len hádzanie hrachu o stenu. Bez pravidiel, ktoré sa premieňajú na “dobrý zvyk” sme svedkami, ako sa tým najsmiešnejším a zároveň hnusným spôsobom snaží ministerska kultúry zbaviť riaditeľa rešpektovanej kultúrnej inštitúcie. Radšej sa zbaví celej inštitúcie a premení ju na súčasť vojska. Aj to je dôsledok zabudnutej  a pohŕdaním častovanej personálnej politiky v oblasti kultúry.

A tak celá decentralizácia, ktorá mala posilniť úlohu kultúry v štáte prenosom kompetencií a zodpovednosti na regióny a osobnosti v nich, prispieť k modernizácii našej mentality a našich zastaralých a brzdiacich narácií, končí na aktivitách nadšencov, jednotlivcov v údoliach, ktorých nám priblížil v tento pandemický rok Marek Adamov na bicykli.

Magda Vášáryová

 

Haluz

Všimli ste si, že obrana starých poriadkov je už dávno poriadne decentralizovaná? Ich statoční obranári sú rozlezení po celom Slovensku a majú šťastie, že na skutočne demokratickom Slovensku sa nemusia báť demonštrovať svoju náklonnosť k ľudáctvu a komunizmu. Že komunisti boli voľakedy proti  ľudákom? Zabudnite! Antikomunistu Petra Kalmusa vyhodia za matičný plot spoločne, lebo jeho provokačný, protislovenský, protinárodný plagát, rozvinutý v dávnom slovenskom kultúrnom centre a dnes v decentralizovanej prispatej periférii, vraj nie je umenie. Originálne a medzinárodne hodnotné umenie je totiž vystavované len v centre, na hradnom kopci, v reprezentatívnych priestoroch parlamentu, v skutočnom centre štátu. Napríklad úžasný portrét dona Róberta, ktorý napatlal jeho oddaný consigliere , bývalý správca našej štátnej centralizovanej pokladnice. Ved váženým umelcom už môže byť každý, ktorý niečo vytvorí vo svojom voľnom čase, ktorý mu zostane popri počítaní centrálnej kasy.

Mysli globálne konaj lokálne. Aj kultúra potrebuje zmenu deľby moci

Občania Slovenska žili desaťročia v režimoch, ktoré z nich, vďaka nekontrolovateľnej moci, spravili občanov Európy „druhej kategórie“. Moc sústredená v rukách centrálnej vlády a tá v područí vedúcich funkcionárov jedinej politickej strany manipulovala so životmi občanov a spôsobila úpadok ich životnej úrovne. Väčšina  zamestnancov štátu, ale aj mnohí obyvatelia sa viac ako na kvalitu svojej práce sústreďovali na absurdné velebenie funkcionárov a na odhadovanie toho čo si praje, alebo čo si myslí, „verchuška“.

November 1989 vytvoril priestor pre zmeny, medzi nimi aj pre zmenu spravovania štátu. Bohužiaľ mnohé zvyklosti dodnes pretrvávajú, napriek tomu, že vládu jednej strany nahradili stranícke koalície. Slabou útechou nám môže byť názor lorda Dahrendorfa, podľa ktorého potrebuje spoločnosť pre zmenu myslenia šesťdesiat rokov. Niet pochýb o tom, že sa demokraticky zmýšľajúcim politikom podarilo presadiť po roku 1989 viacero zmien. Naše zaostávanie za „západom“ sa zmenšilo. Bohužiaľ efekty reforiem sa vyčerpali a nastavené pravidlá postupne nasledujúce vlády zdeformovali. Nástup nových trendov a neschopnosť „správcov nášho štátu“ pružne reagovať na zmeny, zastavil rast životnej úrovne. Ak nepríde k zásadným zmenám, hrozí nám opäť prepad na perifériu úspešných štátov.

Za prechodným úspechom boli najmä dve stratégie, liberalizácia a decentralizácia. Ich aplikácia vychádzala z presvedčenia, že trvalú udržateľnosť systému a rozvoj zabezpečí spolupráca slobodných podnikateľov a silnej miestnej samosprávy. To umožní efektívne využiť potenciál obce, mesta, regiónu a pri rešpektovaní a využití  špecifík, zvyklostí. Rast populizmu, nekonečné spory politikov o charaktere štátu spôsobili, že sa od realizácie oboch stratégií upustilo. Ba naopak, zvýšili sa snahy o centralizáciu a reguláciu, o návrat „všemohúceho štátu“. Akoby sme si už nepamätali, ako nás takáto forma spravovania doviedla do krízy.

Zatiaľ čo sa roky straníci dohadujú o absurdnostiach, robia z nich témy, občania musia znášať dôsledky ich neschopnosti konať a využiť potenciál krajiny. Súčasný systém spravovania štátu výrazne obmedzuje možnosti občanov ovplyvňovať svoj život, život v ich obci, regióne, v štáte. Názory menšín, menších spoločenstiev, sú ignorované, namiesto deregulovania stále viac regulujeme, politici sa prepájajú s globálnymi mocenskými centrami a často obmedzujú práva človeka. Dalo by sa tiež povedať, že žijeme v období organizovanej nezodpovednosti. Stotožňujem sa s tvrdením profesora von Armina, ktorý v publikácii „Das System“ konštatuje: „Ak zastupiteľská demokracia znamená vládu ľudu a pre ľud (Abraham Lincoln) je jasné, že v súčasnosti nie je všetko v poriadku. Štát a politika sú v stave, že iba profesionálny optimista alebo pokrytec môže tvrdiť, že je to výsledok vôle ľudu.  Máme slobodu dodržiavať zákony, ku ktorým sme nikdy nedali súhlas, obdivovať nádheru ústavy, ktorej nikto nedal legitimitu, máme slobodu ctiť si politikov, ktorých občan nevolil a poskytnúť im štedro zo svojich daní na použitie, ktoré s nami nikto nekonzultoval. Politické stotožnenie sa a uspokojovanie potrieb, ktoré by malo byť v demokracii procesom zdola nahor (od ľudí do parlamentu,  je komplexne v hrsti straníckych vodcov“.

Napriek opakovaným sklamaniam po zmenách vlády, si mnoho občanov neuvedomuje, že čím viac oblastí ich života odovzdajú na rozhodovanie politikom, čím viac verejných služieb od nich požadujú, tým viac strácajú možnosť žiť svoj vlastný život a tým sú pre nich služby drahšie. Výdavky na spravovanie štátu a jeho zadĺženosť neustále rastú, pričom vďaka prerozdeľovaniu zdrojov cez centrálnu vládu značnú časť zdrojov, ktoré pochádzajú z daní a odvodov občanov, skonzumuje štátna administratíva a časť z nich „sa stratí“.  Vytvárať nové úrady, v ktorých platia Parkinsonove zákony, je najväčším hobby každej centrálnej vlády. Občania stále veria, že sa raz podarí zvoliť „dobrých politikov“ pričom im uniká, že aj „dobrý politik“ sa v zle nastavenom systéme zmení. A ak je tam pridlho, tak sa mu nakoniec dokonale prispôsobí a dokonca „vylepšuje“ systém tak, aby mu umožnil vládnuť čo najdlhšie. Príklady máme aj na Slovensku dostatok. Stačí pripomenúť neochotu zmeniť volebný zákon, posilniť prvky priamej demokracie, vzdať sa kompetencií a financií v prospech obcí a regiónom. Koncentrácia moci v rukách pár desiatok ľudí pretrváva a tak ako zničila kvalitu života viacerých generácií Slovákov v minulosti, ničí ju aj teraz. Prečo by inak toľko ľudí odchádzalo zo Slovenska a väčšina mladých ľudí by to radšej skúsila v zahraničí? Darmo ich budeme lákať späť, ak nepríde k zmene spravovania štátu a nebude jasná vízia jeho budúcnosti. Kto iný ako politici s nekontrolovateľnou mocou, s minimálnou možnosťou postihu za zle odvedenú prácu, s istotou vlastných príjmov, môžu za blbú náladu v spoločnosti, za stratu dôvery medzi ľuďmi, za rast neznášanlivosti a nekultúrnosti, ale aj za chudobné regióny, za enormné zadlžovanie občanov, za stav demokracie. Nechcem generalizovať, mal som možnosť spolupracovať s viacerými politikmi, ktorých si vážim za to čo dokázali presadiť, ale pri pohľade na mnohých si spomeniem na tézu Josepha Schumpetera z roku 1942: „akonáhle sa typický občan dostane na politickú dráhu upadá na najnižšiu úroveň myslenia a koná tak, že v iných oblastiach by sa to považovalo za infantilné, stáva sa „primitívom“. Jeho spôsob rozmýšľania je asociálny a preafektovaný.“

Mnohých od ochoty presadzovať zmeny odradzujú následné vyhlásenia „o spackaných reformách“. Netreba zabúdať, že väčšinou ich šíria tí, čo k zmenám ničím neprispeli, ale vďaka nim sa dostali k moci, k vplyvu, k majetkom. Príkladom je aj zmena spravovania štátu. Už samotný názov, reforma verejnej správy, bol nepresný a spôsoboval problémy v komunikácii. Nešlo o zlepšenie vtedy existujúcej štruktúry verejnej správy, o zmenu počtu krajov. Išlo najmä o zmenu deľby moci v štáte, nové rozdelenie právomoci, zodpovednosti a k nim prislúchajúcich finančných zdrojov. Cieľom zmeny, s použitím stratégie decentralizácie, bolo vrátiť ľuďom čo najviac  slobody v rozhodovaní o tom ako chcú prežiť svoj život, ako naložiť so spoločným majetkom, ako využiť dane, odvody a poplatky, ktoré platia a vytvoriť podmienky pre uplatnenie schopností, vedomostí, kreativity ľudí v ich obcí, regióne, na Slovensku. Napriek posunu, proces zastal a preto patríme k najviac centralizovaným štátom v Európe, centrálna vláda prerozdeľuje takmer 80% našich spoločných zdrojov. O tom, že ich neprerozdeľuje dobre svedčí nespokojnosť obyvateľov.

Roky počúvame ako je kultúra na „chvoste záujmu“ pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Je to možno aj logické, pretože jej rozmanitosť komplikuje vytvoriť jednoliatu lobistickú skupinu, ako je to v iných oblastiach. Najčastejšie diskutovanými témami v oblasti kultúry na Slovensku sú inštitucionálny rámec a financovanie. Kultúra na Slovensku má svoju tradíciu, slovenskí rodáci prispievali a prispievajú k svetovému umeniu. Kultúra je to, čo by malo stmeľovať komunitu, región, štát. Práve vrátením právomoci a financií obciam a mestám sa vytvoria podstatne lepšie podmienky aj pre plnenie jej úlohy, pre zachovanie zvykov, vytvorí sa priestor pre nové trendy v kultúre,  pre kreativitu. To samozrejme neznamená ústup centrálnej vlády. Tá má zlepšovať rámcové podmienky, podporovať inštitúcie a projekty národného a medzinárodného významu.

Realizácia stratégie decentralizácie mala tiež zabrániť návratu totality. Rozloženie moci a vplyvu medzi viaceré úrovne verejnej správy a možnosť občanov voliť svojich zástupcov do každej úrovne, bráni úplnému „ukradnutiu štátu“ a nastoleniu nedemokratického režimu. To, že majú občania v niektorých regiónoch horšiu dostupnosť služieb nie je nedostatkom stratégie, ale neschopnosť politikov, ktorí v danom období spravujú štát, región, obec. O tom, že zmena deľba moci nevonia tým čo sú práve pri nej a ku ktorej sa dostali práve vďaka existujúcemu systému, je logické. Prečo by si kapry vypúšťali rybník. To však neznamená, že neexistuje objednávka na zmenu. Nespokojnosť ľudí so súčasným stavom je zrejmá. Miera dôvery v demokratické inštitúcie, ale aj všeobecná dôvera patrí na Slovensku k tým najnižším v Európe.  Je priam dojemné, ak tí, čo prispievajú k likvidácii dôvery zakladajú komisie na jej obnovenie, motivujú občanov k účasti na referende o povalení vlády. Ak by to mysleli vážne, poučili by sa v lepšie spravovaných štátoch s vysokou mierou dôvery občanov v inštitúcie a zrealizovali by zmeny. Museli by priznať, že príčinou súčasnej situácie je spôsob a forma spravovania štátu, nevyhovárali by sa na iných, alebo na slovenské „gény“. Naše hodnoty, identita, správanie sa je podmienené najmä prostredím, v ktorom vyrastáme, ktorom sa pohybujeme. Tak ako totalita zdeformovala myslenie ľudí a ich vzťah k prostrediu, v ktorom žili, to isté robí aj súčasný systém a jeho predstavitelia, na ktorého čele stojí všemohúca centrálna vláda. Museli by pripustiť, že centralizácia, skôr či neskôr, spôsobí kolaps celého systému. Museli by priznať, že štát je iba prázdna nádoba, ak na jeho spravovaní, skutočne a nie iba formálne, neparticipujú občania. Nakoniec súčasná pandémia, ale aj reakcie na klimatickú zmenu a iné celosvetové trendy,.. sú jasným dôkazom neschopnosti centrálnej moci flexibilne a spravodlivo riešiť problémy a preferencie obyvateľov. Ak by si nositelia moci porovnali politický systém a mieru dôvery v inštitúcie ľahko by zistili, že tam kde sa uplatňuje princíp subsidiarity, kde je väčšina rozhodovania o službách ponechaná na obyvateľov obcí a regiónov, tam existuje vyššia dôvera, viac šťastia.

Decentralizácia nie je cieľ, je to stratégia, ktorá zásadne ovplyvňuje politický, sociálny a hospodársky charakter štátu. Má rôzne formy. Od privatizácie, cez presun úloh na obce, regióny až po odovzdanie právomocí do rúk občana napr. formou štátnej podpory v odkázanosti. Nakoniec bez toho aby sme si to uvedomovali decentralizácia už dlhšie mení náš životný štýl. Netelefonujeme na pošte, nechodíme do banky, nemusíme do kina, online sledujeme koncerty zo svetových pódií, nemusíme zakaždým k lekárovi, nakupujeme cez internet. Dokonca existujú aj lokálne meny. Iste má aj svoje negatíva, nie je to ideál, ale celkové efekty prevažujú. Mnohí sa domnievajú, že taký malý štát ako Slovensko je lepšie spravovať ako jeden celok, že sa tým obmedzia duplicity a zvýši sa efektívnosť verejných výdavkov. Niektorí vychádzajú z toho, že malé štáty sú homogénnejšie, poniektorým na to stačí excelovská tabuľka. Ale to neplatí pre Slovensko.  Sme štátom ekonomicky, topograficky, religiózne, ale aj mentálne rozdielnym. Sme štátom s desiatkami nárečí, rozdielnych kultúrnych zvykov. Využiť tento potenciál nikdy centrálna vláda nedokáže. Prečo by sa mal každý rok odohrávať súboj či uvoľní viac zdrojov na podporu ľudovky alebo jazzu, na balet alebo činohru, na opravu hradov alebo výstavbu nových zariadení? Prečo má centrálna vláda rozhodovať ktoré formy kultúry podporí? Iba tým rozširuje priestor pre klientelizmus a v snahe vyhovieť čo najviac žiadateľom je výška podpory často nižšia ako náklady spojené so žiadosťou a vyúčtovaním.  Omnoho lepšou cestou je ponechať viac zdrojov občanom a obciam. Nechať im možnosť rozhodnúť aj o podpore kultúry, ktorá je súčasťou ich života, alebo urobiť napríklad z kultúrneho turizmu prioritu svojho rozvoja. Budú obce a regióny „kultúrnejšie“ a menej kultúrne. Ale to už bude rozhodnutie ich obyvateľov. Podobne ako v mnohých iných štátoch, ale aj v slovenskej histórii.

Čo môže mať úspech na západe nemusí byť riešením pre juhovýchod Slovenska. Preto mnohé plošne prijímané rozhodnutia narážajú na odpor. Často obyvateľom regiónov nevadí to, že majú nižšie platy, ale zlá atmosféra, prehlbovanie nedôvery a rast závislosti od rozhodnutia centrálnej vlády. Výsledkom presadzovania unifikovaných riešení je neustála novelizácia zákonov, ktoré narazili na problémy v praxi, neschopnosť centrálnej vlády riešiť chudobu vo viacerých regiónoch, v poslednom období ani testovanie, vakcináciu. Existujú ďalšie dôvody prečo treba pokračovať v procese odovzdania práv a zodpovednosti občanom. Nielen ako reakcia na neriešené problémy súčasnosti, ale aj z dôvodu nových globálnych trendov, nástupu technológií, požiadavky reagovať na klimatickú zmenu a rastúci význam lokálnej ekonomiky.

Zmena spravovania však nie je možná bez ochoty a vôle občanov prevziať na seba viac zodpovednosti za svoj život. Prestať sa spoliehať na „štát“ a neodovzdávať ľahkovážne svoje právo na rozhodovanie politikom. Ani tým na miestnej a regionálnej úrovni. Ľudia by si mali viac uvedomiť, že už dnes môžu mnohé veci ovplyvniť, že sú spoluvlastníkmi obcí a miest (aj regiónu, aj štátu), v ktorých majú trvalý pobyt a že kvalita života v nich je najmä ich zodpovednosť. Mali by mať stále na zreteli, že ľudia, ktorým zverili správu štátu rozhodujú o našom spoločnom majetku, o našich spoločných peniazoch, že zadlžujú nás všetkých, naše deti. Mali by požadovať vysvetlenie prečo a na čo boli, sú a budú naše majetky a peniaze využívané, aký to bude pre nich mať prínos alebo dopad na ich život. Napríklad aj to ako dopadne na ich peňaženky často nezmyselná zástavba mimo zastavaného územia obcí. Mimochodom vo švajčiarskych obciach sa práve z ekonomických dopadov na obec a jej obyvateľov o rozširovaní zastavaného územia, o rozsiahlejšej zástavbe v obci, robí referendum. Preto by sme mali požadovať také zmeny systému, ktoré nám kontrolu umožnia. Mali by sme sa ich pýtať, prečo prevzali mandát ak sa o rozvoj obce, mesta, regiónu, štátu o kvalitu života v ňom nedokážu postarať. Prečo prevezmú mandát a potom začnú zháňať ľudí, aby im povedali čo majú robiť. To ako keby sa pilot lietadla žiadal cestujúcich, nech sa prihlásia tí, čo vedia lietadlo riadiť.

Mnohým sa zdá, že je pre ich život jednoduchšie, ak sa do politiky nebudú starať. Neuvedomujú si, že rozbité cesty, málo peňazí na služby, ale aj na kultúrnu činnosť sú dôsledkom zlých rozhodnutí tých, ktorým sme zverili moc rozhodovať o našich daniach, odvodoch, ale aj spoločnom majetku. Zabúdame, že to všetko platíme a platiť budeme. Že zaplatíme aj za to, čo zo spoločného iní ukradli. Je zrejmé, že nemá každý čas a chuť sa denne venovať analýze rozhodovania politikov. O to viac by sme sa mali snažiť, aby sme nenechali toľko moci v rukách pár jedincov v centrálnej vláde. Skutočná a pôvodná demokracia je založená na priamom vzťahu medzi voličmi a volenými. Čím viac právomoci bude vrátených na miestnu úroveň,  tým viac môžeme priamo ovplyvniť svoj život, ale aj život budúcich generácií. A preto je potrebné spájať sily a prevrátiť pyramídu vládnutia.

Doba sa zásadne mení. Sme v bode zlomu. Nič už nebude ako bolo a snaha obnoviť zastaralé je cestou k opätovnej kríze. To platí aj pri spravovaní štátu. Stále viac vedomostí z celého sveta dokážeme získavať vďaka internetu a môžeme ich pretaviť do miestneho zámeru, do akcie a v čase, keď je to potrebné. Rastie globalizácia znalostí, ktoré možno okamžite aplikovať v konkrétnych miestnych podmienkach. To umožňuje obciam, mestám, regiónom, ak sú správne nastavené rámcové podmienky, zvýšiť svoju hospodársko-politickú nezávislosť, posilniť autonómiu a sebestačnosť, prakticky vo všetkých oblastiach. Kultúru nevynímajúc. Obzvlášť teraz, v ére zlyhania centrálneho plánovania a úpadku politických strán.

Som presvedčený, že záchrana demokratického systému je tam, kde vznikol, na lokálnej úrovni. Cieľom realizácie stratégie decentralizácie nikdy nebol „slabý štát“, čo sa centralisti snažia podsúvať. Práve naopak. Štát je silný vtedy, ak sú silné obce, mestá a regióny, pretože vtedy na jeho rozvoji môže participovať podstatne viac obyvateľov. Súčasné nevhodné rozdelenie moci, permanentný spor koalície a opozície, ale aj rôzni „influenceri“ a lobisti   spôsobujú, že každé rozhodnutie centrálnej vlády otriasa celým štátom.  Preto je potrebné žiadať, aby aj súčasná centrálna vláda naplnila svoje tézy z programového vyhlásenia a nastavila nové podmienky, novú deľbu moci v štáte. A nielen medzi parlamentom, exekutívou a súdmi, ale najmä tú vertikálnu. Aby umožnila obnovu štátu bottom up.  Potom je šanca, že hodnotou sa stane opäť zodpovednosť, že tu vznikne priestor pre schopných a nie pre chytrákov a prefíkaných. V takto vystavanom štáte je možné podnikať úspešné kroky proti klientelizmu a korupcii, adaptovať sa na nové trendy vrátane klimatickej zmeny. Potom môže byť Slovensko štátom efektívnym s nízkymi daňami a odvodmi. Ak je problém obrovský, riešením je jeho rozdelenie na viac menších. A preto je nevyhnutná čo najširšia participácia občanov, posilnenie miestnej samosprávy. Že to nie je utópia svedčia príklady spravovania štátov, v ktorých sa centrálni politici nehrajú na mesiášov. Nie, že by mali vždy z toho radosť, ale delia sa o moc, lebo veria v schopnosti jednotlivcov. Práve v štátoch s vysokou mierou decentralizácie, existuje viac dôvery a nižšia miera korupcie. Ak vnímame nové trendy je vertikálna deľba moci čoraz dôležitejšia aj preto, že centrálni politici majú stále väčšie problémy vládnuť demokraticky a objavujú sa prvky návratu autoritárstva. Aj v takom tradičnom priestore demokracie, akou je Európa.

Viktor Nižňanský

 

Proces decentralizácie v kultúre

Doba sa zásadne mení. Sme v bode zlomu. Nič už nebude ako bolo a snaha obnoviť zastaralé je cestou k opätovnej kríze, napísal v úvodnom článku tohto čísla Kultúrneho kyslíka odborník na decentralizáciu, pán Nižnánsky. Čo pre nás predstavuje centrum moci? Prečo sa neustále chceme zbavovať zodpovednosti a nechávame si radšej všetko potvrdzovať centrom? Je to naša kultúrna tradícia a kedy sa jej konečne zbavíme? Aj to sú otázky, ktoré sme si kládli pri koncipovaní jesenného čísla KK.
Ak by sme mali snahu poučiť sa z našej kultúrnej histórie skutočne dôkladne, zistili by sme, že slovenské územie za časov Uhorského kráľovstva, teda pred sto rokmi, malo vždy niekoľko centier moci i kultúry. Kráľovské bohaté mestá, ktorými bolo naše územie priam posiate, umožňovali rozvoj vzdelanosti a kultúry a udržiavali spojenie s európskymi trendami. Nepotrebovali na to ani žiadne oficiálne centrum. Spiš, Košice, Gemer, Martin, Liptov, Nitra, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Modra…aby sme vymenovali len niektoré z nich. Po stáročia udržiavali kultúrnu úroveň a kultivovali okolie.
Prečo sa teda dnes staviame kriticky proti poriadnej decentralizácii riadenia kultúry (ale aj školstva) a cestujeme do Bratislavy k pánom ministrom, aby sme dostali inštrukcie, ktoré sami vieme lepšie formulovať? Prečo decentralizácia nie je prioritou v kultúrnej politike Ministerstva kultúry? Desí nás zodpovednosť a preto radšej sťahujeme kvalitných ľudí do centra namiesto toho, aby sme im vytvárali priestor po celom území Slovenska?
Každé číslo nášho KK sa snaží otvárať témy, ktoré sú nezbytné pre to, aby sme sa zmohli na normálnu, európsky ladenú, kultúrnu politiku. Dnes teda o zodpovednosti od Kapušian až po Čadcu.
Magda Vášáryová