Odporúčania IKP

Divadelná Nitra

Slová, slovné klišé, vyprázdnené frázy, sila propagandy, divadlá reagujú na najväčší problém dneška. Čítať už vieme všetci, (dnes sa ukazuje, že bohužiaľ), ale dokážeme slovám aj rozumieť v kontexte rozvinutých viet? A ako nám môže pomôcť umenie, aby sme neboli len ako hluchonemí jedinci, blúdiaci v priestore informácií a sociálnych sietí. Kto môže za to, že sú mimoriadne lepkavé a už mnohých chytili a vypasené pavúky čakajú hen za rohom. Cirkvi ako dôležité veto skupiny sa chytili tiež, akademici sa pokúšajú uniknúť, ale divadelníci sa snažia siete povysávať. Tentoraz v Nitre. (Osobne – škoda, že Dosky už nie sú na javisku doma)

Knihy o nebezpečenstve fake news (ako sa to povie po slovensky?)

Ján Markoš napísal knihu o podprahových informáciách a dobe bláznivej, v ktorej platí, že cukrík môžete vycmúľať a zároveň si ho strčiť celý do vrecka. Že to odporuje skúsenosti a logike? No a čo? Hovorí bežný, už infikovaný občan. Aspoň to skúsime, možno sa to dá. Aj zem môže byť plochá a zároveň si môže kúpiť papierovú okrúhlu zemeguľu, alebo romanticky snívať pri východe guľatučkého mesiaca. Že to je dôkaz? A čo keď nie! Hovorí tvrdošijne infikovaný.  Ale dôležité nie je len to, že o tom Markoš píše, ale že jeho kniha je deviata najpredávanejšia na trhu. Žeby nádej na logiku?

30 rokov po, alebo šanca niečo pochopiť

Vychádzajú knihy, natáčajú sa dokumentárne filmy, divadlá pripravili predstavenia, kurátori pripravili fotografické výstavy, každý čo angažovaný občan či občianka sa zúčastní aspoň dvoch debát o tom, čo prežíval počas nežnej. Na jednej strane vitaj konečne sloboda a na druhej veď nebolo tak zle, naša rodina udávala a mala za to prachy. Dnes tento zdroj príjmov zanikol, alebo si to aspoň myslíme. Prišla doba náročná na pamäť. Len čo keď je od nás múdrejšia a vymazáva z ľudského kompjútera to, čo nepotrebuje daná osoba? Bol som hrdina, pamätám si aj malé podrobnosti. Zachoval som sa hlúpo, nepamätám. Takže IKP odporúča čítať, vidieť a počuť čo najviac a selektovať. prípadne nevečerať a ísť do kina na Pomaľované vtáča.  (Len pop speváci stále čvirikajú o nekonečnej a zradnej láske)

Prezidenti ako odraz kultúrnej politiky Francúzska

Nie je to tak dávno, čo vyhorela katedrála Notre Dame v Paríži a Francúzi majú znova dôvod na smútok. Jacque Chirac, bývalý francúzsky prezident a predovšetkým známy milovník kultúry, vo svojich 86-tich rokoch zomrel. Jeho odkaz však zostáva nažive nielen v podobe Musée du quai Branly na ľavom brehu Seiny, ktoré dnes nesie jeho meno, ale aj v snahe o pozdvihnutie vkusu, vzdelanosti a presadzovania myšlienky o rovnosti kultúr.

Americkí prezidenti po svojom odchode z úradu zakladajú mahagónové knižnice s drevenými obkladmi a hlbokými kreslami, francúzski prezidenti zakladajú významné kultúrne inštitúcie.”

O tom, akú dôležitú úlohu zohráva kultúra vo francúzskej spoločnosti, a že je kľúčovým bodom programu všetkých jej významných štátnikov, píše vo svojom článku Michal Havran: “Akú kultúrnu politiku robia francúzski prezidenti”. A akú robia naši?

IKP odporúča venovať pozornosť týmto piatim problémom kultúrnej politiky

  1. Diskusia, ktorá sa začala okolo budúcnosti Kamenného námestia v Bratislave.

Už dva roky sa Inštitút pre kultúrnu politiku usiluje vrátiť architektúre a urbanizmu miesto v kultúre, ktoré stratili v mene technokratických riešení. Obeťou trendu z 50tych rokov minulého storočia je nielen gotická katedrála a vyústenie diaľnice šesť metrov od nej, ale aj centrálne námestie hlavného mesta Slovenska. Ako napísal profesor Ján M.Bahna v bratislavskom SME:” Mestá vznikajú a rastú vrstvením kultúrnych hodnôt”. Ich návrat do formovania podoby nielen Bratislavy ale aj ostatných miest a sídiel určí na storočie dopredu nielen intenzitu vnímania krásy a spôsob starostlivosti o ňu, ale aj preferencie podoby verejného života na Slovensku. Už sme sa mohli o tom presvedčiť za posledných tridsať rokov živelnej a neriadenej výstavby. Počujeme hlasy zo záhrobia pasivity: to nie je v kompetencii ministerstva kultúry! Veď práve.

 

2. Ďalšia etapa identifikácie “slepých škvŕn” v kultúrnom prostredí.

Najprv definícia: za slepé škvrny považujeme problémy v našej kultúrnej politike, ktoré nevidíme pre mentálny, strachopudný a možno aj kognitívny šedý zákal na kultúrnom zraku občanov Slovenskej republiky. Týka sa prednostne kultúrnej obce, ktorá si slepotu nemôže dovoliť, inak sa nebude mať na čo vyhovoriť, keď nastúpi na jej miesto nová, kritická generácia. A tá sa už čoskoro z námestí presunie do pozícií v kultúre. Za nebezpečnú slepú škvrnu považujeme:

a) financovanie neoľudáckych a antieurópskych časopisov, ktoré nevydáva nejaká tajná sekta, skrytá dakde v horách, ale priamo Matica slovenská a jej priatelia. Ministerstvom kultúry SR ich pravidelne podporuje  z verejných zdrojov a nedovolí si ani jedno kritické slovo. Potom sa čudujeme, skade sa berú obhajcovia “kultúrnej politiky”ˇA.Macha, G.Husáka a ich sovietskeho vzoru Ždanova – kultúrna obec je slepá

b) rozkrádanie aj toho mála z európskych fondov, ktoré sa v kultúre ocitli, pretože Ministerstvo kultúry SR nebolo schopné pripraviť s dostatočným predstihom projekty. Obeťou má byť najnovšie Kunsthalle, alebo na kancelárie premenený priestor Jurkovičovej teplárne, mimochodom Národnej kultúrnej pamiatky – slepota a nezáujem nás o ne pripravia.

c) návrat kultúrnej politiky k národopisnému lyrizmu, ktorý je priamo naviazaný na nárast prítomnosti politického extrémizmu vo verejnom živote. Kultúrna obec nevyradila dostatočne razantne zo svojho stredu toxické osoby, ktoré sú nositeľmi starých nebezpečných DNA z našej minulosti. Naopak, predstavitelia ministerstva kultúry ako politici tieto trendy podporili a podporujú ako niečo tradičné a špecifické. Len pozor, v 90tych rokoch minulého storočia, keď slovo “špecifiká” bolo naše, svojstojné, boli naši susedia a celá Európa inde. Dnes sú neofašisti a izolacionisti na vzostupe všade okolo nás. Kultúrna obec si nemôže dovoliť uzavrieť sa

d) aj kvalita textov populárnych piesní sa počíta, a nielen preto, že aj za tie paškvily dostávajú “autori a autorky” autorské honoráre. Skúste si prepísať aspoň jeden text dnes hojne v rozhlasových vysielaniach vďaka ministerskému zákonu hranej piesne. Premôžte sa, hoci by ste sa mohli ohradiť, že okrem úbohých textov ich spievajú ľudia, ktorí nemajú hlas a nevedia intonovať. Český spisovateľ M.Viewegh odporúča napísaný text nahlas recitovať a prežiť. Texty piesní boli aj v nedávnej kultúrnej histórii podstatnejším faktorom piesne ako hudba a písali ich básnici. Dnes peniaze dostávajú amatéri písania štvorverší do detských pamätníčkov. Tento trend podporila kultúrna politika, ovplyvnená lobingom hudobníkov, ktorí spievajú texty básnikov a týmto spôsobom si zabezpečili výsadné tantiémy “for ever” – básnici, aspoň protestujte, ak už neorganizujete semináre z grantov na tému, ako nepísať dlhé hlásky na krátke noty a opačne.

 

3. Magazín o knihách a Kultúrny život sa vrátili do nášho kultúrneho života, aj keď nie do kultúrnej politiky, riadenej Ministerstvom kultúry SR. Práve naopak, ministri kultúry robili všetko pre to, aby za žiadnych okolností nevznikol časopis, ktorý by mohol chcieť nadviazať na históriu toho zo 60 tych rokov minulého storočia, keď bol platformou nových, vraj  “oportunistických” názorov kultúrnej obce. Možno si pamätali, aký poplach im KŽ spôsobil v ich komunistických radoch. V nových časoch sa pridali so svojou troškou aj reakční kostolníci typu J.Mikloška a novovznikajúci KŽ po nežnej revolúcii celkom nenežne zakázali. Smutné je, že bez výraznejšej podpory MK SR, ktoré teraz zvýšilo podporu pre Literárny dvojtýždenník, zabudnuteľný časopis pre 68mičkárov, kde si vylievajú na papier svoje ubolené duše, lebo sa im nepodarilo obnoviť totalitný “socializmus s ľudskou tvárou”, bude aj KŽ živoriť. Môže existovať len preto, lebo obchodne i marketingovo je úspešný Magazín o knihách ako príloha SME. Nič viac, nič menej. A aj preto, lebo kultúrna obec na Slovensku nemá záujem investovať každý týždeň do svojho časopisu, dokonca písať do neho svoje úvahy, keďže jej stačí vybúriť sa na sociálnych sieťach pár vetami, v časopise nepublikovateľnými  - ale po päťdesiatich rokoch v internete nič po vás nezostane, vážení!

4. Sme uprostred kultúrnej vojny o našu budúcnosť, ale slnko svieti, lietadlá do Hurghady lietajú, kaviarne sú preplnené, kto by sa zaoberal nebezpečenstvom, pokiaľ mu rovno nespadne na hlavu. Sem-tam sa ozve jedna-dve osobnosti literatúry, ale väčšina absolventov humanistických predmetov nie, čím dávajú jasný dôkaz tým, ktorí tvrdia, že sú nadbytoční. Netreba sa čudovať, že hlavnou témou kultúrneho zápasu je sex, najsilnejší a najprirodzenejší ľudský pud, ktorý nezanikol ani v koncentračných táboroch. Na jednej strane sa dozvedáme o zneužívaní mladistvých a závislých zo strany mocných – mužov a aj žien, na druhej  sa kohorty zástancov za rodinu a právo udrieť slabších šikujú pod novými zástavami starej tradície. Nie že by sme o tom predtým nevedeli, alebo aspoň netušili, ale dnes sa “bitevním” poľom stali médiá, najmä bulvárne. Aj preto sa neľútostný boj stal aj problémom kultúrnej politiky. Umelci a moderná časť tvorivých obyvateľov štátu v mestách krúti hlavou, náboženské procesie pod vedením kňazov, akoby vystrihnutých z minulých storočí, na vidieku sa nepovažujú za porazených. A ako na to reaguje naša kultúrna politika? – ak viete, prosím, napíšte, my sme nič nenašli. Ale možno sme my v IKP slepí.

Keď sa stretne Slovák, Maďar, …

Z pohľadu kultúrnej politiky je rozmanitosť v populácii predpokladom kultúrneho a ekonomického rastu, rovnako ako indikátory:

-          sociálna súdržnosť, socializačné aktivity, medziľudská dôvera,

-          nedôvera alebo odpor k iným kultúram, ktorá vyjadruje mieru interkultúrnej spolupráce,

-          sloboda sebaurčenia.

Ak máme pocit, že žijeme v neuveriteľne rozmanitom prostredí, pretože si denne môžeme pozrieť informácie z celého sveta, zavolať cez skype komukoľvek na druhej strane kontinentu, musíme skonštatovať, že( aj napriek všetkým technológiám, dopravným prostriedkom a vymoženostiam doby), by nám v otázkach interkultúrnej spolupráce, či kultúrnej diverzity dali s veľkou pravdepodobnosťou naši predkovia riadne „na frak“.

Pred tým, ako prebehlo národné obrodenie, nebolo vo zvyku premýšľať nad národnosťou, či štátnosťou. Až Jozef II. umožnil postupné prebúdzanie rakúsko-uhorských národov svojimi reformami a toleranciou voči národným jazykom. Slovensko bolo súčasťou veľkého celku európskych národov, habsburskej ríše. Z času na čas pripadla časť ríše Turkom, Prusom, či iným a na obyvateľstvo pritom nebol braný v zreteľ, o veľkej politike sa rozhodovalo inde a angažovanosť často prerastala vo vzbury, ktoré boli potlačené v krvavých stretoch s mnohými ľudskými obeťami. Možno preto, ak ste cestovali dni, noci celou ríšou, mohli ste stretnú ľudí hovoriacich desiatkami jazykov. Ľudí s tmavšou i svetlejšou pleťou, mužov, ženy rôzneho veku, vzdelania a napriek urputnej snahe Márie Terézie o rekatolizáciu, mohli ste vidieť rôzne kostoly a ľudí rôznej viery. Ak títo obyvatelia bojovali, bolo to z dôvodu, že politické mocnosti rozhodli o nevyhnutnosti obrany, či nevyhnutnosti dobytia ďalších území. V skutočnosti sa potýkali v mestách maximálne s problémom, ako sa dohovoriť pri svojich obchodoch. Jednou z prvých otázok pri zoznamovaní v hostinci bolo, či je prísediaci Rakúšan, Srb, Čech, Maďar, Talian, … . Takto vyzerala Viedeň, takto vyzeral Prešporok. Samozrejme, že keď ste si jazykovo príbuzní a nemusíte prekonávať bariéru reči, automaticky k sebe vzájomne inklinujete. Avšak vo všeobecne ľudia v 17. či po väčšinu 18. storočia riešili problémy s clami, mýtami, ale jazyk, národ, či občianstvo pre nich neboli aktuálne a najmä uhorské mestá boli pulzujúcimi multikultúrnymi tepnami veľkého krajinného komplexu. Krajinami prúdili tovary, služby, ľudia, umelci, výraznou snahou panovníkov bolo osídliť čo najväčšie územia, alokovali kolonistami – Rusínmi, Rumunmi, Poliakmi, Chorvátmi. Po cestách pendlovali Cigáni, v mestách boli roztrúsení Židia. Obyvateľstvo bolo bohaté, chudobné, vzdelané, nevzdelané. Hodnoty boli určované predovšetkým zhora nariadenou cirkvou a centrálnymi nariadeniami a reformami.

Zneje to ako jednoduchší svet, z ktorého by sme si v súčasnosti radi zobrali toleranciu k vzájomným kultúrnym rozdielom, spôsobenými miestom narodenia a zároveň mať úplne jasno v tom, čo máme spoločné – osoba panovníka, pápeža, snemu, šľachty, relikvie – koruna, pozostatky svätcov, miesta – hrady, zámky,  … a hodnoty, ktoré predstavujú.

V súčasnosti je pre nás jednoduché za dve hodiny preletieť polovicu Európy, ubytujeme sa takmer všade s rovnakým štandardom a je pre nás jednoduché nájsť takmer v každom meste reštauráciu z rovnakej siete. Napriek tomu, že si uvedomujeme, ako je svet globalizovaný, alebo možno práve preto, si čoraz viac všímame rozdiely. Rozmanitosť, ktorú má zmysel vyhľadávať a obdivovať. Prečo sa teda stretávame naopak s rastúcimi obavami z toho, čo ľudí ešte pred niekoľkými storočiami vôbec ale vôbec netrápilo?

Jana Javorská

Dá sa stvoriť Slovákovica?

Čo by sa stalo destiláciou Slovákov? Získali by sme čosi ako Slovákovicu? Esenciu nášho kultúrno-národného bytia, ktorá by bola zbavená prímesí zavlečených na našu postať hordami Avarov, Germánov, Tatárov, Valachov, Moskvičov, Solúnskych bratov či bruselských milovníkov byrokracie?

Vráťme sa do školských lavíc a pokúsme sa o aplikáciu exaktných postupov. Pri procese destilácie prichádza k fyzikálno-chemickému oddeľovaniu látok na základe rôznych teplôt varu jednotlivých zložiek, ktoré pôvodná hmota obsahuje. Destilačný proces je viacstupňový, pričom môžeme zachytávať rôzne frakcie, zložky oddeľujúceho sa produktu. Aj keď alchymisti i chemici vedia, že dosiahnuť stopercentnú čistotu destiláciou je ideál, ku ktorému sa dá vždy len priblížiť na úroveň stotín promile.

Prečo destilácia – metodologické zdôvodnenie

Destilačný proces sa dá chápať ako očista. A to v prípade hľadania a výroby esencie slovenského v nás potrebujeme. Aj keď vlastne nevieme, či dostaneme ten rýdzi zlatý produkt, kameň mudrcov či vodu života, aqua vitae.

Podstatné je, že destilačný proces, ktorý sme si zvolili na hľadanie podstaty národného v nás, nie je žiaden náhodný nástroj, interpretačný, analytický či iný sociologický alebo humanitno-vedný metodologický verbálny nános, ale nám najprirodzenejší postup. Mimochodom a je to inšpirácia aj pre hľadanie toho najtradičnejšieho pre Ministerstvo kultúry SR, destilácia a najmä následná konzumácia výsledkov tejto exaktnej chemickej metódy by mala byť emblematickou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Spĺňa všetky predpoklady všeobecnej kultúrnej zhody, je tradičnejšia ako bryndzové halušky, akceptovanejšia ako terchovská muzika, tvorivejšia a pestrejšia ako cinkot spiežovcov. O zápis pitia pálenky ako kultúrneho dedičstva by sme teda mali požiadať UNESCO.

Nehovoriac o tom, že destilácia je všeobecne akceptovaná a geograficky pevne zviazaná s celým územím, ktoré naši predkovia kolonizovali (správny význam slova pochádza od spojenia destilačná kolóna, kolonizovať – postaviť si destilačnú kolónu).

Kvasenie – prirodzený proces prípravy

Proces destilácie aj v prípade výroby Slovákovice, čiže esenciálneho princípu slovenskosti v nás, sa začína jednoduchou purifikáciou pôvodnej kvasnej zmesi. Náš slovenský kultúrny element kvasil tuto medzi Tatrami a Dunajom, ako vieme, v tisícročnej porobe, ako znie určite správna národná sebainterpretácia. Pre zástancov slniečkarskej európskej vízie môžeme hovoriť aj o tom, že sme sa tu prekvášali ako v kotle rozvinutej časti Strednej Európy súc súčasť jedného z najvplyvnejších európskych štátnych celkov. V obidvoch prípadoch prichádzalo k fáze, keď sa naša národná surovina pod dohľadom živých organizmov premieňala, čiže fermentovala.

Isto, destilační mágovia vedia, aké dôležité sú formotvorné činitele kvasného procesu, živé kultúry, ktoré sa správne množia. V dejinnom procese vidíme, že náš kvasný proces mal viaceré vývojové fázy, vstupovali do neho dokonca rôzne inšpiratívne i deštruktívne kultúry, ktoré buď udržiavali fermentáciu na relatívne pokojnej úrovni, alebo spôsobovali nečakané a prudké vzopätia kvasného procesu urýchľujúceho dozrievanie.

Nebudeme podrobne skúmať jednotlivé kvasinky, pretože štart národného kysnutia sa stráca v hlbinách času a prímesí importovaných kultúr. Samotný príchod Slovanov nie je certifikovaný žiadnou dôveryhodnou inštitúciou. Následné spustenie podtatranského kvasenie je hmlisté. Až príchod dvojbratových kvasníc zo Solúne nás mytologicky napája na chod národných dejín.

Mohli by sme načierať do zmesi a isto by sme našli stopy bratríckych kváskov či prostredníctvom štúrovských kvasníc z Halle vyburcovaných procesov sebauvedomenia si.  Stačí, že vieme o našej kvasnej zmesi povedať, že nepochádza z jedného prazdroja, aj keď aj prazdrojské plzenské kvasnice sa v našej národnej zmesi nachádzajú. Puristi nepochybne upozornia, že aj to plzenské pivo je vlastne nemecké, keďže kvasný proces majú na svedomí kvasnice Weihenstephanu.

Otázky procesu

Ešte pred samotným spustením destilačnej kolóny by sme mohli kvasnú zmes zbaviť viditeľných nečistôt. Za stáročia ich do našstva napadalo dosť, predsa len podtatranská kotlina je vetristá a dejinné udalosti zanechali mnoho, čo kvasná zmes vcucla a čosi-kdesi povyplavovala za hranicami dnešnej krajiny, ako napríklad recept na klobásu v Békešskej Čabe či Andy Warhola až tam v Amerike.

Ale tu nastáva problém. Čo očistiť? Kto bude ten, čo povie, že suši preč z našej zmesi, ale bryndza nie? Kto povie, že sklobetón je neslovenský a gotiku si necháme? Prijmeme kováčstvo a vylúčime tvorbu softvéru? A čo rozprávky? Je Červená čiapočka naša, alebo k nám prišla z európskych luhov, hájov a Čiernych lesov.

Odrazu sa dostávame do situácie, keď preddestilačné odstraňovanie môže zmeniť výrazne charakter budúceho produktu Slovákovice. Varme teda všetko a uvidíme, čo sa začne odlupovať. Stúpajúca teplota nám bude vytvárať jednotlivé zložky našej národnej duše.

Vieme však, pri koľkých stupňoch sa zo zmesi začne vyparovať slovenskosť? V ktorom momente? Lebo alkohol, voda, oleje a ďalšie mastné kyseliny majú svoje body varu. Ale duša národa? Kedy vrie, v ktorom teplotnom momente sa nám uvoľní do kolóny to, čo bude iné ako majú iné národy. A vôbec, vrie duša každého národa inak? Sme teplejšie duše ako napríklad Maďari? A vyparí sa najprv naša maďarská súčasť duše a až potom slovenská?

Už prvé zahrievanie našej podtatranskej zmesi nám teda dáva riadne zabrať. Destilovať Slovákovicu znamená prijať množstvo kompromisov.

A možno tak trochu aj švindľov pochádzajúcich práve z nejasného pôvodu niektorých kvasníc prispievajúcich k dozrievaniu zmesi. Privrieme občas nad niektorými zjavne neslovenskými, ale dnes už našimi kvasnicami oči?

Veď také nábožné kvasnice, nech nikto netvrdí, že Slováci majú vlastné božie kvasnice, keď sú rovnaké, ako tie, čo tu rozsievali po celej Európe a pricupkali hen z Betlehéma. A písmo? Dobre, prišli sem Solúnski bratia a aj tak sme ich hlahol vymenili za štandardizované písmená európskej abecedy. A halušky a bryndza? Ovčiari z Transylvánie a zemiaky, ktoré príkazom Márie Terézie začali kolonizovať Podtatransko kdesi v osemnástom storočí? To je to slovenské?

Destilácia nám číri kvasnú zmes a v tej sklenenej sústave vidíme, koľko v nás je rovnakých, spoločných, prebratých, spojených vlastností a charakterov s blízkymi či vzdialenejšími susedmi. Akosi sa destiláciou nevieme dopátrať k tomu, čo je esenciálne slovenské. Nemôžeme sa zbaviť toho, čo je naše, lebo sme si to často prirodzeným kultúrnym spôsobom privlastnili. Od národných jedál po gotické katedrály, od podkúvania koní po výrobu automobilov. Izolovať to, čo je národné a neuvedomiť si, čo nás spája so susedmi, s Európou, s ľudskosťou, je nemožné.

A výsledok?

Nuž, Slovákovica, rýdza a stopercentná pálenka slovenskej duše, nejestvuje. pochádza zo zmesi, ktorej korene sú nepopierateľne a neoddeliteľne zviazané z tisícročiami európskeho kultúrneho okruhu.  Sme zmes. Preto sme.

 

Martin Kasarda

 

Obnova európskeho projektu pomocou mobilizácie ľudí z kultúry

Štáty a územné samosprávy by mohli znovu obnoviť príťažlivosť európskeho projektu a dať mu iný smer, ktorý by sa nezameriaval len na obnovenie liberálnej dogmy a posadnutosti hospodárskym rastom, ale podnecoval by skôr spoluprácu a mobilitu kultúrnych aktérov.

Na jednej z nedávnych prednášok na univerzite Lumière v Lyone Franco Bianchini (z univerzity Hull v Anglicku) vyjadril názor, že v nových urbánnych projektoch dominujú skôr anglosaské modely: smart cities, inkubátory, start-upy, kreatívne územia…Citovaním talianskeho intelektuála Franca Cassana a zdôrazňovaním jeho pojmu „slow moment“, sa budem venovať  skúmaniu koncepcie času, kultúry a demokracie.

 

Môžeme sa pokúsiť zistiť, do akej miery má politická a manažérska literatúra severských krajín, ktorá je mimochodom omnoho viac rozšírená než výskumné práce z juhu Európy, neblahé dôsledky na publikum a lokálne autority, a to predovšetkým v oblasti kultúrnej politiky v štátoch Európskej únie. Ako sa môže pod anglosaským vplyvom organizovať a rozvíjať komunitná politika v prospech umenia a kultúry, ktorá by bola zároveň nezávislou, solidárnou a interkultúrnou, hoci je vernou ultraliberálnemu kapitalizmu?

 

Roky 2007 až 2012 – naše zničené nádeje?

Nezhody pri schvaľovaní ústavnej zmluvy EÚ v roku 2005 zmarginalizovali dôležitú debatu o kultúre. Potrebovali sme do zmluvy dostať kultúru a vzdelávanie ako podporné kompetencie (doplnkové aktivity členských štátov) alebo skôr ako zdieľané kompetencie (medzi EÚ a členskými štátmi)? Európske kultúrne siete a Európska kultúrna nadácia sa pokúšali dostať túto otázku do agendy a nahradiť tak federalistické myšlienky Denisa de Rougemont (švajčiarsky kultúrny teoretik). Ale predovšetkým strach zo straty výsadného práva národných štátov posunul kompetencie v oblasti vzdelávania a kultúry do úzadia a stalo sa z nich „páté kolo u vozu“ v porovnaní s ochrannými tendenciami suverenity národných štátov. V 90.rokoch 20.storočia predpovedalo prijatie článku 128 Maastrichtskej zmluvy na obranu kultúrnej výnimky a vojna vo WTO (svetová obchodná organizácia GATT – Generálnej dohoda o tarifách a obchode) vzrast väčšieho záujmu o  inštitúcie v týchto oblastiach. V skutočnosti sa tým však len nadlho maskoval deficit politického myslenia v Európskej únii v oblasti kultúry.

V roku 2007, v čase medzinárodného napätia a pod vplyvom prác UNESCO, si Európska komisia osvojila Európsku agendu, plán, ktorý obsahoval tri priority: interkultúrny dialóg; inováciu a kreativitu podporenú vzdelávaním a kultúrou; kultúru vo vonkajších vzťahoch Únie (s tretími krajinami). Zdôrazňovala aj prínos kultúry v teritoriálnom rozvoji, financovaní projektov a kultúrnych doplnkov štrukturálnymi fondmi. Tento postoj EÚ, ktorý môže pôsobiť nesmelo vzhľadom na ambiciózne kultúrne politiky rôznych európskych krajín, východných ako aj západných, však môže byť považovaný za veľký pokrok európskej techno štruktúry. Komunikácia predpokladala metódu štruktúrovaného dialógu s občianskou spoločnosťou, ktorá umožnila v nasledujúcich rokoch mnohým európskym sieťam a spolupracujúcim platformám spisovať odporúčania na rôzne témy: interkultúrny dialóg, mobilita, prístup ku kultúre. Teda projekty, ktoré Európska komisia neskôr zohľadnila pri vývoji kultúrnych a vzdelávacích programov. V každom prípade konštatujeme, že metóda koordinácie predpokladala spoluprácu ministerstiev kultúry na rôznych úsekoch, akými sú umelecké a kultúrne vzdelávanie alebo štatút umelcov. Táto spolupráca sa však ukázala ako oveľa menej úspešná. Členské štáty neboli ochotné vybudovať spoločné analýzy a návrhy.

 

Medzinárodná finančná kríza v roku 2008 začala postupne ohrozovať jemnú rovnováhu medzi podporou kultúry pre jej vnútorné kvality a prísnym rozkazom prispievať k európskemu ekonomickému projektu. Stratégia Európa 2020 prijatá v roku 2010, „inteligentná, udržateľná a inkluzívna“, aj keď nezasahuje príliš do kultúry, identifikuje „priemysly komunikácie a ekonomiky poznania“ ako sektory silného rastu a generátory zamestnanosti. Aké šťastie! Mali by sme uveriť, že dogma európskeho rastu je naozajstným hýbateľom zamestnanosti, čo mnohí ekonómia dnes vyvracajú. V roku 2012 sa projekt, pomenovaný ako „Podpora sektorov kultúry, kreativity a zamestnanosti v Európskej únii“, predstavovaná kultúrnymi a kreatívnymi priemyslami (ICC) ako nové obzvlášť nádejné eldorádo, začína pomaly vytrácať. Ale „kultúrne profesionálne sektory“, „inovačné katalyzátory“ a vektory „transektorového opeľovania“, podieľajúc sa na „svetovej súťaži a mäkkej moci“, sa snažia „rozšíriť svoje trhy“ a „rozvíjať svoju konkurencieschopnosť!“ Je rozhodnuté.

Tento typ komunikácie so svojim cieľmi sa zrodil v novom programe Kreatívna Európa, realizovanom v roku 2014, ktorý pripomína predošlé programy „Médiá a Kultúra“ a zdanlivo zobrazuje ústup samotného slova „kultúra“, ktoré mizne v prospech kreativity. Manažérsky obrat, silne vplývajúci na ministerstvá kultúry, predovšetkým vo Francúzsku, neznamená, že by sme sa bránili analýzam tohto druhu. MCC totiž publikuje v rovnakej dobe viaceré štúdie, zaoberajúce sa podnikaním v kultúre. Číslami (často približnými: 4,5% DPH, 3,8% pracovných miest v Európe…) hodnotíme mieru rastu, počítame počet priamych a nepriamych pracovných miest, chválime zásluhy start-upistov a obsadenosť miestností publikom. Územné orgány, predovšetkým mestá a regióny, spolufinancujú s entuziazmom hospodársky rozpočet, tieto slávne ICC a centrá konkurencieschopnosti, ktoré by mali prispieť k atraktivite a príťažlivosti ich územia, ale často bez seriózneho vyhodnotenia skutočného vplyvu. Bez toho, aby sa analyzoval pomer finančných investícií a splnenia predstáv a plánov.

 

Protichodné signály

Uznesenie Európskeho parlamentu pre komunálnu politiku pre sektory kultúry a kreativity z roku 2016 ilustruje absenciu transparentnosti (konsenzu, ako niektorí hovoria) pozícií politík v kultúre. Zásahy národných kultúrnych programov umožnili posvätiť podprogram Kultúra (v programe „Kreatívna Európa“) vedľa podprogramu Médiá, venovaný audiovizuálu, a odklonili pôvodnú výlučne ekonomickú orientáciu smerom na verejný rozmer kultúry a jej účastníkov a presunuli ho rovno do jadra záujmu. Pokiaľ budeme viacej analyzovať všetky možné spolupráce, platformy a vybrané siete od roku 2014, nájdeme množstvo projektov, ktoré nepreferujú len umelecké rozmery, ale veľkoryso preberajú propagáciu interkultúrneho dialógu a nechávajú dôležité miesto pre tvorbu, ktorej výsledkom sú umelecké a kultúrne projekty so susednými krajinami EÚ od juhu až po východ, od Maroka až po Bielorusko. Objednávky u hudobných skladateľov, divadelných autorov, produkcie predstavení a výstavy súčasných diel, umelecké rezidencie: programy nemôžu byť smerované len manažérsky, aj keď kandidáti projektov občas niečo obetujú na oltári sémantiky.

V roku 2015 EÚ zverejnila špecifickú výzvu pomenovanú „Kreatívna Európa pre utečencov“, ktorá umožnila napríklad i takým skupinám, ako Saline royale d’Arcent-Senans, ktoré je centrom kultúrnych stretnutí, zostaviť pod záštitou Jordi Savall (Katalánsky hudobník, pozn. IKP) orchester pozostávajúci z muzikantov – utečencov, na podporu ich sociálnej a profesionálnej integrácie.

V roku 2016 Federica Mogherini, vysoká predstaviteľka reprezentantka pre zahraničné záležitosti EÚ a obrannú politiku, mala prednášku na tému „Kultúra v medzinárodných vzťahoch“, v ktorej zverila aktérom v kultúre a vzdelávaní časť zodpovednosti za spôsoby riešenia sporov a v boji proti radikalizmu v tretích krajinách. Môžeme tiež zdôrazniť úlohu, ktorú delegácie EÚ zohrávajú v Stredomorí. Program podpory pre občiansku spoločnosť (Pasc) v Tunisku, ako aj program „Euromed Culture“ umožňujú už niekoľko rokov pracovníkom v kultúre a v občianskej spoločnosti vyjadrovať sa a realizovať projekty priamo, zatiaľ čo ministerstvá kultúry a územné samosprávy zostávajú v pozíciách „váhavého strelca“ v oblasti kultúrnych investícií.

Napriek svojej liberálnej orientácii, do veľkej miery posilnenej eurovoľbami v roku 2014, sa Európsky parlament naďalej zaoberá otázkami kultúry. Nedávna publikácia výskumu … zvýrazňuje efekty a profity, ktoré sú výsledkom zdôrazňovania úlohy kultúry vo výchove, a zdôrazňuje potrebu politík tohto druhu na európskej úrovni.

Naopak, kultúrne projekty v kohéznej regionálnej politike (45% rozpočtu EÚ) predstavovali v tom čase dobrý kompromis. Od roku 2007 do roku 2013 kultúra získala 6 miliárd eur z 347 miliárd určených pre štrukturálne fondy (Fder, FSE, Feoga), čo je 1,7% z rozpočtu. V správach nechýbajú ani chvály na prínos kultúry: atraktivita, sociálna solidarita, posilnenie verejných služieb, personálny rozvoj a posilňovanie ich kapacít… Ako teda ďalej vysvetľovať, že operačné programy, riadené od roku 2014 francúzskymi regiónmi, boli rovnako prínosné aj vo finančnom období 2014-2020.

Mobilizácia umeleckých a kultúrnych subjektov

Počas rokov finančného obdobia 2014-2020 umelecké a kultúrne organizácie posilňujú vzťahy medzi sebou a pracujú aj v transatlantickej sieti, ale  cítia príliš malú podporu verejných partnerov. Je potrebné spoliehať sa na ministerstvá členských štátov? Tie sú veľmi zaneprázdnené bojom proti GAFAM a príkazmi na znižovania verejného deficitu, ale cítia sa zodpovední v otázke európskej spolupráce medzi umeleckými a kultúrnymi subjektami. Ale prečo namiesto peňažnej podpory kultúrnej produkcie, ktorá je realizovaná v zahraničí v rámci kultúrnej diplomacie, nezaložia radšej fond podpory projektov a iniciatív, ktoré by mali v agende nadnárodnú spoluprácu a koprodukciu, ktorá by postupne podporovala európsku myšlienku?

 

Regionálne samosprávy sú u nás „príliš“ francúzske a pred opätovným územným členením, ktoré sa realizovalo v roku 2010 a pod výslovným príkazom marketingu, im chýbala vízia pre európsku kultúrnu politiku. Prečo znovu nezmedzinárodniť tieto lokálne politiky? To si vyžaduje, samozrejme, dôkladné premyslenie rôznorodosti našich životných priestorov a šťavnatého ovocia globalizácie kultúry (migrácie, diaspóry, pohostinstvá, záplavy obrazov…)

Na záver, ako hovorí Rutger Bregman ( mladý populárny holandský historik, pozn. IKP) – „ak chceme spraviť pokrok, musíme byť nerealistickí a nerozumní.“ Musíme ubrániť utópiu, ktorá predpokladá umiestnenie kultúry do srdca európskeho projektu, a urobiť ďalší prielom, taký, aký „rozumne“ spravili zakladatelia  európskeho spoločenstva. Chceli by sme si myslieť, že „ benjamínska Európa, (ktorá) existovala ešte pred Rímskou zmluvou, pred tým, než otcovia zakladatelia nekonvertovali na zvláštnu vieru (podľa ktorej) by ekonomika stačila na produkciu (zmysluplnej) politiky“, že táto naša Európa bude novými progresívnymi politickými silami dostatočne obhajovaná.

Preklad: IKP

Pascale Bonniel Chalier

Uverejnené v časopise NectArt  #7 v druhej polovici roku 2018

Dostupné na: https://editions-attribut.com/product/nectart-7/

 

Monitoring

SNG
Navštívili sme výstavu Filla – Fulla: Osud umělce / Osud umelca. Dvaja rozdielni autori, dve národnosti, dve generácie – a predsa spoločný osud. Moderní, avantgardní, nové prúdy do českej a slovenskej kultúry. Až kým neprišlo mlynské kolo, ktoré ich oboch v 50. rokoch zomlelo. Neprestali tvoriť, ale skryli sa do rozprávok, ktoré dodnes obdivujeme. V skutočnosti sme však prišli o dvoch „vierozvestcov“ novej kultúry. Mali sa narodiť niekde inde.
Aký osud čaká súčasné tvorivé talenty? Keď už sa zle narodili, bude im stačiť 20 miliónov eur z Fondu na podporu umenia na to, aby sa nesnažili skryť pred podpriemernými pri moci do ľudových rozprávok?

Publikácia Odetí do krásy: Jana Kucbeľová, Peter Brenkus

Slovenské kroje sú na Slovensku symbolom vkusu, jedinečnosti a oslavou šikovnosti našich starých mám. Romanticky sme vzdychali nad vynaliezavosťou krajčírok, listujúc knihou. Odfotené kroje sú poväčšine z obdobia 20. rokov 20. storočia a sú plné fabrických stužtičiek, korálikov a lesklých flitrov z jarmoku. A to máme rady a radi. Vo svete síce už vtedy začínala kraľovať jednoduchá až chlapčenská móda, krátke účesy, opulentné šperky v štýle Veľkého Gatsbyho, a samozrejme, Coco Chanel. Takto chodili oblečené aj ženy na Slovensku, v mestách. Len Živeniarky a niektoré vidiecke ženy si na nedeľu obliekli kroj starých mám. Dnes už môžeme ľutovať, že sme kroje ďalej nemodernizovali, podobne ako dirndle v Rakúsku, aby sme sa všetky a všetci obliekli na Miss 2019 do krojov, v ktorých by sme mohli vyjsť na ulicu, bez škrupúľ. Pred našimi dizajnérkami a dizajnérmi stojí teda veľká úloha pokračovať v propagovaní krojových prvkov na našom oblečení. Len pozor na dôsledok faktu, že keď si slovenskí poslanci obliekli vyšívané košele, hrdo a povznesene naladení odhlasovali tie najhoršie protižidovské zákony na svete.

Článok 13 alebo zachráňme mémy, kým sa dá
Web zažil v ostatnom čase veľký boom noviniek. A tak sme sa preklikali cez všetky sušienkové, koláčikové, piškótové a keksové benery a dočítali sme sa, že po konci Mayského kalendára prichádza ďalší smrteľný úder, a, ako inak, znova z Bruselu. Po narovnávaní banánov a nanútenej ochrane súkromia nám bruselskí diktátori opäť hrozia svojimi byrokratickými výmyslami – vraj sa má platiť autorom za ich tvorbu aj v rámci “služieb informačnej spoločnosti!” Internetový ľud sa pýta, kde končí citovanie a kde začína biznis. Ešte nie je všetkému koniec, ešte stále sa dá protestovať, páliť autá, aby bola okrem vlakov, obedov aj ľudská tvorba ZADARMO. Ak to nevyjde, tak zbohom, mémy, si mŕtvy, storytelling, je koniec, odkazy, čo post, to infrinžment. Nanešťastie, Článok 13 zabije mémy, koláže, humor, ale, no našťastie aj značne preriedi hoaxy, falošné citáty, fejkňúsy i hejtspíče.

PC
Elitní slovenskí herci si robia nechutné žarty z politikov, minulých, ale hlavne súčasných. Humor možno nie vždy haute smart, avšak na oslovenie dlhodobo citovo špecificky viazanej cieľovej skupiny tak akurát. Pomôže kultúra politickej nekorektnosti (PN)? V programe ešte chýba profesionálny troll-tím 1) slniečkár, 2) mačo, 3) úchylný väzeň, 4) bigota. Kto je Slovensko? by bol väčší trhák než Ministri.

Prefestivalizované Slovensko*
Definitívne sa sa rozhodli v IKP nenariekať nad slabou kultúrnou prezentáciou a izolovanosťou slovenskej kultúry. Od Pohody sa roztrhlo vrece a každá kultúrna udalosť sa volá festival. Od World Music Festival, cez Konvergencie, Divadelnú Nitru až po BHS. Sme nadšení a zároveň kritizujeme, že sa skoro všetko deje takmer naraz. Ako to máme stihnúť? Alebo je to pozostatok starého grantového systému. Alebo sme po oslavách príchodu Nového roka a po daňovom priznaní v marci tak vyčerpaní, že ožívame až Kultúrnym letom?
*) neplatí pre obdobie január až apríl

Kto chce byť riaditeľom regionálnej galérie, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu
Prežili sme už zlikvidovanie riaditeľky Stredoslovenskej galérie, zničenie Koniarikovej galérie v Trnave po protestoch miestnej kechliarne, zvládli sme aj basketbalistu v Košiciach (nepotreboval rebrík?), prežijeme aj Ringa Čecha na Liptove. Ale v živote nám nenapadlo, že bude o tieto posty taký záujem! Čo tam môžu ukradnúť? Farby a štetce vlastnia umelci, akurát zostáva kancelársky či toaletný papier. Alebo že by postavenie odborníka v galérii už zase znamenalo patriť medzi mestskú smotánku? Ak je to tak, tak to vítame všetkými desiatimi. Po 40 rokoch likvidovania kultúrnych ľudí a najnovších útokoch na elity by to znamenalo zmenu trendu. Hurá!

Sme influenceri, beajnfluseri, ovplyvňovači!
V apríli 2018 sme v IKP uverejnili prvú kritickú analýzu pôsobenia ministra kultúry. A ajhľa, zrazu začali všetci debatovať o ministroch kultúry. Samozrejme, hneď o najlepších, ako na dostihoch. Veľmi nás to zaujalo. A zistili sme, že nejlepší minister je vždy ten, kto ti dá. Tebe. Čo urobí pre druhých, nie je podstatné. Ale teba si láskavo všimol a umožnil ti zrealizovať najlepší projekt. A už do smrti bude pre teba ten najlepší. Kedy sme sa to zbavili toho poddanstva? 1848? Len 170 rokov. To je pre pravých Slovákov ešte málo.

Kultúrno-politický komentár

W chwili, gdy strzepujesz pyłek, jesz posiłek, sadzasz tyłek
na kanapie, łykasz wino – ludzie giną.
Josif Brodskij

Aj my sme tento verš ručne prepísali.

Je desať rokov v kresle ministra kultúry dosť alebo málo?

Kritický pohľad na obdobie úradovania M. Maďariča v rokoch 2006-10, 2012-2018

25 rokov samostatnosti riadenia slovenskej kultúry priam provokuje konečne sa zamyslieť, kam sme sa v kultúrnej politike posunuli a čo sme vytesnili z našich očakávaní. Pravdou je, že z ôsmich ministrov po roku 1989 ani jeden nenastupoval s prepracovaným originálnym programom svojho videnia kultúrnej politiky. Reagovali na momentálne potreby rezortu, na požiadavky z európskej úrovne, na naliehanie umeleckej obce, a to bolo asi aj dôvodom, prečo ani jeden z nich neurobil po odchode z kresla ministra odpočet svojich činov a kriticky sa nepostavil k svojim výsledkom. Pokračovať v čítaní

IKP UNESCO trip

1. septembra 2016 sme na počudovanie nenastúpili do školy základnej, ale do špeciálnej školy, kde vyučujú význam pamiatok UNESCO na našom území. Poznáte takú? To sa vyberiete so spolupracovníkmi a za dva dni – ďakujeme Slovensko, že si také komunikatívne – obehnete niektoré z nich. Výsledkom bude zhodnotenie významu medzinárodnej “známky”, pridanú hodnotu UNESCO nielen pre imidž Slovenska, ale aj pre dané lokality. Inštitút pre kultúrnu politiku, naše IKP, sa zameriava na oblasť kultúrnej politiky, dlhodobo zanedbávanú a pobyt v aute bez možnosti odísť na kávu je najlepším tréningom pre spoločné prediskutovanie a zosumarizovanie indikátorov nášho výskumu. 650 km za dva dni a 4 UNESCO lokality. Ako správni kultúrni kult-turisti sme sa starostlivo obzerali okolo a evidovali aj iné architektonické  a prírodné krásy, ktoré možno v budúcnosti získajú túto medzinárodnú nálepku.   Pokračovať v čítaní

Slovenské školstvo – naučte sa s tým zmieriť

Pred časom sme sa v IKP pozastavili nad tým, aké máme neveľmi gramotné deti. Je to vážna vec – reálne nám hrozí, že mladých bude čím ďalej, tým menej. Preto ak majú vedieť zarobiť na svojich rodičov, musia sa vedieť dobre obracať a tým pádom byť aj chytré. Pozoruhodné výsledky v rebríčkoch PISA dosahujú severské a ďalekovýchodné krajiny, z ktorých nás najviac zaujalo Fínsko. Čo je kľúčom k úspechu systému, ktorým by sme sa mohli inšpirovať? Zdá sa, že tých kľúčov je celý zväzok, kým my u nás sme ešte ani len nenašli dvere. Pozoruhodným krokom Fínov bol prechod z konvenčnej štruktúry predmetov, u nás skostnatelej až skamenenej, na učenie sa podľa tém, či presnejšie javov. Aj výskumy, našimi osnovotvorcami úspešne ignorované, ukazujú, že učiaci sa si dokáže lepšie uchovať informácie podané vo forme znalostí, zabalených do príbehu. Do detských hlávok sa totiž netlačia kaleráby a tony informácií, ale buduje sa ich schopnosť využívať znalosti a skúsenosti v nových kontextoch. Dieťaťu je na nič vedieť vymenovať časti počítača, keď potom uverí nigérijskej pošte alebo že je milióntym návštevníkom a vyhráva telefón. Potom sa totiž môže napríklad stať, že v budúcnosti v službách štátu napríklad omylom pošle zo štátnej kasy pol milióna na účet podvodníkom. Komunikačné zručnosti, flexibilnosť, charakter, empatia – to sú u nás vo vzdelávaní cudzie slová.
Ďalší rozdiel je možno v spôsobe riadenia kultúry a vzdelávania zo strany štátu. Vo Fínsku, na rozdiel od Slovenska, ministerstvá pre vzdelávanie a kultúru netvoria dve samostatné a koktavo navzájom komunikujúce entity. Fínske inštitúcie majú oveľa väčšiu nezávislosť a vedia byť efektívne, na Slovensku si očividne nevieme predstaviť síce mocnú, ale ťarbavú ruku štátu. Fíni vidia medzi kultúrou a vzdelávaním silnejšiu väzbu než my a náš nevyhnutne dlhý a nudný výklad o “kultúrno-osvetovej činnosti” by počúvali so zmäteným úsmevom. Sovietsky zväz ich totiž neudrel po hlave tak silno ako nás. Fínska vláda sa nesnaží budovať proletariát, o istoty sa strachujúci, a propagovať medzi mládežou nižšie vzdelanie, než na aké možno má. Fínsky pracujúci ľud je totiž asi trochu iný. Žeby technologicky vyspelejší národ vedel lepšie pochopiť, že niektoré remeslá majú deravé dno?

Je toho viac. Absolútne podhodnotenie významu vzdelávania a spoločenského statusu učiteľa. Z učiteľov si štát akoby zámerne robí prosiacich žobrákov, strachujúcich sa o vlastnú existenciu, xeroxujúcich po večeroch učebnice z vlastného vrecka. Na druhej strane však ten istý štát neváha zaplatiť desiatky miliónov na nezmyselné a duplicitné školenia, megastánky pre hulvátske športy, nepotrebné a predražené softvéry, masívne subvencovať robotníkov za pásom. Konečne si priznajme, že náš samotný Štát vlastne sabotuje vzdelávanie sa národa, ako by tu mal niekto strach zo vzdelaných, rozhľadených a sebavedomých nevoličov jedinej pravdy.

Korupcia, rozkrádanie
Ako ukazuje prax, naše ministerstvá sú len agentúry plniace predstavy a zámery spriaznenej súkromnej sféry, v záujme detí, ich vzdelania a rozhľadu, pôsobia len naoko. A tak míňame desiatky miliónov na čižmy, uteráky, učebnice plné chýb, predražené softvéry a kopu ďalších nezmyslov – hlavné je, že eurofondy sú minuté. Potom stačia už len nejaké tri dni mediálnej expozície, zniesť mediálny humbuk, že Európska komisia sem-tam niečo nepreplatí – a je to. Samozrejme, vždy je poruke fráza, že zákon porušený nebol, a ak bol tak – čo už, oštarnú a PíáR-nevábnu baganču odkopne najatý čiž-n/m-ár – a tak nik nie je zodpovedný za to, že detiská zostávajú sprosté a učitelia naštvaní ako vždy predtým. Preto ak začujete nejakého bľabotača rozprávať o desaťnásobne rýchlejšom internete pre školy, nehľadajte v tom snahu o zvýšenie kvality vzdelania, ide len o vopred dojednanú obchodnú transakciu. Do IT projektov sa obchodníkom najlepšie schová vata. A tak vláda vo veľkom investuje do infraštruktúry, techniky. Aký je ale výsledok? Podľa štatistík máme jednu z najvyšších mier penetrácie internetu, najviac investícií do technológií z krajín V4 (2012) – a pritom máme zároveň aj najnižšiu mieru inovácií, najmenej patentových prihlášok, skrátka, naše kreatívne sny zostávajú v posteli pod poduškou. Ostrovy výnimočnosti sú korumpované, znárodňované, zahnané do opozície alebo vyhnané za hranice. Vláda chce uplácať jedným mesačným platom absolventov prestížnych zahraničných škôl, aby sa rozpomenuli na svoju rodnú hrudu, namiesto toho, aby sme aspoň jednu prestížnu školu vybudovali u nás.

Školám sa zakúpilo množstvo informačných a komunikačných technológií, no po kvalitnom obsahu ani stopy. Školy nemajú základné učebnice, no vláda vo veľkom nakupuje jednoduché softvéry a hneď za cenu zlata. Pár učiteľov uplatí ledva desiatimi eurami na hodinu na prípravu digitálneho učiva, pritom bla-bla-bla konzultantom neváha platiť niekoľkonásobne viac. Nastavenie a implementácia tvorby digitálneho obsahu z existujúceho kultúrneho a intelektuálneho dedičstva v podobe knižníc, archívov a múzeí boli ovplyvnené zhodou politických a obchodných záujmov, ktorých prejavom je nižšia kvalita aj kvantita obsahu, aj tendencia neudržiavať “kultúrno-digitálny” know-how v inštitúciách. V projekte digitálnej knižnice sa tým pádom mohlo napríklad zmenou metodiky počítania konečného ukazovateľa zdigitalizovať o vyše pol milióna kníh menej, celkovo zhruba o stopäťdesiat miliónov strán, ako sa pôvodne predpokladalo, za tú istú cenu a s rovnako nadimenzovanou infraštruktúrou. Pri digitalizácii nebol naplno využitý potenciál pre sémantickú analýzu, t.j. obsah mal byť už dávno priebežne indexovaný na účely školských osnov inštitúciami, ktoré majú katalogizáciu a obsahové spracovanie vo svojej štátom financovanej náplni ako povinnosť, napríklad Slovenská národná knižnica.
Vo verejnom sektore sú kameňom úrazu centrálne obstarávania IT, konzultačných služieb a v nich previazané záujmy. Takto býva nastavená väčšina projektov – za vzletnými opismi sú už vopred dohodnuté transakcie zlodejov, dlhoročne napojených na štátny rozpočet. Obsah projektu je teda väčšinou druhoradý… Projektové zámery sú pred odbornou či širokou verejnosťou dobre schované, veď predsa ide o strážené tajomstvá súkromných firiem. Zadávatelia vedia, že zámer je pri použití elementárnej logiky a slušnosti ťažko obhájiteľný. Zato však propagácia marketingového prázdna v médiách nechýba. Veď aj médiá musia z niečoho žiť. A faktúry sú už vtedy zo štátnej kasy uhradené.

Martin Katuščák

Kultúra, vzdelávanie a cibuľa na masti

Vari nikto už dnes nemá pocit, žeby slová „kultúra“ a „vzdelávanie“ rezonovali v spoločnosti tak ako kedysi. Akoby dnes viac rezonovali slová ako „recepty“. Pohľad do nasledujúceho grafu google trends potvrdzuje, že nejde o pocit, ale o fakt. Červená krivka (frekvencia vyhľadávania slova kultúra na googli) a modrá krivka (vzdelávanie) výrazne a čoraz viac zaostávajú za žltou krivkou (frekvenciou vyhľadávania slova „recepty“). Stĺpce vľavo ukazujú priemery za celé obdobie od roku 2005 do júla 2015:

porovnanie kultúra recepty vzdelávanie

Je to teda tak, že recept na „cibuľu na masti“ je dnes pre spoločnosť  dôležitejší než napríklad názor na imigrantov, na ktorý má kultúra a vzdelávanie kľúčový vplyv?

V nasledujúcom texte sa pokúsim sformulovať komentáre k tomuto a zopár ďalším čriepkom nekonečných tém, akými kultúra a vzdelávanie sú. A k ich, so skromnou ambíciou, vybraným prienikom.

Legitímna frustrácia?

Akoby už dnes, po stáročiach, možno tisícročiach, neplatilo, že kultúrny a vzdelaný človek, kultúrna a vzdelaná spoločnosť je niečo, k čomu by sme mali smerovať, ak chceme byť evolučne úspešní. Niečo, čo rešpektujú všetci.Ale platí. Ibaže nie už tak jednoducho.

Asi aspoň približne akceptujeme definíciu kultúry akokomplexu zahŕňajúceho poznanie, mravnosť, umenie, zákony, vieru, zručnosti či zvyky a spôsob premeny zla na dobro. A asi akceptujeme vzdelávanie aspoň približne akotransfer tohto komplexu na iných členov spoločnosti. Potom nemôžeme predsa rezignovať na dlhodobú kľúčovú rolu kultúry a vzdelávania (aj) v budúcnosti ľudstva. Teda aj Slovenska. Práve kultúra a vzdelávanie sú aj dnes „zodpovedné“ za riešenie najdôležitejších problémov. A že dopyt po ich riešení stále existuje!

Veď aký je a má byť náš mravný postoj k Rómom a imigrantom? Alebo napríklad k tomu, či by sme mali pomôcť zadlženému Grécku? Ako sa postaviť k možnosti vyskladať dieťa z DNA troch ľudí prichádzajúcej z Británie? Ako sme sa doma popasovali s reflexiou deväťdesiatych tunelársko-klientelistických rokov a ich presahom do dneška? Čo so svadbami gayov? A môže sa o nich učiť v škole? Je násilná územná expanzia Ruska kultúrna? Ešte k tomu v teplákoch? Je ochrana vykopávok pod Bratislavským hradom adekvátna? Napríklad adekvátna našim zvykom? Prečo sú niektoré naše dediny neupravené, nepekné, kým kúsok vedľa sú čisté a krásne? Sú takto rozdielne iba na prvý pohľad, alebo aj na tie ďalšie?

Dopyt po odpovediach na tieto a milión podobných otázok je obrovský, dopyt po slove „kultúra“ ale paradoxne klesá hlboko pod záujem o recepty.

Spolupráca rezortov na reforme cieľov

Vyzerá to tak, že slová „kultúra“ a „vzdelávanie“ obsadili príliš veľké územie na to, aby mu mohli vládnuť. Ich definícia zahŕňa už takmer všetko, preto ich porážajú špecializované slová. Je to škoda, lebo nejde len o slová. Ide aj o pozitívne posolstvá, ktoré v sebe „kultúra“ a „vzdelávanie“ po stáročia niesli. Napríklad spomínaný úmysel meniť zlo na dobro. Najviac je dnes síce známy z romantických filmov, ale pre úspešnú spoločnosť je stále nevyhnutný.

Netrúfam si navrhovať všetky, ba ani veľkú časť podrobností „rebrandingu“ a zmien spoločenskej ponuky kultúry a vzdelávania, iba vyjadriť názor, že by sa zišli a že by sa rezorty kultúry a školstva mohli aj v tomto bode strategicky spojiť a viac spolupracovať. Osobitne v tomto bode potrebujú dvojnásobok  sily. Na rozdiel od takých rezortov, akými sú zdravotníctvo či spravodlivosť, v ktorých občan vidí „hmatateľné“ výsledky pri každej návšteve nemocnice či súdu. Na rozdiel od Ministerstva financií, ktorého ponuka spoločnosti, zjednoduším, je smerovanie k deficitu verejných financií pod tri percentá a verejnému dlhu pod 50 %.

Skúšam upozorniť na netradičné priestory pre spoluprácu kultúry a školstva aj preto, lebo Slovensko je malá krajinka. Keď už máme takmer všetky ministerstvá a iné úrady v takom počte ako veľké krajiny, nemôžeme si dovoliť zamestnávať na nich aj rovnaký počet ľudí. Nemôžeme si preto dovoliť takú hlbokú a dlhodobú špecializáciu v jednotlivých rezortoch, akú si môže dovoliť napríklad Nemecko. Potreba pružného vytvárania medzirezortných tímov je v malých krajinách vyššia než vo veľkých.

Nepochybujem, že ak niektoré rezorty majú spolupracovať medzi sebou úzko, tak sú to práve tieto dva. Kultúra a školstvo. Určite viac, než rezorty školstva a vnútra, ktoré do seba zarážajúco hlboko prerástli v uplynulom štvorročí, keď veľká časť školstva prešla pod rezort vnútra. A nemusia sa ani spájať tak, ako je to napríklad na Cypre, vo Fínsku, Španielsku, Rakúsku, Grécku, Japonsku, Holandsku, či vo Švédsku.

Spomínanú potrebu zmien spoločenskej ponuky, reformy cieľov, vidno aj z medzinárodného porovnania financií, ktoré Slovensko vkladá ako podiel zo svojho bohatstva do sektorov kultúry, vzdelávania či vedy. Teda tých, ktorých názvy hovoria (ministrovi financií, ale aj daňovníkom) tak veľa, až strácajú predstavu, čo si pod nimi majú konkrétne predstaviť. Pritom Slovensko momentálne prežíva zázračné časy. Časy, v ktorých má väčšie problémy peniaze minúť, než ich zohnať. Len z eurofondov dostaneme v novom programovom období 15 miliárd eur. Zhruba 2 miliardy ročne. Presvedčivú ponuku by malo byť z čoho financovať. 

Práca s dátami a efektívnosť

Návratnosť investícií v rámci ekonomických rezortov, napríklad investícií do priemyselných parkov, do stimulov pre zahraničných investorov, do výstavby diaľnic je technicky relatívne ľahko merateľná, pretože je relatívne ľahko merateľný výsledok. Rezorty kultúry a vzdelávania majú spoločnú veľmi zložitú merateľnosť výstupov. V mnohých prípadoch takmer nemožnú. Ako sa dá vyčísliť prínos filmu Markéta Lazarová? Integračný, výchovno-vzdelávací, socializačný, humanizačný, zábavný…? Napriek tomu si myslím, že zvyšovanie efektívnosti má aj v rezortoch kultúry a vzdelávania dôležitý význam. Aj v nich platí, že sa treba pokúsiť merať výsledky každého investovaného eura, ktoré sa aspoň zhruba merať dajú. Niežeby sme dostali výsledky ako v chémii alebo vo fyzike, ale lepšie podklady pre rozhodovanie by sa pripraviť dali. S pozitívnym dopadom na zníženie miery neistoty v rozhodovaní.

Kultúra a vzdelávanie majú aj v tomto smere veľa spoločného. Príklad: kľúčové štúdie zaoberajúce sa morálkou (teda zásadným pilierom kultúry, a teda aj vzdelávania) pracujú s meraním hĺbky dôvery medzi ľuďmi. Podľa aktuálnej štúdie OECD odpovedalo na Slovenku kladne na otázku, či sa dá dôverovať iným ľuďom najmenej vysokoškolsky vzdelaných respondentov spomedzi skúmaných krajín OECD (graf nižšie). Príklad merateľného problému oboch predmetných rezortov, problému, ktorého riešenie sa dá monitorovať a vyhodnocovať odpočet plnenia cieľov a návratnosť investícií naň vynaložených. Veď dobre, dobre, nie ako v chémii alebo v automobilke. Ale presnejšie než na základe klebiet šírených často z klientelistického zákulisia.

bb

OECD Education at a Glance 2014

Iný príklad: v materiáloch Ministerstva kultúry sa nachádzajú aj upozornenia na nedostatočnú prípravu pracovníkov kultúry rezortom školstva. Po niekoľkých rokoch snahy však už Ministerstvo školstva prišlo s databázou stredných škôl, ktorá každej z nich priraďuje jej pridanú hodnotu. Pekne ju vidnona nasledujúcom grafe. Na osi „x“ vidno priemernú úspešnosť žiakov strednej školy „na vstupe“, teda ich výsledky v závere základnej školy, v Testovaní 9. Na osi „y“ zasa vidno priemernú úspešnosť žiakov strednej školy „na výstupe“, teda ich výsledky v závere strednej školy, na maturitnej skúške.

cc

Ak si čitateľ pozrie pravú časť grafu (stredné odborné školy), zameria sa na priemernú úspešnosť žiakov vstupujúcich na stredné školy a vyberie si napríklad úroveň 65, tak vidí, aký je rozdiel medzi jednotlivými školami zobrazený na osi „y“. Žiaci s rovnakým výsledkom na konci základnej školy sa na jednej strednej škole dostali na Maturite tesne na 30 %, na inej takmer na 65 %. Presne takto si môže rezort kultúry vyhodnotiť úspešnosť jednotlivých stredných škôl, ktoré sú preň dôležité. Vzhľadom na to, že Ministerstvo školstva zatiaľ zverejnilo uvedené dáta len anonymne, kľúčovým je spojenie databáz oboch rezortov, resp. poskytnutie databázy rezortu kultúry. Takáto spolupráca oboch rezortov by mohla viesť k efektívnejšiemu dosahovaniu cieľov oboch rezortov.

Od memorovania ku kritickému mysleniu a provokáciám

Veľa sa hovorí o tom, že v škole sa žiaci stále rovnako ako kedysi učia skôr encyklopedické vedomosti než kritické myslenie. No, nie je to celkom pravda, ale o inom chcem teraz písať. Učiť kriticky myslieť znamená pripustiť v diskusii aj názory, ktoré spoločnosť polarizujú, provokujú. To bol a je u nás problém. Osobitne u štátom financovaných častí oboch rezortov. Ku kľúčovým otázkam dnešnej spoločnosti sa málokedy vyjadrí prezidentom vymenovaný profesor veľkej univerzity. Kľúčovým spôsobom, mám na mysli. Napríklad k spomínanej expanzii Ruska, k neochote Grécka splácať dlhy, k migrantom. Štátom financovanému umeniu sa zasa občas vyčíta, že sa vyhýba polarizujúcim témam. Akoby ozajstné problémy socializmu boli v dobových filmoch skritizované hlbšie než ozajstné problémy Slovenska v čase rozhodovania o základnej zahranično-politickej, politickej a ekonomickej orientácii krajiny.

Krátky život kritických, provokatívnych názorov je pekne vidno na dvoch pokusoch priniesť ich za ostatné „štvorročie“ do učebníc základných škôl:

Do šlabikára sa dostal príbeh rozvedenej mamičky, jej syna a ich suseda, ktorý si nakoniec mamičku berie za manželku.

Autori štvrtáckej učebnice etiky si zasa povedali, že by bolo dobré, aby si ľudia navzájom lepšie rozumeli a že sa to týka aj chlapcov a dievčat. Napadlo im, že by si chlapci mali predstaviť sen o tom, že sú dievčatami a naopak.

Reakciu spoločnosti dobre vidno už v titulkoch novín: „Rozvod v šlabikári nariadil Čaplovič prepísať“ a „Deti mali “snívať, že sú opačné pohlavie”. Pellegrini mení obsah učebnice!

Niežeby som si myslel, že sa do učebníc má dostať všetko. Iba som chcel ilustrovať mechanizmus, akým sa tvoria. Konečné slovo má v ňom minister a ten je priamo napojený na väčšinu voličov. Máloktorý politik nezvažuje, do akej miery ju má provokovať. A ten, čo nezvažuje, je málokedy dlho v politike.

Väčšina môže samozrejme chcieť, aby sa do vzdelávania a do kultúry dostali iba názory, ktoré jej neodporujú, ktoré ju neprovokujú. V poriadku. Pri učení sa periodickej tabuľky chemických prvkov sa nič také iste nestane. Ani pri jej sfilmovaní.

Ak chceme, aby kultúra, umenie a vzdelávanie tak trocha ťahali väčšinu spoločnosti dopredu a to aj v tých nezodpovedaných otázkach, tak nemôžeme súčasne chcieť, aby kultúru, umenie a vzdelávanie ťahala cez politikov väčšina spoločnosti.

Podobný problém sme mali s prudko rastúcim verejným dlhom. Máloktorý politik chcel súťažiť v tom, o koľko ho zníži, o koľko skráti výdavky verejnej správy. Tak sa zákonom prijala „dlhová brzda“, ktorej súčasťou bolo vytvorenie maličkej, ale nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá má na starosti brániť záujmy Slovenska v prípade, že sú v rozpore s názormi väčšiny. V oblasti verejných financií. Možno, že aj kultúre a vzdelávaniu by sa podobná zišla.

Eugen Jurzyca