Monitoring

SNG
Navštívili sme výstavu Filla – Fulla: Osud umělce / Osud umelca. Dvaja rozdielni autori, dve národnosti, dve generácie – a predsa spoločný osud. Moderní, avantgardní, nové prúdy do českej a slovenskej kultúry. Až kým neprišlo mlynské kolo, ktoré ich oboch v 50. rokoch zomlelo. Neprestali tvoriť, ale skryli sa do rozprávok, ktoré dodnes obdivujeme. V skutočnosti sme však prišli o dvoch „vierozvestcov“ novej kultúry. Mali sa narodiť niekde inde.
Aký osud čaká súčasné tvorivé talenty? Keď už sa zle narodili, bude im stačiť 20 miliónov eur z Fondu na podporu umenia na to, aby sa nesnažili skryť pred podpriemernými pri moci do ľudových rozprávok?

Publikácia Odetí do krásy: Jana Kucbeľová, Peter Brenkus

Slovenské kroje sú na Slovensku symbolom vkusu, jedinečnosti a oslavou šikovnosti našich starých mám. Romanticky sme vzdychali nad vynaliezavosťou krajčírok, listujúc knihou. Odfotené kroje sú poväčšine z obdobia 20. rokov 20. storočia a sú plné fabrických stužtičiek, korálikov a lesklých flitrov z jarmoku. A to máme rady a radi. Vo svete síce už vtedy začínala kraľovať jednoduchá až chlapčenská móda, krátke účesy, opulentné šperky v štýle Veľkého Gatsbyho, a samozrejme, Coco Chanel. Takto chodili oblečené aj ženy na Slovensku, v mestách. Len Živeniarky a niektoré vidiecke ženy si na nedeľu obliekli kroj starých mám. Dnes už môžeme ľutovať, že sme kroje ďalej nemodernizovali, podobne ako dirndle v Rakúsku, aby sme sa všetky a všetci obliekli na Miss 2019 do krojov, v ktorých by sme mohli vyjsť na ulicu, bez škrupúľ. Pred našimi dizajnérkami a dizajnérmi stojí teda veľká úloha pokračovať v propagovaní krojových prvkov na našom oblečení. Len pozor na dôsledok faktu, že keď si slovenskí poslanci obliekli vyšívané košele, hrdo a povznesene naladení odhlasovali tie najhoršie protižidovské zákony na svete.

Článok 13 alebo zachráňme mémy, kým sa dá
Web zažil v ostatnom čase veľký boom noviniek. A tak sme sa preklikali cez všetky sušienkové, koláčikové, piškótové a keksové benery a dočítali sme sa, že po konci Mayského kalendára prichádza ďalší smrteľný úder, a, ako inak, znova z Bruselu. Po narovnávaní banánov a nanútenej ochrane súkromia nám bruselskí diktátori opäť hrozia svojimi byrokratickými výmyslami – vraj sa má platiť autorom za ich tvorbu aj v rámci “služieb informačnej spoločnosti!” Internetový ľud sa pýta, kde končí citovanie a kde začína biznis. Ešte nie je všetkému koniec, ešte stále sa dá protestovať, páliť autá, aby bola okrem vlakov, obedov aj ľudská tvorba ZADARMO. Ak to nevyjde, tak zbohom, mémy, si mŕtvy, storytelling, je koniec, odkazy, čo post, to infrinžment. Nanešťastie, Článok 13 zabije mémy, koláže, humor, ale, no našťastie aj značne preriedi hoaxy, falošné citáty, fejkňúsy i hejtspíče.

PC
Elitní slovenskí herci si robia nechutné žarty z politikov, minulých, ale hlavne súčasných. Humor možno nie vždy haute smart, avšak na oslovenie dlhodobo citovo špecificky viazanej cieľovej skupiny tak akurát. Pomôže kultúra politickej nekorektnosti (PN)? V programe ešte chýba profesionálny troll-tím 1) slniečkár, 2) mačo, 3) úchylný väzeň, 4) bigota. Kto je Slovensko? by bol väčší trhák než Ministri.

Prefestivalizované Slovensko*
Definitívne sa sa rozhodli v IKP nenariekať nad slabou kultúrnou prezentáciou a izolovanosťou slovenskej kultúry. Od Pohody sa roztrhlo vrece a každá kultúrna udalosť sa volá festival. Od World Music Festival, cez Konvergencie, Divadelnú Nitru až po BHS. Sme nadšení a zároveň kritizujeme, že sa skoro všetko deje takmer naraz. Ako to máme stihnúť? Alebo je to pozostatok starého grantového systému. Alebo sme po oslavách príchodu Nového roka a po daňovom priznaní v marci tak vyčerpaní, že ožívame až Kultúrnym letom?
*) neplatí pre obdobie január až apríl

Kto chce byť riaditeľom regionálnej galérie, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu
Prežili sme už zlikvidovanie riaditeľky Stredoslovenskej galérie, zničenie Koniarikovej galérie v Trnave po protestoch miestnej kechliarne, zvládli sme aj basketbalistu v Košiciach (nepotreboval rebrík?), prežijeme aj Ringa Čecha na Liptove. Ale v živote nám nenapadlo, že bude o tieto posty taký záujem! Čo tam môžu ukradnúť? Farby a štetce vlastnia umelci, akurát zostáva kancelársky či toaletný papier. Alebo že by postavenie odborníka v galérii už zase znamenalo patriť medzi mestskú smotánku? Ak je to tak, tak to vítame všetkými desiatimi. Po 40 rokoch likvidovania kultúrnych ľudí a najnovších útokoch na elity by to znamenalo zmenu trendu. Hurá!

Sme influenceri, beajnfluseri, ovplyvňovači!
V apríli 2018 sme v IKP uverejnili prvú kritickú analýzu pôsobenia ministra kultúry. A ajhľa, zrazu začali všetci debatovať o ministroch kultúry. Samozrejme, hneď o najlepších, ako na dostihoch. Veľmi nás to zaujalo. A zistili sme, že nejlepší minister je vždy ten, kto ti dá. Tebe. Čo urobí pre druhých, nie je podstatné. Ale teba si láskavo všimol a umožnil ti zrealizovať najlepší projekt. A už do smrti bude pre teba ten najlepší. Kedy sme sa to zbavili toho poddanstva? 1848? Len 170 rokov. To je pre pravých Slovákov ešte málo.

Kultúrno-politický komentár

W chwili, gdy strzepujesz pyłek, jesz posiłek, sadzasz tyłek
na kanapie, łykasz wino – ludzie giną.
Josif Brodskij

Aj my sme tento verš ručne prepísali.

Je desať rokov v kresle ministra kultúry dosť alebo málo?

Kritický pohľad na obdobie úradovania M. Maďariča v rokoch 2006-10, 2012-2018

25 rokov samostatnosti riadenia slovenskej kultúry priam provokuje konečne sa zamyslieť, kam sme sa v kultúrnej politike posunuli a čo sme vytesnili z našich očakávaní. Pravdou je, že z ôsmich ministrov po roku 1989 ani jeden nenastupoval s prepracovaným originálnym programom svojho videnia kultúrnej politiky. Reagovali na momentálne potreby rezortu, na požiadavky z európskej úrovne, na naliehanie umeleckej obce, a to bolo asi aj dôvodom, prečo ani jeden z nich neurobil po odchode z kresla ministra odpočet svojich činov a kriticky sa nepostavil k svojim výsledkom. Pokračovať v čítaní

IKP UNESCO trip

1. septembra 2016 sme na počudovanie nenastúpili do školy základnej, ale do špeciálnej školy, kde vyučujú význam pamiatok UNESCO na našom území. Poznáte takú? To sa vyberiete so spolupracovníkmi a za dva dni – ďakujeme Slovensko, že si také komunikatívne – obehnete niektoré z nich. Výsledkom bude zhodnotenie významu medzinárodnej “známky”, pridanú hodnotu UNESCO nielen pre imidž Slovenska, ale aj pre dané lokality. Inštitút pre kultúrnu politiku, naše IKP, sa zameriava na oblasť kultúrnej politiky, dlhodobo zanedbávanú a pobyt v aute bez možnosti odísť na kávu je najlepším tréningom pre spoločné prediskutovanie a zosumarizovanie indikátorov nášho výskumu. 650 km za dva dni a 4 UNESCO lokality. Ako správni kultúrni kult-turisti sme sa starostlivo obzerali okolo a evidovali aj iné architektonické  a prírodné krásy, ktoré možno v budúcnosti získajú túto medzinárodnú nálepku.   Pokračovať v čítaní

Slovenské školstvo – naučte sa s tým zmieriť

Pred časom sme sa v IKP pozastavili nad tým, aké máme neveľmi gramotné deti. Je to vážna vec – reálne nám hrozí, že mladých bude čím ďalej, tým menej. Preto ak majú vedieť zarobiť na svojich rodičov, musia sa vedieť dobre obracať a tým pádom byť aj chytré. Pozoruhodné výsledky v rebríčkoch PISA dosahujú severské a ďalekovýchodné krajiny, z ktorých nás najviac zaujalo Fínsko. Čo je kľúčom k úspechu systému, ktorým by sme sa mohli inšpirovať? Zdá sa, že tých kľúčov je celý zväzok, kým my u nás sme ešte ani len nenašli dvere. Pozoruhodným krokom Fínov bol prechod z konvenčnej štruktúry predmetov, u nás skostnatelej až skamenenej, na učenie sa podľa tém, či presnejšie javov. Aj výskumy, našimi osnovotvorcami úspešne ignorované, ukazujú, že učiaci sa si dokáže lepšie uchovať informácie podané vo forme znalostí, zabalených do príbehu. Do detských hlávok sa totiž netlačia kaleráby a tony informácií, ale buduje sa ich schopnosť využívať znalosti a skúsenosti v nových kontextoch. Dieťaťu je na nič vedieť vymenovať časti počítača, keď potom uverí nigérijskej pošte alebo že je milióntym návštevníkom a vyhráva telefón. Potom sa totiž môže napríklad stať, že v budúcnosti v službách štátu napríklad omylom pošle zo štátnej kasy pol milióna na účet podvodníkom. Komunikačné zručnosti, flexibilnosť, charakter, empatia – to sú u nás vo vzdelávaní cudzie slová.
Ďalší rozdiel je možno v spôsobe riadenia kultúry a vzdelávania zo strany štátu. Vo Fínsku, na rozdiel od Slovenska, ministerstvá pre vzdelávanie a kultúru netvoria dve samostatné a koktavo navzájom komunikujúce entity. Fínske inštitúcie majú oveľa väčšiu nezávislosť a vedia byť efektívne, na Slovensku si očividne nevieme predstaviť síce mocnú, ale ťarbavú ruku štátu. Fíni vidia medzi kultúrou a vzdelávaním silnejšiu väzbu než my a náš nevyhnutne dlhý a nudný výklad o “kultúrno-osvetovej činnosti” by počúvali so zmäteným úsmevom. Sovietsky zväz ich totiž neudrel po hlave tak silno ako nás. Fínska vláda sa nesnaží budovať proletariát, o istoty sa strachujúci, a propagovať medzi mládežou nižšie vzdelanie, než na aké možno má. Fínsky pracujúci ľud je totiž asi trochu iný. Žeby technologicky vyspelejší národ vedel lepšie pochopiť, že niektoré remeslá majú deravé dno?

Je toho viac. Absolútne podhodnotenie významu vzdelávania a spoločenského statusu učiteľa. Z učiteľov si štát akoby zámerne robí prosiacich žobrákov, strachujúcich sa o vlastnú existenciu, xeroxujúcich po večeroch učebnice z vlastného vrecka. Na druhej strane však ten istý štát neváha zaplatiť desiatky miliónov na nezmyselné a duplicitné školenia, megastánky pre hulvátske športy, nepotrebné a predražené softvéry, masívne subvencovať robotníkov za pásom. Konečne si priznajme, že náš samotný Štát vlastne sabotuje vzdelávanie sa národa, ako by tu mal niekto strach zo vzdelaných, rozhľadených a sebavedomých nevoličov jedinej pravdy.

Korupcia, rozkrádanie
Ako ukazuje prax, naše ministerstvá sú len agentúry plniace predstavy a zámery spriaznenej súkromnej sféry, v záujme detí, ich vzdelania a rozhľadu, pôsobia len naoko. A tak míňame desiatky miliónov na čižmy, uteráky, učebnice plné chýb, predražené softvéry a kopu ďalších nezmyslov – hlavné je, že eurofondy sú minuté. Potom stačia už len nejaké tri dni mediálnej expozície, zniesť mediálny humbuk, že Európska komisia sem-tam niečo nepreplatí – a je to. Samozrejme, vždy je poruke fráza, že zákon porušený nebol, a ak bol tak – čo už, oštarnú a PíáR-nevábnu baganču odkopne najatý čiž-n/m-ár – a tak nik nie je zodpovedný za to, že detiská zostávajú sprosté a učitelia naštvaní ako vždy predtým. Preto ak začujete nejakého bľabotača rozprávať o desaťnásobne rýchlejšom internete pre školy, nehľadajte v tom snahu o zvýšenie kvality vzdelania, ide len o vopred dojednanú obchodnú transakciu. Do IT projektov sa obchodníkom najlepšie schová vata. A tak vláda vo veľkom investuje do infraštruktúry, techniky. Aký je ale výsledok? Podľa štatistík máme jednu z najvyšších mier penetrácie internetu, najviac investícií do technológií z krajín V4 (2012) – a pritom máme zároveň aj najnižšiu mieru inovácií, najmenej patentových prihlášok, skrátka, naše kreatívne sny zostávajú v posteli pod poduškou. Ostrovy výnimočnosti sú korumpované, znárodňované, zahnané do opozície alebo vyhnané za hranice. Vláda chce uplácať jedným mesačným platom absolventov prestížnych zahraničných škôl, aby sa rozpomenuli na svoju rodnú hrudu, namiesto toho, aby sme aspoň jednu prestížnu školu vybudovali u nás.

Školám sa zakúpilo množstvo informačných a komunikačných technológií, no po kvalitnom obsahu ani stopy. Školy nemajú základné učebnice, no vláda vo veľkom nakupuje jednoduché softvéry a hneď za cenu zlata. Pár učiteľov uplatí ledva desiatimi eurami na hodinu na prípravu digitálneho učiva, pritom bla-bla-bla konzultantom neváha platiť niekoľkonásobne viac. Nastavenie a implementácia tvorby digitálneho obsahu z existujúceho kultúrneho a intelektuálneho dedičstva v podobe knižníc, archívov a múzeí boli ovplyvnené zhodou politických a obchodných záujmov, ktorých prejavom je nižšia kvalita aj kvantita obsahu, aj tendencia neudržiavať “kultúrno-digitálny” know-how v inštitúciách. V projekte digitálnej knižnice sa tým pádom mohlo napríklad zmenou metodiky počítania konečného ukazovateľa zdigitalizovať o vyše pol milióna kníh menej, celkovo zhruba o stopäťdesiat miliónov strán, ako sa pôvodne predpokladalo, za tú istú cenu a s rovnako nadimenzovanou infraštruktúrou. Pri digitalizácii nebol naplno využitý potenciál pre sémantickú analýzu, t.j. obsah mal byť už dávno priebežne indexovaný na účely školských osnov inštitúciami, ktoré majú katalogizáciu a obsahové spracovanie vo svojej štátom financovanej náplni ako povinnosť, napríklad Slovenská národná knižnica.
Vo verejnom sektore sú kameňom úrazu centrálne obstarávania IT, konzultačných služieb a v nich previazané záujmy. Takto býva nastavená väčšina projektov – za vzletnými opismi sú už vopred dohodnuté transakcie zlodejov, dlhoročne napojených na štátny rozpočet. Obsah projektu je teda väčšinou druhoradý… Projektové zámery sú pred odbornou či širokou verejnosťou dobre schované, veď predsa ide o strážené tajomstvá súkromných firiem. Zadávatelia vedia, že zámer je pri použití elementárnej logiky a slušnosti ťažko obhájiteľný. Zato však propagácia marketingového prázdna v médiách nechýba. Veď aj médiá musia z niečoho žiť. A faktúry sú už vtedy zo štátnej kasy uhradené.

Martin Katuščák

Kultúra, vzdelávanie a cibuľa na masti

Vari nikto už dnes nemá pocit, žeby slová „kultúra“ a „vzdelávanie“ rezonovali v spoločnosti tak ako kedysi. Akoby dnes viac rezonovali slová ako „recepty“. Pohľad do nasledujúceho grafu google trends potvrdzuje, že nejde o pocit, ale o fakt. Červená krivka (frekvencia vyhľadávania slova kultúra na googli) a modrá krivka (vzdelávanie) výrazne a čoraz viac zaostávajú za žltou krivkou (frekvenciou vyhľadávania slova „recepty“). Stĺpce vľavo ukazujú priemery za celé obdobie od roku 2005 do júla 2015:

porovnanie kultúra recepty vzdelávanie

Je to teda tak, že recept na „cibuľu na masti“ je dnes pre spoločnosť  dôležitejší než napríklad názor na imigrantov, na ktorý má kultúra a vzdelávanie kľúčový vplyv?

V nasledujúcom texte sa pokúsim sformulovať komentáre k tomuto a zopár ďalším čriepkom nekonečných tém, akými kultúra a vzdelávanie sú. A k ich, so skromnou ambíciou, vybraným prienikom.

Legitímna frustrácia?

Akoby už dnes, po stáročiach, možno tisícročiach, neplatilo, že kultúrny a vzdelaný človek, kultúrna a vzdelaná spoločnosť je niečo, k čomu by sme mali smerovať, ak chceme byť evolučne úspešní. Niečo, čo rešpektujú všetci.Ale platí. Ibaže nie už tak jednoducho.

Asi aspoň približne akceptujeme definíciu kultúry akokomplexu zahŕňajúceho poznanie, mravnosť, umenie, zákony, vieru, zručnosti či zvyky a spôsob premeny zla na dobro. A asi akceptujeme vzdelávanie aspoň približne akotransfer tohto komplexu na iných členov spoločnosti. Potom nemôžeme predsa rezignovať na dlhodobú kľúčovú rolu kultúry a vzdelávania (aj) v budúcnosti ľudstva. Teda aj Slovenska. Práve kultúra a vzdelávanie sú aj dnes „zodpovedné“ za riešenie najdôležitejších problémov. A že dopyt po ich riešení stále existuje!

Veď aký je a má byť náš mravný postoj k Rómom a imigrantom? Alebo napríklad k tomu, či by sme mali pomôcť zadlženému Grécku? Ako sa postaviť k možnosti vyskladať dieťa z DNA troch ľudí prichádzajúcej z Británie? Ako sme sa doma popasovali s reflexiou deväťdesiatych tunelársko-klientelistických rokov a ich presahom do dneška? Čo so svadbami gayov? A môže sa o nich učiť v škole? Je násilná územná expanzia Ruska kultúrna? Ešte k tomu v teplákoch? Je ochrana vykopávok pod Bratislavským hradom adekvátna? Napríklad adekvátna našim zvykom? Prečo sú niektoré naše dediny neupravené, nepekné, kým kúsok vedľa sú čisté a krásne? Sú takto rozdielne iba na prvý pohľad, alebo aj na tie ďalšie?

Dopyt po odpovediach na tieto a milión podobných otázok je obrovský, dopyt po slove „kultúra“ ale paradoxne klesá hlboko pod záujem o recepty.

Spolupráca rezortov na reforme cieľov

Vyzerá to tak, že slová „kultúra“ a „vzdelávanie“ obsadili príliš veľké územie na to, aby mu mohli vládnuť. Ich definícia zahŕňa už takmer všetko, preto ich porážajú špecializované slová. Je to škoda, lebo nejde len o slová. Ide aj o pozitívne posolstvá, ktoré v sebe „kultúra“ a „vzdelávanie“ po stáročia niesli. Napríklad spomínaný úmysel meniť zlo na dobro. Najviac je dnes síce známy z romantických filmov, ale pre úspešnú spoločnosť je stále nevyhnutný.

Netrúfam si navrhovať všetky, ba ani veľkú časť podrobností „rebrandingu“ a zmien spoločenskej ponuky kultúry a vzdelávania, iba vyjadriť názor, že by sa zišli a že by sa rezorty kultúry a školstva mohli aj v tomto bode strategicky spojiť a viac spolupracovať. Osobitne v tomto bode potrebujú dvojnásobok  sily. Na rozdiel od takých rezortov, akými sú zdravotníctvo či spravodlivosť, v ktorých občan vidí „hmatateľné“ výsledky pri každej návšteve nemocnice či súdu. Na rozdiel od Ministerstva financií, ktorého ponuka spoločnosti, zjednoduším, je smerovanie k deficitu verejných financií pod tri percentá a verejnému dlhu pod 50 %.

Skúšam upozorniť na netradičné priestory pre spoluprácu kultúry a školstva aj preto, lebo Slovensko je malá krajinka. Keď už máme takmer všetky ministerstvá a iné úrady v takom počte ako veľké krajiny, nemôžeme si dovoliť zamestnávať na nich aj rovnaký počet ľudí. Nemôžeme si preto dovoliť takú hlbokú a dlhodobú špecializáciu v jednotlivých rezortoch, akú si môže dovoliť napríklad Nemecko. Potreba pružného vytvárania medzirezortných tímov je v malých krajinách vyššia než vo veľkých.

Nepochybujem, že ak niektoré rezorty majú spolupracovať medzi sebou úzko, tak sú to práve tieto dva. Kultúra a školstvo. Určite viac, než rezorty školstva a vnútra, ktoré do seba zarážajúco hlboko prerástli v uplynulom štvorročí, keď veľká časť školstva prešla pod rezort vnútra. A nemusia sa ani spájať tak, ako je to napríklad na Cypre, vo Fínsku, Španielsku, Rakúsku, Grécku, Japonsku, Holandsku, či vo Švédsku.

Spomínanú potrebu zmien spoločenskej ponuky, reformy cieľov, vidno aj z medzinárodného porovnania financií, ktoré Slovensko vkladá ako podiel zo svojho bohatstva do sektorov kultúry, vzdelávania či vedy. Teda tých, ktorých názvy hovoria (ministrovi financií, ale aj daňovníkom) tak veľa, až strácajú predstavu, čo si pod nimi majú konkrétne predstaviť. Pritom Slovensko momentálne prežíva zázračné časy. Časy, v ktorých má väčšie problémy peniaze minúť, než ich zohnať. Len z eurofondov dostaneme v novom programovom období 15 miliárd eur. Zhruba 2 miliardy ročne. Presvedčivú ponuku by malo byť z čoho financovať. 

Práca s dátami a efektívnosť

Návratnosť investícií v rámci ekonomických rezortov, napríklad investícií do priemyselných parkov, do stimulov pre zahraničných investorov, do výstavby diaľnic je technicky relatívne ľahko merateľná, pretože je relatívne ľahko merateľný výsledok. Rezorty kultúry a vzdelávania majú spoločnú veľmi zložitú merateľnosť výstupov. V mnohých prípadoch takmer nemožnú. Ako sa dá vyčísliť prínos filmu Markéta Lazarová? Integračný, výchovno-vzdelávací, socializačný, humanizačný, zábavný…? Napriek tomu si myslím, že zvyšovanie efektívnosti má aj v rezortoch kultúry a vzdelávania dôležitý význam. Aj v nich platí, že sa treba pokúsiť merať výsledky každého investovaného eura, ktoré sa aspoň zhruba merať dajú. Niežeby sme dostali výsledky ako v chémii alebo vo fyzike, ale lepšie podklady pre rozhodovanie by sa pripraviť dali. S pozitívnym dopadom na zníženie miery neistoty v rozhodovaní.

Kultúra a vzdelávanie majú aj v tomto smere veľa spoločného. Príklad: kľúčové štúdie zaoberajúce sa morálkou (teda zásadným pilierom kultúry, a teda aj vzdelávania) pracujú s meraním hĺbky dôvery medzi ľuďmi. Podľa aktuálnej štúdie OECD odpovedalo na Slovenku kladne na otázku, či sa dá dôverovať iným ľuďom najmenej vysokoškolsky vzdelaných respondentov spomedzi skúmaných krajín OECD (graf nižšie). Príklad merateľného problému oboch predmetných rezortov, problému, ktorého riešenie sa dá monitorovať a vyhodnocovať odpočet plnenia cieľov a návratnosť investícií naň vynaložených. Veď dobre, dobre, nie ako v chémii alebo v automobilke. Ale presnejšie než na základe klebiet šírených často z klientelistického zákulisia.

bb

OECD Education at a Glance 2014

Iný príklad: v materiáloch Ministerstva kultúry sa nachádzajú aj upozornenia na nedostatočnú prípravu pracovníkov kultúry rezortom školstva. Po niekoľkých rokoch snahy však už Ministerstvo školstva prišlo s databázou stredných škôl, ktorá každej z nich priraďuje jej pridanú hodnotu. Pekne ju vidnona nasledujúcom grafe. Na osi „x“ vidno priemernú úspešnosť žiakov strednej školy „na vstupe“, teda ich výsledky v závere základnej školy, v Testovaní 9. Na osi „y“ zasa vidno priemernú úspešnosť žiakov strednej školy „na výstupe“, teda ich výsledky v závere strednej školy, na maturitnej skúške.

cc

Ak si čitateľ pozrie pravú časť grafu (stredné odborné školy), zameria sa na priemernú úspešnosť žiakov vstupujúcich na stredné školy a vyberie si napríklad úroveň 65, tak vidí, aký je rozdiel medzi jednotlivými školami zobrazený na osi „y“. Žiaci s rovnakým výsledkom na konci základnej školy sa na jednej strednej škole dostali na Maturite tesne na 30 %, na inej takmer na 65 %. Presne takto si môže rezort kultúry vyhodnotiť úspešnosť jednotlivých stredných škôl, ktoré sú preň dôležité. Vzhľadom na to, že Ministerstvo školstva zatiaľ zverejnilo uvedené dáta len anonymne, kľúčovým je spojenie databáz oboch rezortov, resp. poskytnutie databázy rezortu kultúry. Takáto spolupráca oboch rezortov by mohla viesť k efektívnejšiemu dosahovaniu cieľov oboch rezortov.

Od memorovania ku kritickému mysleniu a provokáciám

Veľa sa hovorí o tom, že v škole sa žiaci stále rovnako ako kedysi učia skôr encyklopedické vedomosti než kritické myslenie. No, nie je to celkom pravda, ale o inom chcem teraz písať. Učiť kriticky myslieť znamená pripustiť v diskusii aj názory, ktoré spoločnosť polarizujú, provokujú. To bol a je u nás problém. Osobitne u štátom financovaných častí oboch rezortov. Ku kľúčovým otázkam dnešnej spoločnosti sa málokedy vyjadrí prezidentom vymenovaný profesor veľkej univerzity. Kľúčovým spôsobom, mám na mysli. Napríklad k spomínanej expanzii Ruska, k neochote Grécka splácať dlhy, k migrantom. Štátom financovanému umeniu sa zasa občas vyčíta, že sa vyhýba polarizujúcim témam. Akoby ozajstné problémy socializmu boli v dobových filmoch skritizované hlbšie než ozajstné problémy Slovenska v čase rozhodovania o základnej zahranično-politickej, politickej a ekonomickej orientácii krajiny.

Krátky život kritických, provokatívnych názorov je pekne vidno na dvoch pokusoch priniesť ich za ostatné „štvorročie“ do učebníc základných škôl:

Do šlabikára sa dostal príbeh rozvedenej mamičky, jej syna a ich suseda, ktorý si nakoniec mamičku berie za manželku.

Autori štvrtáckej učebnice etiky si zasa povedali, že by bolo dobré, aby si ľudia navzájom lepšie rozumeli a že sa to týka aj chlapcov a dievčat. Napadlo im, že by si chlapci mali predstaviť sen o tom, že sú dievčatami a naopak.

Reakciu spoločnosti dobre vidno už v titulkoch novín: „Rozvod v šlabikári nariadil Čaplovič prepísať“ a „Deti mali “snívať, že sú opačné pohlavie”. Pellegrini mení obsah učebnice!

Niežeby som si myslel, že sa do učebníc má dostať všetko. Iba som chcel ilustrovať mechanizmus, akým sa tvoria. Konečné slovo má v ňom minister a ten je priamo napojený na väčšinu voličov. Máloktorý politik nezvažuje, do akej miery ju má provokovať. A ten, čo nezvažuje, je málokedy dlho v politike.

Väčšina môže samozrejme chcieť, aby sa do vzdelávania a do kultúry dostali iba názory, ktoré jej neodporujú, ktoré ju neprovokujú. V poriadku. Pri učení sa periodickej tabuľky chemických prvkov sa nič také iste nestane. Ani pri jej sfilmovaní.

Ak chceme, aby kultúra, umenie a vzdelávanie tak trocha ťahali väčšinu spoločnosti dopredu a to aj v tých nezodpovedaných otázkach, tak nemôžeme súčasne chcieť, aby kultúru, umenie a vzdelávanie ťahala cez politikov väčšina spoločnosti.

Podobný problém sme mali s prudko rastúcim verejným dlhom. Máloktorý politik chcel súťažiť v tom, o koľko ho zníži, o koľko skráti výdavky verejnej správy. Tak sa zákonom prijala „dlhová brzda“, ktorej súčasťou bolo vytvorenie maličkej, ale nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá má na starosti brániť záujmy Slovenska v prípade, že sú v rozpore s názormi väčšiny. V oblasti verejných financií. Možno, že aj kultúre a vzdelávaniu by sa podobná zišla.

Eugen Jurzyca

Premeny a konštanty jednej urbánnej skúsenosti

Vstup do nášho hlavného mesta po niektorej z diaľnic prináša neprehliadnuteľné ukážky pôsobenia veľkých procesov, akými v súčasnosti prechádzajú urbánne aglomerácie na celom svete. Komplexy obchodných centier, skladov a parkovísk, ktoré tu lemujú okraje cesty, by sa mohli  nachádzať na predmestiach Viedne, Ríma alebo Paríža. Na obzore nám satelitné mestečká, zahryzávajúce sa do karpatských lesov, názorne predvádzajú účinky suburbanizácie: aj v tomto meste sa stráca niekdajší vzťah medzi centrom a perifériou, aj Bratislava sa decentralizuje a postupne premieňa na komplex voľne prepojených aglomerácií. Napokon, najvýraznejším prejavom procesov, aké nášmu hlavnému mestu vtlačili jeho súčasnú podobu, je prúd aut, autobusov a kamiónov, uprostred ktorého do neho vstupujeme a prechádzame ním: je to jedno z mnohých miest, ktoré sa stali súborom prúdov prebiehajúcich po regulovaných komunikačných trasách.   Pokračovať v čítaní

Prečo chceme, aby sme boli slávni?

Koncom deväťdesiatych rokov bol nitriansky režisér Karol Spišák na divadelnom festivale v zahraničí. Stretol sa so skupinou kultúrnych pracovníkov danej krajiny, ktorí sa ho vypytovali, odkiaľ je. Zo Slovenska, hrdo prehlásil. Slo, Slo…z Ľubľany? Spýtal sa prvý. Nie, blahosklonne odvetil Karol, zo Slo-ven-ska, zdôraznil. Belehrad? Spýtal sa druhý. Nie, nie S-L-O-V-E-N-S-K-O, pritvrdil Karol. Nepočul som, smutne dodal tretí. Slovensko, nahneval sa Karol, Praha!! Jáj, jasné, skvelé…Menzel, Hrabal, Kundera….,Havel, jasné. Potešili sa kultúrnici. Pokračovať v čítaní

Konferencia IKP, 9. decembra 2014

Pozrite si záznam z decembrovej konferencie IKP, kde sme hovorili o financovaní a evaluácii slovenskej kultúry.
Predstavili sme časopis kultúrny kyslík.
Ďakujeme za účasť a odborné príspevky
Petrovi Inkeiovi z Budapest Observatory
a Zuzane Stranovskej z VŠMU v Bratislave
a všetkým, ktorí sa zúčastnili v diskusii.