Ekonomicky v 21. storočí, kultúrne v 19. storočí

Úspech televíznej relácie Zem spieva prekvapil. Publikum zasadlo k obrazovkám, aby sa kochalo „našou unikátnou ľudovou kultúrou, ktorú nemá nikto na svete“. Ako keby iné národy nemali svoj folklór. Možno ho ale nepremenili na jediný a výlučný kultúrny počin, ktorým sa hrdia. Nóri tiež tancujú v krojoch, ale zároveň sa hrdia po celom svete aj Munchom, napríklad. Prečo by mal byť navždy, dnes už profesionálmi prepracovaný ľudový spev a zľahka scenzurované ľudové rozprávky, tým jediným kultúrnym odkazom, ktorý posielame do sveta? Máme len tento „dotyk s duchom národa“, alebo „hĺbkou jeho múdrosti“, ako sa o tom zmieňoval Zelienka? A čo mestská kultúra na slovenskom území? Tú nepovažujeme za svoju? Tá sa nás nedotkla, neformovala nás? Veď okrem Čičmian ukazujeme turistom hrdo aj Spišský hrad a stredoveké mestá. A tam sa netancoval šatkový tanec.

Pre definíciu mestskej kultúry som sa inšpirovala Robertom Redfieldom, ktorý v 40. rokoch 20. storočia v článku „The Folk Society“ (Ľudová spoločnosť) postavil do protikladu mestský život ako mnohovrstvový, individualizovaný a multikultúrny s obrazom ľudovej komunity, ktorú charakterizoval ako malý, posvätný, izolovaný a homogénny svet. Postavil sa v duchu romantizmu na stranu obrancov kultúrnych tradícií, ktorí žijú na vidieku, a presťahovaním do mesta, do urbanizovanej kultúry, posilňujú kultúrnu dezorganizáciu a výskyt sociálnych patologických javov.Tento názor, 80 rokov starý, je stále prítomný v našej mestskej kultúre.

Pred vyše 30 rokmi nás varoval historik Ľubomír Lipták, aby sme sa dobrovoľne nevzdávali našich deväťstoročných uhorských dejín, najmä nie v moderných časoch, keď už nie sme ohrozovaní zánikom národa. Prečo túto jeho výzvu nevztiahnuť aj na kultúrne zážitky mestských ľudí, modernejšie mýty a mestské legendy v silne industrializovanom prostredí Slovenska od 15. storočia?

Prečo by sme mali byť kultúrne len potomkami roľníkov, keď skutočných roľníkov bolo v slovenských horách málo. Boli to kovoroľnícke komunity robotníkov v hutách a baniach.

Mestské a prímestské kultúry mali predsa tiež svojich démonov, duchov, dobové kultúrne praktiky, ktoré zrejme neboli príťažlivé pre Dobšinského, hoci bol mestským vzdelancom. Veď takzvané dedinské rozprávky, až na niekoľko špeciálnych prípadov, tiež vychádzali zo všeobecne známych európskych rozprávkových vzorcov. Ako rodáčka z mesta som vyrastala na mýte o Nácovi a to nebol baník, ktorý by vyčepčený tancoval s valaškou odzemok. Ani sitnianski rytieri nevykrúcali dievčatko v šatôčke, ale s mečom vyrobenom v slovenskej huti sa oháňali a na koňoch nezvážali seno, ale jazdili na panských sedlách.

Môžeme rozumieť tomu, že naši predkovia sa v 19. storočí odklonili od mestskej kultúry, ktorá bola multinacionálna, ako to dokazovali naše dialekty, plné cudzích slov prevzatých z cudzích jazykov. To sme už stihli umelo vyčistiť. Ale prečo sme s tým vyčistili kultúru mestských ľudí? Prečo sme vyliali s vaničkou aj dieťa?

Mohli by sme nad tým mávnuť rukou, keby táto nami vybudovaná priepasť medzi maľovanými okienkami a mestskými gotickými bránami dodnes neovplyvňovala náš kultúrny pocit zo sveta a jeho behu. Prečo si nepoložíme otázku, ako sa kultúrne inak nastavené mestá museli emocionálne vysporadúvať so štátom podporovanými atakmi dedinskej kultúry v celom 20. storočí? Ako ich v kultúrnom vývoji zabrzdili krojovaní komunisti, ktorí boli zároveň aj nacionalistickými romantikmi, nech to znie akokoľvek absurdne? Komunistická idea bola totiž výlučne mestským fenoménom a internacionálna. Len u nás nie. Čo všetko naše bohaté mestá stratili v procese presviedčania mešťanov, že len fujary sú garantom národnej kultúry? Skončili spolky, kultúrne akcie v kúpeľoch, domáce muzicírovanie. Veľké knižnice sme vyhádzali na vozy a odviezli neznámo kam. Nastúpili predmestské a vidiecke masy. A aj dnes si chceme vylepšovať imidž kritizovaním všeobjímajúcej masovej kultúry. Ale veď my sme si ju presadili! A to v mene jednoty a jednakosti národa.

Dobre, sme v 21.storočí a pozeráme sa na Zem spieva. Možno to už nie sú tie pôvodné piesne – niektoré naozaj pochádzajú skôr z Ukrajiny – ale dokedy budeme trvať na tom, že sme plebejcami, aj s našimi 18 kráľovskými mestami a zámočkom v každej tretej dedine? Kultúrne nás to zráža. Znamená to, že sme stále uzavretí pred svetom, nedôverujeme mu a ani vlastným silám. Najradšej by sme sa kultúrne oplotili v mene uchovania „našej jedinej“ kultúry a s tou strašnou túžbou, aby sme všetci boli akoby nás jedna mater mala. Mestá sa vždy dokázali ekonomicky i kultúrne vysporiadať s rôznosťou etník, náboženstiev, jazykov. A ani zaboha sa k tomu nechceme vrátiť.

Načo sme potom vyhnali všetkých tých Nemcov, Židov, Maďarov a Čechov z miest, nenechali ich prosperovať a slovenská národná kultúra nezostala na dedine husi pásť, há?

Magda Vášáryová