Dá sa stvoriť Slovákovica?

Čo by sa stalo destiláciou Slovákov? Získali by sme čosi ako Slovákovicu? Esenciu nášho kultúrno-národného bytia, ktorá by bola zbavená prímesí zavlečených na našu postať hordami Avarov, Germánov, Tatárov, Valachov, Moskvičov, Solúnskych bratov či bruselských milovníkov byrokracie?

Vráťme sa do školských lavíc a pokúsme sa o aplikáciu exaktných postupov. Pri procese destilácie prichádza k fyzikálno-chemickému oddeľovaniu látok na základe rôznych teplôt varu jednotlivých zložiek, ktoré pôvodná hmota obsahuje. Destilačný proces je viacstupňový, pričom môžeme zachytávať rôzne frakcie, zložky oddeľujúceho sa produktu. Aj keď alchymisti i chemici vedia, že dosiahnuť stopercentnú čistotu destiláciou je ideál, ku ktorému sa dá vždy len priblížiť na úroveň stotín promile.

Prečo destilácia – metodologické zdôvodnenie

Destilačný proces sa dá chápať ako očista. A to v prípade hľadania a výroby esencie slovenského v nás potrebujeme. Aj keď vlastne nevieme, či dostaneme ten rýdzi zlatý produkt, kameň mudrcov či vodu života, aqua vitae.

Podstatné je, že destilačný proces, ktorý sme si zvolili na hľadanie podstaty národného v nás, nie je žiaden náhodný nástroj, interpretačný, analytický či iný sociologický alebo humanitno-vedný metodologický verbálny nános, ale nám najprirodzenejší postup. Mimochodom a je to inšpirácia aj pre hľadanie toho najtradičnejšieho pre Ministerstvo kultúry SR, destilácia a najmä následná konzumácia výsledkov tejto exaktnej chemickej metódy by mala byť emblematickou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Spĺňa všetky predpoklady všeobecnej kultúrnej zhody, je tradičnejšia ako bryndzové halušky, akceptovanejšia ako terchovská muzika, tvorivejšia a pestrejšia ako cinkot spiežovcov. O zápis pitia pálenky ako kultúrneho dedičstva by sme teda mali požiadať UNESCO.

Nehovoriac o tom, že destilácia je všeobecne akceptovaná a geograficky pevne zviazaná s celým územím, ktoré naši predkovia kolonizovali (správny význam slova pochádza od spojenia destilačná kolóna, kolonizovať – postaviť si destilačnú kolónu).

Kvasenie – prirodzený proces prípravy

Proces destilácie aj v prípade výroby Slovákovice, čiže esenciálneho princípu slovenskosti v nás, sa začína jednoduchou purifikáciou pôvodnej kvasnej zmesi. Náš slovenský kultúrny element kvasil tuto medzi Tatrami a Dunajom, ako vieme, v tisícročnej porobe, ako znie určite správna národná sebainterpretácia. Pre zástancov slniečkarskej európskej vízie môžeme hovoriť aj o tom, že sme sa tu prekvášali ako v kotle rozvinutej časti Strednej Európy súc súčasť jedného z najvplyvnejších európskych štátnych celkov. V obidvoch prípadoch prichádzalo k fáze, keď sa naša národná surovina pod dohľadom živých organizmov premieňala, čiže fermentovala.

Isto, destilační mágovia vedia, aké dôležité sú formotvorné činitele kvasného procesu, živé kultúry, ktoré sa správne množia. V dejinnom procese vidíme, že náš kvasný proces mal viaceré vývojové fázy, vstupovali do neho dokonca rôzne inšpiratívne i deštruktívne kultúry, ktoré buď udržiavali fermentáciu na relatívne pokojnej úrovni, alebo spôsobovali nečakané a prudké vzopätia kvasného procesu urýchľujúceho dozrievanie.

Nebudeme podrobne skúmať jednotlivé kvasinky, pretože štart národného kysnutia sa stráca v hlbinách času a prímesí importovaných kultúr. Samotný príchod Slovanov nie je certifikovaný žiadnou dôveryhodnou inštitúciou. Následné spustenie podtatranského kvasenie je hmlisté. Až príchod dvojbratových kvasníc zo Solúne nás mytologicky napája na chod národných dejín.

Mohli by sme načierať do zmesi a isto by sme našli stopy bratríckych kváskov či prostredníctvom štúrovských kvasníc z Halle vyburcovaných procesov sebauvedomenia si.  Stačí, že vieme o našej kvasnej zmesi povedať, že nepochádza z jedného prazdroja, aj keď aj prazdrojské plzenské kvasnice sa v našej národnej zmesi nachádzajú. Puristi nepochybne upozornia, že aj to plzenské pivo je vlastne nemecké, keďže kvasný proces majú na svedomí kvasnice Weihenstephanu.

Otázky procesu

Ešte pred samotným spustením destilačnej kolóny by sme mohli kvasnú zmes zbaviť viditeľných nečistôt. Za stáročia ich do našstva napadalo dosť, predsa len podtatranská kotlina je vetristá a dejinné udalosti zanechali mnoho, čo kvasná zmes vcucla a čosi-kdesi povyplavovala za hranicami dnešnej krajiny, ako napríklad recept na klobásu v Békešskej Čabe či Andy Warhola až tam v Amerike.

Ale tu nastáva problém. Čo očistiť? Kto bude ten, čo povie, že suši preč z našej zmesi, ale bryndza nie? Kto povie, že sklobetón je neslovenský a gotiku si necháme? Prijmeme kováčstvo a vylúčime tvorbu softvéru? A čo rozprávky? Je Červená čiapočka naša, alebo k nám prišla z európskych luhov, hájov a Čiernych lesov.

Odrazu sa dostávame do situácie, keď preddestilačné odstraňovanie môže zmeniť výrazne charakter budúceho produktu Slovákovice. Varme teda všetko a uvidíme, čo sa začne odlupovať. Stúpajúca teplota nám bude vytvárať jednotlivé zložky našej národnej duše.

Vieme však, pri koľkých stupňoch sa zo zmesi začne vyparovať slovenskosť? V ktorom momente? Lebo alkohol, voda, oleje a ďalšie mastné kyseliny majú svoje body varu. Ale duša národa? Kedy vrie, v ktorom teplotnom momente sa nám uvoľní do kolóny to, čo bude iné ako majú iné národy. A vôbec, vrie duša každého národa inak? Sme teplejšie duše ako napríklad Maďari? A vyparí sa najprv naša maďarská súčasť duše a až potom slovenská?

Už prvé zahrievanie našej podtatranskej zmesi nám teda dáva riadne zabrať. Destilovať Slovákovicu znamená prijať množstvo kompromisov.

A možno tak trochu aj švindľov pochádzajúcich práve z nejasného pôvodu niektorých kvasníc prispievajúcich k dozrievaniu zmesi. Privrieme občas nad niektorými zjavne neslovenskými, ale dnes už našimi kvasnicami oči?

Veď také nábožné kvasnice, nech nikto netvrdí, že Slováci majú vlastné božie kvasnice, keď sú rovnaké, ako tie, čo tu rozsievali po celej Európe a pricupkali hen z Betlehéma. A písmo? Dobre, prišli sem Solúnski bratia a aj tak sme ich hlahol vymenili za štandardizované písmená európskej abecedy. A halušky a bryndza? Ovčiari z Transylvánie a zemiaky, ktoré príkazom Márie Terézie začali kolonizovať Podtatransko kdesi v osemnástom storočí? To je to slovenské?

Destilácia nám číri kvasnú zmes a v tej sklenenej sústave vidíme, koľko v nás je rovnakých, spoločných, prebratých, spojených vlastností a charakterov s blízkymi či vzdialenejšími susedmi. Akosi sa destiláciou nevieme dopátrať k tomu, čo je esenciálne slovenské. Nemôžeme sa zbaviť toho, čo je naše, lebo sme si to často prirodzeným kultúrnym spôsobom privlastnili. Od národných jedál po gotické katedrály, od podkúvania koní po výrobu automobilov. Izolovať to, čo je národné a neuvedomiť si, čo nás spája so susedmi, s Európou, s ľudskosťou, je nemožné.

A výsledok?

Nuž, Slovákovica, rýdza a stopercentná pálenka slovenskej duše, nejestvuje. pochádza zo zmesi, ktorej korene sú nepopierateľne a neoddeliteľne zviazané z tisícročiami európskeho kultúrneho okruhu.  Sme zmes. Preto sme.

 

Martin Kasarda