Dozrela naša spoločnosť na dedičstvo funkcionalistických pamiatok ?

Ing. arch. Dušan Mellner, Ph.D.

Prvorepubliková moderna znamenala pre nás jedinečný prerod zo sveta 19. storočia do moderného stredoeurópskeho štátu vo všetkých jeho aspektoch s výraznou demonštráciou novej architektúry. Vznik Československej republiky priniesol dovtedy nepoznané možnosti demokratickej spoločnosti. S týmto novým svetom sa slobodní občania pomerne plynulo zžili a do svojej novej identity prijali aj modernú architektúru. Bolo treba vymaniť sa z ťaživého dedičstva Uhorska a pozerať sa dopredu s konkrétnou víziou budovania republiky, viac menej od základov. Postavili sa celé mestá, napr. Zlín (ČR), Partizánske, Svit a i. Moderna sa včlenila do historických centier, vznikali nové rozsiahle mestské štvrte a stavby so svojou špecifickou regionálnou modernou. Budovali sa nové školy, úrady, ministerstvá, domy, byty, továrne. Celá republika bola funkčne vybudovaná za 20 rokov (1918 – 1939).

Rozsiahlosť dedičstva architektúry z medzivojnového obdobia I. Československej republiky predstavuje podstatnú časť moderných slovenských dejín 20. storočia. Je nedeliteľnou súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva.

Z toho vyplývajú aj záväzky, starostlivosť a ochrana našich pamiatok. Súčasná (i odborná) spoločnosť tú snahu má, ale jej schopnosť obsiahnuť celé dedičstvo slovenskej moderny- funkcionalistickej architektúry –  je stále problematická. Okrem toho snaha o štiepenie názorov na vlastnú históriu (napr. politickou elitou i historikmi), robí situáciu ešte neprehľadnejšou, zahmlieva podstatné udalosti a ich význam, z ktorých boli odvedené jednotlivé činy.

Životaschopnosť myšlienky konceptu prvej republiky bola úspešná. To potvrdzuje fungovanie celej občianskej spoločnosti. Uvedomme si, že len za 20 rokov bola naštartovaná, realizovaná a vžitá nová koncepcia urbanizmu a moderného bývania v takej kvalite, ktorá nás priraďovala k najvyspelejším krajinám sveta. Samotné stavby, hmotné doklady doby, užívame doteraz, často bezo zmien.

Súčasné požiadavky na zvýšenie štandartu prostredia neobišli ani architektúru moderny. Nové technické požiadavky na  teplotechniku budov a nové funkčné využitie vedie k zásadným prestavbám týchto domov a celých areálov. Bez zamyslenia sa nad ich hodnotami. Vplyvom zvýšenia zúročenia investícií, a šetrenia nákladov na obnovu dochádza k celkovej zmene fasády ale i interiérov. Obytné domy i administratívy či nemocnice sa často búrajú z dôvodu nízkej efektivity využitia pozemku. Prízemné alebo dvojpodlažné domy s veľkým pozemkom v centrách miest nedokážu odolať tlaku efektivity, v horizontálne či vertikálnej rovine. Mnohokrát je „efektívne“ zastavaný celý pozemok. Vysoké požiadavky na parkovanie zase likvidujú mestské ulice a tým fungujúci urbanizmus mesta. Toto sú len vybrané problémy dneška v súvislosti s funkcionalistickou architektúrou, ktorej akoby stále neprislúchala váha historickej hodnoty.

Tieto objekty často nie sú vyhlásené za Národné kultúrne pamiatky a keď aj sú, tak primárnym nedostatkom koncepcie ich ochrany je absencia manuálu ich obnovy.  Absenciu metodiky obnovy funkcionalistikých objektov je možné evidovať  tak na krajských pamiatkových ako aj stavebných  úradoch. Ochrana a obnova ostáva najmä v rukách jednotlivcov, alebo občianskych iniciatív. Je funkcionalistická architektúra pre súčasné generácie pamiatkou? Dozrela naša spoločnosť na dedičstvo funkcionalistických pamiatok?

Aká je realita v ochrane a obnove architektúry postavenej v 20. a 30. rokoch 20. storočia? Ako sa vysporiadavame s touto problematikou v prvých dekádach 21. storočia? Takpovediac vágne, neisto a bez jasných pravidiel. Určitú úlohu v rozpačitom postoji ku modernej architektúre  zohráva aj skutočnosť, že napriek jej nepopierateľným kvalitám demonštrujúcim  „nový život“ sa jej nedá uprieť aj necitlivé odmietanie  tradičných princípov stavania podľa ktorých boli začiatkom 20-teho storočia  vybudované všetky naše mestá a ktorých zažitý genius loci moderná architektúra často ignorovala. Preto stojíme dnes, na začiatku 21.storočia pred ťažkou otázkou – ako chrániť jednotlivé typy rôznych pamiatkových štruktúr? Ako nastaviť mechanizmus hodnotenia moderných objektov, ktoré sami nechránili predošlú zástavbu a tak nie div, že nie sú dnes ani ony chránené?

Absencia objektívnych kritérií pri hodnotení architektúry má za následok, že sa ani vo funkcionalistickej architektúre nerobí rozdiel, či ide o zásah do tradičnej štruktúry alebo o kvalitne vybudovaný súbor či areál moderných budov,  majúci  nielen architektonické ale aj urbanistické kvality. Pred podobným problémom stojí aj industriálna architektúra.

K vybraným príkladom zachovaných modernistických urbanistických celkov patrí problém vyhlásenia mestskej pamiatkovej rezervácie v Partizánskom,  Svite, mestskej štvrte Svojdomov v Žiline, či jednotlivé stavby ako Machnáč v Trenčianskych Tepliciach a i. Každý prípad je špecifický a preto jeho ochranu a obnovu treba riešiť s citom . Pravdou ostáva, že moderná architektúra predstavuje samostatný špecifický fenomén v oblasti ochrany a obnovy pamiatok a ako k takému sa je treba ku nej aj postaviť. Ak to neurobíme , nezabránime ďalším svojvoľným  prestavbám tak solitérov v podobe  rodinných domov, a ich nekoncepčných  projektov  obnovy, ako aj chátraniu celých urbanistických komplexov , ktoré patrili ku skvostom modernej architektúry.

Píše sa rok 2018 a pri 100. výročí založenia Československej republiky by sme mali náš pohľad na túto súčasť nášho kultúrneho dedičstva prehodnotiť a dôslednejšie vnímať a následne chrániť architektúru, ktorá tvorí súčasť našej ťažko získanej československej identity.

 

Obr.1 Pohľad z ulice Kálov na dominantu Žiliny (2008). Zatienenie dominanty po postavení obchodného domu MIRAGE v mestskej pamiatkovej rezervácií Žilina (2010), foto D. Mellner.

Obr. 2 Vátralova vila v Žiline od architekta M. M. Scheera, realizácia 1927.  Foto – stav z roku 2003 a 2010 …, foto D. Mellner.