Editoriál

Politické, hospodárske a spoločenské zmeny našej spoločnosti za posledných 30 rokov prežívajú niektoré skupiny našich spoluobyvateľov ako stratu orientácie, dokonca stratu národnej identity a “strašnú” krízu. Už neplatia vyskúšané možnosti prilepšenia si, medzi iným kradnutia zo spoločného, zákazmi potlačované staré predsudky sa už môžu prejavovať otvorene a životom v slobode zanikol pohodlný život jednotlivca, jasne oddeľujúci súkromný a verejný život. Vonku držať hubu a krok, teda nech žije milovaná konformita a doma si zanadávať, ale hlavne – nemať zodpovednosť občana. Za všetko sú zodpovední “tí hore”. A tu zrazu voľby, treba sa rozhodovať a prijať zodpovednosť za niečo nové. Čo také? Rata, ľudia, stratili sme “konsenzus” – rozlieha na navôkol.
Zmena, o ktorej dnes mnohí snívajú, si totiž vyžaduje zásadnú zmenu kultúrneho stereotypu, tohto priehľadného a najmä zjednodušujúceho pohľadu na svet okolo každého z nás.
Ako napísal Ernst Gellner, „sociálny konsenzus, ktorý je predpokladom existencie a reprodukcie akejkoľvek spoločnosti, je funkciou jej kultúry a nie výsledok poznania pravdy. Spoločenský poriadok vyžaduje spoločnú kultúru – spoločný systém myšlienok, interpretácií a hodnôt. Každá kultúra je teda systematickým predsudkom (…) predvybraným, predvynájdeným a potom (priam) rituálom a posvätením zakonzervovaných myšlienok, ktoré spoľahlivo udržia špecifickú organizačnú výstavbu (spoločnosti, národa?)”. Čo urobiť, aby si tieto slová sociológa prečítali tí, ktorí si myslia, že stačí zatlačiť korupciu do nižších poschodí, udržať ekonomický rast, mať viac sestričiek v nemocniciach a všetko bude zase v poriadku.
Mám pre nás zlú správu – nebude. Získali sme ale ešte jednu šancu a budete sa čudovať – je ním ten tučný vírus, ktorý vyzerá ako loptička na precvičovanie karpálneho syndrómu. Výsledkom jeho snahy ovládnuť naše telá i mysle môže byť zmena priorít aspoň časti spoločnosti. Začne sa viac zaujímať o to, čo sme to vlastne za spoločnosť, na akých základoch je postavený náš štát, čo sú hlavné mýty a národné narácie, ktoré ovládajú naše emócie. A ako súvisia s naráciami našich susedov.
O tom všetkom tím IKP v Kultúrnom kyslíku publikuje názory, polemiky a úvahy. Dokonca sme si ešte pred pár týždňami mysleli, že to môže byť na začiatku nového uvažovania o mieste kultúry na Slovensku. Dnes sme zase múdrejší. Snáď aj zostaneme.

Magda Vášáryová