Editorial alebo Čakanie na Godota

Kým sa vrhnete do víru osláv, že ste sa dožili, zažili, prežili, užili – nie je tá naša slovenčina úžasná? – pripravili sme pre vás populárny i popularizačný prehľad toho najzaujímavejšieho, čo sa v kultúre udialo za posledné roky 2012 až 2015.

Keď sa porovnávame životnosťou s projektami serióznych kritických médií, ktoré neprepadnú v snahe získať čitateľa do žumpy bulváru, môžeme vám s hrdosťou oznámiť, že existujeme. Aj keď nás ministerstvo kultúry nepodporilo a – bisťu – nepodporí. Vŕtame sa v zákonoch, sledujeme narastajúcu horu stratégií, akčných plánov a koncepcií – a baví nás to čoraz viac. Celý rok sa rozčuľujeme, kritizujeme, búchame pästičkami do stola, ale nakoniec sa vždy chichúňame. A tak sme vám aj dnes pripravili dávku silvestrovského smiechu bez princezien a vzdušných zámkov, či starých otrepaných vtipov. My sa smejeme na kultúre.

Nepodliehajte ilúziám. Kultúra stále len umýva riad v kuchyni zámku alebo vymetá popol po vyhorených investíciách do športu, priemyslu, poľnohospodárstva a zdravotníctva. Ale nezabúdajme na posolstvo Dobšinského rozprávok. Nakoniec sú všetky tie princezné, Popolušky, hlúpi Janovia a bedač bohatí, krásni, šťastní, až kým nepomrú. Sú dve možnosti. Buď mal Dobšinský pravdu, alebo sa to len tak hovorí, aby sme sa nezbláznili. My v IKP sa prikláňame k tej prvej možnosti. Ako Irina krásne vzdychá v Čechovovi:o dvesto-tristo rokov si ľudia na nás spomenú. A budú vedieť, že sme tu boli, usilovali sa a niečo po nás (v tej kultúre) zostalo.

Prajeme vám do nového roku 2016 chuť kriticky myslieť, ešte trochu čítať, ešte mať trochu ambícií niečo zmeniť, lebo – keď sa už dnes aj komunisti oháňajú kresťanskými hodnotami – najväčšou chybou v živote je stratiť nádej. Nádej, že kultúra… raz… niekedy…

My si prajeme, aby ste nás čítali, alebo aspoň lajkovali (tiež potrebujeme granty).

Dovidenia v budúcom roku 2016!