EDITORIAL- Interkultúrny dialóg je faktom a medzikultúrna komunikácia úlohou. Zvyknime si už!

Sýtime sa predstavou, že od čias Herodota až po „hroznú“ globalizáciu bola ľudská interakcia striktne ohraničená len na kontakt s bezprostrednými susedmi. Plánovane neprijímame na vedomie talianskych architektov našich miest, obrazy maľované podľa florentských vzorov, ukrajinské nápevy v našich ľudových piesňach, dokonca ani existenciu arabských číslic. Akoby sa naším územím nikdy neprehnal víchor protestantizmu z Augsburgu. Osvietenecký svet, ktorý bol striktne európsky, zostáva za múrmi nášho dobrovoľne okliešťovaného historického vedomia. Našu kultúrnu identitu stále hľadáme na poliach a snažíme sa ju vyorať vždy znova a znova namiesto toho, aby sme si konečne priznali, kým sme a čo všetko sme do seba vstrebali počas stáročí. Sovietsky zväz a jeho červené okolie, ktorého sme boli 40 rokov súčasťou, bolo síce plánované ako nový druh multikultúrneho prostredia, len súdruh Stalin ako hlavný cenzor so súdruhom Nejedlým takto nikdy neuvažovali. Z multikulturalistov narobili otrokov práce v gulagoch a ak mali smolu, systém ich zomlel ako mäso na fašírky propagandy. V komunistickej spoločnosti, obohnanej nepriechodným plotom pod Devínom napusteným elektrinou, mohol byť multikultúrny dialóg iba v neživej, umelej forme. Dôkazy o tom sa nachádzajú na zadných policiach našich archívov.

 

Dnes aj v slovenských dolinách občas pripúšťame, že sme neustále v dotyku s kultúrami aj z konca sveta, ale otázkou je, nakoľko sme schopní ich pravdivo a neskreslene chápať. A to chceli niektorí ľudia po roku 1989 urobiť zo Slovenska priam most medzi východným a západným svetom. Zatiaľ pri Devíne vyrástol len cyklomost… Mali sme byť cestou, po ktorej sa jednosmerne presúvajú novinky a trendy Západu na Východ, ktorý zase raz nenadšene priznáva, že jeho kultúra je vlastne fragmentárne ovplyvňovaná a asimilovaná kultúrne „hnijúcim“ Západom. Mali by sme teda očakávať, že pri realizácii takéhoto ambiciózneho projektu by sme mali byť komunikačne veľmi otvorení a kultúrne tolerantní a prestať zapisovať ďalších kultúrnych nepriateľov do nášho dlhého zoznamu, ktorý si stáročia pestujeme.

V tomto čísle Kultúrneho kyslíka si kladieme základné otázky: máme ale dostatok vlastného kultúrneho kapitálu, aby sme vedeli sebavedome spolupracovať s inými kultúrami? Môže typicky stredoeurópsky rozštiepená spoločnosť, akou sme, ktorá medzi sebou kultúrne nekomunikuje, efektívne komunikovať s kultúrami iných národov? Rozštiepenie, ktoré sa demonštruje pri každých slovenských voľbách a pri riešení aj tých najjednoduchších európskych problémov, je pohroma pre akúkoľvek kultúrnu súdržnosť. Ako sa staráme mať aspoň pôsobivú teatrálnu fasádu, aby tí druhí chceli s nami vojsť do kultúrnej interakcie?

Európu ako pojem v našich mysliach, ako politický projekt a prípadný objekt našej kultúrnej identifikácie, vytvorila medzikultúrna výmena. Interkulturalizmus vedie k Európe, nech je tento projekt dnes akokoľvek výbušný. Je to základ európanstva. Akurát si musíme položiť otázku, či v našich predstavách je interkultúrny dialóg nutne konfliktný, alebo my sme si jednoducho vytvorili svet, v ktorom sa so svornosťou už nepočíta. Mýtické Svätoplukove prúty neplatili vtedy a ani teraz? A z čoho teda vychádza naša európska identita? Lebo sme Európania! Alebo nie? Neustále odmietame zložitý svet protikladov, pretože chceme všetkému rozumieť a najmä, nad všetkým chceme mať kontrolu. Ešte šťastie, že naša vlastná prítomnosť si nepamätá všetko z našich dejín, lebo keby sme si do nej preniesli našu skutočnú minulosť, budúcnosti by sme sa už asi nedožili. Stále nás vzrušujú mýtické korene, ktoré sme si sami dobrovoľne a niekoľkokrát vytrhali.

Podľa Karla Poppera musia byť identity, aj tie kultúrne, vždy novo vymýšľané a objavované ex novo. K ich objavovaniu sa dostávame jedine v interkultúrnom dialógu so svetom.

Aj preto sme pre vás pripravili aktuálne číslo Kultúrneho kyslíka, ktoré sa venuje niektorým oblastiam tohto dialógu. Sem s tou identitou!

Magda Vášáryová