Editoriál

Kultúrny kyslík dáva prednosť kritickému pohľadu na našu skutočnosť, ale zároveň sa snaží vyhnúť obvyklému nariekaniu a nedostatku nadhľadu. Pach rozkladu našej vzdelanosti a s tým spojený malý záujem o kultúru v slovenskej spoločnosti nielen zamoruje spoločenské ovzdušie Slovenska v posledných desiatich rokoch, ale núti mnohých intelektuálov, aby sa tu intuitívne, tu poučenejšie zaoberali v článkoch lkaním nad naším úpadkom. Nepokladáme toto spínanie rúk nad našou súčasnou národnou úrovňou za kacírske, ale bránime sa zo všetkých síl proti tomu, aby sme pokladali Slovensko za intelektuálny úhor a kultúrnu púšť, kde si len pár osamelých pútnikov zachovalo uprostred kultúrnej korupcie svoju osvieteneckú tvár. Nie, táto kultúrna prezieravosť nám nie je vlastná.

Sme skôr vždy zvedaví a netrpezliví a snažíme sa spoznávať súčasné tendencie, ktorými sa môže a mala by sa pohybovať naša národná kultúra. Povrchnosť a nedostatok vzdelanostnej úrovne nepovažujeme za odraz politických pomerov, hoci by sme sa mohli pozastaviť nad niektorými výrokmi politickej elity, ktoré budia dojem, že patria k tým, ktorí chodili vytrvalo za školu. Skôr sa nazdávame, že pasívne prijímanie jednoduchších foriem kultúry a s tým spojený smutný život, ktorý považuje väčšina Slovákov aj tak za neradostný a ťažký, vedie k poslušnému prijímaniu pa-hodnôt, ktoré ich neuspokojujú a tak sa stávame vlasťou najnespokojnejších ľudí v Európe. Neveríme v nejakú rýchlu zmenu a liečbu a svoje kultúrne zúfalstvo nad pomermi hrdo zamlčujeme. Samozrejme, dlhodobo máme aj my v IKP utopické predstavy o radoch pred slovenskou galériou a Nobelovou cenou za literatúru pre slovenského spisovateľa, či dokonca spisovateľku, ale strednodobo sme presvedčení, že pokiaľ sa pár ľudí poctivo pokúsi o reformu nášho rezortistického myslenia o vzťahu kultúry a vzdelávacieho procesu, mohli by sme byť o desať rokov trochu pyšnejší a sebavedomejší s novou, vzdelanejšou generáciou za nami. Dokonca predpokladáme, že by sme boli schopní nekompromisného útoku proti statu quo, ktoré čím ďalej, tým viac oddeľuje nielen ministerstvo kultúry od ministerstva školstva, ale slovenské školstvo od kultúry.

Nadšenie by nám určite nechýbalo. Starobylá Minerva by sa možno k nám aj vrátila, aj keď sme ju tak primitívne vyhnali, ale rozhodne by sme sa postavili voči akémukoľvek prejavu „morálneho rozhorčenia“, ktoré zastupuje skutočnú debatu o problémoch. Rozhorčenie poskytuje priestor pre sadizmus bolestínstva, ktorého sa už konečne spolu s romantizmom a pocitmi večnej obete musíme zbaviť.

Magda Vášáryová