Archívy autora: ikp

Kultúrny kyslík 1/2019

Kultúrno-politický časopis Kultúrny kyslík 1/2019 Inštitútu pre kultúrnu politiku.

Slovníček

Internetový kultúrny bojovník alebo keyboard warior

Človek alebo bot, automaticky aktívny robot, ktorý píše statusy na sociálnych sieťach, prihlasuje sa na kultúrne akcie, kritizuje umelcov, hoci môže sedieť v práci na Novom Zélande. Spoliehať sa na jeho hlas alebo prítomnosť, je naivné. Virtuálna sféra je pre neho skutočnejšia ako on sám. nový kultúrny fenomén.

 

Far-right culture, alebo reakčná kultúrna politika

Predstavitelia staronového prúdu kultúrnej politiky, s ktorým sme už mali dočinenia a doplatili sme nielen kultúrne na ňu, predstierajú zvýšený záujem o náboženstvo a jeho doslovný výklad tak, ako islamisti. Svoje názory obhajujú rétorikou plnou nenávistných slov voči moderne. Vo svetovej literatúre sa tomu hovorí “moral outrage” – morálne pobúrenie. svoje názory šíria veľmi efektívne a týmto fenoménom sa zaoberá “conveyor belt theory”, čo znamená teória dopravného pásu. ide o permutácie riskantných faktorov, proti ktorým je ťažké nasadiť správne protizbrane.

 

Internet bloodhound

 

Les enfants du vide, children of emptiness

Termín R.Glucksmana, ktorým sa moralisticky pokúša označiť mladú generáciu, prilepenú k virtuálnej realite a v realite prázdnu. Čo sa nám prieči pri pohľade na zástupy mladých ľudí, ktorí prichádzajú v zástupoch v deň volieb voliť reprezentantky a predstaviteľov štátu. Odlíšiť strarecké vzdychania nad mladými, ktoré nás sprevádzajú od dôb, kedy sa ľudia naučili písať od problému presadenia kvality internetového priestoru, bude znakom múdrosti starešinstva. Umelci a ľudia kultúrneho sveta majú pred sebou veľkú. ba priam grandióznu úlohu.

 

Monitoring

 

Kunsthalle a jej osud, diel tretí

Vyzerá to na to, že slovenská kultúra nemá čo mať priestory na výstavy moderného umenia. Pamätáme si protesty umelcov proti Danubiane a jej financovaniu. Nám stačí ÚĽUV. A keď už naveľa-naveľa zázrakom vznikla uprostred Bratislavy v modernom priestore na menšiu Kunsthalle určenom, postavenom v inom storočí, treba ju zničiť a zakázať. Nakoniec, budova je sídlom Národného osvetového centra, financovanom Ministerstvom kultúry SR. Prečo národného netušíme, presne tak ako netušíme, prečo máme stále toto komunistické rezíduum. Nakoniec, nezaoberá sa osvetou občanov a ich výchovou k demokracii. Alebo áno? Kde je ešte nejaká ďalšia Cvernovka!

 

Faktomluva, alebo prečo sa mýlime pri pohľade na svet

Česká prekladateľka E. Nevrlá sa poponáhľala a dobre urobila, keď nám sprístupnila aj v “rodnom” jazyku dielo Hansa Roslinga. Dnes si všetci môžeme prečítať “najdôležitejšiu knihu” roku 2018, ako napísal Bill Gates, ktorá nám pomôže zbaviť sa mýtov, predsudkov a hlúpostí, ktoré opakujeme po druhých bez toho, aby sme sa zamysleli nad slovami, ktoré denne vypúšťame z úst. Kniha nás zbaví strachu pred zánikom sveta a našej kultúry, na ktorú zväčša kašleme a pritom je veľmi zábavná. Skvelá kombinácia.  Zaručujeme, že sa konečne dobre vyspíte.

 

Nové prvky v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva

Oznamujeme, že do “Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska” boli zapísané ďalšie kultúrne hodnoty slovenského národa, ktoré nás môžu charakterizovať vo svete, ak nám ich zapíšu do zoznamu UNESCA. Zapísali sme si vysokohorské nosičstvo v Tatrách, ktoré sa zrejme líši od alpského. Nevieme. Slovenské sokoliarstvo, sokolov chovajú aj inde, napríklad na Blízkom východe, ale tam sa teraz radšej nezberajme. Podpolianske rozkazovačky, také vykrikovanie uprostred piesne, ktoré prinúti rómsku hudbu okamžite zmeniť stupnicu (nás to niekedy rozčuľuje, lebo chceme dospievať). Rífová píšťala, priznávame kultúrnu nevzdelanosť, nevieme ako sa líši od ostatných a od fujary a slovenský posunkový jazyk. To nás prekvapilo, lebo vieme, že nemí spoluobčania celého sveta používajú posunky, ale v čom sa líšia tie slovenské, netušíme. Ale čo je na papieri, to tam už zostane, pokiaľ neokyslie.

 

Skoro najväčší Slovák

Priznávame, sme bezradní, keď sa v zozname, ktorý stvorilo 22 000 hlasujúcich na Slovensku, ocitli vedľa seba páter Srholec s Husákom a Cyril a Metod s Dubčekom. Kultúrna  a vzdelanostná úroveň, na ktorú sa tak spoliehame v našom časopise a počítame s ňou, dostala poriadnu poza uši. Bez toho, aby sme kládli príliš veľkú váhu na výsledok televíznej zábavy, teda  po našom šou, premýšľame, čo urobiť, aby si časť našich spoluobčanov uvedomila, že nemôže zjesť koláčik a zároveň si ten istý odložiť na zajtra. Teda základnú logiku, bez ktorej každá kultúra počuje umieračik. Jeden recept by sme mali, ale to by museli dve ministerstvá začať konečne spolupracovať a síce kultúry a školstva. Pridajte v matematike, preboha!

 

Hudobníci pod faktami

Maďarský analytik D. Antal z Holandska (europeizácia, nezabudnite)nám prednedávnom predstavil správu, ktorú vytvorili v CEEMID. Čo to je? Úrad, ktorý sa zaoberá štatistikami európskych krajín v oblasti kultúry a kreatívnych priemyslov. Skúmal situáciu na našom hudobnom trhu a porovnával ho s hospodárskym prínosom slovenského automobilového priemyslu. Niektoré jeho závery boli podivuhodné, ale konštatovali sme, že štatistické údaje, ktoré poskytuje náš Štatistický úrad sú v oblasti kultúry veľmi, ale veľmi nedostatočné. Na čo IKP upozorňuje už veky.

 

Opera

Pravidelne sme začali pred časom dostávať informácie, ktoré publikuje webová stránka Opera Slovakia. Jednoduchá, prehľadná a stále aktualizovaná stránka je pomôckou pre všetkých, ktorí sami nevedia pekne spievať, ale majú radi tých, čo to dokážu. Farebné fotografie, podrobné fakty ku každému predstaveniu a koncertu. Len tak ďalej, priateľky a priatelia za web stránkou.

 

IKP odporúča venovať pozornosť týmto piatim problémom kultúrnej politiky

  1. Diskusia, ktorá sa začala okolo budúcnosti Kamenného námestia v Bratislave.

Už dva roky sa Inštitút pre kultúrnu politiku usiluje vrátiť architektúre a urbanizmu miesto v kultúre, ktoré stratili v mene technokratických riešení. Obeťou trendu z 50tych rokov minulého storočia je nielen gotická katedrála a vyústenie diaľnice šesť metrov od nej, ale aj centrálne námestie hlavného mesta Slovenska. Ako napísal profesor Ján M.Bahna v bratislavskom SME:” Mestá vznikajú a rastú vrstvením kultúrnych hodnôt”. Ich návrat do formovania podoby nielen Bratislavy ale aj ostatných miest a sídiel určí na storočie dopredu nielen intenzitu vnímania krásy a spôsob starostlivosti o ňu, ale aj preferencie podoby verejného života na Slovensku. Už sme sa mohli o tom presvedčiť za posledných tridsať rokov živelnej a neriadenej výstavby. Počujeme hlasy zo záhrobia pasivity: to nie je v kompetencii ministerstva kultúry! Veď práve.

 

2. Ďalšia etapa identifikácie “slepých škvŕn” v kultúrnom prostredí.

Najprv definícia: za slepé škvrny považujeme problémy v našej kultúrnej politike, ktoré nevidíme pre mentálny, strachopudný a možno aj kognitívny šedý zákal na kultúrnom zraku občanov Slovenskej republiky. Týka sa prednostne kultúrnej obce, ktorá si slepotu nemôže dovoliť, inak sa nebude mať na čo vyhovoriť, keď nastúpi na jej miesto nová, kritická generácia. A tá sa už čoskoro z námestí presunie do pozícií v kultúre. Za nebezpečnú slepú škvrnu považujeme:

a) financovanie neoľudáckych a antieurópskych časopisov, ktoré nevydáva nejaká tajná sekta, skrytá dakde v horách, ale priamo Matica slovenská a jej priatelia. Ministerstvom kultúry SR ich pravidelne podporuje  z verejných zdrojov a nedovolí si ani jedno kritické slovo. Potom sa čudujeme, skade sa berú obhajcovia “kultúrnej politiky”ˇA.Macha, G.Husáka a ich sovietskeho vzoru Ždanova – kultúrna obec je slepá

b) rozkrádanie aj toho mála z európskych fondov, ktoré sa v kultúre ocitli, pretože Ministerstvo kultúry SR nebolo schopné pripraviť s dostatočným predstihom projekty. Obeťou má byť najnovšie Kunsthalle, alebo na kancelárie premenený priestor Jurkovičovej teplárne, mimochodom Národnej kultúrnej pamiatky – slepota a nezáujem nás o ne pripravia.

c) návrat kultúrnej politiky k národopisnému lyrizmu, ktorý je priamo naviazaný na nárast prítomnosti politického extrémizmu vo verejnom živote. Kultúrna obec nevyradila dostatočne razantne zo svojho stredu toxické osoby, ktoré sú nositeľmi starých nebezpečných DNA z našej minulosti. Naopak, predstavitelia ministerstva kultúry ako politici tieto trendy podporili a podporujú ako niečo tradičné a špecifické. Len pozor, v 90tych rokoch minulého storočia, keď slovo “špecifiká” bolo naše, svojstojné, boli naši susedia a celá Európa inde. Dnes sú neofašisti a izolacionisti na vzostupe všade okolo nás. Kultúrna obec si nemôže dovoliť uzavrieť sa

d) aj kvalita textov populárnych piesní sa počíta, a nielen preto, že aj za tie paškvily dostávajú “autori a autorky” autorské honoráre. Skúste si prepísať aspoň jeden text dnes hojne v rozhlasových vysielaniach vďaka ministerskému zákonu hranej piesne. Premôžte sa, hoci by ste sa mohli ohradiť, že okrem úbohých textov ich spievajú ľudia, ktorí nemajú hlas a nevedia intonovať. Český spisovateľ M.Viewegh odporúča napísaný text nahlas recitovať a prežiť. Texty piesní boli aj v nedávnej kultúrnej histórii podstatnejším faktorom piesne ako hudba a písali ich básnici. Dnes peniaze dostávajú amatéri písania štvorverší do detských pamätníčkov. Tento trend podporila kultúrna politika, ovplyvnená lobingom hudobníkov, ktorí spievajú texty básnikov a týmto spôsobom si zabezpečili výsadné tantiémy “for ever” – básnici, aspoň protestujte, ak už neorganizujete semináre z grantov na tému, ako nepísať dlhé hlásky na krátke noty a opačne.

 

3. Magazín o knihách a Kultúrny život sa vrátili do nášho kultúrneho života, aj keď nie do kultúrnej politiky, riadenej Ministerstvom kultúry SR. Práve naopak, ministri kultúry robili všetko pre to, aby za žiadnych okolností nevznikol časopis, ktorý by mohol chcieť nadviazať na históriu toho zo 60 tych rokov minulého storočia, keď bol platformou nových, vraj  “oportunistických” názorov kultúrnej obce. Možno si pamätali, aký poplach im KŽ spôsobil v ich komunistických radoch. V nových časoch sa pridali so svojou troškou aj reakční kostolníci typu J.Mikloška a novovznikajúci KŽ po nežnej revolúcii celkom nenežne zakázali. Smutné je, že bez výraznejšej podpory MK SR, ktoré teraz zvýšilo podporu pre Literárny dvojtýždenník, zabudnuteľný časopis pre 68mičkárov, kde si vylievajú na papier svoje ubolené duše, lebo sa im nepodarilo obnoviť totalitný “socializmus s ľudskou tvárou”, bude aj KŽ živoriť. Môže existovať len preto, lebo obchodne i marketingovo je úspešný Magazín o knihách ako príloha SME. Nič viac, nič menej. A aj preto, lebo kultúrna obec na Slovensku nemá záujem investovať každý týždeň do svojho časopisu, dokonca písať do neho svoje úvahy, keďže jej stačí vybúriť sa na sociálnych sieťach pár vetami, v časopise nepublikovateľnými  - ale po päťdesiatich rokoch v internete nič po vás nezostane, vážení!

4. Sme uprostred kultúrnej vojny o našu budúcnosť, ale slnko svieti, lietadlá do Hurghady lietajú, kaviarne sú preplnené, kto by sa zaoberal nebezpečenstvom, pokiaľ mu rovno nespadne na hlavu. Sem-tam sa ozve jedna-dve osobnosti literatúry, ale väčšina absolventov humanistických predmetov nie, čím dávajú jasný dôkaz tým, ktorí tvrdia, že sú nadbytoční. Netreba sa čudovať, že hlavnou témou kultúrneho zápasu je sex, najsilnejší a najprirodzenejší ľudský pud, ktorý nezanikol ani v koncentračných táboroch. Na jednej strane sa dozvedáme o zneužívaní mladistvých a závislých zo strany mocných – mužov a aj žien, na druhej  sa kohorty zástancov za rodinu a právo udrieť slabších šikujú pod novými zástavami starej tradície. Nie že by sme o tom predtým nevedeli, alebo aspoň netušili, ale dnes sa “bitevním” poľom stali médiá, najmä bulvárne. Aj preto sa neľútostný boj stal aj problémom kultúrnej politiky. Umelci a moderná časť tvorivých obyvateľov štátu v mestách krúti hlavou, náboženské procesie pod vedením kňazov, akoby vystrihnutých z minulých storočí, na vidieku sa nepovažujú za porazených. A ako na to reaguje naša kultúrna politika? – ak viete, prosím, napíšte, my sme nič nenašli. Ale možno sme my v IKP slepí.

Keď sa stretne Slovák, Maďar, …

Z pohľadu kultúrnej politiky je rozmanitosť v populácii predpokladom kultúrneho a ekonomického rastu, rovnako ako indikátory:

-          sociálna súdržnosť, socializačné aktivity, medziľudská dôvera,

-          nedôvera alebo odpor k iným kultúram, ktorá vyjadruje mieru interkultúrnej spolupráce,

-          sloboda sebaurčenia.

Ak máme pocit, že žijeme v neuveriteľne rozmanitom prostredí, pretože si denne môžeme pozrieť informácie z celého sveta, zavolať cez skype komukoľvek na druhej strane kontinentu, musíme skonštatovať, že( aj napriek všetkým technológiám, dopravným prostriedkom a vymoženostiam doby), by nám v otázkach interkultúrnej spolupráce, či kultúrnej diverzity dali s veľkou pravdepodobnosťou naši predkovia riadne „na frak“.

Pred tým, ako prebehlo národné obrodenie, nebolo vo zvyku premýšľať nad národnosťou, či štátnosťou. Až Jozef II. umožnil postupné prebúdzanie rakúsko-uhorských národov svojimi reformami a toleranciou voči národným jazykom. Slovensko bolo súčasťou veľkého celku európskych národov, habsburskej ríše. Z času na čas pripadla časť ríše Turkom, Prusom, či iným a na obyvateľstvo pritom nebol braný v zreteľ, o veľkej politike sa rozhodovalo inde a angažovanosť často prerastala vo vzbury, ktoré boli potlačené v krvavých stretoch s mnohými ľudskými obeťami. Možno preto, ak ste cestovali dni, noci celou ríšou, mohli ste stretnú ľudí hovoriacich desiatkami jazykov. Ľudí s tmavšou i svetlejšou pleťou, mužov, ženy rôzneho veku, vzdelania a napriek urputnej snahe Márie Terézie o rekatolizáciu, mohli ste vidieť rôzne kostoly a ľudí rôznej viery. Ak títo obyvatelia bojovali, bolo to z dôvodu, že politické mocnosti rozhodli o nevyhnutnosti obrany, či nevyhnutnosti dobytia ďalších území. V skutočnosti sa potýkali v mestách maximálne s problémom, ako sa dohovoriť pri svojich obchodoch. Jednou z prvých otázok pri zoznamovaní v hostinci bolo, či je prísediaci Rakúšan, Srb, Čech, Maďar, Talian, … . Takto vyzerala Viedeň, takto vyzeral Prešporok. Samozrejme, že keď ste si jazykovo príbuzní a nemusíte prekonávať bariéru reči, automaticky k sebe vzájomne inklinujete. Avšak vo všeobecne ľudia v 17. či po väčšinu 18. storočia riešili problémy s clami, mýtami, ale jazyk, národ, či občianstvo pre nich neboli aktuálne a najmä uhorské mestá boli pulzujúcimi multikultúrnymi tepnami veľkého krajinného komplexu. Krajinami prúdili tovary, služby, ľudia, umelci, výraznou snahou panovníkov bolo osídliť čo najväčšie územia, alokovali kolonistami – Rusínmi, Rumunmi, Poliakmi, Chorvátmi. Po cestách pendlovali Cigáni, v mestách boli roztrúsení Židia. Obyvateľstvo bolo bohaté, chudobné, vzdelané, nevzdelané. Hodnoty boli určované predovšetkým zhora nariadenou cirkvou a centrálnymi nariadeniami a reformami.

Zneje to ako jednoduchší svet, z ktorého by sme si v súčasnosti radi zobrali toleranciu k vzájomným kultúrnym rozdielom, spôsobenými miestom narodenia a zároveň mať úplne jasno v tom, čo máme spoločné – osoba panovníka, pápeža, snemu, šľachty, relikvie – koruna, pozostatky svätcov, miesta – hrady, zámky,  … a hodnoty, ktoré predstavujú.

V súčasnosti je pre nás jednoduché za dve hodiny preletieť polovicu Európy, ubytujeme sa takmer všade s rovnakým štandardom a je pre nás jednoduché nájsť takmer v každom meste reštauráciu z rovnakej siete. Napriek tomu, že si uvedomujeme, ako je svet globalizovaný, alebo možno práve preto, si čoraz viac všímame rozdiely. Rozmanitosť, ktorú má zmysel vyhľadávať a obdivovať. Prečo sa teda stretávame naopak s rastúcimi obavami z toho, čo ľudí ešte pred niekoľkými storočiami vôbec ale vôbec netrápilo?

Jana Javorská

Dá sa stvoriť Slovákovica?

Čo by sa stalo destiláciou Slovákov? Získali by sme čosi ako Slovákovicu? Esenciu nášho kultúrno-národného bytia, ktorá by bola zbavená prímesí zavlečených na našu postať hordami Avarov, Germánov, Tatárov, Valachov, Moskvičov, Solúnskych bratov či bruselských milovníkov byrokracie?

Vráťme sa do školských lavíc a pokúsme sa o aplikáciu exaktných postupov. Pri procese destilácie prichádza k fyzikálno-chemickému oddeľovaniu látok na základe rôznych teplôt varu jednotlivých zložiek, ktoré pôvodná hmota obsahuje. Destilačný proces je viacstupňový, pričom môžeme zachytávať rôzne frakcie, zložky oddeľujúceho sa produktu. Aj keď alchymisti i chemici vedia, že dosiahnuť stopercentnú čistotu destiláciou je ideál, ku ktorému sa dá vždy len priblížiť na úroveň stotín promile.

Prečo destilácia – metodologické zdôvodnenie

Destilačný proces sa dá chápať ako očista. A to v prípade hľadania a výroby esencie slovenského v nás potrebujeme. Aj keď vlastne nevieme, či dostaneme ten rýdzi zlatý produkt, kameň mudrcov či vodu života, aqua vitae.

Podstatné je, že destilačný proces, ktorý sme si zvolili na hľadanie podstaty národného v nás, nie je žiaden náhodný nástroj, interpretačný, analytický či iný sociologický alebo humanitno-vedný metodologický verbálny nános, ale nám najprirodzenejší postup. Mimochodom a je to inšpirácia aj pre hľadanie toho najtradičnejšieho pre Ministerstvo kultúry SR, destilácia a najmä následná konzumácia výsledkov tejto exaktnej chemickej metódy by mala byť emblematickou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Spĺňa všetky predpoklady všeobecnej kultúrnej zhody, je tradičnejšia ako bryndzové halušky, akceptovanejšia ako terchovská muzika, tvorivejšia a pestrejšia ako cinkot spiežovcov. O zápis pitia pálenky ako kultúrneho dedičstva by sme teda mali požiadať UNESCO.

Nehovoriac o tom, že destilácia je všeobecne akceptovaná a geograficky pevne zviazaná s celým územím, ktoré naši predkovia kolonizovali (správny význam slova pochádza od spojenia destilačná kolóna, kolonizovať – postaviť si destilačnú kolónu).

Kvasenie – prirodzený proces prípravy

Proces destilácie aj v prípade výroby Slovákovice, čiže esenciálneho princípu slovenskosti v nás, sa začína jednoduchou purifikáciou pôvodnej kvasnej zmesi. Náš slovenský kultúrny element kvasil tuto medzi Tatrami a Dunajom, ako vieme, v tisícročnej porobe, ako znie určite správna národná sebainterpretácia. Pre zástancov slniečkarskej európskej vízie môžeme hovoriť aj o tom, že sme sa tu prekvášali ako v kotle rozvinutej časti Strednej Európy súc súčasť jedného z najvplyvnejších európskych štátnych celkov. V obidvoch prípadoch prichádzalo k fáze, keď sa naša národná surovina pod dohľadom živých organizmov premieňala, čiže fermentovala.

Isto, destilační mágovia vedia, aké dôležité sú formotvorné činitele kvasného procesu, živé kultúry, ktoré sa správne množia. V dejinnom procese vidíme, že náš kvasný proces mal viaceré vývojové fázy, vstupovali do neho dokonca rôzne inšpiratívne i deštruktívne kultúry, ktoré buď udržiavali fermentáciu na relatívne pokojnej úrovni, alebo spôsobovali nečakané a prudké vzopätia kvasného procesu urýchľujúceho dozrievanie.

Nebudeme podrobne skúmať jednotlivé kvasinky, pretože štart národného kysnutia sa stráca v hlbinách času a prímesí importovaných kultúr. Samotný príchod Slovanov nie je certifikovaný žiadnou dôveryhodnou inštitúciou. Následné spustenie podtatranského kvasenie je hmlisté. Až príchod dvojbratových kvasníc zo Solúne nás mytologicky napája na chod národných dejín.

Mohli by sme načierať do zmesi a isto by sme našli stopy bratríckych kváskov či prostredníctvom štúrovských kvasníc z Halle vyburcovaných procesov sebauvedomenia si.  Stačí, že vieme o našej kvasnej zmesi povedať, že nepochádza z jedného prazdroja, aj keď aj prazdrojské plzenské kvasnice sa v našej národnej zmesi nachádzajú. Puristi nepochybne upozornia, že aj to plzenské pivo je vlastne nemecké, keďže kvasný proces majú na svedomí kvasnice Weihenstephanu.

Otázky procesu

Ešte pred samotným spustením destilačnej kolóny by sme mohli kvasnú zmes zbaviť viditeľných nečistôt. Za stáročia ich do našstva napadalo dosť, predsa len podtatranská kotlina je vetristá a dejinné udalosti zanechali mnoho, čo kvasná zmes vcucla a čosi-kdesi povyplavovala za hranicami dnešnej krajiny, ako napríklad recept na klobásu v Békešskej Čabe či Andy Warhola až tam v Amerike.

Ale tu nastáva problém. Čo očistiť? Kto bude ten, čo povie, že suši preč z našej zmesi, ale bryndza nie? Kto povie, že sklobetón je neslovenský a gotiku si necháme? Prijmeme kováčstvo a vylúčime tvorbu softvéru? A čo rozprávky? Je Červená čiapočka naša, alebo k nám prišla z európskych luhov, hájov a Čiernych lesov.

Odrazu sa dostávame do situácie, keď preddestilačné odstraňovanie môže zmeniť výrazne charakter budúceho produktu Slovákovice. Varme teda všetko a uvidíme, čo sa začne odlupovať. Stúpajúca teplota nám bude vytvárať jednotlivé zložky našej národnej duše.

Vieme však, pri koľkých stupňoch sa zo zmesi začne vyparovať slovenskosť? V ktorom momente? Lebo alkohol, voda, oleje a ďalšie mastné kyseliny majú svoje body varu. Ale duša národa? Kedy vrie, v ktorom teplotnom momente sa nám uvoľní do kolóny to, čo bude iné ako majú iné národy. A vôbec, vrie duša každého národa inak? Sme teplejšie duše ako napríklad Maďari? A vyparí sa najprv naša maďarská súčasť duše a až potom slovenská?

Už prvé zahrievanie našej podtatranskej zmesi nám teda dáva riadne zabrať. Destilovať Slovákovicu znamená prijať množstvo kompromisov.

A možno tak trochu aj švindľov pochádzajúcich práve z nejasného pôvodu niektorých kvasníc prispievajúcich k dozrievaniu zmesi. Privrieme občas nad niektorými zjavne neslovenskými, ale dnes už našimi kvasnicami oči?

Veď také nábožné kvasnice, nech nikto netvrdí, že Slováci majú vlastné božie kvasnice, keď sú rovnaké, ako tie, čo tu rozsievali po celej Európe a pricupkali hen z Betlehéma. A písmo? Dobre, prišli sem Solúnski bratia a aj tak sme ich hlahol vymenili za štandardizované písmená európskej abecedy. A halušky a bryndza? Ovčiari z Transylvánie a zemiaky, ktoré príkazom Márie Terézie začali kolonizovať Podtatransko kdesi v osemnástom storočí? To je to slovenské?

Destilácia nám číri kvasnú zmes a v tej sklenenej sústave vidíme, koľko v nás je rovnakých, spoločných, prebratých, spojených vlastností a charakterov s blízkymi či vzdialenejšími susedmi. Akosi sa destiláciou nevieme dopátrať k tomu, čo je esenciálne slovenské. Nemôžeme sa zbaviť toho, čo je naše, lebo sme si to často prirodzeným kultúrnym spôsobom privlastnili. Od národných jedál po gotické katedrály, od podkúvania koní po výrobu automobilov. Izolovať to, čo je národné a neuvedomiť si, čo nás spája so susedmi, s Európou, s ľudskosťou, je nemožné.

A výsledok?

Nuž, Slovákovica, rýdza a stopercentná pálenka slovenskej duše, nejestvuje. pochádza zo zmesi, ktorej korene sú nepopierateľne a neoddeliteľne zviazané z tisícročiami európskeho kultúrneho okruhu.  Sme zmes. Preto sme.

 

Martin Kasarda

 

Slovenská kultúra ako súčasť Európskej kultúry

Slovenská kultúra a jej definície odjakživa trpeli nedostatkom sebavedomia. Zároveň sme boli terčom nie vždy kultúrne výhodných geopolitických vplyvov. Popri väčších a silnejších susedoch boli pokusy kultúrnych elít o hľadanie identity zložité. Ponuré trpiteľstvo, kultúrna sebaľútosť, pocity mučeníctva a komplex malosti začal už pri Štúrovcoch. Pretrvával naďalej v tvorbe literárnych autorov, napr. Milan Rúfusa alebo Rudolfa Dilonga. Po nich prišli modernisti a tí si miesto romantického pátosu radšej zvolili iróniu a sarkazmus.

A potom prišiel internet a globalizácia. Ocitli sme sa v postmodernej dobe, uprostred kultúrneho fenoménu nazývaného multikulturalizmus. A tak, ako sa tendenčný Slovák bojí cudzincov obzvlášť tam, kde žiadni nikdy neboli, bojí sa aj prieniku nových kultúr, hoci sa tento prirodzený jav objavoval na našom území už dávno pred globalizáciou.

Súčasná snaha o vytvorenie jednotnej európskej kultúry sa však spôsobuje tlak, pod ktorým chtiac či nechtiac, špecifiká jednotlivých kultúr vystupujú do popredia. Aj tie najmenšie etniká majú potrebu definovať vlastnú kultúrnu identitu a jej atribúty. Podobným procesom stále prechádza aj slovenská kultúra. Potreba geografického a kultúrneho vymedzenia sa pretrváva vo forme potrieb slovenských umelcov byť v aktívnom kontakte s domácimi tvorcami rovnako, ako s tými zahraničnými. S koľkými z nich naozaj zdieľame kultúrne hodnoty? Považujeme sa za súčasť Európy alebo sa voči nej vymedzujeme?

Stredná Európa sa vo svojej histórii identifikovala ako samostatný politický, geografický a kultúrny celok voči Európe. Slovenská kultúra je považovaná za súčasť stredoeurópskej, pričom krajiny strednej Európy sa v posledných rokoch vymedzujú voči vzájomnej podobnosti či odlišnosti voči Rusku. V minulosti táto kategorizácia neprebiehala v tak zjednodušenej forme. Slovenska kultúra sa formovala, tak ako celý stredoeurópsky región, v súvislostiach celoeurópskych procesov, opakovane potvrdzujúc svoju príslušnosť k Európskej kultúre, nie k Rusku alebo USA. Príkladom je prijatie latinského jazyka a sveta alebo potvrdzovaním svojho autentický kresťanského charakteru a príslušnosti k antike.

V 16. storočí sa stredná Európa ocitla na protestansko-kresťanskom pomedzí. Slovensko tvorilo mnoho rokov počas osmanskej okupácie najväčšie uhorské územie a Bratislava bola sídlom centrálnych uhorských úradov. V čase rekatolizácie sa Slovensko stalo obľúbeným miestom talianskych a rakúskych barokových umelcov. 19. a 20. storočia sa príslušnosť strednej Európy formovala pod vplyvom všeslovanského romantizovania slovensko-českých sporov o jazyk. Germanizácia v Čechách a maďarizácia na Slovensku komplikovali naše snaženie hľadanie kultúrnej identity v rámci Európy. A potom prišlo 20. storočie a totalitný režim „uspal“ multikulturalizmus na takmer 50. rokov. Niet sa čo čudovať, že niektorí tento pojem v dnešnej dobe považujú za zákernú zbraň imperializmu.

Multikulturalizmus ale nie je pásavka zemiaková. Je integrálnou súčasťou slovenskej kultúry a jeho prítomnosť je dôkazom kultúrnej sebestačnosti Slovenska v rámci Európy. Okrem nespočetného množstva významných umeleckých diel sa kvalita a schopnosť sebaprezentácie našich tvorcov potvrdila aj na jednom z najvýznamnejších knižných veľtrhov Salon du livre v Paríži v dňoch 15. až 18. marca. Vzhľadom na momentálny stav našej kultúry, žiadny komplex malosti, smútok alebo kultúrnu sebaľútosť už viac nepotrebujeme.

Michaela Suchá

Autorka je absolventkou divadelnej vedy v Brne

 

Obnova európskeho projektu pomocou mobilizácie ľudí z kultúry

Štáty a územné samosprávy by mohli znovu obnoviť príťažlivosť európskeho projektu a dať mu iný smer, ktorý by sa nezameriaval len na obnovenie liberálnej dogmy a posadnutosti hospodárskym rastom, ale podnecoval by skôr spoluprácu a mobilitu kultúrnych aktérov.

Na jednej z nedávnych prednášok na univerzite Lumière v Lyone Franco Bianchini (z univerzity Hull v Anglicku) vyjadril názor, že v nových urbánnych projektoch dominujú skôr anglosaské modely: smart cities, inkubátory, start-upy, kreatívne územia…Citovaním talianskeho intelektuála Franca Cassana a zdôrazňovaním jeho pojmu „slow moment“, sa budem venovať  skúmaniu koncepcie času, kultúry a demokracie.

 

Môžeme sa pokúsiť zistiť, do akej miery má politická a manažérska literatúra severských krajín, ktorá je mimochodom omnoho viac rozšírená než výskumné práce z juhu Európy, neblahé dôsledky na publikum a lokálne autority, a to predovšetkým v oblasti kultúrnej politiky v štátoch Európskej únie. Ako sa môže pod anglosaským vplyvom organizovať a rozvíjať komunitná politika v prospech umenia a kultúry, ktorá by bola zároveň nezávislou, solidárnou a interkultúrnou, hoci je vernou ultraliberálnemu kapitalizmu?

 

Roky 2007 až 2012 – naše zničené nádeje?

Nezhody pri schvaľovaní ústavnej zmluvy EÚ v roku 2005 zmarginalizovali dôležitú debatu o kultúre. Potrebovali sme do zmluvy dostať kultúru a vzdelávanie ako podporné kompetencie (doplnkové aktivity členských štátov) alebo skôr ako zdieľané kompetencie (medzi EÚ a členskými štátmi)? Európske kultúrne siete a Európska kultúrna nadácia sa pokúšali dostať túto otázku do agendy a nahradiť tak federalistické myšlienky Denisa de Rougemont (švajčiarsky kultúrny teoretik). Ale predovšetkým strach zo straty výsadného práva národných štátov posunul kompetencie v oblasti vzdelávania a kultúry do úzadia a stalo sa z nich „páté kolo u vozu“ v porovnaní s ochrannými tendenciami suverenity národných štátov. V 90.rokoch 20.storočia predpovedalo prijatie článku 128 Maastrichtskej zmluvy na obranu kultúrnej výnimky a vojna vo WTO (svetová obchodná organizácia GATT – Generálnej dohoda o tarifách a obchode) vzrast väčšieho záujmu o  inštitúcie v týchto oblastiach. V skutočnosti sa tým však len nadlho maskoval deficit politického myslenia v Európskej únii v oblasti kultúry.

V roku 2007, v čase medzinárodného napätia a pod vplyvom prác UNESCO, si Európska komisia osvojila Európsku agendu, plán, ktorý obsahoval tri priority: interkultúrny dialóg; inováciu a kreativitu podporenú vzdelávaním a kultúrou; kultúru vo vonkajších vzťahoch Únie (s tretími krajinami). Zdôrazňovala aj prínos kultúry v teritoriálnom rozvoji, financovaní projektov a kultúrnych doplnkov štrukturálnymi fondmi. Tento postoj EÚ, ktorý môže pôsobiť nesmelo vzhľadom na ambiciózne kultúrne politiky rôznych európskych krajín, východných ako aj západných, však môže byť považovaný za veľký pokrok európskej techno štruktúry. Komunikácia predpokladala metódu štruktúrovaného dialógu s občianskou spoločnosťou, ktorá umožnila v nasledujúcich rokoch mnohým európskym sieťam a spolupracujúcim platformám spisovať odporúčania na rôzne témy: interkultúrny dialóg, mobilita, prístup ku kultúre. Teda projekty, ktoré Európska komisia neskôr zohľadnila pri vývoji kultúrnych a vzdelávacích programov. V každom prípade konštatujeme, že metóda koordinácie predpokladala spoluprácu ministerstiev kultúry na rôznych úsekoch, akými sú umelecké a kultúrne vzdelávanie alebo štatút umelcov. Táto spolupráca sa však ukázala ako oveľa menej úspešná. Členské štáty neboli ochotné vybudovať spoločné analýzy a návrhy.

 

Medzinárodná finančná kríza v roku 2008 začala postupne ohrozovať jemnú rovnováhu medzi podporou kultúry pre jej vnútorné kvality a prísnym rozkazom prispievať k európskemu ekonomickému projektu. Stratégia Európa 2020 prijatá v roku 2010, „inteligentná, udržateľná a inkluzívna“, aj keď nezasahuje príliš do kultúry, identifikuje „priemysly komunikácie a ekonomiky poznania“ ako sektory silného rastu a generátory zamestnanosti. Aké šťastie! Mali by sme uveriť, že dogma európskeho rastu je naozajstným hýbateľom zamestnanosti, čo mnohí ekonómia dnes vyvracajú. V roku 2012 sa projekt, pomenovaný ako „Podpora sektorov kultúry, kreativity a zamestnanosti v Európskej únii“, predstavovaná kultúrnymi a kreatívnymi priemyslami (ICC) ako nové obzvlášť nádejné eldorádo, začína pomaly vytrácať. Ale „kultúrne profesionálne sektory“, „inovačné katalyzátory“ a vektory „transektorového opeľovania“, podieľajúc sa na „svetovej súťaži a mäkkej moci“, sa snažia „rozšíriť svoje trhy“ a „rozvíjať svoju konkurencieschopnosť!“ Je rozhodnuté.

Tento typ komunikácie so svojim cieľmi sa zrodil v novom programe Kreatívna Európa, realizovanom v roku 2014, ktorý pripomína predošlé programy „Médiá a Kultúra“ a zdanlivo zobrazuje ústup samotného slova „kultúra“, ktoré mizne v prospech kreativity. Manažérsky obrat, silne vplývajúci na ministerstvá kultúry, predovšetkým vo Francúzsku, neznamená, že by sme sa bránili analýzam tohto druhu. MCC totiž publikuje v rovnakej dobe viaceré štúdie, zaoberajúce sa podnikaním v kultúre. Číslami (často približnými: 4,5% DPH, 3,8% pracovných miest v Európe…) hodnotíme mieru rastu, počítame počet priamych a nepriamych pracovných miest, chválime zásluhy start-upistov a obsadenosť miestností publikom. Územné orgány, predovšetkým mestá a regióny, spolufinancujú s entuziazmom hospodársky rozpočet, tieto slávne ICC a centrá konkurencieschopnosti, ktoré by mali prispieť k atraktivite a príťažlivosti ich územia, ale často bez seriózneho vyhodnotenia skutočného vplyvu. Bez toho, aby sa analyzoval pomer finančných investícií a splnenia predstáv a plánov.

 

Protichodné signály

Uznesenie Európskeho parlamentu pre komunálnu politiku pre sektory kultúry a kreativity z roku 2016 ilustruje absenciu transparentnosti (konsenzu, ako niektorí hovoria) pozícií politík v kultúre. Zásahy národných kultúrnych programov umožnili posvätiť podprogram Kultúra (v programe „Kreatívna Európa“) vedľa podprogramu Médiá, venovaný audiovizuálu, a odklonili pôvodnú výlučne ekonomickú orientáciu smerom na verejný rozmer kultúry a jej účastníkov a presunuli ho rovno do jadra záujmu. Pokiaľ budeme viacej analyzovať všetky možné spolupráce, platformy a vybrané siete od roku 2014, nájdeme množstvo projektov, ktoré nepreferujú len umelecké rozmery, ale veľkoryso preberajú propagáciu interkultúrneho dialógu a nechávajú dôležité miesto pre tvorbu, ktorej výsledkom sú umelecké a kultúrne projekty so susednými krajinami EÚ od juhu až po východ, od Maroka až po Bielorusko. Objednávky u hudobných skladateľov, divadelných autorov, produkcie predstavení a výstavy súčasných diel, umelecké rezidencie: programy nemôžu byť smerované len manažérsky, aj keď kandidáti projektov občas niečo obetujú na oltári sémantiky.

V roku 2015 EÚ zverejnila špecifickú výzvu pomenovanú „Kreatívna Európa pre utečencov“, ktorá umožnila napríklad i takým skupinám, ako Saline royale d’Arcent-Senans, ktoré je centrom kultúrnych stretnutí, zostaviť pod záštitou Jordi Savall (Katalánsky hudobník, pozn. IKP) orchester pozostávajúci z muzikantov – utečencov, na podporu ich sociálnej a profesionálnej integrácie.

V roku 2016 Federica Mogherini, vysoká predstaviteľka reprezentantka pre zahraničné záležitosti EÚ a obrannú politiku, mala prednášku na tému „Kultúra v medzinárodných vzťahoch“, v ktorej zverila aktérom v kultúre a vzdelávaní časť zodpovednosti za spôsoby riešenia sporov a v boji proti radikalizmu v tretích krajinách. Môžeme tiež zdôrazniť úlohu, ktorú delegácie EÚ zohrávajú v Stredomorí. Program podpory pre občiansku spoločnosť (Pasc) v Tunisku, ako aj program „Euromed Culture“ umožňujú už niekoľko rokov pracovníkom v kultúre a v občianskej spoločnosti vyjadrovať sa a realizovať projekty priamo, zatiaľ čo ministerstvá kultúry a územné samosprávy zostávajú v pozíciách „váhavého strelca“ v oblasti kultúrnych investícií.

Napriek svojej liberálnej orientácii, do veľkej miery posilnenej eurovoľbami v roku 2014, sa Európsky parlament naďalej zaoberá otázkami kultúry. Nedávna publikácia výskumu … zvýrazňuje efekty a profity, ktoré sú výsledkom zdôrazňovania úlohy kultúry vo výchove, a zdôrazňuje potrebu politík tohto druhu na európskej úrovni.

Naopak, kultúrne projekty v kohéznej regionálnej politike (45% rozpočtu EÚ) predstavovali v tom čase dobrý kompromis. Od roku 2007 do roku 2013 kultúra získala 6 miliárd eur z 347 miliárd určených pre štrukturálne fondy (Fder, FSE, Feoga), čo je 1,7% z rozpočtu. V správach nechýbajú ani chvály na prínos kultúry: atraktivita, sociálna solidarita, posilnenie verejných služieb, personálny rozvoj a posilňovanie ich kapacít… Ako teda ďalej vysvetľovať, že operačné programy, riadené od roku 2014 francúzskymi regiónmi, boli rovnako prínosné aj vo finančnom období 2014-2020.

Mobilizácia umeleckých a kultúrnych subjektov

Počas rokov finančného obdobia 2014-2020 umelecké a kultúrne organizácie posilňujú vzťahy medzi sebou a pracujú aj v transatlantickej sieti, ale  cítia príliš malú podporu verejných partnerov. Je potrebné spoliehať sa na ministerstvá členských štátov? Tie sú veľmi zaneprázdnené bojom proti GAFAM a príkazmi na znižovania verejného deficitu, ale cítia sa zodpovední v otázke európskej spolupráce medzi umeleckými a kultúrnymi subjektami. Ale prečo namiesto peňažnej podpory kultúrnej produkcie, ktorá je realizovaná v zahraničí v rámci kultúrnej diplomacie, nezaložia radšej fond podpory projektov a iniciatív, ktoré by mali v agende nadnárodnú spoluprácu a koprodukciu, ktorá by postupne podporovala európsku myšlienku?

 

Regionálne samosprávy sú u nás „príliš“ francúzske a pred opätovným územným členením, ktoré sa realizovalo v roku 2010 a pod výslovným príkazom marketingu, im chýbala vízia pre európsku kultúrnu politiku. Prečo znovu nezmedzinárodniť tieto lokálne politiky? To si vyžaduje, samozrejme, dôkladné premyslenie rôznorodosti našich životných priestorov a šťavnatého ovocia globalizácie kultúry (migrácie, diaspóry, pohostinstvá, záplavy obrazov…)

Na záver, ako hovorí Rutger Bregman ( mladý populárny holandský historik, pozn. IKP) – „ak chceme spraviť pokrok, musíme byť nerealistickí a nerozumní.“ Musíme ubrániť utópiu, ktorá predpokladá umiestnenie kultúry do srdca európskeho projektu, a urobiť ďalší prielom, taký, aký „rozumne“ spravili zakladatelia  európskeho spoločenstva. Chceli by sme si myslieť, že „ benjamínska Európa, (ktorá) existovala ešte pred Rímskou zmluvou, pred tým, než otcovia zakladatelia nekonvertovali na zvláštnu vieru (podľa ktorej) by ekonomika stačila na produkciu (zmysluplnej) politiky“, že táto naša Európa bude novými progresívnymi politickými silami dostatočne obhajovaná.

Preklad: IKP

Pascale Bonniel Chalier

Uverejnené v časopise NectArt  #7 v druhej polovici roku 2018

Dostupné na: https://editions-attribut.com/product/nectart-7/

 

Sme schopní tancovať na európskom parkete?

Uplynulo 30 rokov od hviezdnej chvíle roku 1989, ktorá nás ovanula dlho vysnívanou slobodou. Tušili sme, že zanikne profesia ideologických cenzorov, ktorí zakazovali krásne knihy, dobré scenáre, výnimočné obrazy, pretože im nerozumeli a zdali sa im podozrivé. Cenzori sa potichu vytratili z ministerstva, len niektorí jej vykonávatelia nám dodnes pripomínajú, aby sme bdeli, lebo vrátiť sa môžu kedykoľvek pod heslom Vždy pripravení!

 

Čakali sme netrpezlivo, kedy sa otvoria zásuvky, kufre spod postelí a zakopané poklady nedovolenej tvorby a naša kultúra vyletí do Európy ako bájny fénix. Všetci budú v úžase stáť a uvedomia si: ako je možné, že sme o tomto nadanom národe nevedeli. Kde sú Nobelove ceny za literatúru, Búk prajzy, najlepšie výstavné siene, Berlín, Cannes, ovenčime ich, sú odteraz nedieľnou súčasťou európskej kultúry. Krásne sny o tom, čo všetko by sme mohli byť, keby…

 

Dúfali sme aspoň, že sa stane niečo podobné, na čo  sme si nostalgicky pamätali z konca 60. rokov minulého storočia. Nové časopisy, plné kritických článkov vzdelaných novinárov, nová vlna vo filme, ktorá zdvihla zo sedadiel ľudí na celom svete, noví autori kníh, ktorí začali používať nový slovník, priam “Sloboda/ný”, nová hudba, ktorá rezignovala na názvuky ľudových piesní, a najmä nové obecenstvo, ktoré sa vynorilo z nebytia strašidelných päťdesiatych rokov. Nové myšlienky nás, vtedy mladú generáciu, zaplavili životodarnou kultúrnou energiou, ktorá bola pre červenú zónu, v ktorej sme boli uväznení, taká nebezpečná, že ju museli zadusiť až tanky v roku 1968.

 

Prešlo presne 30 rokov a my s nevôľou konštatujeme, že sa stále len rozčuľujeme, že nemáme nové moderné knižnice, stále sa bránime predstave tých, ktoré si myslia, že slovenská kultúra je len o valaškách a spevoch v krojoch, netrpezlivo čakáme, že financovanie kultúry osvieži zákon o sponzorstve, keď sa už sponzoring používa v športe a my nazrieme do moderných štatistík a konečne budeme vedieť, koľko peňazí vydávame na kultúru a či je to dosť. Silnejú síce hlasy, ktoré kritizujú rozštiepenie vnímania kultúry slovenskej spoločnosti na dve časti, ktoré sa nemôžu dohovoriť, akoby medzi nami bola neprekročiteľná bariéra, ale to už konštatoval pred 70. rokmi Alexander Matuška. Nič nové európske sa zatiaľ v kultúre neudialo.

 

Doteraz žiadny z ministrov kultúry nepresadil významné financovanie kultúrnej infraštruktúry zo štrukturálnych fondov tak, ako to urobili susedné štáty. Poľsko postavilo z európskych peňazí v každom krajskom meste modernú komunitnú knižnicu a výnimočné budovy filharmónie v Katoviciach a Štetíne, ktoré majú svetové parametre. My sa za to môžeme kochať nadmerným počtom strategických dokumentov a akčných plánov Ministerstva kultúry SR, ale nikde sa nedozviete, nakoľko boli naplnené a čo z toho vzniklo. Stránka Creative Europe bola naposledy aktualizovaná v máji 2014 a Kreatívny priemysel, ktorý by mal byť aj u nás najdynamickejším odvetvím s veľkou budúcnosťou, v januári 2016, čo nesvedčí o prílišnej snahe nás presvedčiť o užitočnosti aktivít ministerských úradníkov.

 

Rok 2018 bol vyhlásený rokom Európskeho kultúrneho dedičstva. Ministerstvá kultúry susedných štátov poverili už rok predtým vybrané agentúry, ktoré predložili špeciálne programy, ako naplniť celý rok podujatiami, ktoré by na jednej strane prezentovali kultúrne dedičstvo krajín v zahraničí a na druhej strane priblížili moderný prístup k výberu a ochrane kultúrneho dedičstva domácemu obyvateľstvu. Naše MK SR vyzvalo, aby všetci tí, ktorí niečo poriadajú, požiadali o možnosť použiť medzinárodné logo Európskeho kultúrneho dedičstva na svoje, dopredu plánované podujatia bez toho, aby určili aspoň základné priority. A tak sa tam popri pár konferenciách na rôzne, aj “ne-dedičné” témy ocitla aj ochutnávka tradičných remesiel, divadelné predstavenie “Kec chcu ženi vládnut”, až po organový koncert v chráme.

 

Ako si predstavujeme prezentáciu kultúry zo Slovenska na európskej pôde najlepšie dokumentuje porovnanie portálu Europeana s naším portálom Slovakiana. Finančne ten náš určite stál na európskej úrovni, ale výsledok ani po troch rokoch nezodpovedá ani tej regionálnej. Aj preto je naša prezentácia porovnateľná skôr s albánskou, ale určite nie s maďarskou alebo českou. Základným problémom je, že ani kultúrna obec na Slovensku nevyžaduje jej skvalitnenie a nevytvára tlak na vyšetrenie úniku financií z tohto projektu podobne, ako sa nezaujíma o osud digitalizácie zbierok našich pamäťových a fondových inštitúcií na čele so Slovenskou národnou knižnicou a financie, ktoré nám na ňu poskytli Európania. A to ide o milióny eur v oboch projektoch.

 

Naši ministri kultúry až na vzácne výnimky nikde necestovali, nezastávali významné funkcie na európskej úrovni a zhusta ani nemohli, lebo ich komunikačné schopnosti boli obmedzené len na dialóg s českými predstaviteľmi. A pritom prvým eurokomisárom na novom poste v Európskej komisii bol v rokoch 2004-2009 Ján Fígeľ. Jeho portfólio obsahovalo vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mnohojazyčnosť. Už z výberu aktivít je zrejmé, že to bola všehochuť, ako to býva, keď všetci vedia, že niečo by už malo začať, ale zatiaľ nik nevie, ako presne. Ale ak by sme si chceli prečítať, čo práca J. Fígeľa znamenala nielen pre EÚ, ale aj pre Slovensko, nenájdeme nič.  Pritom pán eurokomisár pracoval usilovne, len nevieme a ani sa nezaujímame, čo z toho zostalo. Ja si pamätám len jednu tradične poňatú konferenciu o multikulturalizme v Ljubljani, ale to vtedy ešte nebola výbušná téma nových európskych nacionalistov. Dnes je multi-kulti nadávka, ktorú slušne vychovaný človek nepoužíva.

 

Dodnes nevieme, aký veľký je modernizačný dlh v našej kultúre. Niežeby ho nikto nepopísal, ale nikto nevyčíslil závratnú sumu, ktorú predstavuje a nevypracoval ozajstný akčný plán na dvadsať rokov, aby sme ho odstránili. Po 30.rokoch nevieme, koľko úsilia a rokov nás bude stáť ďalší, reformný dlh v kultúre, ktorý sme si vyrobili tým, že Ministerstvo kultúry SR a jemu podriadené inštitúcie neprešli zásadnou reformou štruktúry, financovania a aktivít, ktorú absolvovali iné ministerstvá a celá spoločnosť Stačí vkročiť do budovy bývalej Tatra banky a dýchne na vás atmosféra stariny a prachu, zažratého do stien. Nehovoriac o zúfalých pokusoch niektorých moderne mysliacich riaditeľov kultúrnych inštitúcií, ktorí by mohli hodiny rozprávať o polenách, ktoré sa valia na ich snahy modernizovať zažité postupy.

 

A nakoniec – má Slovensko svoju európsku kultúrnu politiku? Predstavu, založenú na vyhodnocovaní vplyvov jednotlivých programov Kreatívnej Európy, regionálnych programov, ktoré by mali kultúrne zobudiť naše regióny podľa vzoru tých vo Francúzsku alebo Rakúsku, Víziu, naplánovanú aspoň na nové finančné obdobie EÚ, podloženú aj finančnými plánmi projektov, ktoré budeme musieť spolufinancovať. Predsavzatia spolupráce aspoň s ministerstvami susedných európskych štátov a relevantnými mimovládnymi organizáciami, aby sme sa zúčastňovali na kultúrnom pulze doby okolo nás. Alebo sme sa rozhodli, že sa naďalej budeme izolovať a potom nariekať, že nás nikto nepozná? Ako chceme dosiahnuť “skokové” investície do kultúry bez finančnej pomoci zo zahraničia?

 

Doterajšia prax riadenia kultúry na Slovensku sa nedá hodnotiť pozitívnymi, nič nehovoriacimi frázami. Z kritického postoja nás nevytrhnú dve pokladnice, nazývané fondami, ktoré za 12 rokov vo funkcii inštaloval jeden minister. Ale tak ako aj v iných oblastiach nášho života, bez oboznamovania sa s najnovšími trendmi kultúrnej politiky v zahraničí zostaneme vytvárať len úbohé a plačlivé variácie na dávno omielané témy nášho zaostávania. Všetci už máme najnovšie mobilné telefóny, vypisujeme moderné statusy na globálnych sociálnych sieťach, obliekame sa podľa najnovších módnych trendov, počúvame svetovú pop hudbu, prečo by sme akurát v našej kultúrnej politike mali tvrdohlavo zotrvávať v “gätiach” a malomestských snoch paničiek z minulého storočia? Budova Tatra banky potrebuje konečne novú generáciu, ktorá by mala z námestí prejsť rovno do dverí vedľa Divadla Astorka.

 

Magda Vášáryová