Archívy autora: ikp

Prológ

Magda Vášáryová ma požiadala o text pre „Kultúrny kyslík“ na tému vzťahu medzi kultúrou a peniazmi. Nakoľko kultúra nie je oblasťou, ktorej sa primárne venujem, musela ma Magda trochu presviedčať, ale každý, kto ju pozná, vie, že to ona vie.

Takže nech sa páči, ale dopredu sa ospravedlňujem, keďže idem do teritória, v ktorom sa necítim najistejšie. IM

(A kto je zodpovedný za neistotu pána ministra v kultúrnej politike? Ja, ja sa cítim byť zodpovedná. MV)

 

Kultúra a peniaze. Dotácie, či investície?

 My ekonómovia sme často (a veľakrát asi aj právom) obviňovaní z toho, že sme nekultúrni a nechápeme dôležitosť kultúry v širokom slova zmysle a umenia zvlášť. Ako podpredseda vlády, ale najmä ako minister financií som viedol rokovania s viacerými ministrami kultúry, najmä s Rudom Chmelom a Danom Krajcerom, a nikdy som nemohol plne uspokojiť ich požiadavky, ale to platilo aj vo vzťahu ku všetkým ostatným ministrom bez výnimky. Vlády, ktorých som bol členom, mali totiž tú smolu, že vždy museli zachraňovať zdecimované verejné financie, či už po Mečiarovi, alebo po Ficovi. A Slovensko malo tú smolu, že z hľadiska verejných financií úrodné postreformné roky (po roku 2006) boli Ficovými vládami prehajdákané a peniaze premárnené a rozkradnuté nielen na úkor kultúry a umenia, ale aj školstva, vedy, zdravotníctva a podobne.

Môj prístup k financovaniu kultúry, ale aj školstva, alebo zdravotníctva, by sa dal v tom čase charakterizovať tak, že som peniaze podmieňoval reformami. Teda ministrom som hovoril –  urobte zmeny, ktoré budú znamenať vyššiu efektívnosť a transparentnosť ich použitia a dostanete viac peňazí. Ak ale chcete fungovať len v starých, zabehnutých koľajniciach, peňazí viac nebude. Išlo teda v zásade o princíp „hodnota za peniaze“, aj keď sa to vtedy tak nenazývalo. Tento princíp totiž znamená, že zvýšený efekt (napríklad v podobe rozvoja kultúry a umenia) bude vyšší, ako priamo úmerný vyššiemu objemu peňazí. Pri absencii reforiem, alebo dokonca ich rušení a deformovaní, je to presne naopak. Veľmi výstižne to dokazuje situácia v zdravotníctve počas prvej vlády R. Fica v rokoch 2006 – 2010. Objem verejných zdrojov do zdravotníctva počas týchto rokov stúpol o nevídaných 50%, zároveň sa však zhoršila spokojnosť s jeho fungovaním u všetkých aktérov – pacientov, lekárov aj sestier.

Za opačný, pozitívny príklad z rezortu kultúry, považujem projekt Dana Krajcera na rekonštrukciu slovenských hradov z európskych fondov v spolupráci s NGOčkami a so zamestnávaním nezamestnaných ľudí v regiónoch. Alebo projekt Danubiana, ktorý bol vlastne PPP projektom (súkromno-verejným partnerstvom) v oblasti kultúry.

Teraz k tomu, ako uvažujem o financovaní kultúry v širšom kontexte dnešných a budúcich problémov a výziev. V zásade platí, že, povedané jazykom ekonómov, kultúra je (podobne ako vzdelanie, veda a výskum) „pozitívna externalita“. Myslí sa tým to, že ak niekto investuje do vlastného kultúrneho rozvoja, alebo vyžitia, tak prospieva nielen sebe, ale aj širšej komunite a celej spoločnosti. Teda presne opačne ako negatívna externalita, ktorá znamená (napríklad pri ekologicky škodlivej prevádzke) dosahovanie zisku jednotlivca, alebo skupiny ľudí na úkor širšej komunity, alebo aj celej spoločnosti.

Takže samotné toto chápanie kultúry ako pozitívnej externality vytvára nielen ekonomické, ale aj politické zdôvodnenie a legitimizáciu podpory jej financovania z verejných zdrojov. Politické spočíva v tom, že (ako nás aj najnovšia realita stále a stále presviedča) liberálna demokracia a otvorená spoločnosť (a s nimi spojené ľudské práva, dôstojnosť a sloboda ľudí) sú pod ohrozením a je potrebné neustále o nich bojovať a kultivovať ich. Je pritom evidentné, že rozvoj kultúry v širokom slova zmysle, ale aj umenia v rámci toho, je neodmysliteľnou súčasťou, ale aj predpokladom úspešnosti tohto zápasu.

V tomto zmysle sa mi zdá, že sa dá nájsť analógia medzi vedou a výskumom na strane jednej a umením a kultúrou na strane druhej. Veda (najmä základná veda) a umenie tvoria z hľadiska praktickej využiteľnosti  abstraktný, ale o to dôležitejší základ, bez rozvoja ktorého nemôže existovať omnoho praktickejší a komerčne využiteľný výskum, ale ani praktickejšia a (aj) komerčne využiteľnejšia, či politicky prospešnejšia kultúra stelesnená napríklad v úžitkovom umení, inováciách, dizajne, architektúre, ale aj komunikácii, či dokonca v medziľudských vzťahoch. A rovnako ako pri základnej vede, tak aj pri umení je nevyhnutným predpokladom jej fungovania a rozvoja financovanie z verejných zdrojov.

Dokonca si myslím, že v súčasnosti je táto otázka ešte naliehavejšia ako kedykoľvek predtým, a to opäť ako z hľadiska politického, tak aj ekonomického. A platí to globálne, medzinárodne, ale aj tu, u nás doma.

Spomeniem v tejto súvislosti našu súčasnú najdôležitejšiu ekonomickú výzvu a jej vzťah ku kultúre. Slovensko už takmer desať rokov zaostáva nielen za vyspelými, ale aj za porovnateľnými susednými krajinami v oblasti ekonomickej konkurencieschopnosti. Padáme do pasce stredných príjmov, znižujúcu sa konkurencieschopnosť v masovej priemyselnej veľkovýrobe nie sme schopní kompenzovať reštrukturalizáciou našej ekonomiky na sofistikovanejšiu výrobu a služby s vyššou pridanou hodnotou. Z tejto pasce stredných príjmov sa dá uniknúť jedine naštartovaním ekonomiky ťahanej inováciami. Na to sú však potrebné reformy v oblasti verejných financií, podnikateľského prostredia, verejnej správy a verejných služieb, vymožiteľnosti práva, vzdelania, vedy, výskumu a – kultúry. Ekonomika ťahaná inováciami je totiž nemysliteľná nielen (okrem iného) bez rozvoja vedy a výskumu, ale ani bez rozvoja umenia a kultúry.

V tomto zmysle sa dá súhlasiť s názorom, že verejné (ale aj súkromné) peniaze do kultúry a umenia by nemali byť považované za dotácie, ale skôr za investície. O návratnosti dobre investovaných peňazí do kultúry a umenia nepochybujem a dúfam, že o tom svedčí aj to, čo píšem vyššie v tomto článku. Nezodpovedanou otázkou nad rámec tohto článku však ostáva, či, alebo v akej miere máme dnes na Slovensku vytvorený inštitucionálny rámec na to, aby investované verejné peniaze efektívnou investíciou naozaj boli. A teda oblúkom sa vraciam k tomu, čo som hovoril vždy aj v minulosti – že väčší objem verejných peňazí (aj) do kultúry by mal byť podmienený reformami, ktoré zabezpečia ich efektívne a transparentné použitie, a teda lepšiu návratnosť tejto investície.

Súčasťou týchto reforiem by mohli byť aj nové nástroje a pravidlá nielen v oblasti používania verejných zdrojov za účelom rozvoja kultúry, ale aj pravidlá sponzoringu, ktoré by mohli vychádzať z rozšírenia pravidiel už doteraz používaných pri podpore športu. Kultúra a umenie si to určite zaslúžia, pretože z hľadiska priamych aj nepriamych pozitívnych efektov sú pre spoločnosť pozitívnou externalitou minimálne v tej istej miere ako šport.

Ivan Mikloš

 

Haluz

Opäť sú tu novinky z Martina, centra národnej kultúry. Kým v meste to práve žije rozrušením jedinečnosti Národného cintorína, za mestom, za polovyrúbaným hájom, leží Múzeum slovenskej dediny.

 

Nech sa páči, kým je pandémia, aspoň takto obrazom a vojdite cez pomyselne otvorenú hlavnú bránu a zažijete priamy kontakt s tradičnou ľudovou kultúrou hneď na úvod:

 

 

Odhliadnuc od nahnutej elektrickej skrine (je to vôbec takto bezpečné?), betónovej potkýňacej lišty a miernej ošumelosti je brána náznakom ľudovej drevenej architektúry, ktorá čaká vnútri. Nechýba pár (čiže desať a viac) obligátnych zákazov, príkazov a vyhrážok, ani pestrofarebných pútačov, ale aspoň to s nimi vyzerá ako na každej slovenskej dedine, každá má takú polepenú autobusovú zastávku.

 

Najčarovnejšia je však architektúra hneď vedľa brány. Zahraničný návštevník, ktorý možno aj tuší o dvojnásobnej ašpirácii Martina na titul Európskeho hlavného mesta kultúry, by možno čakal niečo drevené, prútené, šindľové či vyrezávané, no slovenskí múzejníci pripravili celkom iný vizuálny zážitok pre jeho vypúlené oči. Vyvstáva otázka, čo to vlastne je?

  1. Maringotka toho nevrlého čudáka, ktorému vždy ukradnú v záhradkárskej osade všetku mrkvu.

  2. Načierno postavená rybárska búda niekde pri Ružíne, ústredie maskáčovej módy.

  3. Budova recepcie, Múzeum slovenskej dediny, Slovenské národné múzeum v Martine, kde si kúpite ľístok.

Správna odpoveď: c)

 

Martin Katuščák

Čo v ponímaní VIA znamená KULTÚRA

Z nekonečných definícií pojmu KULTÚRA, ktorý sa vynoril v období

osvietenstva namesto termínu duchovno, je pre nás najbližšia jedna z definícií Maxa Webera: ‚Kultúra je zo stanoviska človeka konečný výsek z nekonečnosti svetového diania, ktorý je obdarený zmyslom a významom”. V tomto zmysle kultúra zovšeobecňuje všetky prejavy ľudí vrátane hodnôt, noriem, presvedčení a umeleckých výtvorov. Pojem kultúry nemožno nahradiť inými pojmami, napríklad presvedčením, tradíciou, technológiou, praktikami, lebo postihuje špecifickú situáciu ľudskej existencie. Pre pochopenie širšieho chápania pojmu kultúra sa dnes nahrádza aj pojmom CIVILIZÁCIA. Práve preto by sme mali uvažovať o zmene názvu Ministerstva kultúry, lebo obsah jeho pôsobnosti zodpovedá skôr názvu Ministerstvo umenia a kultúrneho dedičstva.

 Nové pohľady na financovanie kultúry alebo prestaňme chcieť almužnu

 

Hlavným atribútom demokratického režimu, ktorým sa zásadne líši od autoritatívnych, je možnosť diskusie. Náš prvý demokratický prezident Tomáš. G.Masaryk povedal:„Demokracie je diskuse”. Ale diskusia je možná len medzi ľuďmi, ktorí si dôverujú. Podľa sociologických výskumov verejnej mienky patríme na Slovensku medzi občanov Európy, ktorí si najmenej dôverujú. Podozrievame sa, pripisujeme si tie najhoršie úmysly. K tomu pristupuje komplikovaný vzťah medzi chápaním v akom priestore žijeme a v akej dobe sa nachádzame. Údolné myslenie nás obmedzuje v rozlete a v ambíciách aj ako národ a neustále návraty do buditeľských čias romantizmu nám pristrihávajú krídla, aby sme mohli vyletieť nad naše končiare.

Ak niečo dnes urgentne potrebujeme v oblasti kultúrnej politiky, tak sú to dva procesy, o ktorých píšeme a diskutujeme zriedka. Prvým je analýza a popis skutočných podmienok, v ktorých sa nachádzame a ktoré nás, samozrejme, limitujú v našich cieľoch a snoch. Druhý sa týka dodržiavania zásad dialógu, aby sme mohli vôbec diskutovať o tom, čo nás trápi. To znamená, pristupovať k diskusnému stolu ako rovnocenní partneri a predpokladať, že ani jedna strana nemusí mať na všetky prerokovávané problémy rovnaký názor. Základnou podmienkou je, že každá zo strán musí počítať s ústupkami. A aby sme vôbec mohli začať diskusiu, musíme rovnako chápať pojmy, ktorými sa vyjadrujeme.

Náš jazyk vyhlásení, ktorými aj posledný rok bombardujeme ako Ministerstvo kultúry, tak aj kultúrnu scénu a verejný priestor, sa zúžil na niekoľko pojmov, ktoré sa donekonečna opakujú a ako to už býva, strácajú svoj obsah. Výsledkom je nedorozumenie, neporozumenie a chaos. Pre outsidera zostáva len šum a z neho sa vynárajúca prosba – „dajte nám konečne peniaze”. Ako v takomto chaose zabezpečiť dialóg všetkých zainteresovaných strán, ktorým by malo ísť o jedno, modernizáciu chápania úlohy kultúry a tvorivého momentu v premýšľaní o stratégiách a víziach budúcnosti Slovenskej republiky.

Skúsme sa pozrieť na aspoň jeden termín, ktorý používame a mali by sme s tým prestať. Slovo a spojenie „DOTÁCIA DO KULTÚRY”.

Dotácia je slovo, ktoré má jasný obsah. Podľa najnovšieho slovníka cudzích slov znamená podporu, pridelenie zväčša finančných prostriedkov bez určenia účelu použitia, čo ale podmienky získania grantov Audiovizuálneho fondu i FPÚ priamo vyžadujú. Dotácia, po anglicky grant, nás nebezpečne približuje k slovu PODPORA, hlavne  chudobných, bezmocných, odkázaných. Sme my, príslušníci a príslušníčky kultúrnej scény, umelci, tvoriví ľudia odkázaní na…milodary? Nie. Sme soľou tejto krajiny a predstavujeme svojou imagináciou a ambíciami cestu „vpred” pre všetkých, nielen pre nás. My teda žiadame vo fondoch o SUBVENCIU, teda jasne definovanú sumu finančných prostriedkov zo štátnych prostriedkov na vopred zhodnotený účel. Tak, ako subvenciu dostávajú priemyselné a iné podniky.

Ale v európskom kultúrnom svete sa pomaly, ale isto prechádza k lepšiemu pomenovaniu našej žiadosti voči štátu a spoločnosti.

Do kultúry sa dnes INVESTUJE rovnako, ako do start-upov, alebo clustrov. Investícia znamená vklad do modernizácie, v našom prípade aj kultivácie spoločnosti. Fondy, zriaďované MK SR by tomu mali rozumieť, keby boli vytvorené zákonodarcami, ktorí by pojmom rozumeli. Lebo naše kultúrne fondy sú v tejto legislatívnej podobe len jednoduché pokladnice pre núdznych.

Analýzy, ktoré dokážu vyčísliť zisk z investícií do kultúry, do kretaívneho a kultrneho priemyslu, už predsa vo svete existujú a akcia Ministerstva financií „Hodnota za peniaze” sa už tiež presadila. Dokonca aj v MK SR, akurát nevieme presne ako. Tvorba hodnoty je dnes čoraz častejšie akceptovaná ako strategický cieľ spoločností pri meraní jej výkonnosti, aj keď používanie kvalitatívnych analytických a hodnotiacich nástrojov, najmä pre sociálnu inováciu, je u nás mimoriadne zriedkavé. Dá sa povedať, že hodnotení vplyvu a evaluácií existujúcich politík v oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu a ich inovácií je nedostatok, ako napísala vo svojej zhrňujúcej dizertačnej práci Phdr. Denisa Zlatá.

V dlhodobo a v diskusii s kultúrnou obcou pripravovanom dokumente KU.BA – Kultúrna Bratislava, ktorý patrí k tým sofistikovanejším a smeroval na všetky možné štátne a regionálne inštitúcie sa slovo podpora vyskytuje ako kľúčové 10 krát, nenašla som však ani raz slovo investícia, ani  zmienku o tom, čo tvorivejšia a inovatívnejšia komunita, združená pod KU.BA, za túto investíciu garantuje. Či svoje vybudované siete, cez ktoré plánuje naštartovať rozhodujúce spoločenské zmeny, alebo akými metódami zväčší dopyt po výsledkoch svojej práce, alebo ako chce zasiahnuť aspoň európsky kultúrny trh. Ani raz sa nezmieňuje o svojom bezpochyby veľkom KULTÚRNOM KAPITÁLE, ktorý ponúka.

 

Po vyše tridsiatich rokoch slobodnej kultúrnej aktivity sa stále držíme režimu patrónstva (Hemondalgh 2002), teda trváme na bezhodnotovej transakcii medzi bohatým pánom a služobníkom, ktorý prináša jednoduchý výrobok a očakáva malú almužnu. Žiadame, aby nám patróni, alebo patrón – štát prispel hlavne na živobytie. Skrývame v žiadostiach o podporu, teda v grantoch, naše náklady a financie na plat, ktorý v rozpočte nemôžeme priznať. Pandémia, samozrejme, veľmi postihla najmä kultúrnu obec, pretože vláda v snahe zamedziť šírenie vírusu, zakázala akúkoľvek činnosť v kultúre a umení, čo v takomto rozsahu neurobil žiadny európsky štát. Ale čo sme urobili my za tých 30 rokov, aby  na to bez okamžitej poriadnej náhrady nemohla vláda ani  pomyslieť, nieto ešte urobiť? Akoby sme stále chodili pred budovu MK SR so Žiadosťami slovenského národa. A tak aj  dopadneme, ako vtedy naši národovci.

 

Tvorivá kultúrna obec zásadným spôsobom vplynie na zmenu spoločenských pomerov, atmosféry a sebavedomia svojich spoluobčanov tak, ako to urobila vždy v našich dejinách. A ak niečo dnes Slovenská republika potrebuje, tak je to veľká civilizačná, kultúrna zmena. Potrebujeme chuť na regeneráciu a inováciu štruktúry hospodárstva, systému vzdelávania všetkých vrstiev spoločnosti, prekonanie starých mýtov a predsudkov, ktoré nás vždy zabrzdia v rozlete. Sme predsa svedkami pokusov o návrat hamižnej životnej filozofie, vypáchnutého panslavizmu, uprednostňovania lopaty pred mozgom či pokusov o vytlačenie žien z verejného života do kuchýň a k neplatenej slúžkovskej úlohe v spoločnosti. To všetko sa dnes deje v priamom prenose.

 

Tvoriví ľudia, ktorí produkujú nové myšlienky, hľadajú nové spojenia, vytvárajú iné siete, v ktorých panuje kreatívny „buzz” (nič iné ako bzukot) a neboja sa vykročiť mimo rámca konvencií, to majú a mali v slovenskej spoločnosti vždy ťažké. Priemerní sa dokážu spojiť a zabrániť akejkoľvek inovácií, takže tvorivým nezostáva nič iné, iba odísť. Stáročia odchádzajú. Aj Matej Bell poradil svojim synom, aby sa radšej stali Nemcami. Prečo sa hanbíme byť konečne sebavedomí?

Ale naše nepredstierané sebavedomie vyžaduje podporu publika.

Len to môže zabrániť útokom priemerných na výnimočných. A preto si musíme v diskusii medzi nami odpovedať na otázky:

  • ako pracujeme na podpore rozširovania našich respondentov?

  • ako im vysvetľujeme významy a hodnotu našich tvorivých počinov?

  • ako pracujeme s kultúrnou „soft” inováciou v debatách o nastaveniach kultúrnej politiky?

  • ako učíme politikov a politické strany, aby rozumeli, čo to znamená multi-governance, neštandardné umelecké povolania, nové profesie v kreatívnom a kultúrnom priemysle?

  • ako vysvetľujeme  kultúru 0.3, ktorú by sme uý mali vítať so slavobránami?

Asi sa nám niečo nedarí, keď sme sa ocitli v situácii „ostrakizovanej” kultúry a to doslova a nielen zo strany vlády SR. Ostrakizácia je viditeľná aj zo strany spotrebiteľov kultúry. Neposielali nás náhodou k lopate ako k tej pre nich skutočnej práci? Naši diváci považujú produkty tvorivej práce – od architektúry, cez dizajn, umelecké artefakty, knihy, hudbu – za niečo, čomu sa budú venovať, ak budú mať voľný čas.

Kultúra sa zmenila na voľnočasovú aktivitu ako šport a nie na základnú podmienku nášho života.

Nesprostredkovali sme spoločnosti uvažovania filozofov a analytikov z celého sveta od 90. rokov minulého storočia, ktorí sú presvedčení, že bez tvorivých kultúrnych komunit nemôže prebehnúť potrebná transformácia spoločnosti na post-industriálnu. Neprekladali sme do slovenčiny ich sofistikované myšlienky a odtiaľ do zrozumiteľného a emóciami naplneného jazyka umenia, Obrnili sme sa do bubliny, ktorá predpokladá pasivitu diváka a je alergická na akúkoľvek kritiku.

 Vymazali sme kritické myslenie z hodnotenia umeleckých produkcií.

Nepostarali sme sa o dostatok kvalitných vysielačov nových myšlienok. Nemáme v rukách médiá, ktoré sú po publiku druhým najdôležitejším sprostredkovateľom medzi kultúrnymi tvorcami a divákmi. Koľko hodnotných kultúrnych časopisov a internetových portálov, z ktorých citujú aj zahraničné médiá, máme na Slovensku? Už navždy sme sa uspokojili s dvoma stránkami v denníkoch?

Bez pričinenia sa o vplyvné médiá, ktoré sprostredkujú nové myšlienky a počiny kultúrnej obce, sa kultúrne do Európy nedostaneme.

Tomu, čomu sa dnes hovorí kognitívne mechanizmy, rozumie málo ľudí. Ale niektorí sa predsa nájdu hlavne medzi tvorivými a kultúrne vyspelými ľuďmi. Oni rozumejú, že „produkujú aj hodnotu sami osebe, relatívne samostatne od ekonomických a spoločenských mechanizmov” (Kraaijenbrink, 2018). A to sa deje v kreatívnych, umeleckých a informačných odvetviach, v ktorých myšlienky, emócie zhmotnené do umeleckého diela a informácie sú tým, čo je dnes a bude v budúcnosti oceňované ako správna investícia.

 

Magda Vášáryová

 

Editoriál

Už roky je v kultúrnej politike populárne slovo STRATÉGIA. Má v sebe čosi z vojenskej terminológie. Generáli nad mapami rozhodujú o spôsobe vedenia bitky, ak nechceme hneď spomínať vojnu. Mnohí si sľubujú od vypracovania čo najväčšieho počtu stratégií vyriešenie všetkých problémov. V tom bol nedostižný náš minister Marek. Ale modernejšie poňatie termínu stratégia pochádza z teórie hier ako „súhrn zásahov do riadeného procesu alebo konfliktnej situácie”. Toto je výklad, ktorým sa riadime vo Via Cultura.

Pripravili sme pre vás nové číslo Kultúrneho kyslíka, ktoré sa snaží vstúpiť do procesu kritiky kultúrnej politiky zo všetkých strán zásahom do používania pojmov v tomto zápase o  – no o čo by mohlo ísť? O peniaze, samozrejme. Sme si vedomí konfliktnej situácie medzi Ministerstvom kultúry SR a všetkými kultúrnymi inštitúciami a aktivitami, ale najmä z oblasti nezriadenej kultúry. Požiadali sme preto financmajstra I.Mikloša o odpoveď na niekoľko aktuálnych otázok. O slovo sme poprosili aj riaditeľku trnavského divadla, toho času home office, pani Zuzanu Hekel. A prekvapil nás rozhovor o ekologizácii kultúrnej politiky, ktorý vás zaujme novými pohľadmi na problém, ktorý kvári celú planétu s ponukou nových termínov a analýz od našej novej spolupracovníčky Ivety Konýčkovej.

V čísle nenájdete zásadnú črtu boja o slušnú a progresívnu kultúrnu politiku posledných rokov – nariekanie a spínanie rúk. Toho sme si užili podľa nás už dosť.

Preto navrhujeme, napriek kritickej situácie kultúrneho stavu počas pandémie, diskutovať o tom, čo ide kultúrna scéna urobiť zajtra, o týždeň, do pol roka a nie, čo by mali urobiť druhí, hlavne štátni. Prosbopisy smerom na štátny rozpočet, európske fondy, samosprávy sa vyznačujú podmieňovacími vetami, tými známymi pasívnymi postojmi ”mali by ste, malo by sa, bolo by žiadúce…” Tím Via Cultura a hostia ponúkajú iné prístupy, ktoré spočívajú v uvedomení si skutočnej nezastupiteľnej úlohy tvorivých mozgov pre celú kultúru a jej nescudziteľnej zodpovednosti za postavenie, ktoré majú dnes v slovenskej spoločnosti.

M.Vášáryová

P.S. Kultúru v našom ponímaní zahŕňajú:  vedecký výskum a vývoj, vydavateľstvá, tvorbu softvéru, médiá, najmä rozhlas a televíziu, dizajn, hudbu, film, hračky a hry, reklamný priemysel, architektúru, živé umenie, remeslá, videohry, módny priemysel, umenie, kultúrne dedičstvo, jazyk, vzdelávanie, nielen v kultúre.

Slovníček

Overkill

Čo je to v angličtine „ to kill”, to vie už snáď každý – zabiť, jednoduchší preklad ani neexistuje. Ale zabiť „over”, teda nad, alebo cez, či dokonca navyše, nedáva v slovenčine zmysel. Ak raz zabijete, tak je živý predmet mŕtvy a jeho stav je konečný. A predsa vzniklo toto slovo, ktoré znamená, že ste niečo prestrelili, niečo prehnali a to veľmi. Predtým sme si ne „overkill” nápisy alebo bulvárne články prestrelené len preto, lebo sa na tom dá fajne zarobiť, zvykli. Ale dnes sme sa už posunuli ďalej a s „overkill” výrokmi a hodnoteniami sa stretávame dnes a denne. V televíznych správach, na tlačovkách politikov i v parlamentných vystúpeniach poslankýň a poslancov. Už nejde o dobré meno, ale o „shocking”, aby si nás vôbec niekto všimol. A tak ideme nadzabíjať, cezzabíjať, navyšezabíjať a necítime sa byť ani na chvíľu vinný z vraždy. Zvláštny experiment s tak mrazivým slovom.

“Clickbaitsové” titulky

Náš bývalý prezident Havel rád prízvukoval jedno z hesiel Biblie, že pravda nakoniec zvíťazí nad klamstvom spolu s láskou. Ale od zosumarizovania textov Biblie už uplynul akýsi čas a my sa máme možnosť zoznámiť s titulkami v novinách, ale najmä v internete a na sociálnych sieťach, ktoré jasne víťazia nad pravdou a v konečnom dôsledku aj nad láskou. Vznikne určite aj nové povolanie, už nielen youtuber, ale aj tvorca „clickbaits”. Možno dostane od Ministerstva kultúry aj povolenie cítiť sa umelcom. Veď víťaziť nad pravdou, aj keď ju už má každý, ale aj nad láskou, to už je nové moderné umenie.

Let’s go Ghostbusting

Keď sa pozriete do slovníka, ale skôr väčšieho, nájdete Ghost  a pochopíte, že je to niečo, čo neexistuje reálne, ale existuje v našej fantázii. teda do časov virtuálneho sveta v našich počítačoch. oslovíte niekoho na sieti, on diskutuje s vami, háda sa, vy argumentujete na dve husto popísané strany v PC, a zrazu je ten druhý fuč. Jednoducho sa vypne a zmizne, navždy. Ako ten ghost, teda duch z rozprávky. Môžete mávnuť rukou a sám/a sa stať duchom, aby ste vydesili zase druhých ľudí a rozšírili Ghostbusting. Môžete si ale aj objednať jedlo v reštaurácii a než vám ho donesú, zmiznúť. Alebo niečo sväto sväte sľúbiť a už sa nikdy neozvať a neospravedlniť. To nie je u nás nič nové, však? A možno je to len dočasná hra, ktorá nás časom prestane baviť.

Monitoring

Zacyklenie v ekonomistike, alebo ako sa dostala kultúra do ornej pôdy

“Nechcem byť nefér voči kultúre alebo poľnohospodárstvu, no verejné investície do týchto odvetví zrejme nepomôžu natoľko, aby potiahli so sebou aj iné odvetvia. V zelenej ekonomike či priemysle sa takého pokroky dajú dosiahnuť” – vyslovil makroekonóm M. Lehuta. Nuž, aspoň má pochybnosti, či nie je nefér. Spolu s vyňatím vzdelania z kultúry, ktoré sa nám tu zahniezdilo, zdá sa, nadlho.

 

Anderssen v Ministerstve kultúry

 

Jeden lapsus strieda druhý a nás v IKP už nevzrušuje, ale vyjadrenie MK na adresu smernice o výberových konaniach na posty riaditeľov a riaditeliek kultúrnych inštitúcií, nám pripomenulo rozprávkový svet, kde neživé veci ožívajú a pletú sa nám do agendy živých.

“Ministerská…zastáva názor, že príslušná smernica nemyslela na všetky situácie, ktoré môžu nastať v procese výberových konaní”. Smernica, prečo si nemyslela? Marš do kúta!

 

Otázkou dnešných dní je – vrátime sa do starých časov, alebo nás čakajú časy nové? „Kto to ví, odpoví, odpoví nám na otázku”….spievala príhodne Eva Pilarová v piesni onoho času. Vraj potrebujeme neproduktívne umenie, ktoré sa nestará o tvorbu diel. A vraj sa to najviac prejaví v divadle. Hovoriť o „lepšej budúcnosti” je vysoko skompromitované. Nastávajú reakčné časy, ba priam návrat k „normálnosti”. Normalizácii?.Preboha, (zase ten Boh) len to nie. To už se zažili. Divadlo by vám mohlo na otázku odpovedať najlepšie. vyzerá to na to, že nedemokratické spôsoby vytvárania predstavení, dbanie o hierarchiu v tvorivom procese,  končí. Žiadne  – režisér a mamička majú vždy pravdu. Prednosť dostane spolupráca. Veď už od druhej polovici 20.storočia boli divadlá, ktoré namiesto produkcie predstavení, boli laboratóriami, kde sa snažili nájsť nové spôsoby hľadania alternatívneho organizovania individuálneho i spoločenského života. Musíme si vybrať – medzi tradičnou nadprodukciou, alebo nové otvorenie. My vo Via stojíme v otvorených dverách.

 

Vraciame sa do „kultúrneho katolicizmu”? Čo to vlastne je? Nuž jednoducho povedané, stotožnenie celého národa s katolicizmom a ním vykladanou Bibliou, ako s jedinou doktrínou vo všetkých oblastiach života spoločnosti, od práva až po život žien. Trochu ako islamizmus, ktorý tiež presadzuje korán ako jediné žriedlo všetkého, od vedy až po šoférovanie. A ak sa s tým nestotožňuješ, alebo sa nebodaj brániš, si ľavičiar, alebo ešte horšie – liberál. Duša národa (hľadali sme, nenašli) musí byť vraj v tele cirkvi. Teológovia, na čele s pápežom, ktorí sa s touto doktrínou nestotožňujú, sú jasnými predstaviteľmi kontrakultúry. Kresťanstvo nemá byť vierou, ktorú si vyberiete, ale systémom, ktorý bude organizovať život celej spoločnosti, presne ako vo feudalizme.  Vidíme sa v lepších časoch?

 

Odporúčame našim čitateľom

 

Aj dodatočne si vyhľadať cestu Mareka Adamova z Truc Sphéric v Žiline, tvorcu bájnej Staničky a opravy Béhrensovej synagógy, bicyklom po slovenských cestách – necestách a kultúrnych stánkoch, vedených zapálenými aktivistami v dedine kultúry. Objavíte nový svet a prestanete nariekať nad zánikom kultúry na Slovensku. Zistíte, že kultúra žije a niekde už aj kvitne, lebo…ľudia. Aktívni, zapálení, vzdelaní. Skutočná decentralizácia kultúry. Chvalabohu, radi by sme zvolali, hoci nie Bohu chvála, ale Markovi chvála za objavnú, hoci namáhavú daždivú cestu zo stredu na východ a západ. (Via si dala za cieľ pripraviť pre vás ďalší KK o význame Antény, v ktorej sa tie nezávislé kultúrne centrá kamarátia.)

 

Prihlásiť sa okamžite na fejsbúk – ďalej FB – ktorý sa prehýba pod pozvánkami na kultúrne podujatia, tzv. eventy po našom, výstavy, koncerty, konferencie, kultúrne výlety, ba dokonca už aj divadlá začali hrať. Na nariekanie nad kultúrnou zaostalosťou Slovákov vám nezostane čas. Akurát sa budete sťažovať, že to všetko predsa nemôžete stihnúť. Tak len aby sme to stihli do najbližšieho (jesenného?) zavretia kultúry na zámok. Ak nerozumiete slovu „zavretie”,zatvorenie, tak „lockdown” je vám asi bližší a zrozumiteľnejší. Navrhujeme prehlásiť indickú mutáciu koronavírusu, ktorá nás vraj nepochybne zasiahne a umiestni do karantény, za nepriateľa národa.

 

Sledovať osudy slovenských štátom, teda nami, financovaných inštitúcií. Detektívky našich spisovateľov o mafii sú šuvix. Také Slovenské národné divadlo. Kto ho hrdúsi a kto vydiera, toť otázka. Je už v kóme, alebo ešte prežíva? Kam ho zahrabú, alebo rozpustia v kyseline? A také Múzeum Slovenského národného povstania v architektonicky svetovej budove plnej spomienok, kníh, análov. Prejde pod vrcholne nezaujímavých vojakov, ktorí už nemajú do čoho prehrali? A nie o naše vlastnej vine? Juj, nechce sa im do spovede. Veru nie, ako hovorí slovenský dnes už klasik.

 

Naštudujte si rýchlo, čo to bol ten Bauhaus. Lebo Slovensko sa do nového európskeho Bauhausu zapojilo. A nejde len o architektúru, ako by nasvedčoval názov. Vtedy aj teraz by malo ísť o hnutie, o zmenu. Zmenu zdola kultúrou, alebo ak chcete kultúrnu zmenu, ako napísal P.Garaj v Nku. Malo by nám byť, pod dozorom Európskej komisie a jej predsedníčky, „o kultúrne prežitie”. Ak tomu dobre rozumieme, tak o to, o čom je celé toto naše číslo KK. Čo z kultúrnych hodnôt zachováme a prečo to budeme financovať. Už teda nejdeo nové automobilky, ani digitalizáciu, ale o kultúru – teraz aspoň v Európskej únii. Len nás stále máta koniec pôvodného Bauhausu. Veľmi prekážal národnému socialistovi Schicklgruberovi. (Ak neviete, kto to bol, pozrite rýchlo do slovníka, ale aj Google by to mal vedieť.)

V záujme psychického i fyzického zdravia nesledovať činnosť úradníkov v Ministerstve kultúry Slovenskej republiky

Keď história (nedobrovoľne) mlčí.

Poznáte ten grif, keď vám na pracovnom pohovore vezmú pero a v zápätí vám položia otázku, aby ste ich motivovali k predaju alebo kúpe? Najskôr vo Vás vyvolajú deficit, potom potrebu, neskôr motiváciu a ak ste dobrý marketér, dohodnete sa na kreatívnej kampani, pero dostanete naspäť a získate job. Za normálnych okolností to s predajom najrôznejších produktov funguje podobne, ale pri takých statkoch, o ktorých pojednáva toto číslo Kultúrneho kyslíka, to nebude také poučkovo-jednoduché. Vznešene povedané, reč je o marketingovej a komunikačnej (ne)stratégii našich pamiatok a nášho, na slovenskom území sa nachádzajúceho kultúrneho dedičstva. Ale načo marketing! Veď tie staré budovy, hrady a zámky, múzeá, pamätné izby, skanzeny či matica a iné ustanovizne tu už nejaký čas sú a vraj aj budú. Toto je postoj kultúrneho barbara, ktorý vníma kamene, na ktorých čnejú ruiny iba ako horninu a nie ako kus histórie a kultúry. Ako pripomenul náš poľský priateľ v článku na začiatku, pre zmysluplnú stratégiu obnovy našich pamiatok potrebujeme bojovať na viacerých frontoch s nevedomosťou, ignoráciou a neustále sa pokúšať spolupracovať. Tomuto cieľu, zdá sa, prichádza na pomoc vytúžený Plán obnovy z Ministerstva kultúry. Javí sa ako „first aid” pre naše kultúrne dedičstvo, hoci obnova mala prísť skôr, ale aspoň bude niečo vymaľované.

Nehádžme špinu na predchádzajúce garnitúry ministrov, ministeriek, to sa nesluší. Faktom však zostáva, že my radšej investujeme ako sanujeme. Smutným príbehom z dnešných dní  je poznanie, že sotva stíhame predávať sa doma, nie to ešte vzbudzovať záujem zahraničia, alebo aspoň za hranicami regiónu. My vo Via Cultura síce sedíme v bratislavskej bubline, ale do istej miery tušíme, čo sa deje za hranicami hlavného mesta. Tiež vieme, že aj na východnom Slovensku je kreatívne kultúrne mesto a že aj severovýchod Slovenska je bohatý na kultúrne pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva. Veď periodicky v RTVS vidíme,  ako mladá dievčina cestuje vlakom cez pol Slovenska za európske peniaze a chváli si konečne komfortné cestovanie. Myslíte, že cestou za frajerom a babkou navštívi aj niektorú z našich pamätihodností, mimo pobytu v reštauračnom vozni?

 Ticho a na výslní (hrady a zámky na kopci)

Akým spôsobom vás presvedčili k návšteve hradu či zámku, mimo školského zájazdu a archeologického výskumu? Nepochybne ste už nejaký navštívili a pravdepodobne Vás motivoval jeden z dvoch dôvodov. Prvý, ste turisti a odmenou pre vás bol nádherný výhľad na okolie, ktorý v konečnom dôsledku za ten výšľap na ruinu stredovekého hradu stál, a ktorý tu niekto kedysi postavil a potom zbúral. Druhý, išli ste cielene na konkrétnu GPS adresu vo vyhradenom čase, pretože na vás čakala pridaná hodnota v podobe kultúrneho programu. Pochopiteľne iba v turistickej sezóne. Ale tie naše pamiatky majú jednu výhodu. Hodnotu nestrácajú, ba práve naopak, rokmi ju nadobúdajú. A pritom nič nerobia, iba ticho stoja alebo sú zahrabané v zemi. Ale pozor, číha na nich nebezpečenstvo, práchnivejú. Tu sa kruh záujmu o kultúrne dedičstvo uzatvára a pokiaľ máte záujem dozvedieť sa viac o obsahu našich Viackých rozhovorov, odporúčame prečítať si naše predchádzajúce číslo KK 1/2021 o investíciách do kultúry.

 Glorifikované UNESCO alebo čo nič nestojí, za nič nestojí.

Paradoxom našich kultúrnych reálií je, že „slovenský wow efekt” je podmienený pozornosťou na medzinárodnej pôde. Si strom alebo zrúcanina, ale hviezdiš v Zozname svetového dedičstva UNESCO? Vitaj vo svete UNESCO šoubiznisu. Určite o teba zakopne nejeden Slovák či Slovenka. Si neonálepkovaný, tzv. obyčajnský? Možno sa k tebe niekto zatúla, ale bude žasnúť. Touto krátkou „průpovídkou” sme v žiadnom prípade nechceli dehonestovať veľké UNESCO. Zámerom bolo len upozorniť na zjednodušené vnímanie hodnoty našich kultúrnych statkov, ktoré, hoci so sebou nenesú svetovú gloriolu, stoja za zmienku na miestnej, alebo aspoň regionálnej úrovni. V niektorých zákutiach Slovenska snímame klobúk a tešíme sa z kvalitnej, dokonca aj marketingovej práce. Ale prosíme si viac. Viac financií a stratégií nielen do národných 4P (product, price, place, promotion), ale aj do miestnych a regionálnych.

 Keď horí, občan hybaj na pomoc. Horí kultúrne dedičstvo.

Našim zatiaľ neduhom je fakt, že nás stmeľujú predovšetkým športové úspechy  a ich aktéri, či nanajvýš hromadné tragédie a nielen autobusu. Písal sa rok 2012, keď pre neschopnosť pokosiť lúku  zhorel jeden z našich najkrajších a dosiaľ nevyplienených stredovekých hradov – Krásna hôrka. Dodnes máme v živej pamäti ako sa k hasičom a armáde pridali aj miestni obyvatelia. Pomáhali, ako sa dalo, a na počkanie zmobilizovali aj miestneho kňaza za účelom organizovania zbierky na obnovu zhorených častí hradu. Vyvinuli aktivitu, ktorá nie je povinná, ale mala pre nich, a nakoniec aj pre nás, vyšší zmysel. Zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie, oslavu histórie a spomienku na kultúru ľudí zo zámku s výhľadom na prílev turistov a nové pracovné miesta. Bola to skvelá „podívaná” na aktívnych občanov, komunitu, pretože občania tvoria komunity a komunity tvoria spoločnosť. A ak pôjdeme všetci po stopách Krásnohorčanov, možno aj konečne tú vysnenú kultivovanú spoločnosť. Doposiaľ bolo do obnovy hradu investovaných niečo cez 6 miliónov eur z poistného plnenia a ľudia vyzbierali ďalších 155 tisíc eur z verejnej zbierky.

 Zarytá (klišé) pravda

Národnú kultúrnu, komunikačnú a marketingovú kampaň v prospech kultúrneho dedičstva nesanuje žiaden marketingový ATL, BTL špecialista junior ani senior, sediaci v bohatých firmách. Výkonní špecialisti, ktorí by mali poriadne našu nedobrovoľne utlmenú znalosť našich dejín a pamiatok rozozvučiť, sedia nad bratislavským hradom, ale dvere od svojich kancelárií by mali nechať otvorené -  ľuďom, komunitám, záujmovým a okrášľovacím spolkom a zapálencom. V opačnom prípade sa pohodlne usaďme nad Vydricou a záviďme susedom cez Dunaj.

Iveta Konýčková

Via Cultura

 

Majú pamiatkari konflikt s pamiatkami?

Možno sa to zdá byť trochu odťažitá téma v čase, keď živej kultúre ide o prežitie a ministerstvo kultúry o ňu už záujem ani nepredstiera a viac ako s kultúrnou obcou si rozumie s rezortom obrany. Práve preto by nebolo dobré, aby verejnosť podľahla ilúzii, že pri kultúrnych pamiatkach ide o výnimku. Aj tie imaginárne financie z Fondu obnovy majú saturovať náklady na verejné práce, v lepšom prípade stavebné náklady a aj to len preto, že sú stavebné, nie preto, že majú niečo s kultúrnym dedičstvom. Kultúrnemu dedičstvu v relevantnom kontexte sa dostáva zo strany politikmi artikulovaného verejného záujmu rovnako málo pozornosti. Čiže žiadna pozornosť. Problematika kultúrnych pamiatok a ich ochrany dlhodobo nepatrí medzi top témy verejného diskurzu. A keď už aj občas nejaká vášnivá verejná debata vzplanie, zväčša prebieha viac v emotívnej, ako vo vecnej rovine. A samotní aktéri konkrétneho sporu akoby hovorili rozdielnymi jazykmi. Nezaangažovaná verejnosť je atakovaná morálnymi apelmi a zjednodušenými kategorickými súdmi. Už vyše tridsať rokov si lámem hlavu nad tým, prečo je to tak, prečo sa nevieme zhodnúť aspoň na základných veciach. Hoci – ako unisono tvrdíme – ide nám o to isté, o Naše pamiatky. Nuž, ako to už býva, všetko súvisí so všetkým a chyba nebýva len jedna a len na jednej strane.

Azda najväčším problémom je mentálne nastavenie našej spoločnosti. Skutočnosť, že máme problém s artikulovaním svojej identity a reflexiou vlastných dejín, je neodškriepiteľným faktom. To určuje aj podobu vnímania vlastného kultúrneho dedičstva, kde sme stále konfrontovaní s rezíduami viacerých deformít. Ako to súvisí s pamiatkami? Nuž zásadne. Kultúrne pamiatky sú totiž substanciálnou súčasťou kultúrneho dedičstva. Čosi ako komprimovaná podoba jeho hmotnej dimenzie. Zjednodušene, aká reflexia kultúrneho dedičstva, taký prístup k pamiatkam. Prednosť tak často dostávajú úplne iné záujmy.

Rozpor medzi meritórne v zákone deklarovanou ochranou pamiatkového fondu a jej aplikačnou praxou, má rôzne podoby. Problémom nie je len absencia autentických vlastníckych vzťahov a s tým spojená ľahostajnosť. Je to aj rôznorodosť „iných“ záujmov, ktorým občas stoja pamiatky v ceste. Priamym dôsledkom býva iluzórnosť reálnych kompetencií samotných pamiatkarov v komplikovaných rošádach mocných aktérov a bahne bezbrehej právnickej kreativity. Ale kontraproduktívny môže byť aj dobre myslený aktivistický romantizmus, ignorujúci racionálne a odborné argumenty.

Ako je vôbec možné, že aj pamiatkam naklonenú časť spoločnosti občas rozdelia spory? Príčinou je komunikačná bariéra, prameniaca z rozdielneho vnímania predmetu ochrany. Laický názor sa zväčša formuje na základe toho, čo je prvoplánovo zrozumiteľné a uchopiteľné, čiže staré, pekné, v lepšom prípade „jedinečné“. Podlieha teda subjektívnemu vkusu, ktorý má individuálne limity. Zmes uvedených a mnohých ďalších príčin sa podpisuje pod priam kruciálny kognitívny omyl, kedy si v duchu podvedomého sofistického relativizmu – povedané slovami filozofa J. M. Bocheńského – zamieňame hodnotenie s hodnotami. Nepochybne, v istom zmysle hodnotenie patrí priam medzi základné ľudské práva a má naň nárok každý bez obmedzenia. No zároveň platí, že za tých vyše stopäťdesiat rokov organizovanej podoby sa ochrana pamiatok stala aj na našom území autonómnou oblasťou. Komplexnou a najmä odbornou. Prináleží jej teda z titulu odbornosti a aj v súlade s literou zákona rozhodovať vo veci definovania pamiatkových hodnôt.

Žiaľ, z rôznych dôvodov komplexnejšia a hlbšia hodnotová analýza robí občas problém aj samotným odborníkom, pamiatkarom. V tomto ohľade treba priznať, že proces formovania modernity ochrany pamiatok na Slovensku stále prebieha. A má tiež svoje peripetie. Predovšetkým je to súvzťažnosť vymedzenia samotného predmetu ochrany a metodiky ochrany definovaných pamiatkových hodnôt. Nie náhodou naznačujem čosi ako potrebu následnosti v uvedenom vzťahu. Pamiatkari totiž v deväťdesiatych rokoch usilovali predovšetkým o vytvorenie špecializovanej štátnej správy. Menej energie im zostalo na prípravu ako s tou vytúženou guľatou pečiatkou zachádzať.

Dôsledkom je priveľa subjektivity v rozhodovaní jednotlivých pamiatkarských úradníkov. Extrémom môže byť rigidný purizmus, neschopnosť reflektovať skutočnosť, že sa odohráva dvadsiate prvé storočie a že aj pamiatky sú jeho súčasťou. V tomto zmysle je do značnej miery namieste pichľavé konštatovanie, že tu nie sme kvôli pamiatkam, ale pamiatky kvôli nám. Žiaľ, zväčša sa už nedopovie, čo by tak asi mala znamenať tá druhá časť výroku. Opačným extrémom je, keď pamiatkari príliš skoro hodia flintu do žita, respektíve sú príliš ústupčiví a benevolentní. Za taký prístup neutŕžia o nič menej kritiky a rozhorčená verejnosť sa domáha ich lynču. Aj tu si však treba uvedomiť, že chránený súbor pamiatkového fondu je a aj vždy bude len istou selekciou.

 Skutočne nemožno chrániť všetko. Všetko v zmysle všetkých historických objektov, ale ani všetko v zmysle všetkého v rámci konkrétnej pamiatky. Chrániť nemožno hlava-nehlava a z princípu.  Otázka, ako chrániť, sa tak nedá oddeliť od vymedzenia toho, čo a prečo vlastne chceme chrániť. Som presvedčený, že platí takéto opačné garde. Pokiaľ si to čo chceme chrániť najprv zadefinujeme dôsledne, teda určíme, čo je na danej pamiatke ochrany hodné a „nedotknuteľné“, vyplynie z toho, ako to máme chrániť. Možno tak predísť absurdným konfliktom aktuálnych elementárnych nárokov na užívanie pamiatky a životný štandard s iracionálnym staromilstvom. Zároveň to umožní ustrážiť zachovanie podstatných pamiatkových hodnôt pri komplikovaných a rozsiahlych stavebných aktivitách, najmä vo vzťahu k širším mestským územiam. To už ale hovoríme o kľúčových pojmoch, pamiatkových hodnotách a metodike ich ochrany. Samotná prax potvrdzuje, že bez relevantného vymedzenia predmetu ochrany by celý výkon špecializovanej štátnej správy ochrany pamiatok stál na vode. Nie náhodou je súčasťou odbornej činnosti pamiatkových úradov aj inventarizácia pamiatkových hodnôt. Vyžiadala si to prax. Súčasná legislatíva je podľa môjho názoru v zásade dobre nastavená, čo sa týka vyčlenenia špecializovanej štátnej správy, kompetencií a povinností jednotlivých subjektov (zostáva len dúfať, že to nepochová pripravovaný nový stavebný zákon). Do budúcnosti by však aj v legislatíve mal byť kladený väčší dôraz na definovanie predmetu ochrany. Až následne by sa malo formovať to, čomu hovoríme metodika.

Rozhodovanie pamiatkarov bude vždy vnímané subjektívne. Ináč bude zásah do vlastníckych a užívateľských práv pociťovať majiteľ pamiatky a ináč sa to bude javiť milovníkovi pamiatok. No samotné rozhodovanie pamiatkových úradov by vedome subjektívne byť nemalo. A aj keď nejde o exaktnú vedu, je dôležité vystavať ochranu pamiatok ako disciplínu na obhájiteľných a zrozumiteľných princípoch s dôrazom na predmet ochrany. Samozrejme s prihliadnutím na individuálne špecifiká jednotlivých pamiatok. Je to aj cesta, ako kultivovať spoločenskú reflexiu ochrany pamiatkového fondu. A tam máme obrovské rezervy. Nie náhodou sú zo strany verejnosti vnímané veľmi vlažne a rozpačito práve tie najhodnotnejšie, aj v európskom kontexte vydarené obnovy pamiatok.

Na otázku z nadpisu článku, či majú pamiatkari konflikt s pamiatkami, som jednoznačne neodpovedal. Zámerne, doslova v súlade so svojim vedomím a svedomím. Som totiž presvedčený, že taká odpoveď ani neexistuje. A ak niekto takúto odpoveď má, tak alebo veci neprimerane zjednodušuje, alebo účelovo zavádza. Ale aj vlastnou krvou podpíšem, že naša krajina má konflikt sama zo sebou. Prinajmenšom, čo sa kultúrneho dedičstva týka.

Rastislav Šenkirik (autor je kulturológ a v období rokov 1984 – 1995 aktívne pôsobil v oblasti ochrany pamiatok)

 

Gotická cesta – cesta na Golgotu s dobrým koncom

Záchrana a  prezentácia stredovekých kostolov  na Gemeri a v Malohonte.

Kolekcia stredovekých nástenných malieb nachádzajúcich v 12- tich stredovekých kostoloch je zaiste najpresvedčivejším dôkazom zenitu hospodárskej a tým i kultúrnej prosperity Gemera v 13. až 15. storočí.   Obdobie vzniku týchto pozoruhodných architektúr, v interiéri a často aj v exteriéroch zdobených nespočetným množstvom fresiek, sa zhoduje s obdobím vrcholu produkcie gemerských rudných baní a maximálneho vplyvu reprezentantov gemerskej oligarchie na kráľovskom dvore panovníkov z rodu Anjou. V tom čase predstavitelia významných gemerských rodín Bebekovcov a Csetnekyovcov, zastávajúci najvyššie funkcie pri tróne, mali vďaka čulým stykom s juhom Európy možnosť vidieť diela v kolíske nástenného maliarstva. Bolo len samozrejmosťou, že  po postavení svojich rodových kostolov v Štítniku a Plešivci, prizvali na ich výzdobu aj talianskych, alebo iných  majstrov,  dokonale ovládajúcich bravúrnosť talianskeho maliarstva.

            Nástenné maľby v týchto  dvoch kostoloch sa stali vzorom aj pre ďalších donátorov, pre ktorých už maľovali prevažne domáci nasledovníci majstrov plešivských a štítnických fresiek, sčasti inšpirovaní ich dielami a kultúrnym vplyvom vĺn nemeckých prisťahovalcov, ale už s výraznou schopnosťou svojského, domáceho výtvarného podania s prísnymi pravidlami vymedzených tém. Predpokladáme,  že   dosiaľ evidovaných 16 gemerských kostolov s nástennými maľbami predstavuje iba zlomok stredovekého bohatstva a určite ďalšie výskumy budú túto kolekciu neustále obohacovať o nové nálezy.

Objavenie

Počiatky výskumu a postupné objavovanie vzácnych súborov nástenných malieb v Gemeri sa viažu už  s obdobím konca 19. storočia a  začiatku 20.storočia, kedy formujúce sa inštitúcie starostlivosti o pamiatky v Československu a Maďarsku upriamili svoju pozornosť na kostoly gemerského regiónu, pričom už prvé prieskumy potvrdili očakávania odborníkov. Na prelome minulého a nášho  storočia sa okrem veľkolepých plánov pamiatkovej obnovy architektúr začala aj   akcia na ich odkrytie , dokumentáciu a reštaurovanie nástenných malieb v týchto objektoch. Túto činnosť na území Gemera viedol profesor budapeštianskej vysokej školy užitých umení a reštaurátor István Groh, ktorý so svojím tímom odkryl a dôkladne zdokumentoval väčšinu dnes známych gemerských stredovekých nástenných malieb. Niektoré nástenné maľby (Chyžné, Šivetice) boli v období medzi rokmi 1930 a 1940 reštaurované P. J. Kernom.

Doposiaľ najrozsiahlejší a najkomplexnejší pamiatkový a reštaurátorský prieskum gemerských stredovekých kostolov s nástennými maľbami sa uskutočnil na konci sedemdesiatych rokov, kedy  autori výskumných správ z kostolov v Chyžnom, Kameňanoch, Koceľovciach, Kraskove, Kyjaticiach, Ochtinej, Plešivci, Rákoši, Rimavskej Bani, Rimavskom Brezove, Šiveticiach  a Štítniku rozšírili stupeň poznatkov v oblasti datovania, vzájomných súvislostí a umeleckohistorického hodnotenia. Obohatili problematiku o cenné nové pohľady a zistenia, ale predovšetkým upriamili pozornosť odbornej i laickej verejnosti na existenciu tohto vzácneho súboru stredovekých pamiatok, ktorých historický a umeleckohistorický význam ďaleko prekračuje rámec regiónu i hranice Slovenskej republiky.  A práve táto vysoká kutúrno-spoločenská hodnota bola dôvodom na spracovanie ich nominácie (r.2002) na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. K zápisu však nedošlo.

Kondícia  a financovanie

Prevaha týchto kostolov je  tzv. „živých“,   konajú sa tu bohoslužby, avšak sú situované v chudobnom regióne Gemera, charakterizovaným  vysokým stupňom sociálnej odkázanosti jej obyvateľov.

 Celková kondícia kostolov,  ich stavebno -technický stav a stav výtvarných súčastí je individuálna. V predchádzajúcom období niektoré „zažili“ komplexné obnovy a reštaurovania nástenných malieb, či mobiliára, iné len parciálne stavebné alebo reštaurátorské zásahy. V súčasnosti sa  tieto stredoveké pamiatky nachádzajú v  trvalej postupnej obnove, t. j.  rozsah je determinovaný  finančnými i personálnymi kapacitami vlastníka.

Situácia posledných rokov v oblasti financovania náročnej obnovy týchto vzácnych pamiatok sa ani zďaleka nepribližuje k reálnej potrebe. Pritom väčšina objektov a značná časť nástenných malieb volá v záujme ich záchrany a zachovania pre budúcnosť po okamžitom  odbornom zákroku.

 „Každá minulosť je pobádaná budúcnosťou a každá budúcnosť plynie z minulosti. Každá minulosť i budúcnosť naberajú svoju podstatu a svoj tok z prítomnosti, ktorá vždy je.“ —  Aurelius Augustinus (ranokresťanský teológ a filozof)

Napriek metodickej a administratívnej pomoci príslušných KPÚ a OZ Gotická cesta  pri spracovávaní žiadosti o dotácie z Dotačného programu  MK SR, neraz najväčším problémom je pre vlastníka zoskupiť povinnú spoluúčasť vo výške 5 % z rozpočtu projektu. To prirodzene výrazne ovplyvňuje i rozsah plánovaných intervenčných zásahov do obnovy týchto národných kultúrnych pamiatok.

Kuriozitou týchto kostolov, napriek ich cca 800 ročnej histórii,   je i skutočnosť, že nastavenie podpory Programu  MK SR  „Obnovme si svoj dom“ (ďalej len „OSSD“)  im dovoľuje uchádzať sa o dotáciu medzi obrovitánskym počtom ostatných žiadateľov v podskupine 1.1., čo reálne, v porovnaní s podskupinou 1.2. programu OSSD – podpora lokalít UNESCO, znamená získanie nižšej podpory, oproti historicky mladším kultúrnym pamiatkam.

 Prítomnosť a odkaz pre budúcnosť

„Každá minulosť je pobádaná budúcnosťou a každá budúcnosť plynie z minulosti. Každá minulosť i budúcnosť naberajú svoju podstatu a svoj tok z prítomnosti, ktorá vždy je.“

—  Aurelius Augustinus (ranokresťanský teológ a filozof)

Stredoveké kostoly a ich vnútornú výzdobu  nevytvorila súčasná generácia, je nesmierne vzácnym  darom našich predchodcov. Je len na nás, či ho budeme v dnešnom svete,  technicko-industriálnom a na financie zameranom,  vnímať ako benefit alebo ako „ťarchu“. Nepochybne  ho treba chápať ako odkaz minulosti   niekoľko úrovňového významu; nielen lokálneho, regionálneho, národného, ale vďaka jeho okolnostiam vzniku, i európskeho. S možnosťou užívať toto bohatstvo sakrálnej architektúry vzniká nielen príležitosť  rozhodovať o jeho osude, ale  následne niesť i  zodpovednosť za toto rozhodnutie. Kultúrne dedičstvo je pre každý národ jedinečné, osobité a špecifické. Je identifikátorom jeho historickej, spoločenskej a mentálnej individuality a práve v dobe globalizácie zohráva jeho ochrana nezastupiteľnú úlohu.   Výrazne  sa tu prejavuje naša rezortná ako i národná schopnosť oceniť hodnoty týchto stredovekých klenotov, chápať ich multidisciplinárny význam a prispôsobiť tomu svoju legislatívu a edukačné aktivity na všetkých úrovniach vzdelávania a výchovy.

Posúdenie vhodnosti  nastavených politík  štátu ako i kultúrnej zrelosti národa nechám na posúdenie každého jednotlivca osobitne .

Značka Európske dedičstvo

Uvedomujúc si všetky tieto skutočnosti, majúc vnútornú zodpovednosť za naše výnimočné  kultúrne dedičstvo a súčasne výraznú podporu pani Vášáryovej, bolo nevyhnutnosťou intenzívne  hľadať riešenia i  nad rámec svojich kompetencií.  Bolo mimoriadnym šťastím a  súhrou náhod, že sa  podarilo  zoskupiť  tím rovnako nadšených osôb (právnických i fyzických), ochotných prispieť k zmene tohto stavu, a navyše zabezpečiť i také aktivity, ktoré naštartujú jeho trvalú udržateľnosť.   Výsledkom spoločného úsilia, bolo spracovanie a predloženie   nominačného projektu „Stredoveké nástenné maľby v Gemeri a Malohonte“  na udelenie Značky Európskeho dedičstva  12 uvedeným kostolom, tzv.  sublokalitám.

V súlade s požiadavkami nominácie je cieľom projektu predstaviť nástenné maľby v Gemeri a Malohonte v novom európskom naratíve ako fenomén podieľajúci sa na formovaní kultúrneho obrazu Európy a upozorniť na umelecké väzby medzi rôznymi európskymi regiónmi v umení blízkom bežným ľuďom. Hlavnou myšlienkou projektu je vytvorenie súčasnej prezentácie sakrálneho kultúrno-historického dedičstva, ktorá bude  nielen šetrná k jeho pamiatkovej podstate, ale aj ekonomicky a environmentálne udržateľná. Vzhľadom na charakter sublokalít, ktoré sa nemôžu stať centrami masového turizmu, sa projekt zaoberá udržateľnou, spoločensky zodpovednou prevádzkou, zameriava  na zapojenie miestnej komunity, prepojenie existujúcich aktérov a spoluprácu s lokálnymi, národnými a medzinárodnými kultúrnymi inštitúciami. Nominácia má za cieľ sprístupniť lokalitu novému publiku – najmä mladým ľuďom, návštevníkom zo zahraničia, ale aj virtuálnym návštevníkom a miestnym za účelom vytvorenia pozitívneho vzťahu k celému regiónu. Dôležitým prostriedkom sprístupnenia sublokalít je  návrh  kultúrnych podujatí, vzdelávacích aktivít a využitie nových multimediálnych  technológií.

Vzhľadom na situovanie sublokalít, nachádzajúcich sa na území Banskobystrického (BBSK) a Košického samosprávneho kraja (KSK) a  vlastnícke pomery (Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Rímskokatolíckej cirkvi a Reformovanej cirkvi), oba kraje spolu so združením Gotická cesta, oblastnou organizáciou cestovného ruchu (OOCR) Gemer a Cirkevným zborom ECAV na Slovensku Rimavské Brezovo podpísali Memorandum o spolupráci a zaviazali sa zabezpečiť dlhodobý systém manažmentu projektu. Súčasne, všetkých 12 sublokalít vyjadrilo podporu myšlienke projektu podpisom Prehlásenia o spolupráci. Zároveň bol ustanovený spoločný manažment zaisťujúci jednotnú prezentáciu a koordináciu aktivít.  Projekt je oficiálne predkladaný Cirkevným zborom Rimavské Brezovo – základný koordinátor projektu, orgány regionálnej samosprávy (BBSK, KSK) a oblastné a krajské organizácie cestovného ruchu (OOCR Gemer, KOCR Košice Región Turizmus a Banskobystrický kraj Turizmus) zodpovedajú za finančnú udržateľnosť, propagáciu, rozvoj udržateľného cestovného ruchu a manažment projektu. Neziskový sektor reprezentovaný združením Gotická cesta zaisťuje odborné a popularizačné aktivity.

Projekt je úžasným  príkladom vzájomnej kooperácie hlavných  aktérov a prevzatia konkrétnej  zodpovednosti za jednotlivé aktivity.  Je príkladom, že zachovanie a prezentácia kultúrneho dedičstva nie je záležitosťou len špecializovanej štátnej správy, že  zainteresovaním vhodných  subjektov do tohto procesu  a  spoločným úsilím dosiahneme multiplikačný efekt,  s pozitívnym dopadom na  vo viacerých rozvojových oblastiach (kultúra, vzdelávanie   ekonomika,  sociálne vecí a zamestnanosť).

V súčasnosti,  po odbornom posúdení na  národnej  úrovni,  je  projekt v štádiu posudzovania  na úrovni EÚ.   Výsledky nám budú oznámené  koncom roka 2021. V prípade úspešnosti to bude prvá udelená  Značka Európskeho dedičstva nominácii zo Slovenska.

PS

Značka Európskeho dedičstva  je prestížnym ocenením,   spájajúcim výnimočné lokality kultúrneho dedičstva, ktoré sa okrem historických, umeleckých či estetických hodnôt vyznačujú aj hodnotou symbolickou pre Európu. Všetky lokality označené ako Európske dedičstvo zohrávali dôležitú úlohu v dejinách a kultúre Európy alebo pri európskej integrácii.

Značka sa udeľuje lokalitám na základe ich symbolickej hodnoty a na základe aktivít, ktoré realizujú s cieľom informovať o svojom mieste a úlohe v európskej histórii a/alebo pri rozvoji a propagácii hodnôt podporujúcich myšlienku európskej integrácie.

Ochrana kultúrneho dedičstva je verejným záujmom, deklarovaná v Čl. 44 Ústavou Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.)

(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

Predmetom ochrany je zachovanie originality a autenticity pamiatkových hodnôt kultúrnych pamiatok a  pamiatkových území .

 

Zuzana Klasová