Cenzúra – bola. Čo bude v budúcnosti?

November 1989 priniesol okrem zvolenia prvého nekomunistického prezidenta a zrušenia monopolu KSČ aj slobodu. Prestali sme sa báť a začali sme sa slobodne zhromažďovať a slobodne  hovoriť aj na verejnosti. Každý si mohol povedať, čo si myslel v tej chvíli a zdalo sa, že aj to, čo mu práve slina priniesla na jazyk. Dovtedy sme skoro 60 rokov žili v paralelných svetoch, ako o tom písali už vtedy poľskí sociológovia v zaujímavej teórii Paralelné systémy. Žili sme v dvoch svetoch, ktoré boli vedľa seba, ale nepretínali sa. V súkromnom sme si mysleli svoje a ticho hovorili len s tými, ktorým sme dôverovali a ráno sme preskočili do verejného a tam sme buď boli ďalej ticho, alebo hovorili v bezpečných frázach, niektorí dokonca radi vykrikovali predpísané heslá. A všetko to boli vlastne fake news, akurát sme im hovorili nemoderne po slovensky klamstvá. V súkromí.

Ako sme si predstavovali tú zrazu sa objavenú slobodu? Ako vždy najprv jánošíkovsky ako slobodu robiť si, čo sa nám práve zažiada – teda freedom from, ako o tom napísal Isaiah Berlin, ale niektorí už vedeli, že moderne chápaná slobodu je freedom to – už od Immanuela Kanta osobné presvedčenie nerobiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám, alebo tzv. mravný imperatív. Hádky o tom, čo sa môže a čo už nie pokračujú v našej spoločnosti dodnes.

Úrad cenzorov je, samozrejme, stará inštitúcia. Od cisárskych zákazov, cirkevných indexov, nacistických zoznamov zakázaných kníh, ktoré horeli na hraniciach až po začierňovanie celých viet a vytrhávanie stránok s fotografiou Masaryka v učebniciach za Slovenského štátu počas II. svetovej vojny. To som už videla na vlastné oči, lebo otec si niektoré učebnice odložil a schoval ich pod uhlie, aby ich eštebáci nenašli. Bol to zvláštny pocit listovať nimi a naraziť na začiernený riadok. Hneď vzbudil moju zvedavosť. Čo tam také bolo napísané, že sa to nesmelo čítať? Niekde cez čerň presvitali jednotlivé písmená, napríklad „dem…” – žeby demokracia bola vtedy na indexe, hútala som. A potom v 50tych rokoch to už išlo reálne, filmy do trezoru, knihy do šrotu, demokrati do väzenia. Niektorí si aj na to zvykli a dnes je im za tými časmi veľmi ľúto.

Ale ako hovorí Lasica v ankete nášho Kultúrneho kyslíka, existencia Úradu pre tlač a informácie nebola to najhoršie pre slobodu myslenia. Doma si autor niečo napísal, dostavil sa na úrad a cenzor posúdil – toto, súdruh, áno a toto už nie. Alebo zakázal všetko, ale autor a jeho tvorivý červíček nebol priamo cenzúrou dotknutý. Zostával mu malý, ale predsa akýsi priestor pre slobodnú tvorbu. Tie najhoršie časy nastali s tzv. „normalizáciou” (strašný fake termín). Cenzorov v roku 1968 zrušili a zaviedli autocenzúru ako pokrok v kultúrnej politike. Priestor pre slobodné myslenie definitívne zmizol. Autori sedeli doma za stolom, alebo stáli v ateliéroch a rozmýšľali – čo vlastne môžem povedať, aby som prežil a môžem si to vlastne aj myslieť? Alebo radšej nie, veď treba deti dostať na školy. Strach z postihu, ktorý už nebol zosobnený, ani vypočítateľný a vlastne ani formálne neexistoval, rástol do obrovských rozmerov. Ako bolo možné odhadnúť, čo si dnes ráno myslí súdruh Biľak, alebo Lenárt, alebo dokonca minister kultúry Válek, inak geniálny básnik? Ale géniovia – vieme – sú často zvláštni ľudia. Autocenzúra vyprázdnila šuplíky, strach a trezor zvíťazili. Ak ste aj niečo vytvorili a bolo to dobré, niekto neznámy, anonymný rozhodol a šup do trezoru. A tam to malo zostať na večné veky a nikdy inak.

Problémy s cenzúrou a slobodou slova sú ale aj dnes, hoci diametrálne iné. Niežeby niektorí staromilci nechceli znovu inštalovať trezory a cenzorské úrady. Ale otázka, nakoľko môže byť mediálny priestor sociálnych sietí bez akejkoľvek kontroly, to je problém dneška. Môže si tam niekto anonymný propagovať fašistické symboly, lebo si myslí, že sú graficky fajn? Môže akýkoľvek anonymný troll obviňovať politikov alebo slávnych ľudí z čohokoľvek bez dôkazov? Môže matka s dieťaťom na rukách, usmievajúca sa na fotografii FB, beztrestne písať o tom, že tá alebo ten musí visieť, alebo že ho zabije, lebo sa zamilovala do iného politika? Anonymous, trollovia, neobmedzený priestor propagandy, je to ešte sloboda, tá freedom to? Alebo už len anarchia informácií? A bude horšie. Dnes už technika umožňuje narábať s fotografiami alebo s videom tak, že nikto nespozná, že vám primontovali vašu tvár na cudzie telo, alebo vyrobili aj váš hlas – to sú tie hoaxy a my už nemáme ani slovenské slovo pre to. Navrhujem, aby sme tomu všetkému hovorili pekne po slovensky podvod. Hoci to bude ťažké, lebo dnes má vraj pravdu každý a každá svoju s neexistuje jedna pravda, ako si to stáročia mysleli všetci filozofi na svete.

Najväčšiu zodpovednosť dnes tak ako predtým majú autori textov, správ, videí, filmov, všetkých originálnych diel. Žiadny cenzor im dnes nepovie „toto, súdruh, neprejde”. Aj postihy sú oveľa menšie, lebo spoločnosť si zvyká na vykročenia mimo morálky, súcitu, pokory, vedomia hriechu. Na druhej strane autori požívajú aj najväčšiu ochranu, o akej doteraz mohli len snívať – tvrdý a nekompromisný autorský zákon. Ale kto nás ochráni pred trollmi, teda po slovensky platenými agentmi, ktorí môžu dokonca sedieť na druhej strane Uralu a zarábať si na našom nešťastí.

Tým všetkým by sa dnes a denne mala zaoberať naša kultúrna politika. Ministri kultúry, pracovníci v kultúrnych inštitúciách, ktorí by mali byť autonómnymi osobnosťami a nie poddanými ministra, by mali denne písať články, vystupovať v televíznych debatách, zúčastňovať sa pri tvorbe európskych noriem pre sociálne siete a samozrejme, pokiaľ by ich to otravovalo, môžu si občas posedieť v kroji, dať si slivovičku a zaujúkať si. Ale aktívna účasť pri riešení našich i globálnych problémov s informáciami, by mala byť ich prioritou. Pripraviť a nastaviť pravidlá na Slovensku tak, aby sme mali kritickú masu ľudí, ktorí tomu rozumejú, sledujú trendy, vysvetľujú po dedinách a mestečkách, čo sú podvody a čo klamstvá. Už dávno sme mali mať, ministerstvom kultúry vypracované a financované, projekty pre kultúrne a osvetové centrá, aby sme nenechali obyvateľov napospas propagande, ako sa tomu po starom hovorilo. A ešte by si mali byť vedomí zodpovednosti za vytvorenie priestoru pre umelcov, aby vytvorili nové národné narácie – po slovensky rozprávky, moderné alebo dokonca postmoderné, aby sme nemuseli čítať len u Dobšinského tú o Hlúpom Janovi, čo sa stal kráľom.

Magda Vášáryová, IKP