Čo v ponímaní VIA znamená KULTÚRA

Z nekonečných definícií pojmu KULTÚRA, ktorý sa vynoril v období

osvietenstva namesto termínu duchovno, je pre nás najbližšia jedna z definícií Maxa Webera: ‚Kultúra je zo stanoviska človeka konečný výsek z nekonečnosti svetového diania, ktorý je obdarený zmyslom a významom”. V tomto zmysle kultúra zovšeobecňuje všetky prejavy ľudí vrátane hodnôt, noriem, presvedčení a umeleckých výtvorov. Pojem kultúry nemožno nahradiť inými pojmami, napríklad presvedčením, tradíciou, technológiou, praktikami, lebo postihuje špecifickú situáciu ľudskej existencie. Pre pochopenie širšieho chápania pojmu kultúra sa dnes nahrádza aj pojmom CIVILIZÁCIA. Práve preto by sme mali uvažovať o zmene názvu Ministerstva kultúry, lebo obsah jeho pôsobnosti zodpovedá skôr názvu Ministerstvo umenia a kultúrneho dedičstva.

 Nové pohľady na financovanie kultúry alebo prestaňme chcieť almužnu

 

Hlavným atribútom demokratického režimu, ktorým sa zásadne líši od autoritatívnych, je možnosť diskusie. Náš prvý demokratický prezident Tomáš. G.Masaryk povedal:„Demokracie je diskuse”. Ale diskusia je možná len medzi ľuďmi, ktorí si dôverujú. Podľa sociologických výskumov verejnej mienky patríme na Slovensku medzi občanov Európy, ktorí si najmenej dôverujú. Podozrievame sa, pripisujeme si tie najhoršie úmysly. K tomu pristupuje komplikovaný vzťah medzi chápaním v akom priestore žijeme a v akej dobe sa nachádzame. Údolné myslenie nás obmedzuje v rozlete a v ambíciách aj ako národ a neustále návraty do buditeľských čias romantizmu nám pristrihávajú krídla, aby sme mohli vyletieť nad naše končiare.

Ak niečo dnes urgentne potrebujeme v oblasti kultúrnej politiky, tak sú to dva procesy, o ktorých píšeme a diskutujeme zriedka. Prvým je analýza a popis skutočných podmienok, v ktorých sa nachádzame a ktoré nás, samozrejme, limitujú v našich cieľoch a snoch. Druhý sa týka dodržiavania zásad dialógu, aby sme mohli vôbec diskutovať o tom, čo nás trápi. To znamená, pristupovať k diskusnému stolu ako rovnocenní partneri a predpokladať, že ani jedna strana nemusí mať na všetky prerokovávané problémy rovnaký názor. Základnou podmienkou je, že každá zo strán musí počítať s ústupkami. A aby sme vôbec mohli začať diskusiu, musíme rovnako chápať pojmy, ktorými sa vyjadrujeme.

Náš jazyk vyhlásení, ktorými aj posledný rok bombardujeme ako Ministerstvo kultúry, tak aj kultúrnu scénu a verejný priestor, sa zúžil na niekoľko pojmov, ktoré sa donekonečna opakujú a ako to už býva, strácajú svoj obsah. Výsledkom je nedorozumenie, neporozumenie a chaos. Pre outsidera zostáva len šum a z neho sa vynárajúca prosba – „dajte nám konečne peniaze”. Ako v takomto chaose zabezpečiť dialóg všetkých zainteresovaných strán, ktorým by malo ísť o jedno, modernizáciu chápania úlohy kultúry a tvorivého momentu v premýšľaní o stratégiách a víziach budúcnosti Slovenskej republiky.

Skúsme sa pozrieť na aspoň jeden termín, ktorý používame a mali by sme s tým prestať. Slovo a spojenie „DOTÁCIA DO KULTÚRY”.

Dotácia je slovo, ktoré má jasný obsah. Podľa najnovšieho slovníka cudzích slov znamená podporu, pridelenie zväčša finančných prostriedkov bez určenia účelu použitia, čo ale podmienky získania grantov Audiovizuálneho fondu i FPÚ priamo vyžadujú. Dotácia, po anglicky grant, nás nebezpečne približuje k slovu PODPORA, hlavne  chudobných, bezmocných, odkázaných. Sme my, príslušníci a príslušníčky kultúrnej scény, umelci, tvoriví ľudia odkázaní na…milodary? Nie. Sme soľou tejto krajiny a predstavujeme svojou imagináciou a ambíciami cestu „vpred” pre všetkých, nielen pre nás. My teda žiadame vo fondoch o SUBVENCIU, teda jasne definovanú sumu finančných prostriedkov zo štátnych prostriedkov na vopred zhodnotený účel. Tak, ako subvenciu dostávajú priemyselné a iné podniky.

Ale v európskom kultúrnom svete sa pomaly, ale isto prechádza k lepšiemu pomenovaniu našej žiadosti voči štátu a spoločnosti.

Do kultúry sa dnes INVESTUJE rovnako, ako do start-upov, alebo clustrov. Investícia znamená vklad do modernizácie, v našom prípade aj kultivácie spoločnosti. Fondy, zriaďované MK SR by tomu mali rozumieť, keby boli vytvorené zákonodarcami, ktorí by pojmom rozumeli. Lebo naše kultúrne fondy sú v tejto legislatívnej podobe len jednoduché pokladnice pre núdznych.

Analýzy, ktoré dokážu vyčísliť zisk z investícií do kultúry, do kretaívneho a kultrneho priemyslu, už predsa vo svete existujú a akcia Ministerstva financií „Hodnota za peniaze” sa už tiež presadila. Dokonca aj v MK SR, akurát nevieme presne ako. Tvorba hodnoty je dnes čoraz častejšie akceptovaná ako strategický cieľ spoločností pri meraní jej výkonnosti, aj keď používanie kvalitatívnych analytických a hodnotiacich nástrojov, najmä pre sociálnu inováciu, je u nás mimoriadne zriedkavé. Dá sa povedať, že hodnotení vplyvu a evaluácií existujúcich politík v oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu a ich inovácií je nedostatok, ako napísala vo svojej zhrňujúcej dizertačnej práci Phdr. Denisa Zlatá.

V dlhodobo a v diskusii s kultúrnou obcou pripravovanom dokumente KU.BA – Kultúrna Bratislava, ktorý patrí k tým sofistikovanejším a smeroval na všetky možné štátne a regionálne inštitúcie sa slovo podpora vyskytuje ako kľúčové 10 krát, nenašla som však ani raz slovo investícia, ani  zmienku o tom, čo tvorivejšia a inovatívnejšia komunita, združená pod KU.BA, za túto investíciu garantuje. Či svoje vybudované siete, cez ktoré plánuje naštartovať rozhodujúce spoločenské zmeny, alebo akými metódami zväčší dopyt po výsledkoch svojej práce, alebo ako chce zasiahnuť aspoň európsky kultúrny trh. Ani raz sa nezmieňuje o svojom bezpochyby veľkom KULTÚRNOM KAPITÁLE, ktorý ponúka.

 

Po vyše tridsiatich rokoch slobodnej kultúrnej aktivity sa stále držíme režimu patrónstva (Hemondalgh 2002), teda trváme na bezhodnotovej transakcii medzi bohatým pánom a služobníkom, ktorý prináša jednoduchý výrobok a očakáva malú almužnu. Žiadame, aby nám patróni, alebo patrón – štát prispel hlavne na živobytie. Skrývame v žiadostiach o podporu, teda v grantoch, naše náklady a financie na plat, ktorý v rozpočte nemôžeme priznať. Pandémia, samozrejme, veľmi postihla najmä kultúrnu obec, pretože vláda v snahe zamedziť šírenie vírusu, zakázala akúkoľvek činnosť v kultúre a umení, čo v takomto rozsahu neurobil žiadny európsky štát. Ale čo sme urobili my za tých 30 rokov, aby  na to bez okamžitej poriadnej náhrady nemohla vláda ani  pomyslieť, nieto ešte urobiť? Akoby sme stále chodili pred budovu MK SR so Žiadosťami slovenského národa. A tak aj  dopadneme, ako vtedy naši národovci.

 

Tvorivá kultúrna obec zásadným spôsobom vplynie na zmenu spoločenských pomerov, atmosféry a sebavedomia svojich spoluobčanov tak, ako to urobila vždy v našich dejinách. A ak niečo dnes Slovenská republika potrebuje, tak je to veľká civilizačná, kultúrna zmena. Potrebujeme chuť na regeneráciu a inováciu štruktúry hospodárstva, systému vzdelávania všetkých vrstiev spoločnosti, prekonanie starých mýtov a predsudkov, ktoré nás vždy zabrzdia v rozlete. Sme predsa svedkami pokusov o návrat hamižnej životnej filozofie, vypáchnutého panslavizmu, uprednostňovania lopaty pred mozgom či pokusov o vytlačenie žien z verejného života do kuchýň a k neplatenej slúžkovskej úlohe v spoločnosti. To všetko sa dnes deje v priamom prenose.

 

Tvoriví ľudia, ktorí produkujú nové myšlienky, hľadajú nové spojenia, vytvárajú iné siete, v ktorých panuje kreatívny „buzz” (nič iné ako bzukot) a neboja sa vykročiť mimo rámca konvencií, to majú a mali v slovenskej spoločnosti vždy ťažké. Priemerní sa dokážu spojiť a zabrániť akejkoľvek inovácií, takže tvorivým nezostáva nič iné, iba odísť. Stáročia odchádzajú. Aj Matej Bell poradil svojim synom, aby sa radšej stali Nemcami. Prečo sa hanbíme byť konečne sebavedomí?

Ale naše nepredstierané sebavedomie vyžaduje podporu publika.

Len to môže zabrániť útokom priemerných na výnimočných. A preto si musíme v diskusii medzi nami odpovedať na otázky:

  • ako pracujeme na podpore rozširovania našich respondentov?

  • ako im vysvetľujeme významy a hodnotu našich tvorivých počinov?

  • ako pracujeme s kultúrnou „soft” inováciou v debatách o nastaveniach kultúrnej politiky?

  • ako učíme politikov a politické strany, aby rozumeli, čo to znamená multi-governance, neštandardné umelecké povolania, nové profesie v kreatívnom a kultúrnom priemysle?

  • ako vysvetľujeme  kultúru 0.3, ktorú by sme uý mali vítať so slavobránami?

Asi sa nám niečo nedarí, keď sme sa ocitli v situácii „ostrakizovanej” kultúry a to doslova a nielen zo strany vlády SR. Ostrakizácia je viditeľná aj zo strany spotrebiteľov kultúry. Neposielali nás náhodou k lopate ako k tej pre nich skutočnej práci? Naši diváci považujú produkty tvorivej práce – od architektúry, cez dizajn, umelecké artefakty, knihy, hudbu – za niečo, čomu sa budú venovať, ak budú mať voľný čas.

Kultúra sa zmenila na voľnočasovú aktivitu ako šport a nie na základnú podmienku nášho života.

Nesprostredkovali sme spoločnosti uvažovania filozofov a analytikov z celého sveta od 90. rokov minulého storočia, ktorí sú presvedčení, že bez tvorivých kultúrnych komunit nemôže prebehnúť potrebná transformácia spoločnosti na post-industriálnu. Neprekladali sme do slovenčiny ich sofistikované myšlienky a odtiaľ do zrozumiteľného a emóciami naplneného jazyka umenia, Obrnili sme sa do bubliny, ktorá predpokladá pasivitu diváka a je alergická na akúkoľvek kritiku.

 Vymazali sme kritické myslenie z hodnotenia umeleckých produkcií.

Nepostarali sme sa o dostatok kvalitných vysielačov nových myšlienok. Nemáme v rukách médiá, ktoré sú po publiku druhým najdôležitejším sprostredkovateľom medzi kultúrnymi tvorcami a divákmi. Koľko hodnotných kultúrnych časopisov a internetových portálov, z ktorých citujú aj zahraničné médiá, máme na Slovensku? Už navždy sme sa uspokojili s dvoma stránkami v denníkoch?

Bez pričinenia sa o vplyvné médiá, ktoré sprostredkujú nové myšlienky a počiny kultúrnej obce, sa kultúrne do Európy nedostaneme.

Tomu, čomu sa dnes hovorí kognitívne mechanizmy, rozumie málo ľudí. Ale niektorí sa predsa nájdu hlavne medzi tvorivými a kultúrne vyspelými ľuďmi. Oni rozumejú, že „produkujú aj hodnotu sami osebe, relatívne samostatne od ekonomických a spoločenských mechanizmov” (Kraaijenbrink, 2018). A to sa deje v kreatívnych, umeleckých a informačných odvetviach, v ktorých myšlienky, emócie zhmotnené do umeleckého diela a informácie sú tým, čo je dnes a bude v budúcnosti oceňované ako správna investícia.

 

Magda Vášáryová