Keď história (nedobrovoľne) mlčí.

Poznáte ten grif, keď vám na pracovnom pohovore vezmú pero a v zápätí vám položia otázku, aby ste ich motivovali k predaju alebo kúpe? Najskôr vo Vás vyvolajú deficit, potom potrebu, neskôr motiváciu a ak ste dobrý marketér, dohodnete sa na kreatívnej kampani, pero dostanete naspäť a získate job. Za normálnych okolností to s predajom najrôznejších produktov funguje podobne, ale pri takých statkoch, o ktorých pojednáva toto číslo Kultúrneho kyslíka, to nebude také poučkovo-jednoduché. Vznešene povedané, reč je o marketingovej a komunikačnej (ne)stratégii našich pamiatok a nášho, na slovenskom území sa nachádzajúceho kultúrneho dedičstva. Ale načo marketing! Veď tie staré budovy, hrady a zámky, múzeá, pamätné izby, skanzeny či matica a iné ustanovizne tu už nejaký čas sú a vraj aj budú. Toto je postoj kultúrneho barbara, ktorý vníma kamene, na ktorých čnejú ruiny iba ako horninu a nie ako kus histórie a kultúry. Ako pripomenul náš poľský priateľ v článku na začiatku, pre zmysluplnú stratégiu obnovy našich pamiatok potrebujeme bojovať na viacerých frontoch s nevedomosťou, ignoráciou a neustále sa pokúšať spolupracovať. Tomuto cieľu, zdá sa, prichádza na pomoc vytúžený Plán obnovy z Ministerstva kultúry. Javí sa ako „first aid” pre naše kultúrne dedičstvo, hoci obnova mala prísť skôr, ale aspoň bude niečo vymaľované.

Nehádžme špinu na predchádzajúce garnitúry ministrov, ministeriek, to sa nesluší. Faktom však zostáva, že my radšej investujeme ako sanujeme. Smutným príbehom z dnešných dní  je poznanie, že sotva stíhame predávať sa doma, nie to ešte vzbudzovať záujem zahraničia, alebo aspoň za hranicami regiónu. My vo Via Cultura síce sedíme v bratislavskej bubline, ale do istej miery tušíme, čo sa deje za hranicami hlavného mesta. Tiež vieme, že aj na východnom Slovensku je kreatívne kultúrne mesto a že aj severovýchod Slovenska je bohatý na kultúrne pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva. Veď periodicky v RTVS vidíme,  ako mladá dievčina cestuje vlakom cez pol Slovenska za európske peniaze a chváli si konečne komfortné cestovanie. Myslíte, že cestou za frajerom a babkou navštívi aj niektorú z našich pamätihodností, mimo pobytu v reštauračnom vozni?

 Ticho a na výslní (hrady a zámky na kopci)

Akým spôsobom vás presvedčili k návšteve hradu či zámku, mimo školského zájazdu a archeologického výskumu? Nepochybne ste už nejaký navštívili a pravdepodobne Vás motivoval jeden z dvoch dôvodov. Prvý, ste turisti a odmenou pre vás bol nádherný výhľad na okolie, ktorý v konečnom dôsledku za ten výšľap na ruinu stredovekého hradu stál, a ktorý tu niekto kedysi postavil a potom zbúral. Druhý, išli ste cielene na konkrétnu GPS adresu vo vyhradenom čase, pretože na vás čakala pridaná hodnota v podobe kultúrneho programu. Pochopiteľne iba v turistickej sezóne. Ale tie naše pamiatky majú jednu výhodu. Hodnotu nestrácajú, ba práve naopak, rokmi ju nadobúdajú. A pritom nič nerobia, iba ticho stoja alebo sú zahrabané v zemi. Ale pozor, číha na nich nebezpečenstvo, práchnivejú. Tu sa kruh záujmu o kultúrne dedičstvo uzatvára a pokiaľ máte záujem dozvedieť sa viac o obsahu našich Viackých rozhovorov, odporúčame prečítať si naše predchádzajúce číslo KK 1/2021 o investíciách do kultúry.

 Glorifikované UNESCO alebo čo nič nestojí, za nič nestojí.

Paradoxom našich kultúrnych reálií je, že „slovenský wow efekt” je podmienený pozornosťou na medzinárodnej pôde. Si strom alebo zrúcanina, ale hviezdiš v Zozname svetového dedičstva UNESCO? Vitaj vo svete UNESCO šoubiznisu. Určite o teba zakopne nejeden Slovák či Slovenka. Si neonálepkovaný, tzv. obyčajnský? Možno sa k tebe niekto zatúla, ale bude žasnúť. Touto krátkou „průpovídkou” sme v žiadnom prípade nechceli dehonestovať veľké UNESCO. Zámerom bolo len upozorniť na zjednodušené vnímanie hodnoty našich kultúrnych statkov, ktoré, hoci so sebou nenesú svetovú gloriolu, stoja za zmienku na miestnej, alebo aspoň regionálnej úrovni. V niektorých zákutiach Slovenska snímame klobúk a tešíme sa z kvalitnej, dokonca aj marketingovej práce. Ale prosíme si viac. Viac financií a stratégií nielen do národných 4P (product, price, place, promotion), ale aj do miestnych a regionálnych.

 Keď horí, občan hybaj na pomoc. Horí kultúrne dedičstvo.

Našim zatiaľ neduhom je fakt, že nás stmeľujú predovšetkým športové úspechy  a ich aktéri, či nanajvýš hromadné tragédie a nielen autobusu. Písal sa rok 2012, keď pre neschopnosť pokosiť lúku  zhorel jeden z našich najkrajších a dosiaľ nevyplienených stredovekých hradov – Krásna hôrka. Dodnes máme v živej pamäti ako sa k hasičom a armáde pridali aj miestni obyvatelia. Pomáhali, ako sa dalo, a na počkanie zmobilizovali aj miestneho kňaza za účelom organizovania zbierky na obnovu zhorených častí hradu. Vyvinuli aktivitu, ktorá nie je povinná, ale mala pre nich, a nakoniec aj pre nás, vyšší zmysel. Zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie, oslavu histórie a spomienku na kultúru ľudí zo zámku s výhľadom na prílev turistov a nové pracovné miesta. Bola to skvelá „podívaná” na aktívnych občanov, komunitu, pretože občania tvoria komunity a komunity tvoria spoločnosť. A ak pôjdeme všetci po stopách Krásnohorčanov, možno aj konečne tú vysnenú kultivovanú spoločnosť. Doposiaľ bolo do obnovy hradu investovaných niečo cez 6 miliónov eur z poistného plnenia a ľudia vyzbierali ďalších 155 tisíc eur z verejnej zbierky.

 Zarytá (klišé) pravda

Národnú kultúrnu, komunikačnú a marketingovú kampaň v prospech kultúrneho dedičstva nesanuje žiaden marketingový ATL, BTL špecialista junior ani senior, sediaci v bohatých firmách. Výkonní špecialisti, ktorí by mali poriadne našu nedobrovoľne utlmenú znalosť našich dejín a pamiatok rozozvučiť, sedia nad bratislavským hradom, ale dvere od svojich kancelárií by mali nechať otvorené -  ľuďom, komunitám, záujmovým a okrášľovacím spolkom a zapálencom. V opačnom prípade sa pohodlne usaďme nad Vydricou a záviďme susedom cez Dunaj.

Iveta Konýčková

Via Cultura