Kultúra smiechu

Dejiny a najmä život našich predkov vnímame predovšetkým prostredníctvom rozdielov. Hľadáme rozdiely, porovnávame s našimi súčasnými pomermi a životným štýlom. Stáva sa, že keď televízia či film zobrazuje život ľudí v predošlých storočiach, obraz akosi potemnie, dostane zvláštnu patinu a ľudia ťažko pracujú, bojujú, modlia sa, intrigujú a bojujú o moc. A je neuveriteľne náročné sa stotožniť s hrdinami, ktorí žijú pre tak romantické ciele a prezentujú tie skutočné hodnoty. A pritom medzigeneračný most vedie jednoducho cez smiech.

 

Na smiechovú kultúru predkov upozornil Michail Michajlovič Bachtin vo svojom diele Francois Rabelais a ľudová kultúra stredoveku a renesancie. A vyzerá to na skutočnú masovú zábavu. Popisuje karneval, taký skutočný, stredoveký, v mojich predstavách rezonuje predovšetkým ako veľký groteskný sprievod v Hugovom Chráme Matky Božej v Paríži. Sám Hugo tvrdí, že groteska sa nájde všade. Karnevalové obdobie bolo pre našich predkov jednou z možností uvoľniť sa z každodennosti. Čaro obdobia spočívalo v možnosti uvoľniť inak pevnú hierarchiu spoločnosti, porušiť prísne spoločenské normy mravnosti. Hranice prestali existovať a ľudia sa ocitli vo fantazijnom svete. Škaredí sa mohli stať kráľmi, tak ako Quasimodo. Počas karnevalu panovala zvláštna forma familiárneho kontaktu medzi ľuďmi, ktorí v nekarnevalovom živote delili bariéry, a to majetkové, rodinné či vekové. Vzájomná cudzosť dočasne zmizla. Karnevalu panovali blázni, klauni, šľachtici sa prezliekali za sedliakov (tomuto zvyku holdovala napríklad i Mária Terézia, ktorá obzvlášť rada v prezlečení navštevovala viedenské štvrte inak nevhodné pre jej pobyt), ulicami sa ozývali „rôzne formy a žánre familiárnej pouličnej vravy“, teda nadávky, kliatby, zaprisahávanie.

 

Cirkev tieto slávnosti a sviatky jednak tolerovala, a tiež bola inšpiračným zdrojom. Každý cirkevný sviatok mal svoju ľudovú smiechovú stránku, napríklad chrámové sviatky sprevádzané jarmokmi. Smiech sprevádzal obyčajné svetské ceremoniály a obrady, nemohli tam chýbať blázni, ktorí parodovali rôzne momenty. Bežné hody obsahovali smiechovú organizáciu, napríklad voľba kráľa a kráľovnej na dobu hostiny. Narozdiel od spoločnosťou diktovanej duchovnosti, dominuje Rabelaisovmu dielu telesnosť, dianie vo vnútri tela, vylučovanie, proces metamorfózy.

 

Plynutím času, spoločenskými zmenami, požiadavkami klasicizmu, neskôr romantizmu, sa smiechová kultúra transformuje. Prechádza zo sviatočných ulíc do introvertnejšieho chápania. Smiech sa v romantizme mení na humor, iróniu a sarkazmus. Prestáva byť smiechom radostným. V 20. storočí však dochádza k novej mocnej obrode grotesknosti.

 

Má dve línie:

  • modernistická     grotesknosť – je spätá s tradíciami romantickej grotesknosti a v súčasnosti sa vyvíja pod vplyvom existencionálnych prúdov,
  • realistická grotesknosť je spätá s tradíciami groteskného realizmu a ľudovej kultúry a vykazuje i bezprostredný vplyv karnevalových prejavov.

Uvedené členenie vynikajúco vystihuje turbulentnosť 20. storočia, ktoré bolo následne zakončené technologickou revolúciou. A pokiaľ premýšľame nad tým, kam sa smiechová kultúra posunula v 21. storočí, a čo sme do nej priniesli my, ako súčasná generácia, tak je to predovšetkým a takmer výhradne len spôsob jej šírenia.

 

Keď si pustíme televíziu a sledujeme svetovo distribuované zábavné formáty, talentové súťaže, show, v ktorých sa smejeme na bláznoch, paródiách, prezliekaní, obrátenej realite, hrajúcej sa na tú skutočnú, musíme konštatovať, že sa opäť ocitáme v karnevalovom svete smiechu. Ktorý zdieľame možno introvertnejšie, ako naši stredovekí predkovia, častejšie, ako ich tri karnevalové mesiace v roku, ale obsah akoby zostal nezmenený. Smiechová kultúra nikdy nezmizla, ani nezmizne, ani ľudová kultúra. V slovenskej kultúrnej politike, najmä v súčasnosti čelíme otázke, ktorá z uvedených línií potrebuje väčšiu podporu. Smiech je medzigeneračným mostom, ale nemala by doň každá generácia prispieť svojou troškou namiesto uchovávania, a ktorá z línií nám túto možnosť prináša?

 

Jana Javorská