Nástup novej kultúrnej politiky ako program novej politickej generácie?

Pohľad Inštitútu pre kultúrnu politiku na programy kultúrnej politiky vo volebnej kampani 2020

Zatiaľ sa v Inštitúte pre kultúrnu politiku nevieme rozhodnúť, či máme kričať Hossana, alebo zachovať umiernenosť. Faktom ale je, že hoci politické postoje jednotlivých aktérov voči kultúre (bez jej definovania) ju odsúvajú na posledné stránky ich programov, niektoré jej body dokazujú znalosť terénu a dokonca aj schopnosť kritickej analýzy doterajšieho stavu, čo oceňujeme.

Za samozrejmé považujeme, že v programoch nevenujú pozornosť skutočnosti, že sme ako spoločnosť neprešli zásadnou diskusiou o tom, čo považujeme za kultúru. Či je to len umenie, platy cirkevných predstaviteľov a hvezdáreň, utápanie sa v rezortizme aj voči ZUŠkám, a ignorovanie dôležitosti vzdelávania, životného štýlu, osvety, (mimochodom čo bude s NOCkou, týmto reliktom minulosti a dnešným všehochuťovým pamlskom?), chápanie histórie nášho územia (boli by sme vybavení proti nárastu nostalgie za ľudáctvom) a podobné „čudáctva“, ktoré sme vylúčili na vlastnú škodu z kultúry. Ani určite správna myšlienka auditu Ministerstva kultúry SR, tejto zaprášenej budovy na námestí SNP, nenahradí diskusiu o jeho dôležitosti a  mieste vo Vláde SR (ako sme sa potešili onehdá, keď minister bol aj podpredsedom vlády) a o jeho úlohe vo verejnej diskusii na tieto témy. MK SR nemôže zostať len pokladnicou štátnych finančných zdrojov pre umelcov a ich projekty. Bez rozhodnutia, čo s ním, sa ďalej nedostaneme, môžeme mať viac peňazí v rozpočte ministerstva, vo fondoch, čo sľubujú všetci. Inak sa budeme cyklicky vracať k idei „ľudovosti“ kultúrneho netvora komunistickej kultúrnej politiky ČSR Zdeňka Nejedlého ako k akejsi náhradnej nacionálnej ideológii, tomuto sebaklamu, ktorý jednej časti generácie dáva možnosť byť ešte stále na špici (ako napísal vo svojej úvahe J. Skřítecký), kde sa „ľudovosť“ stáva „púhou“ rekvizitou, prípadne zdrojom peňazí na politickú kampaň, čoho sme dnes svedkami.

Ale kde by sme mali viesť takýto dialóg medzi umelcami, spisovateľmi, akademikmi, intelektuálmi zo všetkých odborov? Nuž tam, kde predtým, v kultúrnych novinách a časopisoch. Zatiaľ financujeme zo štátneho rozpočtu Slovenské národné noviny, ktoré kedysi boli takouto platformou, aby dnes hlásali podporu ľudáctva, antiokcidentálnej orientácie, návratu toho najhoršieho v kultúrnej obci z minulých desaťročí, ba dokonca publikujú neonacistické úvodníky. Slovenské pohľady stratili pod vedením Matice slovenskej svoj význam. Kultúrny život, ktorý bol významný pre intelektuálnu debatu o zmysle našich dejín, polemiky, horúce témy, bol normalizačnými strachopudmi zrušený, aby jeho novú podobu po roku 1990 napadli ľudia, skrývajúci sa za „národnokresťanské“ názory. Za 30 rokov sa ho napriek mnohým snahám nepodarilo obnoviť, ani vygenerovať noviny či časopis podobného významu. Bolo teda cieľom neumožniť debatu o našej kultúrnej identite? Debatu o „slovenskej otázke“, ktorú otvárali jednotlivo Matuška, Lipták, Chmel, Kováč, Kamenec a iní?  IKP teda upozorňuje nových manažérov v kultúre, že tento bod musia ešte dopísať do svojich plánov.

Ministerstvo kultúry SR, ktoré sa postupne celé roky zbavovalo svojich kompetencií, rezignovalo na svoju metodickú činnosť aj po čiastočnej decentralizácii. Aj preto sme boli svedkami primitívnych výmen riaditeľov krajským kultúrnych inštitúcií. Ak máme hovoriť o manažovaní kultúry, musíme najprv definovať kultúru a potom poznať jej aktérov. Preto považujeme za nevyhnutné urobiť  pasportizáciu kultúry a jej inštitúcií, na ktorú subjekty kampane tiež pozabudli. Možno by sme zistili, že tam, kde je menej kultúrnych inštitúcií, máme aj iné problémy, dokonca hospodárskeho rázu. Nestačí premeniť príspevkové organizácie na akési nešpecifikované neziskové telesá, lebo zo zahraničných skúseností vyplýva, že aj keď dochádza k zmene statusu organizácie, zriaďovateľ musí oficiálne či neoficiálne počítať s každoročným príspevkom vo svojom rozpočte.

Všetci snívame o navyšovaní rozpočtu na kultúru, či už novým zákonom o sponzoringu (šport ho už má), alebo podporou crowdfundingu. To by ale vyžadovalo zmeny v zákonoch o fondoch, lebo žiaden príčetný občan alebo mecenáš nevloží svoje peniaze do týchto existujúcich „pokladníc“, ktoré nemajú jasne určenú osobnú zodpovednosť vedenia, neprechádzajú hodnotením činnosti a Správne rady sú politicky menované. Zaujímavé sa nám zdá, že len Most – Híd chce budovať nové kultúrne inštitúcie – Múzeum súčasného umenia, Centrum súčasného tanca a Centrum umenia národnostných menšín, Múzeum nepočujúcich, Braillovo centrum… Nová štátna knižnica v Bratislave ešte stále nikomu nechýba.

Ak chce Za ľudí venovať pozornosť digitalizácii a informatizácii, tak by sme pre začiatok navrhli kontrolu deacidifikácie (odkyslenia) nášho písomného kultúrneho dedičstva v Slovenskej národnej knižnici, kde sa stratili milióny eur. Stačilo by sa pozrieť na portál Slovakiana, aby sme zistili, že digitalizácia síce stála milióny, no jej výsledky sú biedne. A ak chce KDH venovať financie len na konkrétne programy, bude musieť vyriešiť problém financovania údržby budov kultúrnych inštitúcií, väčšinou národných kultúrnych pamiatok. Upozorňujeme, že ide o veľké štátne investície.

Jednou z najväčších chýb v programoch je absencia krokov, ktoré by viedli k zvýšeniu platovej úrovne zamestnancov v štátnych a verejných kultúrnych inštitúciách. Táto úroveň sa potom odrazí aj v organizáciách, ktoré financujú kraje a mestá. Naša poväčšine vysokoškolsky vzdelaná kultúrna elita národa a štátu má najmenšie platy, ktoré dnes prestávajú súťažiť aj s neustále sa zvyšujúcim minimálnym dôchodkom. Pokiaľ budeme mlčanlivo udržiavať tento stav, akékoľvek reči o význame kultúry môžeme zabaliť s valaškou do starých novín a uložiť do pivnice spomienok.

Programy strán sa venujú pomerne všeobecne otázke médií ako takých. OĽANO by rado spravilo „poriadok v médiách“. Mimoriadne nepríjemná konotácia s minulými poriadkami. A venujú sa tomu všetci zúčastnení. Viac alebo menej šťastne. PS-SPOLU,  Most Híd a OĽaNO si predsavzali zákonne posilniť ochranu novinárov, SMER v tomto ohľade žiadne informácie neposkytuje, keďže jeho program pozostáva len z aktualít na web stránke, SNS uvádza, že bude podporovať slobodnú tvorbu a rozvoj kritického myslenia prostredníctvom všetkých druhov médií, Most Híd sa zameriava z obsahovej stránky na zväčšovanie mediálnej ponuky pre národnostné menšiny, strana Za ľudí navrhuje stransparentniť vlastnícke vzťahy, naviazať financovanie verejnoprávnych médií na percento z HDP, verejné vypočutie pri voľbe členov Rady RTVS, zrušenie povinného dabingu zahraničných programov v RTVS, KDH navrhuje spustiť spravodajský kanál. Tak si dovolíme upozorniť, okrem potvrdenia, že verejnoprávne médiá – teda RTVS a TASR – nutne potrebujeme, na nezhody v dvoch zásadných bodoch programov okolo informovania verejnosti: ako zabezpečiť nezávislosť – finančnú i personálnu – RTVS a podľa nás aj TASR a ako ochrániť novinárov pred majiteľom novín a politickým tlakom. Pri tvorbe posledného Tlačového zákona sme niektorí z nás o to priam prosili, ale boli sme odkázaní do patričných medzí. (Ďakujeme, pán minister.) Až po vyriešení týchto dvoch problémov – aspoň čiastočnom – môžeme uvažovať o nových programoch RTVS a o transformácii „na modernú televíziu a rozhlas“, čokoľvek pod tým rozumieme. Odkedy je aj BBC v kríze, nič nie je jednoznačné.

Veľkú pozornosť venujú skoro všetky subjekty ochrane kultúrneho dedičstva v zmysle stavebných pamiatok. Ruiny bývalých hradov a prázdne kúrie a zámky im nedajú pokojne spávať. Upozorňujeme, že pokiaľ sa verejne nedohodneme na zozname najdôležitejších pamiatok, o ktoré sa bude starať štátny rozpočet a teda MK SR cez svoju organizáciu Pamiatkový úrad a jeho odnože vo VUCkách – a ako spomína KDH neprevezmeme „kvalitné české metodiky pre obnovu pamiatkových skupín“ a nebudeme „ kompenzovať vlastníkovi náklady podľa rozdielu medzi nákladmi štandardnej rekonštrukcie a nákladmi podľa špecifických požiadaviek pamiatkárov“, teda nesprivatizujeme veľkú časť pamiatok – zostaneme pochovaní pod nimi na veky večné. Zarazilo nás, že ani v jednom programe nie je vybudovanie klimatizovaných archívov pre to neustále omieľané dedičstvo. Lebo to nie sú len budovy, ale tony a tony papiera či iných nosičov intelektuálneho dedičstva. Mnohí sa zamýšľajú aj nad nápadom financovať obnovy budov z európskych peňazí. Nuž, čo keby sme dane európskych susedov radšej dali na súčasné umenie a projekty a zatiaľ dovolili otvoriť debatu o tom, komu vlastne patrí toto dedičstvo a prečo ho budeme opravovať a revitalizovať. Inak budeme turistov sprevádzať po našich stredovekých mestách a zároveň za svoje dedičstvo považovať nanajvýš kroje zo Zázrivej a varenie halušiek. Tieto diskusie, mnohokrát veľmi horúce, už prebiehajú u našich susedov (v prípade niektorých múzeí svetovej úrovne v Poľsku nastáva „nacionalistický“ regres) a mohli by sme sa poučiť, najmä v prípade stého výročia Trianonu. Dovoľujeme si upozorniť na našu čerstvú publikáciu Rukoväť slovenskej kultúrnej politiky: Mestská kultúra, pretože dnes stranou SMER presadzovaný tradicionalizmus vnímame ako hrozbu pre budúce fungovanie kultúrnych inštitúcií, ako aj projektov súčasného umenia.

Čo sa týka ďalšej populárnej témy – našej prezentácie v zahraničí, odcitujeme niečo z predošlých úvah IKP: „Pokiaľ nebudeme mať stratégiu a ak chcete, víziu, ako a vlastne prečo sa chceme vo svete prezentovať a prestaneme so „svojstojnosťou” ako v tej poslednej, nikam sa nepohneme a všetko to bude len “one way ticket”. Ako sa teda chceme predstavovať v Európe? Stále len SĽUKom? Akú úlohu chceme a môžeme hrať? Pokiaľ to nevieme, ťažko niečo systematicky prezentovať. Až po diskusii kultúrnej verejnosti a medzirezortnej schôdzke niekoľkých ministerstiev sa môžu spojiť tvorcovia vízie a začať rozmýšľať, ako lepšie riadiť naše kultúrne inštitúty, ako zlepšiť komunikáciu medzi MK SR a MZV SR a podobne. Potrebovali by sme vybudovať Inštitút „dajmetomu“ Štefánika, ktorý by mal na starosti prezentáciu SR v zahraničí v spolupráci s Literárnym centrom”. Téma zaujala PS-SPOLU a dokonca SME rodina prichádza s návrhom zriadiť Fond na podporu slovenského umenia v zahraničí. A nutne potrebujeme Nobelovu cenu za literatúru, kým ju úplne nespotvoria. Za severnými hranicami máme dnes úžasný príklad, ako sa to robí – Oľga Tokarczuk a dôsledky.

Na záver by sme chceli konštatovať, že okrem trochu zvýšeného záujmu o úlohu MK SR na politickej, spoločenskej i kultúrnej scéne, obsahujú programy viac-menej to, čo v nich bolo aj predtým – samozrejme, okrem Smeru, lebo ten už žiaden program nemá pár rokov.

Ale nevieme si vysvetliť to dištancovanie sa od modernej kultúry na Slovensku a tým aj od európskej kultúrnej skutočnosti. Nikto nespomína napríklad nadviazanie kontaktov s európskymi kultúrnymi nadáciami, štipendiá pre zahraničných záujemcov o našu kultúru a podobne, čo znemožňuje formulovať pôsobivý výklad kultúrno-politickej budúcnosti, ktorý by sa dal transformovať do európsky ladeného politického programu pre kultúru na Slovensku.

Tím IKP