Potrebujú divadlá novú filozofiu?

Poznámky k financovaniu a činnosti samosprávnych divadiel v novom desaťročí Máloktorú oblasť kultúry pandémia zasiahla viac, ako práve performatívne umenia. Divadlá nehrajú, resp. hrajú v obmedzenom režime, už viac než rok. Nedá sa predpokladať, kedy sa ich plná prevádzka obnoví a za akých okolností, preto sa začína čoraz viac hovoriť o tom, že keď sa divadlá sa po dlhej vynútenej prestávke znova otvoria, budú iné, ako keď sa zatvárali. Ak by sme aj nehovorili hneď o hodnotovej alebo estetickej transformácii, je aktuálne rozmýšľať o ich financovaní zoči-voči novej realite obmedzenej organizácie hromadných kultúrnych podujatí. Ak teda stojíme na prahu istej premeny divadelnej prevádzky, možnože je vhodný čas porozmýšľať nad tým, čo všetko z aktuálneho stavu fungovania verejných divadiel by mohlo ostať pri ich opätovnom otvorení minulosťou.

Základné čísla na úvod. Podľa Revízie výdavkov na kultúru Inštitútu finančnej politiky SR publikovanej v júli 2020 a vychádzajúcej z dát z roku 2018 funguje na Slovensku 27 zriaďovaných a 53 nezriaďovaných divadiel. Medzi zriaďované patria 4 štátne a 23 divadiel, ktorých zriaďovateľom je mestská alebo regionálna samospráva. Kým na chod prvého typu divadiel (zriaďovaných) je potrebné ročne vynaložiť dovedna približne 80 miliónov Eur, tie druhé (nezávislé), ktorých je takmer dvojnásobok, si ročne vystačia s celkovou sumou menej ako 5 miliónov Eur, ktorú získavajú prostredníctvom grantov a dotácií. Opusťme perspektívu štátnych divadiel, ktoré majú špecifické postavenie, a hovorme o divadlách zriadených samosprávami – ich ročné náklady dohromady tvoria sumu 27 miliónov Eur. Stále je to viac ako päťnásobok voči sume potrebnej na chod viac ako dvojnásobného počtu nezávislých divadiel. Nehovoriac o tom, že nezávislé divadlá viac ako 30 percent nákladov na svoju činnosť pokrývajú príjmami zo vstupného, pričom pri divadlách zriadených samosprávou je to v priemere 14 percent. Neopomenuteľný je aj fakt, že počet nezávislých divadiel sa od roku 2013 viac ako zdvojnásobil a stále rastie. Tieto štatistiky nás automaticky privedú k pocitu, že je nutné prehodnotiť systém financovania divadelnej činnosti na Slovensku. Treba sa však vyvarovať krátkozrakému porovnávaniu. Finančná náročnosť divadla ponúkajúceho výpravnejšie žánre ako opera a balet (nehovoriac o zverenom majetku a nákladoch na jeho správu a údržbu) a produkcia nezávislého divadla, ktoré pracuje v inej škále výrazových prostriedkov a v odlišných priestoroch, sú neporovnateľné veličiny a stavať ich proti sebe by viedlo k skresleným výsledkom. K podobnej nepresnosti dospejeme, ak keby sme chceli v absolútnych číslach porovnávať návštevnosť divadla, ktoré odohrá približne 200 predstavení ročne na 300-miestnej sále (priemerné zriaďované divadlo) s divadlom, ktoré odohrá 50 predstavení ročne na 100-miestnej sále (priemerné nezávislé divadlo).

Realita je totiž taká, že všetky divadlá na Slovensku, aj zriaďované aj nezriaďované, čelia vysokej miere podfinancovania a ľudia, ktorí sa rozhodli v nich pracovať, sú dlhodobo finančne podhodnotení. Začať preto treba inde, ako pri rozpočtoch. Obrovská disproporcia, ktorú ilustrujú citované štatistiky IKP, je totiž príznakom vážnejšej a dlhé roky neliečenej choroby slovenskej kultúry, a tou je absencia jej koncepčného uchopenia. Skúsme sa pozrieť na to, ako sa to v praxi prejavuje v oblasti divadiel zriadených samosprávami. Ako vyzerá divadelná sieť.

Prvá otázka, ktorú sa treba zaoberať, je zriaďovateľské a územné rozdelenie samosprávnych divadiel. Samo osebe nemá koncepčný ráz a vzniklo historickým vývojom po viacerých delimitáciách v rámci reforiem verejnej správy. 23 samosprávnych divadiel má momentálne 11 zriaďovateľov (7 žúp a 4 mestá). Polovica krajských miest nezriaďuje žiadne divadlo, trenčianska župa tiež nezriaďuje žiadne, bratislavská zase 4. Vznikajú bizarné situácie, kedy napríklad mesto zdaní župné divadlo absurdne vysokou daňou z nehnuteľnosti, napriek tomu, že slúži aj občanom mesta. Niektoré divadlá s regionálnym zriaďovateľom plnia funkciu čisto mestských divadiel.

Odkiaľ získavajú divadlá zdroje? Začnime porovnaním s fungovaním nezávislej divadelnej scény. Nezriaďované divadlá, pokiaľ chcú existovať a tvoriť predstavenia, musia si financie zohnať spravidla v grantových výzvach. Na to, aby boli úspešné, musia na pravidelnej báze vypracúvať projektové žiadosti, v ktorých formulujú ciele, plánujú kroky, nadväzujú na priority vyhlasovateľa grantu, jednoducho – neustále svoju činnosť popisujú, obhajujú a opakovane o financie súťažia. O tohto všetkého je samosprávne divadlo oslobodené. Jeho rozpočty sú schvaľované zriaďovateľom na základe pravidiel, ktoré sa menia od mesta k mestu a od župy k župe. Niekde sú postavené vyslovene na zvykovom poli a tvorba rozpočtu je len kopírovanie toho minuloročného s pripočítaním prípadnej valorizácie miezd. Niekde je proces štrukturovanejší, všeobecne však platí, že zriedka sa zákonodarci, ktorí za rozpočet hlasujú a tým pádom aj zodpovedajú, zaujímajú o filozofiu jeho tvorby a najmä väzbu na kvalitu verejnej služby, ktorú to-ktoré divadlo za dané zdroje poskytuje verejnosti. Zriaďované divadlo nepredkladá projekt, nestanovuje si priority, väčšinou nič neobhajuje ani neprezentuje a už vôbec o svoje financie nesúťaží (ak opomenieme fakt, že celý sektor kultúry v samosprávnom rozpočte neprestajne súperí o svoju existenciu s „prioritnejšími” sektormi).

Kto divadlá riadi? Systém menovania a odvolávania riaditeľov samosprávnych divadiel naráža na limity zákonníka práce. Momentálne neexistuje možnosť, ako viazať funkciu na vopred ohraničené časové obdobie. Zriaďovateľom ostáva jediná možnosť – napriek podpísanej pracovnej zmluve na dobu neurčitú riaditeľa po istom počte odslúžených rokov (napr. po piatich) odvolať a vyhlásiť konkurz. Na to je však nutné hlasovanie zastupiteľstva, čo robí tento proces veľmi krehkým. To, čo by malo byť procesným štandardom pri výkone verejnej funkcie (strata mandátu po istom vopred stanovenom období), je degradované 2 na momentum v rukách aktuálnej politickej reprezentácie. Riaditelia zostávajú vo svojich funkciách často dlhé roky, dlhšie, než je reálne udržať jednu silnú umeleckú éru. Je to celkom odlišný stav než ten, v ktorom funguje už dlho napríklad sektor školstva. Bez zmeny v tomto nastavení bude presadzovanie zmien vo fungovaní divadiel na Slovensku menej efektívne. Navyše práve tento jav môže byť jednou z príčin neustáleho nárastu počtu nezávislých divadiel – bez pravidelnej výmeny estetických prístupov v zriaďovaných divadlách (pričom je dôležité zdôrazniť, že v žiadnom prípade nemá dochádzať k strate kontinuity) nastáva v divadle proces uzatvárania sa znemožňujúci nadväzovanie nových či širších spoluprác.

Ako sú divadlá hodnotené? Mestá a župy musia plniť svoje plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktorých prijatie je podmienkou čerpania eurofondov a súčasťou týchto plánov sú tzv. „merateľné ukazovatele” pre každý sektor, vrátane kultúry. Vzťahujú sa aj na činnosť zriadených kultúrnych inštitúcií. Pri divadlách je merateľným ukazovateľom spravidla návštevnosť a počet predstavení, pričom treba povedať, že ani jeden z týchto parametrov, pokiaľ je vytrhnutý z kontextu, nevypovedá o kvalite. Divadlo, ktoré hrá každý večer ľahkú komédiu, bude v takejto štatistike úspešné. Divadlo, ktoré namiesto toho vycestovalo hrať predstavenie o šikane do regionálnej školy a na druhý deň namiesto hrania zorganizovalo pre žiakov diskusiu s psychológom, bude naopak neúspešné. To prvé hralo dvakrát pre 200 ľudí, to druhé iba raz a pre 30 ľudí.

Kde je však napísané, ktorá z týchto dvoch filozofií je správna? Kto o tom rozhoduje? Čo je vlastne úloha verejného divadla? K obsahu činnosti divadiel spravidla neexistuje žiaden schválený predpis a tým pádom o vyššie spomínanej otázke nerozhodol nikto. To, čo by malo byť úlohou zriaďovaného divadla, komu by mala byť jeho produkcia určená, a aké ciele by sa ňou mali dosahovať, neurčuje centrálna legislatíva ani regionálne záväzné nariadenia. Jediný písomný dokument, v ktorom je zmienka o funkcii verejného divadla, je jeho zriaďovacia listina. Tá však obsahuje len všeobecný niekoľko-slovný popis žánrového zamerania (ak také je) – napríklad: divadlo tvoriace diela v oblasti súčasného tanca. Výnimkou sú prípady, kedy je koncepčné uvažovanie o úlohe divadiel zahrnuté v strategickom dokumente prijatom mestom alebo krajom – v stratégii rozvoja kultúry. Aj tu sa však často stáva, že stratégia hovorí o činnosti divadla len v neutrálnej rovine, prípadne ponúka odpočet plnenia spomínaného druhu merateľných ukazovateľov, v lepšom prípade obsahuje investičný plán obnovy technického zázemia. Opäť len veľmi zriedka býva reč o tom, čo vlastne dané divadlo má ponúkať občanom žijúcim na území, pre ktoré je zriadené.

Kde hľadať záchytné body ak to chceme inak? Ako z pozície zriaďovateľa menežovať obsah a nezamieňať si to so vstupom do dramaturgie? Ak prijmeme premisu, že verejné divadlo je inštitúcia slúžiaca občanom, ktorí si túto službu predplácajú ako daňoví poplatníci, musí divadlo v prvom rade slúžiť všetkým. Jedných zo základných nárokov zriaďovateľa na divadlo by preto mala byť jeho dostupnosť, pričom sa tu nemyslia len bezbariérové technické riešenia, ktoré sú už aj na Slovensku v podstate samozrejmosťou. Reč je o programovej skladbe, ktorá by mala obsahovať ponuku pre široko stanovenú cieľovú skupinu občanov: nielen pre „všeobecnú verejnosť”, ale aj pre deti, žiakov, študentov, rodiny, seniorov, marginalizované skupiny, špecifické komunity, občanov so znevýhodnením, obyvateľov všetkých častí mesta resp. regiónu, príp. turistov. Samozrejme, ak mesto či kraj zriaďuje viac divadiel, je možná ich užšia špecializácia tak, aby pokrývali nároky verejnosti komplementárne (jedno divadlo je pre deti, druhé tanečné a pod). Takéto divadlá by mohli minimálne zdieľať niektoré služby, ideálne spolupracovať aj strategickejšie a pracovať jedno v prospech druhého (mládežnícke divadlo „vychováva” diváka pre dramaturgiu ostatných divadiel atď). Inkluzívne aj exkluzívne.

Z vyššie uvedeného je jasné, že predstava o divadle ako o stánku vysokého umenia, ktoré sa otvára o pol siedmej na večerné predstavenie, je v dnešnej dobe už nedostatočná. Čoraz viac sa akcentuje nutnosť pripravovať širšiu škálu programov menšieho rozsahu pre čo najširší záber recipientov (občanov) vzhľadom na imperatív dostupnosti kultúry ako verejnej služby. Pandémia túto tendenciu nepochybne zvýraznila a ešte zvýrazní, a to nielen kvôli výraznému zníženiu finančných možností divadiel, či kvôli obmedzeniam v počte návštevníkov, ale v nadväznosti na súčasný trend uvažovania pri tvorbe verejných kultúrnych politík, ktorý posúva akcent zhora smerom nadol, od úzkeho k širokému, od odborníkov smerom k občanom, od elitného ku komunitnému. Rozvoj kultúry na samosprávnej úrovni sa vníma čoraz viac ako súčasť komplexného rozvoja územia a čoraz menej ako úzko-profilový rozvoj špecializovaného sektora. To však neznamená, že rola samosprávneho divadla v 21. storočí má rezignovať na umeleckú excelentnosť. Práve naopak.

Tvoriť a prezentovať špičkové umenie je základný cieľ každej kultúrnej inštitúcie (nehovoriac o tom, že by to mal byť jeden z hlavných cieľov štátnej kultúrnej politiky). Pokiaľ by tento cieľ prestal byť pre divadlá prioritou číslo jeden, začal by sa postupne ich zánik a premena na všestranné kultúrno komunitné centrá. Najvážnejšou ambíciou samosprávnych divadiel preto v každom prípade musí byť získanie špičkového umeleckého kreditu, ideálne nielen v domácom, ale aj v zahraničnom porovnaní. Bez excelentných umelcov a ich excelentných výkonov nie je možné, aby domáca divadelná kultúra bola relevantná pre zahraničný vývoz a tým pádom sa prepadá do polohy lokálneho anachronizmu a nepodieľa sa na vytváraní kultúrnej identity krajiny. Dôsledkom môže byť, že krajina stavia svoju kultúrnu identitu na minulosti – spravidla na folklóre, čo nás napriek nespornej hodnote a kvalite slovenského folklóru odsudzuje do polohy irelevantnosti v súčasnom kultúrnom dialógu. Na to, aby sa na domácej pôde špičkoví umelci mohli vôbec zrodiť, je potrebné systematicky na to vytvárať podmienky a neuvrhovať kultúru do polohy neustálej čakateľky na lepšie časy (budeme sa tomu venovať, keď sa ekonomicky stabilizujeme – ergo nikdy).

Prvým predpokladom na rozvoj domácej kultúry je premyslená práca s 4 deťmi a mládežou a následne práve silná podpora činnosti verejných kultúrnych inštitúcií. Je nevyhnutné, aby zriaďované divadlá nepretržite pracovali na progrese svojich umeleckých výsledkov a rozvíjali tak domácu divadelnú tradíciu. Ak majú na niečo poslúžiť „merateľné ukazovatele” tak práve na to, aby zachytili estetickú stagnáciu. Ak sú divadlá otvorené novým impulzom, ak pre svoje súbory pripravujú vzdelávacie programy, zúčastňujú sa zahraničných workshopov, vstupujú do medzinárodných sietí, pravidelne spolupracujú s renomovanými tvorcami, ak sú pozývané na medzinárodné festivaly a získavajú na nich ceny, určite nestagnujú. A všetky tieto veci sú „merateľné.”

Bez zbytočných limitov. Napriek mnohým vynikajúcim umeleckým výsledkom, množstvu kvalitných osobností, ktoré v nich a pre ne tvoria a tisícom spokojných divákov, fungujú slovenské samosprávne divadlá v rámcoch, ktoré si prestali tykať s 21. storočím. Nedá sa však krátkozrako tvrdiť, že je to ich vlastnou vinou. Zásadnou prekážkou k tomu, aby mohli svoju činnosť naplno rozvíjať, je zväzujúca právna forma, v ktorej sú zriadené. Zákony o rozpočtových pravidlách verejnej správy a územnej samosprávy v prvom rade komplikujú príspevkovým organizáciám možnosti na získavanie financií z viacerých zdrojov, pretože obmedzujú podnikateľskú činnosť a nakladanie s majetkom. Bez súhlasu zriaďovateľa nemôže divadlo prenajímať svoje priestory a ak aj súhlas dostane, cenová politika musí byť v súlade so smernicami zriaďovateľa. Príspevková organizácia nemôže svoj majetok predať ani založiť a čerpať tak úvery. Navyše príspevkové organizácie nemôžu zakladať ďalšie právne subjekty, čo je pre strategickejšie typy spoluprác limitujúci moment (uveďme len ten najtriviálnejší príklad: ak sa chcú združiť viaceré divadlá, nemajú prakticky inú možnosť, ako založiť občianske združenie svojich štatutárov, čo po praktickej stránke nie je to isté ako združenie právnických osôb). Samostatnou kapitolou sú limity zákonníka práce, ktorý je praktickom rozpore s realitou divadelného života – neumožňuje riešiť súbeh výkonu zamestnaneckého pomeru s umeleckou alebo napríklad aj pedagogickou činnosťou. Nielen že je prakticky nemožné, aby umelecký šéf režíroval, alebo šéfka dielní vytvárala scénickú výpravu, ale ak chce divadlo navyše aj rozšíriť svoju ponuku napríklad o vzdelávacie programy pre mládež vedené členmi umeleckého súboru, stojí pred takmer nemožnou úlohu skĺbiť prácu herca s prácou lektora v jednom pracovnom dni tak, aby tým dodržal ustanovenia zákona. Viac dôvery Na to, aby bolo možné hovoriť o zmene právnej formy samosprávnych divadiel, bolo by nutné priliať do vzťahu medzi zriaďovateľmi a ich inštitúciami kvantá vzájomnej dôvery, ktorá je na Slovensku v správe vecí verejných dlhodobo nedostatkovou ingredienciou. Takáto dôvera by sa vo vyspelej spoločnosti mala zakladať na hlbokej vnútornej zhode o spoločnom cieli. Vzťah zriaďovateľa a inštitúcie by nemal byť postavený na stavaní preventívnych hrádzí – zákonných mantinelov v mene kontroly a ochrany verejného majetku a financií, ale naopak na otvorení a posilnení vzájomnej spolupráce v rámci kvalitne nastavených moderných právnych vzťahov.

Pokiaľ by sme si predstavili, že príspevkové organizácie sa transformujú na istý typ verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií (návrh takéhoto zákona je v susedných Čechách pripravený už niekoľko rokov a tiež zatiaľ nebol schválený, podobne ako na Slovensku stále stojí transformácia ústavov Slovenskej akadémie vied na verejné výskumné inštitúcie), znamenalo by to, že inštitúcia bude sama hospodáriť so svojim majetkom, podnikať bez obmedzení, vstupovať do združení, vytvárať ďalšie subjekty a žiadať o všetky typy (aj medzinárodných) grantov, pričom zriaďovateľ bude mať silné zastúpenie v jej správnych a dozorných orgánoch a bude mať cez ne mandát na pozastavenie akejkoľvek aktivity, ktorá nebude v súlade so vzájomnými dohodami. Menovanie a odvolanie riaditeľa by bolo v kompetencii správnej rady a ohraničené funkčné obdobie by sa stalo samozrejmosťou. Ak by sme išli ešte ďalej a predstavili si, že by takáto verejná kultúrna inštitúcia mala viacerých zriaďovateľov (župa, mesto, súkromná spoločnosť), zastúpenie v orgánoch je ešte pluralitnejšie, organizácia podlieha ešte širšej demokratickej zhode, viaczdrojové financovanie má širší záber a takáto inštitúcia by v ideálnom prípade získala zdroje na to, aby mohla pomýšľať na európske parametre svojej produkcie.

Stratégia je cesta, nie cieľ. Ak by sme nechceli čakať na prijatie zákona o verejných kultúrnych inštitúciách, ktorý na Slovensku zatiaľ neexistuje ani v polohe draftu, stav fungovania divadiel na samosprávnej úrovni po obsahovej stránke sa dá do istej miery zmeniť cez vypracovanie a prijatie kvalitných strategických dokumentov na úrovni zriaďovateľa. Dôležité však je, aby stratégie nevznikali len z povinnosti, ale aby skutočne obsahovali konkrétny a vykonateľný plán. V ideálnom prípade sa stratégia rozvoja kultúry napája na ostatné rozvojové dokumenty zriaďovateľa a tie zase pracujú v línii s materiálmi prijatými na európskej úrovni – napríklad s Agendou 2030. Priority takto pripravenej stratégie by si mali osvojiť aj zriadené organizácie. Pokiaľ povedzme mesto prijme za svoju prioritu znižovanie uhlíkovej stopy, stane sa táto jednou z priorít aj pri rozvoji kultúry a konkrétne nástroje na jej dosiahnutie bude musieť prijať aj každá mestom zriadená inštitúcia. V praxi to znamená, že mestské divadlo si bude musieť vypracovať napríklad internú environmentálnu smernicu a merať svoje dopady na životné prostredie a na plnenie tohto cieľa bude potom viazať svoje rozpočtové nároky na zriaďovateľa, ktorý na to musí vytvoriť podmienky. A následne divadlo plnenie tohto cieľa pravidelne odpočtuje tak zriaďovateľovi, ako aj verejnosti. Nehovoríme tu teda o kvantitatívnych, ale kvalitatívnych parametroch jeho činnosti, ktoré zásadne prekračujú triviálny princíp „merateľných ukazovateľov.”

Môže byť pandémia impulzom? Väčší zásah do svojho fungovania samosprávne divadlá nezažili desaťročia, pokiaľ opomenieme rozpočtové škrty v banskobystrickej župe súvisiace s administratívou Mariana Kotlebu. Možnože nastal čas na to, aby sme sa na tom našom dlhom divadelnom home-office prísnejšie pozreli do zrkadla a skúsili zistené nedostatky neodstraňovať kozmeticky, ale zásadnou zmenou životného štýlu.

Zuzana Hekel

Trnava