Prológ

Magda Vášáryová ma požiadala o text pre „Kultúrny kyslík“ na tému vzťahu medzi kultúrou a peniazmi. Nakoľko kultúra nie je oblasťou, ktorej sa primárne venujem, musela ma Magda trochu presviedčať, ale každý, kto ju pozná, vie, že to ona vie.

Takže nech sa páči, ale dopredu sa ospravedlňujem, keďže idem do teritória, v ktorom sa necítim najistejšie. IM

(A kto je zodpovedný za neistotu pána ministra v kultúrnej politike? Ja, ja sa cítim byť zodpovedná. MV)

 

Kultúra a peniaze. Dotácie, či investície?

 My ekonómovia sme často (a veľakrát asi aj právom) obviňovaní z toho, že sme nekultúrni a nechápeme dôležitosť kultúry v širokom slova zmysle a umenia zvlášť. Ako podpredseda vlády, ale najmä ako minister financií som viedol rokovania s viacerými ministrami kultúry, najmä s Rudom Chmelom a Danom Krajcerom, a nikdy som nemohol plne uspokojiť ich požiadavky, ale to platilo aj vo vzťahu ku všetkým ostatným ministrom bez výnimky. Vlády, ktorých som bol členom, mali totiž tú smolu, že vždy museli zachraňovať zdecimované verejné financie, či už po Mečiarovi, alebo po Ficovi. A Slovensko malo tú smolu, že z hľadiska verejných financií úrodné postreformné roky (po roku 2006) boli Ficovými vládami prehajdákané a peniaze premárnené a rozkradnuté nielen na úkor kultúry a umenia, ale aj školstva, vedy, zdravotníctva a podobne.

Môj prístup k financovaniu kultúry, ale aj školstva, alebo zdravotníctva, by sa dal v tom čase charakterizovať tak, že som peniaze podmieňoval reformami. Teda ministrom som hovoril –  urobte zmeny, ktoré budú znamenať vyššiu efektívnosť a transparentnosť ich použitia a dostanete viac peňazí. Ak ale chcete fungovať len v starých, zabehnutých koľajniciach, peňazí viac nebude. Išlo teda v zásade o princíp „hodnota za peniaze“, aj keď sa to vtedy tak nenazývalo. Tento princíp totiž znamená, že zvýšený efekt (napríklad v podobe rozvoja kultúry a umenia) bude vyšší, ako priamo úmerný vyššiemu objemu peňazí. Pri absencii reforiem, alebo dokonca ich rušení a deformovaní, je to presne naopak. Veľmi výstižne to dokazuje situácia v zdravotníctve počas prvej vlády R. Fica v rokoch 2006 – 2010. Objem verejných zdrojov do zdravotníctva počas týchto rokov stúpol o nevídaných 50%, zároveň sa však zhoršila spokojnosť s jeho fungovaním u všetkých aktérov – pacientov, lekárov aj sestier.

Za opačný, pozitívny príklad z rezortu kultúry, považujem projekt Dana Krajcera na rekonštrukciu slovenských hradov z európskych fondov v spolupráci s NGOčkami a so zamestnávaním nezamestnaných ľudí v regiónoch. Alebo projekt Danubiana, ktorý bol vlastne PPP projektom (súkromno-verejným partnerstvom) v oblasti kultúry.

Teraz k tomu, ako uvažujem o financovaní kultúry v širšom kontexte dnešných a budúcich problémov a výziev. V zásade platí, že, povedané jazykom ekonómov, kultúra je (podobne ako vzdelanie, veda a výskum) „pozitívna externalita“. Myslí sa tým to, že ak niekto investuje do vlastného kultúrneho rozvoja, alebo vyžitia, tak prospieva nielen sebe, ale aj širšej komunite a celej spoločnosti. Teda presne opačne ako negatívna externalita, ktorá znamená (napríklad pri ekologicky škodlivej prevádzke) dosahovanie zisku jednotlivca, alebo skupiny ľudí na úkor širšej komunity, alebo aj celej spoločnosti.

Takže samotné toto chápanie kultúry ako pozitívnej externality vytvára nielen ekonomické, ale aj politické zdôvodnenie a legitimizáciu podpory jej financovania z verejných zdrojov. Politické spočíva v tom, že (ako nás aj najnovšia realita stále a stále presviedča) liberálna demokracia a otvorená spoločnosť (a s nimi spojené ľudské práva, dôstojnosť a sloboda ľudí) sú pod ohrozením a je potrebné neustále o nich bojovať a kultivovať ich. Je pritom evidentné, že rozvoj kultúry v širokom slova zmysle, ale aj umenia v rámci toho, je neodmysliteľnou súčasťou, ale aj predpokladom úspešnosti tohto zápasu.

V tomto zmysle sa mi zdá, že sa dá nájsť analógia medzi vedou a výskumom na strane jednej a umením a kultúrou na strane druhej. Veda (najmä základná veda) a umenie tvoria z hľadiska praktickej využiteľnosti  abstraktný, ale o to dôležitejší základ, bez rozvoja ktorého nemôže existovať omnoho praktickejší a komerčne využiteľný výskum, ale ani praktickejšia a (aj) komerčne využiteľnejšia, či politicky prospešnejšia kultúra stelesnená napríklad v úžitkovom umení, inováciách, dizajne, architektúre, ale aj komunikácii, či dokonca v medziľudských vzťahoch. A rovnako ako pri základnej vede, tak aj pri umení je nevyhnutným predpokladom jej fungovania a rozvoja financovanie z verejných zdrojov.

Dokonca si myslím, že v súčasnosti je táto otázka ešte naliehavejšia ako kedykoľvek predtým, a to opäť ako z hľadiska politického, tak aj ekonomického. A platí to globálne, medzinárodne, ale aj tu, u nás doma.

Spomeniem v tejto súvislosti našu súčasnú najdôležitejšiu ekonomickú výzvu a jej vzťah ku kultúre. Slovensko už takmer desať rokov zaostáva nielen za vyspelými, ale aj za porovnateľnými susednými krajinami v oblasti ekonomickej konkurencieschopnosti. Padáme do pasce stredných príjmov, znižujúcu sa konkurencieschopnosť v masovej priemyselnej veľkovýrobe nie sme schopní kompenzovať reštrukturalizáciou našej ekonomiky na sofistikovanejšiu výrobu a služby s vyššou pridanou hodnotou. Z tejto pasce stredných príjmov sa dá uniknúť jedine naštartovaním ekonomiky ťahanej inováciami. Na to sú však potrebné reformy v oblasti verejných financií, podnikateľského prostredia, verejnej správy a verejných služieb, vymožiteľnosti práva, vzdelania, vedy, výskumu a – kultúry. Ekonomika ťahaná inováciami je totiž nemysliteľná nielen (okrem iného) bez rozvoja vedy a výskumu, ale ani bez rozvoja umenia a kultúry.

V tomto zmysle sa dá súhlasiť s názorom, že verejné (ale aj súkromné) peniaze do kultúry a umenia by nemali byť považované za dotácie, ale skôr za investície. O návratnosti dobre investovaných peňazí do kultúry a umenia nepochybujem a dúfam, že o tom svedčí aj to, čo píšem vyššie v tomto článku. Nezodpovedanou otázkou nad rámec tohto článku však ostáva, či, alebo v akej miere máme dnes na Slovensku vytvorený inštitucionálny rámec na to, aby investované verejné peniaze efektívnou investíciou naozaj boli. A teda oblúkom sa vraciam k tomu, čo som hovoril vždy aj v minulosti – že väčší objem verejných peňazí (aj) do kultúry by mal byť podmienený reformami, ktoré zabezpečia ich efektívne a transparentné použitie, a teda lepšiu návratnosť tejto investície.

Súčasťou týchto reforiem by mohli byť aj nové nástroje a pravidlá nielen v oblasti používania verejných zdrojov za účelom rozvoja kultúry, ale aj pravidlá sponzoringu, ktoré by mohli vychádzať z rozšírenia pravidiel už doteraz používaných pri podpore športu. Kultúra a umenie si to určite zaslúžia, pretože z hľadiska priamych aj nepriamych pozitívnych efektov sú pre spoločnosť pozitívnou externalitou minimálne v tej istej miere ako šport.

Ivan Mikloš