Slovníček

Mockumentary, mockument, never heard? A predsa sa s tým stretávame denne. Anglické slovo “mock” už znie ako niečo, čo nie je seriózne, falošné a presne toto je obsah slova moc a k tomu ešte výsmech, fraška. Ak niekto zavesí na sociálne siete mockument, tak to znamená, že nedje o reálny dokument, postavený na faktoch a dôkazoch, ale ide o pascu akéhosi šaša, ktorý sa bude radovať, ako vás nachytal na frašku a ako jej veríte. Áno, klauni sa radujú, že sme sprostí.

 

Pishingoví hackeri

 

Tieto krátke anglické slová majú veľký emocionálny náboj, už len keď ich vyslovíte. Pin, pig, pill, pip, piss, a k tomu pish, čo znamená niečo ako vyjadriť netrpezlivosť, pohoršenie, nevôľu. A keď sa toho chytia hackeri – ani na to už nemáme slovenskí výraz, zostávame len pri zlodejoch, vandaloch, kradošoch, blbcoch – teda niekto, kto sa vám nabúra do vášho internetového účtu a spôsobí v ňom paniku a rozvráti vám celý systém, prípadne niečo ukradne. Občas sme ešte mali fantáziu a našli sme si slovenské výrazy na novodobých nespratníkov – ale to sú všetko slová na 4 slabiky. To sa nedá porovnať s anglickým jadrným slovom – pish, pishing

 

Cancel culture

Nie sme na svete jediní, ktorí sa sťažujú a upozorňujú, že sme sa na kultúru… – doplňte si vlastné vyjadrenia, ktoré vám prídu na jazyk podľa situácie a stavu konta v banke.

Kultúra a umenie  zákazmi produkcií všade utrpeli, ne-virtuálne publikum sedí doma aj s peňaženkami. Nepočuť smiech, vzlyky, potlesk, vidieť len chladnú modrú obrazovku. A keď sa k tomu „prifarí“ odkaz publika – umelci k lopate – zrušenie, škrtanie, odpísanie kultúry je holý fakt. Bez ohľadu na to, koľko ľudí “pracuje! v Ministerstve kultúry.

 

Spillover efekt

 

V podstate nejde o nič iné, ako o známy výrok bývalého predsedu vlády Ruskej federácie Viktora Stepanovicova Černomyrdina, ktorý my, medzi nami Slovanmi, šírime už roky. Ten výrok znie – Mysleli sme to dobre a dopadlo to ako vždy. Alebo výraz – pohár trpezlivosti pretiekol. Skrátka, niečo, alebo aj niekto vyzeral a hovoril báječne a nakoniec sa ukázalo, že to bolo len “šme”. Niečo ako vedľajší produkt našej nekonečnej a nekončiacej naivity.

Kultúra znevažovania

 

Všetci a všetky máme pocit, že ľudia predošlých generácií si tých od kultúry vážili. Ale to si myslíme len preto, lebo o správaní sa našich predchodcov nič nevieme. Spomienkový optimizmus zafungoval. Umelci a tvoriví ľudia, inteligencia, výnimočné osobnosti boli znevažovaní u nás i inde skoro vždy. Až nad ich rovmi a v pohrebných rečiach, prípadne po sto rokoch sme boli schopní ako národ ich zásluhy oceniť. Dokonca sme aj radšej pozabúdali, koho sme predtým oceňovali a zahŕňali poctami, lebo by sme sa museli veľmi hanbiť a červenať. Ale odkedy sa anonymné listy a výkriky objavujú na fejsbúku bez akejkoľvek cenzúry, zdá sa nám, že taká škála cynizmu ešte nebola. Bol, bola. A zrejme aj bude.