Tetuška má v taške morku

„Tetuška má v taške morku
ktorú vezie do New Yorku
mladý muž sa ženie hurtom
do Mohanu nad Frankfurtom
nesie im ta naše párky (šubi-dubi)“

Slová pesničky z legendárneho albumu Bolo nás jedenásť od Lasicu, Satinského a Filipa z roku 1981 pozná dnes takmer každý… za generáciu súčasných dvadsiatnikov by som za to síce ruku do ohňa nedal, ale teraz nie je reč o kultúrnej pamäti národa. Alebo že by? Nech je ako chce, tento album patrí k najlepším počinom v histórii slovenskej populárnej hudby. Dôkazom je aj fakt, že aj v roku 2019, už vlastne tretí rok po sebe, zazneli naživo piesne z tohto albumu počas najväčšieho hudobného festivalu na Slovensku – na Pohode. Ťažko si dnes asi vieme predstaviť, že by podobné texty mohli spadať do kategórie „nebezpečné“, „nevhodné” či „protištátne”. A napriek tomu mohol tento album vyjsť len vďaka kladnému posudku Ľubomíra Feldeka. Napadlo by vám, že by mohlo byť niečo také niekedy zakázané? Rozumiete tomu? Pretože ja asi celkom nie. Ale poďme ďalej. Film s názvom Ja milujem, ty miluješ od režiséra Dušana Hanáka z roku 1980, ktorého spoluautor je známy spisovateľ Dušan Dušek, bol označený za dielo, ktoré sa vraj zámerne orientovalo na ľudí zo spoločenskej periférie, aby prostredníctvom nich zosmiešnilo celú socialistickú spoločnosť. Avšak viac ako spoločnosť mi prišiel smiešny tento myšlienkový pochod. Musím povedať, že som pri pozeraní tohto filmu nemal rovnaký pocit, aký asi mali svojho času naši súdruhovia. Príde mi to skôr ako smutno-groteskná predstava, že by tieto veci mohli byť niekedy zakázané. Mnohé diela, ktoré pred rokom 1989 podliehali cenzúre, sa po páde komunizmu ukázali skutočne vysoko cenenými umeleckými dielami. A našli sa také, ktoré sa voľakedy ocitali na piedestáli, ale povedzme si otvorene, neoprávnene.

V roku 2019 slovenský film „Kto je ďalší” od režiséra Miroslava Drobného rozpútal veľkú diskusiu. Napriek jeho vzdelávaciemu zámeru sa ministerstvo školstva od neho dištancovalo a vydalo stanovisko, kde riaditeľom škôl neodporúča, aby deti tento film videli. Odborníci z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie spochybnili jeho preventívny a vzdelávací zámer a poukázali na to, že film môže mať skôr opačný efekt. Cenzúra? Dnes už ťažko hovoriť o nejakej cenzúre – snáď jediní, ktorí majú plné ústa „cenzúry“, sú tí, ktorí predstavujú politický extrém. Keď sa však médiá po parlamentných voľbách v roku 2016 rozhodli ignorovať stranu ĽSNS a jej predstaviteľov, išlo o cenzúru alebo nie? Je skutočne cenzúra to, keď odmietame rešpektovať extrém? Ako sa po rokoch ukázalo, ignorácia zo strany médií nebola najvhodnejšou stratégiou, ale to je zase iná debata.

Popri dnešných hudobných klipoch plných vulgarizmov a obnažených tiel, popri sitkomoch z prostredia nekompletných rodín či nechutných reality show, popri slobodnom a okamžitom prístupe k internetu, nie je pre nás jednoducho predstaviteľné, aby mohla nejaká cenzúra existovať. Pre nás, generáciu prvorodených Slovákov, vyvstávajú dnes celkom iné problémy. Zdá sa, ako keby sme mali historicky dané neustále sa zmietať v extrémoch. Raz vľavo, raz vpravo, raz červená, raz hnedá… raz cenzúra, raz sloboda slova. A keď, tak extrémna. Toto základné ľudské právo, garantované ústavou vyspelých demokratických krajín, umožňuje každému z nás prejaviť svoj názor. Vďaka tomu existuje priestor na realizáciu umelcov a vznik dôležitých umeleckých diel, ktoré posúvajú hranice nielen umenia, ale celej spoločnosti. Na strane druhej však vznikol priestor na realizáciu sa aj takých, ktorí by radšej nemuseli robiť nič. Vďaka tomu dnes môžeme napríklad v kníhkupectvách nájsť okrem iného aj množstvo brakovej literatúry, či literatúry alternatívnych faktov. Samozrejme, že literatúra pred rokom 89 bola vďaka propagande tiež v dosť veľkých problémoch – a to sú práve tie spomínané extrémy. Zdá sa, akoby chýbala skôr akási autocenzúra toho, čo je ešte únosné. Veď výsledky absencie autocenzúry správania sa môžeme dnes v slovenskej spoločnosti vidieť takmer všade, v kultúre nevynímajúc.

 

Denis Farkaš, IKP