Eurofondy na kultúrnu infraštruktúru: slovenské výsledky

V IKP sme si položili pár nepríjemných otázok:

  1. Koľko nových budov pre kultúrne inštitúcie, čiže knižnice, divadlá, múzeá, galérie, filharmónie atď., vzniklo za 14 rokov od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie?

  2. Koľko percent zo štrukturálnych fondov išlo na kultúru a jej infraštruktúru?

  3. Koľko múzeí, knižníc atď. bolo zmodernizovaných na otvorené kultúrno-komunitné priestory?

Ide nám o iniciatívy Ministerstva kultúry, pretože súkromné iniciatívy, napríklad kníhkupectiev ako Martinus, Gorila, a, no dobre, aj tá džejentí napodobenina, vytvorili príjemné priestory, kam ľudia radi chodia, stretávajú sa, debatujú a konzumujú hipsterčiny, zatiaľ čo ministerstvo spí pod perinou starých konceptov v štýle – príďte, pozerajte sa, ale ničoho sa nedotýkajte, a vôbec, vypadnite, už je 15:00.

 

Urobme si malé porovnanie:

 

Národný symfonický orchester Poľského rozhlasu, Katowice

Slovenské národné divadlo – nová budova, Bratislava

Kapacita:

2 sály

1800 + 300

spolu 2100

3 sály

901+635+192

spolu 1728

Náklady

145 miliónov €

148 miliónov €

Doba výstavby

4 roky

2010-2014

21 rokov

1986-2007

Plocha a priestor

25 450 m2

199 841 m3

46 776 m2

262 827 m³

Ročná návštevnosť

150 000

270 000

 

Sme jednoznačne lepší! Za rovnakú cenu je naše SND väčšie, aspoň čo sa priestoru týka. Má viac návštevníkov, aj keď 1800 ľudí by sa do jednej sály SND naraz nezmestilo. A hlavne, stavali sme ho dlhšie, v tom vynikáme. V Katowiciach samotná stavba trvala 2 roky, čo je zhruba toľko, koľko malo trvať dokončenie SND podľa sľubov každého jedného ministra kultúry SR.

 

Zásadný rozdiel medzi koncertnou halou v Katoviciach, ktorá je jednou z najmodernejších na svete, aj čo sa týka akustiky, a akusticky mizernou novou budovou SND v Bratislave je aj v tom, že kým naši severní príbuzní využili štedrú ponuku z európskych fondov, my sme si SND postavili za vlastné. Koncertná hala v Katoviciach bola postavená v časoch, kedy eurofondy tiekli plným prúdom, zatiaľ čo SND s pôvodným architektonickým zámerom priestoru pre veľké komunistické zhromaždenia, sa dočkalo otvorenia akurát v čase, kedy na čerpanie eurofondov neboli vytvorené schémy, vrátane obľúbených legalizačných.

 

A prečo teda neporovnávame koncertnú halu v Katoviciach s podobnou halou postavenou z eurofondov v rovnakom období na Slovensku? No predsa preto, že na Slovensku žiadna taká neexistuje! Dokončením novej budovy SND sa éra stavebného boomu nových budov skončila, čo sa týka veľkých verejne financovaných kultúrnych stánkov. A tak nám zostali len priestory z konca 19. storočia a k tomu kopa socialistických barabizní. Napríklad taký Istropolis, no fakt oštara.

 

Na Slovensku sme z Európskeho programu regionálneho rozvoja minuli na kultúrny potenciál regiónov, čiže strechy, polystyrén, omietky a plastové okná v zhruba stovke organizácií asi 125 miliónov eur, to by nebolo ani na jednu poriadnu koncertnú sálu. Aj tak by do nej nemal kto chodiť, s výnimkou MDŽ. Skrátka, my nebudujeme, my udržiavame. Neplánujeme nič nové, len vyčleňujeme mimoriadne rozpočty na rekonštrukcie starého.  Napriek tomu, že minister Maďarič bol podpredseda vlády a jeden z najvplyvnejších ľudí vo vládnej strane, peniaze išli na diaľnice a čističky, veď to zrejme na začiatok pre kultúru stačí. Keď sa pozrieme na mapu Poľska a to množstvo miest, kde vzniklo pre kultúru niečo nové, konštatujeme, že u nás je to úplne inak. Napriek proklamovanému hospodárskemu rastu je kultúra na Slovensku tradične na pokraji záujmu. Ministerstvo kultúry nevyrokovalo využitie fondov EÚ pre kultúru a budovanie jej infraštruktúry, ak nerátame tú hromadu hardvéru.

 

Martin Katuščák