Evaluácia EHMK – Planéta – projekt

Keď listujem v katalógu, mám zmiešané pocity. Vynikajúci design, grafika, bezchybná typografia, zrozumiteľne vysvetlené myšlienky. Melina Mercouri, ktorá 13. mája 1985 prišla s myšlienkou projektu Európskeho hlavného mesta kultúry, by určite bola hrdá na tých, ktorí pripravili taký vynikajúci katalóg, kde by som mohla ešte čo-to zmeniť, ale spomienka na túto mimoriadnu ženu mi káže jednoducho držať prsty usporiadateľom, aby sa všetky tie, podľa očakávaní, znamenité podujatia vydarili.

Nechcem predstierať, že presne viem, ako by malo alebo nemalo vyzerať európske hlavné mesto kultúry. Na túto tému sa vo Wroclavi diskutuje aj v sociálnych médiách, aj v novinách a kultúrnych časopisoch. Už to, že sa o veciach hovorí, dokazuje že diskusie majú zmysel, že ich podstatou je nielen súhlasné prikyvovanie alebo súhlasné nariekanie, ale skutočný diškurz s hlasmi “pre” a hlasmi “proti”. Táto polemika obsahuje mnoho tém ktoré sú zaujímavé pre obyvateľov nášho mesta nielen teraz, a nielen v súvislosti so štatútom Európskeho hlavného mesta kultúry. Ale zostaňme pri tejto téme..

Na okamih zabudnime na plány a katalógy s krásnym dizajnom, v ktorom sú zabalené viac či menej konkrétne nápady. Sú vždy skvelé, brilantné a vo väčšine prípadov ich prijímame so súhlasom, ale aj s nesúhlasom. Dnes by sa mohlo zdať, že v tomto juhozápadnom rohu Poľska, ktoré sa za posledných desať rokov zaujíma viac ako inokedy politikou, je mesto Wroclav niečím špecifické. Je to ešte kultúrna periféria, ako si mnohí myslia, alebo je to miesto, kde intelektuálny kvas začína pozitívne ovplyvňovať celý štát?

V nedávnom vydaní vroclavského  kultúrneho časopisu “Rita Baum” (relatívne nízky náklad, ale distribuovaný celoštátne) Peter Czerniawski sa ostro vysporiadal s takýmito pochybnosťami a záver bol jednoduchý: nemáme príliš veľa oblastí kultúrneho života,  ktoré “hrajú prím” v štáte. Hodnotenia EHMK? Nie je to ťažké uhádnuť: pesimistický postoj k   realizátorom projektov, pripomínajúci im niektoré nedostatky a nedôslednosti. Napríklad projekt pre literatúru. Na túto kritiku  odpovedal kurátor projektu Irek Grin v podobnom duchu ako Czerniawski, rovnako tvrdo a nemilosrdne. Argumenty sa pravdaže ozývali aj z druhej strany barikády.  Hádka bola, hádka skončila, ale ponaučenie žiadne. Každý je tam, kde bol aj predtým.

V tom momente som si pripomenula príznačnú situáciu, kedy sme so Ziemowitom Szczerekom v uvoľnenej atmosfére diskutovali o výhodách a nevýhodách (najmä o chybách, pretože sme obaja Poliaci a ľahšie je nám hovoriť o nedostatkoch) našich domovských miest, teda o Krakove a Wroclavi. Rozhovor sa konal v takomto duchu: ” Ale vy to máte ľahšie, pretože máte rozvinutý kultúrny život!” – povedal jeden. “Aký rozvinutý? -  nahneval sa druhý a nasledoval  reťazec argumentov proti. Potom padalo to posvätné: “Ale čo všetko úžasné sa u vás deje! “Pche! Čo takého sa deje? “. Po niekoľkých minútach sme došli k záveru že niekto iný sa nás snaží zaškatuľkovať. Alebo naozaj nemáme žiadnu predstavu, ako vyzerá kultúrny život v mestách, v ktorých žijeme, a pritom tú kultúru každý z nás koniec koncov spoluvytvára, alebo niečo nie je v poriadku a sme obeťou nejakého druhu propagandy.

Spomínam si, že keď sa pred niekoľkými rokmi vo väčšine poľských miest zjavili billboardy s reklamou iných miest (slávne slogany: „fanúšikovia kapely X z Lodže pozdravujú fanúšikov z Wroclavi!“A pritom to nebol nevinný pozdrav, ale jednoducho reklama na koncert v jednom klube v Lodži, čo malo Wroclavanov podráždiť, ale nakoniec ich prinútilo vybrať sa na výlet a zúčastniť sa kultúrneho dobrodružstva v inom meste.  Možno, že to bol jeden z prvých okamihov povojnového kultúrneho života tejto krajiny, kedy Poliaci naozaj úprimne chválili samých seba, samozrejme preto, aby potom nariekali, že “a u nás, vidíte, nič sa nedeje.” Bolo to, ako keby sme žili na iných planétach.

A s Wroclavou je to rovnako ako s tými billboardami. Možno ako dlhoročná obyvateľka tohto mesta nie som schopná vidieť a oceniť čaro a výhody, ktoré prináša. Potrebujem niekoho z Krakova a Lodže, kto bude naštvaný, že v jeho meste sa nedeje to, čo ho zaujíma, a prečo musí ísť do Wroclavi, a ja budem asi prekvapená, že práve túto udalosť považuje za akúsi unikátnu a nie iné, že nevidí tie zjavné organizačné chyby, ktoré podujatie sprevádzajú, a že nechápe, že to v skutočnosti nie je také úžasné, ako by sa mu mohlo zdať. Veď ak v mojom meste už roky esistujú jedny z najlepších hudobných festivalov jazzu, klasickej, ambientnej alebo elektronickej hudby, je možné, že ja budem smútiť za rockovo-popovou atmosférou  Open air v Gdansku len preto, že to nie je u mňa doma.

 

Dúfam, že prekvapím moju poľskú povahu, keď priznám, že celkom dobre viem o tom, v čom sme dobrí vo Wroclavi. A ako som už spomenula, okrem toho, že je to skutočný raj pre tých, ktorí hľadajú nové objavy v hudbe, je to tiež skvelé miesto pre divadelných nadšencov: profesionálnych i amatérskych. Píšem to, hoci som si vedomá, že to protirečí názoru, že ak sa na niečo nehrnú davy fanúšikov, tak to nemá nijaký význam. Tiež to nemení nič na skutočnosti, že začiatok júla vo Wroclavi znamená nabité kaviarne, lebo polovica Poľska sa schádza na jednom z tých lepších filmových festivalov v tejto časti Európy, mám na mysli Nové horizonty.  A to nespomínam Festiwal Wysokich Temperatur teda Simchu . Má tiež svoje publikum. Teatr Polski, buď milovaný, alebo zavrhovaný, /po ktorého predstaveniach si prečítate recenzie a začnete uvažovať, či ste naozaj s recenzentom videli tú istú hru/,Teatr Polski, ktorý je slávny v zásade všade … okrem Wroclavi. Teatr Pieśni Kozła, teda jeden z najzaujímavejších divadelných projektov v Európe, kde každé predstavenie nabáda k zamysleniu, nehovoriac už o Grotowskeho inštitúte, ktorého predstavenia inšpirujú, nikdy nenechávajú účastníkov alebo divákov ľahostajnými. Amatérske , poloprofesionálne divadlá, hudobné divadlo Capitol, Teatr Współczesny, mohla by som naozaj dlho menovať divadlá, festivaly, výpočet by mohol pokračovať.

 

Okrem toho poznám vo Wroclavi maximálne tri dobré kníhkupectvá.

Zamýšľam sa, či sú vôbec tri. Ide mi o kníhkupectvá – nie o obchody s knihami. Literárny život vo Wroclavi neexistuje na tej úrovni, akú by sme si želali: nemáme veľa literárnych stretnutí, nediskutujeme priveľmi o knihách, spisovatelia nevysedávajú v kedysi kultovej „Literatce” . Knižné veľtrhy sú odsunuté nabok. Možno je to preto, že aj vo svete časy tak vnímaného a vysnívaného literárneho života sú navždy preč, význam literárnej kritiky upadol do zabudnutia. No netreba sa kvôli tomu urážať, ale skúsiť diskutovať o literatúre v rámci Międzynarodowego Festiwalu Opowiadania alebo Festivalu Bruna Schulza, alebo vôbec začať skúšať preformátovať takéto výmeny ideí.

 

Určite si kladiete otázku, ako to všetko súvisí s Európskym hlavným mestom kultúry a Európskym hlavným mestom literatúry. Naozaj neviem, pretože veci, na ktoré môžeme byť podľa mňa vo Wroclavi hrdí, dávno fungujú, po celé roky organizované pracovitými ľuďmi, ktorí rok čo rok vháňajú do mesta čerstvý literárny vzduch. Nedá sa povedať, že existuje akákoľvek platforma na výmenu názorov, na ktorej sa zúčastňujú wroclavskí vydavatelia, a neverím, že titul EHMK na tom čokoľvek zmení. Nesmierne ma mrzí, že tak úžasný projekt, akým je Európska noc literatúry, nebude tento rok venovaný novým knihám európskych spisovateľov, nebudeme počúvať preklady bieloruskej alebo španielskej prózy (vlani sme dokázali, že sú také zaujímavé, že búrka sem, búrka tam, tlačili sme sa v priechodoch domov, len aby sme mohli načúvať čítaniu), zato budeme oslavovať čítanie Shakespeara (ktorý, mimochodom, nemá žiadny vzťah s Wroclavou) – a ani nemusí mať, aj tak ho uznávame.

Chcem naozaj zdôrazniť, že to všetko, čo už máme, nie je zásluhou faktu, že Wroclav je Európske hlavné mesto kultúry. Brožúra s programom vyzerá skvele a vábne, ale tak má vyzerať každá brožúra. Inovatívne nápady nie sú vždy naozaj inovatívne, hoci sú čerstvo nalakované a lesknú sa. Netreba sa rozhorčovať, že tie plány vôbec nie sú inovatívne.  Buďme úprimní: vieme, že obálky sú dôležité a že prezentácia nápadu je už celé roky často dôležitejšia, než samotný nápad.

 

Čo pre mesto bude titul naozaj znamenať a aký bude prínos projektu, to sa dozvieme o rok. Vtedy sa hlavným mestom kultúry stane iné mesto – a my zostaneme tu, kde sme začali, a uvidíme, čo všetko z toho zostalo ako trvalá hodnota a čo bolo síce skvelým, ale len jednorázovým nápadom. Želám si, aby toho prvého bolo čo najviac.

Kama Margielska