Femínne verzus maskulínne priority

Obrázok číslo jeden: vernisáž výstavy v národnej kultúrnej inštitúcii. Návštevníci sa medzi sebou poznajú a ich rady rozširujú početní rodinní príslušníci.
Obrázok číslo dva: konferencia na kultúrnu tému. Návštevníci sa medzi sebou poznajú a sú radi, že sa konferencia koná v rámci štandardného pracovného času.
Obrázok číslo tri: beseda so žiakmi strednej školy v nemenovanom meste. Na otázku, či chodia na výstavy alebo koncerty so zaujímavými lektormi, odpovedajú dlhotrvajúcim mlčaním.
Obrázok číslo štyri: prezentácia knihy známeho spisovateľa. Všetci sa poznajú, plus rodinní príslušníci.
Obrázok číslo päť: Albertina vo Viedni. V každej druhej sále sedia na zemi deti od 4 po 13 rokov. Kreslia na veľké biele papiere a sústredene počúvajú zábavnú lektorku.
Obrázok číslo šesť: Leonard Bernstein sa rozpráva s deťmi a vysvetľuje im základy hudby a správania sa na koncertoch. Deti výskajú od radosti.
Pri všetkom bití sa do pŕs si položme konečne základnú otázku:

Kto u nás odovzdáva kultúrne (rozumej aj civilizačné) hodnoty nasledujúcim generáciám?

Ak si odmyslíme jednotlivé výnimočné prípady, tak sú to slovenské ženy. Muži zrejme majú na to príliš málo času, lebo sa musia starať hlavne o kariéru a behanie po lese s puškami. Ženy po lese nebehajú. A keď, tak bez pušky.
Matky kupujú detské knižky a večer z nich deťom čítajú. Vodia ich do bábkového divadla (vlastný sociologický prieskum pred bábkovým divadlom v Bratislave). Spievajú im, učia ich správne hovoriť po slovensky a spievať.
Učiteľky v škôlkach (muži tam nepracujú) učia deti schopnosti komunikovať v kolektíve a medzitým básničky slovenských poetiek a tradičné slovenské detské hry.
Učiteľky v základných školách, najmä v prvých triedach, pokračujú v tomto úsilí. Do tohto prehľadu patria ešte
staré mamy, ktoré pridávajú ďalšiu porciu rozprávok, riekaniek a debát s novou generáciou. K tomu ešte môžeme pridať kultúrne referentky v domoch kultúry, pracovníčky osvetových centier, knihovníčky a ďalšie žalostne platené profesie.

Kto teda odovzdáva kultúrne hodnoty? Ako pracujeme s týmto faktom na Slovensku?

Keď sa pozrieme na programy našich kultúrnych inštitúcií, zdúpnieme. Najmenej sa starajú o prilákanie medzi svoje múry na svoje podujatia týchto veľkých skupín žien. Predpokladajú, že musia nakupovať, variť a zostávať s deťmi doma, kým muži behajú po lese. Pritom Tatra Mountain Resort alebo IKEA tvrdia, že najzaujímavejším segmentom návštevníkov – aj komerčne – sú rodiny s deťmi. A tomuto faktu všetko prispôsobujú. V kultúre zriedka nájdete pre deti pripravený katalóg serióznej výstavy, do ktorého by si mohli kresliť, komentovaný výchovný koncert pre mladé mamičky s deťmi, prezentáciu knihy o súčasnom umení pre rodiny s deťmi. Ako systém, ako niečo, čo by pre nás malo byť prioritou. Základným kameňom našej kultúrnej politiky a priestorom, do ktorého by mali ísť verejné financie. Lebo inak sa pokojne môžeme oblápať a vítať v užšom kruhu na kultúrnych podujatiach a zároveň nariekať, že náš kultúrny svet upadá, že nám nevyrastá poučené publikum. My vždy len v tých starých topánkach. Veď aj na EXPO v Miláne vyšleme zas len halušky a fujaru. Prečo by naše deti mali vyrastať inak, ako my? Žiadna zmena – je naše nové heslo. Ešte by sme museli prekopať staré kultúrne plány. A pritom zmena je tak jednoduchá. Mať konečne ministerku kultúry, ktorá má deti.

Magda Vášáryová