Haluz

My, Slováci, ale i Slovenky, si ľúbime vypiť. Touto ľúbosťou dokážeme prekonať i tú trápnosť situácie, keď navoňaná sekretárka víta hneď zarána zahraničnú návštevu s táckou s presne rozpočítanou formáciou niečoho priezačného, retiazkujúceho a najmä poriadne tuhého. Keď sa rozviažu jazyky, dáme do druhej nohy. Pijatika je skrátka súčasťou národnej kultúry. U susedov je večerný chlast a popelníček súčasťou švejkovského imidžu hlavy štátu, u nás sa zase exprezident a expremiér práve hádajú, kto dal viac ká-bé-ešiek (tú skratku predsa všetci poznajú). Aj pred slovenskými súdmi sú alkohol a stav opojenia z neho obstojnou poľahčujúcou okolnosťou. Nejde o žiadnu novinku. Opäť siahneme po našom obľúbenom Jánovi Lajčiakovi, ktorý vo svojej knihe Slovensko a kultúra pred vyše 100 rokmi zachytil obraz spoločnosti:

 

O slovenskom ľude sa hovorí ako o holubičom národe. I keď nechceme popierať, že v tom väzí kus pravdy, nesmieme zabudnúť ani na diabolskú povahu toho istého ľudu. Kto s ľudom žije a vidí i všetky jeho zlé stránky, ten určite tak ideálne o ňom zmýšľať nemôže. Diabolská povaha ľudu vybúši s elementárnou silou menovite vtedy, ked je ľud náš ochmelený pálenkou.

 

Žiadna veľká zmena teda nenastala. V kultúrnej ponuke je alkohol často používanou skratkou pri prezentácii našej kultúry či prírody. Nedostatok kreativity či zohyzdené hory aj doly plátame ponukou mystických obzorov spostredkovaných borovičkou či mimozmyslových zážitkov so slivovicou, ktorej sila sa blíži k technickému liehu. I mladí junci z iných kútov Európy zistili zanedlho po otvorení Šenk-enského priestoru, že Slovensko je atraktívna alkoturistická destinácia. Tu tkvie obrovský nevyužitý potenciál pre cestovný ruch: nadrbať sa síce môžete aj v Rusku, no tu sa dá za chlast platiť eurami.

 

Nepáči sa ti tu? Vypi si a bude sa ti!