Haluz

Opäť sú tu novinky z Martina, centra národnej kultúry. Kým v meste to práve žije rozrušením jedinečnosti Národného cintorína, za mestom, za polovyrúbaným hájom, leží Múzeum slovenskej dediny.

 

Nech sa páči, kým je pandémia, aspoň takto obrazom a vojdite cez pomyselne otvorenú hlavnú bránu a zažijete priamy kontakt s tradičnou ľudovou kultúrou hneď na úvod:

 

 

Odhliadnuc od nahnutej elektrickej skrine (je to vôbec takto bezpečné?), betónovej potkýňacej lišty a miernej ošumelosti je brána náznakom ľudovej drevenej architektúry, ktorá čaká vnútri. Nechýba pár (čiže desať a viac) obligátnych zákazov, príkazov a vyhrážok, ani pestrofarebných pútačov, ale aspoň to s nimi vyzerá ako na každej slovenskej dedine, každá má takú polepenú autobusovú zastávku.

 

Najčarovnejšia je však architektúra hneď vedľa brány. Zahraničný návštevník, ktorý možno aj tuší o dvojnásobnej ašpirácii Martina na titul Európskeho hlavného mesta kultúry, by možno čakal niečo drevené, prútené, šindľové či vyrezávané, no slovenskí múzejníci pripravili celkom iný vizuálny zážitok pre jeho vypúlené oči. Vyvstáva otázka, čo to vlastne je?

  1. Maringotka toho nevrlého čudáka, ktorému vždy ukradnú v záhradkárskej osade všetku mrkvu.

  2. Načierno postavená rybárska búda niekde pri Ružíne, ústredie maskáčovej módy.

  3. Budova recepcie, Múzeum slovenskej dediny, Slovenské národné múzeum v Martine, kde si kúpite ľístok.

Správna odpoveď: c)

 

Martin Katuščák