HALUZ: BERLÍN, inšpirácia nových možností

V januári tohto roku sme sa rozhodli urobiť menší architektonický výlet do krajiny, ktorá má formu mestského štátu, a zároveň je hlavným mestom Nemeckej spolkovej republiky. Berlín – európske centrum tzv. hipsterov. Ak som si odniesol z Berlína zážitky, spomienky, každý jeden z nich bol spojený práve s pojmom hipsterstvo, či hipster style. Táto nová subkultúra je síce trendom posledných rokov, jej začiatky však siahajú až do prvej polovice dvadsiateho storočia. Dala by sa charakterizovať návratom k tomu dobrému z minulosti, podporovaním domácich produktov, šetrnejším a zdravším životným štýlom.

Už na letisku sme mali tú česť pozorovať ľudí odetých v šatstve naozaj rôzneho charakteru. Od elegantných pánskych kabátov akoby z medzivojnového obdobia, cez otrhaného teenagera so smartfónom pod baranicou a vo flanelovej košeli, až po dámu, ťahajúcu svoj cestovný kufor, ktorá mala cez seba citlivo prehodenú polovojenskú celtu. Do centra sme to mali niečo cez polhodinu, zatiaľ nám náš sprievodca, známy, ktorý tu už pár mesiacov žije, dal všetky dôležité informácie: na ktorej ulici je najlepší kebab na svete, že Club maté (výťažok z čaju, podobný energetickému nápoju) s vodkou je v súčasnosti neoficiálny nápoj Berlínčana , a že každý deň máte možnosť sa ísť zabaviť, niekedy to môže trvať aj celý víkend bez prestávky. V Berlíne, ako aj v mnohých iných častiach sveta, sú bary a kluby hlavným miestom socializácie mladých ľudí.  Niet divu, že tunajšia klubová scéna  je jedna z najväčších a najprogresívnejších na svete. Do jedného z najznámejších klubov sa vraj dostanete iba na základe sympatií vyhadzovača. Hneď ako sme sa ubytovali a niečo zjedli, vyrazili sme do berlínskych ulíc. Otvorila sa nám pred očami celá škála architektonických štýlov a slohov, od klasicizmu, cez secesiu a funkcionalizmus, až po neskorý modernizmus. Z obidvoch strán sa dodržiava zaregulovaná päť podlažná zástavba. Drvivá väčšina budov je obnovená a udržiavaná. Miestami  medzi klasickou zástavbou viac či menej kontrastuje súčasná architektúra, vznikajúca v prielukách, ktorých počet smerom ďalej od centra mierne rastie. Bol už večer, prešli sme pár blokov a tu nás náš sprievod zastavil. Nikde nič, ulica poloprázdna. Vraj ideme dnu. Nikde žiadny nápis, popis, oznam. Ani známka o tom, čo sa vnútri nachádza alebo že tam vôbec niečo je. Pohľad na parter pôsobil, akoby v ňom prebiehala rekonštrukcia. Cez fóliu na oknách nebolo vidieť nič. Dvere boli napoly otvorené a viedli do akejsi tmavej chodby. Hneď ako sme vošli, zaplatili sme vstup bradatému mladému mužovi a pokračovali ďalej. To, čo na nás čakalo, nás všetkých prekvapilo. Vnútri sa nachádzal skutočný podnik, ktorý však pripomínal skôr protiletecký kryt. Predstavte si najšpinavší priestor bez nábytku, okenné otvory zakryté maliarskou fóliou, neupravené betónové podlahy, na stenách sa pretekali rôzne vrstvy omietky, exponovaná elektrická kabeláž, a namiesto obrazov iba more nemotorných grafitov bez širšieho kontextu. Zo stropu visela žiarovka na kábli, bez lustra. A pod ňou, v strede miestnosti, jeden veľký pingpongový stôl, okolo neho 20-30 ľudí hrajúcich ping pong. V princípe bola hra jednoduchá, ľudia chodili okolo stola, každý má jeden úder, ak sa trafíš, pokračuješ, ak sa netrafíš, končíš. Takto to pokračuje až kým neostanú dvaja, ktorí si potom zahrajú jednu hru.  Podnik bol plný, pretlačili sme sa cez hrajúci dav až k druhej miestnosti, kde bol barový pult so slušným výberom nápojov. Oproti nemu stál miestny DJ, obklopený desiatkami väčších či menších značne opotrebovaných reproduktorov, kúpených niekde v bazári, ktorý po celý večer mixoval progresívnu elektronickú hudbu. Ďalej v miestnosti bol už len prázdny tmavý roh, s pár stoličkami a stolom hneď vedľa vstupu do hygienických zariadení, ktoré boli od stropu po podlahu posprejované, nebolo možné zistiť pôvodnú farbu steny. Celý tento priestor by sme nemohli nikdy nazvať pôvabným, a predsa mal tak neskutočnú charizmu. Všetko bolo akési skutočné, pravdivé. Žiadny detail sa s nami nepokúšal hrať hru. Odvšadiaľ sa na nás mračil nulový dekór. Atmosféra, ktorá tam vládla, sa dá len ťažko opísať. Usadili sme sa vzadu pri spomínanom jedinom stole a len sme sa na seba nechápavo pozerali. Hudba bola v tej časti príliš nahlas, nedalo sa komunikovať. Náš sprievodca sa postavil a vrátil sa so šiestimi pingpongovými raketami, ktoré zapožičal na bare. Každému dal jednu a zavelil: „Ideme na to!“ Vrátili sme sa do hlavnej miestnosti s pingpongovým stolom, v jednej ruke som držal pivo domácej značky, v druhej raketu. Ľudia sa zaradili za seba po celom obvode stola a začalo sa hrať. Vtedy som začal chápať, že sme to prvých desať minút, keď sme sedeli, robili vlastne nesprávne. Zo začiatku sme chodili okolo stola krokom, ako však hra pokračovala a ľudia vypadávali, tempo bolo čoraz rýchlejšie. Okolo stien boli staré stoličky, na ktoré sme sa my, vypadnutí, s úsmevom na tvárach usadili a pokračovali v načatom rozhovore. Každý zabudol na nevábne prostredie, všetku dobrú atmosféru vytvorili ľudia. Celá hra sa niesla v priateľskom duchu, časom sme sa zlepšovali a všimli si aj lokálnych majstrov, ktorí však nehrali zákerne, vítali nováčikov a jednoducho len čakali, kým sa povyhadzujeme sami. Veľmi nás to chytilo, strávili sme tam neplánovane ďalšie štyri hodiny. Navzdory apokalyptickému prostrediu, všetci boli priateľskí, vládol medzi nami príjemný športový duch. Nikdy sme niečo podobné nezažili. Ak toto celé bol zámer investora, musím povedať, že to bolo geniálne. Ľudí, ktorí sú už unavení lacným pozlátkom, materializmom a konzumom, hľadajúcich skutočné hodnoty, je v Berlíne viac než dosť. Keďže nás čakal ešte dlhý program, nemohli sme hrať do rána, pobrali sme sa teda domov. Bradatý výberca vstupného nás rýchlo hnal, aby mohol zatvoriť dvere. Nikto predsa nechce uprostred noci naháňať loptičku po ulici.

Tento malý podnik sa nachádza na ulici v ucelenej mestskej zástavbe v centre Berlína. Samotná budova pochádza z prelomu storočia. Veľa takýchto budov, ktoré u nás v Bratislave jestvujú v pôvodnej urbánnej štruktúre, veľmi „nevoňajú“ dnešným developerom. Veľa z nich bolo zničených, a tie, ktoré ostali, majú zatiaľ nejasnú budúcnosť. Navzdory ich súčasnému stavu tvoria neodmysliteľnú a hodnotnú súčasť nielen stavebnej kultúry. V Bratislave sa vybúrali už celé mestské bloky, napr. Špitálska ulica, kde sme mali podobnú zástavbu, zanikla pre budovy ministrerstva, hotela a obchodného reťazca Tesco. Teda kvôli stavbám, ktoré z pohľadu doby boli moderné. Nebolo ich možné osadiť na iné miesto? Nákupné centrum – organizmus, ktorý sa snaží izolovať ľudí do svojich objemov, sa predsa vytvára na periférií mesta, nie v jeho centre. Tieto budovy netvoria uličný priestor alebo triedu, pretože po vypršaní úradných hodín ostáva prázdny a pustý. Jediná zachovaná budova z pôvodnej štruktúry na Špitálskej ulici je bytový dom od architekta Weinwurma, ktorý je už teraz skôr tŕňom v oku tohto miesta. Je preto v záujme nás všetkých a v záujme prostredia, ktoré nás vychováva, takéto mestské bloky chrániť a hľadať ich budovám nové funkcie. Udržme si uličný priestor a nájdime dočasné riešenia, aby domy neostávali prázdne a mali aspoň základnú údržbu, bez ktorej sa často krát dostávajú do havarijného stavu a nasleduje ich asanácia. Jednou z takýchto budov s nejasnou budúcnosťou je napríklad Pisztoryho palác na Štefánikovej ulici, kde okrem ochotníckeho divadla, kina a výstavných priestorov má sídlo aj občianske združenie Via Cultura; Inštitút pre kultúrnu politiku, ktoré vedie slovenská aktivistka Magda Vášáryová. Palác má vynikajúcu polohu a jeho pôvodné interiéry ponúkajú možnosť konferencií a rôznych podujatí v ušľachtilom duchu. Napriek tomu však bojuje o prežitie. Je to hodnotná architektúra nesúca znaky svojej doby a bolo by kultúrnou škodou o ňu prísť.

Moje impresie z vyššie spomínaného berlínskeho podniku ma privádzajú k otázke: „Nie je toto spôsob, akým sa dajú dočasne takéto stavby uchrániť a udržať, kým v povedomí občanov ich hodnota nenarastie, a budova nedostane ušľachtilejšiu funkciu?“ Na uskutočnenie takéhoto konceptu malej mierky predsa stačí tak málo. Pár zapálených aktivistov a jeden pingpongový stôl.

 Ing. Filip Bránický