HALUZ: KoKoS (Konečne Koncepčné uvažovanie o brandingu Slovenska)

Do 20. storočia sa s evidenciou umeleckých diel nikto veľmi netrápil, už vôbec nie s ich vývozom. V 20. storočí boli dôkladné len zoznamy nenašských ľudí, určených na vyvezenie do táborov. Každý nahnedastý vlastenec hneď vedel z rukáva vysypať všetky nechcené živly zo svojho okolia, ako aj zoznam ich bohatstva. Lup z vyprázdnených domov nik nespisoval. Dnes tiež vieme, kto je nechcený živel, ale z dnešných lupov sa stávajú anekdotické facky, ktoré nám posiela svet. Napríklad taká veselá historka s Berninim na Slovensku.

Pápežská busta prežila niekoľko storočí vcelku pokojný život. Až v časoch chaosu a deštrukcie sa stala predmetom akýchsi transakcií, o ktorých nevieme alebo radšej ani vedieť nechceme. Isté je len to, že nakoniec skončila pod stolom slovenského akademického maliara. Nechajme ale nebohého pána odpočívať. To, čo nasledovalo, sa zapíše do zlatého fondu patafyzických historiek o Slovensku.

Najprv sa rozhodli dediči po maliarovi zaprášené dielo speňažiť. Bustu predávala renomovaná, prestížna a úspešná umelecká aukčná spoločnosť SOGA, ale dielo nie a nie predať. Vo výpredajovej akcii sa to podarilo, a tak sa dediči rárohy zbavili. Prestrih – a busta je fuč! Teda fuč zo Slovenska, ale na čestnom mieste v Gettyho múzeu v Los Angeles. V Amerike! Za hodnotu tisícnásobne vyššiu ako u nás doma. Naši experti s chladom profesionálov prehliadli aj fakt, že ich na možnú vyššiu hodnotu rárohy nejaký Francúz, žiadateľ o vývoz, sám upozornil.

Nuž, mohli sme mať Berniniho za pár tisíc, teraz sme celému svetu na smiech. Kde inde, ako u nás môžu investori do umenia zarobiť tisícnásobok vkladu? A máme na to vybudovaný plne funkčný aparát: prestížnu aukčnú spoločnosť, vysoko efektívne ministerstvo, jeho erudované expertné komisie a naše kultúrne vlajkové inštitúcie. Namiesto prírodného dedičstva, ktoré je našťastie nehnuteľné, by sme mohli úspešne turistov lákať na obchod s umením. Najmä, keď sa nikdy neznížime k tomu, aby sme požiadali zahraničných expertov, tých skutočných, o posúdenie našich zbierok. Spomínaná aukčná spoločnosť si ďalej buduje svoje renomé prehlásením, že do umenia sa nevyzná a ani sa vyznať nemusí, lebo oni sú len predavačmi. Zrejme od jesene začnú ponúkať popri sochách či obrazoch vo svojom sortimente aj biozeleninu, ekodrogériu a gaťky Victoria’s Secret. Minister, členovia vývoznej komisie i šéf SOGA-y zachovávajú poukr fejs. To môže byť aj následkom kamarátsva medzi… medzi kým? Budeme ako investigatívci pátrať, kto s kým býva v jednom vchode, kto s kým chodil do školy a kto má v príbuzenstve tetu Anku? Ale týmto smerom sa už ani v IKP neodvažujeme uvažovať, pretože my stále naivne od všetkých zúčastnených očakávame sofistikovanejšie scenáre a nie primitívne zlodejské podvody. Minister tvrdí, že on to nebol – to neznámy páchateľ. SNG dáva od Berniniho ruky preč. Veď iba delegovala jedného člena vývoznej komisie. A všetci by sme mali pochopiť, že keď sa pred komisiu slovenských odborníkov dostalo zrazu niečo tak nečakané, ako svetový umelecký originál, tak sa právom zdesili. Radšej s tým preč, s tým budú len problémy! Nechápeme.

Žeby Ministerstvo kultúry po prevalení škandálu nič neurobilo? Veď zodpovedný riaditeľ bol mediálne odvolaný a čaká, kým kauza utíchne. Minister Maďarič dokonca zrušil rozhodnutie o vývoze. U Gettyho sa už trasú! My v IKP už vieme: ide totiž o zvláštnu marketingovú stratégiu Ministerstva kultúry, ako upozorniť svet na Slovensko a jeho bohaté kultúrne dedičstvo vskutku tvorivým spôsobom. Jasne sme dali najavo, že my tu cudzie a ani cudzích nechceme. Kam sa hrabe Bernini na majstrovstvo Svätoplukovho koňa! Možno, že aj vybagrovanie archeologického náleziska na Bratislavskom hrade a zahladenie stôp po Keltoch garážou má len jeden cieľ: upozorniť svet na našu špeciálnu autonómnu svojstojnú kultúru.

V IKP musíme konštatovať, že branding Slovenska má konečne svoju hlavu i pätu.

Martin Katuščák