Haluz

Snažíme, sa, aj letáky tlačíme, aj rolapy na veľtrhoch máme, no stále sem chodí za rok menej turistov než do Benátok za dva týždne. Aspoň nám to tu nehumpľujú. Čísla rastú, no napriek všetkým snahám o zviditeľňovanie a propagáciu, Slovensko sa napríklad do knihy „Čarovné miesta sveta” nedostalo. Prečo ho tam autorka, Mary-Ann Gallagher, nezaradila? Málo na mape sveta kričíme, že si nás nevšimla? Alebo jej sem možno aj napadlo prísť, plánovala cestu, ale nejako sa to poplietlo a skončila v slovinskej Ľubľani, alebo dokonca v československej Prahe? A možno tu aj bola, a možno aj priamo v našom najčarovnejšom Slovenskom raji, no zrejme zostala visieť na povestnom šmykľavom rebríku. Alebo možno narazila na našu zbojnícku náturu, ktorú naša jánošíkovská vláda podporuje viac než šírenie pozitívneho obrazu Slovenska. Nehovoriac o šírení osvety medzi zbíjaniachtivým obyvateľstvom. Zahraniční turisti sú totiž v slovenskej mentalite často vnímaní ako vypasení páni v kočoch s truhličkou šperkov, ktoré im treba uchmatnúť a chudobným… (doplňte podľa osobnej skúsenosti). Pozrime sa do ďalšej publikácie, „Svetové dedičstvo UNESCO”, v nemeckom jazyku. Kým niektoré krajiny si vybavili dvojstranové plnofarebné fotografie a vábivé opisy, nám sa ušla ledva jedna stránka, o ktorú sa navyše zase musíme deliť s Čechmi. Celé naše dedičstvo je zhrnuté do pár suchých riadkov o ruinách Spišského hradu, o rozvoji Banskej Štiavnice, aj to vďaka Nemcovi, bankárovi Fuggerovi, a o typických slovenských domoch, ktoré ilustruje jediný obrázok s dvoma všednými murovanými vlkolínskymi chatrčami, aké nájdete kdekoľvek… skrátka, nič moc, potenciálny turista a ľahká korisť slovenského taxikára obracia stránku a prechádza na Slovinsko. Zase.
V pamäti nám zostali nezabudnuteľné zážitky z Vlkolínca. Osada namosúrených chatárov, detský mlynček na potôčiku a zhovorčivý predajca medu, ktorý nás ochotne informoval, že Vlkolínec bol vždy súčasťou mesta Ružomberok a že vlkolínske deti v škole príliš nevynikali. Problémom vraj bola nechuť hľadať si partiu prinajmenšom v inej mestskej časti.
Stále sme nepochopili, prečo sa tento ružomberský suburb stal reprezentantom typickej slovenskej dediny pre UNESCO. Také Herľany, to je iný príbeh. Technická pamiatka, ojedinelý vrt, doslova zázračná diera. Aj keď tryská stále menej a menej, ešte pár storočí by mohol byť v UNESCO. V parku sedia mamičky, preháňajú sa detičky a pod informačnou tabuľou spí opilček. Inžiniering, vedecký pokrok, výskum, inovácie, to ide bokom. Môžete namietnuť, že cestovný ruch je v gescii Ministerstva dopravy. Tak čo sa ondíme s Ministerstvom kultúry, keď je to kultúrna turistika. Tak len pre informáciu, Slovenská agentúra pre cestovný ruch zanikla a od roku 2017. Akurát rušia posledných agentov v zahraničí, takže ak chcete vidieť náš marketing, treba ísť na svojpomocný portál Good Idea Slovakia.travel, pokochať sa nad obrázkami i popiskami, stiahnuť si apku, poklepať, poťukať – a tá kultúra k vám nejako príde, sama. S haluškami i zákvasom.