Ideme na zelenú? Ekologizácia kultúry na Slovensku

Dôvod, prečo sa chceme vyjadriť k tejto téme je prozaický. Horí nám pod zadkami. A to priam doslova. Teplota na našej zemi konštantne stúpa (to je problém) – niežeby sme sa neradi opaľovali, ale súčasná situácia hlási najskôr úpal ako bronz na tvári, a vzápätí našim krajinným susedom v kultúre nedávame mnoho signálov, že máme záujem tento trend obratom meniť.

Tento článok však nepojednáva o klíme ako takej, hoci máme v názve periodika kyslík :) . Kladieme otázky či na Slovensku vôbec máme vôľu a podmienky meniť procesy v kultúrnej infraštruktúre na lepšie – v zmysle viac eko, efektívnejšie a udržateľnejšie. A keďže my, vo Via Cultura sa považujeme skôr za odborníkov na iné oblasti, prizvali sme si hosťa, ktorý nám naše otázky zodpovie alebo sa o to aspoň pokúsi. Milo Juráni je divadelný kritik dobre zorientovaný v súčasnom divadle a ako teatrológ skúma spojitosti tohto umenia s environmentálnymi témami a otázkami ekológie, ekologizácie a udržateľnosti. Aký príbeh (či drámu?) o tom, ako na Slovensku prechádzame túto kultúrno-ekologickú križovatku nám Milo rozpovedal? Ideme na zelenú? Stagnujeme? Alebo cúvame?

1.      Začneme v oblasti v ktorej si najviac doma. Aké zastúpenie majú environmentálne a ekologické otázky v dramatickej tvorbe a dramaturgii v divadle na Slovensku?

Ešte za socializmu vzniklo niekoľko divadelných hier, ktoré sa týchto tém dotýkali. Štefan Králik napríklad napísal drámu Margaret zo zámku o mladej žene, ktorá sa búri voči svojmu svokrovi, ropnému magnátovi, ktorý čistí svoje lode na pobreží talianskeho ostrova. Hra mala jasný ideologický nádych, ale nemožno povedať, že by jej chýbala environmentálna angažovanosť. Dnes by mohla byť opäť v kurze. Okrem toho tu bola silná enkláva performerov ako Dezider Tóth, Peter Bartoš, Michal Kern a ďalší, ktorí sa vo svojich akciách venovali práve prírodnému prostrediu. Napriek tradícii a tomu, aký mali ochranári podiel na prevrate, ohrozenie prírody po roku 1989 úplne odišlo zo zorného poľa verejnosti a tým aj umenia. Situácia sa postupne mení. Divadelný ústav v Bratislave minulý rok vydal hutný zborník dramatických textov s názvom Green Drama, ktoré reflektujú rôzne rozmery vzťahu človeka a prírody. To je nielen dobrá správa, no aj, ak ma znalosti neklamú, svetová rarita. Verím, že sa hry dostanú z papiera aj na javiská divadiel, pretože tie zatiaľ na všetky súčasné krízy spojené s prírodou – človekom zapríčinená klimatická zmena, masové vymieranie druhov, neudržateľná deforestácia, atď. – prakticky nereagovali. Česť výnimkám z oblasti nezávislého divadla.

2.      Keď povieme slovné spojenie ekologizácia v kultúre, čo ti napadne?

Slovo ekológia, to je spojenie oikos a logos. Pôvodne to teda znamená náuku o dome. Kultúra, teda chápaná v zmysle ako kreatívna činnosť, má mnoho domovov. Inštitúcie, festivaly, kluby, hniezda undergroundu, kultúrne domy… a dalo by sa pokračovať do nekonečna. Rovnako je súčasťou prírodného sveta. Ekologizácia teda znamená, že sa kultúra neuzavrie do seba, ale bude ašpirovať na to stať sa pevnou súčasťou planetárnych vzťahov a zároveň bude participovať na tom aby fungovali. Ako definoval už filozof Félix Guattari, existuje viacero ekológií. Vedľa tej, ktorá sa týka vzťahu človeka a prostredia je ešte ekológia sociálna a mentálna, teda ekológie politiky, medziľudských vzťahov, indivídua ako takého. U nás je dostatok ľudí, ktorí by radi započali komplexnú ekologizáciu kultúry. Na to však potrebujú podporu aj oporu na vyššom stupni legislatívy. K tomu, žiaľ, nedochádza.

3.      Je z tvojho pohľadu eko téma pálčivá (a vážna?) aj v štrukturálnych otázkach v oblasti kultúry?

Znie to ako klišé, no klíma na nič nečaká, rýchlo sa mení a čas sa kráti. Preto, ak chce Európska únia do roku 2050 dosiahnuť nulové emisie, zaoberať sa environmentálnou udržateľnosť v kultúre je nevyhnutné. Dôvodom nie je ani tak podiel kultúrneho sektora na devastácii prostredia ako skôr morálno-etické otázky, ktoré s tým súvisia. Uvediem jednoduchý príklad. Ako môže Slovenské národné divadlo uviesť hru s environmentálnou tematikou, keď na ňu spotrebuje kvantum jednorazového materiálu, využije množstvo energie z neobnoviteľných zdrojov a vygeneruje množstvo nezhodnotiteľného odpadu? Keby malo divadlo moderné technické zázemie, využívalo zelené energie a efektívny systém práce s materiálom, tak by to zrazu malo celkom iný význam. Naše inštitúcie zväčša nemajú definované ani jednoduché interné environmentálne politiky. Ak je však jedným z ich cieľov aj zvyšovanie kultúrnej úrovne obyvateľstva, musia ísť príkladom, ideálne byť výkladnými skriňami ukážkovej praxe. Ale, žiaľ aj v tomto prípade platí záver predošlej odpovede. Iniciatívnych jednotlivcov brzdí realita.

4.      Vnímaš či na Slovensku modernizácia našich kultúrnych ustanovizní zohľadňuje ekologické potreby a trendy?

U nás k modernizácii dochádza skôr zvnútra. Trendom v pamäťových inštitúciách, knižniciach a archívoch je digitalizácia, ktorá, môže mať priaznivý dopad na spotrebu materiálov, znižuje nutnosť transportovať objekty a tiež vedie k menším presunom ľudí. Toto všetko potom priaznivo ovplyvňuje aj environmentálnu udržateľnosť. Ale kedy naposledy došlo k nejakej naozaj významnej a veľkej rekonštrukcii? Okrem Slovenskej národnej galérie a Múzea Andyho Warhola ktoré sú v procese a preto sa nedajú hodnotiť si nespomínam na žiadny príklad. Takže, keďže sa modernizácia prakticky nedeje, nevnímam ani to, že by zohľadňovala nejaké trendy.

5.      Máme našim krajinným susedom v tejto problematike čo závidieť či skôr naopak? Prípadne sa inšpirovať z ich spôsobu implementácie zelených opatrení do štruktúr v oblasti kultúry?

Nemám prehľad, ako je to v Maďarsku či v Poľsku. Môžem však povedať, že v Čechách, hoci na úrovni národných a lokálnych politík sú na tom podobne, cítim od ľudí v kultúre o túto problematiku omnoho intenzívnejší záujem. Navyše, majú aj jeden ukážkový príklad. Národní divadlo už v roku 2008 prešlo rekonštrukciou, ktorá umožnila výrazne znížiť spotrebu energie aj za pomoci obnoviteľných zdrojov. Solárne kolektory na streche budovy, voda z Vltavy pre chladenie aj ohrev, teplo z vetrania sály a mnohé ďalšie technologické „zázraky“ výrazne prispeli k environmentálnej udržateľnosti. Zároveň za 10 rokov sa investícia nielen vrátila, ale ide o ziskovú záležitosť. Environmentálna udržateľnosť vôbec nemusí ísť ruka v ruke s ekonomickou stránkou, ale tento príklad dokazuje, že sa to dá. To by mohlo motivovať aj príslušné orgány u nás.

6.      Pomerne nedávno Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zverejnilo dokument s názvom Reformy pre udržateľný rozvoj kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorý prezentuje konkrétne reformné kroky v 5 oblastiach. Dokument sa pýši zeleno-modrými eko friendly farbami a slovíčkom „udržateľnosť”, ale z nášho pohľadu reflektuje skôr zmeny spôsobené v dôsledku pandémie a sanuje takmer ročné meškanie pomoci všetkým zúčastneným ako dlhodobo udržateľnú víziu v oblasti kultúry. Prípadne sa snaží o prevenciu v budúcnosti… Čo na tento strategický dokument hovoríš ty?

Z reformných krokov v piatich oblastiach sa žiadny priamo ani nepriamo nedotýka otázky environmentálnej udržateľnosti, no zdá sa, že to ani nebol zámer. Naozaj ide skôr o rýchlu sanáciu a snahu dobehnúť zameškané napríklad v oblasti kultúrnych pamiatok. Ale mne tento dokument veľmi nehovorí, pretože sa mi nezdá, že by riešil mnohé prioritné otázky ku ktorým patrí napríklad udržateľnosť a správa kultúrnych domov, udržateľný život nezávislého umelca, stratégia kultúrnej politiky a tiež diplomacie a na záver aj otázky ako smerovať k väčšej environmentálnej udržateľnosti v kultúre.  Bolo by však úžasné, keby tento dokument viedol aspoň k tomu, že sa zdevastované kultúrne pamiatky prebudujú (samozrejme architektonicky citlivo) na zelené budovy, ktoré budú príkladne využívať obnoviteľné zdroje energie.

7.      Posledná otázka. Si spokojný akým smerom sa uberá slovenská kultúra v nadväznosti na riešenie zelených otázok? Prípadne máš nejaké odporúčania?

Podstata problému spočíva v tom, že sa kultúra stále chápe ako niečo, čo súvisí s človekom, spoločnosťou, civilizáciou, no takmer nijako s prírodou. Angažované umenie je ešte od čias socializmu chápané iba ako totalitná agitka. Do istej miery z toho pramení aj súčasný nezáujem o environmentálne otázky v kultúrnom sektore. Samotní tvorcovia si tieto historické omyly už uvedomili a zo všetkých oblastí kreatívy sa valia (v pozitívnom zmysle slova) rôzne zelené produkty a diela tematizujúce vzťah človeka s prírodou i dobré iniciatívy. Umelci však musia ešte stále bojovať s verejnou mienkou, ktorá berie celú klimatickú zmenu ako výmysel, alebo okrajovú záležitosť. Práve preto títo ľudia potrebujú finančnú, morálnu aj ideovú podporu. Otázkou je od koho. Fond na podporu umenia sa už sa tejto otázke čiastočne venuje, v projektoch zohľadňuje aj environmentálne kritériá. To však nestačí. Reálne systémové riešenia na vyššej úrovni by si vyžadovali komplexnú kooperáciu Ministerstiev kultúry, životného prostredia aj hospodárstva a možno samostatný fond, pracovnú skupinu či inštitút. Na niečo tak ambiciózne však zrejme nemá nikto ani čas a zatiaľ zjavne ani chuť.

 Iveta Konýčková

Miloslav Juráni – divadelný kritik, doktorand Divadelných štúdií VŠMU v Bratislave, absolvent Teórie a kritiky divadelných umení na VŠMU a Environmentalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2018 pôsobí ako doktorand katedry divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sa zaoberá rôznymi priesečníkmi medzi environmentálnym myslením a divadelnou tvorbou. Počas zimného semestra 2017/2018 navštívil Ruhr Universität v Bochume, kde na katedre Divadelnej vedy viedol na túto tému seminár. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje možnostiam toho, ako môžu dráma, inscenácia, performancia a postdramatické tvary prekonávať tradičný antropocentrizmus živých umení, decentralizovať ľudský subjekt a otvoriť sa ne-ľudským bytiam a svetu. Okrem toho pôsobil ako šéfredaktor časopisu kød – konkrétne o divadle, dramaturg festivalu Dotyky a spojenia v Martine a je aktívny člen platformy MLOKI, ktorá sa zaoberá divadelnou kritikou aj osvetou. V súčasnosti sa nachádza na doktorandskom erasme na Ruhr Universität Bochum, kde pokračuje vo výskume svojej témy.

Ďakujeme Milovi za odpovede (tento rozhovor prebiehal elektronicky, takže žiaden papier – ker ani strom pri ňom neprišli o život). S uvedenými názormi musíme súhlasiť. Vnímame snahu divadelníkov a performerov otvárať tieto otázky, na Slovensku vznikajú diela, ktoré na tieto témy upozorňujú (pozn. spomínaná Green drama), tiež sme svedkami rôznych happeningov, protestných vystúpení či festivalov, ktoré si nás podmanili svojou akceptovateľnou mierou ekoterorizmu. Najmä kultúrne domovy bez strechy na tieto problémy zareagovali najrýchlejšie – vratné poháre, kompostovateľný riad, separovacie stanice, mobilné trafostanice či mobilná solárna elektráreň. Skrátka Pohoda :) . Na druhej strane tu máme tie pevne ukotvené v našej zemi, niektoré s ňou už čoskoro budú ze jedno (ak nesanujeme, rozpadnú sa v prach) alebo sú zaseknuté v dobe minulej a modernizáciu chápu zle. Čo sa deje? Komfortne prokrastinujeme alebo sme blízko čiernej diery, kde sa naša realita javí OK, ale udalosti vo svete plynú rýchlejšie, a teda v náš neprospech? Len z Milovej výpovede vidíme, že za dobrým príkladom nemusíme chodiť ďaleko. Aj rieku by sme v Bratislave mali a tak časom uvidíme či sa s novým Národným klarinetistom niekam posunieme. Úprimne držíme palce. Na druhej strane je tu mätúci dokument o udržateľnosti kultúry, ktorý sme pochopili buď zle my, alebo tí druhí. Jednak prišiel neskoro, jednak si dokument o udržateľnosti predstavujeme inak, možno má iba zlý názov a možno v sebe skrýva viac podkapitol a podprogramov… Ale to je príliš veľa „možno” na to, že nemáme čas. A možno iba nemáme chuť.

PS: Ako vidíme slovenský kultúrno-ekologický semafor? Červený, s občasne pokazeným prebliknutím na žltú.