IKP odporúča venovať pozornosť týmto piatim problémom kultúrnej politiky

  1. Diskusia, ktorá sa začala okolo budúcnosti Kamenného námestia v Bratislave.

Už dva roky sa Inštitút pre kultúrnu politiku usiluje vrátiť architektúre a urbanizmu miesto v kultúre, ktoré stratili v mene technokratických riešení. Obeťou trendu z 50tych rokov minulého storočia je nielen gotická katedrála a vyústenie diaľnice šesť metrov od nej, ale aj centrálne námestie hlavného mesta Slovenska. Ako napísal profesor Ján M.Bahna v bratislavskom SME:” Mestá vznikajú a rastú vrstvením kultúrnych hodnôt”. Ich návrat do formovania podoby nielen Bratislavy ale aj ostatných miest a sídiel určí na storočie dopredu nielen intenzitu vnímania krásy a spôsob starostlivosti o ňu, ale aj preferencie podoby verejného života na Slovensku. Už sme sa mohli o tom presvedčiť za posledných tridsať rokov živelnej a neriadenej výstavby. Počujeme hlasy zo záhrobia pasivity: to nie je v kompetencii ministerstva kultúry! Veď práve.

 

2. Ďalšia etapa identifikácie “slepých škvŕn” v kultúrnom prostredí.

Najprv definícia: za slepé škvrny považujeme problémy v našej kultúrnej politike, ktoré nevidíme pre mentálny, strachopudný a možno aj kognitívny šedý zákal na kultúrnom zraku občanov Slovenskej republiky. Týka sa prednostne kultúrnej obce, ktorá si slepotu nemôže dovoliť, inak sa nebude mať na čo vyhovoriť, keď nastúpi na jej miesto nová, kritická generácia. A tá sa už čoskoro z námestí presunie do pozícií v kultúre. Za nebezpečnú slepú škvrnu považujeme:

a) financovanie neoľudáckych a antieurópskych časopisov, ktoré nevydáva nejaká tajná sekta, skrytá dakde v horách, ale priamo Matica slovenská a jej priatelia. Ministerstvom kultúry SR ich pravidelne podporuje  z verejných zdrojov a nedovolí si ani jedno kritické slovo. Potom sa čudujeme, skade sa berú obhajcovia “kultúrnej politiky”ˇA.Macha, G.Husáka a ich sovietskeho vzoru Ždanova – kultúrna obec je slepá

b) rozkrádanie aj toho mála z európskych fondov, ktoré sa v kultúre ocitli, pretože Ministerstvo kultúry SR nebolo schopné pripraviť s dostatočným predstihom projekty. Obeťou má byť najnovšie Kunsthalle, alebo na kancelárie premenený priestor Jurkovičovej teplárne, mimochodom Národnej kultúrnej pamiatky – slepota a nezáujem nás o ne pripravia.

c) návrat kultúrnej politiky k národopisnému lyrizmu, ktorý je priamo naviazaný na nárast prítomnosti politického extrémizmu vo verejnom živote. Kultúrna obec nevyradila dostatočne razantne zo svojho stredu toxické osoby, ktoré sú nositeľmi starých nebezpečných DNA z našej minulosti. Naopak, predstavitelia ministerstva kultúry ako politici tieto trendy podporili a podporujú ako niečo tradičné a špecifické. Len pozor, v 90tych rokoch minulého storočia, keď slovo “špecifiká” bolo naše, svojstojné, boli naši susedia a celá Európa inde. Dnes sú neofašisti a izolacionisti na vzostupe všade okolo nás. Kultúrna obec si nemôže dovoliť uzavrieť sa

d) aj kvalita textov populárnych piesní sa počíta, a nielen preto, že aj za tie paškvily dostávajú “autori a autorky” autorské honoráre. Skúste si prepísať aspoň jeden text dnes hojne v rozhlasových vysielaniach vďaka ministerskému zákonu hranej piesne. Premôžte sa, hoci by ste sa mohli ohradiť, že okrem úbohých textov ich spievajú ľudia, ktorí nemajú hlas a nevedia intonovať. Český spisovateľ M.Viewegh odporúča napísaný text nahlas recitovať a prežiť. Texty piesní boli aj v nedávnej kultúrnej histórii podstatnejším faktorom piesne ako hudba a písali ich básnici. Dnes peniaze dostávajú amatéri písania štvorverší do detských pamätníčkov. Tento trend podporila kultúrna politika, ovplyvnená lobingom hudobníkov, ktorí spievajú texty básnikov a týmto spôsobom si zabezpečili výsadné tantiémy “for ever” – básnici, aspoň protestujte, ak už neorganizujete semináre z grantov na tému, ako nepísať dlhé hlásky na krátke noty a opačne.

 

3. Magazín o knihách a Kultúrny život sa vrátili do nášho kultúrneho života, aj keď nie do kultúrnej politiky, riadenej Ministerstvom kultúry SR. Práve naopak, ministri kultúry robili všetko pre to, aby za žiadnych okolností nevznikol časopis, ktorý by mohol chcieť nadviazať na históriu toho zo 60 tych rokov minulého storočia, keď bol platformou nových, vraj  “oportunistických” názorov kultúrnej obce. Možno si pamätali, aký poplach im KŽ spôsobil v ich komunistických radoch. V nových časoch sa pridali so svojou troškou aj reakční kostolníci typu J.Mikloška a novovznikajúci KŽ po nežnej revolúcii celkom nenežne zakázali. Smutné je, že bez výraznejšej podpory MK SR, ktoré teraz zvýšilo podporu pre Literárny dvojtýždenník, zabudnuteľný časopis pre 68mičkárov, kde si vylievajú na papier svoje ubolené duše, lebo sa im nepodarilo obnoviť totalitný “socializmus s ľudskou tvárou”, bude aj KŽ živoriť. Môže existovať len preto, lebo obchodne i marketingovo je úspešný Magazín o knihách ako príloha SME. Nič viac, nič menej. A aj preto, lebo kultúrna obec na Slovensku nemá záujem investovať každý týždeň do svojho časopisu, dokonca písať do neho svoje úvahy, keďže jej stačí vybúriť sa na sociálnych sieťach pár vetami, v časopise nepublikovateľnými  - ale po päťdesiatich rokoch v internete nič po vás nezostane, vážení!

4. Sme uprostred kultúrnej vojny o našu budúcnosť, ale slnko svieti, lietadlá do Hurghady lietajú, kaviarne sú preplnené, kto by sa zaoberal nebezpečenstvom, pokiaľ mu rovno nespadne na hlavu. Sem-tam sa ozve jedna-dve osobnosti literatúry, ale väčšina absolventov humanistických predmetov nie, čím dávajú jasný dôkaz tým, ktorí tvrdia, že sú nadbytoční. Netreba sa čudovať, že hlavnou témou kultúrneho zápasu je sex, najsilnejší a najprirodzenejší ľudský pud, ktorý nezanikol ani v koncentračných táboroch. Na jednej strane sa dozvedáme o zneužívaní mladistvých a závislých zo strany mocných – mužov a aj žien, na druhej  sa kohorty zástancov za rodinu a právo udrieť slabších šikujú pod novými zástavami starej tradície. Nie že by sme o tom predtým nevedeli, alebo aspoň netušili, ale dnes sa “bitevním” poľom stali médiá, najmä bulvárne. Aj preto sa neľútostný boj stal aj problémom kultúrnej politiky. Umelci a moderná časť tvorivých obyvateľov štátu v mestách krúti hlavou, náboženské procesie pod vedením kňazov, akoby vystrihnutých z minulých storočí, na vidieku sa nepovažujú za porazených. A ako na to reaguje naša kultúrna politika? – ak viete, prosím, napíšte, my sme nič nenašli. Ale možno sme my v IKP slepí.