Je desať rokov v kresle ministra kultúry dosť alebo málo?

Kritický pohľad na obdobie úradovania M. Maďariča v rokoch 2006-10, 2012-2018

25 rokov samostatnosti riadenia slovenskej kultúry priam provokuje konečne sa zamyslieť, kam sme sa v kultúrnej politike posunuli a čo sme vytesnili z našich očakávaní. Pravdou je, že z ôsmich ministrov po roku 1989 ani jeden nenastupoval s prepracovaným originálnym programom svojho videnia kultúrnej politiky. Reagovali na momentálne potreby rezortu, na požiadavky z európskej úrovne, na naliehanie umeleckej obce, a to bolo asi aj dôvodom, prečo ani jeden z nich neurobil po odchode z kresla ministra odpočet svojich činov a kriticky sa nepostavil k svojim výsledkom.

Dôsledkom tohto pasívno-voluntaristického prístupu je skutočnosť, že pri hodnotení štvrťstoročia kultúrnej politiky nemôžeme vychádzať z ich vlastných textov, alebo komplexnejších hodnotení pracovníkov rezortu kultúry. Máme sa uspokojiť s výpočtom prijatých zákonov, subjektívnych kritík jednotlivcov z umeleckej obce a neadresným pozastavovaním sa nad neschopnosťou rezortu bojovať o financie, napríklad aj z európskych fondov na modernizáciu kultúrnej infraštruktúry a zlepšenie postavenia pracovníkov v kultúre. Niektorí experti by nás odkázali na desiatky strán „nárekov nad našou kultúrou“, ako to my v Inštitúte pre kultúrnu politiku (IKP) voláme, čiže jednoduchých popisov toho, čo všetko by sa malo v kultúre konečne urobiť, ktoré sa opakovali skoro od slova do slova v odstupe niekoľkých rokov. Menili sa len názvy, z popisov a programov po módne pomenovanie “stratégie”. Len obsahy zostávali identické. Ako už býva zvykom, keď chcete ukázať svoju dôležitosť, začnete písať a hovoriť o stratégiách. Ale keď hovoríme o stratégii, hovoríme o abstrakcii. To, čo sme od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (MK SR) celý čas potrebovali, boli konkrétne plány a projekty, postupné kroky, ktoré zlepšia podmienky pre všetky tvorivé mozgy na Slovensku. Pretože stratégie a ich účinnosť môžu byť videné a pochopené len z retrospektívy po niekoľkých desaťročiach. Na hodnotenie nestačí vedomie, že kdesi existuje Rada vlády SR pre kultúru.

 V európskom prehľade výnimočných osobností a výsledkov ich, väčšinou len štvorročných, pobytov na postoch ministrov kultúry, je to jednoduchšie. Stačí sa oprieť o komplexné hodnotenia, ktoré sú dostupné pre každého záujemcu, pravda, ak dokáže čítať v národných jazykoch. Taká Jenny Lee bola ministerkou kultúry vo Veľkej Británii len štyri roky, ale stihla zaviesť trojročné financovanie veľkých kultúrnych projektov, Arm´s length principle, Housing Arts Fund pre kultúrnu infraštruktúru, regionálne Arts Councils, nechala zrenovovať 100 kultúrnych budov pre regionálne a študentské divadlá….Alebo taký André Malraux, nositeľ Goncourtovej ceny za literatúru, vlastnoručne spísal svoj podrobný program, ktorý bol taký dobrý, že sa dodnes jeho základné postuláty dodržiavajú. Jeho pokračovateľ Jaques Lang zaviedol počas štyroch rokov nové spôsoby financovania v spolupráci s hospodárskymi rezortmi vlády a odvtedy je francúzska kultúra financovaná na 65% prostriedkami od stredných a malých firiem. Vyzdvihol mecenášstvo, otvoril štruktúru kultúrnych inštitúcií horizontálne i vertikálne a decentralizoval kultúrny význam Paríža. Článok o osobnostiach v kresle ministrov kultúry v Európe priniesol Kultúrny kyslík už v roku 2015.  (pozri Kultúrny kyslík 3/2015) Niektorí z nich zasiahli aj do dôležitých celospoločenských debát o zásadných problémoch doby, zaslúžili sa o kvalitu argumentov, vychádzajúcich z ich postavenia ako kultúrnych autorít a zdôraznili zásadnú kultúrnu povahu procesov, ktoré častokrát vzbudzujú obavy obyvateľov Európy. Neutekali pre nimi do ticha svojich kancelárií a k argumentom, že sú „len“ ministri kultúry. Nasadzovali svoje schopnosti v zápasoch o ľudské práva, ktorých morálnu a kultúrnu podstatu snáď už nikto nespochybňuje, nevyhýbali sa slovu humanizmus, zaujímali sa o kvalitu vzdelávania, tak nepochybnej súčasti kultúry. Odmietali oddeľovanie ekonomiky od rozvoja kultúry a tým zdôrazňovali aj jej humánnu stránku. Aktívne sa zapájali do zápasov s nacionalistickými tendenciami, ktoré „rozdeľujú národy a škodia ich skutočnému dobru“, ako napísal pápež Pavol VI. v encyklike Populorum progressio.

Za najväčší negatívny faktor 25 ročnej kultúrnej politiky Slovenska, ktorý je dodnes  viditeľný voľným okom, považujeme neustále okliešťovanie právomocí MK SR a zbavovanie sa všetkých možných kompetencií a tým aj sumy financií a ako dôsledok aj dôležitosti v štruktúre slovenských vlád. Dnes je MK SR malým nenápadným príveskom mohutných ministerstiev, trpaslíkom, ktorého hlas v debatách o spoločenských problémoch, zhusta kultúrnej povahy, ani nepočuť. Namiesto prijímania nových úloh, ktoré vyplývajú zo začlenenia slovenskej kultúry do európskeho kultúrneho rámca,, nech už slovo kultúra definujeme akokoľvek, namiesto starostlivosti o kvalitu všeobecného vyučovania a nielen umeleckých predmetov na umeleckých školách, namiesto dbania o kultúru prejavov vo verejnom živote, máme ministerstvo niekoľkých „malých“ rôznorodých kompetencií od zákonov pre umeleckú obec až po hvezdáreň. Ani módne európske trendy nás nevyrušili z provinčného nariekania nad nezáujmom našich európskych susedov a spojencov o našu kultúru namiesto toho, aby sme konečne vyrazili do sveta viacerí a nielen po jednom. Premena v chápaní významu a úlohy kultúrnych pamiatok na kultúrne dedičstvo, ktorému my dávame zmysel pre budúce generácie, neprinútila ministrov a pracovníkov ministerstva kultúry, aby nás oboznámili so svojím videním štruktúry priorít jednotlivých kultúrnych období, ktoré sú tak bohato zastúpené na našom území. Ich tradične opatrovateľský postoj neprispel k zaplneniu niekoľkostoročnej priepasti v chápaní našich kultúrnych dejín, a tak sme stále ponorení do romantizmu vzdychov nad „tisícročným útlakom“ a zdôrazňovaním, že my sme len potomkovia tých najchudobnejších, namiesto toho, aby sme si konečne priznali, že Horné Uhorsko bolo najbohatšou a aj kultúrne najrozvinutejšou časťou Uhorského kráľovstva. To tiež malo byť v úlohách ministrov kultúry.

Netreba ani spomenúť, že sa za 25 rokov nepodarilo vyzdvihnúť na piedestál Nobelovej ceny za literatúru ani jedného jediného autora alebo autorku, ktorí by aspoň pochádzali zo Slovenska. Na rozdiel od našich susedov, ktorí už dávno pochopili, že aj táto cena nie je len o kvalite  spisovateľky či spisovateľa, ale aj o energickej kultúrnej diplomacii. Koho z našich bývalých ministrov kultúry dodnes poznajú, už ani nehovoríme pozývajú na kongresy kultúry do Paríža alebo Londýna, či dnešného kultúrneho centra Európy – do Berlína? Dnes, kedy by sme potrebovali podporiť v spoločnosti našu prirodzenú dvojitú identitu – národnú, slovenskú a európsku, by nám úspechy našej kultúry v tom veľmi pomáhali. Ľahšie by sme bojovali s neustálymi návratmi choroby, ktorá sa prejavuje pocitmi malosti a bezvýznamnosti v Európe, zapojili by sme sa sebavedomejšie do európskeho kultúrneho pluralizmu a nezutekali pri najbližšom európskom probléme do nášho kultúrneho bunkra, ako to nazval europoslanec Guy Verhofstadt.

Za tých 25 rokov sa nepodarilo vymiesť z hláv slovenských ekonómov a finančníkov presvedčenie, že „kultúra len prehĺta peniaze“, že sa hodí len na zábavné chvíle, prípadne pre kvalitnejšie trávenie voľného času a nehrá v ekonomike štátu zásadnú úlohu. Všetky európske výskumy poslednej doby pritom dokazujú, že kultúrne inštitúcie ako múzeá a galérie, hudba a literatúra sú zdrojmi imaginácie a tvorivosti ľudí a centrami nielen kultúrnych, ale aj sociálnych inovácií. Problémom bolo presvedčiť samotných ministrov a ich pracovníkov, že pojem kreatívne priemysly sa oplatí naučiť a trochu sa s ním zoznámiť aspoň v dobe, kedy ho už nielen skloňovala, ale aj zaviedla do praxe celá severozápadná Európa. Dizajn, módne návrhárstvo, niektoré oblasti IT, kultúra 3.0 si ale vyžadujú koordináciu a politickú vôľu, ktorá rozhodne neprichádzala z MK SR. Tri stupne spojenia medzi kultúrou a ekonomikou – mecenáši kultúry, mecenáš štát, kultúra ako komunitná platforma – dodnes neprenikli do nášho chápania kultúry. Úlohou ministra kultúry bolo napríklad vystúpiť razantne proti znevažovaniu humanitných vedných odborov, ktoré sú zásobárňou, alebo aspoň by mali byť, nevšedných pohľadov na problémy, ktorým čelíme. U našich susedov sa už dlhšie debatuje o nových úlohách kultúry v rýchlo sa meniacom svete, ktorá sa stáva „mechanizmom spoločenského života a jeho rozvoja“, ako konštatovali účastníci poľského Kongresu kultúry v roku 2016. Ale na to, aby sme takúto debatu mohli začať, sa podľa Marii Janion, slávnej poľskej kulturologičky, musíme vysporiadať s dedičstvom romantizmu, v dnešnej podobe skôr úpadkovo epigonského ako skutočného. To neznamená, zdôraznila, že vyvoláme vojnu s „tradicionalistami“, ale vytvoríme svet, v ktorom sa všetci budú cítiť doma. „Kultúra sa musí stať doménou kompromisov, zachovávajúc si pritom svoj pluralizmus a neustálu chuť sa obnovovať, ktorá je jej imanentnou vlastnosťou“, dodala.

My, ktorí žijeme tu, na Slovensku, sme sa narodili do kultúrneho prostredia, ktoré je výsledkom tvorivosti generácií pred nami. Zoznamujeme sa prostredníctvom výchovy našich matiek a starých mám s kultúrnymi kódmi, pretavenými do rodného jazyka, ktoré sa stávajú naším kultúrnym základom po celý zvyšok života. Prostredníctvom týchto dedičných kultúrnych kódov rozumieme svetu okolo nás. Ale ktoré kultúrne inštitúcie, platené z daní obyvateľstva a riadené pomocou riaditeliek a riaditeľov ministrom, sa programovo venujú kultivovaniu a modernizovaniu tradičných kultúrnych kódov? Ktoré z nich majú pravidelné programy pre mladé matky a babičky, učiteľky materských škôl a obohacujú tak budúcnosť kultúrneho prostredia na Slovensku o nové kultúrne prúdy v Európe i vo svete? Počuli sme vôbec niekedy ministrov kultúry hovoriť na podobné témy? Alebo sme i po 30 rokoch otvorenia sa svetu odsúdení len na valašky a fujary?

Namiesto obvyklých „nárekov“ si priznajme otvorene, že 25 rokov politickej samostatnosti Slovenskej republiky neznamenalo kultúrny, ani umelecký boom slovenskej kultúry. Taký, ktorý by bolo možné porovnať, aspoň spomienkovo, k všeobecnému rozkvetu kultúrneho prostredia po vzniku Československa po roku 1918, alebo po uvoľnení zovretia cenzúrou v šesťdesiatych rokoch 20.storočia. Jedným z kamienkov analýzy, prečo sa to nestalo, môže byť aj hodnotenie významu a výsledkov práce ministrov kultúry.

Z tých 25 rokov Slovenska bol celých 10 rokov ministrom kultúry Marek Maďarič.

 Študent scenáristiky na VŠMU v Bratislave, Mgr. Marek Maďarič, ročník 1966, bol tesne pred rokom 1989 členom Komunistickej strany Slovenska. V 90. rokoch pomáhal Vladimírovi Mečiarovi a jeho mediálnemu poradcovi F. Flašíkovi s politickým marketingom HZDS. Od roku 2000 bol členom strany Smer, pokračovateľky HZDS, ako jeden z kľúčových členov a ideológ. Pôsobil v Slovenskej televízii, napísal niekoľko adaptácií pre televízne hry a koncom 90. rokov 20. storočia bol členom televíznej rady. Na stoličku ministra kultúry SR sa posadil v roku 2006 po tom, ako politická strana Smer vyhrala voľby a zostavila vládu spolu so Slotovou SNS a Mečiarovým HZDS. Táto skutočnosť ovplyvnila aj výber jeho spolupracovníčok a spolupracovníkov, ako aj obraz ministerstva pre kultúrnu obec. Volebný program pre oblasť kultúry v roku 2006, ktorý pravdepodobne pán Maďarič pripravil,  bol jednoduchý. :

a. schváliť nový zákon o financovaní kultúry na úrovni štátu, regiónov, miest a obcí a vytvoriť grantovú agentúru pre kultúru a umenie;

b. realizovať projekt: Vráťme vedu, kultúru a šport do našich škôl;

c. pripravenosť prijať opatrenia, ktoré umožnia viaczdrojovú podporu rozvoja kultúry v celom spektre, od osvety a ochrany pamiatok po profesionálne umelecké aktivity;

d. ambíciu podnietiť prenikanie majstrovských diel slovenskej kultúrnej histórie i prítomnosti do európskeho kontextu.

Jednoduché   predsavzatia, ale niektoré sa nenaplnili ani po desiatich rokoch jeho ministrovania, napríklad to o vrátení kultúry do škôl, alebo ambícia presadiť sa v európskom kontexte.

Po celý čas svojho ministrovania bol totiž M. Maďarič najmä hovorcom svojej strany, neskôr podpredsedom a hlavným konštruktérom všetkých jej predvolebných kampaní, čo mu ukrajovalo z času, ktorý mohol venovať MK SR. Podľa neoverených informácií už nechcel byť ministrom kultúry po predčasných voľbách v roku 2012. Nakoniec opustil svoj post dobrovoľne v roku 2018.

Pozrime sa kriticky na tých pár dôležitých zákonov z dielne MK SR, ktoré boli prijaté parlamentnou väčšinou počas kadencie ministra M. Maďariča. Nie je to dlhý výpočet, pretože za rok nebolo pripravených viac ako jeden – dva zákony, ktoré si aj dnes zasluhujú pozornosť.

1.   Zákon o štátnom jazyku 2009-10

Na tento zákon sa už, zdá sa, zabudlo. Mali pravdu tí, ktorí v parlamente hovorili, že život ukáže. Ale svojho času budil veľkú pozornosť a vášnivé debaty, v ktorých minister stál evidentne na strane nacionalistov. Priblížme si, čo M. Maďarič nechal pripraviť a čo obhajoval.

Išlo o novelizáciu zákona o štátnom jazyku SR č.270 z roku 1995, teda roku sebavedomého vládnutia Vladímíra Mečiara a Jána Slotu. Slovensko-maďarské prekáranie vrcholilo a prehnalo sa aj cez pomníky. Zákon sa vyhrážal pokutami za porušovanie používania štátneho jazyka, obmedzoval slobodné šírenie informácií, zakazoval české rozprávky pre slovenské deti a deklaratórne, našťastie, obmedzoval možnosť vydávať publikácie v inom ako slovenskom jazyku. Problematický bol aj odsek, ktorý predpisoval totožné znenie textu v oboch jazykoch na pomníkoch a pamätných tabuliach.

Novelizácia, pripravená Maďaričovým ministerstvom, nerušila pokuty vo výške od 100 do 5000 eur, akurát o nich mal rozhodovať priamo minister a slovo „uloží“ bolo nahradené „môže uložiť“. Nutnosť mať aj pre príležitostnú tlačovinu v maďarskom jazyku – lebo o to vlastne išlo – slovenský preklad, sa už nemala vzťahovať na bulletiny a programy divadiel. “Pokuty musia zostať”, argumentoval v parlamentnej debate Maďarič, „lebo bez nich by bol zákon bezzubý“. Mal pravdu, ale neodvážil sa ani na mrknutie okom, aby dal najavo, že to predsa nemôže myslieť vážne. Smer potreboval nacionalisticky naladených slovenských voličov a minister kultúry bol za to zodpovedný. A tak sa Maďarič stal obhajcom tohto mimoriadne odpudivého druhu politiky a pravdou je, že SNS sa nedostala do parlamentu. Najväčším problémom novely bolo, že zachovávala udavačský spôsob fungovania, potrestaný bol len ten, koho udali. Mala vzniknúť akási dobrovoľná tajná kultúrna polícia. A železná opona pre náš jazyk. Išlo o politický klientelizmus na úrovni gramatiky, obranu pred novotami, propagandu a upokojenie SNS vo vláde. Perfídne bolo aj to, že novela bola len predstieraním ochrany slovenčiny, a podprahovo zákonom proti menšinám a fakt, že všetci zúčastnením okrem voličov, vedeli, že zákon sa aj tak nebude dodržiavať.´Ale poskytol priestor pre prvých horlivých  udavačov. V Literárnom dvojtýždenníku sa Ábel Kráľ dostatočne rozhorčoval nad protislovenským ťažením maďarskej menšiny a týždenník si za to vyslúžil najväčšiu dotáciu priamo od ministra. Darmo tvrdil prof. Vladimír Petrík, že „zákon je hlúposť“, novela mala zastrašiť a aspoň na chvíľu vykopať zo spoločenstva tých, čo práve teraz neboli s ministrom a odmeňovať tých, čo sa horlivo tvárili, že s ním sú. Viete, že sa mali vypracúvať pravidelné Správy o stave slovenčiny? Zabudli sme, chvalabohu, ale vo výklade ustanovení, ktorý minister podpísal, sa vyskytuje takýto argument – citujeme: „Ochrana (občanov používajúcich štátny jazyk)..je legitímnym cieľom zásahu do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb….dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutné a primerané“. Slovensko-maďarský spor pred pár rokmi utíchol, SNS je zase vo vláde, ale nemožno vylúčiť, že sa napätie znovu vráti a novela je platná, stačí ju len vykopať.

2.     Tlačový zákon z roku 2008

Ďalší zo zákonov z dielne M. Maďariča, na ktorý sa už zabudlo. Ale pripomeňme si temperatúru toho roku a pozíciu ministra. Prvá vláda Róberta Fica schválila v roku 2007 „vyhlásenie voči médiám“. Išlo aj o prenasledovanie psa pani ministerky Tomanovej, na to si snáď ešte niekto spomenie. M. Maďarič poslušne pripravil  zákon proti novinárom. Odmietli ho nielen oni, ale aj vydavatelia a OBSE. Maďarič na to reagoval urážlivým tvrdením, že „predstaviteľ OBSE konal na základe jednostranných informácií“.

Nový tlačový zákon mal konečne vymazať z našej legislatívy komunistický tlačový zákon z roku 1966. Problémom bolo, že sa v návrhu zákona taxatívne vymenovávalo, čo tlač nesmie obsahovať, a čo úradníci ministerstva budú vyžadovať spolu so sankciami aj do roka po zverejnení informácie, namiesto toho, by sa zákon odvolal na trestný zákon a trestný čin vyšetrovali súdy. Ale hlavným účelom nového zákona bol paragraf o práve na odpoveď.  Priestor má dostať každý, kto sa cíti dotknutý a môže napísať „odpoveď ….„rozsahom primeranú textu“. A to do troch dní. Dokonca M. Maďarič obhajoval aj právo na odpoveď na pravdivé informácie. Teda mediálny priestor na prezentáciu svojho výkladu udalostí, platenú vydavateľom, ktorý je zároveň za text odpovede zodpovedný. V zákone boli aj ďalšie pikantnosti. Napríklad, ak by štátny orgán poskytol nesprávnu informáciu, musí mu vydavateľ dať zdarma priestor na opravu.

Skrátka, návrh zákona bol potmehúdskym úškrnom Smeru voči tlači a premeškanou príležitosťou na prijatie moderného zákona. Bola to objednávka vlády a ministerského predsedu Fica, podľa ktorého „médiá sú najväčším problémom dnešného Slovenska“. Ako vidíme, tento názor pretrval aj s požehnaním ministra kultúry do roku 2018. Medzinárodné inštitúcie žiadali, aby minister ešte rokoval s opozíciou, ale ten sa, ako obvykle, obrnil aj v parlamente mlčaním a na otázky nereagoval. Nakoniec, tento zvyk si úspešne udržal po mnohé roky.

3.    “Zástrčkový” zákon z roku 2008

Zákon o financovaní verejnoprávnych médií STV a SRo bol očakávaný s nádejou. Kondícia týchto dôležitých médií bola od roku 1993 na najnižšej úrovni, čo sa týka kvality programu, technologického zaostávania a nadmerných budov, ktoré boli projektované a postavené v dobre normalizácie a nezohľadňovali požiadavky ani na energetické úspory, ani na zníženie byrokratického aparátu. Všetko v nich bolo špinavé, zastaralé a predimenzované. Nový spôsob prísunu financií mohol vyriešiť aspoň niektoré problémy a umožniť vytvorenie niekoľkoročných rozpočtov. Zákon s dielne MK SR nesplnil ani jednu zo zásadných požiadaviek a získal hanlivé označenie “zástrčkový”. Naviazanie platieb obyvateľstva za služby verejnoprávnej televízie a rozhlasu na služby elektrární nie je nóvum ani v iných štátoch EÚ, napríklad v Nemecku. Problémom sa stali niektoré nepochopiteľné ustanovenia v zákone. Platiť mali aj tí, ktorí boli v oblastiach bez televízneho signálu, alebo tí, ktorí nemali televízor, alebo prevádzky, kde televízor alebo rádio ani nesmeli z bezpečnostných príčin byť. Na druhej strane boli od platby oslobodení seniori a hotely, ktoré patrili mecenášom alebo členom Smeru. Aj malé firmy do troch zamestnancov boli od platieb oslobodené. Na druhý deň platnosti zákona prepustili firmy so štyrmi zamestnancami jedného z nich a prijali ho na živnosť. Výsledkom bolo zlé vypočítanie sumy koncesionárskych platieb, ale minister to pri rozprave v parlamente nechcel uznať. Zároveň táto autonómna platba obyvateľov prešla do štátneho rozpočtu ako daň. Po roku ministerstvo a STV zistili, že v rozpočte chýba niekoľko desiatok miliónov eur. M.Maďarič to pokrátkej úvahe vyriešil dočasným opatrením, platbou z novej Zmluvy so štátom, na ktorú dodnes netrpezlivo čaká každý rok šéf RTVS. Dočasné znamená na Slovensku “na furt”. Nikdy totiž nevedno, koľko to bude a rozhoduje o tom minister financií a M. Maďarič. Teda politici.  A tak obyvatelia platia daň za verejnoprávne médiá a ešte časť zo svojich daní zo štátneho rozpočtu. Výsledkom je, že technologický deficit a spomalenie modernizácie oboch médií neustále pretrváva. M. Maďaričovi sa ani opakovane nepodarilo zvýšiť platby za službu RTVS, ktoré sú jednou z najnižších medzi štátmi EÚ. Škoda, že odmietol priame percentuálne napojenie verejnoprávnych médií na štátny rozpočet, ktoré by vyriešilo stálosť výšky platieb i ich pravidelné zvyšovanie podľa rastu rozpočtu štátu. Voľby generálnych riaditeľov podliehajú dodnes politickým prianiam, tomu neblahému dedičstvu vlády HZDS pri založení nového štátu. Napríklad M. Maďarič riadil odvolávanie GR M. Zemkovej, ktoré sa zakladalo na emaile nespokojného občana, dlhodobo žijúceho v zahraničí, Petra Lysého a jednej z predstaviteliek z odborovej organizácie v STV, ktorých tam bolo sedem. Dokonca M.Zemková ani nesmela vystúpiť vo Výbore pre kultúru a médiá, Maďarič to dovolil až po veľkom tlaku verejnej mienky a nesie osobnú zodpovednosť za obdobia, kedy boli GR v STV pán Hreha a Nižňánsky, ktorí doviedli STV ku krachu, za veľmi právne otázne odvolávanie GR M. Zemkovej a následnú voľbu V. Miku, Až v roku 2017, pri ďalšej výmene GR, sa minister hlasno ozval a protestoval, ale to už bolo v dobe, kedy strácal v strane Smer vplyv.

4.     Audiovizuálny fond 2007

Po dlhoročnom tlaku filmárskej obce a podporovateliek a podporovateľov moderného spôsobu financovania v kultúre na základe princípu „arm’s length“ teda oddelenia rozhodovania o grantoch pre kultúru od politických a úradníckych predstaviteľov ministerstva kultúry, sa M. Maďarič rozhodol podporiť tento novátorský krok. Zákon pravdepodobne vznikal mimo ministerstva v dielni televíznych producentov filmov a seriálov, najmä u Patrika Pašša, ktorý zaň aj najviac loboval v parlamente i medzi filmovými tvorcami a stal sa prvým predsedom Správnej rady. Všetci si od nového spôsobu financovania sľubovali oživenie slovenského filmu po tom, čo predstavitelia HZDS v 90.rokoch 20.storočia sprivatizovali a zlikvidovali centrum výroby filmov na Kolibe. Štruktúra AVF bola postavená nasledovne. Minister vymenoval Správnu radu AVF, tá vymenovala riaditeľa AVF a ten vymenoval komisie, ktoré posudzujú žiadosti. Kritike sa hneď od začiatku nevyhla štruktúra riadenia, keďže za rozhodnutia a výsledky podporených projektov AVF neberie nikto priamu zodpovednosť. Mnohí zahraniční odborníci sa pozastavovali najmä nad týmto faktom. Riaditeľ AVF sa môže odvolávať na rozhodnutia komisii (okolo 40 členov), Správna rada na podpis riaditeľa pod rozhodnutiami a minister už nechce mať s AVF nič spoločné. I keď v pôvodnom návrhu zákona chcel kontrolovať aspoň Dozornú radu.

Netransparentnosť zodpovednosti a konflikty záujmov jednotlivých členov Správnej rady sa preukázali hneď v prvom roku hodnotenia projektov. 20% prostriedkov si pridelil predseda Správnej rady a jeho podpredsedníčka na ich vlastné televízne projekty. Filmárska obec sa vzbúrila, ale AVF sa uzavrel pred kritikou a v roku 2010 musel  prísť nový minister …Krajcer, aby sa vymenili niektorí členovia Správnej rady. Minister Maďarič sa nepriznal k zodpovednosti za vzniknutú situáciu, ktorú predsa musel predvídať. Možnosť členov Správnej rady a riaditeľa, či priamo členov komisií ovplyvňovať vo svoj prospech prideľovanie financií a tým vlastne tvoriť svojské zázemie pre vznik slovenských filmov a produkcií, sa potom opakovane vracala ako téma, ktorá, bohužiaľ, negatívne vplývala na fungovanie tohto nesporne dobrého projektu. Problém bol totiž už v samotnom zákone, ktorý nepočítal s nezávislým hodnotením výsledkov práce AVF, teda evaluáciou kvality rozhodnutí, ani s rýchlym napravovaním zjavných konfliktov záujmov. Argument jedného z členov komisií, ktorý niekoľkokrát zaznel, „keď hodnotia môj projekt, tak vyjdem za dvere“, len dokresľoval situáciu.

Problémom boli zo začiatku aj zdroje financií. Aby AVF nebol len grantovou pokladnicou, prispievať mali do neho všetci používatelia audiovizuálnych diel od televízií, súkromných i verejnoprávnej, až po kiná, káblové televízie, predajne DVD a pokuty od Rady pre vysielanie a retransmisiu. STV sa ubránila veľkému príspevku 15% z ročných príjmov z reklamy a telenákupu argumentom, že podporí radšej svoju vlastnú tvorbu, alebo sama rozhodne, na ktorom projekte sa zúčastní ako spoluproducent, čím dala najavo, že chce kopírovať dobrú prax ČTV. Zároveň zákon obmedzil výšku reklamného času a telenákupu STV v prospech súkromných televízií pravdepodobne preto, aby vôbec súhlasili s každoročnými poplatkami do AVF. V druhom čítaní v parlamente prešiel pozmeňujúci návrh, ktorý nakoniec zabezpečil 50% finančného príspevku štátu voči ostatným prispievateľom.

Nakoniec treba konštatovať, že pomaly, s pomocou kritického prístupu kultúrnej verejnosti, sa AVF pričinil o reštart slovenského filmu. Mladí filmári sú spokojnejší, hoci až dodnes sú kritizované niektoré rozhodnutia komisií, napríklad tá, ktorá odmietla dať podporu skúseným a cenami ovenčeným tvorcom s argumentom, že “už majú dosť, teraz my”.  Vyhnúť sa konfliktom záujmov je v malej kinematografii určite ťažké, ale pokiaľ by v AVF rozhodovali skupiny dramaturgov, ako to bolo na Barrandove v dobách rozkvetu českolovenského filmu, bolo by transparentnejšie vidieť zodpovednosť tých, čo rozhodujú. Ale v posledných rokoch sa zvýšila aj návštevnosť slovenských filmov, dlhoročná bolesť nielen AVF. Filmy pozbierali množstvo cien, aj keď zatiaľ ani jednu naozaj veľkú, na tú sa iba čaká. Desať rokov s AVF bolo jazdou na horskej dráhe, ale možno napísať, že minister M.Maďarič sa odhodlal konečne niečo urobiť pre slovenskú audiovíziu.

5.    Zmena TASR na verejnoprávnu inštitúciu v roku 2008.

Tlačová agentúra Slovenskej republiky fungovala pred prijatím novely zákona v trhovom prostredí s tým, že využívala obrovský zdedený archív z dôb komunizmu, ktoré ostatné spravodajské agentúry nemali. Po nástupe bývalého riaditeľa SRo počas vlády HZDS J. Rezníka do čela TASR sa začali meniť podmienky, v ktorých sa pohybovala a  vyvrcholilo to zmenou na akýsi kočkopes, teda na jednej strane verejnoprávnu spravodajskú inštitúciu, ktorá dostávala pomerne slušnú dotáciu za služby – vydávanie správ z ministerstiev, vlády i z prezidentskej kancelárie a na druhej ostatné aktivity v trhovom prostredí, teda mohla slobodne aj zarábať. V roku 2014 dostala na dotáciách až  až o 35,7% viac ako v roku 2013. Táto zmena odzrkadľovala pomerne presne vzťah politickej strany Smer a jej podpredsedu, ministra kultúry k médiám. Správna rada TASR pozostávala prevažne z ľudí, ktorí boli priamo závislí od pána Rezníka. TASR poslušne uverejňovala všetko, čo politici potrebovali a zároveň, využívajúc túto privilegovanú pozíciu, fungovala na trhu informácií. Minister Maďarič bol poverený nasmerovať reklamné platby štátnych podnikov do TASR, STV musela preberať informacie len od nej, ostatné agentúry sa vzbúrili, ale minister neustúpil. Generálny riaditeľ TASR si napokon za svoje služby vyslúžil post GR RTVS v roku 2017, ale to už M.Maďarič protestoval.

6.     Fond na podporu umenia 2013-14

Zákon o presunutí  časti grantového systému MK SR“na dosah ruky” bolo ďalším dôležitým krokom ministra M.Maďariča smerom k odpolitizovaniu a sprehľadneniu financovania kultúrnych projektov. Prekvapením ale bolo, že znenie zákona bolo skoro “copy&paste” zákona o audiovizuálnom fonde a zase bez akejkoľvek evaluácie práce komisií, riaditeľa a používania verejných financií. Základom teda zostáva “tekutá zodpovednosť” a tým aj nemožnosť súkromných donorov a mecenášov umenia vložiť svoj kapitál do fondu, čo znamená, že FpU zostáva jednoduchou pokladničkou.  Podozrivé bolo aj zmiznutie príspevku Tiposu v opravenom znení zákona, čo znamenalo, že M.Maďaričovi sa nepodarilo okopírovať dobrú prax niektorých zahraničných fondov. Presne určený príspevok z tipovania sa mu nepodarilo vyrokovať, čo podnietilo mnohých k úvahám, či minister kultúry je naozaj takým silným ministrom, aj keď je zároveň podpredsedom najsilnejšej politickej strany v SR.

Pôvodným zámerom britského “arm´ s length principle”, ktorý funguje vo Veľkej Británi už od roku 1945, bolo nielen zbaviť financovanie kultúry politiky, ale aj byrokracie. Ale v zákone je stanovené, že riaditeľ FpU má 60 dní na podpis pod rozhodnutím komisie. Hoci sa predĺžila nutnosť vyúčtovania na celý jeden rok, je 60 dní veľmi veľa a odkrojí dva mesiace z možnosti pripraviť projekty dokonalejšie. Presun rozhodovania mimo ministerstvo je treba privítať, ale či FpU odstránil ponížené prosenie tvorivých pracovníkov o finančnú podporu pre svoje aktivity, očakávanie rozhodnutia v poníženom predklone, či  zmení provinčnú prax prideľovania každému záujemcovi trochu a nikomu skutočne potrebnú sumu? Novinkou je, že si záujemcovia budú fond platiť z poplatkov za podanie žiadosti, A byrokracia, spojená s možnosťou podania grantu, je každým rokom väčšia a náročnejšia. FpU funguje ešte príliš krátko, aby sa dali hodnotiť výsledkyjeho činnosti pre slovenskú kultúru, ale tento krok možno počítať k dobrým posunom ministra kultúry M.Maďariča.

7.     Autorský zákon – 2014 – 15

Dobrodružstvo okolo tohto najdôležitejšieho zákona z diele M.Maďariča začalo veľmi krátkou lehotou na pripomienkové konanie transpozície smernice Európskej únie s cieľom uľahčiť masovú digitalizáciu diel kultúrneho dedičstva a ich šírenie, najmä diel obchodne nedostupných a osirelých, aby sa stihol termín a nemuseli sme platiť pokutu. Samotný nový autorský zákon a jeho vznik potvrdil niekoľko predsudkov, napríklad že skutočných právnikov-odborníkov na autorský zákon máme ako šafránu.  Najväčšiu prácu odviedla zrejme dočasná pracovná skupina pre rekodifikáciu zákona na MK SR, ktorá preverovala každý paragraf po paragrafe. Išlo o 40 ľudí, ktorí trávili vyše roka svoj čas v múroch ministerstva. Oceniť treba aj stretnutia zainteresovaných skupín tvorivých umelcov, ktoré sa snažili v diskusiách odstrániť trecie plochy a odlišné stanoviská medzi používateľmi, producentami. vydavateľmi a konzumentmi ochrany tvorivých myšlienok a činov. Problémom hneď po prvom čítaní zákona bola veľká komplikovanosť a 103 nových paragrafov, čo znamená, že špecialisti v organizáciách kolektívnej správy si budú môcť vykladať zákon po svojom a autori budú odkázaní na ich výklad. Aj zástupci LITA a SOZA priznávali, že časom bude potrebná novelizácia v prospech nositeľov práv. Pripomienky k zákonu od jednotlivých vykonávateľov kolektívnych práv obsahovali každý do 50 návrhov na zmeny v litere zákona.

Nakoniec treba oceniť, že po rokoch sme mali nový autorský zákon, síce komplikovanejší, ale aj modernejší a možno konzervatívnejší. Schvaľovanie takéhoto komplexného zákona otvorilo aj nepríjemnú debatu o transparentnosti organizácií ako LITA alebo SOZA či fondov jednotlivých umeleckých skupín. Treba konštatovať, že aj vinou ministra, ktorý nechcel siahnuť do tohto osieho hniezda, zostali platové podmienky pracovníkov a prehľadnosť platieb autorom v týchto organizáciách nedotknuteľnými. Rovnako zostala asi najväčšia nespravodlivosť voči umelcom, ktorí podľa komunistického nariadenia platia o 2% daní zo svojej práce viac, aby živili tieto organizácie. Akékoľvek diskusie , ktoré smerovali na odbúranie tejto nespravodlivosti, alebo zmenu ich štatútov minister odmietol a ochránil ich pred modernizáciou priam svojím vlastným telom.

  Pri hodnotení 10 rokov ministra kultúry M. Maďariča by sme sa mohli oprieť aj o materiál MK SR Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020, teda roky, v ktorých už definitívne mohla slovenská kultúra čerpať prostriedky z eurofondov. Keď preskočíme vzletný úvod o kultúre ako o „zušľachťujúcej energii“, “vďaka ktorej je život hodný žitia”, narazíme na opatrenie, ktoré je hodné pozornosti. Ide o vyhlásenie rovnocennosti všetkých aktérov pri rozvoji kultúry – teda aj verejných, neziskových aj súkromných. Bohužiaľ, počas tých 10 rokov kultúrna obec niekoľkokrát debatovala o možnosti zákona o sponzoringu, mecenášstve, odpisovania z daní pre súkromný sektor, ale do parlamentu sa z týchto diskusií nedostali ani ich ozveny.

Prvou strategickou oblasťou mala byť “podpora funkčných prvkov v systéme vzdelávania ku kultúre na všetkých úrovniach a všetkými formami”. Výsledok v roku 2018 nie je žiaden. Dokonca neevidujeme ani jednu spoločnú iniciatívy rezortov kultúry a školstva, ani jednu spoločnú tlačovú konferenciu, alebo vystúpenie na spoločnej konferencii. Zákon o osvete z dielne ministerstva kultúry prakticky vylúčil vzdelávanie z osvety, nehovoriac o tom, že by sa ministerstvo zaujímalo o ktorýkoľvek zo segmentov umeleckých škôl. Zaujalo nás aj v podkapitole 1.1.1, že chceli “identifikovať a eliminovať časti, ktoré neprinášajú žiadny efekt”. Mohlo to byť zaujímavé, napríklad vypísať odmenu pre tých, ktorí by priniesli dôkaz, ktorá časť kultúry neprinášajúca efekt bola eliminovaná. Jediní, ktorí boli úspešne eliminovaní počas vlády M. Maďariča v rezorte, boli kompetentní riaditelia krajských kultúrnych inštitúcií, ktorí nenašli ani len verbálnu ochranu u šéfa rezortu. V kapitole 1.2.2 nás zaujala úloha “skvalitniť úroveň printových a elektronických médií”,  zaoberajúcich sa kultúrou. Možno by stačilo, keby MK SR bola pomohla založiť a z počiatku aj financovať poriadny časopis, týždenník celoslovenskej pôsobnosti, akým bol voľakedy Kultúrny život, ktorý ovplyvňoval nielen kultúrnu obec ale aj politiku celého Slovenska. Literárny dvojtýždenník ním rozhodne ani po rokoch pomerne štedrej podpory nie je, nehovoriac o Slovenských národných novinách, orgánu Matice slovenskej, ktoré otvorene popierajú oficiálnu zahraničnú politiku Slovenskej republiky. A to všetko za neuveriteľne vysokú podporu, ktorú M.Maďarič zabezpečoval, vo výške 1,4 až 1,5 milióna eur ročne. Každého kultúrne mysliaceho človeka musí zabolieť pri srdci, keď si prelisuje matičný časopis Slovenské pohľady. Aj pred novembrom 1989 jeden zo špičkových kultúrnych časopisov. Bohužiaľ, dnes klesol na úroveň treťotriednych autorov. Maďarič sa tváril, že nepočuje výzvy, aby zastavil financovanie takého časopisu, ako je KULTÚRA, vydávaného vydavateľstvom Factum Bonum. Časopis roky uverejňoval bez komentára spomienky fašistického ministra propagandy A.Macha a články, vyzdvihujúce klady fašistického režimu na Slovensku počas II.svetovej vojny. Ak Maďarič nezastavil túto roky trvajúcu finančnú podporu najhanebnejšej nenávistnej propagande voči demokratickému a európskemu Slovensku, podporoval ďalej jazyk propagandy a nenávisti len preto, aby jeho politická strana Smer získala voličov aj z tohto tábora, zaslúži si za túto oblasť svojej nečinnosti príkre odsúdenie. Ak dnes bojujeme s fašistickou stranou v parlamente s jej stúpajúcou podporou, je Maďarič jedným z tých, čo udržiaval nedemokratické a antieurópske myšlienky pri živote celé roky svojho ministrovania.

Finačná kondícia slovenskej kultúry v rokoch 2006 – 2018

V mnohých podpultových diskusiách sa dočítame, že najväčším plusom ministra Maďariča počas jeho ministrovania bolo, že mal reálne politické krytie a spomedzi všetkých doterajších ministrov kultúry najbližšie k ministrovi financií. Kultúra by teda mala mať výsostné postavenie pri prerozdeľovaní verejného rozpočtu. Najvyšší podiel, aký si kultúra ukrojila je však len 1,4%.  Pre porovnanie, napr. v Estónsku bolo v roku 2017 na kultúru alokovaných až 2,19 %.

 Tabuľka: Podiel výdavkov na kultúru zo Štátneho rozpočtu SR.

Celkové výdavky štátneho rozpočtu

na kultúru

v %

2010

16 406 999 960

169 772 522

1,03

2011

16 957 772 812

167 192 123

0,99

2012

17 299 979 558

181 173 995

1,05

2013

17 001 504 832

187 246 958

1,10

2014

17 391 917 385

182 473 214

1,05

2015

14 494 921 188

191 919 911

1,32

2016

15 997 201 237

202 399 553

1,27

2017

17 432 367 567

243 687 741

1,40

Nárast z 1,03 % na 1,4% je pozitívnou správou pre všetkých kulturistov. S podobným podielom sa máme možnosť stretnúť i v okolitých ekonomikách. Máme nejaký dôvod na optimizmus? Majú zamestnanci v kultúre platové podmienky konečne adekvátne rastu rozpočtu na kultúru?

Porovnajme si ju s priemernou mzdou v národnom hospodárstve:

Priemerná mzda v hospodárstve

Priemerná mzda v kultúre

v%

2012

805,00

633,00

78,63

2013

824,00

627,00

76,09

2014

838,00

632,00

75,42

2015

858,00

601,00

70,05

2016

912,00

695,00

76,21

Zdroj: Priemerná mesačná mzda podľa odvetví, http://statdat.statistics.sk

 Ako uvádza naša tabuľka v publikácii Kultúrna politika Slovenska v 21. storočí, nie a nie sa platovo pohnúť z miesta, či aspoň sa priblížiť priemernej mzde v hospodárstve. Pracovníci v kultúre si teda ministrovanie M. Maďariča nemôžu spájať s vyšším štandardom. Naopak, podľa vyššie uvedeného sumáru sa nevedia dostať ani na platovú úroveň z roku 2012. Zdá sa, že navyšovanie rozpočtu pokrylo maximálne každoročnú valorizáciu platov.

Jedným z najvýznamnejších ukazovateľov, ktoré uvádza ministerská Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020, je podiel verejných výdavkov na kultúru na HDP.  Vývoj ilustruje naša tabuľka:

Tabuľka: Podiel výdavkov na kultúru zo ŠR na HDP

Celkové výdavky štátneho rozpočtu

v % k HDP

2010

16 406 999 960

0,251%

2011

16 957 772 812

0,237%

2012

17 299 979 558

0,249%

2013

17 001 504 832

0,252%

2014

17 391 917 385

0,240%

2015

14 494 921 188

0,244%

2016

15 997 201 237

0,250%

2017

17 432 367 567

0,288%

Zdroj: Hrubý domáci produkt – príjmová metóda, bežné ceny, sezónne očistené

Do roku 2015 uvádzame reálny HDP, zdroj:   http://www.nbs.sk/sk/menova-politika/makroekonomicka-databaza/makroekonomicke-ukazovatele-graf V rokoch 2016 a 2017 pracujeme so strednodobou predikciou NBS: http://www.nbs.sk/sk/publikacie/strednodoba-predikcia/strednodoba-predikcia-2016

K stratégiou avizovanému a magickému 1% sme sa bohužiaľ výraznejšie nepriblížili.

Zdroj: Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020

Štandardne v zahraničí užívaný ukazovateľ podiel na HDP jasne ukazuje, že kultúra má pre rezort kultúry, vedený M. Maďaričom absolútne mizivú prioritu. (pre lepšiu predstavu, aké sú priority Slovenska, percentuálnou výškou pomeru k HDP nám konkurujú drukujú ešte tak málo zásadné oblasti, ako sú veda a výskum a vysoké školstvo). O to prekvapujúcejšie je, že kultúra, tento mini sektor má veľkú vnútornú silu ovplyvňovať svet naokolo. Každé vložené euro do kultúry by zvýšilo slovenskú produkciu o 2,6 eur (ak ho vložíme do automobilového priemyslu, je to o 30 centov menej).

Ako ukazuje uvedená tabuľka, sme výrazne pozadu medzi všetkými našimi susedmi a nie je ani reálne, aby sme ich s daným rozpočtom dobehli. Aby sme si mohli zodpovedať otázku, koľko peňazí v kultúre reálne figuruje? ,potrebovali by sme získať reálny prehľad o celom kultúrnom ekosystéme, o jeho aktéroch. Následne potrebujeme zistiť, koľko finančných prostriedkov pre svoje fungovanie potrebujú. Ideálne by bolo samozrejme vedieť, kde chýbajúce financie kultúrny ekosystém inak získava. Chýbajúca pasportizácia kultúry je ďalším dlhodobým problémom. (Predražená Správa o stave a potenciáli kreatívneho priemyslu na Slovensku tento problém nerieši ani náhodou.) Minister bez pasportizácie nevie, komu všetkému je ministrom, koho vlastne riadi. A zrejme preto riadil Maďarič len ministerstvo a niekoľko príspevkových organizácií. Zriadil fondy, ale zároveň ministerstvu “ušla” z dohľadu celá jedna veľká časť kultúrnej komunity – tretí sektor. Ak by sa k nemu totiž minister kultúry prihlásil, musel by bojovať za 2% asignáciu daní, ktorá mimovládne organizácie ako- tak drží nad vodou. Ktorá je ale zároveň tŕňom v oku ministerstva financií. Minister kultúry asi dostatočne neloboval u svojho straníckeho kamaráta a tak sa likvidácia asignácie začala za jeho vlády znížením na 1% pre právnické osoby. Ministerstvo financií, vedené ministrom zo Smeru, jednoducho túto formu “sponzoringu” likviduje. Mal Maďarič náhradu percenta z daní? Ak asignácia 2% z daní nie je to správne, tak kde je zákon o sponzoringu a mecenášstve?

Dodnes v IKP nerozumieme celkom podstate evidencie umelcov, ktorú zastrešuje Fond na podporu umenia. Na jednej strane je ex minister chválený za to, že kultúru “neriadil, iba vytváral prostredie pre jej správne fungovanie” (R. Polák, Rádio Expres), na strane druhej nám tu vzniká akýsi zoznam koho? Kto má talent? Kto chce financie z fondu? Kto je zaslúžilejší? Ak o vás komisia rozhodne, že nespĺňate podmienky fondu, znamená to, že nemáte talent? Odkedy sme talent zaškatuľkovali do počtu umeleckých výkonov? Toto má snáď zmysel pri vysokých školách, kde je umelecká činnosť kritériom pre prerozdeľovanie finančných prostriedkov a núti pedagógov vzdelávať sa, skúmať, tvoriť, skrátka nezaspať na vavrínoch. Zoznam profesionálnych umelcov je snáď nástrojom mapovania. Ale to sa môžeme len domnievať, lebo o jeho význame a spôsobe ďalšieho využívania sa na webovej stránke fpu.sk nedozvieme.

Potrebovali sme aktualizáciu autorského zákona, ale potrebujeme aj špecializovné súdy, sudcov a právnikov, ktorí nám zabezpečia vymožiteľnosť autorského práva. Dočkali sme sa toho prvého, pretože to bola jedna zo zásadných požiadaviek v rámci implementácie kreatívnych priemyslov, kde licencia je najzásadnejším obchodovateľným artiklom. Autorský zákon preto hovorí o licenciách odpredu dozadu. IBA o licenciách a ich používaní. Na výkonných umelcov sa akosi pozabudlo. Takže napriek tomu, že máme nový autorský zákon, ak na diele pracujete, tvoríte ho a získavate financie aj na samotnú tvorbu (napr. na skúšanie, či odohranie divadelného predstavenia), autorským zákonom sa neriadite. Nie preto, že by nešlo o vašu duševnú činnosť, ale preto, že samotná tvorba diela v zákone nefiguruje. Takže výkonní umelci sa aj napriek uvedenej veľkolepej novelizácii opierajú naďalej najmä o občiansky zákonník.

Musíme teda konštatovať, že kultúra je podfinancovaná. Zamestnanci majú žalostne nízke platy, na akvizičnú činnosť knižníc, galérií a múzeí nezostávajú peniaze. Pre ilustráciu: stav knižníc bol zásadne optimalizovaný – znížil sa z počtu 7 485 v roku 2007 na 3 902 v roku 2013. Celá pasportizácia kultúry v ponímaní pozostáva z faktu, že umelci majú byť spísaní do zoznamu. Ale tí výkonní pritom v autorskom zákone nefigurujú. Aj keď kultúru neriadime, ale vytvárame vhodné prostredie, tak potrebujeme vedieť pre koho, nie?  

Slovenská diera do digitálneho sveta

Na projekty informatizácie v rezorte kultúry mal minister Marek Maďarič pri svojom nástupe pripravený referenčný rámec na čerpanie štrukturálnych fondov EÚ. Finančný objem na projekty digitalizácie, na obnovu infraštruktúry pamäťových a fondových inštitúcií, predstavoval 217 miliónov eur. Podľa správy TASR z roku 2015 sa napokon minulo na digitalizáciu spolu 180 miliónov eur, z toho 141 z prostriedkov EÚ. IKP už niekoľkokrát vo svojich článkoch poukazoval na skutočnosť, že sa naplno nevyužil potenciál prostriedkov EÚ, keďže aj po minutí peňazí zostáva množstvo digitalizačnej práce na samotných kultúrnych inštitúciách. Čo vlastne priniesla dvestomiliónová digitalizačná vlna za pôsobenia ministra Maďariča? V oblasti informatizácie obľuboval centralizované dodávky. Napríklad náplne do tlačiarní sa už nenakupovali individuálne, ale cez ministerstvom vybraného dodávateľa. Inštitúciám tak odpadli starosti s verejným obstarávaním, no napríklad náplne do tlačiarní zrazu zdraželi aj niekoľkonásobne. Centralizovaný prístup uplatnil Maďarič aj pri digitalizácii kultúrneho dedičstva. Ministerstvo kultúry usporiadalo verejné obstarávanie na služby ešte pred finálnym definovaním projektov. Nebolo teda ešte jasné, čo sa presne bude robiť a kto to bude robiť, lebo ministerstvo ešte nevyhlásilo výzvy na predkladanie projektov, no už v roku 2009 začal výber dodávateľa, ktorý mal v rámcovej zmluve na 209 miliónov eur obsah projektov realizovať. Zmluvu s konzorciom vedeným spoločnosťou Tender Media Group, s.r.o. podpísal Maďarič deň pred voľbami v roku 2010. Po nástupe ďalšej vlády nový minister kultúry D. Krajcer rámcovú zmluvu vypovedal s tým, že každá inštitúcia si má manažovať svoj národný projekt digitalizácie, no akousi nešťastnou náhodou sa nepodarilo doručiť výpoveď do Tender Media Group, s.r.o.. O to ľahšie to mal M. Maďarič po opätovnom nástupe do úradu, keď zmluvu v roku 2012 okamžite obnovil. Nasledovali optimalizácie rozpočtov kvôli časovej tiesni, čo znamenalo aj menej  digitalizačnej či konzervátorskej práce ale skoro za rovnako vysoké ceny. Vypadla napríklad masová konzervácia a odkyslenie kníh a písomností a prednosť dostali provizóriá, hlavne rýchlo dočerpať niečo, čo sa mohlo začať už dávno na začiatku programovacieho obdobia 2007-2013. Na národných projekty vyhlásil výzvy až Krajcer v roku 2011, aj keď podľa logiky veci to mal urobiť Maďarič niekedy v rokoch 2008/2009. Napriek deklarovanej transparentnosti výberu dodávateľa cenník nie je dodnes zverejnený, takže o finálych cenách za digitalizáciu sa dá len dohadovať, nehovoriac o porovnávaní sa s inými krajinami.

V IKP veríme, že Maďarič je v zásade zástancom slušnej politiky a jedinou vecou, ktorou môže byť spájaný so zavraždeným Jánom Kuciakom, je jeho odstúpenie ako ministra zodpovedného za médiá kvôli vražde novinára. Veríme, že Maďariča s Kuciakom nespájajú indície o prepojení strany SMER s podnikateľmi zarábajúcimi na verejných zákazkách, pričom na tieto prepojenia poukazoval práve Ján Kuciak v roku 2016 a 2017. V tom sa ale radšej rýpať nejdeme, pozrime sa na čísla. Digitalizácia kultúrneho dedičstva mala priniesť 3,5 milióna objektov, z toho 30 % malo byť voľne dostupných.

Podľa ukazovateľa  počtu a objemu obsahu vloženého digitalizujúcimi inštitúciami do centrálneho digitálneho archívu (cda.kultury.sk) je naplnenosť digitálneho archívu za 32 miliónov eur v súčasnosti cca 1,6 milióna objektov, objemovo vyše 4 petabajtov z celkovej kapacity 25 petabajtov (16%). Už na prvý pohľad je zrejmé, že v digitálnom archíve nie sú všetky objekty, resp. jeden objekt v centrálnom digitálnom archíve môže obsahovať viac objektov. Čo sa týka prístupnosti, v portáli Slovakiana je spolu cca 3,85 milióna objektov, no pri detailnejšom pohľade vidno, že mnohé sú len záznamy bez samotného obsahu – buď objekt nie je dostupný kvôli ochrane práv, alebo nie je zdigitalizovaný vôbec. V skutočnosti je prístupných 1,51 milióna zdigitalizovaných objektov, no k väčšine sa dá dostať len fyzickou návštevou inštitúcie. Minister M. Maďarič na jednej strane úspešne centralizoval toky financií k rámcovým dodávateľom v rezorte, no na druhej strane zároveň scentralizoval prístup ku knihám. Ak chce používateľ knihu a nájde ju možno aj Slovakiane, no ak je chránená, získa len stručný popis a oznam, že má ísť do príslušnej inštitúcie. A tak sa môže vydať za knihou priamo do centra kníh, do Martina, tam ju vyhľadať v úplne inom katalógu a pohodlne si ju prečítať na tablete (v Turci na tabľeťe) v budove národnej knižnice. M. Maďarič knižnicu pochválil. že “sprístupňuje vzácne zbierky, fundamentálne slovacikálne diela a množstvo dokumentov, ktorých štúdium bolo doteraz obmedzené až nemožné.” Takže ak chce používateľ neobmedzený prístup ku knihám Slovenskej národnej knižnice, odporúčaním je napríklad karavan na parkovisku v dosahu knižničnej wifi. Ale len jednej knižnice, nie všetkých a už vôbec nie školských a už definitívne nie škôl. Skutočne voľne dostupných je v Slovakiane iba 54 508 zdigitalizovaných objektov. Vyhľadávanie a celkovo používateľská prívetivosť aj s priebežne pridávanými funkciami ešte nie sú na dostatočnej úrovni, ale raz bude. Slovakiana ani dnes napriek sľubom a plánom nefiguruje v európskom portáli Europeana ako národný agregátor, a tak je Slovensko aj naďalej reprezentované len výstupmi zo starších čiastkových projektov.

Digitálne ministerské dielo M. Maďariča je možné zhrnúť do dvoch viet z recenzií portálu Slovakiana v médiách: “Náv­štev­ník tu strávi viac času len v tom prí­pade, že na­ozaj nechce uve­riť vlast­ným očiam.” (Startitup), “za veľa peňazí vidno príliš málo kultúry” (DennikN).

V IKP sme využili ukončenie pôsobnosti M. Maďariča vo funkcii ministra kultúry Slovenskej republiky, aby sme sa pokúsili zhodnotiť tie pre nás najdôležitejšie kroky, ktoré za taký dlhý čas urobil. Určite sú to dva fondy pre financovanie kultúrnych projektov a autorský zákon. Ale cítili sme potrebu upozorniť aj na zákony a praktiky, ktoré už nie sú také známe a pozitívne, naopak, financovanie profašistických časopisov či hejtspíču nie je na slávobránu.

Hodnotením by sme chceli nielen povzbudiť kritický diškurz o kultúrnej politike, čo je našou povinnosťou, ale založiť tradíciu hodnotenia ministrov v oblasti kultúry. Veľká časť kultúrnej inteligencie a tvorcov sa hrdí tým, že sa nezaujíma o politiku a možno aj preto je stav kultúry i ministerstva kultúry taký tristný. Už pri vstupe do budovy bývalej Tatrabanky nijako nezistíte, že nevlastní trezory, plné aktív, ale že v nej úradujú ľudia, ktorí sa dennodenne zaoberajú kultúrou a umením. Staré nábytky, nikde obrazy, žiadna moderna, tvorivosť zostala zakliata v dobách prvorepublikovej banky. Je to škoda, že minister musel toľko času tráviť v centrále politickej strany a tak mu už nezostala energia na modernizáciu centra riadenia kultúrneho života na Slovensku. Možno preto meškala rekonštrukcia budovy Slovenskej filharmónie a za desať rokov sa nepodarilo dokončiť obnovu Slovenskej národnej galérie. Ešte šťastie, že nevyšiel ďalší projekt, ktorý pripravil M. Maďarič spolu s podnikateľom I. Kmotríkom a síce predaj budov verejnoprávnych médií a za získané financie postavenie novej budovy pre súkromné média Kmotríka (TA3) v projekte PPP, kde by si mohli (podľa predstáv ministra o mediálnom komplexe) potom verejnoprávne médiá prenajímať za peniaze priestory. Budova centra mala byť postavená pri novej budove Národného divadla. Zdá sa, že odpor priamo v centrále Smeru zabránil tomuto šialenému projektu, ktorý mal pre RTVS trvať až do roku 2037. teda to platenie.

Vyzývame týmto hodnotením všetkých zanietených milovníkov kultúry na Slovensku, aby začali vyžadovať od adeptov na ministerské kreslo plán, víziu, projekty a od každého politického subjektu meno možného ministra či ministerky dopredu. Akurát M. Maďarič si za 10 rokov nevychoval ani nástupcu, ani nástupkyňu, pretože novú ministerku kultúry zo strany Smer nepovažujeme za jeho skutočnú nasledovníčku. To by sme mu neurobili. Prežili sme s ním 10 rokov a snažili sme sa kritickými postrehmi poukazovať na nové trendy v Európe i chyby, ktoré sme postrehli. Škoda, že ani za týchto dlhých 10 rokov sa nezmenšila “kniha nárekov” na stav slovenskej kultúry. Hoci pár krokov sme urobili. Spoločne.   

Magda Vášáryová a tím IKP