Kde sa poberieme hľadať dramaturgiu slovenskej kultúrnej diplomacie?

Nové technológie a otvorenosť ekonomík a svetových trhov umožnili nebývalú globalizáciu súčasnej spoločnosti. Všetci sme prepojení v sieťach, produktoch, módach. Tento neobmedzený kontakt štátov, inštitúcií, ľudí vytvára dynamickú a chaotickú komunikačnú sieť, až je niekedy ťažké odlíšiť jednotlivých účastníkov. Vhodným nástrojom a výraznou pomocou na to, aby sme sa vymotali z tohto dorozumievacieho štebotu, je kultúra, ktorá je stále nositeľom odlišných základných znakov národov a štátov. Kultúra a jej znaky, ktoré nás vo výsledku robia výnimočnými. Kultúrna diplomacia, o ktorej sa veľa hovorí, ale málokto sa ňou zaoberá, je potom tým elementom, ktorý buduje nálepku, dobré meno, imidž, goodwill, nation branding jednotlivých štátov (nazvite si to podľa vášho vkusu), a stáva sa neprehliadnuteľným reprezentantom, využívajúc národné kultúrne a umelecké prostriedky. Stačí pár mien, pár miest, titulov kníh a hneď vieme, kto sa nimi pýši a na trhu civilizačných hodnôt sa presadzuje ako dominantný. Kultúra sa teda zaradila aj oficiálne medzi také „zbrane“ v boji o miesto na slnku, ako je hrubý národný produkt, ťažba ropy alebo vlastníctvo atómovej bomby.
Kultúra v našom romantickom ponímaní nesie so sebou množstvo pozitívnych externalít a asociácií, že jej využitie ako nástroja diplomacie sa zdá byť politicky neutrálne a bezpečné. Veď kultúra je zo svojej podstaty čistá, bez postranných úmyslov, búra zažité predstavy, staré bariéry, neustále kladie nové otázky, len jednoznačné odpovede sa od nej nedajú očakávať. Kriticky reflektuje minulosť i súčasnosť a tak vytvára priestor pre dialóg medzi ľuďmi. Práve táto vlastnosť kultúry je neoceniteľná na poli budovania nových, ale i existujúcich medzinárodných vzťahov. Nemali by sme ale zabudnúť, že je zároveň aj nositeľom pocitu výnimočnosti a imperiálnej pýchy. Zmes uvedených vlastností vytvára dokonalý ľudský koktejl, umožňujúci v neformálnom časopriestore budovať a ovplyvňovať nové i existujúce vzťahy. Ako bonus môžeme uviesť, že časť kultúrnej produkcie dokonca nepozná jazykové bariéry, čo ju predurčuje byť skvelým nástrojom diplomacie všetkých smerov.
“V súčasnosti má každý štát nejakým spôsobom definovanú svoju zahraničnú kultúrnu politiku, ktorá prebieha v dvoch rovinách: v rovine tradičnej diplomacie a v rovine kultúrnej diplomacie. Do tradičnej diplomacie môžeme zaradiť tie aktivity, ktoré majú súvis s kultúrou určitej krajiny, ale sú zamerané len na úzku skupinu politických predstaviteľov. Ide teda napríklad o dojednávanie medzištátnych dohôd o kultúrnej spolupráci. Naproti tomu kultúrna diplomacia predstavuje činnosti, ktoré sú zamerané na širšiu verejnosť. Jej cieľom je podpora domácej kultúry v zahraničí a jej predstavenie cudziemu publiku prostredníctvom podpory kultúrnych akcií, výmenných pobytov, jazykovej výuky, spolupráce univerzít či zahraničného televízneho a rozhlasového vysielania.”(TOMALOVÁ, Eliška. Kulturní diplomacie: Francouzská zkušenost)
Na napĺňanie cieľov zahraničnej kultúrnej politiky štátu využíva kultúrna diplomacia množstvo nástrojov. Nemci financujú svoje Goetheho inštitúty, Francúzi svoje francúzske inštitúty, ktoré podporujú výmeny umelcov a osobností kultúrneho života. Briti financujú svoje vzdelávacie zariadenia British Council a Poliaci majú svoje televízne a rozhlasové vysielanie Polonia. Nie náhodou jednou z prvých mimovládnych aktivít na Slovensku bolo založenie agentúry SAIA, ktorá tiež patri medzi časti kultúrnej diplomacie. Náš filmový a divadelný ústav obosiela programovo medzinárodné festivaly a literárne centrum a fond podporujú preklady našej literatúry do cudzích jazykov. Aj podpora krajanských spolkov patrí do kultúrnej diplomacie.
Kultúra národa a štátu je totiž vzácny druh kapitálu. Spolu s ekonomickým, politickým či sociálnym kapitálom sa aj kultúrny kapitál stal už dávno spôsobom presadzovania záujmov vo vzťahu k ostatným aktérom a tiež prostriedkom vymedzovania si pozície v medzinárodnom systéme. Rozvojom kultúrnych interakcií sledujú jednotlivé štáty rôzne ciele, akými sú napr. podpora príležitostí na spoluprácu alebo nadviazanie strategických partnerstiev, presadzovanie investičných zámerov či zisk podpory pre záležitosti prejednávané na pôde medzinárodných organizácií, alebo potvrdenie dominantnej pozície v niektorých oblastiach. Preto sú významné štátne návštevy zabalené do kultúrnej produkcie. Kultúrna diplomacia je súčasťou veľkého komplexu nástrojov a opatrení, ktorými sa štáty usilujú podporiť svoju pozíciu, silu a úlohu, ktorú zohrávajú v porovnaní s inými krajinami. Kultúrou môžete zvíťaziť, pretože vzájomné interakcie, založené na kultúrnych základoch, môžu prispievať aj k eliminácii napätia a riešeniu konfliktných otázok medzi štátmi.
Medzinárodné kultúrne vzťahy môžu nadobúdať podobu priamych interakcií, ako napríklad stretnutia slovenských a poľských Oravcov, ale do priameho kontaktu s cudzou kultúrou sa obyvatelia dostávajú napríklad aj pri návšteve Pohody, kde vystupujú zahraničné skupiny. Dokonca aj pri premietaní zahraničného filmu sa dostávame do kontaktu so zvykmi a spôsobmi myslenia iných kultúr.

Za základné determinanty podoby štátnej kultúrnej diplomacie možno považovať postoj daného štátu k domácej kultúre, kvalitu politického systému, vývoj udalostí na medzinárodnej scéne a geografické priority štátu.

Postoj k našej vlastnej kultúre sa dá kvalifikovať dvomi ukazovateľmi. Prvý používame pri slávnostiach, keď sa za zvukov cimbalu chytáme za srdcia a s úľubou sa pozeráme na víriace sukne folklórnych súborov a v týchto chvíľach sme ochotní vyroniť aj slzu pri spomienke na našu tak dlho utláčanú kultúru. Druhý môžeme charakterizovať výškou rozpočtu Ministerstva kultúry SR a financií, ktoré vydávajú samosprávy a domácnosti na kultúrne podujatia a knihy. Tieto sumy sú v príkrom rozpore zo vznešenými pocitmi pri hraní hymny a odkazujú kultúrne potreby občanov na posledné priečky prieskumov verejnej mienky. Nižšie už ani nemôžu byť. Ak by sme teda mali hodnotiť možnosti slovenskej kultúrnej diplomacie podľa kritéria domácej podpory, môžeme byť radi, že vôbec nejakú snahu presadzovať našu kultúru v zahraničí máme.

Slovenské Ministerstvo zahraničných vecí pojem kultúrna diplomacia pozná, používa a na svojom webe pravidelne uverejňuje aktuálne informácie o kultúrnych podujatiach slovenských kultúrnych inštitútov, ktoré riadi a ktoré sa pod hlavičkou Slovenská kultúrna diplomacia uskutočnili. Napríklad v mesiacoch február – marec 2016 to boli:
Moderná slovenská architektúra v nemeckom Wismare
Tradície Veľkej noci ožili v Slovenskom inštitúte v Moskve
Činohra Slovenského národného divadla zaujala tureckých divákov
Oslavy Medzinárodného dňa Frankofónie na pôde UNESCO
Prednáška M. Borského v New Yorku “Novoobjavené dedičstvo: Slovensko 2016″
Výstava „Kniha – most medzi slovom a obrazom“ v Slovenskom inštitúte vo Varšave
Maliarka s hviezdou v oku – výstava diel Viery Kraicovej v Berlíne
Já, Olga Hepnarová a Berlinale 2016
Každý kultúrny inštitút (máme ich šesť a reprezentujú geografické priority Slovenskej republiky) sa snaží prezentovať čo najviac za tie malé prostriedky, ktoré má k dispozícii. Okrem jedného či dvoch projektov za rok, ktoré im pošlú z ústredia, sa musí riaditeľ starať o program sám. Za týmto spôsobom riadenia ministerstva je dobrá myšlienka, ktorá sa zakladá na predstave, že pracovníci inštitútov vedia najlepšie, čo v danej krajine „letí“ a čo pritiahne divákov.
Ministerstvo kultúry SR určite nejaké kultúrne aktivity v období február – marec 2016 v zahraničí podporilo, no neoboznamuje nás s tým na svojej webovej stránke. Môžeme si klásť otázku – prečo? Či preto, že na Slovensku prevláda tak preferovaný rezortizmus, napriek podpísanej dohode medzi MZVaEZ SR a MK SR, alebo je za tým niečo iné? Z malého výpočtu podujatí a nedostatku informácií z MK SR aj bez hlbšej analýzy vyplýva, že danej sérii podujatí niečo chýba. Niečo, čo by programy zjednotilo, dalo im spoločnú myšlienku. Chýba im – dramaturgia. Nájdeme tu zo všetkého trochu, od masovej vrahyne v Prahe až po šibačku v Moskve. Aj keď sme si na Slovensku zvykli, že ani mnoho domácich projektov z dielne MK SR nemá jednotiacu dramaturgiu, či aspoň spoločný koncept (napríklad aj dva nové fondy na podporu audiovízie a umenia sú závislé len od súkromných preferencií prakticky anonymných členov hodnotiacich komisií), zabúdame, že v zahraničí práve táto základná chyba nedovoľuje využiť synergiu jednotlivých podujatí, aj keď sú samé o sebe hodnotné. Zasvietia, ale keďže nemajú pokračovanie ani v zemi pôvodnej prezentácie, ani v susednom inštitúte, zhasnú a zostane po nich iba pomaly vyhasínajúca dráha meteoru. A tak si dobrovoľne znižujeme viditeľnosť našej kultúrnej produkcie vo svete a tým znižujeme váhu našej vlasti v medzinárodnej komunikácii. A dramaturgovia nie a nie sa objaviť. A to by mala byť hlavná úloha ministerstva kultúry. Určovať priority a trendy našej kultúrnej politiky a tým aj kultúrnej diplomacie. Nič to nestojí, je to vlastne jednoduchý krok, stačí nájsť človeka, dramaturga, ktorý by si to uložil ako svoju misiu, pokiaľ sa na to necíti byť kompetentný ani Marek Maďarič, hoci má na to vzdelanie. Pokusov nájsť takýchto misionárov alebo pritiahnuť ich k spolupráci bolo dosť, ale aj tie najlepšie plány zapadli časom prachom a všetci sme sa vrátili k starým zaužívaným postupom. Prečo? Veď logický dôvod na to nie je, iba ak by išlo o lenivosť, alebo rodinkárstvo, či nekompetentnosť… Dúfajme, že je to to prvé, lebo to sa dá zmeniť.
Nedávne parlamentné voľby nám jasne ukázali, aké miesto má kultúra Slovenska v programoch politických strán, teda, akú pozíciu má v politickom systéme dneška. Hodnotenie môže byť veľmi výstižné a krátke – skoro žiadnu. A nie je to len chyba politických subjektov a ich predstaviteľov, ako by sa mnohí mohli domnievať. Tvorcovia programov totiž veľmi dobre vedia, že snaha o všeobecnú dostupnosť kultúry, kvalitu jej produkcie aj v tých najvzdialenejších regiónoch od centra, dôkladná pasportizácia kultúrnych inštitúcií, sľub vybudovania kvalitnej knižnice, neprinesie ani jeden hlas navyše. Voličov to zaujíma ako lanský sneh. Kultúra sa nedá ani jesť, ani sa ňou nedajú zaplatiť lieky a plyn. A pritom dobré kultúrne inštitúcie ponúkajú nielen zaujímavé zamestnanie (oblasť kultúry je pozoruhodným zamestnávateľom na Slovensku, okolo 4 %), ale aj zvyšovanie kvality života v regiónoch, možnosť využitia kultúrnej turistiky a automatické dvíhanie úrovne školstva a trávenia voľného času. Ale na to, čo už desaťročia využívajú niektoré a nielen vyspelé štáty, sme ešte neprišli. Ani politici, ani voliči. Zatiaľ sme len pri budovaní cestnej infraštruktúry. Kultúrna sa v plánoch VÚCiek a starostov objavuje len váhavo.
Inšpiráciu pri koncipovaní modernej kultúrnej diplomacie by sme mohli nájsť aj u našich susedov. Napríklad: Česi už roky spolupracujú s operami a opernými festivalmi po celom svete s jedným projektom – podporiť dvoch doteraz nie veľmi hraných českých skladateľov – Janáčka a Martinů. Na prestížnom salzburgskom festivale uvádzajú každý rok v špičkovej réžii a obsadení niektorú z Janáčkových opier. Synergia sa dostavuje. Popri samozrejmom Dvořákovi sa pozornosti dostáva aj súčasným hudobným skladateľom, napríklad Miroslavovi Srnkovi v Bavorskej štátnej opere. Popri svetovo známych literátoch Kunderovi, Havlovi sa derú do medzinárodného povedomia aj skladatelia.
Príklad z Poľska je podobný. Mickiewiczov inštitút, ktorého úlohou je propagácia poľskej kultúry v zahraničí, dôsledne pripravil rok Chopina a dnes už nikto nepochybuje, že hoci Chopin bol v Poľsku len do svojich 17. rokov a jeho otec bol Francúz, je poľským skladateľom par excelence. Nielen kvôli mazurkám, ale aj masívnej propagácii. Francúzi nemali šancu.
Obidvaja naši susedia si vybrali hudbu ako univerzálne umenie, ktoré nepotrebuje preklady. Ale dnes už môžeme hodnotiť aj Rok Kantora, svetoznámeho divadelného režiséra, ktorý bol rovnako starostlivo pripravený. Ako vyzeráme my v tomto porovnaní s našim Rokom Štúra, s jednou jedinou medzinárodnou konferenciou v Berlíne, o ktorej sa z nášho ministerstva a z našich médií nedozvieme nič? Obvyklé výhovorky na financie a nedostatok angažmá nášho ministra v zahraničí sú síce pravdivé, ale ošúchané.
Slovensko vstupom do Európskej únie získalo jedinečnú možnosť nielen rozhodovať o jej osude, ale aj využiť fakt, že sme prvýkrát v modernej histórii rovnocennou európskou kultúrou. Aby tento fakt prenikol do povedomia všetkých, museli by sme sa zbaviť našich tradičných bolestí – pocitu ohrozenia, pocitu obete, väčšiny našich komplexov a tráum. Nie sme jediní, ktorí sa s tým musia vysporiadať, a príkladom toho, že sa to dá, je mnoho. Len už konečne začnime. Napríklad aj tým dramaturgom.

Jana Javorská, Magda Vášáryová