Keď sa stretne Slovák, Maďar, …

Z pohľadu kultúrnej politiky je rozmanitosť v populácii predpokladom kultúrneho a ekonomického rastu, rovnako ako indikátory:

-          sociálna súdržnosť, socializačné aktivity, medziľudská dôvera,

-          nedôvera alebo odpor k iným kultúram, ktorá vyjadruje mieru interkultúrnej spolupráce,

-          sloboda sebaurčenia.

Ak máme pocit, že žijeme v neuveriteľne rozmanitom prostredí, pretože si denne môžeme pozrieť informácie z celého sveta, zavolať cez skype komukoľvek na druhej strane kontinentu, musíme skonštatovať, že( aj napriek všetkým technológiám, dopravným prostriedkom a vymoženostiam doby), by nám v otázkach interkultúrnej spolupráce, či kultúrnej diverzity dali s veľkou pravdepodobnosťou naši predkovia riadne „na frak“.

Pred tým, ako prebehlo národné obrodenie, nebolo vo zvyku premýšľať nad národnosťou, či štátnosťou. Až Jozef II. umožnil postupné prebúdzanie rakúsko-uhorských národov svojimi reformami a toleranciou voči národným jazykom. Slovensko bolo súčasťou veľkého celku európskych národov, habsburskej ríše. Z času na čas pripadla časť ríše Turkom, Prusom, či iným a na obyvateľstvo pritom nebol braný v zreteľ, o veľkej politike sa rozhodovalo inde a angažovanosť často prerastala vo vzbury, ktoré boli potlačené v krvavých stretoch s mnohými ľudskými obeťami. Možno preto, ak ste cestovali dni, noci celou ríšou, mohli ste stretnú ľudí hovoriacich desiatkami jazykov. Ľudí s tmavšou i svetlejšou pleťou, mužov, ženy rôzneho veku, vzdelania a napriek urputnej snahe Márie Terézie o rekatolizáciu, mohli ste vidieť rôzne kostoly a ľudí rôznej viery. Ak títo obyvatelia bojovali, bolo to z dôvodu, že politické mocnosti rozhodli o nevyhnutnosti obrany, či nevyhnutnosti dobytia ďalších území. V skutočnosti sa potýkali v mestách maximálne s problémom, ako sa dohovoriť pri svojich obchodoch. Jednou z prvých otázok pri zoznamovaní v hostinci bolo, či je prísediaci Rakúšan, Srb, Čech, Maďar, Talian, … . Takto vyzerala Viedeň, takto vyzeral Prešporok. Samozrejme, že keď ste si jazykovo príbuzní a nemusíte prekonávať bariéru reči, automaticky k sebe vzájomne inklinujete. Avšak vo všeobecne ľudia v 17. či po väčšinu 18. storočia riešili problémy s clami, mýtami, ale jazyk, národ, či občianstvo pre nich neboli aktuálne a najmä uhorské mestá boli pulzujúcimi multikultúrnymi tepnami veľkého krajinného komplexu. Krajinami prúdili tovary, služby, ľudia, umelci, výraznou snahou panovníkov bolo osídliť čo najväčšie územia, alokovali kolonistami – Rusínmi, Rumunmi, Poliakmi, Chorvátmi. Po cestách pendlovali Cigáni, v mestách boli roztrúsení Židia. Obyvateľstvo bolo bohaté, chudobné, vzdelané, nevzdelané. Hodnoty boli určované predovšetkým zhora nariadenou cirkvou a centrálnymi nariadeniami a reformami.

Zneje to ako jednoduchší svet, z ktorého by sme si v súčasnosti radi zobrali toleranciu k vzájomným kultúrnym rozdielom, spôsobenými miestom narodenia a zároveň mať úplne jasno v tom, čo máme spoločné – osoba panovníka, pápeža, snemu, šľachty, relikvie – koruna, pozostatky svätcov, miesta – hrady, zámky,  … a hodnoty, ktoré predstavujú.

V súčasnosti je pre nás jednoduché za dve hodiny preletieť polovicu Európy, ubytujeme sa takmer všade s rovnakým štandardom a je pre nás jednoduché nájsť takmer v každom meste reštauráciu z rovnakej siete. Napriek tomu, že si uvedomujeme, ako je svet globalizovaný, alebo možno práve preto, si čoraz viac všímame rozdiely. Rozmanitosť, ktorú má zmysel vyhľadávať a obdivovať. Prečo sa teda stretávame naopak s rastúcimi obavami z toho, čo ľudí ešte pred niekoľkými storočiami vôbec ale vôbec netrápilo?

Jana Javorská