Kultúra a demokracia: opäť raz o politickom vzťahu

Pred dvadsiatimi rokmi by som bez váhania podpísal zhruba toto: kultúru potrebujeme kvôli kultivovaniu verejného priestoru, na podporu demokracie a civilizovanosti. Kultúra má vytvárať a hájiť hodnoty spoločnosti, spoluformovať demokraciu, vychovávať a tak ďalej a tak podobne vzletne by som argumentoval, prečo potrebujeme viac peňazí na kultúrne projekty, ustanovizne a prácu umelcov. Problémy s týmto ideálom kultúry sú mnohoraké. V tejto úvahe spomeniem len dva. Prvý zjednodušene nazvem problém s definíciou kultúry, druhý problém kultúry a demokracie. Moje poznámky budú útržkovité. Ich cieľ je však zrejmý – pripomenúť, že kultúrna politika je v prvom rade politika.

 

Čo je kultúra?

 

Kultúra sú naučené a získané vzorce správania a presvedčení, spoločné sociálnej, etnickej či inej skupine. Môže to byť tiež kultúra vlastná ľudstvu všeobecne či jeho časti, rozvinutá napríklad v konkrétnom čase, ktorú napríklad voláme civilizácia. Kultúru praktizujeme, vyznávame a rozoznávame ako symboly, jazyk, normy, hodnoty a ľudské výtvory materiálnej formy. To je kultúra v najvšeobecnejšom zmysle. Je produktom veľkých spoločenských zmien, ba evolúcie, a prejavuje sa v každodennom živote.

 

Kultúru, o ktorej väčšinou hovoríme ako kultúre, že kultivuje a vychováva, však väčšinou chápeme v užšom zmysle. Ako umenie niekoľkých, sprostredkované veľkej časti ostatných členov kultúry či spoločnosti. Veríme, že rozvoj tejto kultivovanej kultúry v čase prináša sociálny a ekonomický prospech. Rozvojom tejto kultúry ako výnimočnej ľudskej produkcie v takomto ideálnom duchu pomáhame zvyšovať mieru tolerancie k rôznosti a kvalitu života jednotlivcov i komunít.

 

Kým pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi bolo jasné, že potrebujeme podporu kultúry, ktorá túto civilizačnú misiu má, pred desiatimi – pätnástimi rokmi sme už začali dodávať, že nie každá formálne vysoká kultúra plní túto ideálnu civilizačnú misiu. Napríklad, podobne ako kedysi marxistickí dogmatici, aj niektorí voľnotrhoví nástupcovia marxistického materializmu nás svojou nevedomosťou nútili do obrany kultúry ako alternatívy k debilizácii dopadov trhu. Zabudli sme trochu, že aj také národné divadlo či obecné školy po vzniku Československej republiky neboli zakladané preto, aby boli efektívne z hľadiska hodnoty za peniaze, ale pre vytvorenie a kultivovanie občanov.

 

Inými slovami, naša kultúra nebola celkom pripravená na dopady kultúry ekonomického kalkulovania v zmysle váženia nákladov a ziskov, ale ľpela na viacerých komunitných vzťahoch a predstavách, vrátane národa, dediny a náboženstva. Naša všeobecná kultúra má teda parametre, ktoré sme často z elitnej výšky úzko chápanej kultúry náchylní prehliadať. Okrem definície každodennej a vysokej kultúry je tu teda aj druhý problém. Týka sa demokratického parametra kultúry.

 

Koho politika?

 

Môj dlhoročný priateľ, významný sociálnovedný analytik sa pred pár týždňami v spoločnosti vyznal z lásky k folklórnemu televíznemu programu Zem spieva. Aj môj takmer sedemročný syn, zatiaľ málo zaťažený hodnotami rodičov, ho rád pozerá. Pred dvomi týždňami – predpokladám pod vplyvom širšieho hnutia za návrat ku koreňom – však mali v škôlke každoročné fotenie. Viacerí rodičia – dobre situovaní strednostavovskí obyvatelia bratislavských satelitov, manažéri a vzdelané ženy — sa domáhali fotografií v ľudových krojoch, hoci počas takmer štyroch rokov, čo chodíme do tejto škôlky, nikto s podobným nápadom neprišiel.

 

Nie je to intelektuálna nadutosť, keď si priznáme, že folklór v takomto televíznom postagrárnom poňatí je malomestský (pozor, nie dedinský!) gýč. Ten však odráža všeobecný vkus rodákov. Jeho komerčné využitie, ako to pozorujeme v masívnej popularite rustikálnych vzorov v prostredí internetovej generácie, je určite za hranicou estetiky kultúry ako nástroja kultivovania a civilizovania más. S tým pravdepodobne súhlasia aj mnohí zástancovia masívneho hnutia za autentický folklór – ten, ktorý praktizujú pre pokoj v duši v lokálnom prostredí, a ktorý riskuje stratu autenticity zakaždým, keď sa prejaví na pódiu. Čo s tým má kultúrna politika?

 

Medzi čitateľmi tohto časopisu určite prevláda názor, že kultúra je spojená s vysokým umením, civilizovanosťou či výnimočnosťou a teda, že jej je v našej spoločnosti málo. Má pedagogizujúci názor, že kultúra je kvalitná, keď ju uznajú kultúrni činovníci, znalci a vzdelanci rovnakú váhu v masovej demokracii ako napríklad trhový výber či národný gýč?

 

V našich zemepisných šírkach sme zatiaľ rozvinuli dva modely vzťahu širšej „ľudovej“ (malomestskej) kultúry a politiky. Prvý je romantická a národnými intelektuálmi inšpirovaná obhajoba všetkého, čo súvisí s účelovo vybranou agrárnou tradíciou. Druhý model – tiež vytvorený a sýtený intelektuálmi — vidí v slovenských rustikáliách prejav idiotizmu a zápecníctva, ktorého sa kvôli komplikovanej modernizácii nevieme zbaviť ani v dvadsiatom prvom storočí.

 

Ak si teda vieme priznať, že kultúra je elitná a privilegovaná, a teda že aj kultúrna politika nie je demokratická vo vzťahu k ľudovému vkusu a ide jej o asimiláciu do konkrétnych (zjednodušene povedané) strednostavovských až elitárskych predstáv o kultúre, hor sa do práce! Buďme si však vedomí, že „tí druhí“ nezaháľajú. Nie je to totiž tak ako sme si mysleli ešte nedávno, že my máme civilizáciu a názor na to, čo je kultúra a ľud sa tomu prispôsobí. Kultúra je zase raz hlavne ideový, politický boj.

 

Juraj Buzalka, sociálny antropológ